C-805/24

Genadij Nikolajevič Timčenko , bydliskom v Ženeve (Švajčiarsko),

Jelena Petrovna Timčenko , bydliskom v Ženeve,

v zastúpení: S. Bonifassi, T. Bontinck, E. Fedorova a A. Guillerme, avocats,

odvolatelia,

ďalší účastníci konania:

Rada Európskej únie , v zastúpení: M.‑C. Cadilhac, D. Laurent a J. Rurarz, splnomocnení zástupcovia,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

4

Takéto reštriktívne opatrenia boli prijaté voči odvolateľom. G. N. Timčenko je podnikateľ a J. P. Timčenko je jeho manželka. Obaja majú ruskú a fínsku štátnu príslušnosť.

Nariadenie č. 269/2014

5

Článok 2 nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 476/2014 z 12. mája 2014 ( Ú. v. EÚ L 137, 2014, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie č. 269/2014“), ktorého znenie bolo rovnaké tak ku dňu prijatia aktov uvedených v bode 7 tohto rozsudku, ako aj ku dňu prijatia sporného nariadenia, stanovuje:

„1. Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, alebo fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spojené, a ktoré sú uvedené v zozname v prílohe I, ako aj finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú v držbe alebo pod kontrolou takýchto fyzických osôb, právnických osôb, subjektov alebo orgánov.

oznámia pred 1. septembrom 2022 alebo do 6 týždňov odo dňa zaradenia do zoznamu v prílohe I, podľa toho, čo nastane neskôr, finančné prostriedky a hospodárske zdroje v rámci jurisdikcie [právomocí – neoficiálny preklad ] členského štátu, ktoré im patria alebo ktoré majú v držbe alebo pod kontrolou, príslušnému orgánu členského štátu, v ktorom sa tieto finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje nachádzajú, a

b)

spolupracujú s príslušným orgánom pri overovaní takýchto informácií.

3. Nezabezpečenie súladu s odsekom 2 sa považuje za účasť ako sa uvádza v odseku 1 na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je obchádzanie opatrení uvedených v článku 2.

…“

Reštriktívne opatrenia prijaté voči odvolateľom

Napadnutý rozsudok

8

Návrhom zo 14. októbra 2022 podali odvolatelia na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa v podstate domáhali zrušenia článku 1 bodu 4 sporného nariadenia v rozsahu, v akom mení článok 9 ods. 2 a 3 nariadenia č. 269/2014. Tvrdili najmä, že Rada tým, že zmenila článok 9 ods. 2 tohto nariadenia tak, že do neho okrem iného vložila povinnosť fyzických osôb uvedených v prílohe I k uvedenému nariadeniu oznamovať príslušným orgánom členských štátov finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré im patria alebo ktoré majú v držbe alebo pod kontrolou na území Európskej únie (ďalej len „sporná oznamovacia povinnosť“), prekročila právomoci, ktoré jej vyplývajú z článku 215 ods. 2 ZFEÚ, a porušila okrem iného aj článok 29 ZEÚ.

9

V bode 65 napadnutého rozsudku Všeobecný súd s odkazom na body 56 až 64 tohto rozsudku rozhodol, že vzhľadom na to, že sporná oznamovacia povinnosť patrí do právomoci, ktorú má Rada na vykonanie rozhodnutia prijatého v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) na základe článku 29 ZEÚ, v tomto prípade rozhodnutia 2014/145, Rada mohla stanoviť túto povinnosť na základe nariadenia Únie prijatého na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ, a to bez ohľadu na skutočnosť, že ide o povinnosť konať, ktorá zaťažuje osoby, akými sú odvolatelia, a že táto povinnosť nebola stanovená samotným rozhodnutím 2014/145.

10

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

rozhodol vo veci samej a zrušil sporné nariadenie v rozsahu, v akom mení článok 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014 a zavádza spornú oznamovaciu povinnosť,

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

14

Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

uložiť odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok na účely odpovede na ich argumentáciu, podľa ktorej Rada prekročila svoje právomoci tým, že stanovila spornú oznamovaciu povinnosť uvedenú v článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014, zmeneného sporným nariadením. Tento odvolací dôvod pozostáva z dvoch častí.

17

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že jasne a jednoznačne neuviedol, či sporná oznamovacia povinnosť predstavuje reštriktívne opatrenie prijaté na základe článku 29 ZEÚ a článku 215 ZFEÚ, ako vyplýva z bodov 56 a 62 napadnutého rozsudku, alebo či táto povinnosť predstavuje opatrenie, ktorým sa vykonávajú alebo zavádzajú reštriktívne opatrenia, čo vyplýva z bodu 60 tohto rozsudku. Odôvodnenie Všeobecného súdu je teda nejednoznačné, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu uvedenej povinnosti.

