C-907/24

62024CJ0907

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (desiata komora)

zo 4. júna 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Hromadné prepúšťanie – Smernica 98/59/ES – Pojem ‚prepúšťanie‘ – Článok 1 ods. 1 – Premiestnenie miesta výkonu práce – Výpoveď pracovnej zmluvy z dôvodu odmietnutia zamestnanca vykonať rozhodnutie o premiestnení miesta výkonu práce – Postup informovania zástupcov zamestnancov a porady s nimi“

Vo veci C‑907/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko) z 20. novembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 20. decembra 2024, ktorý súvisí s konaním:

RI,

VO,

PA,

MG,

SÚDNY DVOR (desiata komora),

v zložení: predseda desiatej komory J. Passer, predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún (spravodajkyňa) a sudca E. Regan,

–

MZ, AV, VR, AL, RI, VO, PA a MG, v zastúpení: R. Ferrara, avvocato,

–

talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci E. Farinelli a P. Garofoli, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Delaude a D. Recchia, splnomocnené zástupkyne,

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Egenergy Srl, predtým Orefice Generators Srl, v súčasnosti v likvidácii (ďalej len „Egenergy“), a MZ, AV, VR, AL, RI, VO, PA a MG (ďalej spoločne len „žalovaní vo veci samej“), ktorého predmetom je výpoveď pracovných zmlúv posledných uvedených v dôsledku toho, že odmietli vykonať rozhodnutie o premiestnení ich miesta výkonu práce.

Právny rámec

Právo Únie

3

Podľa odôvodnení 2 a 8 smernice 98/59:

„(2)

„Na účely tejto smernice:

a)

‚hromadné prepúšťanie‘ znamená prepúšťanie vyvolané zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, ak počet nadbytočných pracovných miest je podľa voľby v členských štátoch:

i)

buď počas obdobia 30 dní:

–

alebo počas obdobia 90 dní, aspoň 20 bez závislosti na počte zamestnancov zvyčajne zamestnaných v danom zariadení;

b)

‚zástupcovia zamestnancov‘ znamenajú zástupcov zamestnancov, ako to ustanovujú právne predpisy alebo prax členských štátov.

Na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v prvom pododseku písmena a), ukončenie pracovnej zmluvy, ktoré je vyvolané na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných pracujúcich, sa považuje za prepustenie za predpokladu, že ide aspoň o päť prepustení.“

Talianske právo

5

7

Článok 3 prvý odsek legge n. 604 – Norma sui licenziamenti individuali (zákon č. 604 o individuálnych prepusteniach) z 15. júla 1966 (GURI č. 195 zo 6. augusta 1966) znie:

„Prepustenie z oprávneného dôvodu s výpovednou lehotou je dôsledkom závažného porušenia zmluvných povinností zamestnanca alebo z dôvodov súvisiacich s výrobnou činnosťou, organizáciou práce a jej riadnym fungovaním.“

8

Článok 4 legge n. 223 – Norme in materia di cassa integrazione, mobilità, trattamenti di disoccupazione, attuazione di direttive della Comunità europea, avviamento al lavoro ed altre disposizioni in materia di mercato del lavoro (zákon č. 223 o nútenej dovolenke, mobilite, dávkach v nezamestnanosti, vykonávaní smerníc Spoločenstva, sprostredkovaní práce a ďalších ustanovení týkajúcich sa trhu práce) z 23. júla 1991 (GURI č. 175 z 27. júla 1991; ďalej len „zákon č. 223/1991“) stanovuje:

„1. V prípade, že podnik, ktorý je zaradený do mimoriadneho režimu mzdových príplatkov, usúdi v priebehu vykonávania programov uvedených v článku 1, že nie je schopný zabezpečiť opätovné prijatie všetkých dočasne prepustených zamestnancov a že nemôže využiť alternatívne opatrenia, má právo začať konanie o hromadnom prepúšťaní podľa tohto článku.

…

9. Po dosiahnutí dohody s odbormi… má podnik právo prepustiť nadbytočných zamestnancov, robotníkov a riadiacich pracovníkov, pričom každému z nich písomne oznámi prepustenie v súlade s výpovednými lehotami. …“

9

Článok 24 ods. 1 zákona č. 223/1991 stanovuje:

„Ustanovenia uvedené v článku 4 ods. 2 až 12 a 15a a v článku 5 ods. 1 až 5 sa uplatňujú na podniky, ktoré zamestnávajú viac ako pätnásť zamestnancov a ktoré v dôsledku obmedzenia alebo zmeny činnosti alebo práce majú v úmysle prepustiť najmenej päť zamestnancov v lehote 120 dní v každej výrobnej jednotke alebo v niekoľkých výrobných jednotkách na území tej istej provincie. … Tieto ustanovenia sa vzťahujú na všetky prepustenia, ktoré sú v rovnakom období a v tej istej geografickej oblasti v každom prípade spojené s rovnakým obmedzením alebo zmenou činnosti.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

13

Dňa 3. decembra 2021 táto spoločnosť prepustila všetkých žalovaných vo veci samej.

