C-771/24
ECLI:EU:C:2026:558
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0771
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 9. júla 2026( * )
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Smernica 2001/42/ES – Posudzovanie účinkov určitých plánov a programov na životné prostredie – Článok 2 písm. a) – Pojem ‚plány a programy‘ – Článok 3 ods. 2 písm. a) – Akty vypracované pre určité odvetvia, ktorými sa vymedzuje rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov uvedených v prílohách I a II k smernici 2011/92/EÚ – Plán alebo program v odvetví dopravy, plánovania miest a vidieka alebo využívania územia – Nariadenie o prevádzkových podmienkach pre parkoviská – Zachovanie účinkov vnútroštátneho aktu v prípade nevykonania posudzovania vplyvov na životné prostredie – Podmienky “
Vo veci C‑771/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) z 23. októbra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 7. novembra 2024, ktorý súvisí s konaním:
Fédération belge du stationnement ASBL,
Interparking SA
proti
Région de Bruxelles ‑ Capitale,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec a Z. Csehi (spravodajca),
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Fédération belge du stationnement ASBL a Interparking SA, v zastúpení: O. Di Giacomo, B. Lombaert a R. Smal, avocats,
– belgická vláda, v zastúpení: S. Baeyens, P. Cottin a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci I.‑S. Brouhns, G. Possoz a V. Thunis, avocats,
– lotyšská vláda, v zastúpení: J. Davidoviča a K. Pommere, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: I. Melo Sampaio a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 18. decembra 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42/ES Európskeho parlamentu a Rady z 27. júna 2001 o posudzovaní účinkov určitých plánov a programov na životné prostredie (Ú. v. ES L 197, 2001, s. 30; Mim. vyd. 15/006, s. 157).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi združením Fédération belge du stationnement ASBL (ďalej len „Fédération“) a spoločnosťou Interparking SA na jednej strane a Région de Bruxelles‑Capitale (región Brusel‑hlavné mesto, Belgicko) na druhej strane vo veci zákonnosti arrêté du gouvernement de la Région de Bruxelles‑Capitale (Belgique), du 25 février 2021, fixant des conditions générales et spécifiques d’exploitation applicables aux parkings [nariadenie vlády regiónu Brusel‑hlavné mesto (Belgicko) z 25. februára 2021, ktorým sa stanovujú všeobecné a osobitné prevádzkové podmienky uplatňujúce sa na parkoviská] ( Moniteur belge z 3. marca 2021, s. 18655, ďalej len „nariadenie z 25. februára 2021“).
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2001/42
3 Článok 1 smernice 2001/42 s názvom „Ciele“ stanovuje:
„Cieľom tejto smernice je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych úvah do prípravy a schvaľovania plánov a programov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja tým, že sa zabezpečí, v súlade s touto smernicou, vykonanie environmentálneho posudzovania určitých plánov a programov, ktoré majú pravdepodobne významné účinky [ktoré môžu mať významné účinky – neoficiálny preklad ] na životné prostredie.“
4 Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Definície“, v písmene a) stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
a) ‚plány a programy‘ sú plány a programy vrátane tých, na ktorých financovaní sa podieľa Európske spoločenstvo, ako aj ich akékoľvek modifikácie:
– ktoré sú predmetom prípravy a/alebo schvaľovania úradom na štátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni alebo ktoré úrad pripravuje na schválenie prostredníctvom parlamentného alebo vládneho legislatívneho postupu a
– ktoré vyžadujú legislatívne, regulatívne alebo správne predpisy.“
5 Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Environmentálne posudzovanie sa vykonáva v súlade s článkami 4 až 9 pre plány a programy uvedené v odsekoch 2 až 4, ktoré majú pravdepodobne významné environmentálne účinky [ktoré môžu mať významné účinky na životné prostredie – neoficiálny preklad ].
