C-902/24

62024CJ0902

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 22. januára 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Zmluva o hypotekárnom úvere indexovanom v cudzej mene, ktorá obsahuje nekalé zmluvné podmienky – Účinky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky – Neplatnosť zmluvy – Vnútroštátna judikatúra stanovujúca vznik dvoch nezávislých pohľadávok na vrátenie – Žaloba spotrebiteľa o vrátenie mesačných splátok zaplatených na základe zmluvy – Pohľadávka predajcu alebo dodávateľa zodpovedajúca výške úveru – Vymáhanie – Právo predajcu alebo dodávateľa vzniesť námietku započítania svojej pohľadávky s pohľadávkou spotrebiteľa – Režim rozdelenia trov konania – Odradzujúci účinok zákazu nekalých podmienok – Zásada efektivity – Povinnosť výkladu konformného s právom Únie“

Vo veci C‑902/24 [Herchoski] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) z 19. decembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 22. decembra 2024, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: R. Norkus,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

RM a EM, v zastúpení: B. Sobierajska, radca prawny,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a B. Sasinowska, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje, že „súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách“.

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

7

Článok 405 tohto zákonníka stanovuje:

„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný vydať tento prospech in natura , a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“

8

Článok 410 uvedeného zákonníka stanovuje:

„1. Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú najmä v prípade bezdôvodného plnenia.

„1. Ak sú dve osoby súčasne vzájomnými dlžníkmi a veriteľmi, každá z nich môže započítať svoju pohľadávku s pohľadávkou druhej strany, pokiaľ sú predmetom oboch pohľadávok peniaze alebo veci rovnakej akosti označené len podľa druhu, a obe pohľadávky sú vymáhateľné a možno ich uplatniť pred súdom alebo iným štátnym orgánom.

2. V dôsledku započítania sa obe pohľadávky započítajú do výšky nižšej pohľadávky.“

11

Článok 499 tohto zákonníka znie takto:

„Započítanie sa vykoná vyhlásením predloženým druhej strane. Vyhlásenie má spätnú účinnosť od okamihu, keď sa započítanie stalo možným.“

Občiansky súdny poriadok

14

Podľa článku 102 tohto poriadku:

„V osobitne odôvodnených prípadoch môže súd uložiť strane, ktorá vo veci nemala úspech, povinnosť, aby uhradila len časť trov konania alebo jej povinnosť nahradiť trovy konania nemusí uložiť vôbec.“

15

Článok 203 § 1 uvedeného poriadku stanovuje:

„Žalobu možno vziať späť bez súhlasu žalovaného až do začiatku pojednávania, alebo ak späťvzatie zahŕňa upustenie od podania žaloby, až do vyhlásenia rozsudku.“

týkajúcej sa vrátenia plnenia, na ktoré má jeden zo solidárnych dlžníkov nárok voči ostatným spoludlžníkom.

2. Žalovaný môže vzniesť námietku započítania najneskôr pri začatí sporu vo veci samej alebo do dvoch týždňov odo dňa, kedy sa jeho pohľadávka stala vymáhateľnou.

3. Započítanie možno uplatniť len v procesnom podaní. Na takéto podanie sa uplatňujú mutatis mutandis predpisy týkajúce sa žaloby s výnimkou predpisov týkajúcich sa trov konania.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17

Dňa 28. augusta 2008 uzavreli RM a EM s bankou SBP zmluvu o hypotekárnom úvere vyjadrenom vo švajčiarskych frankoch, na základe ktorej im SBP poskytla úver vo výške 360000 poľských zlotých (PLN) (približne 84634 eur), ktorého splácanie bolo rozložené na obdobie 360 mesiacov (ďalej len „predmetná zmluva“).

21

SBP pred vnútroštátnym súdom tvrdila, že predmetná zmluva je platná, a navrhla žalobu zamietnuť, ako aj uložiť RM a EM povinnosť nahradiť trovy konania.

22

Dňa 18. júla 2024 SBP vyzvala RM a EM, aby jej najneskôr do 5. augusta 2024 vrátili sumu 360000 PLN (približne 84634 eur), ktorú prijali v rámci plnenia predmetnej zmluvy.

23

Dňa 9. augusta 2024 SBP doručila RM a EM vyhlásenie, v ktorom ich informovala, že má v úmysle započítať svoju pohľadávku vo výške 360000 PLN (približne 84634 eur) s pohľadávkou, ktorú uplatnili pred vnútroštátnym súdom.

