C-17/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICOLAS EMILIOU

prednesené 23. apríla 2026( 1 )

Vec C ‑ 17/25

LS,

za účasti:

Fata Assicurazione Danni SpA,

BZ,

FN,

NA,

ZI,

1. Podľa článku 2 ods. 1 druhej smernice Rady 84/5/EHS( 2 ) členské štáty museli zabezpečiť, že všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve, ktorá vylučuje z poistenia okrem iného používanie alebo riadenie vozidiel, ktoré nespĺňajú technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti príslušného vozidla, sú neplatné (alebo skôr nevymožiteľné), pokiaľ ide osoby poškodené dopravnými nehodami.( 3 ) Rovnaké pravidlo je teraz stanovené v smernici 2009/103/ES,( 4 ) ktorá je právnym nástupcom druhej smernice (a ostatných smerníc v tejto oblasti).( 5 )

2. Spor vo veci samej sa týka dopravnej nehody, pri ktorej došlo k zrážke motocykla s iným vozidlom; vodič motocykla i jeho spolujazdec zahynuli. Spolujazdcom bol majiteľ motocykla a poistník, ktorý uzavrel poistnú zmluvu na tento motocykel. Dotknutá poisťovňa si uplatnila regresný nárok voči dedičom spolujazdca, pričom žiadala vrátenie súm, ktoré im boli vyplatené ako náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou spolujazdca. Na podporu svojho nároku poisťovňa tvrdila, že motocykel je technicky spôsobilý na prepravu iba jednej osoby (vodiča) a že poistná zmluva vylučuje krytie v prípade nezákonnej prepravy osôb (ďalej len „doložka o vylúčení“).

4. Táto problematika čerpá inšpiráciu najmä z judikatúry Súdneho dvora, ktorá stanovuje povinnosť vnútroštátnych súdov neprihliadať na vnútroštátne účinky právnej sily rozhodnutej veci v spotrebiteľských veciach, kde, jednoducho povedané, tieto súdy v skoršej fáze súdneho konania nepreskúmali možnú nekalú povahu podmienok v spotrebiteľských zmluvách.( 7 ) Táto povinnosť vznikla v dôsledku postupného vývoja judikatúry (ktorý, ako vysvetlím neskôr, vyvrcholil nedávnym rozsudkom Soledil) a predstavuje výnimku z pravidla, že právoplatné súdne rozhodnutia majú zostať nedotknuté. Prejudiciálne otázky v prejednávanej veci sú pre Súdny dvor príležitosťou po prvý raz objasniť, či sa táto povinnosť uplatňuje v oblasti právnych predpisov EÚ o poistení zodpovednosti škody spôsobenej motorovými vozidlami, na základe špecifických úvah týkajúcich sa ochrany osôb poškodených dopravnými nehodami, ktorá je jedným z cieľov tejto právnej úpravy.

II. Právny rámec

A. Právo Európskej únie

5. Druhé odôvodnenie smernice 72/166/EHS( 8 ) stanovovalo: „keďže jediným účelom hraničných kontrol povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je chrániť záujmy osôb, ktoré môžu byť obeťami nehôd spôsobených takýmito vozidlami; keďže existencia takýchto hraničných kontrol vyplýva z rozdielov medzi požiadavkami jednotlivých členských štátov v tejto oblasti“.

6. Tretie odôvodnenie smernice stanovovalo: „keďže tieto rozdiely môžu brániť voľnému pohybu motorových vozidiel a osôb v rámci spoločenstva; keďže z toho dôvodu majú priamy účinok na vytvorenie a fungovanie spoločného trhu“.

keďže je v záujme poškodených, aby boli účinky určitých výnimiek obmedzené na vzťah medzi poisťovateľom a osobou zodpovednou za nehodu;…“

11. Článok 2 ods. 1 druhej smernice stanovoval:

„Každý členský štát prijme vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vydanej v súlade s článkom 3 ods. 1 [prvej smernice], ktorá vylučuje z poistenia používanie alebo riadenie vozidla:

