T-394/24
ECLI:EU:T:2026:73
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62024TJ0394
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
ROZSUDOK
VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)
zo 4. februára 2026( * )
„ Žaloba o náhradu škody – Mimozmluvná zodpovednosť Únie – Inštitucionálne právo – Projekt dodávok pitnej vody na Slovensku – Rozhodnutie OLAF‑u opätovne nezačať vyšetrovanie a nezačať nové vyšetrovanie – Premlčanie – Neprípustnosť “
Vo veci T‑394/24,
Ján Škor, bydliskom v Nesluši (Slovensko), v zastúpení: L. Vojčík, advokát,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: C. Valero, R. Lindenthal a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),
v zložení: predsedníčka komory S. Kingston, sudcovia P. Zilgalvis a J. Hettne (spravodajca),
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a vzhľadom na rozhodnutie podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ sa žalobca, pán Ján Škor, domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola údajne spôsobená v dôsledku protiprávneho konania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobca je bývalým konateľom a spoločníkom slovenskej spoločnosti, ktorá pôsobila v oblasti stavebníctva (ďalej len „predmetná spoločnosť“) a ktorá bola 11. marca 2020 vymazaná z obchodného registra Slovenskej republiky.
3 Predmetná spoločnosť ako subdodávateľ vykonávala stavebné práce a poskytovala ďalšie služby v rámci projektu č. CCI2004SK16CPE001 s názvom „Dodávka pitnej vody a odkanalizovanie Horných Kysúc“, ktorý bol spolufinancovaný Kohéznym fondom na Slovensku (ďalej len „projekt“).
4 Listom z 31. októbra 2012 žalobca oznámil OLAF‑u možné nezrovnalosti v rámci realizácie projektu (ďalej len „sťažnosť 1“).
5 Dňa 15. apríla 2013 začal OLAF vyšetrovanie s referenčným číslom OF/2013/0205/B4 v súvislosti so skutočnosťami, ktoré predložil žalobca, pričom o tomto vyšetrovaní ho informoval listom z toho istého dňa.
6 Listom zo 17. apríla 2015 OLAF informoval žalobcu o ukončení vyšetrovania začatého na základe sťažnosti 1 bez toho, aby vydal odporúčania na účely prijatia prípadných ďalších opatrení vo veci (ďalej len „odpoveď na sťažnosť 1“). V tejto súvislosti bol žalobca informovaný, že OLAF mal zohľadniť skutočnosť, že okolnosti uvedené v tejto sťažnosti preskúmala Národná kriminálna agentúra (Slovensko) pod dohľadom Úradu špeciálnej prokuratúry (Slovensko) a že všetky ostatné skutočnosti uvedené v sťažnosti 1 boli predmetom dôkladného vyšetrovania zo strany OLAF‑u, pričom sa nenašli dôkazy o podvode alebo nezrovnalosti, ktoré by poškodzovali finančné alebo iné záujmy Európskej únie.
7 Dňa 8. júna 2018 podal žalobca na Európsky dvor audítorov podnet na vykonanie kontroly a auditu v súvislosti s podaním sťažnosti 1 z dôvodu podozrenia na spáchanie trestných činov v rámci realizácie projektu. Dvor audítorov mu odpovedal listom zo 4. júla 2018, v ktorom uviedol, že nemá právomoc vykonať audit alebo inšpekciu na podnet tretej strany.
8 Listom z 8. júna 2018 zaslaným OLAF‑u žalobca napadol ukončenie vyšetrovania vedeného na základe sťažnosti 1 a požiadal OLAF, aby vykonal kontrolu projektu (ďalej len „sťažnosť 2“).
9 Listom z 28. februára 2019 žalobca adresoval OLAF‑u sťažnosť na jeho nečinnosť v súvislosti so sťažnosťou 2. Poukázal aj na nové skutočnosti a možné nezrovnalosti pri realizácii projektu.
10 Listom z 11. apríla 2019 OLAF odpovedal na tento list, pričom žalobcu informoval, že sťažnosť 2 bola nesprávne priradená z dôvodu administratívnej chyby, ale že bude posúdená v súlade so štandardným postupom.
