T-643/24

proti

Cristian General Serv SRL

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dane – Daň z pridanej hodnoty (DPH) – Článok 2 ods. 1 písm. c), článok 24 ods. 1 a článok 25 smernice 2006/112/ES – Pojem ‚poskytovanie služieb za protihodnotu‘ – Kolektívna správa autorských práv – Odmena za verejný prenos chránených hudobných diel – Príplatok uplatňovaný v prípade neexistencie licencie – Článok 73 smernice 2006/112 – Základ dane – Pojem ‚protihodnota‘“

I. Úvod

1.

Na druhej strane nám prejednávaná vec ponúka príležitosť spresniť hranice pojmu „protihodnota“ v prípade, keď má časť odmeny povahu sankcie alebo náhrady škody. Používateľ, ktorý nezískal licenciu, je totiž povinný zaplatiť trojnásobok základnej sumy odmeny. Za predpokladu, že skutočne ide o „poskytovanie služieb za protihodnotu“, bude potrebné určiť, či je DPH splatná za zvýšenú sumu alebo len za základnú sumu tejto odmeny. V tejto súvislosti navrhnem preskúmať kritériá umožňujúce určiť, či je súvislosť medzi príplatkom a poskytnutou službou dostatočne priama na to, aby bolo možné dospieť k záveru o synalagmatickom vzťahu.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

5.

Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice 2006/112 podlieha DPH „poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká“.

prevod nehmotného majetku…;

b)

záväzok… strpieť konanie alebo stav;

c)

vykonávanie služieb…na základe zákona.“

8.

Podľa článku 286 ods. 4 písm. b) tohto zákona „základ dane nezahŕňa… pokuty a akékoľvek iné sumy požadované za porušenie… zmluvných povinností, ak sú vyberané nad rámec dohodnutých cien a/alebo sadzieb“.

11.

Legea nr. 8/1996 privind dreptul de autor și drepturile conexe (zákon č. 8/1996 o autorskom práve a súvisiacich právach, ďalej len „zákon č. 8/1996“) zo 14. marca 1996 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 60 z 26. marca 1996), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, vo svojich článkoch 98 a 121 určuje určité práva a povinnosti nositeľov autorských práv alebo s nimi súvisiacich práv. Z toho najmä vyplýva, že títo nositelia práv majú výlučné právo zakázať vysielanie alebo verejný prenos ich diela, pokiaľ toto vysielanie už nebolo zachytené alebo vysielané.

12.

Tieto ustanovenia okrem toho stanovujú odmenu za používanie chránených diel, ktorú vyberá organizácia kolektívnej správy autorských práv, ako aj podmienky umožňujúce stanoviť metodiku uplatniteľnú na určenie výšky tejto odmeny.

13.

16.

Uvedená spoločnosť vysielala takéto diela v ubytovacom zariadení bez toho, aby jej Credidam vopred udelilo potrebnú licenciu. Podľa rumunskej právnej úpravy by sa v tomto prípade mala výška odmeny strojnásobiť.

17.

Vnútroštátny súd, na ktorý bolo podané odvolanie, uvádza, že Credidam požiadalo o zahrnutie DPH do uplatňovaných súm, zatiaľ čo podľa žalovanej vo veci samej táto daň nie je splatná. ( 4 )

18.

Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora ( 5 ) sa vnútroštátny súd domnieva, že je potrebné overiť, či nositelia autorských práv uskutočňujú plnenie, ktoré sa má kvalifikovať ako „poskytovanie služieb za protihodnotu“ podliehajúce DPH, ak osoba uskutočňuje verejný prenos chránených diel bez toho, aby od Credidam získala potrebnú licenciu. V prípade potreby treba na účely výpočtu splatnej DPH určiť, či protihodnota za túto službu zahŕňa len základnú sumu odmeny alebo či sa má DPH vypočítať z trojnásobku sumy, ktorá by bola splatná v prípade neexistencie licencie.