– osobami, ktoré nie sú výslovne alebo nevýslovne oprávnené, alebo

– osobami, ktoré nevlastnia preukaz umožňujúci im viesť príslušné vozidlo, alebo

– osobami, ktoré nespĺňajú zákonné technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti príslušného vozidla,

B. Talianske právo

15. Predkladajúci vnútroštátny súd cituje najmä článok 2059 Codice Civile (Občiansky zákonník), ako ho vykladá vnútroštátna judikatúra, ktorý sa týka náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej blízkymi príbuznými osoby, ktorá zahynula pri nehode. Predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že títo rodinní príslušníci majú byť považovaní za poškodených, a teda za poškodené tretie osoby, ktorých právo na odškodnenie nemôže byť ohrozené regresným nárokom poisťovateľa.

16. Predkladajúci vnútroštátny súd ďalej vysvetľuje, že Codice di procedura civile (Občiansky súdny poriadok; ďalej len „CPC“) neumožňuje meniť nároky uplatnené v občianskom súdnom konaní podľa vlastnej vôle. V prvostupňovom konaní môže byť nárok upravený len v úzkych medziach (pozri článok 171b CPC alebo, pokiaľ ide o pravidlá platné v čase prvostupňového konania, článok 183 CPC). V odvolacom konaní nie je povolené pridávať nové dôvody (článok 345 CPC); to isté platí aj pri skúmaní zákonnosti (článok 360 CPC).

17. Navyše v prípade kasačného opravného prostriedku proti rozsudku vydanému v odvolacom konaní „v konaní o vrátení veci na nové konanie… strany nesmú predkladať iné návrhy než tie, ktoré boli predložené v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, pokiaľ potreba nových návrhov nevyplýva z rozsudku kasačného súdu“ (článok 394 tretí odsek CPC). Otázky, ktorými sa zaoberá odvolací súd a ktoré nie sú napadnuté v kasačnom konaní, majú preto právnu silu rozhodnutej veci (článok 2909 Občianskeho zákonníka a článok 324 CPC). Výnimky z tejto zásady sú možné len vtedy, keď sa zrušenie rozsudku s vrátením veci týka časti rozsudku, ktorá je logickou alebo právnou podmienkou pre inú časť toho istého rozhodnutia (článok 336 prvý odsek CPC).

21. V roku 1999 TM, EO, RY, LS, KV a UJ (ďalej len „príbuzní PA“) žalovali na Tribunale di Crotone (Okresný súd Crotone, Taliansko) všetky osoby, ktorým bolo v zásade možné pripísať zodpovednosť za dopravnú nehodu, vrátane poisťovne Cattolica. Toto súdne konanie sa skončilo vyhlásením prvostupňového rozsudku Tribunale di Crotone (Okresný súd Crotone) z 24. januára 2005, ktorým sa SE, vodičke motocykla, pripísala zodpovednosť za nehodu vo výške 80 % (pričom zvyšných 20 % bolo pripísaných vodičovi druhého vozidla).

22. V priebehu uvedeného súdneho konania žalovala Cattolica na tom istom súde príbuzných PA, pričom tvrdila, že i) sporný motocykel bol uznaný za technicky spôsobilý len na prepravu jednej osoby, ii) poistná zmluva uzatvorená na toto vozidlo vylučovala krytie v prípade nezákonnej prepravy osôb, iii) toto vylúčenie nebolo vymáhateľné voči poškodenej tretej osobe, umožňovalo však poisťovni požiadať poistníka o vrátenie súm vyplatených obeti nehody, iv) vzhľadom na to, že poistník zahynul, jeho dlhy prešli v súlade s právnymi predpismi o dedení na dedičov, a v) z tohto dôvodu síce vznikol príbuzným PA nárok na náhradu škody za úmrtie PA, zdedili však aj jeho dlhy, a preto boli povinní vrátiť poisťovateľovi sumy, ktoré im zaplatil ako poškodeným tretím osobám. Na základe toho Cattolica tvrdila, že by im malo byť nariadené vrátiť všetky sumy, ktoré im boli alebo majú byť vyplatené.