18

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu sa odvolatelia domnievajú, že Všeobecný súd nedostatočne odôvodnil body 57 až 60 napadnutého rozsudku, keďže jeho odôvodnenie neidentifikovalo konkrétny právny základ, o ktorý sa mohla Rada oprieť pri stanovení spornej oznamovacej povinnosti. Všeobecný súd totiž nevysvetlil, ako dospel k záveru, že Rada neprekročila svoje právomoci tým, že stanovila túto povinnosť, zatiaľ čo článok 215 ods. 2 ZFEÚ jej umožňuje len prijať reštriktívne opatrenia, ktoré už boli stanovené v referenčnom rozhodnutí SZBP, a že podľa článku 24 ZEÚ prináleží vykonanie reštriktívnych opatrení vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ako aj členským štátom.

Okrem toho článok 215 ods. 2 ZFEÚ umožňuje Rade prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom, ak je to stanovené v rozhodnutí prijatom v súlade s kapitolou 2 hlavou V Zmluvy o EÚ, ktorého súčasťou je článok 29 tejto poslednej uvedenej Zmluvy.

22

Vzhľadom na skutočnosť, že reštriktívne opatrenia môže Rada prijať tak v rámci rozhodnutia SZBP na základe článku 29 ZEÚ, ako aj v rámci aktov Únie prijatých na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ, Súdny dvor spresnil, ako to v podstate pripomenul Všeobecný súd v bodoch 53 až 55 napadnutého rozsudku, rozdelenie právomocí Rady vzhľadom na tieto dve ustanovenia Zmlúv.

23

Rozhodnutia prijaté v rámci SZBP na základe článku 29 ZEÚ tak stanovujú pozíciu Únie, pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia, ktoré sa majú prijať. Vo všeobecnosti sa Rada snaží na základe jednomyseľného rozhodovania v týchto rozhodnutiach definovať, či dokonca spresniť predmet (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15 , EU:C:2017:236 , body 88 a 90 ).

24

27

Všeobecný súd tým jasne a jednoznačne identifikoval, jednak v bode 60 napadnutého rozsudku v spojení s bodom 56 tohto rozsudku, právny základ spornej oznamovacej povinnosti, konkrétne článok 215 ods. 2 ZFEÚ, a jednak v bode 60 uvedeného rozsudku právnu povahu tejto povinnosti, teda opatrenia, ktorého cieľom je vykonať rozhodnutie 2014/145 tak, aby sa zabezpečilo jednotné uplatňovanie reštriktívneho opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov stanoveného týmto rozhodnutím.

28

Ďalej na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, konštatovanie uvedené v bode 62 napadnutého rozsudku, že samotný odkaz v článku 215 ods. 2 ZFEÚ na „reštriktívne opatrenia“ nemá za následok obmedzenie opatrení stanovených v tomto ustanovení na povinnosti zdržať sa konania, nemožno chápať v tom zmysle, že Všeobecný súd kvalifikoval spornú oznamovaciu povinnosť ako „reštriktívne opatrenie“, a teda je v rozpore s jeho konštatovaním v bode 60 tohto rozsudku, podľa ktorého cieľom tejto oznamovacej povinnosti je vykonanie takéhoto opatrenia.

29

Je pravda, že znenie článku 215 ods. 2 ZFEÚ používa len výraz „reštriktívne opatrenia“ a v bode 56 napadnutého rozsudku, ako aj v bodoch 63 a 65 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatuje, že sporná oznamovacia povinnosť bola zavedená len na základe tohto ustanovenia Zmluvy o FEÚ.

32

Všeobecný súd tým, že v bode 62 napadnutého rozsudku uviedol, že samotný odkaz v článku 215 ods. 2 ZFEÚ na „reštriktívne opatrenia“ nemá za následok obmedzenie opatrení stanovených v tomto ustanovení na povinnosť zdržať sa konania, vysvetlil, ako to navyše výslovne vyplýva z druhej vety tohto bodu 62, ako aj z bodu 63 tohto rozsudku, že opatrenie prijaté na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ môže, ako v prejednávanej veci, obsahovať povinnosť konať s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie reštriktívneho opatrenia stanoveného rozhodnutím SZBP.

33

Výhrady uvedené na podporu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a na podporu časti druhej časti tohto odvolacieho dôvodu, ktorými sa Všeobecnému súdu vytýka, že si protirečil a nedostatočne odôvodnil svoje odôvodnenie týkajúce sa právneho základu, z ktorého mohla Rada vychádzať pri stanovení spornej oznamovacej povinnosti, sú preto nedôvodné.

34

Treba tiež zamietnuť výhradu uvedenú na podporu druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu, podľa ktorej odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa právneho základu spornej oznamovacej povinnosti je v bodoch 57 až 60 napadnutého rozsudku nedostatočne odôvodnené z dôvodu, že tento súd nezohľadnil skutočnosť, že reštriktívne opatrenia sú podľa článku 24 ZEÚ vykonávané vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ako aj členskými štátmi.

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že z dôvodu nesprávneho výkladu a uplatnenia článku 215 ZFEÚ a rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 ), Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Rada mohla stanoviť spornú oznamovaciu povinnosť uvedenú v článku 9 ods. 2 nariadenia č. 269/2014, v znení zmenenom sporným nariadením, a to bez ohľadu na to, či sa tento rozsudok chápe v tom zmysle, že kvalifikuje túto povinnosť ako reštriktívne opatrenie (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu) alebo ako opatrenie, ktorým sa vykonáva alebo uplatňuje reštriktívne opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu).

O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

38

V prípade, že by Všeobecný súd rozhodol, že sporná oznamovacia povinnosť je reštriktívne opatrenie, odvolatelia sa domnievajú, že tento súd v bode 63 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Rada ju mohla prijať na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ, hoci táto povinnosť nebola výslovne stanovená v rozhodnutí SZBP, ktoré s tým súvisí.

39

O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

42

Za predpokladu, že by Všeobecný súd kvalifikoval spornú oznamovaciu povinnosť ako opatrenie, ktorým sa vykonáva alebo uplatňuje reštriktívne opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov stanovené najmä v článku 2 rozhodnutia 2014/145, odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 63 napadnutého rozsudku rozhodol, že Rada mala právomoc stanoviť takúto povinnosť v nariadení č. 269/2014. Všeobecný súd totiž porušil článok 24 ZEÚ, podľa ktorého v prípade neuplatnenia článku 291 ods. 2 ZFEÚ prináleží každému členskému štátu, a nie Rade, prijať opatrenia potrebné na vykonanie reštriktívnych opatrení definovaných rozhodnutím SZBP.

43

Okrem toho, stále vychádzajúc z toho istého predpokladu, odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 54 až 59 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil a uplatnil rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 ), takže sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Rada mala právomoc stanoviť takúto povinnosť v nariadení č. 269/2014. Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že nariadenie prijaté na základe článku 215 ZFEÚ predstavuje len nástroj, ktorého cieľom je zabezpečiť priamu účinnosť, a teda záväznosť reštriktívnych opatrení už definovaných v rozhodnutí SZBP, v prípade potreby tým, že ich spresňuje, ale bez doplnenia ďalších opatrení alebo zmeny rozsahu takto definovaných opatrení. Všeobecný súd však rozšíril pôsobnosť uvedeného rozsudku tým, že uviedol, že takéto nariadenie nielen uvádza do účinnosti takéto reštriktívne opatrenia, ale ich aj vykonáva.

Ako Všeobecný súd v podstate správne rozhodol v bode 61 napadnutého rozsudku v spojení s bodmi 57 až 60 tohto rozsudku, na ktoré tento bod 61 odkazuje, Rada je, ako vyplýva aj z bodov 30, 31 a 32 tohto rozsudku, oprávnená na základe ustanovení článkov 24 a 26 ZEÚ v spojení s článkom 215 ods. 2 ZFEÚ vykonávať rozhodnutia prijaté v oblasti SZBP na základe článku 29 ZEÚ najmä s cieľom zabezpečiť jednotné, dôsledné a účinné uplatňovanie reštriktívnych opatrení stanovených v takýchto rozhodnutiach vo všetkých členských štátoch, pokiaľ tieto opatrenia patria do pôsobnosti Zmluvy o FEÚ.

47

Rada tým, že na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ prijala nariadenie, ktorým sa vykonáva rozhodnutie SZBP, nijako nezasahuje do vykonávacej právomoci členských štátov stanovenej v článku 24 ods. 1 druhom pododseku a článku 26 ods. 3 ZEÚ.

48

Zatiaľ čo cieľom takéhoto nariadenia je zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení stanovených v rozhodnutí SZBP na úrovni Únie pri súčasnom zabezpečení jednotného, dôsledného a účinného uplatňovania, vykonávacia právomoc členských štátov uvedená v týchto ustanoveniach Zmluvy o EÚ sa nevzťahuje na vykonávanie rozhodnutí SZBP a uplatňovanie reštriktívnych opatrení na úrovni Únie, ale na vykonávanie týchto opatrení príslušnými orgánmi každého členského štátu na ich vnútroštátnom území.

49

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľov zhrnuté v bode 43 tohto rozsudku, treba konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 54 až 59 napadnutého rozsudku správne pripomenul a uplatnil judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 ). Ako totiž Všeobecný súd v podstate rozhodol a ako už bolo uvedené v bode 29 tohto rozsudku, z bodov 88 až 90 rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 ), vyplýva, že Rada je v rámci nariadenia prijatého na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ oprávnená prijať akékoľvek opatrenie, akým je sporná oznamovacia povinnosť, ktorého cieľom je vykonať rozhodnutie SZBP prijaté na základe článku 29 ZEÚ a v tomto rámci zabezpečiť jednotné uplatňovanie reštriktívnych opatrení na úrovni Únie, ktoré sú definované v takomto rozhodnutí a pripomenuté či dokonca spresnené v dotknutom nariadení. Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, Rada týmto nezavádza žiadne nové reštriktívne opatrenie ani nemení rozsah reštriktívnych opatrení definovaných v rozhodnutí SZBP.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba zamietnuť druhú časť druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú, a teda zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

O trovách

53

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Genadij Nikolajevič Timčenko a Jelena Petrovna Timčenko znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Rada Európskej únie a Európska komisia.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.