11 Listom z 30. júla 2019 sa OLAF ospravedlnil za svoju oneskorenú odpoveď a informoval žalobcu, že po prvé podľa článku 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1), môže byť vyšetrovanie začaté len vtedy, ak existuje dostatočné podozrenie, že došlo k podvodu, korupcii alebo akémukoľvek inému protiprávnemu konaniu poškodzujúcemu finančné záujmy Únie, po druhé vzhľadom na to, že nariadenie č. 883/2013 nestanovuje možnosť opätovného začatia vyšetrovania, začatie nového vyšetrovania by bolo možné, ak by nové skutočnosti vyvolávali dostatočné podozrenie, po tretie dospel k záveru, že pôvodné vyšetrovanie viedol riadne a dôkladne s použitím úplných informácií, a po štvrté z opätovného preskúmania dokumentov a informácií nevyplynuli žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by bolo možné posúdiť na základe jeho výberových kritérií a ktoré by odôvodňovali začatie nového vyšetrovania (ďalej len „odpoveď na sťažnosť 2“).
Návrhy účastníkov konania
12 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu sumu 7 000 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
13 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– subsidiárne, v prípade, že by bola založená jej zodpovednosť, poskytol účastníkom konania lehotu šiestich mesiacov na to, aby sa dohodli na výške náhrady škody,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
14 Komisia sa domnieva, že žaloba je neprípustná z dôvodu premlčania, pričom v prvom rade tvrdí, že všetky dôkazy predložené žalobcom na preukázanie existencie škody, ktorú údajne utrpel, sa týkajú udalostí, ktoré nastali viac ako päť rokov pred podaním jeho žaloby 30. júla 2024, a preto nespĺňajú požiadavky článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Subsidiárne všetky nároky na náhradu škody týkajúce sa údajne protiprávnych aktov a konaní OLAF‑u pred 30. júlom 2019 sú podľa toho istého ustanovenia premlčané, takže prípustné môžu byť len tie, ktoré sa týkajú odpovede na sťažnosť 2. Na jednej strane však ujma uvádzaná žalobcom predchádzala odpovedi na sťažnosť 2, a teda nemohla vzniknúť v jej dôsledku, takže jeho žaloba je z čisto časového hľadiska zjavne nedôvodná a trpí absenciou príčinnej súvislosti s konaním OLAF‑u. Na druhej strane Komisia tvrdí, že ujma, na ktorú žalobca poukazuje, nie je pokračujúca ani trvalá, ale jednorazová, a že žalobca konkrétne nepreukázal, v čom má jeho údajná nemajetková ujma pokračujúci charakter.
15 Žalobca na jednej strane odpovedá, že skutočnosťou zakladajúcou mimozmluvnú zodpovednosť Únie je odpoveď na sťažnosť 2 ako posledné rozhodnutie OLAF‑u, ktoré predstavuje nesplnenie jeho povinností, takže nárok žalobcu nemôže byť premlčaný. Na druhej strane tvrdí, že jeho nemajetková ujma, ako aj jeho ujma vyplývajúca z údajných porušení jeho práva na slobodu podnikania, jeho práva zúčastňovať sa na hospodárskej súťaži alebo vykonávať podnikateľskú činnosť a jeho práva na spravodlivú a účinnú hospodársku súťaž majú charakter „pokračujúcej ujmy“.
16 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 46 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľný na konanie pred Všeobecným súdom podľa článku 53 prvého odseku tohto štatútu, stanovuje:
„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Únie. V posledne menovanom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 263 [ZFEÚ].“
17 Účelom takto stanovenej premlčacej lehoty je najmä na jednej strane zabezpečiť ochranu práv poškodenej osoby, aby táto osoba mala dostatok času na získanie relevantných informácií na prípadné podanie žaloby, a na druhej strane zabrániť tomu, aby poškodená osoba mala možnosť neobmedzene zdržiavať uplatnenie svojho nároku na náhradu škody. Napokon táto lehota chráni tak poškodenú osobu, ako aj osobu zodpovednú za spôsobenú škodu (rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 53).
18 Podľa ustálenej judikatúry premlčacia lehota začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, a najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť (pozri rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 34 a citovanú judikatúru).