2. Podľa [S výhradou – neoficiálny preklad ] odseku 3 sa environmentálne posudzovanie vykonáva pre všetky plány a programy,
a) ktoré sa pripravujú pre poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo, energetiku, dopravu, odpadové hospodárstvo, vodné hospodárstvo, telekomunikácie, turistiku, plánovanie miest a vidieka alebo využívanie územia a ktoré stanovujú rámec pre súhlas budúceho rozvoja projektov [rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov – neoficiálny preklad ] uvedených v prílohách I a II k smernici [Rady] 85/337/EHS [z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, 1985, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248)], alebo
…“
Smernica 2011/92/EÚ
6 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1), ktorá zrušila smernicu 85/337, v prvom článku ods. 2 písm. a) stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
a) ‚projekt‘ znamená:
– realizáciu stavieb alebo iných zariadení alebo plánov,
– iné zásahy do prírodného prostredia a krajiny, vrátane ťažby nerastných surovín.“
7 V bode 10 písm. b) prílohy II k tejto smernici, nazvanej „Projekty uvedené v článku 4 ods. 2“, sa medzi projektmi infraštruktúry uvádzajú „Projekty na rozvoj miest vrátane výstavby obchodných centier a parkovacích plôch“.
Belgické právo
8 Nariadenie z 25. februára 2021 v článku 1 stanovuje:
„Týmto nariadením sa čiastočne preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/844 z 30. mája 2018, ktorou sa mení smernica 2010/31/EÚ o energetickej hospodárnosti budov a smernica 2012/27/EÚ o energetickej efektívnosti (Ú. v. EÚ L 156, 2018, s. 75).
Toto nariadenie sa vzťahuje na parkoviská uvedené v rubrike 68 nariadenia vlády regiónu Brusel‑hlavné mesto zo 4. marca 1999, ktorým sa stanovuje zoznam zariadení triedy IB, IC, ID, II a III na základe článku 4 uznesenia z 5. júna 1997 o environmentálnom povolení, ako aj v rubrike 224 uznesenia z 22. apríla 1999, ktorým sa stanovuje zoznam zariadení triedy IA, uvedený v článku 4 uznesenia z 5. júna 1997 o environmentálnych povoleniach.
…“
9 Nariadenie z 25. februára 2021 okrem iného:
– v časti nazvanej „Všeobecné prevádzkové podmienky pre kryté a nekryté parkoviská“ stanovuje podmienky týkajúce sa využívania, usporiadania a značenia, podmienky týkajúce sa údržby a kontroly, podmienky týkajúce sa nabíjacích staníc pre elektrické vozidlá a podmienky týkajúce sa parkovacích miest pre bicykle,
– v časti nazvanej „Osobitné prevádzkové podmienky pre nekryté parkoviská“ stanovuje podmienky týkajúce sa údržby zelene, používania posypovej soli a údržby odvodňovacích systémov a umelého osvetlenia,
– v časti nazvanej „Osobitné prevádzkové podmienky pre kryté parkoviská“ stanovuje podmienky týkajúce sa usporiadania parkoviska, bezpečnosti (najmä zákazu parkovania vozidiel LPG, požiarnej odolnosti stien parkoviska, prítomnosti plynových potrubí, výjazdov a evakuačných ciest, prostriedkov boja proti požiaru), správy zariadení, noriem kvality ovzdušia a mechanického a prirodzeného vetrania.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 Dňa 2. júla 2020 vláda regiónu Brusel‑hlavné mesto prijala v prvom čítaní návrh nariadenia, ktorým sa stanovujú všeobecné prevádzkové podmienky uplatňujúce sa na parkoviská.
11 Dňa 6. júla 2020 bol tento návrh oznámený Európskej komisii na základe článku 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1).
12 Dňa 10. decembra 2020 vláda regiónu Brusel‑hlavné mesto prijala uvedený návrh v druhom čítaní.
13 Dňa 12. januára 2021 legislatívny odbor Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) v rámci stanoviska k tomuto návrhu vzniesol otázku, či by tento návrh nemal byť predmetom posudzovania jeho účinkov na životné prostredie, a to na základe článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42 v spojení s bodom 10 písm. b) prílohy II k smernici 2011/92. Týmto stanoviskom boli autori predmetného návrhu vyzvaní, aby uviedli, akým spôsobom tento návrh rešpektuje povinnosti v oblasti životného prostredia, alebo aby prípadne uviedli dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že sa na tento návrh uvedené povinnosti nevzťahujú.
14 Dňa 25. februára 2021 vláda regiónu Brusel‑hlavné mesto prijala nariadenie, o ktoré ide vo veci samej, bez toho, aby bolo predtým vykonané environmentálne posudzovanie v zmysle článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42.
15 Dňa 30. apríla 2021 Fédération a Interparking podali žalobu na Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), ktorá je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom sa domáhali zrušenia tohto nariadenia.
