C-903/24
ECLI:EU:C:2026:481
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0903
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 11. júna 2026( * )
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/ES – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Zmluva o úvere denominovaná v cudzej mene a obsahujúca nekalé zmluvné podmienky – Účinky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky – Neplatnosť zmluvy – Žaloby o vrátenie sumy – Nárok spotrebiteľa na zákonný úrok z omeškania zo súm, ktoré má predajca alebo dodávateľ vrátiť – Vnútroštátna judikatúra, ktorá vyžaduje zaplatenie zákonného úroku z omeškania odo dňa doručenia výzvy uvádzajúcej konkrétnu výšku vymáhanej pohľadávky – Odradzujúci účinok zákazu nekalých podmienok – Zásada efektivity “
Vo veci C‑903/24 [Zmarka]( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) z 23. decembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 23. decembra 2024, ktorý súvisí s konaním:
DJ,
PJ
proti
Santander Bank Polska S.A.,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: sudca N. Jääskinen, vykonávajúci funkciu predsedu deviatej komory, sudcovia R. Frendo (spravodajkyňa) a A. Kornezov,
generálny advokát: R. Norkus,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Santander Bank Polska S.A., v zastúpení: A. Karpińska a B. Kubiak, radcowie prawni,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– portugalská vláda, v zastúpení: A. Pimenta a A. Rodrigues, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a A. Szmytkowska, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj zásady efektivity.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi na jednej strane DJ a PJ, dvoma spotrebiteľmi, a na druhej strane Santander Bank Polska S.A. (ďalej len „SBP“), bankou so sídlom v Poľsku, ktorého predmetom je najmä návrh na zaplatenie zákonného úroku z omeškania zo súm zaplatených banke SBP na základe zmluvy o úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sa v tejto zmluve nachádzali.
Právny rámec
Právo Únie
3 Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje, že „súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách“.
4 Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
5 Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
Poľské právne predpisy
6 Článok 385 1 § 1 a § 2 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 16, položka 93), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), stanovuje:
„§ 1. Ustanovenia zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy. Uvedené neplatí pre zmluvné podmienky, ktoré definujú hlavné plnenia strán, vrátane ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.
§ 2. Ak niektorá zmluvná podmienka nie je podľa § 1 pre spotrebiteľa záväzná, ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú pre strany záväzné.“
7 Článok 481 tohto zákonníka stanovuje:
„§ 1. Ak je dlžník v omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia, veriteľ môže požadovať úroky z omeškania, a to aj keď mu nevznikla žiadna škoda a aj keď bolo omeškanie spôsobené okolnosťami, za ktoré nie je dlžník zodpovedný.
§ 2. Ak nebola stanovená sadzba úrokov z omeškania, platí sa zákonný úrok z omeškania…
…“
8 Článok 203 § 4 ustawa Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 43, položka 296), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:
„Súd môže vyhlásiť späťvzatie žaloby, vzdanie sa nároku alebo obmedzenie nároku za neprípustné len vtedy, ak z okolností veci vyplýva, že tieto úkony sú v rozpore so zákonom alebo zásadami spoločenského spolužitia alebo smerujú k obchádzaniu zákona.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
9 Dňa 26. septembra 2008 uzavreli DJ a PJ s bankou SBP zmluvu o úvere denominovanú vo švajčiarskych frankoch s dobou splácania 348 mesiacov, na základe ktorej im SBP poskytla úver vo výške 50 000 poľských zlotých (PLN) (približne 11 500 eur) (ďalej len „predmetná zmluva“). Podľa ustanovení tejto zmluvy mali byť mesačné splátky tohto úveru uhrádzané v poľských zlotých po ich prepočte na základe predajného kurzu švajčiarskeho franku v súlade s kurzovým lístkom banky platným ku dňu splátky (ďalej len „konverzné doložky“).
10 V období od 3. októbra 2008 do 12. júla 2022 DJ a PJ zaplatili banke SBP sumu 54 290,71 PLN (približne 12 500 eur) na základe predmetnej zmluvy.
