C-901/24
ECLI:EU:C:2026:309
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0901
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0901
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
zo 16. apríla 2026 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Článok 7 ods. 1 – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Účinky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky – Neplatnosť zmluvy – Žaloby o vrátenie plnenia – Premlčacia lehota týkajúca sa žaloby zo strany predajcu alebo dodávateľa – Prerušenie plynutia premlčacej lehoty – Uznanie dlhu voči úverovej inštitúcii zo strany spotrebiteľa – Zásada efektivity – Zásada právnej istoty – Zásada proporcionality – Právo na prístup k súdu – Bezdôvodné obohatenie“
Vo veci C‑901/24 [Falucka] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) zo 16. decembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 22. decembra 2024, ktorý súvisí s konaním:
mBank S.A.
proti
TK,
DJ a JJ,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predseda deviatej komory M. Condinanzi, sudcovia R. Frendo (spravodajkyňa) a A. Kornezov,
generálny advokát: R. Norkus,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
mBank S.A., v zastúpení: A. Cudna‑Wagner, radca prawny, a B. Miąskiewicz, adwokat,
–
TK, ako aj DJ a JJ, v zastúpení: P. Wójcik, radca prawny,
–
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
–
portugalská vláda, v zastúpení: A. Pimenta a A. Rodrigues, splnomocnené zástupkyne,
–
Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a A. Stobiecka‑Kuik, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj zásad efektivity, proporcionality a právnej istoty a práva na prístup k súdu.
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi bankovou inštitúciou mBank S.A. a tromi spotrebiteľmi TK, DJ a JJ vo veci uspokojenia pohľadávky vyplývajúcej z vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené.
Právny rámec
Právo Únie
3
Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
4
Článok 7 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [ďalšiemu – neoficiálny preklad ] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
Poľské právo
5
Článok 58 § 1 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. z roku 2024, položka 1061), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), stanovuje:
„Právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom alebo vedie k obchádzaniu zákona, je neplatný, pokiaľ relevantné ustanovenie nestanovuje inak, najmä ak stanovuje, že neplatné ustanovenia právneho úkonu sa nahrádzajú príslušnými ustanoveniami zákona.“
6
Článok 117 § 1 a 2 1 tohto zákonníka stanovuje:
„1. Majetkové nároky sú až na výnimky stanovené zákonom premlčateľné.
…
2 1 . Po uplynutí premlčacej lehoty už nie je možné uplatniť pohľadávku voči spotrebiteľovi.“
7
Podľa článku 117 1 § 1 a 2 uvedeného zákonníka:
„1. Vo výnimočných prípadoch môže súd po zvážení záujmov účastníkov konania nezohľadniť uplynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky voči spotrebiteľovi, ak to vyžaduje spravodlivosť.
2. Pri výkone právomoci uvedenej v § 1 musí súd zohľadniť najmä:
(1)
dĺžku premlčacej lehoty;
(2)
dĺžku obdobia, ktoré uplynulo od uplynutia premlčacej lehoty do podania návrhu;
(3)
povahu okolností, ktoré viedli k tomu, že veriteľ svoju pohľadávku neuplatnil, vrátane vplyvu správania dlžníka na omeškanie veriteľa pri uplatňovaní svojho nároku.“
8
Článok 118 toho istého zákonníka stanovuje:
„Ak osobitné ustanovenie neustanovuje inak, premlčacia lehota je šesť rokov a v prípade pohľadávok z pravidelných platieb a pohľadávok súvisiacich s výkonom podnikateľskej činnosti tri roky. Koniec premlčacej lehoty však pripadá na posledný deň kalendárneho roka, pokiaľ premlčacia lehota nie je kratšia ako dva roky.“
9
Článok 120 § 1 Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď sa pohľadávka stala splatnou. Ak splatnosť pohľadávky závisí od konkrétneho úkonu oprávneného, lehota začína plynúť odo dňa, keď by sa pohľadávka stala splatnou, ak by oprávnený vykonal úkon v najskoršom možnom termíne.“
10
V článku 123 § 1 bodoch 1 a 2 Občianskeho zákonníka sa stanovuje:
„Plynutie premlčacej lehoty je prerušené:
1.
