T-653/24
ECLI:EU:T:2025:1004
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62024TC0653
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024TC0653
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
MAJA BRKAN
prednesené 29. októbra 2025 ( 1 )
Vec T‑653/24
Accorinvest,
Société Générale SA
proti
Ministère de l’économie, des finances et de la souveraineté industrielle et numérique
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Harmonizácia daňových právnych predpisov – Spotrebné dane – Smernica 2008/118/ES – Elektrická energia – Ďalšie nepriame dane – Prenesenie dane na spotrebiteľa“
Úvod
1.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 2 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS ( Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12 ).
2.
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Accorinvest a Société Générale SA ako konečnými spotrebiteľmi elektrickej energie a Francúzskou republikou, ktorý sa týkal vrátenia dane stanovenej francúzskou právnou úpravou, ktorá je nad rámec spotrebnej dane z elektrickej energie.
3.
Vo Francúzsku totiž loi du 9 août 2004 relative au service public de l’électricité et du gaz et aux entreprises électriques et gazières (zákon z 9. augusta 2004 o verejnej službe v oblasti elektrickej energie a plynu a o elektroenergetických a plynárenských podnikoch) zaviedol tarifný sieťový príspevok (ďalej len „TSP“). V prejednávanej veci treba preskúmať, či TSP možno kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 a či patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2008/118
4.
Smernica 2008/118 bola zrušená smernicou (EÚ) 2020/262 ( 2 ). Smernica 2008/118 sa však z hľadiska časovej pôsobnosti stále uplatňuje na skutkové okolnosti sporov vo veci samej.
5.
Odôvodnenie
2 smernice 2008/118 uvádzalo:
„Podmienky vyrubenia spotrebnej dane z tovaru, ktorý upravuje smernica [Rady] 92/12/EHS [z 25. februára 1992 o všeobecných systémoch pre výrobky podliehajúce spotrebnej dani a o vlastníctve, pohybe a monitorovaní takýchto výrobkov ( Ú. v. ES L 76, 1992, s. 1 ; Mim. vyd. 09/001, s. 179)], ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘, musia zostať zosúladené v záujme zabezpečenia správneho fungovania vnútorného trhu.“
6.
Článok 1 tejto smernice stanovoval:
„1. Touto smernicou sa ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo vyberajú zo spotreby nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:
a)
energetické výrobky a elektrina upravené smernicou [Rady] 2003/96/ES [z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny ( Ú. v. EÚ L 283, 2003, s. 51 ; Mim. vyd. 09/001, s. 405)],
…
2. Členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Spoločenstva pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.
3. Členské štáty môžu vyrubiť dane:
a)
na iné výrobky, ako je tovar podliehajúci spotrebnej dani;
b)
na poskytnuté služby vrátane služieb súvisiacich s tovarom podliehajúcim spotrebnej dani, ktoré nemožno charakterizovať ako dane z obratu.
…“
Smernica 2003/96
7.
Článok 4 smernice 2003/96 stanovuje:
„1. Úrovne zdaňovania, ktoré členské štáty uplatňujú na energetické výrobky a elektrinu vymenované v článku 2 nemôžu byť nižšie ako minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou.
2. Na účely tejto smernice je ‚úroveň zdaňovania‘ celková záťaž uložená s ohľadom na/v súvislosti s všetkých nepriamych daní (okrem DPH) vypočítavaná priamo alebo nepriamo z množstva energetických výrobkov a elektriny v čase uvoľnenia na spotrebu.“
Francúzske právo
8.
Článok 18 zákona č. 2004‑803 z 9. augusta 2004 o verejnej službe v oblasti elektrickej energie a plynu a o elektroenergetických a plynárenských podnikoch (ďalej len „zákon z 9. augusta 2004“) stanovuje:
„I. Zavádza sa tarifný príspevok za prenos a distribúciu elektrickej energie v prospech Caisse nationale des industries électriques et gazières [Národný fond elektroenergetiky a plynárenstva, Francúzsko]…
…
II. Tento tarifný príspevok platia:
1° v prípade elektrickej energie:
a)
prevádzkovatelia verejných prenosových alebo distribučných sústav, ktorí ho vyberajú popri tarife za používanie verejných prenosových a distribučných sústav… od spotrebiteľov…, s ktorými títo prevádzkovatelia uzavreli zmluvu o prístupe do sústavy;
b)
dodávatelia elektrickej energie, ktorí ho vyberajú popri predajnej cene od spotrebiteľov…, ak títo dodávatelia uzavreli zmluvu o prístupe do sústavy… na dodávanie energie týmto spotrebiteľom;
c)
dodávatelia elektrickej energie, ktorí ho vyberajú popri predajných tarifách…
III. Tarifný príspevok sa počíta:
1° v prípade elektrickej energie:
–
z fixnej, nezdanenej časti tarify za používanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav, ak je tarifný príspevok splatný podľa odseku II bodu 1 písm. a),
–
z fixnej, nezdanenej časti tej časti tarify, ktorá sa týka používania sústav a ktorá je zahrnutá v predajnej cene elektrickej energie, ak je tarifný príspevok splatný podľa odseku II bodu 1 písm. b),
–
z fixnej, nezdanenej časti tej časti tarify, ktorá sa týka používania sústav a ktorá je zahrnutá v regulovaných tarifách za predaj elektrickej energie, ak je tarifný príspevok splatný podľa odseku II bodu 1 písm. c),
…
IV. Tarifný príspevok je splatný na základe zmlúv uzavretých medzi osobami uvedenými v odseku II za poskytnutie služieb uvedených v odseku I pri zaplatení zálohových platieb alebo ceny osobou povinnou platiť daň alebo na základe voľby tejto osoby v okamihu zaúčtovania; v tomto prípade je tento príspevok v každom prípade splatný pri zaplatení zálohových platieb alebo ceny, ak nastane pred zaúčtovaním.
