T-267/24
ECLI:EU:T:2026:163
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62024TO0267
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024TO0267
UZNESENIE
VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora zasadajúca v päťčlennom zložení)
z 26. februára 2026 ( *1 )
„Žaloba o neplatnosť – Verejná služba – Zamestnanci EIB – Lehota na podanie žaloby – Článok 41a Zamestnaneckého poriadku EIB – Počítanie lehôt – Neprípustnosť“
Vo veci T‑267/24,
Christofer Edge , bydliskom v Aténach (Grécko), v zastúpení: G. Karampoulia, advokátka,
žalobca,
proti
Európskej investičnej banke (EIB) , v zastúpení: K. Carr a A. Geppert‑Luciani, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci A. Makri, advokátka,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora zasadajúca v päťčlennom zložení),
v zložení: predseda komoryS. Papasavvas, sudcovia G. De Baere, J. Svenningsen, R. Meyer (spravodajca) a D. Jočienė,
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania, najmä na:
–
námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla EIB samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 22. apríla 2025,
–
pripomienky žalobcu k námietke neprípustnosti podané do kancelárie Všeobecného súdu 18. júna 2025,
vydal toto
Uznesenie
1
Svojou žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ a článku 50a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa žalobca, pán Christofer Edge, domáha jednak zrušenia rozhodnutí Európskej investičnej banky (EIB) zo 4. a z 13. októbra 2023 o zamietnutí žiadostí o náhradu školného jeho detí, ako aj rozhodnutia EIB zo 6. februára 2024, ktorým sa zamietli správne opravné prostriedky proti týmto rozhodnutiam, a jednak uloženia EIB povinnosti zaplatiť mu sumu 16400 eur.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2
Na základe zmluvy na dobu určitú z 22. novembra 2021 bol žalobca, otec dvoch detí, prijatý EIB do zamestnania ako zmluvný zamestnanec.
3
Žalobca podal žiadosť o príspevok na vzdelanie určený na pokrytie nákladov na vzdelanie jeho staršej dcéry na rok 2023/2024. Rozhodnutím zo 4. októbra 2023 EIB túto žiadosť zamietla. Dňa 9. októbra 2023 podal žalobca proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok v správnom konaní.
4
Dňa 13. októbra 2023 EIB rozhodla o vymáhaní príspevku na vzdelanie, ktorý bol predtým vyplatený na mladšiu dcéru žalobcu. Dňa 28. novembra 2023 podal žalobca proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok v správnom konaní.
5
Rozhodnutím zo 6. februára 2024 EIB spoločne preskúmala dva opravné prostriedky žalobcu v správnom konaní a zamietla ich.
6
Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. mája 2024 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
Návrhy účastníkov konania
7
Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
zrušil rozhodnutia EIB zo 4. a z 13. októbra 2023, ako aj zo 6. februára 2024,
–
uložil EIB povinnosť zaplatiť školné jeho dcér vo výške 16400 eur,
–
uložil EIB povinnosť nahradiť trovy konania.
8
EIB vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
–
uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
9
Žalobca vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
zamietol námietku neprípustnosti,
–
uložil EIB povinnosť nahradiť trovy konania, aj keby Všeobecný súd vyhovel námietke neprípustnosti.
Právny stav
10
Podľa článku 130 ods. 1 a 7 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ak žalovaný o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. Keďže v prejednávanej veci EIB požiadala, aby sa rozhodlo o neprípustnosti, Všeobecný súd, ktorý sa domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, rozhodol o tomto návrhu bez ďalšieho konania.
11
Na podporu svojej námietky neprípustnosti EIB uvádza dva dôvody neprípustnosti založené na porušení:
–
článku 56a ods. 4 rokovacieho poriadku,
–
článku 41a Zamestnaneckého poriadku EIB a článku 58 ods. 1 rokovacieho poriadku.
12
Pokiaľ ide o druhý dôvod neprípustnosti, EIB tvrdí, že žaloba je zjavne neprípustná, keďže žaloba bola podaná po uplynutí lehoty v rozpore s článkom 41a Zamestnaneckého poriadku EIB, ako aj článkom 58 ods. 1 rokovacieho poriadku.
13
Žalobca tvrdí, že jeho žaloba je prípustná, keďže podľa článku 58 ods. 1 písm. a) rokovacieho poriadku, deň, keď došlo k oznámeniu napadnutého rozhodnutia, by sa nemal zohľadniť pri výpočte lehoty.
14
V tejto súvislosti z článku 41a Zamestnaneckého poriadku EIB vyplýva, že spory medzi EIB a jej zamestnancami sa predkladajú Súdnemu dvoru Európskej únie v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia odôvodneného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o preskúmanie.
15
Treba poznamenať, že pravidlá počítania lehôt stanovené v článku 58 rokovacieho poriadku, ktorých sa dovolávajú účastníci konania, sa uplatňujú len na procesné lehoty stanovené Zmluvami, Štatútom Súdneho dvora Európskej únie a samotným rokovacím poriadkom (pozri analogicky uznesenie z 13. marca 1998, Lonuzzo‑Murgante/Parlament, T‑247/97 , EU:T:1998:55 , bod 35 ).