11 Dňa 25. júla 2022 bola banke SBP doručená sťažnosť od DJ a PJ, v ktorej tvrdili, že predmetná zmluva je neplatná z dôvodu nekalých podmienok, ktoré obsahuje. Následne DJ a PJ vyzvali banku SBP, aby im v lehote 30 dní vrátila „sumu zodpovedajúcu všetkým finančným plneniam poskytnutým ako istina a úroky na základe [tejto zmluvy]“.
12 Dňa 18. novembra 2022 DJ a PJ podali na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáhali vyhlásenia neplatnosti predmetnej zmluvy z dôvodu nekalej povahy konverzných doložiek, a uloženia banke SBP povinnosti vrátiť im sumu 54 290,71 PLN (približne 12 500 eur), ktorá zodpovedá mesačným splátkam zaplateným na základe tejto zmluvy, zvýšenú o zákonný úrok z omeškania za obdobie od 17. augusta 2022 do zaplatenia.
13 SBP pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom tvrdila, že predmetná zmluva je platná, keďže neobsahuje nekalé zmluvné podmienky, a navrhla žalobu zamietnuť.
14 Dňa 25. júla 2024 SBP vzniesla na tomto súde námietku započítania svojej pohľadávky vo výške 50 000 PLN (približne 11 500 eur), ktorá zodpovedala istine úveru vyplateného DJ a PJ, s pohľadávkou, ktorú tieto osoby uplatnili pred uvedeným súdom, v nadväznosti na čo DJ a PJ 6. novembra 2024 vzali späť svoju žalobu v časti týkajúcej sa sumy 50 000 PLN (približne 11 500 eur), pričom v zostávajúcej časti naďalej trvali na žalobnom návrhu.
15 Dňa 14. novembra 2024 predkladajúci vnútroštátny súd vydal čiastočný rozsudok, v ktorom vyhlásil predmetnú zmluvu za neplatnú z dôvodu, že konverzné doložky sú nekalé a že táto zmluva nemôže byť bez týchto doložiek naďalej záväzná. Uznesením z 29. novembra 2024 tento súd ukončil konanie o zaplatenie sumy 50 000 PLN (približne 11 500 eur).
16 V zostávajúcej časti sa uvedený súd domnieva, že žaloba DJ a PJ na zaplatenie sumy 4 290,71 PLN (približne 1 000 eur) je dôvodná. Naproti tomu, pokiaľ ide o ich návrh na uloženie povinnosti banke SBP zaplatiť zákonný úrok z omeškania, predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že má pochybnosti, pokiaľ ide o určenie dátumu, od ktorého by mali tieto úroky rásť.
17 Tento súd sa pýta, či uvedené úroky musia byť priznané od doručenia výzvy banke SBP pred podaním žaloby, teda od podania sťažnosti, alebo až odo dňa, keď bola tejto banke doručená žaloba, ktorou sa začalo konanie. Pochybnosti súvisia s tým, že DJ a PJ v sťažnosti neuviedli konkrétnu výšku pohľadávky uplatňovanej voči banke SBP, ktorá bola presne vymedzená až v žalobe. Uvedený súd sa teda pýta, či sa treba domnievať, že úrok z omeškania začína rásť až odo dňa žiadosti o zaplatenie pohľadávky, ktorú spotrebiteľ adresoval predajcovi alebo dodávateľovi a ktorá obsahuje konkrétny údaj o jej výške.
18 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že hoci ustanovenia Občianskeho zákonníka neobsahujú žiadnu formálnu požiadavku, pokiaľ ide o obsah výzvy, z vnútroštátnej judikatúry a právnej náuky vyplýva, že na to, aby vznikla povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, výzva musí obsahovať žiadosť o zaplatenie konkrétnej sumy.
19 Tento súd sa pýta, či takáto požiadavka nepredstavuje pre spotrebiteľa neprimeranú prekážku, ktorá mu bráni uplatniť si údajne dlhované úroky z omeškania a ktorá je v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj so zásadou efektivity. Ak totiž spotrebiteľ neuvedie vo výzve na zaplatenie konkrétnu sumu, predajca alebo dodávateľ, ktorý je vyzvaný na zaplatenie, nebude povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania.
