C-882/24

AL , v zastúpení: R. Crăciun, avocate,

odvolateľ,

ďalšia účastníčka konania:

Európska komisia , v zastúpení: T. S. Bohr a L. Hohenecker, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

Rozsudok

1

Svojím odvolaním sa AL domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. apríla 2024, AL/Komisia ( T‑50/22 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2024:220 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskej komisie z 22. októbra 2021 v rozsahu, v akom sa ním nariaďuje vymáhanie určitých súm vyplatených v rámci príspevkov na jeho matku a tri nezaopatrené deti (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Skutočnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 2 až 13 napadnutého rozsudku takto:

5

Dňa 22. júla 2020 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) informoval žalobcu, že je predmetom vyšetrovania začatého na konci roka 2016, ktoré sa týka možného podvodu v súvislosti s jeho vyhlásením o zložení jeho rodiny, podmienkami, za ktorých mu boli priznané predmetné rodinné prídavky, a požiadavkami na priznanie zodpovedajúcich rodinných prídavkov.

6

V decembri 2020 OLAF informoval žalobcu, že vyšetrovanie uvedené v bode 5 vyššie bolo ukončené. Okrem toho OLAF zaslal žalobcovi a generálnemu sekretariátu Rady záverečnú správu z vyšetrovania týkajúceho sa žalobcu, ako aj dve odporúčania. Prvé sa týkalo vymáhania súm, pri ktorých OLAF dospel k záveru, že boli žalobcovi v rámci uvedených príspevkov vyplatené neoprávnene, a druhé sa týkalo začatia disciplinárneho konania.

7

Dňa 10. februára 2021 menovací orgán Rady (ďalej len ‚MO‘) rozhodol v súlade s ustanoveniami článku 3 prílohy IX k služobnému poriadku o začatí disciplinárneho konania proti žalobcovi.

–

v prípade dvoch detí, ktoré vyživoval žalobca (ďalej len ‚A a B‘), ktorých bol strýkom na základe uzavretia manželstva a ktoré boli zverené do jeho pestúnskej starostlivosti, pokiaľ ide o obdobie od 1. augusta 2010 do 31. júla 2013, čo sa týka jedného z týchto detí, a o obdobie od 1. augusta 2010 do 31. marca 2013, čo sa týka druhého z týchto detí, z dôvodu zániku právneho vzťahu súvisiaceho so zverením do pestúnskej starostlivosti, ako bolo rozhodnuté v rozhodnutí z 22. marca 2021, vzhľadom na rozhodnutie rumunských orgánov na ochranu detí z 30. januára 2013, ktorým boli zrušené opatrenia týkajúce sa zverenia detí do pestúnskej starostlivosti žalobcu (ďalej len ‚vnútroštátne rozhodnutie o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti‘). Okrem toho žalobca úmyselne zavádzal administratívu v zmysle článku 85 druhého odseku služobného poriadku, pokiaľ ide o koniec obdobia, počas ktorého boli obe detí zverené do jeho starostlivosti,

–

v prípade adoptívnej dcéry žalobcu (ďalej len ‚C‘), v súvislosti s ktorou rumunský súd rozhodnutím zo 16. apríla 2019 rozhodol o adopcii, pokiaľ ide o obdobie od 1. marca 2019 do 31. januára 2021, a ukončenie vyplácania príspevku k 1. februáru 2021, ako bolo rozhodnuté v rozhodnutí z 22. marca 2021, z dôvodu, že žalobca nepredložil dôkaz o tom, že C skutočne vyživuje.

10

Dňa 22. júna 2021 žalobca podal proti rozhodnutiu z 22. marca 2021 sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

3

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. januára 2022 odvolateľ AL podal žalobu o neplatnosť uvedenú v bode 1 vyššie.

4

Na podporu žalobných návrhov tejto žaloby odvolateľ uviedol päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý bol založený na porušení článkov 4, 5, 9 a 10 rozhodnutia Rady z 29. apríla 2004, ktorým sa prijímajú všeobecné vykonávacie ustanovenia týkajúce sa osoby uznanej za nezaopatrené dieťa (ďalej len „VVU“), druhý na porušení článku 85 služobného poriadku a na nesprávnom posúdení týkajúcom sa príspevku vyplácaného na jeho matku, tretí na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady riadnej správy vecí verejných, štvrtý na porušení článku 85 služobného poriadku a na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o príspevok na nezaopatrené dieťa vyplácaný na A a B, a piaty na porušení článku 85 služobného poriadku a nesprávnom posúdení príspevku na nezaopatrené dieťa vyplácaného na C.