14

Žalovaní následne podali na Tribunale di Napoli Nord (súd v Neapole‑Sever, Taliansko) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali určenia nezákonnosti rozhodnutia o premiestnení.

15

Na podporu tohto návrhu tvrdili, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o premiestnení treba považovať za rovnocenné s rozhodnutím o prepustení dotknutých zamestnancov, mali mu vzhľadom na počet dotknutých zamestnancov predchádzať porady s odbormi v súlade s článkom 4 zákona č. 223/1991.

19

Pred uvedeným súdom Egenergy na jednej strane tvrdila, že k uvedenému prepusteniu došlo z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti žalovaných vo veci samej na mieste výkonu práce dlhšej ako 30 po sebe nasledujúcich dní a ich odmietnutia vykonať rozhodnutie o premiestnení. Na druhej strane tvrdila, že toto rozhodnutie je dôsledkom ukončenia činnosti tejto spoločnosti vo výrobnom závode nachádzajúcom sa v Kampánii, keďže zatvorenie tohto výrobného závodu a premiestnenie výroby do iného závodu predstavuje technický, organizačný a výrobný dôvod v zmysle článku 2103 Občianskeho zákonníka.

20

Rozsudkom z 11. novembra 2022 Tribunale di Napoli Nord (súd v Neapole‑Sever) uvedenej žalobe vyhovel, rozhodnutie o premiestnení a prepustení žalovaných vo veci samej vyhlásil za nezákonné a nariadil ich opätovné prijatie na ich pracovné miesta z dôvodu, že „jednostranná zmena vyplývajúca z preloženia patrí… na základe nevyhnutne konformného výkladu pod európsky pojem ‚hromadné prepúšťanie‘ v zmysle smernice 98/59“.

21

Egenergy podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25

V prvom rade tento súd poznamenáva, že pokiaľ ide o hromadné prepúšťanie, z judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) vyplýva, že výpovede z pracovného pomeru v dôsledku „neakceptovania premiestnenia“ miesta výkonu práce možno na účely uplatnenia tejto smernice považovať za „prepúštanie“. Táto judikatúra však nie je jednoznačná, keďže ochrana poskytovaná talianskym právom je rozsiahlejšia ako ochrana zaručená uvedenou smernicou.

26

V druhom rade uvedený súd zastáva názor, že výklad článku 1 ods. 1 smernice 98/59, ktorý podmieňuje uplatnenie postupov informovania a porád existenciou aspoň piatich „prepustení“, ktoré sa považujú za ukončenie pracovných pomerov na podnet zamestnávateľa alebo ako takých kvalifikovaných vo vnútroštátnom práve členských štátov, predstavuje výklad, ktorý nie je v súlade s touto smernicou a je v rozpore so zásadou prednosti práva Únie.

27

Medzi takzvaným „nepriamym“ prepustením a „opatrením, ktoré sa za také považuje“ v zmysle článku 1 ods. 1 druhého pododseku uvedenej smernice na účely výpočtu počtu prepustení, ku ktorým došlo v rámci vykonania takýchto postupov, skutočne existuje rozdiel.

31

Naopak, úkony „považované za“ prepúšťanie uvedené v článku 1 ods. 1 druhom pododseku uvedenej smernice zahŕňajú akékoľvek iné prepustenie na podnet zamestnávateľa, ktoré, hoci môže zmeniť zmluvný vzťah, má menší význam, pokiaľ ide o pokračovanie pracovnoprávneho vzťahu.

32

Toto rozlišovanie vyplýva aj z judikatúry vychádzajúcej z rozsudku z 21. septembra 2017, Ciupa a i. ( C‑429/16 , EU:C:2017:711 , body 27 a 31 ).

33

V piatom a poslednom rade, keďže článok 24 zákona č. 223/1991 stanovuje prahovú hodnotu, pri ktorej dosiahnutí sa majú uskutočniť postupy informovania zástupcov zamestnancov a porád s nimi, na päť „prepustení“, predkladajúci vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o tom, či sa na účely výpočtu počtu uskutočnených prepustení vzhľadom na túto prahovú hodnotu zohľadnia ukončenia pracovných pomerov, „ktoré sa považujú za prepustenie“, ako opatrenia „rovnocenné“ prepúšťaniu.