19 Vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu protiprávneho konania jej inštitúcií alebo orgánov je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúcii alebo orgánu Únie, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (pozri rozsudky zo 16. decembra 2015, Chart/ESVČ, T‑138/14, EU:T:2015:981, body 49 a 50, ako aj citovanú judikatúru, a z 8. novembra 2017, De Nicola/Rada a Súdny dvor Európskej únie, T‑42/16, neuverejnený, EU:T:2017:791, bod 39 a citovanú judikatúru).
20 Pokiaľ ide konkrétnejšie o spory, ktorých základom sú individuálne akty, premlčacia lehota začína plynúť vtedy, keď vzniknú škodlivé účinky týchto aktov pre osoby, ktorých sa tieto akty týkajú (pozri rozsudok z 1. februára 2023, Klymenko/Rada, T‑470/21, neuverejnený, EU:T:2023:26, bod 54 a citovanú judikatúru).
21 V tomto kontexte rozhodujúcim kritériom na určenie začiatku plynutia tejto lehoty nie je okamih, keď došlo k udalosti spôsobujúcej škodu, lebo žalobcovi sa nesmie zabrániť, aby ako začiatok plynutia lehoty uplatnil neskorší deň, než je deň vzniku škodlivých účinkov vyplývajúcich z tejto udalosti (pozri rozsudok z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia, C‑460/09 P, EU:C:2013:111, bod 52 a citovanú judikatúru).
22 V prípade pokračujúcej škody sa premlčanie upravené v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatní v závislosti od dátumu úkonu prerušujúceho plynutie premlčacej lehoty na obdobie viac než päť rokov pred týmto dátumom, čo však nemá vplyv na prípadné práva vzniknuté v priebehu neskorších období (pozri rozsudok zo 7. júna 2017, Guardian Europe/Európska únia, T‑673/15, EU:T:2017:377, bod 39 a citovanú judikatúru).
23 V prejednávanej veci žalobca uvádza nemajetkovú ujmu spojenú s jeho osobným a pracovným životom, ako aj s jeho fyzickým a psychickým zdravím. Z tohto dôvodu požaduje zaplatenie sumy 500 000 eur za každý rok trvania porušenia, teda celkovo sumu 7 000 000 eur, ktorá podľa neho vyplýva z protiprávneho konania OLAF‑u, ktoré sa začalo podaním sťažnosti 1 a skončilo podaním tejto žaloby.
24 V tejto súvislosti žalobca tvrdí, že:
– stratil svoje zamestnanie a nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť prostredníctvom predmetnej spoločnosti,
– táto situácia mala za následok rodinné problémy,
– s touto situáciou sa spája následné úmrtie jeho dvoch rodičov,
– od konca roka 2017 mu boli od neznámej osoby adresované vyhrážky smrťou,
– došlo k zhoršeniu jeho fyzického a psychického zdravotného stavu, ktoré pretrváva dodnes.
25 V prvom rade, pokiaľ ide o jeho rodinné problémy, zo spisu predloženého žalobcom vyplýva, že k úmrtiu jeho matky došlo 26. októbra 2013 a jeho otca 24. októbra 2014. Ďalej, podľa vlastných tvrdení žalobcu, úmrtiu jeho matky predchádzali jeho rodinné problémy.
26 To isté platí, pokiaľ ide o údajnú stratu zamestnania žalobcu a jeho údajnú nemožnosť vykonávať podnikateľskú činnosť prostredníctvom predmetnej spoločnosti.
27 V tejto súvislosti, hoci z výpisu z obchodného registra týkajúceho sa predmetnej spoločnosti vyplýva, že táto spoločnosť bola 11. marca 2020 z tohto registra vymazaná na základe rozhodnutia Okresného súdu Žilina (Slovensko) z 28. novembra 2019, ktorým bolo skončené konkurzné konanie proti dlžníkovi predmetnej spoločnosti z dôvodu nedostatku majetku, z vlastných tvrdení žalobcu jasne vyplýva, že tým, že odkazuje na stratu svojho zamestnania a nemožnosť vykonávať podnikateľskú činnosť prostredníctvom predmetnej spoločnosti, má na mysli udalosti, ku ktorým došlo pred smrťou jeho matky.
28 Žalobca tvrdí, že tieto udalosti spôsobili narušenie jeho osobného života, čo malo za následok rodinné problémy, ako aj to, že v danom období zomreli jeho rodičia. Tento časový sled je okrem toho potvrdený čestným vyhlásením osoby blízkej žalobcovi, ktoré žalobca predložil Všeobecnému súdu.