IV. Konanie na Súdnom dvore a Všeobecnom súde

20.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 22. novembra 2024. Podľa článku 50b Štatútu Súdneho dvora Európskej únie bol tento návrh postúpený Všeobecnému súdu, ktorý rozhodol o prerokovaní veci bez nariadenia pojednávania.

21.

Písomné pripomienky predložili Credidam, rumunská vláda a Európska komisia.

V. Právne posúdenie

24.

Otázky položené v prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať z hľadiska tohto rozsudku.

25.

V tejto súvislosti sa domnievam, že znenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania umožňuje spresniť jeho presný rozsah. Na jednej strane sa vnútroštátny súd pýta, či v prejednávanej veci nositelia autorských práv, zastúpení organizáciou kolektívnej správy, uskutočnili „poskytovanie služieb“ a či sa prípadne treba domnievať, že k tomuto poskytovaniu došlo „za protihodnotu“, najmä vzhľadom na podmienky stanovené rumunskou právnou úpravou na určenie odmeny, ktorú majú zaplatiť používatelia. Na druhej strane, v prípade kladnej odpovede, tento súd žiada, aby bola osobitne preskúmaná „odplatná“ povaha tohto plnenia s cieľom určiť, či sa má DPH vypočítať zo základnej sumy odmeny alebo z jej trojnásobku.

26.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor preformuloval otázky takto: prvá otázka sa týka toho, či sa článok 2 ods. 1 písm. c), článok 24 ods. 1 a článok 25 písm. b) a c) smernice 2006/112 majú vykladať v tom zmysle, že regulačná povinnosť strpieť ako protihodnotu za odmenu verejný prenos chránených diel zo strany používateľa, ktorý predtým nezískal licenciu vyžadovanú na tento účel, sa má kvalifikovať ako „poskytovanie služieb za protihodnotu“, cieľom druhej časti je určiť, či sa má článok 2 ods. 1 písm. c) smernice 2006/112 v spojení s článkom 73 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že odmenu, ktorá je splatná za verejný prenos chránených diel a ktorá je zložená zo základnej odmeny a z príplatku uplatneného v prípade nenadobudnutia licencie pred týmto prenosom, možno kvalifikovať ako „protihodnotu“.

29.

Naproti tomu odôvodnenie tohto rozsudku neobsahuje samostatné preskúmanie otázky, či z hľadiska definície a demonštratívnych príkladov uvedených v článkoch 24 a 25 smernice 2006/122 treba túto činnosť kvalifikovať ako „poskytovanie služieb“. Súdny dvor sa totiž sústredil na výklad pojmu „za protihodnotu“ tým, že preskúmal peňažné povinnosti používateľov, ktorí vykonávali prenos chránených diel na verejnosti.

30.

Rozsudok

UCMR konkrétne pripomína, že poskytovanie služieb sa uskutočňuje za protihodnotu, ak v rámci právneho vzťahu poskytovateľ dostane odmenu, ktorá je skutočnou protihodnotou za poskytnutú službu, čo je prípad, ak existuje priama súvislosť medzi touto odmenou a touto individualizovateľnou službou. Predmetná rumunská právna úprava vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, spĺňala tieto kritériá, keďže stanovovala synalagmatický vzťah medzi nositeľmi autorských práv zastúpenými organizáciou kolektívnej správy autorských práv a používateľmi chránených diel. Licencie poskytnuté touto organizáciou na základe zákonnej povinnosti totiž umožňovali verejný prenos týchto diel za odmenu. ( 8 )

31.

Vnútroštátny súd sa pýta, či úvahy uvedené v rozsudku UCMR možno uplatniť na prejednávanú vec, keďže žalovaná vo veci samej nepožiadala o licenciu pred uskutočnením verejného prenosu chránených diel.

