C-791/24

62024CJ0791

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 4. júna 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 body 1 a 2 – Osobitné právomoci – Zmluvné veci – Neprijatie návrhu zmluvy o kúpe akcií, ktoré vlastní menšinový akcionár spoločnosti, väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti – Návrh tohto menšinového akcionára, aby sa neprijatie návrhu týmto väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím – Článok 24 bod 2 – Výlučná právomoc – Predbežný návrh uvedeného menšinového akcionára na spochybnenie platnosti uznesenia valného zhromaždenia tej istej spoločnosti, ktorým sa schválil prechod zostávajúcich akcií tejto spoločnosti na uvedeného väčšinového akcionára“

Vo veci C‑791/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 13. novembra 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

TERVE Production spol. s r. o., v zastúpení: R. Kvasnica, advokát,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodov 1 a 2 a článku 24 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou TERVE Production spol. s. r. o. (ďalej len „TERVE“) a spoločnosťou Intesa Sanpaolo Holding International SA (ďalej len „Intesa“) vo veci žaloby spoločnosti TERVE, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení jej akcií v banke VÚB a. s. spoločnosťou Intesa nahradilo súdnym rozhodnutím.

Právny rámec

Právo Únie

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. …

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím [ktorý – neoficiálny preklad ] nemohla rozumne predvídať. …“

4

Článok 4 tohto nariadenia, obsiahnutý v oddiele 1 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

…

2.

vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.“

6

Článok 24 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 6 kapitoly II tohto nariadenia, s názvom „Výlučná právomoc“, v bode 2 stanovuje:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov:

8

Podľa § 118i ods. 6 zákona o cenných papieroch na schválenie rozhodnutia valného zhromaždenia cieľovej spoločnosti o prechode akcií všetkých zostávajúcich akcionárov na navrhovateľa je potrebný súhlas najmenej 95 % hlasov všetkých akcionárov tejto spoločnosti. O priebehu valného zhromaždenia sa vyhotoví notárska zápisnica. Predstavenstvo tejto spoločnosti najneskôr do 30 dní od prijatia rozhodnutia uvedeného valného zhromaždenia podá návrh na jeho zápis do obchodného registra. Súčasťou návrhu na zápis do obchodného registra je aj rozhodnutie o udelení predchádzajúceho súhlasu Národnej banky Slovenska na uplatnenie práva výkupu a potvrdenie o uložení peňažných prostriedkov určených na poskytnutie protiplnenia zostávajúcim akcionárom. Rozhodnutím valného zhromaždenia o prechode akcií všetkých zostávajúcich akcionárov na navrhovateľa sa právo výkupu považuje za uplatnené.

9

Právo podľa odseku 1 môže zostávajúci akcionár uplatniť najneskôr v lehote troch mesiacov od uplynutia lehoty platnosti [PP], inak toto právo zaniká. Zostávajúci akcionár toto právo uplatní zaslaním návrhu zmluvy o kúpe akcií. V návrhu zmluvy uvedie najmä

a)

požadované primerané peňažné protiplnenie alebo primerané protiplnenie v cenných papieroch,

b)

lehotu na prijatie návrhu zmluvy,

c)

(5)

Ustanovenia § 118i sa uplatnia primerane.“

11

Podľa § 119 ods. 1 zákona o cenných papieroch ak valné zhromaždenie akcionárov emitenta kótovaných akcií rozhodne, že akcie vydané týmto emitentom prestanú byť kótované, je emitent povinný vyhlásiť povinnú PP na kúpu všetkých kótovaných akcií od akcionárov, ktorí na tomto valnom zhromaždení nehlasovali za rozhodnutie, že tieto akcie prestanú byť kótované, alebo ktorí sa tohto valného zhromaždenia nezúčastnili. V povinnej PP sa uvedie jej dôvod, a to rozhodnutie toho istého valného zhromaždenia, že uvedené akcie prestanú byť kótované.