2.

Ide o ‚nepriame prepustenie‘ v zmysle článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. a) smernice 98/59 v prípade predvídateľného správania a/alebo právneho úkonu zamestnancov, ktoré môže viesť k ukončeniu pracovného pomeru, v príčinnej súvislosti so zmenou miesta výkonu práce v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa prerušiť výrobnú činnosť v pôvodnej výrobnej jednotke s tým, že súčasne premiestni všetkých zamestnancov v počte, ktorý vnútroštátna právna úprava preberajúca smernicu považuje za významný, do výrobnej jednotky vzdialenej stovky kilometrov, čo si nevyhnutne vyžaduje presun pracovníkov z miesta, kde majú svoje sociálne a emocionálne zázemie?

3.

Je ‚nepriame prepustenie‘, ktoré je v príčinnej súvislosti s podstatnou, nepriaznivou a trvalou zmenou pracovných podmienok, ktorá vyplýva z rozhodnutia zamestnávateľa, a nevzťahuje sa na jednotlivých príslušných zamestnancov, právnym úkonom a/alebo správaním, ktoré i samostatne umožňuje dosiahnuť prahovú hodnotu prepúšťania, relevantného na účely smernice 98/59, a preto sa odlišuje od ‚rovnocenného opatrenia a/alebo opatrenia, ktoré sa za také považuje‘ v zmysle článku 1 ods. 1 druhého pododseku [tejto smernice], a teda postačuje na dosiahnutie minimálneho počtu stanoveného v článku 1 ods. 1 prvom pododseku písm. a) [uvedenej] smernice, a to aj v prípade neexistencie právneho úkonu zamestnávateľa, ktorým by bola pracovná zmluva priamo ukončená?

4.

37

Otázka prípadnej nezákonnosti rozhodnutia o premiestnení totiž už bola vznesená a s konečnou platnosťou rozhodnutá v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, v dôsledku čoho návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade ustálenou judikatúrou, v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 11. septembra 2025, Cairo Network a i., C‑764/23 až C‑766/23 , EU:C:2025:691 , bod 48 , ako aj citovaná judikatúra).

39

Z uvedeného vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 11. septembra 2025, Cairo Network a i., C‑764/23 až C‑766/23 , EU:C:2025:691 , bod 49 , ako aj citovaná judikatúra).

O prejudiciálnych otázkach

O prvej až tretej otázke

43

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 smernice 98/59 vykladať v tom zmysle, že výpoveď pracovnej zmluvy z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, zamestnávateľom v dôsledku odmietnutia tohto zamestnanca vyhovieť jednostrannému rozhodnutiu tohto zamestnávateľa premiestniť jeho miesto výkonu práce do závodu vzdialeného od pôvodného závodu, patrí pod pojem „prepúšťanie“ v zmysle prvého odseku písm. a) tohto ustanovenia, alebo pod pojem „ukončenie pracovnej zmluvy“ v zmysle jeho druhého odseku.

44

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) tejto smernice definuje „hromadné prepúšťanie“ ako prepúšťanie vyvolané zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, pokiaľ sú splnené určité kvantitatívne a časové podmienky (rozsudok zo 4. septembra 2025, Ineo Infracom, C‑249/24 , EU:C:2025:661 , bod 38 a citovaná judikatúra).

48

Naproti tomu skutočnosť, že zamestnávateľ prikročí jednostranne na úkor zamestnanca k nepodstatnej zmene podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy z dôvodov, ktoré sa netýkajú tohto zamestnanca, alebo k podstatnej zmene nepodstatnej náležitosti uvedenej zmluvy z dôvodov, ktoré sa netýkajú uvedeného zamestnanca, nemožno kvalifikovať ako „prepustenie“ v zmysle článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. a) uvedenej smernice (rozsudok zo 4. septembra 2025, Ineo Infracom, C‑249/24 , EU:C:2025:661 , bod 42 a citovaná judikatúra).

49

V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, podľa všetkého vyplýva, že Egenergy vykonala jednostranne a v neprospech žalovaných vo veci samej dotknuté zmeny zmluvy, a to premiestnenie miesta výkonu práce týchto žalovaných z výrobného závodu nachádzajúceho sa v Kampánii do iného závodu nachádzajúceho sa na Sardínii, vzdialeného viac ako 600 km, a to z dôvodov, ktoré nesúvisia s uvedenými žalovanými.

