C-762/24
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CN0762
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_202500154SK.000101.fmx.xml
Úradný vestník Európskej únie
SK
Séria C
C/2025/154
13.1.2025
Odvolanie podané 31. októbra 2024: Conserve Italia – Consorzio Italiano fra cooperative agricole Soc. coop. agr. a Conserves France SA proti rozsudku Všeobecného súdu (prvá komora) zo 4. septembra 2024 vo veci T-59/22, Conserve Italia a Conserves France/Komisia
(Vec C-762/24 P)
(C/2025/154)
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Odvolatelia: Conserve Italia – Consorzio Italiano fra cooperative agricole Soc. coop. agr., Conserves France SA (v zastúpení: M. Petite, avocat, L. Di Via, M. Bazzini, A. Oliva, E. Belli, avvocati)
Ďalší účastník konania: Európska komisia
Návrhy odvolateľov
—
Vyhlásiť odvolanie za prípustné,
—
zrušiť napadnutý rozsudok,
—
v dôsledku toho znížiť pokutu a uložiť akékoľvek iné opatrenie, ktoré bude Súdny dvor považovať za nevyhnutné,
—
uložiť Komisii povinnosť nahradiť odvolateľom trovy konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Prvý odvolací dôvod: nedostatočné a nelogické odôvodnenie, pokiaľ ide o neuznanie osobitostí fungovania družstva Conserve Italia a kritérium uplatnené na určenie zákonnej hornej hranice pokuty – Porušenie a nesprávne uplatnenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ( 1 ) .
Odvolatelia v prvom rade spochybňujú nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd tým, že nezohľadnil osobitosti družstva Conserve Italia a najmä zásadu vertikálnej vzájomnej závislosti, ako sa uplatňuje na družstvo s viacerými výrobami, nielenže neuznal vhodnosť funkčného uplatňovania článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003, ale ani neuviedol primerané dôvody, prečo nebolo vhodné prijatie tvrdení odvolateľov.
Všeobecný súd sa totiž tautologickým spôsobom obmedzil na tvrdenie, že ak sa zistí, že Conserve Italia má povahu podniku, nie je dôvod odchýliť sa od formalistického výkladu ustanovení pri vyčíslení zákonnej hornej hranice pokuty, t. j. nevychádzať z celkového obratu dosiahnutého družstvom Conserve Italia (podľa uvedeného článku 23 ods. 2 druhého pododseku), ale z obratu týkajúceho sa výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia (podľa článku 23 ods. 2 tretieho pododseku).
V napadnutom rozsudku sa teda rozhodlo, že všetky tvrdenia odvolateľov treba a priori odmietnuť ako jednoducho neúčinné. Naproti tomu odvolatelia tvrdia, že osobitosti takej štruktúry, akou je štruktúra družstva Conserve Italia, jasne odlišujú jej fungovanie od fungovania iných foriem hospodárskej organizácie, čo navyše uznáva aj judikatúra Súdneho dvora.
Okrem toho odvolatelia namietajú, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a konkrétnejšie z porušenia článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003, keďže bez toho, aby sa preskúmal alebo pochopil spôsob fungovania družstva Conserve Italia, bolo nesprávne rozhodnuté, že neboli splnené podmienky na uplatnenie tohto ustanovenia, hoci všetky tieto kumulatívne naopak boli splnené. Sporné správanie sa totiž týka činnosti niektorých poľnohospodárskych podnikov pridružených k družstvu Conserve Italia, ktoré pôsobia na trhu dotknutom porušením (teda na trhu s konzervovanou zeleninou) prostredníctvom tohto posledného uvedeného družstva.
V dôsledku toho na účely stanovenia pokuty vo výške primeranej závažnosti porušenia a hospodárskej sile dotknutých subjektov odvolatelia trvajú na tom, aby sa v súlade s funkčným uplatnením článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003 zohľadnil iba obrat dosiahnutý družstvom Conserve Italia v súvislosti s poľnohospodárskymi výrobkami dotknutých vytýkaním správaním.
Druhý odvolací dôvod: porušenie a nesprávne uplatnenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 49 Charty základných práv Európskej únie, pokiaľ ide o stanovenie výšky sankcie.
Druhým odvolacím dôvodom odvolatelia kritizujú napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom bolo vylúčené uplatnenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003 na základe toho, že toto ustanovenie údajne ukladá povinnosť zohľadniť obrat dosiahnutý podnikmi, ktoré sú členmi združenia, len úplne výnimočne, ak je to nevyhnutné na zachovanie odstrašujúcej funkcie prípadne uloženej pokuty.
Všeobecný súd tým vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v porušení a nesprávnom uplatnení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 49 Charty základných práv Európskej únie, pokiaľ ide o stanovenie výšky uloženej sankcie.
Ratio článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003 totiž nemožno (a ani sa nesmie) stotožňovať výlučne so záujmom uložiť donucujúce sankcie, keďže cieľom tohto ustanovenia je skôr zabezpečiť plnú účinnosť sankčného režimu tým, že sa zároveň zabezpečí primeranosť a nevyhnutne odstrašujúci účinok pokuty v súlade s pravidlom zakotveným v článku 49 Charty základných práv Európskej únie, o ktorom je teraz nesporné, že sa uplatňuje aj na sankcie uložené v oblasti hospodárskej súťaže.
V dôsledku toho sa odvolatelia domnievajú, že ak by bol Všeobecný súd riadne zohľadnil štruktúru družstva Conserve Italia a zásadu vertikálnej vzájomnej závislosti, ktorou sa riadi jej fungovanie, bol by dospel k správnemu záveru, že funkčné uplatnenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003 je vhodné na to, aby bola odvolateľom uložená spravodlivá a primeraná sankcia.
( 1 ) Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
ELI: http://data.europa.eu/eli/C/2025/154/oj
ISSN 1977-1037 (electronic edition)