akýmkoľvek úkonom pred súdom alebo iným orgánom určeným na prejednávanie vecí alebo vymáhanie pohľadávok daného druhu, alebo pred rozhodcovským súdom, uskutočneným priamo na účely vymáhania, určenia alebo uspokojenia či zabezpečenia pohľadávky;
2.
uznaním pohľadávky zo strany osoby, voči ktorej sa pohľadávka uplatňuje.“
11
Podľa článku 124 § 1 uvedeného zákonníka:
„Premlčacia lehota začne po každom prerušení plynúť odznovu.“
12
Článok 385 1 § 1 toho istého zákonníka stanovuje:
„Ustanovenia zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (nedovolené zmluvné podmienky). Uvedené neplatí pre zmluvné podmienky, ktoré vymedzujú hlavné plnenia strán, vrátane ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.“
13
Článok 405 Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný tento prospech vrátiť v naturáliách, a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“
14
Článok 410 § 1 a 2 Občianskeho zákonníka stanovuje:
„1. Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú najmä v prípade bezdôvodného plnenia.
2. Plnenie je bezdôvodné, ak osoba, ktorá plnenie poskytla, nebola povinná ho vôbec poskytnúť alebo nebola povinná ho poskytnúť osobe, ktorej ho poskytla, alebo ak dôvod plnenia zanikol, alebo ak sa nedosiahol účel plnenia, alebo ak právny úkon, na základe ktorého bolo potrebné plnenie poskytnúť, bol neplatný a po poskytnutí plnenia nenadobudol platnosť.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
15
V roku 2007 mBank uzavrela s TK, ak aj DJ a JJ zmluvu o hypotekárnom úvere indexovanom na švajčiarsky frank (CHF), a to na sumu 1958800 poľských zlotých (PLN) (približne 460700 eur), ktorá bola vyplatená TK, pričom zmluvný záväzok DJ a JJ slúžil výlučne na zabezpečenie solventnosti TK na účely poskytnutia úveru.
16
Návrhom podaným na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) a doručeným spoločnosti mBank 15. januára 2018 sa títo traja spotrebitelia domáhali vyhlásenia zmluvy o úvere za neplatnú.
17
V priebehu súdneho konania TK 9. januára 2019 a 3. októbra 2019 predložila tomuto súdu vyhlásenia, pričom uviedla, že si je vedomá dôsledkov vyhlásenia zmluvy za neplatnú, t. j. vrátenia banke celej sumy úveru, ktorá jej bola poskytnutá, že tieto dôsledky akceptuje a že súhlasí s vyhlásením zmluvy za neplatnú (ďalej len „vyhlásenia TK“). Rozsudkom z 5. novembra 2019 Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) vyhlásil zmluvu o úvere za neplatnú z toho dôvodu, že obsahuje nekalé podmienky, bez ktorých nie je možná ďalšia existencia tejto zmluvy.
18
Dňa 2. decembra 2022 podala mBank na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu proti TK, DJ a JJ s cieľom vymôcť sumu zodpovedajúcu istine tohto úveru, ktorá bola vyplatená TK, zvýšenú o zákonné úroky z omeškania.
19
Predkladajúci vnútroštátny súd vydal 16. decembra 2024 čiastočný rozsudok, ktorým zamietol návrh spoločnosti mBank v rozsahu, v akom smeroval proti DJ a JJ.
20
TK navrhuje zamietnuť tento návrh, pričom voči pohľadávke spoločnosti mBank predovšetkým vznáša námietku premlčania.
21
Konkrétne tvrdí, že návrh TK, DJ a JJ na vyhlásenie zmluvy o úvere za neplatnú bol spoločnosti mBank doručený 15. januára 2018 a že podľa článku 118 a článku 120 § 1 Občianskeho zákonníka premlčacia lehota začala plynúť od tohto dátumu a uplynula 31. decembra 2021.
22
Predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že existencia pohľadávky spoločnosti mBank ako taká nevyvoláva žiadne pochybnosti, ale že na účely vyriešenia sporu vo veci samej treba určiť, či bolo plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa tejto pohľadávky platne prerušené podaním vyhlásení TK v rámci konania začatého na návrh týchto troch spotrebiteľov.