23. Corte d’appello di Catanzaro (Odvolací súd Catanzaro, Taliansko) rozsudkom z 27. septembra 2012 uložil príbuzným PA povinnosť vrátiť poisťovni Cattolica sumy, ktoré im predtým zaplatila. Cattolica podala proti rozsudku kasačný opravný prostriedok, pričom namietala, že Corte d’appello di Catanzaro (Odvolací súd Catanzaro) rozhodol o návrhu na vrátenie súm, ktoré sa príbuzným PA už zaplatili ako preddavok, nerozhodol však o ich povinnosti vrátiť sumy, ktoré sa im zaplatia v budúcnosti.

27. Za týchto okolností Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) sa rozhodnutím z 23. decembra 2024, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 15. januára 2025, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Bráni článok 2 [druhej smernice] v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej nie je v dôsledku rozhodnutia s právnou silou rozhodnutej veci, ktoré bolo prijaté v rámci stále prebiehajúceho občianskoprávneho súdneho konania pred talianskym súdom, možné namietať po prvý raz v konaní pred [Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd)] neplatnosť ustanovenia poistnej zmluvy [o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla], ktoré v rozpore s [druhou smernicou] umožňuje poisťovateľovi uplatniť si regresný nárok voči prepravovanej osobe, ktorá má súčasne postavenie poškodeného a poistenca?

2. Uplatňuje sa zásada, podľa ktorej má účinnosť práva [EÚ] prednosť pred rozhodnutím s právnou silou rozhodnutej veci, aj v prípade, že: a) takýto rozsudok porušuje právo na náhradu škody uznané podľa článku 2 [druhej smernice] v prospech príbuzných osoby, ktorá zahynula ma následky dopravnej nehody, vo vzťahu k poisťovateľovi [zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla]; b) nositeľ predmetného práva v priebehu súdneho konania, ktoré viedlo k vyhláseniu rozsudku s právnou silou rozhodnutej veci porušujúceho právo Únie, vystupoval úplne pasívne[?]“

28. Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd navrhol, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v skrátenom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu tohto návrhu sa odvolával po prvé na relevantnosť budúceho rozhodnutia Súdneho dvora pre mnohé iné prípady vzhľadom na široké používanie takých zmluvných ustanovení, aké je predmetom prejednávanej veci. Po druhé poukázal na dĺžku doby, ktorá uplynula od udalostí, ktoré viedli k tomuto konaniu.

31. Predkladajúci vnútroštátny súd sa svojimi otázkami v podstate po prvé pýta, či právo EÚ vylučuje účinky právnej sily rozhodnutej veci podľa vnútroštátneho práva, ktoré sa vzťahujú na právo poisťovateľa domáhať sa vrátenia náhrady škody, ktorá bola (alebo má byť) vyplatená dedičom cestujúceho, ktorý sa stal obeťou dopravnej nehody. V prejednávanej veci bol tento cestujúci zároveň poistníkom a použil dotknuté vozidlo v rozpore s technickými špecifikáciami. Táto otázka vzniká v situácii, keď je žaloba o vrátenie súm založená na ustanovení poistnej zmluvy, ktoré je údajne v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z článku 2 ods. 1 druhej smernice. Pripomínam, že podľa tohto pravidla [teraz stanoveného v článku 13 ods. 1 písm. c) smernice 2009/103] museli členské štáty zabezpečiť, aby právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia, ktoré vylučujú z poistného krytia najmä používanie vozidla v rozpore s jeho technickými a bezpečnostnými špecifikáciami, boli neplatné (nevymožiteľné) voči tretím osobám poškodeným nehodou. Táto otázka čerpá inšpiráciu predovšetkým z výnimky právnej sily rozhodnutej veci, ktorú Súdny dvor rozvinul v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorú okrem iného upravuje smernica 93/13/EHS( 12 ) a uplatňuje sa v situáciách, keď vnútroštátne súdy nepreskúmali možnú nekalú povahu príslušných zmluvných podmienok.