50

Zdá sa teda, že rozhodnutie o premiestnení má svoj základ výlučne v strategickom a ekonomickom rozhodnutí tejto spoločnosti ukončiť svoju činnosť vo výrobnom závode nachádzajúcom sa v Kampánii a premiestniť ju v celom rozsahu do závodu nachádzajúceho sa na Sardínii. Neprítomnosť žalovaných vo veci samej na novom mieste výkonu práce by sa však mohla považovať za nesplnenie pracovných zmlúv vedúce k ich ukončeniu z dôvodu súvisiaceho s osobou týchto žalovaných, pokiaľ z ustanovení týchto pracovných zmlúv na jednej strane, alebo zo súdnych rozhodnutí vydaných v prvostupňovom konaní na druhej strane vyplýva, že uvedení žalovaní boli povinní vyhovieť rozhodnutiu o premiestnení prijatému uvedenou spoločnosťou, čo má overiť prekladajúci vnútroštátny súd na základe všetkých skutočností, ktoré má k dispozícii.

54

V tejto súvislosti treba na jednej strane zdôrazniť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by premiestnenia dotknuté vo veci samej boli dočasné, ale naopak, že premiestnenie činnosti spoločnosti Egenergy do výrobného závodu nachádzajúceho sa na Sardínii je priamym dôsledkom definitívneho ukončenia jej činnosti vo výrobnom závode v Kampánii. Na druhej strane z tohto rozhodnutia vyplýva, že tieto dva výrobné závody sú od seba vzdialené viac než 600 km a oddeľuje ich more.

55

Premiestnenia dotknuté vo veci samej tak podľa všetkého predstavujú podstatné zmeny podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy v zmysle judikatúry uvedenej v bode 47 tohto rozsudku, čo však prináleží overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.

56

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 smernice 98/59 sa má vykladať v tom zmysle, že výpoveď pracovnej zmluvy z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, zamestnávateľom v dôsledku odmietnutia tohto zamestnanca vyhovieť jednostrannému rozhodnutiu tohto zamestnávateľa premiestniť jeho miesto výkonu práce do závodu vzdialeného od pôvodného závodu, patrí pod pojem „prepúšťanie“ v zmysle prvého odseku písm. a) tohto ustanovenia.

Za týchto podmienok by vylúčenie týchto výpovedí z výpočtu počtu uskutočnených prepustení vzhľadom na prahové hodnoty stanovené smernicou 98/59 z jediného dôvodu, a to, že vnútroštátna právna úprava preberajúca túto smernicu, v prejednávanej veci článok 24 ods. 1 zákona č. 223/1991, stanovuje nižšiu prahovú hodnotu, než sú prahové hodnoty stanovené uvedenou smernicou, mohlo zbaviť týchto zamestnancov ochrany stanovenej tou istou smernicou.

60

Takéto vylúčenie by pritom nielenže bolo v rozpore s účelom smernice 98/59, ktorým je, ako vyplýva z jej odôvodnenia 2, sústredenie väčšej pozornosti na ochranu pracujúcich v prípade hromadného prepúšťania, ale tiež by zbavilo jednotnosti samotný pojem „prepúšťanie“ v zmysle článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. a) tejto smernice.

61

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) smernice 98/59 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby na účely výpočtu počtu uskutočnených prepustení vzhľadom na prahové hodnoty stanovené touto smernicou nebola zohľadnená výpoveď pracovnej zmluvy z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, zamestnávateľom v dôsledku odmietnutia tohto zamestnanca vyhovieť jednostrannému rozhodnutiu tohto zamestnávateľa premiestniť jeho miesto výkonu práce do závodu vzdialeného od pôvodného závodu.

O trovách

výpoveď pracovnej zmluvy z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, zamestnávateľom v dôsledku odmietnutia tohto zamestnanca vyhovieť jednostrannému rozhodnutiu tohto zamestnávateľa premiestniť jeho miesto výkonu práce do závodu vzdialeného od pôvodného závodu, patrí pod pojem „prepúšťanie“ v zmysle prvého odseku písm. a) tohto ustanovenia.

2.

Článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) smernice 98/59

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby na účely výpočtu počtu uskutočnených prepustení vzhľadom na prahové hodnoty stanovené touto smernicou nebola zohľadnená výpoveď pracovnej zmluvy z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, zamestnávateľom v dôsledku odmietnutia tohto zamestnanca vyhovieť jednostrannému rozhodnutiu tohto zamestnávateľa premiestniť jeho miesto výkonu práce do závodu vzdialeného od pôvodného závodu.

Podpisy