23
Tento súd v tejto súvislosti vysvetľuje, že podľa článku 118 Občianskeho zákonníka trvá premlčacia lehota týkajúca sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa tri roky a uplynie ku koncu kalendárneho roka a že podľa rozhodnutia, ktoré prijal Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) v roku 2024, táto lehota začína plynúť od okamihu, keď spotrebiteľ pred predajcom alebo dodávateľom po prvýkrát napadol záväznú povahu zmluvných podmienok, t. j. v prejednávanej veci 15. januára 2018.
24
V tejto súvislosti uvedený súd zastáva názor, že pokiaľ ide o otázku, či je pohľadávka banky premlčaná, existujú dva možné prístupy.
25
Na jednej strane možno dospieť k záveru, že vyhlásenia TK, ktoré samotná TK predložila v rámci začatého konania, predstavujú uznanie jej dlhu, čo má za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa tejto pohľadávky podľa článku 123 § 1 bodu 2 Občianskeho zákonníka. V takom prípade by táto lehota začala znovu plynúť 3. októbra 2019 a pohľadávka banky by nebola premlčaná, preto by predkladajúci vnútroštátny súd musel žalobe vo veci samej vyhovieť.
26
Tento súd dodáva, že toto uznanie mohlo viesť mBank k presvedčeniu, že TK dobrovoľne splatí svoj dlh, čo bolo rozhodujúce pre rozhodnutie banky nepodať žalobu o zaplatenie. Za týchto okolností by zamietnutie jej návrhu z dôvodu premlčania pohľadávky mohlo predstavovať obmedzenie práva spoločnosti mBank na prístup k súdu, ako aj porušenie zásad právnej istoty a proporcionality.
27
Na druhej strane uvedený súd poznamenáva, že možno dospieť k záveru, že TK prostredníctvom svojich vyhlásení, ktoré urobila s cieľom dosiahnuť rozhodnutie o vyhlásení zmluvy o úvere za neplatnú, neúmyselne konala vo svoj neprospech tým, že uznala svoj dlh. Prerušenie plynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky banky týmito vyhláseniami by tak mohlo byť v rozpore s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13 a so zásadou efektivity, pretože pre predajcov alebo dodávateľov by bolo z dôvodu prerušenia plynutia premlčacej lehoty na základe takéhoto uznania jednoduchšie uplatniť si svoje práva.
28
V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že vyhlásenia TK neprerušili plynutie premlčacej lehoty, podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu zostáva ešte preskúmať otázku, či tieto vyhlásenia možno považovať za správanie dlžníka, ktoré malo vplyv na omeškanie veriteľa s uplatnením svojej pohľadávky, čo by podľa článku 117 1 § 2 bodu 3 Občianskeho zákonníka odôvodňovalo nezohľadnenie uplynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky spoločnosti mBank.
29
Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa článok 7 ods. 1 smernice [93/13] a zásady efektivity, proporcionality, právnej istoty a právo na prístup k súdu vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého:
–
plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa voči spotrebiteľovi na vrátenie bezdôvodného plnenia zo zmluvy, ktorá sa stala neplatnou v dôsledku toho, že v nej boli uvedené nekalé zmluvné podmienky, sa prerušuje vyhlásením spotrebiteľa, v ktorom uviedol, že si je vedomý, že v dôsledku neplatnosti zmluvy je povinný vrátiť plnenie, ktoré od predajcu alebo dodávateľa na základe neplatnej zmluvy dostal,
–
predloženie uvedeného vyhlásenia spotrebiteľom môže odôvodniť nezohľadnenie uplynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa voči spotrebiteľovi?“
O prejudiciálnej otázke
30
Prvou časťou otázky sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a zásada efektivity v spojení s právom na prístup k súdu a zásadami proporcionality a právnej istoty majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého sa plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa prerušuje vyhlásením, ktoré predložil spotrebiteľ v rámci skoršieho konania o návrhu na vyhlásenie zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú a podľa ktorého si je tento spotrebiteľ vedomý toho, že v dôsledku tohto vyhlásenia zmluvy za neplatnú bude povinný vrátiť plnenie, ktoré získal od predajcu alebo dodávateľa.
31
Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť v ich vnútroštátnych právnych poriadkoch, aby existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
32
V prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19 , EU:C:2021:313 , bod 52 a citovaná judikatúra).
33
V prvom rade treba pripomenúť, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade považovať za podmienku, ktorá nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, najmä tým, že založí nárok na vrátenie výhod, ktoré podnikateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 65 a citovaná judikatúra]. To isté platí v prípade, keď nekalá povaha podmienok zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a podnikateľom nevedie len k neplatnosti týchto zmluvných podmienok, ale aj k neplatnosti tejto zmluvy v celom rozsahu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 66 a citovanú judikatúru].
34
Tento cieľ navrátenia právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie jednej alebo viacerých nekalých podmienok, treba sledovať v súlade so zásadou proporcionality, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vyžadujúcu, aby vnútroštátna právna úprava vykonávajúca toto právo nešla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (rozsudok z 23. novembra 2023, Provident Polska, C‑321/22 , EU:C:2023:911 , bod 85 ).
35
Táto zásada proporcionality by však bola porušená, ak by uvedenie do pôvodného stavu malo byť vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi vylúčené. Povinnosť vrátiť plnenie, vyplývajúca z vyhlásenia zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú, tak musí byť vzájomná, avšak banka nemôže požadovať od spotrebiteľa náhradu presahujúcu vrátenie istiny poskytnutej v rámci plnenia tej istej zmluvy a zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2023, mBank (Vyhlásenie spotrebiteľa), C‑140/22 , EU:C:2023:965 , bod 62 a citovanú judikatúru].
36
Okrem toho reštitučný účinok spojený s vyhlásením zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú, ktorý odôvodňuje aj návrh bankovej inštitúcie na vrátenie plnenia, umožňuje zabezpečiť, aby ochrana práv zaručených právnym poriadkom Únie nemala za následok bezdôvodné obohatenie spotrebiteľa (pozri analogicky rozsudok z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04 , EU:C:2006:461 , bod 94 ).
37
V tomto kontexte treba v druhom rade uviesť, že prerušenie plynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa na vrátenie dlhu z dôvodu, že spotrebiteľ uznal svoj dlh, v zásade nezasahuje do výkonu práva tohto spotrebiteľa na vrátenie výhod, ktoré tento predajca alebo dodávateľ neoprávnene získal na základe nekalých zmluvných podmienok, pričom tento výkon práva vedie k navráteniu právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa uvedený spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie týchto zmluvných podmienok.
38
V treťom rade z judikatúry v súvislosti s povinnosťou vnútroštátneho súdu vylúčiť v prípade potreby ex offo nekalé podmienky v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 vyplýva, že tento súd nie je povinný vylúčiť uplatnenie zmluvnej podmienky, pokiaľ spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený uvedeným súdom, nepovažuje za potrebné namietať nekalý a nezáväzný charakter zmluvnej podmienky, čím vyslovuje slobodný a informovaný súhlas s touto podmienkou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak, C‑260/18 , EU:C:2019:819 , bod 53 citovanú judikatúru).
39
Na to, aby spotrebiteľ mohol udeliť svoj slobodný a informovaný súhlas s neuplatnením nekalej zmluvnej podmienky alebo s jej uplatnením napriek jej nekalej povahe, teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci vnútroštátnych procesných predpisov a so zreteľom na zásadu spravodlivosti v občianskoprávnych konaniach objektívne a vyčerpávajúco pre účastníkov konania vymedzil právne dôsledky, ktoré môže spôsobiť zrušenie nekalej podmienky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 48 ]. Takéto informovanie je o to dôležitejšie, ak neuplatnenie nekalej podmienky môže mať za následok vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy, čo prípadne založí nároky na vrátenie plnenia voči spotrebiteľovi [rozsudok zo 16. marca 2023, M. B a i. (Účinky vyhlásenia neplatnosti zmluvy), C‑6/22 , EU:C:2023:216 , bod 40 ].