16 Pred týmto súdom Fédération a Interparking okrem iného tvrdia, že uvedené nariadenie predstavuje plán alebo program, ktorý môže mať významné účinky na životné prostredie v zmysle smernice 2001/42, a preto mal byť pred jeho prijatím predmetom environmentálneho posudzovania podľa článku 3 ods. 2 písm. a) tejto smernice.
17 Naproti tomu podľa vlády regiónu Brusel‑hlavné mesto nariadenie z 25. februára 2021 nepredstavuje plán alebo program v zmysle uvedenej smernice. Záväzné právne predpisy obsahujúce opakovane uplatniteľné pravidlá, akými sú aj pravidlá stanovené v tomto nariadení, možno považovať za predpisy spadajúce pod pojem „plán“ alebo „program“ len vtedy, ak majú plánovací alebo programový rozmer, čo v prejednávanej veci neplatí. Uvedeným nariadením sa totiž neplánujú ani neprogramujú miesta, kde by mohlo dôjsť k umiestneniu parkovísk na území regiónu Brusel‑hlavné mesto, ani počet prípustných parkovísk na tomto území. Okrem toho toto nariadenie nemožno považovať za plán alebo program, keďže jeho ustanovenia iba stanovujú záväzné pravidlá, ktoré musí každé parkovisko dodržiavať po svojej realizácii vo fáze prevádzky, a keďže neprispievajú k realizácii alebo umiestneniu projektu v zmysle smernice 2001/42.
18 Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42 vykladať v tom zmysle, že také nariadenie, akým je predmetné nariadenie a ktorým sa len stanovujú prevádzkové podmienky týkajúce sa parkovísk bez toho, aby sa stanovili pravidlá týkajúce sa ich umiestnenia alebo maximálneho počtu, musí byť napriek tomu kvalifikované ako plán alebo program v odvetví dopravy, plánovania miest a vidieka alebo využívania územia?
2. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, môže vnútroštátny súd uplatniť ustanovenie svojho vnútroštátneho práva, ktoré ho oprávňuje zachovať účinky zrušeného regulačného aktu, ktorým sa stanovujú prevádzkové podmienky týkajúce sa parkovísk na území regiónu, na obmedzené obdobie, aby regionálnemu orgánu umožnil vykonať posúdenie vplyvu týchto prevádzkových podmienok na životné prostredie predtým, ako pristúpi k prípadnej úprave tohto aktu?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
19 Prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje prevádzkové podmienky pre parkoviská, no neobsahuje reguláciu pravidiel týkajúcich sa ich umiestnenia alebo maximálneho počtu, musí byť predmetom environmentálneho posudzovania.
20 Na úvod treba po prvé pripomenúť, že cieľom smernice 2001/42 je podľa znenia článku 1 zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych úvah do prípravy a schvaľovania plánov a programov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja tým, že sa zabezpečí, v súlade s touto smernicou, vykonanie environmentálneho posudzovania určitých plánov a programov, ktoré môžu mať významné účinky na životné prostredie.
21 Po druhé platí, že so zreteľom na účel smernice 2001/42, ktorý spočíva v zabezpečení takého vysokého stupňa ochrany životného prostredia, je potrebné, aby sa ustanovenia vymedzujúce jej pôsobnosť a najmä ustanovenia, ktoré definujú právne akty, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, vykladali extenzívne (rozsudky z 22. marca 2012, Inter‑Environnement Bruxelles a i., C‑567/10, EU:C:2012:159, bod 37, ako aj z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 44).
22 Podľa článku 3 ods. 2 písm. a) uvedenej smernice sa environmentálne posudzovanie vykonáva pre všetky plány a programy, ktoré spĺňajú dve kumulatívne podmienky, a to konkrétne po prvé to, že sa pripravujú pre niektoré z odvetví, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení, a po druhé to, že stanovujú rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov uvedených v prílohách I a II k smernici 2011/92.