27

Vyhlásenie neplatnosti zmluvy má podľa tohto súdu za dôsledok, že podľa článku 405 Občianskeho zákonníka v spojení s jeho článkom 410 je každá zmluvná strana povinná vrátiť druhej zmluvnej strane všetky plnenia poskytnuté na základe tejto zmluvy, ktoré treba v dôsledku tohto vyhlásenia považovať za bezdôvodné.

28

Uvedený súd spresňuje, že každá zo strán má voči tej druhej nárok na vrátenie bezdôvodného plnenia. Konkrétne podľa teórie „dvoch nárokov“, ktorá sa v poľskej judikatúre bežne uplatňuje, pohľadávky oboch strán vyplývajúce z neplatnosti zmluvy existujú samostatne. Každá zo strán by si tak mohla uplatniť svoju pohľadávku voči tej druhej v samostatnom konaní. Naproti tomu súd, na ktorý jedna strana podala žalobu o zaplatenie, nemá možnosť ex offo započítať ich vzájomné pohľadávky. Strana, ktorá chce pristúpiť k započítaniu týchto pohľadávok, by však za podmienok stanovených v článku 203 1 Občianskeho súdneho poriadku mohla vzniesť námietku započítania.

29

Podľa vnútroštátneho súdu námietka započítania vznesená bankou SBP v prejednávanej veci spĺňa tieto podmienky a je založená na vyhlásení o započítaní, ktoré je v súlade s podmienkami stanovenými v článkoch 498 a 499 Občianskeho zákonníka. Tejto námietke započítania by sa teda malo vyhovieť.

33

Na druhej strane, úplné zbavenie predajcu alebo dodávateľa možnosti uplatniť námietku započítania by mohlo porušiť zásady ekvivalencie, proporcionality a právnej istoty, ako aj právo tohto predajcu alebo dodávateľa na účinnú súdnu ochranu. Toto zbavenie by totiž viedlo k značnému obmedzeniu jeho možnosti brániť sa pred súdom, a to tým skôr, že ustanovenia Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku mu takúto námietku umožňujú vzniesť. Vnútroštátny súd však uvádza, že Súdny dvor najmä v rozsudku zo 14. decembra 2023, Getin Noble Bank (Premlčacia lehota v prípade nárokov na vrátenie plnenia) ( C‑28/22 , EU:C:2023:992 , bod 87 ), vylúčil, že za okolností, ktoré sa mu zdajú byť podobné okolnostiam, o ktoré ide v prejednávanej veci, by sa predajca alebo dodávateľ mohol dovolávať námietky započítania.

34

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že poľská judikatúra pripúšťa, aby predajca alebo dodávateľ subsidiárne uplatnil námietku započítania, ak v prvom rade tvrdí, že pohľadávka, ktorú spotrebiteľ uplatňuje, nie je odôvodnená, pokiaľ ide o jej podstatu alebo výšku.

35

V tejto súvislosti tento súd konštatuje, že takáto námietka stavia spotrebiteľa do procesnej situácie, ktorá by mohla byť nezlučiteľná s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13 a so zásadou efektivity. Spotrebiteľ, ktorý čelí námietke započítania, ktorá bola platne vznesená predajcom alebo dodávateľom, by totiž na základe článku 203 § 1 Občianskeho súdneho poriadku v zásade mal vziať svoj návrh na zaplatenie späť. V praxi by však pre spotrebiteľa bolo ťažké pristúpiť k takémuto späťvzatiu, keďže jeho návrh na zaplatenie je súčasťou žaloby o vyhlásenie neplatnosti zmluvy uzatvorenej s predajcom alebo dodávateľom. Ak by však k späťvzatiu nedošlo, spotrebiteľovi by hrozilo, že jeho žaloba bude čiastočne zamietnutá a v dôsledku toho mu bude uložená povinnosť nahradiť časť trov konania.

39

Tento súd sa konkrétne pýta, či článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a zásada efektivity bránia tomu, aby predajca alebo dodávateľ mohol vyzvať spotrebiteľa, aby v krátkej lehote zaplatil sumu, ktorá sa vzhľadom na prostriedky spotrebiteľa zdá byť vysoká. Uvádza však, že v prejednávanej veci vopred informoval RM a EM o dôsledkoch neplatnosti predmetnej zmluvy, najmä o povinnosti vrátiť sumu zodpovedajúcu požičanej istine.