5

–

zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ním čiastočne zamieta sťažnosť, ktorú odvolateľ podal proti rozhodnutiu z 22. marca 2021, a

–

rozhodol, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľovi.

7

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na nesprávnom uplatnení VVU, druhý na skreslení skutkových okolností a porušení zásady súbežnosti právnych foriem a tretí na absencii súdneho preskúmania.

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

9

Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 50 a 51 napadnutého rozsudku vo svojej odpovedi na prvý žalobný dôvod žaloby na prvom stupni nesprávne uplatnil VVU, keď rozhodol, že výdavky, ktoré odvolateľ vynakladal v súvislosti s vyživovaním svojej matky, sa mali vypočítať tak, že sa odpočítajú nielen jej príjmy a nájomná hodnota nehnuteľnosti, ktorá jej patrila, ale aj príspevok inej osoby na jej vyživovanie a príjmy, ktoré odvolateľ získaval zo svojho vojenského dôchodku. Tieto posledné dva uvedené odpočty by sa totiž nemali vykonať na základe článku 5 ods. 1 VVU, ktorý striktne odkazuje na odpočítanie príjmov nezaopatrenej osoby, ale na základe článku 9 VVU. Toto pochybenie viedlo Všeobecný súd k potvrdeniu nesprávneho výpočtu administratívy.

10

13

Z bodu 50 napadnutého rozsudku však vyplýva, že táto výhrada je neopodstatnená. Všeobecný súd totiž v tomto bode výslovne uviedol, že príspevok inej osoby na vyživovanie matky odvolateľa Komisia odpočítala na základe článku 6 VVU a že ostatné čisté príjmy odvolateľa zodpovedajúce jeho vojenskému dôchodku boli odpočítané podľa článku 9 VVU.

14

V druhom rade treba pripomenúť, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky, pričom akékoľvek posúdenie skutkového stavu je s výnimkou prípadu jeho skreslenia vylúčené, a že konštatovanie skreslenia vylučuje možnosť uplatniť nové dôkazy, ktoré neboli predložené Všeobecnému súdu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2007, Industrias Químicas del Vallés/Komisia, C‑326/05 P , EU:C:2007:443 , bod 60 , a z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P , EU:C:2017:402 , bod 76 ).

15

Z toho vyplýva, že odvolateľ sa na podporu svojho odvolania nemôže odvolávať na rozsudok Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť), ktorý bol vydaný 29. mája 2024, teda po vyhlásení napadnutého rozsudku.

18

Odvolateľ tvrdí, že odpoveď Všeobecného súdu na štvrtý žalobný dôvod uvedený v prvostupňovom konaní obsahovala v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku tri nesprávne právne posúdenia. Tento odvolací dôvod sa delí na tri časti.

19

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil rozsudok Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) zo 16. mája 2022 (ďalej len „rozsudok Vyššieho súdu Bukurešť zo 16. mája 2022“), ktorého kópia bola pritom priložená k jeho replike. Všeobecný súd tým, že v bode 100 napadnutého rozsudku uviedol, že „na rumunských súdoch prebieha konanie o žalobe proti rozhodnutiu o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti“, skreslil skutkový stav, keďže nemohol nevedieť, že Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) vyššie uvedeným rozsudkom ukončil konanie a vnútroštátne rozhodnutie o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti vyhlásil za „absolútne neplatné“.

20

V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že vnútroštátne rozhodnutie o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti malo právne účinky od januára 2013. Rozsudok Vyššieho súdu Bukurešť zo 16. mája 2022 totiž konštatoval absolútnu neplatnosť tohto rozhodnutia ex tunc . Okrem toho tento súd rozhodol, že opatrenie spočívajúce v zverení do pestúnskej starostlivosti prestalo platiť 13. mája 2014 v prípade A a 28. júla 2013 v prípade B, so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.

24

V treťom rade bod 101 napadnutého rozsudku nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolateľ nijako nepodložil svoj odkaz na zásadu súbežnosti právnych foriem. Vnútroštátne rozhodnutie o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti v každom prípade odôvodňuje vymáhanie neoprávnene vyplatených príspevkov na vyživovanie oboch detí po vydaní tohto rozhodnutia bez ohľadu na dokumenty použité na dosiahnutie tohto vymáhania.