12

Podľa § 119 ods. 3 zákona o cenných papieroch povinnosť podľa odseku 1 tohto § 119 sa pokladá za splnenú, ak povinnú PP na kúpu všetkých akcií od akcionárov, ktorí na valnom zhromaždení nehlasovali za rozhodnutie, že tieto akcie prestanú byť kótované, vyhlási za emitenta iná osoba ako emitent.

Dňa 18. decembra 2020 valné zhromaždenie banky VÚB prijalo uznesenie, ktorým rozhodlo, že akcie vydané touto bankou prestanú byť kótované.

16

Podľa § 119 ods. 1 zákona o cenných papieroch mala VÚB ako emitent povinnosť vyhlásiť PP týkajúcu sa všetkých kótovaných akcií zostávajúcich akcionárov, teda tých, ktorí na tomto valnom zhromaždení nehlasovali za rozhodnutie o ukončení kótovania dotknutých akcií alebo ktorí sa na uvedenom valnom zhromaždení nezúčastnili. TERVE bola jedným zo zostávajúcich akcionárov.

17

Intesa sa ako väčšinový akcionár banky VÚB rozhodla v súlade s § 119 ods. 3 zákona o cenných papieroch dobrovoľne prevziať túto povinnosť a vyhlásila PP namiesto banky VÚB ako emitenta, pričom uviedla, že zmluvy o kúpe akcií uzavreté na základe tejto ponuky sa budú riadiť slovenským právom a že súdmi príslušnými na rozhodovanie sporov vyplývajúcich z uvedenej ponuky a zmlúv uzavretých v súvislosti s touto ponukou budú slovenské všeobecné súdy.

18

TERVE podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na Krajský súd v Bratislave. Uznesením z 26. októbra 2023 Krajský súd v Bratislave zrušil uznesenie vydané v prvostupňovom konaní a v súlade s odôvodneniami 13 a 16 nariadenia č. 1215/2012 vychádzal z existencie úzkej väzby medzi sporom vo veci samej na jednej strane a slovenským právnym poriadkom a slovenskými súdmi na druhej strane, keďže Intesa je akcionárom spoločnosti založenej podľa slovenského práva so sídlom na Slovensku, pričom register akcií sa tiež vedie v tomto štáte a jedinou väzbou s luxemburskými súdmi je sídlo spoločnosti Intesa.

22

Intesa podala proti uzneseniu z 26. októbra 2023 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom uviedla, že v súlade so všeobecným pravidlom právomoci stanoveným v článku 4 nariadenia č. 1215/2012 majú právomoc len luxemburské súdy.

23

Podľa spoločnosti Intesa sa v prvom rade článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 v prejednávanej veci neuplatňuje, keďže medzi účastníkmi konania vo veci samej neexistuje žiadny vzťah zmluvnej povahy. V tejto súvislosti nie je PP podľa nej relevantná, keďže TERVE na túto ponuku nereagovala a platnosť tejto ponuky medzičasom uplynula. Ďalej, pokiaľ ide o článok 7 bod 2 tohto nariadenia, spor vo veci samej podľa nej nemožno považovať za spor patriaci do oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, keďže tento pojem predpokladá existenciu škody zakladajúcej občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá v prejednávanej veci chýba. Napokon sa podľa nej neuplatňuje ani článok 24 body 2 a 4 uvedeného nariadenia, keďže spor vo veci samej sa netýka žiadnej zo záležitostí taxatívne vymedzených v tomto poslednom uvedenom ustanovení.

2.

V prípade, ak odpoveď na prvú otázku je záporná, má sa ustanovenie článku 7 bodu 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať tak, že žaloba o nahradenie prijatia žalobcovho návrhu zmluvy o kúpe akcií súdnym rozhodnutím [vo veci samej] sa má považovať za žalobu vo veci nároku z ‚mimozmluvnej zodpovednosti‘?