40

Vo štvrtom a poslednom rade vnútroštátny súd pripomína, že RM a EM už mali úspech v konaní, pokiaľ ide o neplatnosť predmetnej zmluvy. V prípade, že by námietku započítania vznesenú bankou SBP zamietol a RM a EM priznal celú sumu, ktorú požadujú, SBP by nemala úspech v celom rozsahu a v súlade s článkom 98 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku by teda musela znášať všetky trovy konania.

41

Naopak, ak by súd tejto námietke započítania vyhovel, nemohol by uložiť povinnosť nahradiť všetky trovy konania banke SBP, ale časť z nich by museli nahradiť RM a EM, keďže nesprávne tvrdili, že táto námietka by mala byť zamietnutá. Po takomto rozdelení vykonanom v súlade s článkom 100 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku by RM a EM bola priznaná len suma 5504 PLN (približne 1293 eur) ako nahraditeľné trovy konania, zatiaľ čo ich výdavky v skutočnosti dosahujú výšku 17334 PLN (približne 4071 eur).

počas súdneho konania o žalobe spotrebiteľa proti banke o vrátenie sumy ekvivalentnej splátkam úveru môže banka účinne vzniesť námietku započítania svojej pohľadávky na vrátenie sumy ekvivalentnej istine úveru s pohľadávkou spotrebiteľa,

–

banka môže účinne vzniesť námietku započítania aj ako subsidiárnu námietku, zatiaľ čo počas súdneho konania v zásade tvrdí, že zmluva o úvere je platná a neobsahuje nekalé zmluvné podmienky,

–

banka môže spotrebiteľa účinne vyzvať na vrátenie sumy ekvivalentnej istine úveru poskytnutého v rámci plnenia neplatnej zmluvy (v dôsledku čoho sa táto pohľadávka banky stane splatnou), zatiaľ čo banka počas súdneho konania v zásade tvrdí, že zmluva o úvere je platná a neobsahuje nekalé zmluvné podmienky,

–

45

Zo znenia prejudiciálnej otázky vyplýva, že táto otázka sa týka výkladu ustanovení a zásad práva Únie.

46

Keďže Súdny dvor má právomoc vykladať ustanovenia a zásady práva Únie, má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania a odpovedať na otázku, ktorú mu položil vnútroštátny súd.

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

47

Za týchto okolností nie je zjavné, že by odpoveď na túto časť prejudiciálnej otázky bola hypotetická. Táto odpoveď by totiž mohla byť potrebná na vyriešenie sporu vo veci samej, a najmä na posúdenie súladu vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada.

51

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný v celom rozsahu.

O prejudiciálnej otázke

52

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. V tejto súvislosti je jeho úlohou zistiť zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 26 , a z 25. februára 2025, Alphabet a i., C‑233/23 , EU:C:2025:110 , bod 33 a citovanú judikatúru).

56

Okrem toho vzhľadom na význam verejného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorí sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení, táto smernica, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, „ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , bod 56 , ako aj citovanú judikatúru).

57

Vnútroštátny súd je preto povinný neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa ukážu byť bezdôvodné. Takáto povinnosť má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto isté sumy, keďže neexistencia takéhoto reštitučného účinku by spochybnila odradzujúci účinok, ktorý článok 6 ods. 1 uvedenej smernice v spojení s jej článkom 7 ods. 1 spája s určením nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 58 a citovanú judikatúru].

58

Smernica 93/13 však výslovne neupravuje dôsledky neplatnosti zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom po odstránení nekalých podmienok, ktoré obsahuje. Preto prináleží členským štátom, aby určili dôsledky takéhoto konštatovania, pričom pravidlá, ktoré v tejto súvislosti stanovia, musia byť zlučiteľné s právom Únie a najmä s cieľmi sledovanými touto smernicou [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 64 a citovaná judikatúra].

62

Zásady pripomenuté v bode 60 tohto rozsudku preto nebránia takému výkladu relevantných pravidiel vnútroštátneho práva, ktorý môže viesť k situácii, v ktorej po započítaní dvoch vzájomných pohľadávok, ktorých výšky nie sú rovnaké, má voči druhej strane povinnosť zaplatiť jej dlžnú sumu iba tá strana, ktorá zostáva dlžníkom sumy, ktorá nie je pokrytá jej vlastnou pohľadávkou.