Podľa môjho názoru túto zákonnú povinnosť strpieť určité konanie, stanovenú vnútroštátnym právom, možno ľahko prirovnať k povinnému udeľovaniu licencií uvedenému v rozsudku UCMR. Prinajmenšom zodpovedá dvom z troch transakcií, ktoré článok 25 smernice 2006/112 napríklad uvádza ako poskytovanie služieb. ( 10 ) Ide o transakcie uvedené v písm. b) a c) tohto článku, a to záväzok strpieť konanie a vykonávanie služieb na základe zákona.

35.

Všeobecnejšie, kvalifikácia konania, ktoré umožňuje výkon práva na verejný prenos chránených diel, ako „poskytovanie služieb“, je podporená skutočnosťou, že DPH „má charakter všeobecnej spotrebnej dane“, ktorej cieľom je „zdaniť finančné náklady vynaložené na získanie spotrebného tovaru…, t. j. spotrebovateľného úžitku, či už je to hmotný predmet ako v prípade dodania tovaru, alebo nehmotný úžitok ako v prípade poskytovania služieb“ ( 11 ).

2. Odplatná povaha plnenia

36.

Okrem toho sa domnievam, že poskytovanie služieb, ktoré som práve identifikoval, sa uskutočňuje za protihodnotu. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že rumunská právna úprava stanovuje priamu súvislosť medzi poskytnutím tohto plnenia a zaplatením odmeny. Táto právna úprava tak vytvára právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení. ( 12 ) Neexistencia zmluvného vzťahu medzi nositeľmi autorských práv a používateľmi nie je v tomto ohľade relevantná. Podľa judikatúry totiž právny vzťah medzi poskytovateľom služby a príjemcom môže mať verejnú povahu zriadenú zákonom, čo navyše vyjadruje článok 25 písm. c) smernice 2006/112. Právnou povahou tohto vzťahu teda nie je dotknutá existencia priamej súvislosti medzi uskutočneným poskytnutím služieb a prijatou protihodnotou. ( 13 )

C.

O existencii „priamej súvislosti“ medzi službou a nadmerným príplatkom uplatňovaným na základnú sumu odmeny

40.

Teraz preskúmam otázku, či „protihodnota“ za službu, o ktorú ide vo veci samej, zahŕňa len základnú výšku odmeny, ktorú majú zaplatiť používatelia chránených diel, alebo či sa má DPH určiť v závislosti od sumy zvýšenej odmeny.

41.

Predtým, ako sa budem zaoberať touto problematikou, pripomínam, že vzhľadom na body 36 až 38 vyššie považujem za nesporné, že základnú sumu odmeny treba kvalifikovať ako „protihodnotu“. Je preto potrebné overiť, či sa tento pojem môže uplatniť aj na sumu, ktorá presahuje túto výšku a ktorá by bola splatná navyše v prípade, ak používateľ nenadobudol licenciu pred verejným prenosom chránených diel. V dôsledku toho sa vo svojom posúdení zameriam na kvalifikáciu tohto príplatku z hľadiska DPH.

Domnievam sa, že judikatúra relevantná v tejto oblasti umožňuje rozlíšiť dva prípady.

45.

Na jednej strane ide o prípad platieb, ktoré sa uskutočňujú nezávisle od poskytnutia služby, takže chýba zdaniteľné plnenie. Príkladom je náhrada za oneskorenú platbu. ( 18 ) To isté platí pre poľnohospodársku pomoc vyplatenú na zníženie produkcie, ktorá bola preskúmaná v rozsudkoch z 29. februára 1996, Mohr ( C‑215/94 , EU:C:1996:72 , body 21 a 22 ), a z 18. decembra 1997, Landboden‑Agrardienste ( C‑384/95 , EU:C:1997:627 , body 23 a 24 ), pokiaľ neexistuje spotrebovateľný úžitok. Prikláňam sa k názoru, že do tejto kategórie môže patriť aj výber dane za ubytovanie obcou za predpokladu, že takáto daň nefinancuje individualizovateľnú službu, ale vo všeobecnosti prispieva k fungovaniu obce. ( 19 )

46.