20 Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku v zásade vedie k vráteniu súm zaplatených bez právneho dôvodu. Neexistencia úplného reštitučného účinku by mohla spochybniť odradzujúci účinok, ktorý má byť podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice spájaný s rozhodnutím o tom, že zmluvy uzatvorené medzi spotrebiteľmi a predajcami alebo dodávateľmi obsahujú nekalé podmienky. Obmedzenie práv spotrebiteľa v oblasti priznania zákonného úroku z omeškania by teda oslabilo reštitučný účinok a v dôsledku toho odradzujúci účinok, keďže by v podstate umožnilo predajcovi alebo dodávateľovi ignorovať výzvu spotrebiteľa, ak v nej nie je uvedená konkrétna suma požadovaná spotrebiteľom.
21 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa teda na jednej strane možno domnievať, že spotrebiteľ nemusí byť povinný oznámiť predajcovi alebo dodávateľovi konkrétnu sumu požadovanú na účely vzniku úrokov z omeškania. Konkrétne, keďže banka je špecializovanou inštitúciou, ktorá používa finančné dokumenty a informačné systémy v rámci svojich činností, je schopná kedykoľvek rýchlo a ľahko určiť výšku splátok úveru, ktoré spotrebiteľ zaplatil počas celej doby trvania úveru alebo jeho časti.
22 Na druhej strane povinnosť spotrebiteľa presne kvantitatívne vymedziť svoj nárok na účely vzniku úrokov z omeškania, ktoré má zaplatiť predajca alebo dodávateľ, by sa mohla považovať za primeranú a odôvodnenú. Keďže spotrebiteľ platí splátky úveru, vie totiž, aké sumy banke zaplatil, a môže si to overiť v histórii svojho bankového účtu alebo požiadať banku o vystavenie príslušného potvrdenia. V predmetnej veci DJ a PJ týždeň po podaní sťažnosti získali od banky potvrdenie o výške všetkých dovtedy zaplatených splátok úveru, takže mohli zopakovať sťažnosť tak, že by ju doplnili uvedením konkrétnej výšky nároku. Navyše DJ a PJ sú zastúpení advokátom podliehajúcim povinnosti náležitej starostlivosti, ktorej nedodržanie by mohlo viesť k náhrade škody v prospech jeho klientov.
23 Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice [93/13] a zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého môže súd nariadiť predajcovi alebo dodávateľovi, aby zaplatil spotrebiteľovi zákonný úrok z omeškania zo sumy bezdôvodného plnenia poskytnutého na základe nekalej podmienky až odo dňa, keď bola predajcovi alebo dodávateľovi doručená výzva na zaplatenie, v ktorej je uvedená konkrétna suma, ktorej vrátenie spotrebiteľ požaduje?“
O zastavení konania
24 Podľa ustálenej judikatúry je postup upravený v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú (pozri uznesenie z 26. januára 1990, Falciola, C‑286/88, EU:C:1990:33, bod 7, a rozsudok z 29. júla 2024, LivaNova, C‑713/22, EU:C:2024:642, bod 52, ako aj citovanú judikatúru).
25 V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť, že odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá so skutočným riešením sporu. Pokiaľ je preto zrejmé, že položené otázky už zjavne nie sú relevantné pre vyriešenie tohto sporu, Súdny dvor rozhodne o zastavení konania (rozsudok z 24. novembra 2022, Banco Cetelem, C‑302/21, EU:C:2022:919, bod 31 a citovaná judikatúra).
26 Keďže zo znenia, ako aj zo systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že predpokladom prejudiciálneho konania je to, aby vnútroštátne súdy skutočne riešili prebiehajúci spor, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, ktoré bude môcť zohľadniť rozsudok z prejudiciálneho konania, Súdny dvor musí nariadiť zastavenie konania, ak sa spor vo veci samej stal bezpredmetným (rozsudok z 24. novembra 2022, Banco Cetelem, C‑302/21, EU:C:2022:919, bod 32 a citovaná judikatúra).