23 Pojem „plány a programy“ v zmysle smernice 2001/42 je vymedzený v článku 2 písm. a) tejto smernice ako plány a programy, ktoré spĺňajú dve kumulatívne podmienky, a to konkrétne po prvé to, že boli pripravené a/alebo schválené úradom na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni alebo boli pripravené na schválenie parlamentom alebo vládou prostredníctvom legislatívneho postupu, a po druhé to, že sú vyžadované zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami [rozsudky z 9. marca 2023, An Bord Pleanála a i. (Site de St Teresa’s Gardens), C‑9/22, EU:C:2023:176, bod 27, ako aj citovaná judikatúra, a zo 4. októbra 2024, Friends of the Irish Environment (Project Ireland 2040), C‑727/22, EU:C:2024:825, bod 24].
24 Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, tá je splnená, keďže z informácií poskytnutých zo strany predkladajúceho vnútroštátneho súdu vyplýva, že nariadenie z 25. februára 2021 prijal regionálny orgán, v predmetnom prípade vláda regiónu Brusel‑hlavné mesto.
25 Čo sa týka druhej z uvedených podmienok, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že za „vyžad[ované]“ sa v zmysle a na účely uplatňovania smernice 2001/42 majú považovať plány a programy, ktorých prijímanie je upravené vnútroštátnymi zákonmi alebo inými právnymi predpismi, ktoré určujú orgány príslušné na ich prijatie, ako aj postup ich prípravy (rozsudok z 22. marca 2012, Inter‑Environnement Bruxelles a i., C‑567/10, EU:C:2012:159, bod 31). Súdny dvor teda rozhodol, že s cieľom zachovať potrebný účinok článku 2 písm. a) smernice 2001/42 treba vzhľadom na jeho účel považovať určité opatrenie za „vyžad[ované]“ vtedy, ak právomoc prijať opatrenie má svoj právny základ v osobitnom ustanovení, aj keď v pravom zmysle slova neexistuje žiadna povinnosť prijať toto opatrenie [rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 35, ako aj citovaná judikatúra].
26 V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že nariadenie z 25. februára 2021 bolo prijaté – ako vyplýva z jeho preambuly – na základe článku 6 ods. 1 prvého pododseku, článku 10 ods. 2 a článku 63 ods. 3 druhého pododseku nariadenia z 5. júna 1997 o environmentálnych povoleniach. Druhá podmienka uvedená v článku 2 písm. a) druhej zarážke smernice 2001/42 sa tak tiež zdá byť splnená.
27 V tejto súvislosti treba vzhľadom na otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu a v rozpore so stanoviskom zastávaným belgickou vládou v jej písomných pripomienkach dodať, že článok 2 písm. a) smernice 2001/42 nemožno vykladať v tom zmysle, že na to, aby určitý akt spadal pod pojem „plány a programy“ v zmysle tohto ustanovenia, musí mať tento akt okrem iného plánovací alebo programový rozmer.
28 Belgická vláda sa v tejto súvislosti opiera o výklad pojmu „plány a programy“, podľa ktorého na to, aby určitý akt spadal pod tento pojem, musí obsahovať ustanovenia týkajúce sa územného plánovania miest a vidieka, ktoré vymedzujú prípustné využívanie predmetnej infraštruktúry na danom území.
29 V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že článok 2 písm. a) smernice 2001/42 vymedzuje vzhľadom na svoje znenie pojem „plány a programy“ len odkazom na dve skutočnosti, ktorými sú konkrétne orgán, ktorý dotknutý akt vydal, a právny základ, na základe ktorého bol tento akt prijatý.
30 Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia treba tieto dve skutočnosti považovať za taxatívne.
31 Tento doslovný výklad článku 2 písm. a) smernice 2001/42 je podporený kontextom tohto ustanovenia a štruktúrou tejto smernice. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 3 uvedenej smernice stanovuje podmienky, ktoré musí dotknutý plán alebo program v zmysle článku 2 písm. a) tejto smernice spĺňať na to, aby povinne podliehal environmentálnemu posudzovaniu na základe smernice 2001/42.
32 Pokiaľ ide v tejto súvislosti o odsek 2 písm. a) tohto článku 3, treba poukázať na to, že v tomto ustanovení sú vymenované odvetvia, pre ktoré sa plány a programy pripravujú a medzi ktoré patrí plánovanie miest a vidieka alebo využívanie územia, a uvádza sa v ňom, že plány a programy musia vymedziť rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov uvedených v prílohách I a II k smernici 2011/92.