…
VII. Dekrét Conseil d’État [Štátna rada, Francúzsko] stanovuje podrobné pravidlá uplatňovania tohto článku.“
9.
Článok 1 dekrétu č. 2005‑123 zo 14. februára 2005 o tarifnom poplatku za prenos a distribúciu elektriny a zemného plynu v znení uplatniteľnom do 1. augusta 2017 stanovuje:
„I. Fixná, nezdanená časť tarify za používanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav uvedená v článku 18 ods. III bode 1 vyššie uvedeného zákona z 9. augusta 2004 sa skladá zo súčtu týchto položiek:
–
ročná zložka za prevádzku vymedzená v rozhodnutí, ktorým sa schvaľujú platné tarify za využívanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav,
–
ročná zložka za meranie, ako je definovaná v rozhodnutí, ktorým sa schvaľujú platné tarify za využívanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav,
–
fixná časť ročnej zložky za odber…,
–
fixná časť ročnej zložky za doplnkové a záložné zdroje…“
10.
Podľa článku 1 dekrétu č. 2005‑123 v znení dekrétu z 28. júla 2017 s účinnosťou od 1. augusta 2017:
„…fixná, nezdanená časť tarify za používanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav sa skladá zo súčtu zložiek tarify, ako sú definované v platných rozhodnutiach o tarifách za používanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav uvedených v bodoch 1 až 4:
1°
ročná zložka za prevádzku;
2°
ročná zložka za meranie;
3°
fixná časť ročnej zložky za odber. Túto fixnú časť tvoria položky uvedené v tarifných vzorcoch týkajúcich sa tejto zložky, ktoré sa počítajú podľa rezervovaného výkonu, s výnimkou mesačných zložiek za prekročenie rezervovaného výkonu;
4°
fixná časť ročnej zložky za doplnkové a záložné zdroje. Táto fixná zložka sa skladá z ročnej zložky za doplnkové a záložné zdroje, s výnimkou energetickej zložky a mesačných zložiek za prekročenie rezervovaného výkonu, keď je záložný zdroj na inej hladine napätia než hlavný zdroj.“
11.
Podľa článku 2 dekrétu č. 2005‑123 „dodávateľ elektrickej energie, ktorý vyberá tarifný príspevok v zmysle článku 18 ods. II bodu 1° písm. b) alebo c) vyššie uvedeného zákona z 9. augusta 2004, započíta fixnú, nezdanenú časť tej časti tarify, ktorá sa týka používania sústav, do predajnej ceny alebo predajnej tarify v súlade s článkom 1“.
Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
12.
AccorInvest a Société Générale sú dve spoločnosti založené podľa francúzskeho práva, ktoré ako koneční spotrebitelia elektrickej energie platili TSP.
13.
V rámci dvoch samostatných konaní tieto spoločnosti žiadali, aby Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž, Francúzsko) uložil Francúzskej republike povinnosť zaplatiť im náhradu škody vo výške zodpovedajúcej sumám, ktoré uhradili ako TSP za roky 2016 až 2018 a za roky 2017 a 2018. Podľa ich názoru TSP nie je v súlade s článkom 1 ods. 2 smernice 2008/118. Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž) tieto návrhy zamietol dvoma uzneseniami z 26. apríla 2021 vzhľadom na to, že boli podané na súd, ktorý nemal právomoc o nich rozhodnúť.
14.
Cour administrative d’appel de Paris (Odvolací správny súd Paríž) dvoma rozsudkami zo 17. mája 2023 zrušil tieto uznesenia a následne zamietol návrhy z dôvodu, že vzhľadom na neexistenciu priamej a neoddeliteľnej súvislosti medzi TSP a spotrebou elektriny príspevok nepredstavuje nepriamu daň, ktorá priamo alebo nepriamo zaťažuje spotrebu elektriny, a preto nespadá do pôsobnosti článku 1 ods. 2 smernice 2008/118.
15.
AccorInvest a Société générale podali proti týmto rozsudkom Cour administrative d’appel de Paris (Odvolací správny súd Paríž) kasačné opravné prostriedky na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdili, že predmetný príspevok predstavuje nepriamu daň zaťažujúcu priamo alebo nepriamo spotrebu elektriny, a to len z dôvodu, že existuje zákonný mechanizmus prenesenia tejto dane na konečného spotrebiteľa. Uviedli tiež, že predmetný príspevok patrí do pôsobnosti článku 1 ods. 2 smernice 2008/118, keďže existuje priama a neoddeliteľná súvislosť medzi tarifným sieťovým príspevkom a spotrebou elektrickej energie. Poukázali najmä na to, že zmluva o prístupe, na základe ktorej je táto daň splatná, je nevyhnutne spojená so zmluvou o dodávke elektrickej energie konečnému spotrebiteľovi a že fixná časť taríf za používanie verejných elektroenergetických sústav, z ktorej sa táto daň vyberá, závisí najmä od výkonu rezervovaného samotným konečným spotrebiteľom, ktorý zvyčajne súvisí s profilom jeho spotreby.
16.
Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa ustanovenia článku 1 ods. 2 smernice [2008/118] vykladať v tom zmysle, že existencia zákonného mechanizmu prenesenia dane na konečného spotrebiteľa tovaru podliehajúceho spotrebnej dani sama osebe znamená, že existuje priama a neoddeliteľná súvislosť medzi touto daňou a spotrebou tohto tovaru, takže uvedenú daň treba považovať za ďalšiu nepriamu daň v zmysle článku 1 ods. 2 smernice [2008/118], aj keď sa táto daň vypočítava nezávisle od skutočne spotrebovaného množstva tovaru?
2.