Na druhej strane, ako je to v prejednávanej veci, ak bol určitej osobe ( 20 ) skutočne poskytnutý spotrebovateľný úžitok, ( 21 ) je vo všeobecnosti dostatočne jasné, že platby vykonané prima facie za túto výhodu treba kvalifikovať ako „protihodnotu“. Existuje však mnoho situácií, v ktorých toto určenie nie je vôbec jasné. Neistota v súvislosti s identifikáciou „priamej súvislosti“ medzi poskytovanou službou a platbami, ktoré prijal poskytovateľ, je často výsledkom vnútroštátneho právneho rámca, ktorý formuluje vzťah medzi zmluvnými stranami a ktorý neumožňuje vždy jednoznačne určiť dôvod a účel týchto platieb. ( 22 )

47.

50.

Pokiaľ ide o výšku platby, o ktorú ide vo veci samej, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd pripisuje určitý význam skutočnosti, že príplatok významne presahuje základnú odmenu. Zdá sa teda, že na účely určenia existencie protihodnoty sa pýta na relevantnosť výšky ceny, ktorá má byť zaplatená.

51.

Na zodpovedanie týchto otázok považujem za užitočné pripomenúť, že pojem „protihodnota“ použitý v článku 73 smernice 2006/112 na účely určenia základu dane je rozhodujúci aj pre otázku, či služba bola poskytnutá „za protihodnotu“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice. V prípade neexistencie protihodnoty totiž neexistuje základ dane a systém DPH sa neuplatňuje. ( 24 )

52.

Táto „protihodnota“ predstavuje subjektívnu hodnotu, t. j. skutočne získanú hodnotu, a nie hodnotu stanovenú na základe objektívnych kritérií. Za týchto podmienok, ako v podstate uviedol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer ( 25 ), jej výška nie je relevantná. Okolnosť, že je rovnaká, nižšia alebo vyššia než náklady vynaložené poskytovateľom, nemôže ovplyvniť priamu súvislosť medzi poskytnutím služieb a prijatou protihodnotou. ( 26 )

Druhá veta bodu 49 rozsudku z 2. júna 2016, Lajvér ( C‑263/15 , EU:C:2016:392 ), je zaujímavá aj z iného dôvodu, keďže jeho druhý návrh ( 29 ) naznačuje, že môžu existovať „faktory“, ktoré by pri ich zohľadnení pri určovaní výšky odmeny za službu mohli spochybniť priamu súvislosť medzi nimi. Prikláňam sa k názoru, že túto formuláciu možno chápať ako odkaz na ciele platieb, ktoré má príjemca služby zaplatiť, tak ako ich možno vyvodiť z vnútroštátneho právneho rámca, do ktorého patria.

56.

V tejto súvislosti musím hneď na úvod pripomenúť, že nie je dôležité, či vnútroštátne právo kvalifikuje sumy, ktoré sa majú zaplatiť poskytovateľovi služby, ako odmenu, náhradu alebo pokutu. Posúdenie otázky, či k zaplateniu dochádza za poskytnutie služieb, je otázkou práva Únie. ( 30 )

57.

Právny dôvod alebo skôr právny základ platieb je skutočne prvkom, ktorý je naopak potrebné zohľadniť pri určovaní existencie protihodnoty. ( 31 ) To isté platí aj pre sledovaný cieľ, hoci podľa môjho názoru je tento cieľ len doplňujúcim dôkazom, ktorý sám osebe nemôže byť rozhodujúci. Na účely posúdenia týchto dvoch skutočností je okrem toho potrebné zohľadniť ekonomickú realitu transakcií. ( 32 )

58.