33 Hoci sa teda javí, že článok 2 smernice 2001/42 stanovuje určité formálne podmienky na to, aby určité opatrenie patrilo do pôsobnosti tejto smernice, článok 3 tejto smernice stanovuje hmotnoprávne podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby toto opatrenie bolo predmetom environmentálneho posudzovania.
34 Toto ustanovenie by pritom bolo zbavené svojej podstaty, ak by sa pojem „plány a programy“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2001/42 mal vykladať v tom zmysle, že na to, aby akt spadal pod tento pojem, musí mať určitý vecný obsah, konkrétne plánovací alebo programový rozmer v spojitosti s odvetvím územného plánovania.
35 Tento výklad je ďalej podporený genézou článku 2 písm. a) smernice 2001/42, ako vyplýva z bodov 37 až 41 návrhov generálnej advokátky.
36 Uvedený výklad treba uplatniť o to viac, že takáto dodatočná podmienka – na základe toho, že by mala za následok obmedzenie pôsobnosti uvedenej smernice – by bola v rozpore so zásadou, podľa ktorej sa v súlade s judikatúrou citovanou v bode 21 tohto rozsudku ustanovenia tejto smernice, ktoré vymedzujú jej pôsobnosť, a najmä tie, ktoré definujú právne akty, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, majú vykladať extenzívne.
37 Okrem toho, pokiaľ ide o všeobecnú povahu aktu, o ktorý ide vo veci samej, treba pripomenúť, že všeobecná povaha opatrenia nebráni tomu, aby sa toto opatrenie považovalo za plán alebo program v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2001/42. Hoci zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že pojem „plány a programy“ sa môže vzťahovať na normatívne akty prijaté prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení, táto smernica neobsahuje práve osobitné ustanovenia týkajúce sa politík alebo všeobecných právnych úprav, ktoré by vyžadovali vymedzenie vo vzťahu k plánom a programom v zmysle uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. októbra 2016, D’Oultremont a i., C‑290/15, EU:C:2016:816, body 52 a 53, ako aj z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 41).
38 Pokiaľ ide o dve podmienky uvedené v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42, pripomenuté v bode 22 tohto rozsudku, treba uviesť, že prvá z týchto podmienok, podľa ktorej sa plány a programy musia „priprav[ovať]“ pre odvetvia vymenované v tomto ustanovení, je splnená, ak sa predmetný plán alebo program „týka“ niektorého z týchto odvetví alebo sa ním „zaoberá“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. októbra 2016, D’Oultremont a i., C‑290/15, EU:C:2016:816, bod 44, ako aj z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 49).
39 V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že na splnenie tejto podmienky stačí, aby predmetný plán alebo program patril do niektorého z týchto odvetví. Medzi uvedené odvetvia patrí okrem iného odvetvie dopravy a odvetvie plánovania miest a vidieka alebo využívania územia.
40 Pokiaľ ide o výklad týchto pojmov, treba po prvé uviesť, že Súdny dvor v rozsudku z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern (C‑300/20, EU:C:2022:102), uplatnil širokú koncepciu odvetvia dopravy, keď konštatoval, že nariadenie, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, na základe toho, že vyžadovalo povolenie na používanie vozidla na iných cestách, cestných komunikáciách a miestach určených na parkovanie, než sú tie, ktoré sú určené na verejnú premávku s použitím vozidiel akéhokoľvek typu a na ich zaparkovanie, obsahovalo pravidlá, ktoré sa týkajú činností patriacich do odvetvia dopravy.
41 Individuálna preprava osôb je pritom v praxi nepredstaviteľná bez parkovísk, a teda platí, že parkoviská ako prvky infraštruktúry, ktoré sú nevyhnutné pre dopravu, patria do odvetvia dopravy. Za týchto okolností možno konštatovať, že opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, v rozsahu, v akom stanovuje osobitné prevádzkové pravidlá pre parkoviská, obsahuje pravidlá, ktoré sa týkajú činností patriacich okrem iného do odvetvia dopravy.
42 Po druhé treba konštatovať, že pojem plánovanie miest a vidieka alebo využívanie územia predpokladá, ako vyplýva z bodov 63 až 65 návrhov generálnej advokátky, existenciu ustanovenia, ktoré má vplyv na využívanie územia.
43 V prejednávanej veci sa zdá, že s výhradou posúdení prislúchajúcich výlučne predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, nariadenie z 25. februára 2021 obsahuje pravidlá, ktoré sa týkajú prinajmenšom odvetvia dopravy, a teda že prvá podmienka stanovená v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42 je zrejme splnená.