27 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd 4. novembra 2025 zaslal Súdnemu dvoru svoje uznesenie z 13. októbra 2025, v ktorom podľa článku 203 § 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej považoval za neprípustné čiastočné späťvzatie zo strany žalobcov vo veci samej z 10. apríla 2025 vyplývajúce zo späťvzatia ich návrhu na zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 25. júla 2022 do 9. februára 2023. Predkladajúci vnútroštátny súd predovšetkým po tom, čo uviedol, že účastníci konania neuzavreli žiadnu dohodu o urovnaní a že nárok žalobcov vo veci samej nebol nijako uspokojený, dospel k záveru, že cieľom čiastočného späťvzatia bolo dosiahnuť späťvzatie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom toto čiastočné späťvzatie treba považovať odporujúce zásadám spoločenského spolunažívania a jeho cieľom je obísť zákon.
28 Predkladajúci vnútroštátny súd v nadväznosti na žiadosť o vysvetlenie, ktorá mu bola zaslaná podľa článku 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora 12. novembra 2025, vo svojej odpovedi doručenej do kancelárie Súdneho dvora 4. decembra 2025 spresnil, že proti uzneseniu z 13. októbra 2025 nemožno podať nijaký opravný prostriedok, a má teda právnu silu rozhodnutej veci. Okrem toho tento súd potvrdil, že v závislosti od odpovede Súdneho dvora by žalobcom vo veci samej mohli byť priznané úroky z omeškania zo sumy ich pohľadávky za obdobie od 25. júla 2022 do 9. februára 2023, a to napriek ich vôli nevymáhať ich už za toto obdobie. V dôsledku toho sa uvedený súd v rámci prejednávanej veci domnieva, že je povinný meritórne preskúmať návrh dlžníkov, aby banka zaplatila zákonný úrok z omeškania za toto obdobie, pričom rozhodnutie v tejto súvislosti závisí od odpovede, ktorú Súdny dvor poskytne na položenú prejudiciálnu otázku.
29 Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, tak vyplýva, že odpoveď na prejudiciálnu otázku sa zdá byť nevyhnutná na to, aby predkladajúci vnútroštátny súd mohol rozhodnúť v konaní, ktoré pred ním prebieha.
30 Za týchto okolností je potrebné rozhodnúť o predmetnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
O právomoci Súdneho dvora
31 SBP a portugalská vláda tvrdia, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže predkladajúci vnútroštátny súd týmto návrhom v podstate žiada Súdny dvor o výklad vnútroštátneho práva.
32 SBP konkrétne uvádza, že otázky nastolené v prejudiciálnej otázke si nevyžadujú výklad smernice 93/13, ktorá neupravuje dôsledky neplatnosti zmluvy. SBP dodáva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa nemôže týkať oblasti upravenej poľským zákonodarcom. Na jednej strane tak vzhľadom na skutočnosť, že tento zákonodarca už upravil skutočnosti týkajúce sa mechanizmu výzvy a v dôsledku toho aj vymáhateľnosť pohľadávky, vyhlásenie meritórneho rozhodnutia Súdnym dvorom by predstavovalo neprimeraný zásah do poľského právneho poriadku. Na druhej strane rozlišovanie medzi právnym postavením dlžníkov, ktorí sú spotrebiteľmi, a právnym postavením akéhokoľvek iného dlžníka by viedlo najmä k porušeniu článkov 20 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
33 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania upraveného v článku 267 ZFEÚ, vychádzajúceho zo zreteľného rozdelenia úloh medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, jedine vnútroštátny súd je oprávnený vykladať a uplatňovať ustanovenia vnútroštátneho práva, zatiaľ čo Súdny dvor je oprávnený len rozhodnúť o výklade alebo platnosti textu Európskej únie na základe skutočností, ktoré mu uviedol predkladajúci vnútroštátny súd (pozri rozsudky zo 16. marca 1978, Oehlschläger, 104/77, EU:C:1978:69, bod 4, a z 18. decembra 2025, Jouxy a i., C‑296/24 až C‑307/24, EU:C:2025:999, bod 22 a citovanú judikatúru).