Majú sa ustanovenia článku 1 ods. 2 smernice [2008/118] vykladať v tom zmysle, že zdanenie, akým je tarifný sieťový príspevok, ktorý sa síce vypočítava z fixnej časti taríf za používanie verejných elektroenergetických sústav s vylúčením variabilnej časti týchto taríf, ktorá jediná závisí od spotreby elektriny, ale platí sa na základe zmlúv o prístupe do sústavy uzavretých spotrebiteľmi alebo ich dodávateľmi, má priamu a neoddeliteľnú súvislosť so spotrebou elektriny, takže ho treba považovať za ďalšiu nepriamu daň v zmysle uvedených ustanovení?“
Analýza
17.
Svojimi dvoma otázkami, ktoré navrhujem preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 vykladať v tom zmysle, že príspevok, o aký ide vo veci samej, ktorý sa vyberá z dôvodu používania prenosových a distribučných elektroenergetických sústav, sa vyberá z fixnej časti tarify za používanie verejných elektroenergetických sústav a je prenášaný zákonným mechanizmom na spotrebiteľa, spadá pod pojem „ďalšie nepriame dane“ v zmysle tohto ustanovenia.
18.
Na zodpovedanie tejto otázky treba po prvé vymedziť pojem „ďalšia nepriama daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118. Po druhé podrobnejšie preskúmam kritérium stanovené judikatúrou ( 3 ) týkajúce sa priamej a neoddeliteľnej súvislosti medzi daňou a spotrebou výrobku podliehajúceho spotrebnej dani, a najmä, či táto súvislosť musí existovať vo vzťahu k úkonu spotreby elektriny alebo vo vzťahu k množstvu spotrebovanej elektriny. Po tretie sa moja analýza bude týkať otázky, či takýto priamy a neoddeliteľný vzťah možno vyvodiť zo samotného prenesenia dane na spotrebiteľa. Po štvrté na základe tohto výkladu bude potrebné určiť, či TSP možno kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle tohto ustanovenia.
O pojme „ďalšia nepriama daň“
19.
Na úvod treba uviesť, že Súdnemu dvoru prislúcha kvalifikovať zdanenie, daň, clo alebo platbu z hľadiska práva Únie na základe objektívnych vlastností zdanenia a nezávisle od jeho kvalifikácie, ktorá vyplýva z vnútroštátneho práva. ( 4 )
20.
Článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 stanovuje, že členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Únie pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty (DPH).
21.
Smernica 2008/118 nedefinuje pojem „ďalšia nepriama daň“ z elektrickej energie v zmysle tohto ustanovenia. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa však pojem „ďalšie nepriame dane“ vzťahuje na nepriame dane uplatňované na spotrebu výrobkov vymenovaných v článku 1 ods. 1 tejto smernice, ktoré sú iné ako „spotrebné dane“ v zmysle uvedeného ustanovenia, a vyberajú sa na osobitné účely. ( 5 )
22.
Z judikatúry v tejto súvislosti vyplýva, že medzi takouto daňou a spotrebou elektrickej energie musí existovať priama a neoddeliteľná súvislosť. ( 6 ) To znamená, že je potrebné preskúmať, či takáto daň zaťažuje prvok, ktorý má priamu a neoddeliteľnú súvislosť so spotrebou elektrickej energie, takže pri zdanení tohto prvku sa daň musí považovať za daň, ktorou sa zdaňuje samotná spotreba elektrickej energie. Daň, ktorá sa nevzťahuje na spotrebu elektrickej energie, totiž nepatrí do pôsobnosti smernice 2008/118. ( 7 )
23.
V prejednávanej veci však žalobkyne vo veci samej tvrdia, že stačí, aby predmetná daň zaťažovala úkon spotreby elektrickej energie a že nie je nevyhnutné, aby bola spojená s množstvom elektrickej energie.
24.
Podľa môjho názoru je teda na výklad pojmu „ďalšie nepriame dane“ a na určenie pôsobnosti článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 potrebné objasniť, či kritérium, ktoré určuje existenciu priamej a neoddeliteľnej súvislosti medzi nepriamou daňou a spotrebou elektrickej energie, spočíva v súvislosti s úkonom spotreby elektrickej energie, alebo či je potrebné, aby existovala súvislosť medzi daňou a množstvom spotrebovanej elektrickej energie.
Musí existovať priama a neoddeliteľná súvislosť s úkonom spotreby elektrickej energie alebo so skutočne spotrebovaným množstvom elektriny?
25.
Podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 8 )
26.
V prvom rade znenie článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 neobsahuje nijaké spresnenie týkajúce sa otázky, či musí existovať priama a neoddeliteľná súvislosť s úkonom spotreby alebo spotrebovaným množstvom. Z bodu 20 vyššie totiž vyplýva, že smernica 2008/118 nedefinuje pojem „ďalšie nepriame dane“, zatiaľ čo podmienka „priamej a neoddeliteľnej súvislosti so spotrebou“ výrobku podliehajúceho spotrebnej dani bola formulovaná v judikatúre Súdneho dvora, ako to vyplýva z bodu 22 vyššie. Znenie článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 teda samo osebe neumožňuje určiť, či na to, aby bolo možné príspevok kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle tohto ustanovenia, postačuje priama a neoddeliteľná súvislosť s úkonom spotreby elektrickej energie.
27.
Za týchto podmienok treba preskúmať kontext, do ktorého patrí článok 1 ods. 2 smernice 2008/118, ako aj ciele sledované touto smernicou.
28.
Pokiaľ ide v druhom rade o kontext tohto ustanovenia, treba uviesť, že štruktúra článku 1 smernice 2008/118 rozlišuje tri situácie.
29.
Po prvé článok 1 ods. 1 smernice 2008/118 zakotvuje zásadu, podľa ktorej táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní uplatňujúcich sa priamo alebo nepriamo pri spotrebe určitých výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, medzi ktoré patrí elektrická energia, na ktorú sa vzťahuje smernica 2003/96.
30.