Napokon vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Apcoa Parking Danmark ( 39 ), nebolo uloženie „kontrolného poplatku“ užívateľovi parkoviska možné bez poskytnutia parkovacieho miesta. Súdny dvor okrem toho zdôraznil, že riadne fungovanie parkoviska si skutočne vyžaduje kontrolu neoprávneného parkovania a že užívateľ, ktorý parkuje svoje vozidlo v rozpore s obvyklými podmienkami využívania, sa zaväzuje tieto poplatky zaplatiť. Tieto poplatky zohľadňujú vyššie prevádzkové náklady, ktoré vznikli v dôsledku tohto správania. ( 40 )

62.

Prikláňam sa k názoru, že v tomto prípade sa nachádzame v situácii, ktorá nie je porovnateľná so situáciou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Société thermale d’Eugénie‑les‑Bains ( 41 ), ale so situáciou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Apcoa Parking Danmark ( 42 ). Podľa môjho výkladu návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž uplatňovaný príplatok vyplýva jednoducho zo zmeny spôsobu výpočtu odmeny, ktorá sa platí za verejný prenos chránených diel, na základe zákonných podmienok, ktoré boli oznámené používateľom. V prípade potreby treba vychádzať z toho, že v prípadoch, keď licencia nebola získaná pred prenosom, je príplatok neoddeliteľnou súčasťou tejto odmeny.

63.

Ďalším nepriamym dôkazom v tomto zmysle by mohla byť okolnosť, že z hľadiska ekonomickej reality sa zdá, že príplatok zohľadňuje vyššie náklady, ktoré musí znášať organizácia kolektívnej správy autorských práv z dôvodu porušenia právnej povinnosti používateľov zaobstarať si požadované licencie na jednej strane a s cieľom dbať na dodržiavanie tejto povinnosti na druhej strane. ( 43 )

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na otázky, ktoré položil Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), takto:

1.

Článok 2 ods. 1 písm. c), článok 24 ods. 1 a článok 25 písm. b) a c) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

regulačná povinnosť strpieť ako protihodnotu za odmenu verejný prenos chránených diel zo strany používateľa, ktorý predtým nezískal licenciu vyžadovanú na tento účel, sa má kvalifikovať ako „poskytovanie služieb za protihodnotu“.

2.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Pozri úvahy v De Iustitia týkajúce sa „predaja“ (otázka 77), ktoré sú uvedené v BELTRÁN DE HEREDIA, V.: Francisco de Vitoria . Comentarios a la Secunda secundae de Santo Tomás . Vol. I – VI, Salamanka: Biblioteca de Teólogos Españoles, 1932 až 1952. Myslenie ekonomickej filozofie Francisca de Vitoria sa formovalo počas akademických prednášok v rokoch 1527 až 1528 a 1535 až 1536 na univerzite v Salamanke. Hoci sám nezverejnil žiadne zo svojich prednášok, jeho rozsiahlu právnu náuku bolo možné reprodukovať na základe poznámok jeho žiakov, ktoré zostavil Beltrán de Heredia. Pozri v tejto súvislosti od rovnakého autora: Hacia un Inventario analítico de manuscritos teológicos de la Escuela Salmantina, siglos XV‑XVII, conservados en España y en el extranjero. In: Revista Española de Teología , 1943, s. 59 až 88.

( 3 ) Smernica Rady z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ( Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1 ).

( 4 ) Chcem poukázať na to, že Credidam sa vo svojich písomných pripomienkach predložených Všeobecnému súdu domnieva, že DPH nie je splatná.

( 5 ) Pozri najmä rozsudok UCMR, body 34 a 35.

( 6 ) Pozri, na účel úvodného oboznámenia sa s týmto rozsudkom, SIMON, D.: Fiscalité – Gestion collective des droits d’auteur. In: Revue Europe , 2021, č. 3, komentár č. 101, a na podrobnejšiu analýzu pozri FINKEN, B.: Nutzung von Urheberrechten unter Einschaltung einer Verwertungsgesellschaft als Dienstleistungskommission. Anmerkungen zu EuGH v. 21.1.2021 – C‑501/19, UCMR‑ADA. In: Mehrwertsteuerrecht , 2024, n o 10, s. 414 až 417, ako aj všeobecnejšie ALIAGA AGULLO, E.: Impuesto sobre el Valor Añadido y derecho de participación de los creadores visuales („Droit de Suite“). In: Revista española de derecho financiero , 2023, č. 199, s. 37 až 77.