29 Pokiaľ ide o údajné vyhrážky smrťou v kontexte projektu, žalobca vo svojom čestnom vyhlásení z 9. júla 2024 tvrdí, že mu boli adresované v októbri 2017 od neznámej osoby. Rovnako vo svojej sťažnosti z 8. júna 2018 predloženej Dvoru audítorov a v liste z 28. februára 2019 zaslanom OLAF‑u tvrdí, že v kontexte projektu bol zastrašovaný a boli mu určené vyhrážky, pričom však neuviedol podrobnosti týkajúce sa obdobia, počas ktorého došlo k opísaným udalostiam. V každom prípade vzhľadom na dátumy uvedených dokumentov ide o hrozby pred 30. júlom 2019, teda viac ako päť rokov pred podaním tejto žaloby.
30 Pokiaľ ide o údajné zhoršenie jeho zdravotného stavu, z lekárskej správy z 26. októbra 2023, ktorú predložil žalobca, vyplýva, že žalobca od mája 2011 podstupoval liečbu. Okrem toho na zhoršenie svojho zdravotného stavu už poukázal v sťažnosti 1. Pokiaľ ide o údajné psychické ťažkosti žalobcu, treba uviesť, že jediný dôkaz uvedený v spise spočíva v čestnom vyhlásení osoby, ktorá mu je blízka, z ktorého vyplýva, že tieto ťažkosti existovali v deň úmrtia matky žalobcu, teda 26. októbra 2013.
31 Z toho vyplýva, že podľa dôkazov uvedených v spise uvádzané udalosti a okolnosti, ktoré majú preukázať nemajetkovú ujmu, aj keby boli preukázané, nastali v období, ktoré sa končí najneskôr v októbri 2017, teda viac ako päť rokov pred podaním žaloby.
32 Ďalej argumentácia žalobcu, podľa ktorej je nemajetková ujma, ktorá mu bola údajne spôsobená v dôsledku nesplnenia povinností zo strany OLAF‑u, trvalou alebo pokračujúcou ujmou, „na základe ktorej“ začína plynúť premlčacia lehota od posledného dňa údajne protiprávneho konania, teda v prejednávanej veci od odpovede na sťažnosť 2 z 30. júla 2019, zjavne nemôže uspieť.
33 Na jednej strane totiž, hoci uplynutie premlčacej lehoty nemožno platne namietať proti poškodenej osobe, ktorá sa mohla dozvedieť o skutočnosti, ktorá spôsobila túto škodu, oneskorene, a teda nemohla mať primeranú lehotu na podanie svojej žaloby alebo návrhu pred uplynutím premlčacej lehoty (pozri uznesenie zo 7. februára 2018, AEIM a Kazenas/Komisia, T‑436/16, neuverejnené, EU:T:2018:78, bod 38 a citovanú judikatúru), nič to nemení na tom, že škoda môže byť podľa definície buď súčasná s udalosťou, ktorá ju spôsobila, alebo neskoršia, ale nikdy skoršia (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pitruzzella vo veci HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:173, bod 26).
34 Za predpokladu, že rozhodujúcou skutočnosťou, ako tvrdí sám žalobca, je odpoveď na sťažnosť 2 z 30. júla 2019, sa preto žalobca nemôže – bez ohľadu na povahu ujmy – dovolávať práva na náhradu ujmy, ku ktorej došlo pred týmto dátumom, v dôsledku čoho je jeho žaloba premlčaná.
35 Na druhej strane je pravda, že z judikatúry vyplýva, že ak škoda nevznikla okamžite, ale pokračovala počas určitého obdobia, nárok na náhradu škody sa vzťahuje na po sebe nasledujúce obdobia. Najmä všetky škody, ktoré sa obnovujú počas po sebe nasledujúcich období a ktoré sa zvyšujú úmerne uplynutému času, treba považovať za pokračujúcu škodu (uznesenia zo 4. septembra 2009, Inalca a Cremonini/Komisia, T‑174/06, neuverejnené, EU:T:2009:306, body 56 a 57, a z 19. mája 2011, Formenti Seleco/Komisia, T‑210/09, neuverejnené, EU:T:2011:228, bod 50).