Posúdenie Súdnym dvorom

25

V prvých dvoch častiach druhého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti sporu, keď v bode 100 napadnutého rozsudku nezohľadnil rozsudok Vyššieho súdu Bukurešť zo 16. mája 2022, ktorého kópiu predložil Všeobecnému súdu v prílohe svojej repliky.

26

V druhom rade Všeobecný súd v tom istom bode napadnutého rozsudku rozhodol, že uvedené rozhodnutie „skutočne vyvolávalo právne účinky od januára 2013“, hoci bolo zjavné, že v nadväznosti na rozsudok Vyššieho súdu Bukurešť zo 16. mája 2022 bolo toto rozhodnutie potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré nikdy nevyvolávalo právne účinky.

30

Z vyššie uvedeného vyplýva, že posúdenie skutkových okolností sporu uvedené v bode 100 napadnutého rozsudku je zjavne nesprávne.

31

Komisia však tvrdí, že Všeobecný súd pri posudzovaní zákonnosti sporného rozhodnutia správne vychádzal zo stavu ku dňu vydania tohto rozhodnutia, a teda nemal zohľadniť rozsudok vyhlásený neskôr.

32

V dôsledku toho Všeobecný súd skreslil právne postavenie detí A a B vo vzťahu k AL ku dňu vydania sporného rozhodnutia, keď rozhodol, že vnútroštátne rozhodnutie o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti vyvolávalo právne účinky tým, že sa ním zrušilo zverenie A a B do pestúnskej starostlivosti, hoci toto rozhodnutie bolo rozsudkom Vyššieho súdu Budapešť zo 16. mája 2022 vyhlásené za neplatné.

36

Hoci Komisia tiež tvrdí, že Všeobecný súd mal zohľadniť len skutočnosti, o ktorých mohla vedieť v rámci správneho konania, treba zdôrazniť, že takéto zásadné obmedzenie preskúmania zákonnosti vykonávaného súdom Únie z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva.

37

Naopak, Súdny dvor spresnil, že rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ sa môže v určitých prípadoch rozšíriť na všetky skutočnosti predložené žalobcami bez ohľadu na to, či nastali pred alebo po prijatí rozhodnutia, či boli predtým predložené v rámci správneho konania alebo prvýkrát v rámci konania o žalobe podanej na Všeobecný súd, ak sú tieto skutočnosti relevantné na účely preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia Komisie ku dňu jeho prijatia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P , EU:C:2016:38 , bod 72 , ako aj citovanú judikatúru).

38

Treťou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 101 napadnutého rozsudku porušil zásadu súbežnosti právnych foriem, keď rozhodol, že MO mohol zákonne rozhodnúť o odňatí príspevku na vyživovanie A a B na základe vnútroštátneho rozhodnutia o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti, hoci MO tento príspevok priznal a obnovil na základe konzulárnych dokumentov.

42

Článok 2 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku však podmieňuje nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa len hmotnoprávnou podmienkou, a to skutočným vyživovaním jedného alebo viacerých detí, a nevyžaduje, aby rozhodnutie o priznaní tohto príspevku bolo prijaté na základe určitých dokumentov. V dôsledku toho sa ani na prijatie rozhodnutia o odňatí tohto príspevku nevzťahuje takáto požiadavka.

43

Za týchto podmienok Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že na účely zákonnosti náhrady príspevkov vyplatených na vyživovanie A a B je irelevantné, na základe akých dokumentov boli tieto príspevky priznané.

44

S cieľom predložiť dôkaz o tomto vyživovaní odvolateľ v priebehu správneho konania zaslal MO všetky výpisy zo svojho bankového účtu, aby preukázal vykonané prevody, ako aj výpisy z bankového účtu C, v ktorých sú uvedené prevody, ktoré od neho prijala. Počas tohto konania však MO požiadal o úplné sprístupnenie pohybov na bankovom účte C s cieľom určiť, či bol príspevok na nezaopatrené dieťa použitý výlučne a skutočne na zabezpečenie vyživovania tohto dieťaťa. Odvolateľ však tejto žiadosti nevyhovel, keďže C, ktorá sa stala plnoletou, údajne nesúhlasila so sprístupnením týchto informácií.

47

S cieľom odstrániť pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť, že C nepoužívala svoj vlastný účet, alebo že prípadne vracala príspevky na účet odvolateľa, odvolateľ po získaní súhlasu C priložil ku svojej žalobe v prvostupňovom konaní požadované bankové výpisy. Z nich podľa odvolateľa jasne vyplýva, že C použila príspevky pre seba a že z jej účtu nebola uskutočnená žiadna platba na účet odvolateľa.