34 V prejednávanej veci sa položená otázka výslovne týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity. Predkladajúci vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či je s týmito ustanoveniami a touto zásadou zlučiteľný súdny výklad vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa priznávania úrokov z omeškania, podľa ktorého v prípade, že zmluva o úvere uzatvorená medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom bola zrušená z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené, možno tomuto predajcovi alebo dodávateľovi uložiť povinnosť zaplatiť spotrebiteľovi zákonný úrok z omeškania zo sumy pohľadávky tohto spotrebiteľa až od okamihu, keď úkon, ktorý spotrebiteľ oznámil predajcovi alebo dodávateľovi, uvádza konkrétnu sumu, ktorej vrátenie sa požaduje.
35 Predkladajúci vnútroštátny súd sa napriek nesúhlasu banky SBP a portugalskej vlády dožaduje výkladu aktu Únie.
36 Súdnemu dvoru preto prináleží poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky vyplývajúce z práva Únie, ktoré mu samotnému umožnia rozhodnúť o zlučiteľnosti svojho vnútroštátneho práva, tak ako ho vykladá vnútroštátna judikatúra, s právom Únie.
37 Keďže Súdny dvor je oprávnený vykladať ustanovenia a zásady práva Únie, má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania a odpovedať na otázku, ktorú mu položil predkladajúci vnútroštátny súd.
O prejudiciálnej otázke
38 Svojou otázkou sa prekladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity bránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého po vyhlásení neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu, že táto zmluva nemôže byť naďalej záväzná po odstránení nekalých zmluvných podmienok, ktoré sú v nej uvedené, možno tomuto predajcovi alebo dodávateľovi uložiť povinnosť zaplatiť tomuto spotrebiteľovi zákonný úrok z omeškania zo sumy pohľadávky tohto spotrebiteľa až odo dňa, keď uvedený spotrebiteľ doručil predajcovi alebo dodávateľovi mimosúdnu alebo procesnú písomnosť uvádzajúcu konkrétnu sumu, ktorej vrátenie sa požaduje.
39 Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné.
40 Okrem toho vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorí sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení, táto smernica, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, „ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi spotrebiteľmi a predajcami alebo dodávateľmi“ (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C‑902/24, EU:C:2026:42, bod 56, a citovaná judikatúra).
41 Vnútroštátny súd je preto povinný neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa ukážu byť bezdôvodné. Takáto povinnosť má v zásade zodpovedajúci reštitučný účinok vo vzťahu k týmto sumám, keďže neexistencia takéhoto reštitučného účinku by spochybnila odradzujúci účinok, ktorý článok 6 ods. 1 uvedenej smernice v spojení s jej článkom 7 ods. 1 spája s určením nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených medzi spotrebiteľmi a predajcami alebo dodávateľmi (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C‑902/24, EU:C:2026:42, bod 57 a citovaná judikatúra).
42 V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že smernica 93/13 výslovne neupravuje dôsledky neplatnosti zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom po odstránení nekalých podmienok, ktoré obsahuje. Preto prináleží členským štátom, aby určili dôsledky takejto neplatnosti, pričom pravidlá, ktoré v tejto súvislosti stanovia, musia byť zlučiteľné s právom Únie a najmä s cieľmi sledovanými touto smernicou (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C‑902/24, EU:C:2026:42, bod 58 a citovaná judikatúra).
43 V situácii neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovené v smernici 93/13 do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé než podmienky upravujúce podobné vnútroštátne situácie (zásada ekvivalencie), ani byť upravené tak, aby výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie prakticky znemožňovali alebo nadmerne sťažovali (zásada efektivity) [rozsudok zo 14. decembra 2023, Getin Noble Bank (Premlčacia lehota v prípade nárokov na vrátenie plnenia), C‑28/22, EU:C:2023:992, bod 60 a citovaná judikatúra].
44 Čo sa týka zásady efektivity, ktorá je ako jediná predmetom otázok predkladajúceho vnútroštátneho súdu, je potrebné pripomenúť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a na jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (rozsudok z 22. januára 2026, Herchoski, C‑902/24, EU:C:2026:42, bod 77 a citovaná judikatúra).