( 13 ) Rozsudky z 29. októbra 2015, Saudaçor ( C‑174/14 , EU:C:2015:733 , bod 39 ); z 2. júna 2016, Lajvér ( C‑263/15 , EU:C:2016:392 , bod 42 ), a z 15. apríla 2021, Administration de l’Enregistrement, des Domaines et de la TVA ( C‑846/19 , EU:C:2021:277 , bod 39 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Financial Bulgaria ( C‑744/23 , EU:C:2025:332 , bod 40 ): „DPH nie je daňou z právnych úkonov či dokonca zmluvnou daňou…“.

( 14 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. júna 2016, Lajvér ( C‑263/15 , EU:C:2016:392 , body 46 a 49 ), a z 15. apríla 2021, Administration de l’Enregistrement, des Domaines et de la TVA ( C‑846/19 , EU:C:2021:277 , bod 43 ).

( 15 ) Rozsudok z 27. apríla 2023, Fluvius Antwerpen ( C‑677/21 , EU:C:2023:348 , body 28 až 33 ). Pozri však rozsudok zo 14. júla 2005, British American Tobacco a Newman Shipping ( C‑435/03 , EU:C:2005:464 , bod 42 ): „krádež tovarov nie je ,dodávk[ou] tovaru za úhradu [protihodnotu – neoficiálny preklad ]‘“. Pozri, čo sa týka podrobnejšej analýzy problematiky nelegálnej spotreby, BERETTA, G.: Taxable and Non‑Taxable Transactions. In: KOFLER, G. a i. (ed.): Recent Developments in Value Added Tax 2023 . Viedeň: Linde, 2024, s. 113 až 162 (s. 131 až 136).

( 16 ) Pozri, pokiaľ ide o prehľad a analýzu relevantnej judikatúry v tejto súvislosti, TUMPEL, J.: Mehrwertsteuer und Schadenersatz. Neue Entwicklungen in Rechtsprechung und Praxis. In: KIRCHMAYR S., MAYR, G., HIRSCHLER, K. (eds.): Schriftenreihe zum Konzern‑ und Unternehmenssteuerrecht . Viedeň: Linde, 2023, s. 45 až 55 a s. 72 až 81.

( 23 ) Pozri, pokiaľ ide o kvalifikáciu „protihodnoty“ (1) za cenu služby, keď sa príjemca služby vzdal jej skutočného poskytnutia predčasným ukončením zmluvy, rozsudky z 22. novembra 2018, MEO – Serviços de Comunicações e Multimédia ( C‑295/17 , EU:C:2018:942 , body 50 , 51 , 61 a 62 ); z 3. júla 2019, UniCredit Leasing ( C‑242/18 , EU:C:2019:558 , body 70 až 76 ), a z 11. júna 2020, Vodafone Portugal ( C‑43/19 , EU:C:2020:465 , body 33 až 40 ); (2) k cene nevyužitej letenky, rozsudok z 23. decembra 2015, Air France‑KLM a Hop !Brit‑Air ( C‑250/14 a C‑289/14 , EU:C:2015:841 , body 28 , 30 a 34 ); (3) platby v prípade neoprávneného odberu elektrickej energie, rozsudok z 27. apríla 2023, Fluvius Antwerpen ( C‑677/21 , EU:C:2023:348 , body 28 až 33 ); (4) dotácie na starostlivosť poskytovanú obyvateľom zariadenia pre seniorov, rozsudok z 27. marca 2014, Le Rayon d’Or ( C‑151/13 , EU:C:2014:185 , bod 32 ), a (5) odmena advokáta strany, ktorá nemala úspech, hoci zastupoval svojho klienta bezodplatne, rozsudok z 23. októbra 2025, Financial Bulgaria ( C‑744/23 , EU:C:2025:816 , body 33 a 35 ). Naopak, pokiaľ ide o neexistenciu „protiplnenia“ (1), keď je cena získaná víťazom konských dostihov, pozri rozsudok z 10. novembra 2016, Baštová ( C‑432/15 , EU:C:2016:855 , body 36 až 39 ), a (2) v prípade paušálnych dotácií na službu verejnej dopravy rozsudok z 8. mája 2025, Dyrektor Krajowej Informacji Skarbowej (Služby verejnej dopravy) ( C‑615/23 , EU:C:2025:320 , body 23 až 30 ).

