C-1/24

62024CO0001

UZNESENIE

SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 2. októbra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Článok 267 ZFEÚ – Pojem ‚súd‘ – College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva, Holandsko) – Obligatórna jurisdikcia – Nezáväzné rozhodnutie – Zjavná neprípustnosť“

Vo veci C‑1/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva, Holandsko) z 8. mája 2023 a doručený Súdnemu dvoru 2. januára 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude rozhodnutá odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vyhlásil toto

Uznesenie

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 21 Charty základných práv Európskej únie a smernice Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu ( Ú. v. EÚ L 373, 2004, s. 37 ).

„1. V rozsahu právomocí, ktoré boli zverené [Európskemu] spoločenstvu, sa táto smernica vzťahuje na všetky osoby, ktoré poskytujú tovar a služby, ku ktorým má verejnosť prístup bez ohľadu na dotknutú osobu, pokiaľ ide o verejný a súkromný sektor vrátane orgánov verejnej moci, a ktoré sa poskytujú mimo oblasti súkromného a rodinného života a na transakcie vykonávané v tejto súvislosti.

…

4. Táto smernica sa nevzťahuje na záležitosti týkajúce sa zamestnania a povolania. Táto smernica sa nevzťahuje na záležitosti týkajúce sa samostatnej zárobkovej činnosti v rozsahu, v akom sú tieto záležitosti upravené inými legislatívnymi aktmi Spoločenstva.“

4

Článok 5 tejto smernice s názvom „Poistno-matematické faktory“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby vo všetkých nových zmluvách uzavretých najneskôr po 21. decembri 2007, nemalo použitie pohlavia ako faktora pre výpočet prémií a zliav [poistného a plnení – neoficiálny preklad ] za následok rozdiely v prémiách a zľavách [poistnom a plneniach – neoficiálny preklad ] jednotlivcov.“

b)

orgánmi verejnej moci;

c)

inštitúciami pôsobiacimi v oblasti bývania, sociálnej ochrany, zdravotníctva, kultúry alebo vzdelávania, alebo

d)

fyzickými osobami, ktoré nekonajú v rámci výkonu povolania alebo obchodnej činnosti, za predpokladu, že k poskytovaniu dochádza vo verejnej sfére.“

8

V § 13 tohto zákona sa v odseku 1 stanovuje:

„[College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva)] môže podať žalobu na súd s návrhom, aby konanie, ktoré je v rozpore so všeobecným zákonom o rovnakom zaobchádzaní, zákonom o rovnakom zaobchádzaní s mužmi a ženami alebo s § 646 knihy 7 Občianskeho zákonníka, bolo vyhlásené za protiprávne, aby bolo toto konanie zakázané alebo aby bolo nariadené odstrániť jeho následky.“

9

Podľa § 28 Besluit werkwijze onderzoek gelijke behandeling (vyhláška o spôsoboch vyšetrovania rovnakého zaobchádzania):

„Rozhodnutie [College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva)], ktoré môže obsahovať odporúčania, sa zverejní. Ak to podľa názoru [College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva)] vyžaduje ochrana podstatných záujmov strán, dotknutých osôb alebo tretích strán, môže postačovať poskytnutie anonymizovanej kópie rozhodnutia.“

Podľa holandského práva je v prípade neprítomnosti zamestnanca v práci z dôvodu choroby zamestnávateľ povinný pokračovať vo vyplácaní časti mzdy počas obdobia, ktoré v zásade trvá až 102 týždňov. Zamestnávateľ si môže toto riziko poistiť v poisťovni uzavretím poistenia proti následkom takejto neprítomnosti. Toto poistenie poskytuje zamestnávateľovi náhradu škody pokrývajúcu časť platu chorého zamestnanca počas prvých dvoch rokov choroby.

13

Internetová stránka spoločnosti Achmea obsahuje nástroj, ktorý umožňuje vypočítať výšku poistného. X používala tento nástroj, keď zamestnávala výlučne zamestnankyne, a podľa výpočtu vykonaného pomocou tohto nástroja predstavovalo toto poistné približne 920,64 eura mesačne. Po prepočítaní za predpokladu, že by zamestnávala len mužský personál, predstavovalo poistné 691,88 eura mesačne.

14

V odpovedi na žiadosť X spoločnosť Achmea vysvetlila, že sadzba poistného sa vypočítava na základe údajov o riziku a historických údajov zahŕňajúcich rôzne faktory vrátane pohlavia.

15

18

Vnútroštátny orgán sa najprv pýta, či sa X môže odvolávať na smernicu 2004/113. Domnieva sa, že X sa nemôže dovolávať ochrany poskytovanej § 7 zákona o rovnakom zaobchádzaní, pretože nie ona je diskriminovaná, ale jej zamestnanci. Tento paragraf treba považovať za paragraf, ktorým sa do holandského práva preberá článok 3 tejto smernice, čo spôsobuje, že je potrebné určiť rozsah pôsobnosti tejto smernice.