32. Po druhé sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či je posúdenie vyššie uvedenej otázky ovplyvnené tým, že navrhovatelia v spore vo veci samej „vystupovali úplne pasívne“. Ako vysvetlím neskôr, tieto pojmy sú inšpirované konceptom „úplnej nečinnosti“, ktorý je opäť prevzatý z judikatúry rozvinutej v kontexte smernice 93/13 a predkladajúci vnútroštátny súd ho používa na opísanie skutočnosti, že navrhovatelia v spore vo veci samej nenamietali neplatnosť doložky o vylúčení v skoršej fáze konania (na ktorej sa inak aktívne podieľali).

37. V prejednávanej veci sa prejudiciálnymi otázkami predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či účinnosť pravidla stanoveného v článku 2 ods. 1 druhej smernice, ktorú majú členské štáty zabezpečiť, požaduje, aby sa vnútroštátny účinok právnej sily rozhodnutej veci nebral do úvahy v situácii, keď právoplatným súdnym rozhodnutím bolo potvrdené právo, ktoré je údajne v rozpore s týmto pravidlom. Z vysvetlenia uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že táto otázka práva EÚ je priamo relevantná pre rozhodnutie, ktoré bude musieť predkladajúci vnútroštátny súd prijať o prípustnosti námietky predloženej v súvislosti s doložkou o vylúčení. Za týchto okolností je relevantnosť prejudiciálnych otázok jasne preukázaná.

38. Pokiaľ ide po tretie o pripomienku poisťovne Cattolica, pokiaľ ide o údajnú nemožnosť výkladu článku 2909 Občianskeho zákonníka v súlade s požiadavkou nebrať do úvahy vnútroštátne účinky právnej sily rozhodnutej veci za okolností sporu vo veci samej (opäť, ak by sa takáto požiadavka preukázala), rozhodnutie o tejto otázke prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu z hľadiska možností výkladu, ktoré má podľa platného vnútroštátneho práva. Skutočnosť, že tento návrh bol podaný bez vznesenia otázok týkajúcich sa údajnej nemožnosti vykladať vyššie uvedené ustanovenie vnútroštátneho práva v súlade s právom EÚ, naznačuje, že predkladajúci vnútroštátny súd nezistil takú prekážku výkladu, akú opisuje Cattolica.

1. Rozsah analýzy

42. Chcel by som uviesť dve vysvetlenia týkajúce sa rozsahu tejto analýzy.

43. Po prvé , ako pripomína Komisia, v spore vo veci samej ide o súkromné osoby (navrhovatelia v spore vo veci samej) namietajúce neplatnosť (nevymožiteľnosť) zmluvného ustanovenia voči inej súkromnej osobe (Cattolica) z dôvodu porušenia článku 2 ods. 1 druhej smernice. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, a ako som už stručne uviedol vyššie, však smernica nemôže vyvolávať priamy horizontálny účinok medzi súkromnými osobami.( 19 ) Preto sa na článok 2 ods. 1 druhej smernice ako taký nemožno odvolávať vo vzťahu k poisťovateľovi na účely tvrdenia, že doložka o vylúčení je neplatná (nevymožiteľná). Predkladajúci vnútroštátny súd však vysvetľuje, že pravidlo stanovené v tomto článku sa odráža v druhom odseku článku 18 zákona č. 990 (ako vyplýva z bodov 18 a 19 vyššie). Ďalej vysvetľuje, že toto ustanovenie, ako ho vykladajú vnútroštátne súdy, zakotvuje zásadu, podľa ktorej zmluvné ustanovenia obmedzujúce poistné krytie nemožno vymáhať vo vzťahu k poškodeným tretím osobám, ako talianska vláda tiež uviedla na pojednávaní.

