C-504/24

62024CO0504

UZNESENIE

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 20. septembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Článok 1 ods. 3 – Článok 4a – Postup odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody na nepovinné nevykonanie – Článok 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Právo na obhajobu – Smernica 2012/13/EÚ – Článok 6 – Právo na informácie v trestnom konaní – Smernica 2013/48/EÚ – Článok 3 – Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní – Rozhodnutie vydané na konci konania, na ktorom sa obvinená osoba nezúčastnila ani nebola zastúpená obhajcom – Vnútroštátna právna úprava neumožňujúca odmietnuť odovzdanie dotknutej osoby – Súlad s právom Únie“

Vo veci C‑504/24 PPU [Anacco] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko) z 18. júla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 19. júla 2024, ktorý súvisí s trestným konaním proti

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude rozhodnutá formou odôvodneného uznesenia v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vydal toto

Uznesenie

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ZEÚ, článku 48 ods. 2 a článku 52 ods. 3 a 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 6 ods. 3 písm. c) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), článku 1 ods. 3 a článku 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1 ), ako aj článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody ( Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1 ).

V odôvodneniach 6 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza:

„(6)

Európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;

…

(12)

toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a vyjadrené v [Charte], najmä jej Kapitoly VI;…“

„1. Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu:

a)

bola včas,

i)

buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania,

a

c)

po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:

i)

výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok,

alebo

ii)

a

ii)

bude poučená o lehote, v ktorej musí podať návrh na obnovu konania alebo odvolanie, ako sa uvádza v príslušnom európskom zatykači.

2. Ak sa európsky zatykač vydáva na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia za podmienok uvedených v odseku 1 písm. d) a dotknutej osobe sa nedoručili úradné informácie o tom, že voči nej prebieha trestné konanie, táto osoba môže pri oboznámení sa s obsahom európskeho zatykača žiadať kópiu rozsudku pred tým, ako bude odovzdaná. Vydávajúci orgán [Orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad ] bezodkladne po tom, ako bol informovaný o tejto žiadosti, poskytne hľadanej [vyžiadanej – neoficiálny preklad ] osobe kópiu rozsudku prostredníctvom vykonávajúceho orgánu. Žiadosť dotknutej osoby nespôsobí prieťahy pri postupe odovzdávania alebo pri výkone európskeho zatykača. Rozsudok sa dotknutej osobe poskytuje iba na účely informácie; nepovažuje sa za formálne doručenie rozsudku ani nespôsobuje začatie plynutia žiadnych lehôt na podanie odvolania alebo návrhu na obnovu konania.

3. Keď sa osoba odovzdáva za podmienok uvedených v odseku 1 písm. d) a táto osoba podala návrh na obnovu konania alebo odvolanie, väzba osoby čakajúcej na takúto obnovu konania alebo odvolanie sa až do skončenia konania skúma v súlade s právom členského štátu pôvodu pravidelne alebo na žiadosť dotknutej osoby. Takéto skúmanie zahŕňa najmä možnosť pozastavenia alebo prerušenia väzby. Obnova konania alebo odvolacie konanie začne bez zbytočného odkladu po odovzdaní.“

Rámcové rozhodnutie 2009/299

Toto rámcové rozhodnutie sa obmedzuje na upresnenie vymedzenia dôvodov odmietnutia uznania v nástrojoch, ktorými sa vykonáva zásada vzájomného uznávania. Preto je pôsobnosť ustanovení, ako napríklad ustanovení o práve na obnovu konania, obmedzená na vymedzenie týchto dôvodov odmietnutia uznania. Ich cieľom nie je harmonizácia vnútroštátnych právnych predpisov. Týmto rámcovým rozhodnutím nie sú dotknuté budúce nástroje Európskej únie určené na aproximáciu právnych predpisov členských štátov v oblasti trestného práva.