19

Po druhé sa domnieva, že z článku 5 ods. 1 smernice 2004/113 možno implicitne vyvodiť, že rozdiely v poistnom a plneniach pre osoby, ktoré nie sú jednotlivcami, z dôvodu použitia pohlavia ako poistno-matematického faktora, sú prípustné. Domnieva sa, že ak by sa v tomto prípade uplatnila smernica 2004/113, bolo by potrebné určiť, či zohľadnenie poistno-matematických rozdielov súvisiacich s pohlavím pri výpočte sadzby poistného na dôsledky neprítomnosti zamestnancov znamená nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia v tom zmysle, že zamestnávateľ by mohol byť menej ochotný prijať ženy. Uvedený orgán sa pýta, z akého dôvodu by sa poistno-matematické rozdiely medzi mužmi a ženami mohli zohľadniť v poistnom, ktoré platia podnikatelia alebo zamestnávatelia za poistenie proti následkom neprítomnosti zamestnancov, zatiaľ čo v poistnom, ktoré platia poistenci ako fyzické osoby za súkromné poistenie, sa takéto rozdiely zohľadniť nemôžu.

20

Za týchto okolností College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Podľa článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je určitý návrh na začatie prejudiciálneho zjavne neprípustný, môže Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

22

Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.

23

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú (rozsudok zo 7. mája 2024, NADA a i., C‑115/22 , EU:C:2024:384 , bod 33 , ako aj citovaná judikatúra).

24

Hoci je pravda, že právny pôvod College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva) a jeho právomoc, uplatňovanie právnych noriem týmto inštitútom a kontradiktórnosť jeho konania sa zdajú byť potvrdené ustanoveniami zákona o Inštitúte pre ľudské práva a vysvetleniami poskytnutými týmto inštitútom, nemožno to isté povedať o požiadavke, aby mal vnútroštátny orgán povahu obligatórnej jurisdikcie.

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je právomoc vnútroštátneho orgánu, ktorého právomoc nezávisí od dohody účastníkov konania, obligatórna, ak je jeho rozhodnutie pre nich záväzné (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. septembra 1997, Dorsch Consult, C‑54/96 , EU:C:1997:413 , body 27 a 29 , a zo 6. októbra 2015, Consorci Sanitari del Maresme, C‑203/14 , EU:C:2015:664 , body 22 až 25 ).

29

V prejednávanej veci o takýto prípad zjavne nejde.

30

Podľa odpovede tohto inštitútu môžu mať jeho rozhodnutia právne účinky. Podľa judikatúry Hoge Raad (Najvyšší súd, Holandsko) citovanej v tejto odpovedi sa súd nemôže odchýliť od rozhodnutia Commissie gelijke behandeling (Komisia pre rovnaké zaobchádzanie), ktorá bola predchodcom College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva), bez toho, aby svoje stanovisko v tomto ohľade riadne odôvodnil. Okrem toho podľa „následného“ prieskumu rozhodnutí tohto inštitútu približne v 74 % prípadov tieto rozhodnutia viedli k tomu, že žalovaný prijal opatrenia v súlade s týmito rozhodnutiami. Okrem toho, keďže takéto rozhodnutia sa zvyčajne uverejňujú na internetovej stránke inštitútu s uvedením mena účastníka, proti ktorému sťažnosť smeruje, majú odstrašujúci účinok.

34

V dôsledku toho jediným právnym dôsledkom rozhodnutia College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva) je vznik osobitnej povinnosti odôvodnenia zo strany súdu rozhodujúceho vo veci samej, ak sa tento súd od takéhoto rozhodnutia odchýli.

35

Aj keď sa nezdá byť sporné, že rozhodnutia College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva) sú rešpektované a všeobecne akceptované, faktom zostáva, že nie sú záväzné pre účastníkov konania a nie sú záväzné pre súdy, ktoré sa môžu zaoberať sporom v nadväznosti na takéto rozhodnutie. Samotná povinnosť každého súdu, ktorý rozhoduje, vysvetliť dôvody, pre ktoré sa odchýlil od stanoviska tohto inštitútu, čo predstavuje zvýšenú povinnosť odôvodnenia, neznamená, že toto rozhodnutie je záväzné. V dôsledku toho rozhodnutia inštitútu nie sú záväzné v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

39

Hoci vnútroštátny orgán možno považovať za „súd“ v zmysle článku 267 ZFEÚ napriek jeho fakultatívnej právomoci v tom zmysle, že žalobca má možnosť predložiť vec priamo inému súdu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2015, Consorci Sanitari del Maresme, C‑203/14 , EU:C:2015:664 , body 23 až 25 , ako aj z 20. septembra 2018, Montte, C‑546/16 , EU:C:2018:752 , body 23 a 24 ), zostáva skutočnosťou, že z bodov 30 až 37 tohto uznesenia vyplýva, že rozhodnutia College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva) nie sú pre účastníkov konania pred ním záväzné.

40

V dôsledku toho vnútroštátny orgán v prejednávanej veci zjavne nespĺňa požiadavku, aby jeho jurisdikcia bola obligatórna. Z toho vyplýva, že College voor de Rechten van de Mens (Inštitút pre ľudské práva) nie je „súdom“ v zmysle článku 267 ZFEÚ a že návrh na začatie prejudiciálneho konania je zjavne neprípustný.

O trovách

41