16
Vzhľadom na to, že v Zamestnaneckom poriadku EIB nie sú uvedené podrobnosti o metóde počítania lehoty stanovenej v článku 41a tohto poriadku, ktorá je vyjadrená v mesiacoch a začína plynúť odo dňa oznámenia napadnutého rozhodnutia, treba uplatniť metódu, ktorá zaručuje každému účastníkovi konania plný prospech z lehoty, a to bez ohľadu na hodinu, v ktorej došlo k oznámeniu predmetného aktu. Podľa tejto metódy platí, že ak sa lehota vyjadrená v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch má počítať od vzniku určitej udalosti alebo vykonania určitého úkonu, deň, keď táto udalosť nastala, alebo keď bol tento úkon urobený, sa do lehoty nezapočítava.
17
Táto metóda vyjadruje latinské príslovie dies a quo non computatur in termino , čo je právne pravidlo, ktoré uznáva značný počet právnych systémov členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2004, Toeters a Verberk, C‑171/03 , EU:C:2004:714 , bod 31 ).
18
Vyššie uvedená metóda zodpovedá pravidlu stanovenému v článku 3 ods. 1 Európskeho dohovoru o počítaní lehôt, podpísaného v Bazileji 16. mája 1972, podľa ktorého „lehoty vyjadrené v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch plynú od dies a quo , polnoci až do dies ad quem , polnoci“.
19
Metóda uvedená v bode 16 vyššie zodpovedá aj pravidlu použitému na výpočet procesných lehôt v Rokovacom poriadku Súdneho dvora a Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2004, Toeters a Verberk, C‑171/03 , EU:C:2004:714 , bod 35 ), ktoré je uplatniteľné na žaloby založené na článku 91 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie podľa článku 91 ods. 5 uvedeného služobného poriadku (pozri v tomto zmysle uznesenie z 13. marca 1998, Lonuzzo‑Murgante/Parlament, T‑247/97 , EU:T:1998:55 , body 33 a 36 ).
20
Napokon uvedená metóda zodpovedá pravidlu stanovenému v článku 3 ods. 1 druhom pododseku nariadenia Rady (EHS, Euratom) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny ( Ú. v. ES L 124, 1971, s. 1 ; Mim. vyd. 01/001, s. 51), ktoré sa uplatňuje, ak nie je stanovené inak, na výpočet lehôt v aktoch Rady Európskej únie a Európskej komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2004, Toeters a Verberk, C‑171/03 , EU:C:2004:714 , bod 33 ).
21
Podľa metódy uvedenej v bode 16 vyššie, keďže podľa článku 41a Zamestnaneckého poriadku EIB musí byť žaloba podaná na súd Európskej únie v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia, táto lehota začína plynúť na konci dňa oznámenia o polnoci a uplynie posledným dňom trojmesačnej lehoty o polnoci. Končí sa teda na konci dňa, ktorý má v mesiaci uvedenom v danej lehote rovnaké číslo ako deň začiatku plynutia lehoty, teda deň oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. januára 1987, Misset/Rada, 152/85 , EU:C:1987:10 , bod 8 , a uznesenie zo 17. mája 2002, Nemecko/Parlament a Rada, C‑406/01 , EU:C:2002:304 , bod 14 ).
22
Okrem toho treba uviesť, že pravidlo stanovené v článku 60 rokovacieho poriadku, podľa ktorého sa k procesným lehotám pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť, sa uplatňuje na všetky procesné lehoty, pokiaľ uvedený rokovací poriadok nestanovuje inak. Uplatňuje sa teda aj na lehoty týkajúce sa sporov medzi EIB a jej zamestnancami, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 41a Zamestnaneckého poriadku EIB.
23
V prejednávanej veci je nesporné, že rozhodnutie EIB o zamietnutí opravných prostriedkov v správnom konaní bolo žalobcovi oznámené 6. februára 2024. Lehota stanovená v článku 41a Zamestnaneckého poriadku EIB teda začala plynúť 6. februára o polnoci alebo, inými slovami, 7. februára 2024 o 00:00 hod., a uplynula tri mesiace neskôr, teda 6. mája 2024 o polnoci. Táto lehota sa predlžuje o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 60 rokovacieho poriadku. Žalobca mal teda podať svoju žalobu pred 16. májom 2024 do polnoci.
24
Žalobca sa vo svojich pripomienkach odvoláva na uplatnenie článku 58 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 58 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku, ktoré by viedlo k tomu, že lehota uplynula 17. mája 2024. Tento výpočet žalobcu bez ohľadu na skutočnosť, že sa opiera o článok 58 rokovacieho poriadku, ktorý sa v prejednávanej veci neuplatňuje, vedie k tomu, že by mu bola poskytnutá lehota troch mesiacov a jedného dňa, čo nie je v súlade so znením článku 41a Zamestnaneckého poriadku EIB.
25
Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že žaloba podaná 17. mája 2024 bola podaná oneskorene a že sa musí zamietnuť ako neprípustná bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prvom dôvode neprípustnosti.
O trovách
26
Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
27
Keďže žalobca nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli EIB v súlade s jej návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora zasadajúca v päťčlennom zložení)
nariadil:
1.
Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2.
Christofer Edge je povinný znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej investičnej banke (EIB).
V Luxemburgu 26. februára 2026
Tajomník
V. Di Bucci
Predseda
S. Papasavvas
( *1 ) Jazyk konania: gréčtina.