44 Pokiaľ ide o druhú podmienku stanovenú v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42, z tohto ustanovenia vyplýva, že táto podmienka je splnená vtedy, ak na jednej strane predmetné plány alebo programy vymedzujú rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov, a na druhej strane tieto projekty patria medzi projekty uvedené v prílohách I a II k smernici 2011/92 (rozsudok z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 55).
45 Po prvé, pokiaľ ide o otázku, či sa akt, ktorým je nariadenie z 25. februára 2021, týka projektov uvedených v prílohách I a II smernice 2011/92, treba poukázať na to, že bod 10 písm. b) prílohy II k tejto smernici sa týka „projekt[ov] na rozvoj miest vrátane výstavby obchodných centier a parkovacích plôch“.
46 Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či takéto nariadenie vymedzuje rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov, treba pripomenúť, že podľa judikatúry má určité opatrenie túto vlastnosť vtedy, keď tým, že vymedzuje pravidlá a kontrolné postupy uplatniteľné v dotknutom odvetví, stanovuje významný súbor kritérií a pravidiel pre povoľovanie a realizáciu jedného alebo viacerých projektov, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. októbra 2016, D’Oultremont a i., C‑290/15, EU:C:2016:816, bod 49, ako aj z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 60 a citovanú judikatúru).
47 Takýto výklad má zabezpečiť, aby predpisy, ktoré môžu mať významné účinky na životné prostredie, boli predmetom environmentálneho posudzovania [rozsudky z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 68, ako aj z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 61].
48 Požiadavka stanovená v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42, podľa ktorej dotknutý plán alebo program musí vymedziť rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia projektov uvedených v prílohách I a II smernice 2011/92, sa teda musí považovať za splnenú, ak daný plán alebo program stanovuje významný súbor kritérií a pravidiel pre povoľovanie a realizáciu jedného alebo viacerých týchto projektov, najmä pokiaľ ide o umiestnenie, povahu, veľkosť a podmienky fungovania takýchto projektov, alebo o pridelenie prostriedkov súvisiacich s týmito projektmi (rozsudok z 22. februára 2022, Bund Naturschutz in Bayern, C‑300/20, EU:C:2022:102, bod 62).
49 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že nariadenie z 25. februára 2021 sa týka výlučne prevádzkovania parkovísk, pričom nestanovuje žiadne pravidlo týkajúce sa ich umiestnenia a ich maximálneho počtu.
50 V tejto súvislosti treba uviesť, že plánovací alebo programový rozmer opatrenia nepredstavuje rozhodujúce kritérium na účely článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42. Povinnosť vykonať environmentálne posudzovanie totiž nevyplýva z existencie takéhoto rozmeru, ale z účinkov opatrenia na životné prostredie, keďže opatrenie vymedzuje rámec, v ktorom bude môcť byť v budúcnosti povolená realizácia určitých projektov.
51 Pokiaľ pritom ide o nariadenie z 25. februára 2021, zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že spomedzi pravidiel stanovených na účely prevádzkovania parkovísk môžu mať na životné prostredie vplyv pravidlá týkajúce sa umelého osvetlenia a odvodňovacích systémov nekrytých parkovísk, ako aj požiadavky na nabíjacie stanice a parkovacie miesta pre bicykle. Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či je z dôvodu týchto pravidiel, týchto požiadaviek alebo iných ustanovení tohto nariadenia splnená druhá podmienka stanovená v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42. Tento súd bude musieť preskúmať predovšetkým to, či vzhľadom na územie Bruselu môžu mať tieto pravidlá a požiadavky významné účinky na životné prostredie.
52 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje prevádzkové podmienky pre parkoviská, no neobsahuje pritom reguláciu pravidiel týkajúcich sa ich umiestnenia alebo maximálneho počtu, musí byť predmetom environmentálneho posudzovania vtedy, ak jednak je vypracovaná pre odvetvie dopravy alebo pre odvetvie plánovania miest a vidieka alebo využívania územia, a jednak na základe vymedzenia pravidiel a kontrolných postupov uplatniteľných v dotknutom odvetví stanovuje významný súbor kritérií a pravidiel pre povoľovanie a realizáciu jedného alebo viacerých projektov, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.