3

Má sa ustanovenie článku 24 bodu 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať tak, že je aplikovateľné aj na konanie, o aké ide vo veci samej z dôvodu, že žalobca [vo veci samej] sa domáha, aby súd v konaní vo veci samej ako predbežnú otázku posúdil jeho námietku o neexistencii resp. neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktorým bol schválený prechod akcií zostávajúcich akcionárov (vrátane akcií žalobcu [vo veci samej]) na žalovaného [vo veci samej]?“

O prejudiciálnych otázkach

Úvodné poznámky

29

Medzi týmito pravidlami osobitnej právomoci sa nachádza pravidlo uvedené v článku 7 bode 1 nariadenia č. 1215/2015 v zmluvných veciach a pravidlo uvedené v článku 7 bode 2 tohto nariadenia vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. Článok 24 bod 2 uvedeného nariadenia stanovuje pravidlo výlučnej právomoci v konaniach, ktorých predmetom je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb, alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov.

30

Tieto pravidlá osobitnej a výlučnej právomoci sa majú vykladať reštriktívne, pričom nemožno pripustiť výklad idúci nad rámec prípadov výslovne uvedených v tom istom nariadení alebo v širšom zmysle, ako to vyžaduje jeho cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 2016, Granarolo, C‑196/15 , EU:C:2016:559 , bod 18 a citovanú judikatúru, ako aj zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding, C‑560/16 , EU:C:2018:167 , bod 27 a citovanú judikatúru).

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom nariadenia č. 1215/2012 je harmonizovanie pravidiel konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach prostredníctvom pravidiel súdnej právomoci, ktoré sú vysoko predvídateľné, a tým sleduje cieľ právnej istoty spočívajúci v posilnení právnej ochrany osôb usadených v Európskej únii tým, že sa žalobcovi umožní ľahko určiť súd, na ktorý sa môže obrátiť, a žalovanému rozumne predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding, C‑560/16 , EU:C:2018:167 , bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj z 28. novembra 2024, VariusSystems, C‑526/23 , EU:C:2024:985 , bod 15 a citovanú judikatúru).

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie PP väčšinovým akcionárom uvedenej spoločnosti namiesto nej sa na návrh menšinového akcionára tejto spoločnosti, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve tohto menšinového akcionára väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím, vzťahuje pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 alebo naopak pojem „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle bodu 2 tohto článku.

35

Podľa znenia článku 7 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia možno osobu žalovať „v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“. Bod 2 tohto článku 7 stanovuje vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti právomoc „na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“.

36

Najskôr treba pripomenúť, že pojmy „zmluvné veci“ a „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v uvedenom poradí v zmysle bodu 1 a bodu 2 článku 7 nariadenia č. 1215/2012 sa majú vykladať samostatne s odvolaním sa predovšetkým na systém a ciele tohto nariadenia, aby bolo zabezpečené jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch. Tieto pojmy preto nemožno chápať tak, že odkazujú na kvalifikáciu, ktorú príslušné vnútroštátne právo priznáva právnemu vzťahu, ktorý je sporný pred vnútroštátnym súdom (rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice, C‑307/19 , EU:C:2021:236 , bod 82 , ako aj citovaná judikatúra).

40

Pokiaľ ide o identifikáciu takéhoto slobodne prevzatého záväzku jednej osoby voči druhej, je potrebné spresniť, že za takýto záväzok možno považovať aj záväzok, ktorý vznikol tacitne, najmä ak vyplýva z jednoznačných úkonov, ktoré vyjadrujú vôľu účastníkov (rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice, C‑307/19 , EU:C:2021:236 , bod 87 , ako aj citovaná judikatúra).

41

V dôsledku toho uplatňovanie pravidla osobitnej právomoci stanoveného v zmluvných veciach podľa článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu (rozsudok z 8. mája 2019, Kerr, C‑25/18 , EU:C:2019:376 , bod 25 a citovaná judikatúra), pričom toto pravidlo právomoci sa zakladá na dôvode žaloby a nie na totožnosti strán (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Feniks, C‑337/17 , EU:C:2018:805 , bod 48 a citovanú judikatúru).

