C-908/24
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CN0908
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_202501088SK.000101.fmx.xml
Úradný vestník Európskej únie
SK
Séria C
C/2025/1088
24.2.2025
Odvolanie podané 31. decembra 2024: Crescenzio Rivellini proti rozsudku Všeobecného súdu (piata komora) z 23. októbra 2024 vo veci T-465/23, Rivellini/Európsky parlament
(Vec C-908/24 P)
(C/2025/1088)
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Odvolateľ: Crescenzio Rivellini (v zastúpení: A. Maffeo, avvocato)
Ďalší účastník: Európsky parlament
Návrhy odvolateľa
Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 23. októbra 2024 vo veci T-465/23 Rivellini/Parlament, ktorým tento súd zamietol žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, a uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania;
—
v dôsledku toho zrušil napadnuté rozhodnutie predsedníctva Európskeho parlamentu zo 17. apríla 2023, ako aj predchádzajúce rozhodnutie kvestorov zo 4. októbra 2022 a príslušnú výzvu na zaplatenie č. 7020000091 z 19. januára 2022;
—
subsidiárne, ak Súdny dvor zistí, že vo veci nie je možné vydať konečné rozhodnutie, vrátiť vec Všeobecnému súdu;
—
v každom prípade uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľ päť odvolacích dôvodov.
1.
Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení Všeobecného súdu, ktorý kvalifikoval rozsah povinnosti poslanca Európskeho parlamentu preukázať skutočné činnosti vykonávané akreditovaným asistentom poslanca (AAP) a spoločnosťou, ktorá využíva zmluvu o poskytovaní služieb, a na rozporuplnosti odôvodnenia. Odvolateľ uvádza, že Všeobecný súd sa vzhľadom na absenciu definície funkcií AAP dopustil chyby, keď v bode 29 rozsudku uviedol, že „fyzická prítomnosť parlamentného asistenta v priestoroch Parlamentu počas predmetných dní… nemôže postačovať na preukázanie skutočného výkonu úloh uvedených v článku 33 vykonávacích pravidiel k štatútu poslancov Európskeho parlamentu (VPŠP)“. Okrem toho odvolateľ tvrdí, že odôvodnenie, na ktorom Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie vylúčiť akúkoľvek relevantnosť postupu osvedčovania stanoveného v článku 41 VPŠP na účely preukázania skutočnej povahy služieb poskytovaných spoločnosťou poskytujúcou služby, je rozporuplné. V bode 60 napadnutého rozsudku Všeobecný súd síce konštatoval, že toto konanie „sleduje striktne účtovný cieľ“, ale ďalej spresnil, že „účelom tohto konania je kontrola skutočne vykonanej práce poskytovateľom služieb“. V dôsledku toho, hoci je zrejmé, že postup stanovený v článku 41 VPŠP sa zjavne líši od postupu vymáhania pohľadávok, overenie skutočnej povahy služieb vykonaných v rámci prvého postupu nemôže byť irelevantné ani pre druhý postup, prinajmenšom pokiaľ ide o vytvorenie legitímnej dôvery dotknutej osoby, pokiaľ ide o posúdenie zákonnosti transakcií, ktoré sú predmetom správ.
2.
V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že dôkazné bremeno člena Európskeho parlamentu bolo nesprávne posúdené vzhľadom na značný čas, ktorý uplynul medzi spornými zmluvami a žiadosťou o predloženie dokumentov preukazujúcich povahu transakcií. V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľ uvádza porušenie svojho práva na obhajobu v dôsledku nedodržania primeranej lehoty na skončenie konania zo strany orgánov Európskej únie. V druhej časti žalobného dôvodu odvolateľ uvádza porušenie zásady legitímnej dôvery v súvislosti s posúdením zákonnosti prijatých transakcií. Na podporu tohto tvrdenia odvolateľ uvádza, že nikdy nedostal, či už priamo alebo prostredníctvom osoby zodpovednej za realizáciu platieb, žiadnu žiadosť Parlamentu alebo žiadosť o doplnenie dokumentov v zmysle článku 39 ods. 3 a článku 41 ods. 2 VPŠP.
3.
V rámci tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľ poukazuje na porušenie článku 43 písm. c) a d) a článku 58 ods. 2 VPŠP, pokiaľ ide o existenciu konfliktu záujmov. Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že podmienka pre vydanie potvrdenia o mimomanželskom vzťahu stanovená v článku 58 VPŠP je irelevantná na účely uplatnenia zákazu stanoveného v článku 43 VPŠP. Ak by mal normotvorca v úmysle upraviť odlišne prípady „iných ako manželských zväzkov“ v zmysle článku 43 a prípady, na ktoré sa vzťahuje článok 58 VPŠP, neodkazoval by v prvom ustanovení osobitne na druhé z nich.
4.
V rámci svojho štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľ spochybňuje určenie počiatočného bodu, od ktorého sa počíta premlčacia lehota pre právo Parlamentu požadovať náhradu príspevkov vyplatených za parlamentnú asistenciu. Stanovenie tohto počiatočného bodu v čase odovzdania záverečnej správy OLAF-u, ku ktorému došlo viac ako sedem rokov po uzavretí sporných zmlúv, by znamenalo, že skutočná premlčacia lehota by nebola stanovená, hoci táto lehota je určená na ochranu právnej istoty a riadneho finančného hospodárenia. Žalobca ďalej tvrdí, že začatie administratívneho vyšetrovania zo strany OLAF-u viac ako sedem rokov po údajne nezákonnom vyplatení sporných príspevkov, ako aj následné oznámenie rozhodnutia o vymáhaní a súvisiacich oznámení o vymáhaní žalobcovi viac ako desať rokov po uzavretí sporných zmlúv viedlo k porušeniu povinnosti náležitej starostlivosti, ktorú musia inštitúcie Únie dodržiavať.
5.
V rámci piateho odvolacieho dôvodu odvolateľ spochybňuje rozhodnutie o trovách konania.
ELI: http://data.europa.eu/eli/C/2025/1088/oj
ISSN 1977-1037 (electronic edition)