44. Za týchto okolností nemožno vychádzať z toho, že tento návrh vyvoláva otázku priamej uplatniteľnosti článku 2 ods. 1 druhej smernice v horizontálnom vzťahu, ale skôr sa usiluje o výklad jeho ustanovení na účely správneho uplatnenia (v súlade s právom EÚ) rovnocenného ustanovenia vnútroštátneho práva, ako aj príslušných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sa týkajú právnej sily rozhodnutej veci.

45. Po druhé tento návrh sa primárne týka dôsledkov výnimky právnej sily rozhodnutej veci súvisiacej so spotrebiteľom v oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Komisia však vo svojich písomných podaniach poukázala na to, že ak by sa vzťah medzi poisťovňou Cattolica a PA považoval za vzťah medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle smernice 93/13, zásady vyplývajúce z ochrany stanovenej v tejto smernici by sa automaticky uplatňovali (vrátane tých, ktoré sa týkajú výnimky právnej sily rozhodnutej veci). Na pojednávaní sa podrobne diskutovalo aj o vzájomnom pôsobení medzi oboma režimami.

50. Po druhé , pokiaľ ide o osoby, na ktoré sa vzťahuje táto záruka porovnateľnej ochrany, Súdny dvor opakovane uviedol, že jediné povolené rozlišovanie je medzi vodičom a spolujazdcom.( 22 ) Z toho vyplýva, že všetci cestujúci musia byť chránení podľa pravidiel práva EÚ o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a ich právne postavenie musí byť rovnaké bez ohľadu na to, či sú zároveň najmä poistníkom.( 23 ) Inými slovami, skutočnosť, že cestujúci má postavenie poistníka, neovplyvňuje jeho postavenie tretej osoby, ktorá bola poškodená nehodou( 24 ) (hoci takýto cestujúci nemôže byť zjavne považovaný za tretiu osobu v rámci poistnej zmluvy, ktorá sa vzťahuje na vozidlo, ktoré malo nehodu).

51. Po tretie Súdny dvor rozhodol, že poisťovatelia vo všeobecnosti nemajú možnosť odvolávať sa na právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia v úsilí vylúčiť odškodnenie osôb poškodených nehodou.( 25 ) Vysvetlil tiež, že článok 2 ods. 1 druhej smernice iba pripomína túto povinnosť tým, že od členských štátov požaduje, aby zabezpečili, že určité právne predpisy alebo ustanovenia poistnej zmluvy budú neplatné (nevymožiteľné) vo vzťahu k tretím osobám poškodeným nehodou.( 26 )

52. Pripomínam, že kategórie legislatívnych alebo zmluvných ustanovení, ktoré normotvorca EÚ vyčlenil, vylučujú používanie vozidiel i) osobami, ktoré nie sú výslovne alebo nevýslovne oprávnené, ii) osobami, ktoré nevlastnia preukaz umožňujúci im viesť príslušné vozidlo, a iii) osobami, ktoré porušujú zákonné technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti vozidla (predmet prejednávanej veci). V tomto kontexte Súdny dvor zdôraznil, že jediná výnimka z povinnosti odškodniť poškodené tretie strany sa týka prvej vyššie uvedenej kategórie, pokiaľ ide o osoby, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, pokiaľ poisťovateľ môže preukázať, že vedeli, že vozidlo bolo odcudzené,( 27 ) ako vyplývalo z článku 2 ods. 1 druhého pododseku druhej smernice (teraz článok 13 ods. 1 druhý pododsek smernice 2009/103).( 28 ) Táto výnimka sa zrejme v prejednávanej veci neuplatní.

