C-877/24

X,

Y

proti

Minister van Asiel en Migratie , predtým Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos (spravodajca), sudcovia O. Spineanu‑Matei, S. Rodin, N. Piçarra a N. Fenger,

–

Y, v zastúpení: I. C. van Krimpen, advocaat,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a M. H. S. Gijzen, splnomocnené zástupkyne,

–

belgická vláda, v zastúpení: L. Jans a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 22. januára 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 6, 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ).

2

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1. Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

2. Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

a)

ktorým sa… odoprel vstup, alebo ktorí boli zadržaní príslušnými orgánmi v súvislosti s neoprávneným prekročením vonkajšej pozemnej, vzdušnej alebo vodnej hranice členského štátu a ktorí následne v tomto členskom štáte nezískali oprávnenie alebo právo na pobyt;

b)

3.

‚návrat‘: je proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat – do:

–

jeho krajiny pôvodu, alebo

–

krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo

najlepšie záujmy dieťaťa,

b)

rodinný život,

c)

zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

5. Ak v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu prebieha konanie o obnovenie povolenia na jeho pobyt alebo iného oprávnenia udeľujúceho právo na pobyt, tento členský štát bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, zváži možnosť upustiť od vydania rozhodnutia o návrate až do ukončenia uvedeného konania.“

8

Článok 8 ods. 1 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod… alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci [poskytnutej] lehoty na dobrovoľný odchod…“

9

Podľa článku 9 ods. 1 a 2 uvedenej smernice:

a)

fyzický alebo duševný stav štátneho príslušníka tretej krajiny;

b)

technické dôvody, ako napríklad nedostatok dopravných prostriedkov alebo nemožnosť odsunu z dôvodu nedostatočnej identifikácie.“

Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky

Situácia osoby X

13

X podal odvolanie proti tomuto rozsudku na Raad van State (Štátna rada, Holandsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

Situácia osoby Y

14

Y vstúpil do Holandska 31. augusta 2018. Dňa 16. novembra 2020 ho holandský súd právoplatne odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov za dva pokusy o vraždu s teroristickým úmyslom, ktoré boli spáchané v deň jeho vstupu do Holandska.

15

18

Predkladajúci vnútroštátny súd konštatuje, že je nesporné, že X a Y sa v Holandsku zdržiavajú neoprávnene, že sa neodvolali na zásady uvedené v článku 5 smernice 2008/115 a že sa na nich nevzťahujú výnimky z povinnosti prijať rozhodnutie o návrate stanovené v článku 6 ods. 2 až 5 tejto smernice.

19

Účastníci konania vo veci samej sa však nezhodujú v otázke možnosti ministra prijať rozhodnutie o návrate proti X a Y v kontexte, v ktorom minister nemôže vykonať ich odsun a títo nemôžu splniť povinnosť návratu, ktorá im bola uložená, až do skončenia výkonu trestu odňatia slobody, ktorý im bol uložený.

20

V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd poukazuje v prvom rade na to, že hoci sa zdá, že článok 6 ods. 1 smernice 2008/115 ukladá povinnosť prijať rozhodnutie o návrate v situáciách, ako sú situácie, o ktoré ide vo veci samej, táto smernica jasne neurčuje, aký je vzťah medzi touto povinnosťou a okolnosťou, že v takýchto situáciách je akákoľvek možnosť návratu počas dlhého obdobia vylúčená. Podľa tohto súdu analýza judikatúry Súdneho dvora neumožňuje vyriešiť problém týkajúci sa výkladu uvedenej smernice, s ktorou sa musí vysporiadať.

„1.

Bráni smernica [2008/115], najmä články 6, 8 a 9 tejto smernice, prijatiu rozhodnutia o návrate voči cudzincovi, ktorý si nemôže splniť povinnosť návratu počas dlhého obdobia, lebo sa nachádza vo výkone dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody, a preto tiež nemôže byť odsunutý z územia Európskej únie?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je potom členský štát prípadne v súlade s ustanovením článku 6 ods. 4 smernice [2008/115] povinný udeliť cudzincovi počas výkonu dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie na pobyt?