(15)

Dôvody odmietnutia uznania sú nepovinné. Miera uváženia členských štátov pri transpozícii týchto dôvodov do vnútroštátneho práva sa však riadi najmä právom na spravodlivé súdne konanie pri zohľadnení celkového cieľa tohto rámcového rozhodnutia posilniť procesné práva osôb a uľahčiť justičnú spoluprácu v trestných veciach.“

7

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Ciele a rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je posilniť procesné práva osôb, voči ktorým prebieha trestné konanie, a zároveň uľahčiť justičnú spoluprácu v trestných veciach, a najmä zlepšiť vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí medzi členskými štátmi.“

…“

Smernica 2013/48

9

Článok 3 smernice 2013/48, nazvaný „Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.

…

„…

2. Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

a)

podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b)

podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

Vnútroštátne právo

Talianske právo

12

Podľa článku 24 talianskej Ústavy:

„Každý môže konať pred súdom na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Obhajoba je nedotknuteľným právom vo všetkých štádiách a na všetkých stupňoch konania.

Článok 6 zákona č. 69/2005, nazvaný „Obsah európskeho zatykača v konaní o pasívnom odovzdaní“, v odsekoch 1, 1a a 2 stanovuje:

„1. Európsky zatykač musí obsahovať tieto informácie:

a)

totožnosť a štátnu príslušnosť vyžiadanej osoby;

b)

názov, adresu, telefónne a faxové číslo a e‑mailovú adresu súdneho orgánu vydávajúceho zatykač;

f)

uložený trest, ak existuje právoplatný rozsudok, inak dolnú a hornú hranicu trestnej sadzby podľa práva štátu vydávajúceho zatykač;

g)

prípadne iné následky trestného činu.

1a. Ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré boli uložené v konaní, na ktorom sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, musí v ňom byť uvedená najmenej jedna z týchto podmienok:

a)

rozhodnutie nebolo dotknutej osobe osobne doručené, ale sa jej osobne doručí bezodkladne po odovzdaní do členského štátu vydávajúceho zatykač a bude výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo podať odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci pri zohľadnení nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zmene pôvodného rozhodnutia, a bude poučená o lehote, v ktorej musí podať návrh na obnovu konania alebo odvolanie.

2. Ak európsky zatykač neobsahuje informácie uvedené v odseku 1 písm. a), c), d), e) a f) alebo sa v ňom neuvádza, že nastal najmenej jeden z prípadov uvedených v odseku 1a, súdny orgán postupuje v súlade s článkom 16. Obdobne postupuje, ak považuje za potrebné získať ďalšie informácie s cieľom overiť, či sa na vec vzťahuje jeden z prípadov uvedených v článkoch 18, 18a, 18b a 19.“

15

Článok 18b tohto zákona, nazvaný „Rozhodnutia vydané v neprítomnosti obvinenej osoby“, stanovuje:

„1. Ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia v konaní, na ktorom sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, odvolací súd môže tiež odmietnuť odovzdanie osoby, ak sa v zatykači neuvádza nijaká z podmienok uvedených v článku 6 ods. 1a a ak štát vydávajúci zatykač neposkytol údaje o týchto podmienkach napriek žiadosti podanej podľa článku 16.

2. V prípadoch uvedených v odseku 1 môže odvolací súd napriek tomu potvrdiť odovzdanie osoby, ak sa s istotou preukáže, že dotknutá osoba vedela o konaní alebo sa úmyselne vyhla tomu, aby sa o konaní dozvedela.

Článok 187 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„Osoba odsúdená v neprítomnosti môže podať návrh na zrušenie rozsudku do pätnástich dní od jeho doručenia.

Ak osobe odsúdenej v neprítomnosti nebol rozsudok osobne doručený, môže v prípade odsúdenia v trestnom konaní podať návrh na zrušenie rozsudku do pätnástich dní odo dňa, keď sa o doručení dozvedela.

Ak sa o rozsudku dozvedela pri doručení európskeho zatykača alebo žiadosti o vydanie, alebo ak v čase jej zadržania v zahraničí prebiehajúca pätnásťdňová lehota ešte neuplynula, môže podať návrh na zrušenie rozsudku do pätnástich dní odo dňa jej odovzdania alebo jej prepustenia na slobodu v zahraničí.