54. Na základe toho Súdny dvor rozhodol, že je nezlučiteľná s právom EÚ: vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú automobilom nekryje zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú osobám (ktoré boli skutočnými poškodenými tretími osobami) cestujúcim v časti motorového vozidla, ktorá nebolo projektovaná ani konštruovaná so sedadlami pre cestujúcich;( 31 ) právna úprava umožňujúca odmietnutie alebo neprimerané obmedzenie odškodnenia, ktoré má poisťovateľ vyplatiť obeti nehody, ak bola táto osoba vlastníkom vozidla a prispela k škode alebo ujme na zdraví tým, že sa rozhodla nastúpiť do vozidla napriek tomu, že ho riadila osoba pod vplyvom omamných látok;( 32 ) právna úprava, ktorá automaticky vylučuje z poistného krytia cestujúceho, ktorý bol obeťou dopravnej nehody, bol poistený na vedenie vozidla a zároveň dal povolenie na vedenie tohto vozidla nepoistenému vodičovi;( 33 ) a nakoniec právna úprava umožňujúca poisťovateľovi namietať neplatnosť poistnej zmluvy z dôvodu úmyselne nepravdivých vyhlásení poistenej osoby, ktorá bola obeťou dopravnej nehody, pri uzavretí tejto poistky, pokiaľ ide o totožnosť obvyklého vodiča dotknutého vozidla.( 34 )

55. Práve vzhľadom na tieto zásady predkladajúci vnútroštátny súd podľa všetkého považuje skutočnosť, že Cattolica dokázala v skoršej fáze tohto konania získať späť sumy vyplatené navrhovateľom v spore vo veci samej v súvislosti s nehodou, ktorá spôsobila smrť PA, za nezlučiteľnú s ustanovením článku 2 ods. 1 druhej smernice.

56. Presné dôsledky judikatúry uvedenej v bodoch 53 a 54 vyššie pre spor vo veci samej však nie sú predmetom tohto návrhu, a preto ich tu nebudem podrobnejšie skúmať. Predkladajúci vnútroštátny súd sa totiž pýta, či musí byť takéto preskúmanie povolené na základe práva EÚ, keďže vnútroštátne právo ho vylučuje z dôvodu účinkov právnej sily rozhodnutej veci. V dôsledku toho sa teraz musím zaoberať výnimkami z vyššie uvedeného vyjadrenia zásady právnej istoty, ktoré vyplývajú z práva EÚ.

61. Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, to isté nemožno povedať o tretej kategórii, teda o výnimkách týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, najmä podľa smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto ochrana zahŕňa nasledujúce dva kľúčové aspekty, ktoré sú v prejednávanej veci relevantné.

62. Po prvé Súdny dvor ustálene pripomína, že „je systém ochrany zavedený smernicou 93/13 založený na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti“.( 41 )

65. Súdny dvor rozvinul vyššie uvedené zásady najmä v kontexte „zjednodušených“ súhrnných postupov, akými sú tie, ktoré sa týkajú exekúcie hypoték a vydávania alebo vymáhania platobných príkazov.( 48 ) Zároveň však vysvetlil, že sa uplatňujú v rámci riadnych konaní, ktoré môžu zahŕňať niekoľko fáz, na ktorých sa spotrebitelia zúčastnili a ktoré neboli ovplyvnené obmedzujúcim pravidlom vnútroštátneho procesného práva, ktoré by týmto spotrebiteľom nadmerne sťažilo alebo znemožnilo výkon práv. Z nedávneho rozsudku Súdneho dvora Soledil (ktorý sa týkal prípadu zahŕňajúceho niekoľko fáz riadneho konania s účasťou spotrebiteľov) totiž vyplýva, že práve (samotné) nepreskúmanie možnej nekalej povahy príslušných zmluvných podmienok vnútroštátnym súdom viedlo k takému nadmernému sťaženiu alebo znemožneniu.( 49 )

66. Po pripomenutí týchto skutočností sa teraz budem zaoberať jadrom veci a preskúmam, či vyššie opísané zásady, rozvinuté v oblasti ochrany spotrebiteľa, musia analogicky platiť za okolností sporu vo veci samej, čo povedie k tomu, že nie je možné prihliadať na vnútroštátne účinky právnej sily rozhodnutej veci.