3.

Existuje v rámci článku 6 ods. 1 smernice [2008/115] okrem výnimiek upravených v odsekoch 2 až 5 a zásad a záujmov v zmysle článku 5 tejto smernice priestor na posúdenie proporcionality v konkrétnom prípade?“

26

Hoci článok 2 ods. 2 a 3 tejto smernice stanovuje určité záväzné alebo nezáväzné obmedzenia jej pôsobnosti, pričom článok 2 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice umožňuje členským štátom predovšetkým rozhodnúť sa, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa uložil návrat ako trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva, je potrebné konštatovať, že tieto ustanovenia nijako nevylučujú uplatniteľnosť tejto smernice na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli odsúdení na trest odňatia slobody alebo ktorí sú vo výkone takého trestu.

27

Z článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 vyplýva, že ak sa preukáže neoprávnenosť pobytu, každý štátny príslušník tretej krajiny musí byť bez toho, aby boli dotknuté výnimky stanovené v odsekoch 2 až 5 tohto článku 6 a pri prísnom dodržaní požiadaviek stanovených v článku 5 tejto smernice, predmetom rozhodnutia o návrate, ktoré musí spomedzi tretích krajín uvedených v článku 3 bode 3 tejto smernice vymedziť tú krajinu, do ktorej má byť odsunutý [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 53 a citovaná judikatúra].

28

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žiadna z výnimiek uvedených v článku 6 ods. 2 až 5 tej istej smernice sa priamo ani nepriamo netýka štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli odsúdení na trest odňatia slobody alebo sú vo výkone takého trestu.

Treba však uviesť, že po tom, čo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bolo prijaté rozhodnutie o návrate pri dodržaní hmotnoprávnych a procesných záruk zavedených smernicou 2008/115, a prípadne ak sa nesplnila povinnosť návratu v lehote poskytnutej na dobrovoľný odchod, dotknutý členský štát je povinný vykonať odsun dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s článkom 8 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2024, Changu, C‑352/23 , EU:C:2024:748 , bod 57 a citovanú judikatúru). Tak z povinnosti členských štátov zachovávať lojálnosť, ako aj z požiadaviek efektívnosti pripomenutých najmä v odôvodnení 4 uvedenej smernice vyplýva, že táto povinnosť vykonať odsun tohto štátneho príslušníka tretej krajiny musí byť splnená v čo najskoršom termíne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2015, Zaizoune, C‑38/14 , EU:C:2015:260 , bod 34 , a z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU , EU:C:2016:84 , bod 76 ).

31

Ako však uvádza vnútroštátny súd, členský štát, ktorý pred ukončením konania o návrate pristúpi k zabezpečeniu výkonu dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody, ktorý je uložený štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, nebude plniť svoju povinnosť vykonať odsun tohto štátneho príslušníka počas niekoľkých rokov, či dokonca niekoľkých desaťročí, pričom tento štátny príslušník tretej krajiny ani nebude môcť počas tohto obdobia dobrovoľne opustiť územie tohto členského štátu.

32

Takáto prekážka rýchleho ukončenia konania o návrate však príslušným orgánom členského štátu nebráni v tom, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, uložili dlhodobý alebo doživotný trest odňatia slobody a aby ho vykonali.

36

V tomto kontexte sa na účely odpovede na prvú a tretiu otázku zdá potrebné určiť, či povinnosť dotknutého členského štátu čo najskôr vykonať odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate, pripomenutá v bode 30 tohto rozsudku, bráni prijatiu takéhoto rozhodnutia v situácii, keď už je známe po uložení dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody a začatí jeho výkonu, že povinnosť návratu nebude v každom prípade počas dlhého obdobia splnená.

37

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prijatie rozhodnutia o návrate v čase, keď príslušné orgány ešte nemajú istotu, že budú môcť toto rozhodnutie vykonať, nie je nevyhnutne vylúčené.

38

Súdny dvor tak rozhodol, že členský štát môže prijať rozhodnutie o návrate súčasne s rozhodnutím, ktorým sa na prvom stupni zamieta žiadosť o medzinárodnú ochranu, hoci prípadné podanie opravného prostriedku proti tomuto zamietnutiu by v zásade znamenalo pre dotknutú osobu povolenie zostať na území dotknutého členského štátu až do preskúmania tohto opravného prostriedku, pričom takéto povolenie by vylučovalo akúkoľvek možnosť vykonať odsun tejto osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 59 ).

42

V širšom zmysle Súdny dvor rozhodol, že článok 5 smernice 2008/115, ktorý predstavuje všeobecné pravidlo záväzné pre členské štáty hneď po implementácii tejto smernice, ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu najmä povinnosť, aby vo všetkých fázach konania o návrate dodržoval zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, zaručenú ako základné právo v článku 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v spojení s článkom 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ako aj v článku 19 ods. 2 Charty. Platí to najmä vtedy, keď tento orgán zamýšľa po vypočutí dotknutej osoby prijať voči nej rozhodnutie o návrate [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 55 , a zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21 , EU:C:2023:540 , bod 49 ].

43

Súdny dvor z toho vyvodil, že článok 5 smernice 2008/115 bráni tomu, aby sa voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vydalo rozhodnutie o návrate, ak sa toto rozhodnutie týka, rovnako ako krajiny, do ktorej má byť navrátený, krajiny, v ktorej existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade výkonu tohto rozhodnutia bude tento štátny príslušník vystavený skutočnému riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 18 alebo článkom 19 ods. 2 Charty [rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 56 , a zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21 , EU:C:2023:540 , bod 50 ].

47

V treťom rade treba zdôrazniť, že normotvorca Únie výslovne predpokladal, že v určitých situáciách rozhodnutie o návrate nemožno vykonať okamžite, a vymedzil právny režim uplatniteľný na tieto situácie.

48

Konkrétne článok 9 ods. 2 smernice 2008/115 stanovuje, že členské štáty môžu odložiť odsun na primeranú dobu, pričom zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Toto ustanovenie spresňuje, že členské štáty zohľadnia najmä fyzický alebo duševný stav štátneho príslušníka tretej krajiny a technické dôvody, ako napríklad nedostatok dopravných prostriedkov alebo nemožnosť odsunu z dôvodu nedostatočnej identifikácie.

49

Uvedené ustanovenie tak umožňuje odklad odsunu na základe osobitných okolností, pričom uvádza určité príklady bez toho, aby taxatívne vymenovalo prípady, v ktorých možno nariadiť takýto odklad.

53

Rozhodnutie normotvorcu Únie neurčiť a priori maximálnu dĺžku doby, počas ktorej môže byť odsun odložený, a jednoducho odkázať na „primeranú“ dobu totiž naznačuje, že chcel umožniť určitú flexibilitu pri uplatňovaní článku 9 ods. 2 smernice 2008/115, pričom však vylúčil, aby sa odklad odsunu mohol predĺžiť na obdobie presahujúce to, čo vyžadujú okolnosti, ktoré ho odôvodňujú.

54

Z toho vyplýva, že v situácii, keď po uložení a začatí výkonu dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody za iný trestný čin, ako sú trestné činy výlučne založené na neoprávnenom pobyte alebo vstupe, nebude povinnosť návratu počas dlhého obdobia vykonaná, článok 9 ods. 2 smernice 2008/115 oprávňuje príslušné orgány odložiť odsun až do vykonania tohto trestu.

55

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba konštatovať, že v takejto situácii povinnosť čo najskôr vykonať odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate, uvedenú v bode 30 tohto rozsudku, nemožno považovať za prekážku prijatia takéhoto rozhodnutia.

59

Na druhej strane sú príslušné orgány povinné pred výkonom rozhodnutia o návrate vykonať aktualizované posúdenie rizík, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude vystavený zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Toto posúdenie, ktoré musí byť odlišné a nezávislé od posúdenia vykonaného v čase prijatia tohto rozhodnutia, musí vnútroštátnym orgánom umožniť, aby sa s prihliadnutím na akúkoľvek zmenu okolností, ku ktorej došlo, ako aj všetky nové skutočnosti prípadne uvedené týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny, ubezpečili, že neexistujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že by bol tento štátny príslušník v prípade návratu do krajiny, do ktorej má byť vrátený, vystavený takýmto rizikám (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 38 ).

60

Toto aktualizované posúdenie musí tiež náležite zobrať do úvahy všetky záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115, aby sa zabezpečilo, že tieto záujmy nebránia výkonu rozhodnutia o návrate [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 91 , ako aj zo 4. septembra 2025, Adrar, C‑313/25 PPU , EU:C:2025:647 , body 79 a 80 ].

61

Povinnosti pripomenuté v bodoch 58 až 60 tohto rozsudku sa uplatňujú aj vtedy, ak voči dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bolo vydané rozhodnutie o návrate, ktoré nadobudlo právoplatnosť, a to aj vtedy, ak toto rozhodnutie včas nenapadol (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2025, Adrar, C‑313/25 PPU , EU:C:2025:647 , bod 63 ).

65

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že články 6, 8 a 9 smernice 2008/115 v spojení so zásadou proporcionality sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia prijatiu rozhodnutia o návrate týkajúceho sa štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, ak z dôvodu výkonu dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený, tento štátny príslušník nebude môcť ani dobrovoľne opustiť územie dotknutého členského štátu, ani počas dlhého obdobia byť odsunutý, pokiaľ vnútroštátna právna úprava stanovuje dostatočné záruky na zabezpečenie dodržiavania článku 5 tejto smernice a Charty pri výkone tohto rozhodnutia.

O druhej otázke

66

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať len vtedy, ak z odpovede na prvú otázku vyplýva, že smernica 2008/115 bráni prijatiu rozhodnutia o návrate v situáciách, o aké ide vo veci samej.

67

Predmetom smernice 2008/115 predovšetkým nie je určiť následky neoprávneného pobytu na území členského štátu štátnych príslušníkov tretích krajín, voči ktorým nemôže byť prijaté žiadne rozhodnutie o návrate do tretej krajiny [rozsudok z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu), C‑673/19 , EU:C:2021:127 , bod 44 , ako aj citovaná judikatúra].

71

Pokiaľ ide najmä o článok 6 ods. 4 tej istej smernice, na ktorý sa odvoláva predkladajúci vnútroštátny súd, toto ustanovenie sa obmedzuje na to, že umožňuje členským štátom, aby z charitatívnych alebo humanitárnych dôvodov priznali právo na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a to na základe ich vnútroštátneho práva, a nie práva Únie [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 86 ].

72

Na druhú otázku je preto potrebné odpovedať tak, že smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členskému štátu povinnosť udeliť povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, ak tam tento štátny príslušník musí byť vo výkone dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody.

O trovách

nebránia prijatiu rozhodnutia o návrate týkajúceho sa štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, ak z dôvodu výkonu dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený, tento štátny príslušník nebude môcť ani dobrovoľne opustiť územie dotknutého členského štátu, ani počas dlhého obdobia byť odsunutý, pokiaľ vnútroštátna právna úprava stanovuje dostatočné záruky na zabezpečenie dodržiavania článku 5 tejto smernice a Charty základných práv Európskej únie pri výkone tohto rozhodnutia.

2.

Smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členskému štátu povinnosť udeliť povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, ak tam tento štátny príslušník musí byť vo výkone dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.