Ak sa nepreukáže, že osoba odsúdená v neprítomnosti o doručení vedela, môže podať návrh na zrušenie rozsudku až do uplynutia lehôt na premlčanie trestu. V prípade občianskoprávnych rozsudkov môže podať návrh na zrušenie rozsudku až do výkonu rozsudku.

…“

Skutkové okolnosti, ktoré viedli k vydaniu rozsudku z 18. októbra 2023, ako vyplývajú z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, možno zhrnúť takto. Po rozpade vzťahu s JG sa RT s ich dcérou UMTG, narodenou 3. novembra 2015 v Bruseli, presťahovala v priebehu roka 2018 do Mali. Týmto konaním RT konala v rozpore s rozsudkami, ktoré vydal Tribunal de première instance de Bruxelles, tribunal de la famille (Súd prvej inštancie Brusel, Súd pre rodinnoprávne veci, Belgicko) 26. júna a 24. septembra 2019, z ktorých okrem iného vyplýva, že UMTG mala mať trvalé bydlisko primárne u JG v Belgicku.

21

Dňa 20. júna 2024 bola RT pri príchode do Talianska zadržaná a umiestnená do vyšetrovacej väzby na účely vykonania predmetného európskeho zatykača. Dňa 22. júna 2024 Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko) ako vnútroštátny súd vypočul RT, ktorá nesúhlasila so svojím odovzdaním belgickým orgánom. RT argumentovala najmä tým, že malijské súdy zverili UMTG do jej starostlivosti a že JG vyjadril svoj súhlas s presunom UMTG do Mali. Na pojednávaní 2. júla 2024 RT žiadala najmä o zamietnutie vykonania tohto zatykača a nariadenie jej prepustenia z vyšetrovacej väzby.

22

24

Keďže zákon č. 69/2005, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584, nestanovuje možnosť odmietnuť odovzdanie RT v situácii, o akú ide vo veci samej, vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti tohto zákona s talianskym ústavným právom, ako aj s právom Únie. Ako totiž vyplýva z judikatúry Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) a Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), v Taliansku nemožno viesť trestné konanie bez toho, by v ňom obvineného zastupoval obhajca, a to ani vtedy, ak sa tento obvinený nedostaví osobne. Ide o zásadu ústavnej povahy, ktorú podľa vnútroštátneho súdu potvrdzuje článok 48 Charty, ako aj článok 6 EDĽP a ktorá v spojení s článkom 6 ZEÚ a článkom 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 bráni vykonaniu európskeho zatykača na účely výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol obvinenému uložený bez toho, aby ho zastupoval obhajca, a teda v rozpore s jeho právom na obhajobu.

25

V tejto súvislosti vnútroštátny súd spomenul návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodnutím z 19. decembra 2023 v prebiehajúcom konaní C‑40/24, Derterti, ktorý sa týka najmä tej istej problematiky, o akú ide v konaní vo veci samej.

26

Za týchto podmienok Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

článok 1 ods. 3 a článok 4a rámcového rozhodnutia [2002/584];

d.

článok 6 smernice [2012/13] a

e.

článok 3 smernice [2013/48]

ako celok vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ako je talianska právna úprava stanovená v článkoch 2, 6 a 18b zákona č. 69/2005, ktorá neumožňuje Corte d’appello (Odvolací súd, Taliansko), aby ako príslušný súdny orgán dožiadaného štátu odmietol odovzdať osobu do členského štátu vydávajúceho zatykač v rámci vykonania európskeho zatykača vydaného na základe odsudzujúceho rozsudku, ktorým sa dotknutej osobe uložil v štáte vydávajúcom zatykač trest odňatia slobody, a to v trestnom konaní, ktoré prebehlo bez účasti obhajcu zvoleného obvinenou osobou alebo obhajcu ex offo ustanoveného súdom, v každom prípade bez účinnej obhajoby, hoci aj v prípadoch, keď má odsúdená osoba po vykonaní európskeho zatykača právo na doručenie odsudzujúceho rozsudku a môže požiadať o zrušenie rozsudku alebo proti nemu podať odvolanie?“

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka najmä výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584, smernice 2012/13 a smernice 2013/48, na ktoré sa vzťahuje tretia časť hlavy V Zmluvy o fungovaní EÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento prejudiciálny návrh preto môže byť predmetom naliehavého prejudiciálneho konania.