42

Záväzky, ktorých predmetom je zaplatenie peňažnej sumy a ktoré majú svoj základ vo vzťahoch existujúcich medzi združením a jeho členmi, teda treba považovať za záväzky patriace do „zmluvných vecí“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 z dôvodu, že členstvo v združení vytvára medzi spoločníkmi úzke väzby rovnakého druhu, ako sú tie, ktoré vznikajú medzi zmluvnými stranami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Kerr, C‑25/18 , EU:C:2019:376 , bod 26 a citovanú judikatúru).

46

V prejednávanej veci zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že v nadväznosti na rozhodnutie valného zhromaždenia banky VÚB, že jej akcie prestanú byť kótované na burze cenných papierov, Intesa v súlade s § 119 ods. 3 zákona o cenných papieroch slobodne prevzala povinnosť vyhlásiť PP namiesto banky VÚB.

47

Táto povinnosť, ktorá má zákonnú povahu a po ktorej prípadne nasleduje právo výkupu alebo právo na odkúpenie zostávajúcich akcií, je určená na ochranu menšinových akcionárov v prípade rozhodnutia o ukončení kótovania akcií a v zásade prislúcha emitentovi akcií, v tomto prípade banke VÚB.

48

Ako však uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, skutočnosť, že povinnosť vyhlásiť verejnú ponuku na kúpu v prípade, že akcie prestanú byť kótované, po ktorej prípadne vzniká právo výkupu alebo právo na odkúpenie zostávajúcich akcií, má zákonný pôvod, nemôže spochybniť kvalifikáciu záväzku ako vyplývajúceho zo zmluvných vecí v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012. Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 43 a 44 tohto rozsudku, takáto kvalifikácia sa môže uplatniť aj na záväzky, ktoré majú zákonný pôvod, ak dotknutá osoba súhlasila s podmienkou, z ktorej tieto záväzky vyplývajú.

52

Z toho vyplýva, že návrh spoločnosti TERVE, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií spoločnosťou Intesa nahradilo súdnym rozhodnutím, je založený na právach vyplývajúcich zo záväzkov, ktoré Intesa dobrovoľne prevzala v rámci PP, ktorú vyhlásila, a teda patrí medzi „zmluvné veci“ podľa článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, čo vylučuje uplatnenie bodu 2 tohto ustanovenia. Slovenské súdy ako súdy miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom tohto záväzku, preto môžu založiť svoju právomoc na tomto bode 1 písm. a).

53

Tento záver je v súlade s cieľmi predvídateľnosti, právnej istoty, blízkosti medzi určenými súdmi a sporom, ako aj riadneho výkonu spravodlivosti, ktoré sleduje nariadenie č. 1215/2012, ako sú uvedené v odôvodneniach 15 a 16 tohto nariadenia a pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku.

54

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 41 svojich návrhov, bolo by v rozpore s cieľom predvídateľnosti, ak by sa na spor týkajúci sa práva menšinových akcionárov predať svoje akcie v prípade rozhodnutia emitenta o ukončení kótovania týchto akcií mohla vzťahovať právomoc rozličných súdov podľa toho, či sa väčšinový akcionár rozhodne alebo nerozhodne vyhlásiť PP namiesto emitenta.

Svojou treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie PP väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti namiesto tejto spoločnosti návrh, ktorého predmetom je napadnutie platnosti uznesenia valného zhromaždenia uvedenej spoločnosti, ktorým bol schválený prechod zostávajúcich akcií na tohto väčšinového akcionára, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ak je tento návrh predbežný vo vzťahu k návrhu, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve tohto menšinového akcionára uvedeným väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím.

58

Pokiaľ ide o článok 24 bod 2 nariadenia č. 1215/2012, Súdny dvor rozhodol, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patria iba spory, v ktorých jeden z účastníkov konania napáda platnosť rozhodnutia orgánu spoločnosti z hľadiska príslušného práva obchodných spoločností alebo ustanovení stanov týkajúcich sa fungovania jej orgánov (rozsudok z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑302/13 , EU:C:2014:2319 , bod 40 a citovaná judikatúra).