45 Okrem toho Súdny dvor spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä v súvislosti s právami vyplývajúcimi zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá platí predovšetkým pre definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (rozsudok z 18. decembra 2025, Soledil, C‑320/24, EU:C:2025:993, bod 29 a citovaná judikatúra).
46 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Občiansky zákonník nestanovuje žiadnu požiadavku, pokiaľ ide o povinnosť kvantitatívne vymedziť sumu, ktorej vrátenie požaduje veriteľ v rámci výzvy. Podľa vnútroštátnej judikatúry však na to, aby táto výzva mala také účinky ako nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania, musí táto výzva obsahovať žiadosť o zaplatenie konkrétnej sumy.
47 Predajcovi alebo dodávateľovi tak možno uložiť povinnosť zaplatiť spotrebiteľovi zákonný úrok z omeškania zo sumy, ktorú tento spotrebiteľ bez právneho dôvodu zaplatil na základe nekalej zmluvnej podmienky, a to až odo dňa doručenia mimosúdnej alebo procesnej písomnosti tomuto predajcovi alebo dodávateľovi, v ktorej je uvedená konkrétna suma, ktorej vrátenie tento spotrebiteľ požaduje.
48 V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že požiadavka, aby spotrebiteľ v mimosúdnej alebo procesnej písomnosti uviedol konkrétnu sumu, ktorej vrátenie žiada, umožňuje predajcovi alebo dodávateľovi v postavení dlžníka oboznámiť sa so sumou záväzku, ktorý má splniť, a posúdiť jeho odôvodnenosť.
49 Na druhej strane uvedenie konkrétnej výšky pohľadávky vo fáze výzvy nepredstavuje neprimeranú záťaž pre spotrebiteľa, ktorý pozná sumy zaplatené predajcovi alebo dodávateľovi, v prejednávanej veci banke, a môže ich prípadne overiť v histórii transakcií na svojom bankovom účte alebo požiadať banku, aby mu vydala potvrdenie o výške všetkých už zaplatených splátok úveru.
50 V dôsledku toho vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 43 tohto rozsudku takúto požiadavku nemožno považovať za požiadavku, ktorá prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva smernica 93/13.
51 Okrem toho skutočnosť, že v prejednávanej veci sú spotrebitelia zastúpení advokátom, nemá vplyv na predchádzajúcu analýzu. Všeobecná otázka týkajúca sa povinnosti uviesť takúto sumu na účely uplatnenia úrokov z omeškania totiž musí byť zodpovedaná bez zohľadnenia konkrétnych okolností jednotlivého prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, Lintner, C‑511/17, EU:C:2020:188, bod 40).
52 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého po vyhlásení neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu, že táto zmluva nemôže byť naďalej záväzná po odstránení nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené, možno tomuto predajcovi alebo dodávateľovi uložiť povinnosť zaplatiť tomuto spotrebiteľovi zákonný úrok z omeškania zo sumy, ktorú spotrebiteľ uhradil bez právneho dôvodu v rámci plnenia uvedenej zmluvy, a to až odo dňa, keď bola uvedenému predajcovi alebo dodávateľovi doručená mimosúdna alebo procesná písomnosť uvádzajúca konkrétnu sumu, ktorej vrátenie sa požaduje.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého po vyhlásení neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu, že táto zmluva nemôže byť naďalej záväzná po odstránení nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené, možno tomuto predajcovi alebo dodávateľovi uložiť povinnosť zaplatiť tomuto spotrebiteľovi zákonný úrok z omeškania zo sumy, ktorú spotrebiteľ uhradil bez právneho dôvodu v rámci plnenia uvedenej zmluvy, a to až odo dňa, keď bola uvedenému predajcovi alebo dodávateľovi doručená mimosúdna alebo procesná písomnosť uvádzajúca konkrétnu sumu, ktorej vrátenie sa požaduje.
Podpisy
* Jazyk konania: poľština.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.