O druhej otázke
53 Druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že ak sa zdá, že environmentálne posudzovanie v zmysle smernice 2001/42 malo byť vykonané pred prijatím regulačného aktu, ktorého zákonnosť je pred ním napadnutá, a teda že tento akt treba považovať za akt, ktorý nie je v súlade s právom Únie, tento súd môže – a ak áno, za akých podmienok – zachovať účinky uvedeného aktu s cieľom umožniť príslušnému orgánu vykonať toto environmentálne posudzovanie, a prípadne tento akt zmeniť.
54 Ako bolo uvedené v bode 20 tohto rozsudku, cieľom smernice 2001/42 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych úvah do prípravy a schvaľovania plánov a programov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja tým, že sa zabezpečí, v súlade s touto smernicou, vykonanie environmentálneho posudzovania určitých plánov a programov, ktoré môžu mať významné účinky na životné prostredie.
55 V prípade, že táto smernica neobsahuje ustanovenia upravujúce následky vyplývajúce z porušenia ňou stanovených procesných ustanovení, prináleží členským štátom, aby v rámci svojej právomoci prijali všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na to, aby všetky „plány“ alebo „programy“, ktoré môžu mať „významné účinky na životné prostredie“ v zmysle uvedenej smernice, boli predmetom environmentálneho posudzovania v súlade s procesnými pravidlami a kritériami stanovenými touto smernicou [rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 82, ako aj citovanú judikatúru].
56 Podľa zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ sú členské štáty povinné odstrániť protiprávne dôsledky takéhoto porušenia práva Únie. Z toho vyplýva, že príslušné vnútroštátne orgány vrátane vnútroštátnych súdov, ktoré rozhodujú o žalobe proti aktu vnútroštátneho práva prijatému v rozpore s právom Únie, majú povinnosť prijať v rámci svojich právomocí všetky opatrenia potrebné na nápravu neuskutočnenia environmentálneho posudzovania. Môže to spočívať napríklad v „pláne“ alebo „programe“ prijatom v rozpore s povinnosťou vykonať environmentálne posudzovanie, v prijatí opatrení smerujúcich k pozastaveniu účinnosti alebo zrušeniu tohto plánu alebo tohto programu, ako aj odobratí alebo pozastavení už udelených povolení na účely vykonania takéhoto posúdenia [rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 83, ako aj citovanú judikatúru].
57 Súdny dvor už pritom rozhodol, že vnútroštátny súd, ktorý pritom zohľadní existenciu naliehavého dôvodu súvisiaceho s ochranou životného prostredia, môže byť výnimočne oprávnený použiť vnútroštátnu právnu úpravu, na základe ktorej má právomoc zachovať určité účinky vnútroštátneho aktu, ktorého postup prijatia nebol v súlade so smernicou 2001/42, a to v prípade, že existuje riziko, že zrušenie tohto aktu vytvorí právne vákuum, ktoré je nezlučiteľné s povinnosťou dotknutého členského štátu prijať opatrenia na prebratie iného aktu práva Únie určeného na ochranu životného prostredia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 90, ako aj citovanú judikatúru].
58 Okrem toho prípadné zachovanie časových účinkov uvedených opatrení sa môže vzťahovať len na čas nevyhnutne potrebný na nápravu konštatovanej nezákonnosti [rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19, EU:C:2020:503, bod 94, ako aj citovaná judikatúra].
59 Z judikatúry uvedenej v bodoch 57 a 58 tohto rozsudku teda vyplýva, že ak sa zdá, že environmentálne posudzovanie v zmysle smernice 2001/42 sa malo vykonať pred prijatím vnútroštátneho aktu, ktorého zákonnosť je napadnutá pred vnútroštátnym súdom, a teda že tento akt treba považovať za akt, ktorý nie je v súlade s právom Únie, tento súd môže zachovať účinky uvedeného aktu s cieľom umožniť príslušnému orgánu vykonať toto environmentálne posudzovanie, a prípadne tento akt zmeniť, len v tom prípade, že mu to vnútroštátne právo umožňuje v spore, ktorý prejednáva, a za predpokladu, že je to potrebné na zabezpečenie prebratia iného aktu Únie určeného na ochranu životného prostredia, akým je aj smernica 2018/844, a len na pokrytie obdobia striktne nevyhnutného na nápravu tejto nezákonnosti.
60 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že nariadením z 25. februára 2021 sa čiastočne preberá smernica 2018/844, a teda jeho zrušenie alebo pozastavenie jeho účinnosti by mohlo vytvoriť právne vákuum. Z judikatúry pripomenutej v bode 57 tohto rozsudku pritom síce vyplýva, že takéto právne vákuum, ktoré je nezlučiteľné s povinnosťou dotknutého členského štátu prijať opatrenia na prebratie smernice, môže v zásade odôvodniť dočasné zachovanie účinkov aktu, ktorý nie je v súlade s právom Únie, no predpokladom uvedeného je to, že aktom, ktorého účinky chce vnútroštátny súd zachovať, sa táto smernica skutočne preberá.
61 Okrem toho, ako zdôraznila generálna advokátka v bode 93 návrhov, zdá sa byť sporné, či zrušenie alebo pozastavenie účinnosti prevádzkových podmienok uplatňujúcich sa na parkoviská, uvedených v nariadení z 25. februára 2021, vytvára právne vákuum. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby v prípade potreby preskúmal, či je na účely vydávania povolení pre projekty uvedené v prílohách I alebo II smernice 2011/92 skutočne možné sa vrátiť – hoci aj dočasne – k praxi, ktorá, ako uviedla belgická vláda v písomných pripomienkach, existovala pred prijatím týchto prevádzkových podmienok a v súlade s ktorou príslušné orgány stanovili prevádzkové podmienky, ktoré sú v súčasnosti súhrnne upravené vo všeobecne záväznom regulačnom akte, pri každom individuálnom povolení.
62 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa zdá, že environmentálne posudzovanie v zmysle smernice 2001/42 sa malo uskutočniť pred prijatím regulačného aktu, ktorého zákonnosť je napadnutá pred vnútroštátnym súdom, a teda že tento akt treba považovať za akt, ktorý nie je v súlade s právom Únie, tento súd môže zachovať účinky uvedeného aktu s cieľom umožniť príslušnému orgánu vykonať toto environmentálne posudzovanie, a prípadne tento akt zmeniť, len v tom prípade, že mu to vnútroštátne právo umožňuje v spore, ktorý prejednáva, a za predpokladu, že je to potrebné na zabezpečenie prebratia iného aktu Únie určeného na ochranu životného prostredia, akým je aj smernica 2018/844, a len na pokrytie obdobia striktne nevyhnutného na nápravu tejto nezákonnosti.
O trovách
63 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/42/ES Európskeho parlamentu a Rady z 27. júna 2001 o posudzovaní účinkov určitých plánov a programov na životné prostredie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje prevádzkové podmienky pre parkoviská, no neobsahuje pritom reguláciu pravidiel týkajúcich sa ich umiestnenia alebo maximálneho počtu, musí byť predmetom environmentálneho posudzovania vtedy, ak jednak je vypracovaná pre odvetvie dopravy alebo pre odvetvie plánovania miest a vidieka alebo využívania územia, a jednak na základe vymedzenia pravidiel a kontrolných postupov uplatniteľných v dotknutom odvetví stanovuje významný súbor kritérií a pravidiel pre povoľovanie a realizáciu jedného alebo viacerých projektov, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.
2. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa zdá, že environmentálne posudzovanie v zmysle smernice 2001/42 sa malo uskutočniť pred prijatím regulačného aktu, ktorého zákonnosť je napadnutá pred vnútroštátnym súdom, a teda že tento akt treba považovať za akt, ktorý nie je v súlade s právom Únie, tento súd môže zachovať účinky uvedeného aktu s cieľom umožniť príslušnému orgánu vykonať toto environmentálne posudzovanie, a prípadne tento akt zmeniť, len v tom prípade, že mu to vnútroštátne právo umožňuje v spore, ktorý prejednáva, a za predpokladu, že je to potrebné na zabezpečenie prebratia iného aktu Únie určeného na ochranu životného prostredia, akým je aj smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/844 z 30. mája 2018, ktorou sa mení smernica 2010/31/EÚ o energetickej hospodárnosti budov a smernica 2012/27/EÚ o energetickej efektívnosti, a len na pokrytie obdobia nevyhnutne potrebného na nápravu tejto nezákonnosti.
Podpisy
* Jazyk konania: francúzština.