63

Ďalej je pravda, že podľa judikatúry článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity bránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého v prípade, že zmluva o hypotekárnom úvere, ktorú predajca alebo dodávateľ uzavrel so spotrebiteľom, nemôže po odstránení nekalých podmienok uvedených v tejto zmluve naďalej existovať, tento predajca alebo dodávateľ sa môže dovolávať zádržného práva, ktoré mu umožňuje podmieniť vrátenie plnení, ktoré prijal od tohto spotrebiteľa, tým, aby tento spotrebiteľ predložil ponuku na vrátenie plnení, ktoré sám prijal od uvedeného predajcu alebo dodávateľa, alebo záruku týkajúcu sa vrátenia týchto posledných uvedených plnení, pokiaľ výkon tohto zádržného práva zo strany toho istého predajcu alebo dodávateľa znamená pre uvedeného spotrebiteľa stratu práva na získanie úrokov z omeškania [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2023, Getin Noble Bank (Premlčacia lehota v prípade nárokov na vrátenie plnenia), C‑28/22 , EU:C:2023:992 , bod 87 , a uznesenie z 8. mája 2024, Santander Bank Polska, C‑424/22 , EU:C:2024:398 , bod 38 ].

64

Zádržné právo, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých bola vydaná táto judikatúra, však spočívalo v tom, že jedna strana podmienila vrátenie plnenia, ktorého bola dlžníčkou vo vzťahu k druhej strane, tým, že sa táto druhá strana zaviaže vrátiť plnenie, ktoré jej prvá strana poskytla. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ak by sa námietke započítania vznesenej bankou SBP vyhovelo, výška hlavnej pohľadávky RM a EM by bola v každom prípade zvýšená o úroky z omeškania.

Napokon na účely posúdenia dôsledkov, ktoré má na situáciu spotrebiteľa vyhlásenie zmluvy ako celku za neplatnú, je rozhodujúca vôľa, ktorú spotrebiteľ vyjadril. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13 sa totiž neuplatní, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí. Tento spotrebiteľ je po poučení vnútroštátnym súdom oprávnený nenamietať nekalú a nezáväznú povahu zmluvnej podmienky, čím vyjadrí slobodný a vedomý súhlas s predmetnou podmienkou a zabráni tomu, aby zmluva bola vyhlásená za neplatnú. Na to, aby spotrebiteľ mohol vyjadriť svoj slobodný a vedomý súhlas, vnútroštátnemu súdu v tejto súvislosti prináleží, aby v rámci vnútroštátnych procesných predpisov a so zreteľom na zásadu spravodlivosti v občianskoprávnych konaniach objektívne a podrobne strany informoval o právnych dôsledkoch, ktoré môže zrušenie nekalej podmienky vyvolať. Takéto informovanie je o to dôležitejšie, ak neuplatnenie nekalej podmienky môže mať za následok vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy, čo prípadne založí nároky na vrátenie plnenia voči spotrebiteľovi [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2023, M. B. a i. (Účinky vyhlásenia neplatnosti zmluvy), C‑6/22 , EU:C:2023:216 , body 38 až 41 , ako aj citovanú judikatúru].

68

Ak sa však spotrebiteľ napriek tomu, že od príslušného súdu dostal informácie týkajúce sa dôsledkov, ktoré by mohli vyplynúť z vyhlásenia neplatnosti zmluvy, ktorá ho viaže s predajcom alebo dodávateľom, rozhodne, že nebude brániť tomu, aby tento súd vyhlásil túto zmluvu za neplatnú, treba konštatovať, že skutočnosť, že uvedený súd vyhovel návrhu tohto predajcu alebo dodávateľa, aby príslušné pohľadávky oboch strán vyplývajúce z tohto vyhlásenia neplatnosti boli vzájomne započítané, nie je v rozpore s ochranou, ktorú spotrebiteľovi zaručuje smernica 93/13. Takéto započítanie totiž pre predajcu alebo dodávateľa predstavuje jeden z viacerých spôsobov, ktorými môže dosiahnuť vrátenie požičanej istiny, na ktoré má nárok v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti uvedenej zmluvy.