30

V druhom rade, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa naliehavosti, táto podmienka je splnená najmä vtedy, ak osoba dotknutá v spore vo veci samej je v súčasnosti pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od vyriešenia sporu vo veci samej, pričom je nutné spresniť, že situáciu dotknutej osoby je potrebné posudzovať ku dňu preskúmania návrhu, ktorým sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev, C‑15/24 PPU , EU:C:2024:399 , bod 42 a citovaná judikatúra).

31

V prejednávanom prípade z rozhodnutia vnútroštátneho súdu na jednej strane vyplýva, že RT je skutočne pozbavená slobody od 20. júna 2024 a že sa v tejto situácii nachádzala ku dňu preskúmania návrhu smerujúcemu k prejednaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom konaní.

32

35

Toto ustanovenie treba uplatniť v prejednávanej veci.

36

Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 6 ZEÚ, článkom 48 ods. 2 a článkom 52 ods. 3 a 4 Charty, článkom 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, článkom 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, článkom 6 smernice 2012/13, ako aj článkom 3 smernice 2013/48 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje vykonávajúcemu súdnemu orgánu odmietnuť odovzdanie dotknutej osoby na základe európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol tejto osobe uložený v štáte vydávajúcom zatykač, ak sa táto osoba nezúčastnila osobne na súdnom konaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu, pričom ju v ňom nezastupoval obhajca, ktorého si sama zvolila alebo ktorý bol ustanovený ex offo , a v každom prípade bez účinnej obhajoby, v situácii, keď je dotknutej osobe po tomto odovzdaní doručený rozsudok vydaný v neprítomnosti a môže požiadať o zrušenie rozsudku alebo podať proti nemu odvolanie.

37

V prvom rade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Zásada vzájomnej dôvery, najmä pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne ukladá každému z týchto štátov povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom [rozsudky z 31. januára 2023, Puig Gordi a.i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 93 , ako aj z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa), C‑261/22 , EU:C:2023:1017 , bod 33 a citovaná judikatúra].

41

Z uvedeného vyplýva po prvé to, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, tak ako ho vykladá Súdny dvor. Po druhé, zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa), C‑261/22 , EU:C:2023:1017 , bod 37 a citovaná judikatúra].

42

Konkrétne článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 predstavuje výnimku z pravidla, podľa ktorého musí vykonávajúci súdny orgán odovzdať vyžiadanú osobu členskému štátu vydávajúcemu zatykač, a preto sa musí vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , bod 55 ].

43

V prvom rade pritom zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s obmedzením osobnej slobody, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď je z európskeho zatykača zrejmé, že boli splnené podmienky stanovené v písmenách a) až d) tohto ustanovenia [rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , bod 48 a citovaná judikatúra].

47

Zo znenia tohto článku 4a ods. 1 písm. d) predovšetkým nevyplýva, že by vykonávajúci súdny orgán mohol odmietnuť vykonanie európskeho zatykača v prípade, ak bol tento zatykač vydaný na osobu po súdnom konaní, na ktorom sa osobne nezúčastnila z dôvodu, že ju nezastupoval ňou zvolený alebo ex offo ustanovený obhajca. Dospieť k inému záveru by teda znamenalo doplniť do rámcového rozhodnutia 2002/584 podmienku vykonania európskeho zatykača, ktorú normotvorca Únie nestanovil.