Po druhé článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 umožňuje členským štátom uplatňovať ďalšie dane „na osobitné účely“, pokiaľ sú v súlade s pravidlami uplatniteľnými na spotrebné dane a DPH. Článok 1 ods. 2 tejto smernice tak v kontraste s povinnosťou členských štátov zaviesť harmonizovanú spotrebnú daň stanovenú v článku 1 ods. 1 smernice 2008/118 z tovaru podliehajúceho spotrebnej dani vymenovaného v tomto ustanovení stanovuje možnosť členských štátov vyrubiť za určitých podmienok ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani. Súdny dvor spresnil, že cieľom tejto možnosti priznanej členským štátom je zohľadniť rôznorodosť daňových tradícií členských štátov v danej oblasti a časté využívanie nepriamych daní na vykonanie nerozpočtových politík. ( 9 )
31.
Po tretie z článku 1 ods. 3 smernice 2008/118 vyplýva, že členské štáty si zachovávajú možnosť zaviesť alebo zachovať dane z iných výrobkov, ako je tovar podliehajúci spotrebnej dani [písmeno a)], ako aj z poskytovania služieb, vrátane služieb súvisiacich s tovarom podliehajúcim spotrebnej dani, teda dane, ktoré nemožno charakterizovať ako dane z obratu [písmeno b)], pod podmienkou, že tieto dane nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prekročením hraníc.
32.
Ako uvádza Európska komisia, výklad, podľa ktorého by sa daň spojená s úkonom spotreby elektrickej energie, ale bez akejkoľvek súvislosti so skutočne s potrebovaným množstvom , mohla považovať za daň, ktorá má priamu a neoddeliteľnú súvislosť s touto spotrebou, by zbavoval článok 1 ods. 3 písm. b) smernice 2008/118 potrebného účinku. Všetky dane spojené s úkonom spotreby elektrickej energie by totiž mohli byť kvalifikované ako „ďalšia nepriama daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 a spadali by do pôsobnosti tohto ustanovenia, čo by znamenalo, že článok 1 ods. 3 písm. b) tejto smernice by stratil zmysel.
33.
V rámci systematického výkladu treba zohľadniť smernicu 2003/96 o reštrukturalizácii právneho rámca pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny, na ktorú odkazuje článok 1 ods. 1 smernice 2008/118. Systém spotrebných daní je totiž upravený spoločne všeobecnou smernicou, ktorá stanovuje všeobecný systém spotrebných daní (v tomto prípade je to ratione temporis smernica 2008/118 ( 10 )), a viacerými osobitnými smernicami, ktoré harmonizujú základy dane a minimálne sadzby dane pre výrobky podliehajúce týmto spotrebným daniam, konkrétne smernicou 2003/96 pre energetické výrobky a elektrinu.
34.
Článok 4 ods. 1 smernice 2003/96 ukladá členským štátom povinnosť dodržiavať určité minimálne úrovne zdaňovania týchto výrobkov, zatiaľ čo článok 4 ods. 2 uvedenej smernice definuje „úroveň zdaňovania“, ktorú členské štáty uplatňujú na dotknuté výrobky v tom zmysle, že je to „celková záťaž uložená s ohľadom na/v súvislosti s všetkých nepriamych daní (okrem DPH) vypočítavaná priamo alebo nepriamo z množstva energetických výrobkov a elektriny v čase uvoľnenia na spotrebu“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Vzhľadom na to, že tieto prahové hodnoty sa uplatňujú na celkovú výšku nepriamych daní, tieto minimálne úrovne zdaňovania zahŕňajú „ďalšie nepriame dane“ stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 ( 11 ) a posudzujú sa vo vzťahu ku skutočným úrovniam spotreby elektrickej energie.
35.
Zo systematického výkladu teda podľa môjho názoru vyplýva, že daň zaťažuje spotrebu elektrickej energie a možno ju kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118, ak existuje priama a neoddeliteľná súvislosť s množstvom spotrebovanej elektriny, a nielen s úkonom spotreby.
36.
V treťom rade tento výklad potvrdzujú aj ciele sledované smernicou 2008/118.
37.
V tejto súvislosti je podľa odôvodnenia 2 smernice 2008/118 jej cieľom harmonizovať podmienky vyrubovania spotrebnej dane z tovaru, ktorý patrí do jej pôsobnosti, aby sa zabezpečilo správne fungovanie vnútorného trhu.
38.
Ako vyplýva z bodu 29 vyššie, článok 1 ods. 1 smernice 2008/118 stanovuje harmonizovanú spotrebnú daň pre obmedzený zoznam výrobkov vymenovaných v tomto ustanovení, medzi ktorými sa nachádza elektrická energia spadajúca do pôsobnosti smernice 2003/96.
39.
Z toho vyplýva, že článok 1 ods. 2 smernice 2008/118, ktorý v podstate umožňuje členským štátom vyberať ďalšie nepriame dane na výrobky podliehajúce spotrebnej dani, sa má ako ustanovenie odchyľujúce sa od zásady harmonizácie podmienok týkajúcich sa vyrubovania spotrebnej dane z výrobkov patriacich do jej pôsobnosti vykladať reštriktívne. ( 12 ) Je pravda, že v judikatúre Statoil Fuel & Retail ( 13 ), ako aj Agenzia delle dogane e dei monopoli ( 14 ) sa toto posúdenie Súdneho dvora týkalo jednej z kumulatívnych podmienok stanovených v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118, a to pojmu „osobitné účely“, a nie samotného pojmu „ďalšie nepriame dane“. Vzhľadom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa výnimky majú vykladať reštriktívne, aby všeobecné pravidlá nestratili svoj zmysel ( 15 ), sa však domnievam, že rovnaký prístup sa uplatňuje aj na pôsobnosť výnimky stanovenej v tomto ustanovení, a teda na výklad pojmu „ďalšie nepriame dane“ ( 16 ).
40.
Pojem „ďalšia nepriama daň“ sa teda podľa môjho názoru musí tiež vykladať reštriktívne, čo vylučuje, aby sa na daň, ktorá súvisí len s úkonom spotreby elektrickej energie, mohlo vzťahovať toto ustanovenie.