48

Všeobecný súd však v bode 120 napadnutého rozsudku rozhodol, že „výpisy z bankového účtu C nepredstavujú dostatočný dôkaz na preukázanie toho, že žalobca skutočne vyživoval C“, pričom toto konštatovanie nepodložil, ani neuviedol, čo predstavuje dostatočný dôkaz o existencii tohto vyživovania.

49

52

Všeobecný súd v tomto bode rozhodol, že „vzhľadom na pochybnosti, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, výpisy z bankového účtu C nepredstavujú dostatočný dôkaz na preukázanie skutočného vyživovania C zo strany žalobcu“.

53

Treba konštatovať, že toto odôvodnenie len ťažko umožňuje pochopiť, ako pochybnosti vznesené Komisiou v spornom rozhodnutí, hoci táto inštitúcia ešte nevedela o predmetných výpisoch z bankového účtu, môžu spochybniť dôkaznú hodnotu týchto dokumentov.

54

Treba však uviesť, že Všeobecný súd vykonal posúdenie dôkaznej hodnoty výpisov z bankového účtu C, uvedené v bode 120 napadnutého rozsudku, len pre úplnosť, ako to výslovne zdôrazňuje použitie výrazu „v každom prípade“ na začiatku tohto bodu. Potvrdzuje to skutočnosť, že Všeobecný súd sa už v bode 119 napadnutého rozsudku vyjadril k sporným výpisom z bankového účtu C.

58

Tretí odvolací dôvod pritom neobsahuje žiadnu kritiku posúdení uvedených v bode 119 napadnutého rozsudku ani ich odôvodnenia. V dôsledku toho treba tento odvolací dôvod posúdiť tak, že sa týka len bodu 120 napadnutého rozsudku.

59

Argumentácia odvolateľa preto nestačí na preukázanie toho, že Všeobecný súd nevykonal nestranné a účinné súdne preskúmanie doplňujúcich dôkazov o skutočnom vyživovaní C pripojených k žalobe, ani toho, že nedostatočne odôvodnil, prečo odmietol tieto dôkazy.

60

Z toho vyplýva, že táto argumentácia je neúčinná, a preto treba tretí odvolací dôvod zamietnuť.

V prejednávanej veci je namieste, aby Súdny dvor vydal konečný rozsudok, keďže to stav konania dovoľuje.

64

Ako vyplýva z bodu 61 vyššie, čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku vyhlásené Súdnym dvorom spochybňuje napadnutý rozsudok len v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý štvrtý žalobný dôvod uplatnený v prvostupňovom konaní. V dôsledku toho sa predmet sporu, o ktorom Súdny dvor rozhoduje po tomto zrušení, naďalej obmedzuje na napadnutie sporného rozhodnutia, formulované v tomto štvrtom žalobnom dôvode (pozri analogicky rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX, C‑341/06 P a C‑342/06 P , EU:C:2008:375 , body 138 a 139 ).

65

Odvolateľ svojím štvrtým žalobným dôvodom, tak ako bol doplnený v jeho replike, najmä tvrdí, že vzhľadom na rozsudok Vyššieho súdu Bukurešť zo 16. mája 2022, ktorým bolo za neplatné vyhlásené vnútroštátne rozhodnutie o zrušení zverenia do pestúnskej starostlivosti, ktorým rumunské orgány na ochranu detí zrušili opatrenie spočívajúce v zverení detí A a B do jeho pestúnskej starostlivosti, od neho Komisia nemohla požadovať vrátenie príspevkov, ktoré mu boli vyplatené z dôvodu vyživovania A za obdobie od 1. februára 2013 do 31. júla 2013 a z dôvodu vyživovania B za obdobie od 1. februára 2013 do 31. marca 2013.

66

Sporné rozhodnutie preto musí byť v tomto rozsahu zrušené.

O trovách

70

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

71

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1:

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 10. apríla 2024, AL/Komisia ( T‑50/22 , EU:T:2024:220 ), sa zrušuje v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý štvrtý žalobný dôvod uplatnený v prvostupňovom konaní.

2.

V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

3.

Rozhodnutie Európskej komisie z 22. októbra 2021 sa zrušuje v časti, v ktorej sa v ňom nariaďuje vymáhanie rodinných prídavkov vyplatených AL na účely vyživovania A v období od 1. februára 2013 do 31. júla 2013 a na účely vyživovania B v období od 1. februára 2013 do 31. marca 2013.