59

Pri stanovení výlučnej právomoci súdov členského štátu, v ktorom má spoločnosť sídlo, je základným cieľom článku 24 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 sústrediť právomoc, aby nedochádzalo k prijímaniu protichodných rozhodnutí, pokiaľ ide o existenciu spoločností a platnosť rozhodnutí ich orgánov (rozsudok zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding, C‑560/16 , EU:C:2018:167 , bod 31 a citovaná judikatúra).

63

Na to, aby sa jednostranne stanovila výlučná právomoc súdu, v ktorého obvode má spoločnosť sídlo, by totiž stačilo, aby sa predbežne namietla údajná neplatnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti, ktoré viedli k uzatvoreniu zmluvy alebo k uskutočneniu údajne škodlivého úkonu (pozri rozsudok z 12. mája 2011, BVG, C‑144/10 , EU:C:2011:300 , bod 34 ).

64

Cieľ predvídateľnosti uvedený v bode 31 tohto rozsudku by nebol dosiahnutý, ak by sa uplatnenie pravidla súdnej právomoci založeného na povahe sporu mohlo takto meniť podľa existencie predbežnej otázky, ktorú by mohol niektorý z účastníkov konania kedykoľvek položiť, z dôvodu, že by sa zmenila povaha sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, BVG, C‑144/10 , EU:C:2011:300 , bod 35 ).

65

Z toho vyplýva, že článok 24 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patria iba spory, v ktorých jeden z účastníkov konania napáda platnosť rozhodnutia orgánu spoločnosti z hľadiska príslušného práva obchodných spoločností alebo ustanovení stanov týkajúcich sa fungovania jej orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2008, Hassett a Doherty, C‑372/07 , EU:C:2008:534 , bod 26 ).

69

Vzhľadom na úzku väzbu medzi sporom vo veci samej a slovenskými súdmi majú tieto súdy najlepšie predpoklady na rozhodnutie tohto sporu týkajúceho sa platnosti rozhodnutia valného zhromaždenia, ktorým sa konštatuje prechod akcií menšinových akcionárov, a priznanie takejto právomoci môže uľahčiť riadny výkon spravodlivosti.

70

Priznanie právomoci slovenským súdom je tiež v súlade s cieľmi predvídateľnosti pravidiel právomoci a právnej istoty, ktoré sleduje nariadenie č. 1215/2012, pretože väčšinový akcionár dotknutej spoločnosti musel rozumne predpokladať, že súdy členského štátu, na ktorého území má táto spoločnosť sídlo, budú mať právomoc rozhodovať o vnútornom spore uvedenej spoločnosti týkajúcom sa platnosti rozhodnutia jej orgánu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2018, E.ON Czech Holding, C‑560/16 , EU:C:2018:167 , bod 43 ).

71

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 24 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie PP väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti namiesto nej návrh, ktorého predmetom je napadnutie platnosti uznesenia valného zhromaždenia uvedenej spoločnosti, ktorým bol schválený prechod zostávajúcich akcií na tohto väčšinového akcionára, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ak je tento návrh predbežný vo vzťahu k návrhu, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve menšinového akcionára uvedeným väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie ponuky na prevzatie (PP) väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti namiesto nej sa na návrh menšinového akcionára tejto spoločnosti, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve tohto menšinového akcionára väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím, vzťahuje pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 tohto nariadenia.

2.

Článok 24 bod 2 nariadenia č. 1215/2012

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie ponuky na prevzatie (PP) väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti namiesto nej návrh, ktorého predmetom je napadnutie platnosti uznesenia valného zhromaždenia uvedenej spoločnosti, ktorým bol schválený prechod zostávajúcich akcií na tohto väčšinového akcionára, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ak je tento návrh predbežný vo vzťahu k návrhu, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve menšinového akcionára uvedeným väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím.

Tajomník

A. Calot Escobar

Predseda komory

F. Biltgen

( *1 ) Jazyk konania: slovenčina.