41.
Ako uviedla Komisia na pojednávaní, ak by „ďalšie nepriame dane“ stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 zahŕňali dane, ktoré sa skutočne nevzťahujú na spotrebu elektrickej energie, teda dane nesúvisiace s množstvami spotrebovanej elektrickej energie, mohlo by to ohroziť harmonizačný cieľ tejto smernice, ktorým je uľahčiť voľný pohyb tovaru podliehajúceho spotrebnej dani, keďže by existovalo riziko, že sa prostredníctvom ďalších daní naruší obchod s tovarom podliehajúcim spotrebnej dani medzi členskými štátmi. Cieľom smernice 2008/118 je totiž najmä harmonizovať vo všetkých členských štátoch pravidlá týkajúce sa vzniku daňovej povinnosti k spotrebnej dani ( 17 ), ako aj pravidlá týkajúce sa prepravy a kontroly tovaru podliehajúceho spotrebnej dani, čo umožňuje uľahčiť pohyb tohto tovaru. Harmonizovaná spotrebná daň stanovená v článku 1 ods. 1 smernice 2008/118 je pritom daňou zo spotreby vymeranou z množstva tovaru podliehajúceho spotrebnej dani ponúkaného na spotrebu. ( 18 ) Ak by na tie isté výrobky existovali ďalšie dane bez väzby na skutočnú spotrebu týchto výrobkov, mohlo by to viesť k dodatočným formalitám spojeným s ich kontrolou. Znásobenie takýchto daní popri harmonizovanej spotrebnej dani by tak mohlo narušiť obchod s výrobkami podliehajúcimi spotrebnej dani medzi členskými štátmi.
42.
Z týchto skutočností podľa môjho názoru vyplýva, že daň možno kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 len vtedy, ak existuje priama a neoddeliteľná súvislosť medzi touto daňou a množstvom spotrebovanej elektrickej energie, a nie len s úkonom spotreby elektriny.
43.
Takýto dôraz na množstvá spotrebovaných výrobkov navyše potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora. V rozsudku Kernkraftwerke Lippe‑Ems totiž Súdny dvor konštatoval, že neexistuje priama a neoddeliteľná súvislosť so spotrebou elektriny, pokiaľ ide o daň z palivových elementov v reaktore jadrovej elektrárne, keďže táto daň môže byť vyberaná z dôvodu spustenia samočinnej reťazovej reakcie aj bez toho, aby sa nutne vyrobilo a následne spotrebovalo určité množstvo elektrickej energie. ( 19 )
44.
Okrem toho v rozsudku Promociones Oliva Park Súdny dvor konštatoval, že dotknutá daň sa vypočíta len v závislosti od postavenia výrobcu elektrickej energie, a to na základe príjmov daňovníkov, ktoré sú čiastočne fixné, a teda nezávisle od množstva elektrickej energie skutočne vyrobenej a dodanej do elektroenergetickej sústavy. ( 20 ) Súdny dvor z toho vyvodil záver, že existuje priamy a neoddeliteľný vzťah medzi touto daňou a spotrebou elektrickej energie. ( 21 )
45.
Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že priama a neoddeliteľná súvislosť medzi daňou a spotrebou výrobku podliehajúceho spotrebnej dani musí existovať vo vzťahu k množstvám spotrebovanej elektrickej energie, a nielen vo vzťahu k úkonu spotreby elektrickej energie.
O prenesení dane na konečného spotrebiteľa
46.
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa článku 18 ods. II zákona z 9. augusta 2004 platia TSP prevádzkovatelia verejných prenosových alebo distribučných sústav alebo dodávatelia elektrickej energie, no títo ho vyberajú od spotrebiteľov.
47.
V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta Všeobecného súdu, či úplné a transparentné prenesenie TSP na konečného spotrebiteľa postačuje na vyvodenie záveru o existencii priamej a neoddeliteľnej súvislosti so spotrebou elektrickej energie.
48.
Podľa môjho názoru viaceré argumenty svedčia v prospech zápornej odpovede na túto otázku.
49.
Po prvé z bodu 45 vyššie vyplýva, že na to, aby daň bolo možné kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“, musí existovať priama a neoddeliteľná súvislosť medzi ňou a spotrebou výrobku podliehajúceho spotrebnej dani. Preto sa domnievam, že samotná okolnosť, že daň je v celom rozsahu prenesená na konečného spotrebiteľa elektrickej energie, a to dokonca prostredníctvom zákonného mechanizmu, nemôže sama osebe stačiť na vyvodenie záveru o existencii priamej a neoddeliteľnej súvislosti medzi daňou a spotrebou elektrickej energie.
50.
Po druhé tento výklad podľa môjho názoru podporuje judikatúra Súdneho dvora.
51.
Na jednej strane, ako pripomenul generálny advokát Campos Sànchez‑Bordona vo svojich návrhoch vo veci Messer France ( 22 ), Súdny dvor vo svojom rozsudku IRCCS – Fondazione Santa Lucia ( 23 ) poukázal na tri vlastnosti nepriamych daní, ktorými sú:
–
zákonná povinnosť tieto sumy zaplatiť, pričom v prípade nedodržania tejto povinnosti majú orgány právomoc daňovníka stíhať,
–
skutočnosť, že požadované sumy musia byť určené na financovanie cieľov všeobecného záujmu podľa prerozdeľovacích kritérií stanovených orgánmi verejnej moci,
–
možnosť preniesť ich na koncového spotrebiteľa dodaného tovaru alebo dodanej služby formou ich zahrnutia do sumy uvedenej na jemu vystavenej faktúre, ktorej výška je obvykle v proporčnom vzťahu k množstvu spotrebovaného výrobku alebo spotrebovanej služby.
52.