40
V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že TK pred súdom, na ktorý bol podaný návrh na vyhlásenie zmluvy o úvere za neplatnú, dvakrát vypovedala, že rozumie tomu, že následkom vyhlásenia zmluvy za neplatnú bude to, že bude povinná vrátiť spoločnosti mBank prijatú sumu úveru, že s tým súhlasí a že aj tak trvá na svojom návrhu.
41
V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že informácie, ktoré je vnútroštátny súd povinný poskytnúť spotrebiteľovi v zmysle judikatúry citovanej v bode 39 vyššie, nemôžu mať za následok vznik povinnosti tohto súdu podrobne vysvetliť všetky právne normy, ktoré sa môžu uplatňovať na návrh predajcu alebo dodávateľa na vrátenie plnenia, ako napríklad normy súvisiace s prerušením plynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa. Skutočnosť, že spotrebiteľ je informovaný o svojej povinnosti vrátiť požičanú istinu, ako aj úroky z omeškania, totiž postačuje na to, aby tento spotrebiteľ mohol pochopiť a posúdiť právne dôsledky vyplývajúce z vyhlásenia zmluvy o úvere za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené, a dať tak slobodný a informovaný súhlas s takýmto vyhlásením neplatnosti. Za týchto okolností je irelevantná skutočnosť, že vyhlásenia uvedeného spotrebiteľa mali pravdepodobne za cieľ dosiahnuť vyhlásenie zmluvy za neplatnú, a nie prerušiť plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky tohto predajcu alebo dodávateľa.
42
Napokon vo štvrtom rade treba pripomenúť, že cieľom zásady právnej istoty práva Únie, na ktorú odkazuje aj predkladajúci vnútroštátny súd, je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zaručiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov (rozsudok zo 16. októbra 2019, Agrárminiszter, C‑490/18 , EU:C:2019:863 , bod 35 a citovaná judikatúra). Táto zásada teda nebráni pravidlu vnútroštátneho práva, ktoré stanovuje, že plynutie premlčacej lehoty uplatniteľnej na pohľadávku predajcu alebo dodávateľa sa preruší tým, že spotrebiteľ uzná svoj dlh, najmä v prípade – ako uvádza predkladajúci vnútroštátny súd –, keď tento predajca alebo dodávateľ mohol po takomto uznaní očakávať, že tento spotrebiteľ dobrovoľne splatí svoj dlh, a v dôsledku toho odložiť svoju žalobu smerujúcu k vymáhaniu svojej pohľadávky na neskorší čas.
43
Takéto pravidlo vnútroštátneho práva môže tiež zaručiť právo predajcu alebo dodávateľa na prístup k súdu, keďže v dôsledku uznania dlhu spotrebiteľa tento predajca alebo dodávateľ mohol predpokladať, že podľa vnútroštátneho práva začína premlčacia lehota uplatniteľná na jeho pohľadávku plynúť odznovu, a prípadne mohol uplatniť svoje právo na prístup k súdu s prihliadnutím na túto lehotu.
44
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú časť otázky odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a zásada efektivity v spojení s právom na prístup k súdu a zásadami proporcionality a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého sa plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa prerušuje vyhlásením, ktoré predložil spotrebiteľ v rámci skoršieho konania o návrhu na vyhlásenie zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú, podľa ktorého si je tento spotrebiteľ vedomý toho, že v dôsledku tohto vyhlásenia zmluvy za neplatnú bude povinný vrátiť plnenie, ktoré získal od predajcu alebo dodávateľa.
45
Vzhľadom na odpoveď na prvú časť otázky nie je potrebné odpovedať na druhú časť tejto otázky, ktorá vychádza z predpokladu, že prerušenie plynutia premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa je v rozpore s právom Únie.
O trovách
46
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
Článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zásada efektivity v spojení s právom na prístup k súdu a zásadami proporcionality a právnej istoty
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého sa plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa pohľadávky predajcu alebo dodávateľa prerušuje vyhlásením, ktoré predložil spotrebiteľ v rámci skoršieho konania o návrhu na vyhlásenie zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky za neplatnú, podľa ktorého si je tento spotrebiteľ vedomý toho, že v dôsledku tohto vyhlásenia zmluvy za neplatnú bude povinný vrátiť plnenie, ktoré získal od predajcu alebo dodávateľa.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: poľština.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.