48

V druhom rade, pokiaľ ide o genézu a ciele článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor už konštatoval, že cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany a umožniť vykonávajúcemu orgánu odovzdať dotknutú osobu napriek jej neprítomnosti na konaní, v ktorom bola odsúdená, pri plnom dodržaní jej práva na obhajobu. Konkrétne, ako výslovne vyplýva z článku 1 rámcového rozhodnutia 2009/299 v spojení s jeho odôvodneniami 1 a 15, tento článok 4a bol vložený do rámcového rozhodnutia 2002/584 s cieľom chrániť právo obvinenej osoby zúčastniť sa osobne na trestnom konaní vedenom proti nej a zlepšiť vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi [rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , bod 50 a citovaná judikatúra].

49

Rámcovým rozhodnutím 2009/299 sa zároveň vypustil bod 1 článku 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý vykonávajúcemu súdnemu orgánu umožňoval v prípade vydania európskeho zatykača na účely výkonu rozsudku vydaného v neprítomnosti, ak dotknutá osoba nebola informovaná o dátume a mieste konania pojednávania, ktoré viedlo k rozhodnutiu vydanému v neprítomnosti, podmieniť odovzdanie osoby požiadavkou, že mu súdny orgán vydávajúci zatykač poskytne primeranú požadovanú záruku, že táto osoba bude môcť podať návrh na obnovu konania prípadu v členskom štáte vydávajúcom zatykač a byť súdená vo svojej prítomnosti.

53

Z uvedeného vyplýva, že článok 4a ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2002/584 nemožno vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán by mohol odmietnuť vykonať európsky zatykač z dôvodu, že dotknutú osobu nezastupoval v súdnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, ňou určený alebo ex offo ustanovený obhajca, ani a fortiori v tom zmysle, že toto ustanovenie bráni talianskej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, v rozsahu, v akom neumožňuje takéto odmietnutie, a to aj keď táto právna úprava stanovuje, že v Taliansku nemožno vydať rozsudok v neprítomnosti, ak nebol ustanovený obhajca ex offo .

54

V treťom rade tento výklad nevyvracia ani smernica 2012/13, ani smernica 2013/48, ktoré vnútroštátny súd takisto cituje bez toho, aby vysvetlil, aké pochybnosti má v tejto súvislosti. Pokiaľ si tento súd kladie otázku, či tieto smernice ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby podozrivým alebo obvineným osobám v konaní, ktoré môže viesť k ich odsúdeniu v neprítomnosti, pomáhal obhajca ustanovený ex offo , táto otázka nie je relevantná pri určení, v ktorých prípadoch možno odmietnuť vykonanie európskeho zatykača podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.

55

Stačí totiž pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora prípadný nesúlad vnútroštátneho práva členského štátu, ktorý vydal zatykač, s ustanoveniami smernice nemôže predstavovať dôvod na nevykonanie európskeho zatykača. Dovolávanie sa ustanovení smernice s cieľom zabrániť vykonaniu európskeho zatykača by totiž umožnilo obísť systém zavedený rámcovým rozhodnutím 2002/584, v ktorom sú taxatívne stanovené dôvody pre nevykonanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Generalstaatsanwaltschaft Hamburg, C‑416/20 PPU , EU:C:2020:1042 , body 46 a 47 ).

59

Pokiaľ ide teda o tvrdenie predložené vnútroštátnym súdom, podľa ktorého povinnosť dodržiavať základné práva, ktoré sú zakotvené v článku 6 ZEÚ, umožňuje vykonávajúcim súdnym orgánom odmietnuť vykonať európsky zatykač, a to aj v prípade uvedenom v článku 4a ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2002/584, ak dotknutá osoba nebola zastúpená obhajcom v konaní, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozsudku v neprítomnosti, čo v skutočnosti vedie k otázkam týkajúcim sa zlučiteľnosti tohto ustanovenia so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie, toto tvrdenie treba odmietnuť.

60

O trovách

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26 februára 2009, v spojení s článkom 6 ZEÚ, ako aj článkom 47 a článkom 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že