Prenesenie dane na spotrebiteľa je tak nepochybne jednou z vlastností nepriamej dane. Samotné prenesenie dane na spotrebiteľa však automaticky neznamená, že táto daň má priamu a neoddeliteľnú súvislosť so spotrebou elektrickej energie.
53.
Na druhej strane treba uviesť, že Súdny dvor pri viacerých príležitostiach na účely určenia, či daň možno kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118, zohľadnil možnosť alebo nemožnosť preniesť daň na spotrebiteľa. ( 24 ) Súdny dvor však skúmal aj spôsoby výpočtu týchto príspevkov s cieľom určiť, či predstavujú ďalšie nepriame dane v zmysle tohto ustanovenia. ( 25 )
54.
Podľa mňa preto z vyššie uvedeného vyplýva, že prenesenie celého príspevku, akým je TSP, ktorý je splatný bez ohľadu na úroveň spotreby elektrickej energie, samo osebe nepostačuje na vyvodenie záveru, že takýto príspevok predstavuje ďalšiu nepriamu daň, ale že ide o prvok, ktorý treba zohľadniť pri kvalifikácii „ďalšej nepriamej dane“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118.
Možno TSP kvalifikovať ako „ďalšiu nepriamu daň“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118?
55.
Na účely určenia, či sa na TSP môže vzťahovať článok 1 ods. 2 smernice 2008/118, treba overiť, či táto daň predstavuje daň, ktorá priamo alebo nepriamo zaťažuje spotrebu elektrickej energie uvedenú v smernici 2003/96.
56.
V prvom rade z článku 18 ods. I zákona z 9. augusta 2004 vyplýva, že TSP je poplatkom za prenos a distribúciu elektrickej energie. Preto skutočnosťou, ktorá zakladá vznik TSP, je uzavretie zmluvy o prístupe do verejnej distribučnej sústavy, zo strany spotrebiteľa, bez ohľadu na to, či ide o jednotnú zmluvu uzavretú s dodávateľmi elektrickej energie, ktorá sa vzťahuje tak na prístup do sústavy, ako aj na dodávku elektriny, alebo o zmluvu odlišnú od zmluvy o dodávke uzavretej s prevádzkovateľmi verejných prenosových alebo distribučných sústav. ( 26 ) Skutočnosť zakladajúca vznik TSP, teda používanie prenosových a distribučných elektroenergetických sústav, preto vzniká pred akoukoľvek spotrebou elektriny, aj keď zmluva o prenose je v zásade spojená so zmluvou o dodávke elektrickej energie.
57.
V druhom rade, pokiaľ ide o spôsoby výpočtu TSP, treba uviesť, že tento príspevok je založený na fixnej, nezdanenej časť tarify za používanie verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav (TURPE), ktorá je podľa článku 1 dekrétu č. 2005‑123 zo 14. februára 2005 tvorená zložkou za prevádzku ( 27 ), zložkou za meranie ( 28 ), fixnou zložkou za odber ( 29 ) a fixnou časťou ročnej zložky za doplnkové a záložné zdroje. ( 30 ) Ako uviedla Komisia na pojednávaní, tieto prvky sa stanovujú každoročne bez zmien.
58.
Po prvé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zložka za prevádzku, zložka za meranie a fixná časť ročnej zložky za doplnkové a záložné zdroje nesúvisia so spotrebou elektrickej energie. ( 31 )
59.
Po druhé, pokiaľ ide o fixnú ročnú zložku za odber, bude závisieť najmä od napätia, tarifných možností a výkonu rezervovaného spotrebiteľom. ( 32 ) Žalobkyne vo veci samej tvrdia, že fixná časť zložky za odber sa v skutočnosti mení, keďže variuje v závislosti od výkonu a tarifných možností zvolených spotrebiteľom podľa jeho potrieb, čo dokazuje, že TSP súvisí so spotrebou elektrickej energie.
60.
Zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Všeobecný súd k dispozícii, však vyplýva, že tarifné možnosti a výkon, ktoré si spotrebiteľ zvolil, sú prepojené s odhadom jeho budúcej spotreby elektrickej energie, ale nie s jeho skutočnou spotrebou.
61.
Spotrebiteľ si totiž objedná tarifnú možnosť a výkon ešte pred tým, ako spotrebuje akúkoľvek elektrinu. Rozhodnutia spotrebiteľa tak budú vychádzať z jeho profilu spotreby a spôsobu spotreby elektrickej energie v porovnaní s odhadom jeho potrieb, ale bez priameho vzťahu so skutočným objemom jeho spotreby elektrickej energie.
62.
Francúzska vláda na pojednávaní spresnila, že rezervovaný výkon určuje maximálne množstvo elektrickej energie, ktoré môže spotrebiteľ v danom okamihu odoberať zo siete. ( 33 ) Spotrebiteľ tak odhaduje výkon, o ktorom sa domnieva, že ho bude potrebovať v budúcnosti, na základe svojich potrieb súvisiacimi s jeho činnosťami alebo elektrickými zariadeniami. Výkon teda zodpovedá nároku na maximálnu možnú spotrebu elektrickej energie, ktorú bude spotrebiteľ využívať vo väčšej alebo menšej miere. ( 34 ) Je dokonca možné – napríklad v prípade dovolenkového domu, ktorý nie je počas časti roka obsadený –, že spotrebiteľ počas určitého obdobia nebude spotrebúvať nijakú elektrickú energiu.
63.
Okrem toho, ako na pojednávaní spresnili žalobkyne vo veci samej a francúzska vláda, ak si spotrebiteľ objednal výkon, ktorý je oveľa vyšší ako jeho skutočná spotreba, môže ho znížiť zmenou svojej zmluvy tak, aby jeho rezervovaný výkon skutočne zodpovedal jeho potrebám. Tarify za používanie verejných elektrických sústav a TSP sa potom upravia do budúcnosti, ale nedôjde k vráteniu TSP zaplateného spotrebiteľom v minulosti a vypočítaného z výkonu, ktorý nezodpovedal jeho potrebám.
64.
Hoci teda, ako tvrdia žalobkyne vo veci samej, rezervovaný výkon má určitú súvislosť s budúcou spotrebou elektrickej energie spotrebiteľa, základ pre stanovenie TSP nie je priamo spojený s množstvom skutočne spotrebovanej elektrickej energie a TSP môže byť dokonca vyberaný bez toho, aby bolo do sústavy dodané isté množstvo elektrickej energie alebo aby bolo toto množstvo spotrebované spotrebiteľom.
65.
Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní, spoplatnenie fixnej časti zložky za odber zohľadňuje tiež náklady, ktoré znášajú prevádzkovatelia verejných prenosových a distribučných elektroenergetických sústav v porovnaní s maximálnou potenciálnou spotrebou spotrebiteľov a jej rozdelením v čase, čo súvisí s potenciálnou spotrebou spotrebiteľa, ale nie s jeho skutočnou spotrebou elektrickej energie.
66.
V treťom rade je nepochybne pravda, že TSP sa v celom rozsahu prenáša na konečného spotrebiteľa elektrickej energie. ( 35 ) Ako však vyplýva z bodu 49 vyššie, zastávam názor, že samotná okolnosť, že daň je v celom rozsahu prenesená na uvedeného konečného spotrebiteľa, nemôže sama osebe stačiť na vyvodenie záveru o existencii priamej a neoddeliteľnej súvislosti medzi daňou a spotrebou elektrickej energie Z bodov 58 až 64 vyššie totiž vyplýva, že skutočnosť zakladajúca vznik TSP predchádza akejkoľvek spotrebe elektrickej energie, pričom výška TSP sa vypočíta nezávisle od množstva elektriny, ktorú spotrebiteľ skutočne spotreboval.
67.
Preto nemožno konštatovať priamu a neoddeliteľnú súvislosť medzi týmto TSP a spotrebou elektrickej energie. Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že TSP nepredstavuje nepriamu daň, ktorá priamo alebo nepriamo zaťažuje spotrebu elektrickej energie uvedenú v smernici 2003/96, nemôže podľa môjho názoru spadať do pôsobnosti článku 1 ods. 2 smernice 2008/118.
Návrh
68.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Všeobecný súd odpovedal na otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), takto:
Článok 1 ods. 2 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS
sa má vykladať v tom zmysle, že:
príspevok, o aký ide vo veci samej, ktorý sa vyberá z dôvodu používania prenosových a distribučných elektroenergentických sústav, sa vyberá z fixnej časti tarify za používanie verejných elektroenergetických sústav a je prenášaný zákonným mechanizmom na spotrebiteľa, nespadá do pôsobnosti pojmu „ďalšie nepriame dane“ v zmysle tohto ustanovenia.
Maja Brkan
Návrhy boli prednesené na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. októbra 2025.
Podpisy
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Smernica Rady z 19. decembra 2019, ktorou sa ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní ( Ú. v. EÚ L 58, 2020, s. 4 ).
( 3 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1999, Braathens C‑346/97 , EU:C:1999:291 , body 22 a 23 ).
( 4 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park ( C‑220/19 , EU:C:2021:163 , bod 45 a citovaná judikatúra).
( 5 ) Pozri rozsudok z 19. júna 2025, Hera Comm ( C‑645/23 , EU:C:2025:454 , bod 38 a citovaná judikatúra).
( 6 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1999, Braathens ( C‑346/97 , EU:C:1999:291 , body 22 a 23 ).
( 7 ) Rozsudok z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a i. ( C‑215/16, C‑216/16, C‑220/16 a C‑221/16 , EU:C:2017:705 , bod 63 ).
( 8 ) Rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck ( 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 ), a z 30. apríla 2025, Generalstaatsanwaltschaft Frankfurt am Main (Vývoz hotovosti do Ruska) ( C‑246/24 , EU:C:2025:295 , bod 18 , ako aj citovaná judikatúra).
( 9 ) Rozsudok z 19. júna 2025, Hera Comm ( C‑645/23 , EU:C:2025:454 , bod 41 a citovaná judikatúra).
( 10 ) Smernica 2008/118 bola zrušená a nahradená smernicou Rady (EÚ) 2020/262 z 19. decembra 2019, ktorou sa ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní ( Ú. v. EÚ L 58, 2020, s. 4 ).
( 11 ) Takýto záver vyplýva najmä z rozsudku zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems ( C‑5/14 , EU:C:2015:354 , bod 65 ), ako aj z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci IRCCS – Fondazione Santa Lucia ( C‑189/15 , EU:C:2016:287 , bod 40 ), a tiež z návrhov toho istého generálneho advokáta vo veci Messer France ( C‑103/17 , EU:C:2018:170 , bod 54 ).
( 12 ) Rozsudok z 5. marca 2015, Statoil Fuel & Retail ( C‑553/13 , EU:C:2015:149 , bod 39 a citovaná judikatúra), ako aj uznesenie z 9. novembra 2021, Agenzia delle dogane e dei monopoli – Ufficio delle dogane di Gaeta ( C‑255/20 , neuverejnené, EU:C:2021:926 , bod 32 ).
( 13 ) Rozsudok z 5. marca 2015, Statoil Fuel & Retail ( C‑553/13 , EU:C:2015:149 , bod 39 a citovaná judikatúra).
( 14 ) Uznesenie z 9. novembra 2021, Agenzia delle dogane e dei monopoli – Ufficio delle dogane di Gaeta ( C‑255/20 , neuverejnené, EU:C:2021:926 , bod 32 ).
( 15 ) Rozsudok z 22. apríla 2010, Komisia/Spojené kráľovstvo ( C‑346/08 , EU:C:2010:213 , bod 39 a citovaná judikatúra).