72

Preto vzhľadom na to, že spotrebiteľ môže príslušný súd požiadať, aby v prípade, že tento súd vyhlási zmluvu, ktorú tento spotrebiteľ uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, za neplatnú, uložil tomuto predajcovi alebo dodávateľovi povinnosť vrátiť plnenia, ktoré získal od uvedeného spotrebiteľa na základe tejto zmluvy, zásada rovnosti zbraní, ktorá je logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 128 a citovanú judikatúru), vyžaduje, aby uvedený predajca alebo dodávateľ mal tiež možnosť dosiahnuť vrátenie plnení, ktoré poskytol tomu istému spotrebiteľovi, a to aj prostredníctvom subsidiárnej námietky započítania pre prípad, že by bol hlavný prostriedok obrany toho istého predajcu alebo dodávateľa, založený na platnosti uvedenej zmluvy, zamietnutý.

73

V tejto súvislosti však treba spresniť, že z judikatúry vyplýva, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 bránia súdnemu výkladu práva členského štátu, podľa ktorého má banka po vyhlásení neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere právo požadovať od spotrebiteľa sumu presahujúcu vrátenie istiny poskytnutej v rámci plnenia tejto zmluvy, ako aj zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie. S výhradou týkajúcou sa úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe banka nemá právo získať odmenu za použitie tejto istiny spotrebiteľom [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2023, mBank (Vyhlásenie spotrebiteľa), C‑140/22 , EU:C:2023:965 , body 62 a 63 , ako aj citovanú judikatúru].

77

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, ktorá je ako jediná predmetom úvah formulovaných v tejto súvislosti vnútroštátnym súdom, treba pripomenúť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania (rozsudok z 22. septembra 2022, Servicios prescriptor y medios de pagos EFC, C‑215/21 , EU:C:2022:723 , bod 35 a citovaná judikatúra).

78

Hoci zásada efektivity vo všeobecnosti nebráni tomu, aby spotrebiteľ znášal určité trovy súdneho konania, keď podá žalobu o určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky (rozsudok zo 7. apríla 2022, Caixabank, C‑385/20 , EU:C:2022:278 , bod 51 ), treba tiež poukázať na to, že smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd, aby konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky a vylúčil jej uplatnenie, teda právo, ktorého účinnosť musí byť zachovaná. Systém rozdelenia trov takéhoto konania preto nesmie spotrebiteľa odrádzať od uplatnenia tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Servicios prescriptor y medios de pagos EFC, C‑215/21 , EU:C:2022:723 , bod 37 a citovanú judikatúru).

79

81

Poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že vnútroštátne súdy majú k dispozícii dostatok právnych nástrojov na zabezpečenie účinnosti práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú zo smernice 93/13. Tieto súdy môžu najmä nariadiť náhradu trov na základe článku 102 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stanovuje zásadu spravodlivosti. Na základe zásady konformného výkladu sa uvedené súdy môžu odchýliť od reštriktívneho výkladu tohto článku.

82

Vnútroštátnemu súdu v konečnom dôsledku prislúcha, aby preskúmal, či možno vnútroštátnu právnu úpravu, o ktorú ide vo veci samej, vykladať v súlade so smernicou 93/13, a aby z toho v prípade kladnej odpovede vyvodil právne dôsledky.

83

Konkrétne musí tento súd na jednej strane zabezpečiť účinnosť práva RM a EM dosiahnuť vyhlásenie neplatnosti zmluvy, ktorá obsahuje nekalé podmienky, a vrátenie plnení, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal, tým, že zabráni tomu, aby režim rozdelenia trov konania odrádzal spotrebiteľov od uplatňovania práv, ktoré im priznáva smernica 93/13.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada efektivity v spojení so zásadami právnej istoty a proporcionality, ako aj s právom na účinnú súdnu ochranu sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, ktorý v rámci konania iniciovaného spotrebiteľom s cieľom dosiahnuť vyhlásenie neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorú uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, ako aj vrátenie mesačných splátok zaplatených na základe tejto zmluvy, umožňuje, aby tento predajca alebo dodávateľ, ktorý v prvom rade tvrdí, že uvedená zmluva je platná, subsidiárne vzniesol námietku započítania založenú na pohľadávke zodpovedajúcej výške tohto hypotekárneho úveru, pokiaľ sa na jednej strane táto posledná uvedená pohľadávka nepovažuje za splatnú predtým, ako príslušný súd vyhlási neplatnosť tej istej zmluvy, a na druhej strane, že vyhovenie takejto námietke nevedie k rozhodnutiu o trovách konania, ktoré by mohlo spotrebiteľa odradiť od výkonu práv, ktoré mu priznáva táto smernica.

O trovách

86

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: