T-180/24

62024TJ0180

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)

z 23. júla 2025 ( *1 )

„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Odmena – Rodičovská dovolenka – Daň stanovená v prospech Únie – Článok 7 prvý odsek nariadenia (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 – Doslovný, kontextuálny a teleologický výklad – Sadzba dane – Vyrubenie dane“

Vo veci T‑180/24,

DO , v zastúpení: L. Levi a P. Baudoux, advokátky,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 29. januára 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

4

Dňa 14. júla 2023 ECB zaslala žalobcovi jeho výplatnú listinu za mesiac júl 2023, z ktorej vyplýva, že daňová sadzba uplatňovaná na odmenu, ktorú poberal za tento mesiac, je rovnaká ako sadzba, ktorá sa uplatňuje v prípade, že nie je na rodičovskej dovolenke.

5

Dňa 25. augusta 2023 žalobca podal na základe článku 41 podmienok zamestnávania zamestnancov ECB administratívnu námietku proti rozhodnutiu obsiahnutému v jeho výplatnej listine za júl 2023, ktoré sa týkalo sadzby dane uplatňovanej na poberanú odmenu a vyrubenie splatnej dane za tento mesiac. Na podporu svojej správnej žaloby žalobca tvrdil, že podľa článkov 3 a 4 nariadenia Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 z 29. februára 1968, ktorým sa určujú podmienky a postup uplatňovania dane v prospech Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 56, 1968, s. 8 ; Mim. vyd. 01/001, s. 33), zmeneného nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1750/2002 z 30. septembra 2002, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68, ktorým sa ustanovujú podmienky a postup uplatňovania dane v prospech Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 264, 2002, s. 15 ; Mim. vyd. 01/004, s. 136) (ďalej len „nariadenie č. 260/68“), sa splatná daň mala vypočítať na základe skutočne vyplatenej odmeny. Podľa žalobcu teda vzhľadom na to, že v júli 2023 pracoval desať dní, daň splatná za tento mesiac sa mala vypočítať z výšky odmeny, ktorú dostal za týchto desať pracovných dní, a nie použitím sadzby dane uplatňovanej na jeho mesačnú odmenu, keď pracuje celý mesiac.

6

Rozhodnutím zo 17. októbra 2023 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí administratívnej námietky“) ECB zamietla administratívnu námietku žalobcu z dôvodu, že podľa článku 7 prvého odseku nariadenia č. 260/68 musí byť sadzba dane slúžiaca na určenie výšky splatnej dane z odmeny, ktorá zodpovedá obdobiu kratšiemu ako jeden mesiac, rovnaká ako sadzba, ktorá by sa uplatňovala na „príslušnú mesačnú platbu“, teda podľa ECB na fiktívnu mzdu zodpovedajúcu celému mesiacu výkonu práce. Podľa jej názoru je táto prax v súlade s prístupom Európskej komisie.

zrušil napadnuté rozhodnutie,

–

v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí administratívnej námietky a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–

uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

9

O predmete žaloby

10

Podľa judikatúry návrh na zrušenie formálne podaný proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti má za následok, že Všeobecnému súdu je predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť, pokiaľ tento návrh ako taký nemá samostatný obsah. To isté platí pre administratívnu námietku podanú zamestnancom ECB (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2021, QB/ECB, T‑555/20 , neuverejnený, EU:T:2021:552 , bod 29 a citovanú judikatúru).

11

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že rozhodnutie o zamietnutí administratívnej námietky a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzujú rozhodnutie obsiahnuté vo výplatnej listine žalobcu za júl 2023, návrhy na zrušenie podané proti uvedeným rozhodnutiam nemajú samostatný obsah, a teda nie je potrebné o nich osobitne rozhodnúť, hoci pri preskúmaní zákonnosti tejto výplatnej listiny bude potrebné nevyhnutne zohľadniť odôvodnenie nachádzajúce sa vo vyššie uvedených rozhodnutiach o zamietnutí administratívnej námietky a sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2021, QB/ECB, T‑555/20 , neuverejnený, EU:T:2021:552 , bod 30 a citovanú judikatúru).

O veci samej

Žalobca tvrdí, že ECB porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že bez toho, aby podložila svoje tvrdenie alebo predložila akýkoľvek dôkaz, uviedla len to, že uplatnila rovnakú metódu výpočtu dane, akú uplatňuje Komisia. Okrem toho žalobca tvrdí, že ECB neuviedla dôvod, prečo uplatňuje rovnakú metódu výpočtu dane na svojich zamestnancov, ktorí čerpajú rodičovskú dovolenku, a na tých, ktorí si čerpajú neplatené voľno, hoci tieto situácie nie sú zo skutkového ani právneho hľadiska porovnateľné.

15

ECB namieta proti týmto tvrdeniam.

16

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia uvedená v článku 296 ZFEÚ a pripomenutá v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, a príležitosť podať žalobu na Všeobecný súd, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie. Jej rozsah treba posúdiť v závislosti od konkrétnych okolností, najmä obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môže mať osoba, ktorej je akt určený, na získaní vysvetlenia (pozri rozsudky zo 4. júla 2024, EUIPO/KD, C‑5/23 P , EU:C:2024:575 , bod 38 a citovanú judikatúru, a zo 14. decembra 2022, TM/ECB, T‑440/21 , neuverejnený, EU:T:2022:800 , bod 34 a citovanú judikatúru).

17

19

Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že z odôvodnenia poskytnutého rozhodnutím o zamietnutí administratívnej námietky a rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti jasne a jednoznačne vyplýva metóda výpočtu dane uplatnená ECB a dôvody, ktorými sa riadila táto inštitúcia. Žalobca teda bol schopný pochopiť obsah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté, a súd Únie môže vykonať svoje preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí.

20

Treba dodať, že odôvodnenie nemusí byť vyčerpávajúce a musí sa považovať za dostatočné, ak uvádza skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, CJ/ECDC, T‑692/16 , neuverejnený, EU:T:2017:894 , bod 116 a citovanú judikatúru). Administratíva teda nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré jej boli predložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. januára 2007, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, C‑404/04 P , neuverejnený, EU:C:2007:6 , bod 30 ).

21

V dôsledku toho tvrdenia žalobcu, ktorými vytýka ECB, že dostatočne nepodložila dôvod, prečo uplatnila rovnakú metódu výpočtu dane, akú uplatňuje Komisia, alebo že nevysvetlila dôvod, prečo uplatňuje rovnakú metódu výpočtu dane na svojich zamestnancov, ktorí čerpajú rodičovskú dovolenku, a na tých, ktorí čerpajú neplatené voľno (pozri bod 14 vyššie), nemôžu spochybniť konštatovanie uvedené v bode 19 vyššie, že ECB nebola povinná odpovedať na všetky tvrdenia, ktoré uviedol žalobca.

Žalobca ďalej uvádza, že na rozdiel od toho, čo tvrdila ECB v rozhodnutí o zamietnutí administratívnej námietky a rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, metóda, ktorú uplatnila, nie je rovnaká ako tá, ktorú uplatňuje Komisia, hoci článok 10 nariadenia č. 260/68 ukladá správnym orgánom Únie povinnosť dohodnúť sa s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie ustanovení uvedeného nariadenia. Žalobca ilustruje toto tvrdenie výpočtom vykonaným pomocou finančnej kalkulačky poskytnutej zamestnancom Komisie, ktorý podľa neho preukazuje, že táto inštitúcia v situácii porovnateľnej s tou jeho počíta splatnú daň na základe odmeny, ktorú dotknutý úradník alebo zamestnanec skutočne dostal. Tvrdí tiež, že ECB v oznámení svojim zamestnancom, uverejnenom na intranete inštitúcie 19. januára 2024, uznala, že metóda výpočtu dane pomerným spôsobom v prípade mesiacov, ktoré nie sú úplne odpracované, je nedokonalá.

25

Žalobca napokon tvrdí, že ECB nesprávne uplatňuje rovnakú metódu na výpočet dane, ktorú má zaplatiť úradník alebo zamestnanec v prípade rodičovskej dovolenky alebo neplateného voľna, hoci tieto dve formy voľna nemožno považovať za porovnateľné. Podľa žalobcu totiž zamestnanec, ktorý čerpá neplatené voľno, môže počas uvedeného voľna vykonávať vedľajšiu zárobkovú činnosť, zatiaľ čo v prípade zamestnanca, ktorý čerpá rodičovskú dovolenku, to tak nie je.

26

ECB nesúhlasí s touto argumentáciou.

27

Pokiaľ ide o rozsudok z 21. októbra 2009, Ramaekers‑Jørgensen/Komisia ( F‑74/08 , EU:F:2009:142 ), na ktorý sa odvoláva žalobca na podporu tvrdenia, že daň splatná úradníkmi a zamestnancami Únie sa musí vždy vypočítať na základe odmeny, ktorú dostávajú (pozri bod 23 vyššie), treba zdôrazniť, že ako uviedla ECB, situácia, o ktorú ide v tomto rozsudku, je odlišná od situácie v prejednávanej veci. Otázkou položenou vo veci, v ktorej bol vydaný tento predchádzajúci rozsudok, bola totiž otázka určenia základu dane na účely výpočtu splatnej dane v osobitnom prípade žalobkyne, ktorá po smrti svojho manžela súbežne dostávala svoju odmenu a pozostalostný dôchodok, ktorý bol z dôvodu uvedeného súbehu zdanený viac, než v prípade, ak by bol zdanený samostatne. V tejto veci Súd pre verejnú službu rozhodol, že za takýchto okolností bol základ dane tvorený sumou predstavujúcou súčet platu úradníka alebo zamestnanca a pozostalostného dôchodku vyplácaného každý mesiac (rozsudok z 21. októbra 2009, Ramaekers‑Jørgensen/Komisia, F‑74/08 , EU:F:2009:142 , body 48 až 54 ). Otázkou položenou v prejednávanej veci je pritom otázka určenia daňovej sadzby uplatňujúcej sa na sumy vyplácané Úniou jednému zo svojich úradníkov alebo zamestnancov, ak sa tieto sumy týkajú obdobia práce kratšieho ako jeden mesiac. Netýka sa určenia základu dane.

30

33

Pokiaľ ide o znenie článku 7 prvého odseku nariadenia č. 260/68, treba pripomenúť, že tento článok stanovuje:

„Keď sa zdaniteľná platba vzťahuje na obdobie kratšie než jeden mesiac, sadzba dane zodpovedá sadzbe použiteľnej v prípade príslušnej mesačnej platby.“

34

Podľa článku 7 prvý odsek nariadenia č. 260/68 tak sadzba dane uplatňujúca sa na „zdaniteľnú platbu“ za obdobie práce kratšie ako jeden mesiac závisí od sadzby dane uplatňujúcej sa na „príslušnú mesačnú platbu“.

35

Treba preskúmať, či tento výklad článku 7 prvého odseku nariadenia č. 260/68, ktorý vyplýva z jeho znenia, je potvrdený jeho kontextovým, ako aj teleologickým výkladom.

39

V prvom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 7 prvý odsek nariadenia č. 260/68, treba predovšetkým uviesť, že články 3 až 7 a článok 13 nariadenia č. 260/68 stanovujú pravidlá pre vymeriavací základ a vyrubenie dane. Článok 3 tohto nariadenia v odseku 1 stanovuje mesačnú povahu dane a okrem toho spolu s článkom 13 uvedeného nariadenia definuje hlavné zložky základu dane. Články 4 až 6 toho istého nariadenia určujú spôsob výpočtu dane. Článok 4 stanovuje najmä progresívnu sadzbu dane od 8 do 45 % podľa príjmových pásiem. Okrem toho článok 5 spresňuje spôsob výpočtu niektorých z týchto príjmov na účely určenia základu dane, zatiaľ čo článok 6 stanovuje určité výnimky z článkov 3 a 4 na účely stanovenia sadzby dane pre určité príjmy.

40

Článok 7 nariadenia č. 260/68 ďalej spresňuje určité spôsoby stanovenia sadzby dane, ak sa platba v prospech zdaniteľnej osoby vzťahuje na iné obdobie práce, než je obdobie jedného mesiaca. Prvý odsek článku 7 nariadenia č. 260/68 upravuje prípad platby za obdobie práce kratšie ako jeden mesiac. Druhý odsek uvedeného článku upravuje platby za obdobie práce dlhšie ako jeden mesiac. Tretí odsek tohto článku sa zaoberá prípadom vyrovnávacích platieb, ktoré sa nevzťahujú na mesiac, v ktorom sú vyplatené.

41

To isté musí platiť, pokiaľ ide o sadzbu uplatňovanú na odmenu, ktorá sa vypláca za obdobie kratšie ako jeden mesiac.

45

Kontext, do ktorého patrí článok 7 prvý odsek nariadenia č. 260/68, tak potvrdzuje výklad tohto ustanovenia vyplývajúci z jeho znenia, ktorý je uvedený v bode 37 vyššie.

46

V druhom rade, pokiaľ ide o ciele sledované právnou úpravou, ktorej súčasťou je uvedené ustanovenie, treba pripomenúť, že z preambuly nariadenia č. 260/68 vyplýva, že jeho cieľom je najmä stanoviť podmienky, za ktorých úradníci a zamestnanci Únie podliehajú dani z príjmu z platov, miezd a požitkov, zavedenej článkom 13 protokolu o výsadách a imunitách.

47

ECB preto pri prijatí napadnutého rozhodnutia na základe článku 7 prvého odseku nariadenia č. 260/68, ako sa má vykladať v súlade s dôvodmi uvedenými v bodoch 33 až 48 vyššie, nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, v dôsledku čoho treba zamietnuť prvý žalobný dôvod.

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

51

Žalobca vytýka ECB, že z hľadiska výpočtu dane nerozlišovala medzi dvoma situáciami, ktoré on považuje za rozdielne, čo je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania. V tejto súvislosti uvádza, že ECB nesprávne používa tú istú metódu na výpočet dane, keď úradník alebo zamestnanec nastúpi na rodičovskú dovolenku, aj keď si čerpá iný druh neplateného voľna, zatiaľ čo podľa jeho názoru tieto dve formy voľna nie sú porovnateľné. Na podporu svojho tvrdenia žalobca v podstate tvrdí, že zamestnanec, ktorý čerpá iné neplatené voľno, než je rodičovská dovolenka, môže počas uvedeného voľna vykonávať vedľajšiu zárobkovú činnosť, zatiaľ čo v prípade zamestnanca, ktorý čerpá rodičovskú dovolenku, to tak nie je, a že takýto rozdiel z finančného hľadiska by mal mať vplyv na výpočet splatnej dane.

52

ECB odmieta tieto tvrdenia.

V prejednávanej veci treba konštatovať, že situácia zamestnanca, ktorý čerpá rodičovskú dovolenku na základe článku 29 podmienok zamestnávania zamestnancov ECB, ako je spresnené v článku 5.11 služobného poriadku zamestnancov ECB, je z hľadiska vyplácanej odmeny porovnateľná so situáciou zamestnanca, ktorý čerpá inú formu neplateného voľna, ako je stanovené v článku 30 uvedených podmienok zamestnávania a spresnené v článku 5.12 uvedeného služobného poriadku. Bez ohľadu na právny základ dotknutého voľna, či už ide o článok 29 alebo článok 30 podmienok zamestnávania zamestnancov ECB, sa totiž toto voľno nazýva „neplatené“, to znamená, že dotknutý zamestnanec v oboch prípadoch nedostáva počas tohto obdobia voľna od ECB žiadnu odmenu spojenú s výkonom služobnej činnosti. Okrem toho nič nebráni tomu, aby sa rodičovská dovolenka, ako aj ostatné formy neplateného voľna v rámci ECB poskytovali na obdobie kratšie ako jeden mesiac alebo sa začali v priebehu mesiaca, v dôsledku čoho dotknutí zamestnanci v prípade takéhoto voľna môžu v oboch prípadoch poberať odmenu za obdobie kratšie ako jeden mesiac.

56

V dôsledku toho žalobca nemôže dôvodne tvrdiť, že rodičovskú dovolenku a iné formy neplateného voľna stanovené podmienkami zamestnávania zamestnancov ECB nemožno považovať za porovnateľné, v dôsledku čoho nemôže platne namietať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania spojené s rovnakým uplatnením článku 7 prvého odseku nariadenia č. 260/68 zo strany ECB v prípade rodičovskej dovolenky alebo neplateného voľna na obdobie kratšie ako jeden mesiac alebo začínajúce sa v priebehu mesiace, za ktoré vzniká nárok na vyplatenie odmeny za obdobie kratšie ako jeden mesiac.

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi ECB.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zmieta.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.