36 Treba však zdôrazniť, že hoci, ako bolo pripomenuté v bode 22 vyššie, v prípade pokračujúcej škody sa premlčanie uplatňuje len na obdobie viac ako päť rokov pred dátumom aktu prerušujúceho premlčanie bez toho, aby boli dotknuté práva, ktoré vznikli počas neskorších období, dochádza k tomu len vo výnimočnom prípade, keď sa preukáže, že predmetná škoda sa každodenne obnovovala po tom, čo nastala skutočnosť, ktorá ju spôsobila (pozri uznesenie z 10. apríla 2008, 2K‑Teint a i./Komisia a EIB, T‑336/06, neuverejnené, EU:T:2008:104, body 106 a 114, ako aj citovanú judikatúru).
37 Aj za predpokladu, že by údajná nemajetková ujma mohla mať pokračujúci charakter, žalobcovi sa na základe dôkazov nachádzajúcich sa v spise nepodarilo preukázať, že po 30. júli 2019, teda po dátume uvádzanej skutočnosti, ktorá viedla ku vzniku uvedenej ujmy, dochádzalo k obnovovaniu tejto ujmy.
38 Hoci od začiatku nemožno vylúčiť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu môže potvrdzovať pokračujúcu nemajetkovú ujmu, treba na jednej strane poznamenať, že žalobca sa v tejto súvislosti uspokojil s predložením lekárskej správy, podľa ktorej podstupoval liečbu od mája 2011, teda ešte skôr, ako sa obrátil na OLAF so sťažnosťou 1. Na druhej strane v čestnom vyhlásení osoby blízkej žalobcovi sa odkazuje na psychické ťažkosti žalobcu, ktoré nastali 26. októbra 2013. Takéto dokumenty sú pritom zjavne nedostatočné na preukázanie, že by uvádzané zhoršenie zdravotného stavu žalobcu pretrvávalo aj po 30. júli 2019, teda po dátume uvádzanej skutočnosti, ktorá viedla ku vzniku ujmy.
39 Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého bola žalobcovi v dôsledku údajných porušení jeho práva na slobodu podnikania, práva zúčastňovať sa na hospodárskej súťaži alebo vykonávať podnikateľskú činnosť, ako aj práva na spravodlivú a účinnú hospodársku súťaž spôsobená ujma, ktorá sa každodenne obnovuje a trvá tak dlho, pokiaľ sa neodstráni predpokladaná príčina týchto porušení, treba uviesť, že žalobca nepredložil dôkaz preukazujúci, že by sa tieto porušenia, ku ktorým podľa neho došlo pred smrťou jeho matky 26. októbra 2013, obnovovali po 30. júli 2019.
40 Z toho vyplýva, že žalobca prostredníctvom dôkazov nachádzajúcich sa v spise nepreukázal, že jeho údajná nemajetková ujma mala pokračujúci charakter aj po 30. júli 2019.
41 Žalobca napokon poznamenáva, že vynaložil značné finančné prostriedky a veľa času na získanie dokumentov preukazujúcich porušenie záujmov Únie a protiprávne konanie zhotoviteľa v rámci projektu. Zabezpečenie kompletnej dokumentácie mu trvalo takmer sedem rokov, čím nahradil úlohu OLAF‑u, ktorý si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z nariadenia č. 883/2013.
42 Tieto nepodložené tvrdenia však nemôžu spochybniť posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 25 až 40 vyššie.
43 Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že táto žaloba o náhradu škody bola podaná 30. júla 2024, treba konštatovať, že táto žaloba je premlčaná v rozsahu, v akom smeruje k náhrade údajnej nemajetkovej ujmy, keďže jediné dôkazy nachádzajúce sa v spise, ktoré môžu potvrdzovať existenciu nemajetkovej ujmy, pochádzajú z obdobia pred dátumom premlčania, teda pred 30. júlom 2019.
44 Z toho vyplýva, že táto žaloba musí byť zamietnutá ako neprípustná.
O trovách
45 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Pán Ján Škor je povinný nahradiť trovy konania.
Kingston
Zilgalvis
Hettne
Rozsudok
bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. februára 2026.
Tajomník
Predseda
V. Di Bucci
M. van der Woude
* Jazyk konania: slovenčina.