( 24 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. februára 1981, Coöperatieve Aardappelenbewaarplaats ( 154/80 , EU:C:1981:38 , bod 11 ), a z 1. apríla 1982, Hong‑Kong Trade Development Council ( 89/81 , EU:C:1982:121 , body 10 a 11 ).

( 31 ) Pozri v tomto zmysle DEBOISSY, F.: Indemnités contractuelles et TVA: suite. In: Revue trimestrielle de droit commercial , 2001, n o 16, s. 807 až 808. Pozri tiež BEISER, R.: Entgelt oder Schadenersatz in der Umsatzsteuer? In: Österreichisches Recht der Wirtschaft , 2025, n o 168, s. 214 až 217 (s. 217), v ktorom sa v podstate konštatuje, že Súdny dvor spája pojem „protihodnota“ v zmysle článku 73 smernice 2006/112 s vnútroštátnym občianskym právom.

( 32 ) Rozsudok z 22. novembra 2018, MEO – Serviços de Comunicações e Multimédia ( C‑295/17 , EU:C:2018:942 , body 41 až 45 ).

( 33 ) Rozsudok z 3. marca 1994 ( C‑16/93 , EU:C:1994:80 , body 16 až 19 ).

( 34 ) Pozri, pokiaľ ide o autentický výklad, rozsudok z 23. októbra 2025, Financial Bulgaria ( C‑744/23 , EU:C:2025:816 , bod 30 ). Pozri tiež VON STREIT, G., STREIT, T.: Entgelt oder Schadensersatz? Oder: Die Mehrwertsteuer auf dem Weg zur Verkehrssteuer? Eine Darstellung am Beispiel von Zahlungen bei Auflösung und Nichterfüllung von Verträgen. In: UmsatzsteuerRundschau , 2020, n o 4, s. 525 až 535 (s. 526), ktorí sa domnievajú, že v rozsudku Tolsma nedošlo k poskytnutiu služieb.

( 35 ) Rozsudok z 18. júla 2007 ( C‑277/05 , EU:C:2007:440 , body 19 až 32 ).

( 36 ) Pozri autentický výklad tohto rozsudku v bode 24 rozsudku z 28. novembra 2024, rhtb ( C‑622/23 , EU:C:2024:994 ). Pozri, pokiaľ ide o otázku, či treba rozlišovať medzi zálohou a „zárukou za rezerváciu“ a kvalifikovať ju ako protihodnotu za službu, BÉDIER, J.‑L.: La somme prélevée par l’hôtelier lorsque le client n’honore pas une réservation est soumise à la TVA. In: Revue de droit fiscal , 2024, č. 45, s. 370 – 23 až 370 – 27 (s. 370 – 27).

( 43 ) Chcem poukázať na to, že spis, ktorý má Všeobecný súd k dispozícii, neobsahuje v tejto súvislosti žiadne informácie.

( ) Pozri, pokiaľ ide o právomoc vnútroštátneho súdu vykladať vlastné právo, rozsudok z 3. júla 2019, UniCredit Leasing ( C‑242/18 , EU:C:2019:558 , bod 47 ), a rozsudok z 29. októbra 2015, Saudaçor ( C‑174/14 , EU:C:2015:733 , bod 34 ), už citovaný v bode 42 vyššie.