( 16 ) Pokiaľ ide o podobný prístup, pozri v súvislosti s článkom 3 ods. 2 smernice 92/12, ktorého obsah sa v podstate neodlišuje od článku 1 ods. 2 smernice 2008/118, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saggio vo veci EKW a Wein & Co ( C‑437/97 , EU:C:1999:342 , bod 38 ), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Transportes Jordi Besora ( C‑82/12 , EU:C:2013:694 , bod 16 ).
( 17 ) Odôvodnenie 8 smernice 2008/118.
( 18 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, BP Europa ( C‑64/15 , EU:C:2016:62 , bod 32 ).
( 19 ) Rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems ( C‑5/14 , EU:C:2015:354 , bod 63 ).
( 20 ) Rozsudok z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park ( C‑220/19 , EU:C:2021:163 , body 57 až 58 ).
( 21 ) Rozsudok z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park ( C‑220/19 , EU:C:2021:163 , bod 59 ).
( 22 ) C‑103/17 , EU:C:2018:170 , bod 31 .
( 23 ) Rozsudok z 18. januára 2017 (C ‑ 189/15 , EU:C:2017:17 ).
( 24 ) Pozri rozsudky zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems ( C‑5/14 , EU:C:2015:354 , bod 64 ); z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a i. ( C‑215/16, C‑216/16, C‑220/16 a C‑221/16 , EU:C:2017:705 , bod 50 ), a z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park ( C‑220/19 , EU:C:2021:163 , bod 54 ).
( 25 ) Rozsudky z 18. januára 2017, IRCCS – Fondazione Santa Lucia ( C‑189/15 , EU:C:2017:17 , bod 38 ); z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a i. ( C‑215/16, C‑216/16, C‑220/16 a C‑221/16 , EU:C:2017:705 , body 49 až 51 ), ako aj z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park ( C‑220/19 , EU:C:2021:163 , bod 55 ).
( 26 ) Pozri článok 18 ods. IV zákona z 9. augusta 2004 a návrhy, ktoré predniesla verejná spravodajkyňa Céline Guibe v konaniach vo veciach samých pred Conseil d’État (Štátna rada) (veci č. 476000 a 476009). Tieto závery sú pripojené k rozhodnutiu Conseil d’État (Štátna rada) z 29. novembra 2024 vo veciach samých a sú dostupné na internetovej stránke tohto súdu: https://www.conseil‑etat.fr/fr/arianeweb/CRP/conclusion/2024‑11‑29/476000.
( 27 ) Francúzska vláda vo svojich pripomienkach odkazuje na internetovú stránku Commission de régulation de l’énergie (Komisia pre reguláciu energie) (CRE), konkrétne na podstránku „Tarif d’accès“ (poplatok za prístup) (https://www.cre.fr/electricite/reseaux‑delectricite/tarif‑dacces.html). Podľa CRE zložka za prevádzku „pokrýva náklady na riadenie zákazníckych vzťahov, ktoré znášajú prevádzkovatelia sústav“. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania (bod 12) vyplýva, že táto zložka „sa fakturuje vo forme fixného poplatku za každé miesto pripojenia a za každú zmluvu, uplatňovaného na všetkých používateľov podľa hladiny napätia, na ktoré sú pripojení (vysoké, stredné alebo nízke napätie), a podľa ich zmluvných dojednaní, či už vo forme zmluvy o prístupe do verejnej distribučnej sústavy alebo jednotnej zmluvy“.
( 28 ) Francúzska vláda vo svojich pripomienkach odkazuje na internetovú stránku CRE, konkrétne na jej podstránku „Tarif d’accès“, citovanú v poznámke pod čiarou 27 vyššie. Podľa CRE „zložka za meranie pokrýva náklady na meranie, kontrolu, zaznamenanie, prenos údajov o vyúčtovaní, náklady spojené s procesom obnovy tokov a prípadne náklady na prenájom a údržbu meracích zariadení“. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania (bod 13) vyplýva, že táto zložka „závisí od režimu vlastníctva elektromeru, hladiny napätia, rezervovaného odberového výkonu alebo maximálneho príkonu, jeho kontroly a meraných veličín“.
( 29 ) Francúzska vláda vo svojich pripomienkach odkazuje na internetovú stránku CRE, konkrétne na jej podstránku „Tarif d’accès“ citovanú v poznámke pod čiarou 27 vyššie. Podľa CRE zložka za odber pokrýva najmä prevádzkové a kapitálové náklady spojené so sieťovými infraštruktúrami, ako aj náklady na sieťové straty. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania (bod 14) vyplýva, že fixná časť zložky za odber závisí od hladiny napätia, voliteľnej tarify, ktorú používajú prevádzkovatelia sústav na vyúčtovanie používania siete, a rezervovaného výkonu alebo, v prípade taríf s časovým rozlíšením podľa ročného obdobia alebo dennej doby, od rezervovaných výkonov. Od odobratej energie závisí len variabilná časť zložky za odber.
( 30 ) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania (bod 15) tiež vyplýva, že „fixná časť ročnej zložky za doplnkové a záložné zdroje závisí najmä od dĺžky a typu prípojky a od toho, či je nadzemná alebo podzemná“.
( 31 ) Vyplýva to z poznámok pod čiarou 27, 28 a 30 vyššie, v ktorých sa uvádza, ako sa tieto zložky určujú.
( 32 ) Odkazujem na poznámku pod čiarou 30 vyššie.
( 33 ) Vyplýva to aj zo záverov verejnej spravodajkyne citovaných v poznámke pod čiarou 26 vyššie.
( 34 ) Najmä zo záverov CRE z 18. decembra 2024 týkajúceho sa rozhodnutia o podmienkach zmeny elektrického pripojovacieho výkonu odberných zariadení a o podmienkach náhrady (pozri JORF č.0304 z 24. decembra 2024, text č. 99), vyplýva, že CRE rozlišuje medzi výkonom, ktorý je rezervovaný a výkonom, ktorý spotrebitelia užívajú.
( ) Pozri článok 18 ods. II zákona z 9. augusta 2004.