3. Právna sila rozhodnutej veci za okolností prejednávanej veci

67. Aby som zaujal stanovisko k prvej prejudiciálnej otázke, ako je zhrnuté v predchádzajúcom bode, podrobnejšie preskúmam odôvodnenie výnimky z právnej sily rozhodnutej veci súvisiacej so spotrebiteľom, ktorá, ako vysvetlím, úzko súvisí s povinnosťou preskúmania ex offo rozvinutou v tej istej oblasti práva (a). Na základe toho vysvetlím, že keďže táto povinnosť sa podľa môjho názoru nevzťahuje na oblasť práva, ktorá je predmetom prejednávanej veci, nemôže sa uplatniť ani vyššie uvedená výnimka z právnej sily rozhodnutej veci (b). Pre úplnosť, ak by Súdny dvor nesúhlasil s mojou analýzou, sa budem zaoberať pojmom „úplná nečinnosť“ spotrebiteľa, ako je naznačené v druhej prejudiciálnej otázke (c), a následne uvediem niekoľko záverečných poznámok o vzťahu medzi smernicou 93/13 a oblasťou poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami (d).

72. Už som však vysvetlil, že kľúčovým prvkom vyplývajúcim z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa právnej sily rozhodnutej veci v kontexte smernice 93/13 je vysvetlenie, že ak vnútroštátny súd primerane nepreskúmal zmluvné podmienky,( 53 ) účinnosť ochrany, ktorá má byť poskytnutá spotrebiteľovi, sa považuje za narušenú. Inými slovami, záver, že zásada efektivity bola porušená (čo si vyžaduje, aby sa neprihliadalo na účinky právnej sily rozhodnutej veci), nezávisí od určenia zvlášť obmedzujúceho procesného pravidla, ktoré by bolo „zodpovedné“ za ťažkosti spotrebiteľa pri ochrane jeho práv. Samotná skutočnosť, že vnútroštátny súd nepreskúmal, v prípade potreby ex offo , možnú nekalú povahu príslušného zmluvného ustanovenia, postačuje na vyvodenie takého záveru bez ohľadu na to, či spotrebiteľ čelil špecifickým procesným prekážkam (napríklad extrémne krátkej lehote na podanie žaloby alebo vyjadrenia k žalobe), čo mu „nadmerne sťažuje“ primeranú obhajobu jeho veci alebo seba samého a namietanie nekalej povahy sporného ustanovenia. Pripomínam, že tento záver platí aj bez ohľadu na to, či boli príslušné konania svojou povahou obzvlášť rýchle (vydávanie alebo vymáhanie platobných príkazov, hypotekárne konania) alebo či boli bežné.( 54 )

73. Ďalej pripomínam, že obe povinnosti (vykonať preskúmanie ex offo , a ak takéto preskúmanie neprebehlo, neprihliadať na účinky právnej sily rozhodnutej veci) vznikli postupne v právnom rámci, ktorý odráža obavy týkajúce sa verejného poriadku alebo verejného záujmu,( 55 ) kde sú obe povinnosti úzko prepojené. Súdny dvor totiž poukázal na to, že „povinnosť… preskúmania ex offo je odôvodnená povahou a významom verejného záujmu, ktorý je základom ochrany, ktorú smernica 93/13 priznáva spotrebiteľom, takže účinné preskúmanie prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako to vyžaduje táto smernica, nemožno zaručiť, ak by sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala na súdne rozhodnutia, v ktorých sa takéto preskúmanie neuvádza“.( 56 )

76. Na úvod pripomínam, že podľa práva EÚ neexistuje všeobecná povinnosť, aby vnútroštátne súdy bez návrhu preskúmali porušenie práva EÚ bez ohľadu na význam daného ustanovenia pre právny poriadok EÚ, ak majú strany skutočnú príležitosť namietať také porušenie na vnútroštátnom súde.( 58 ) Tento postoj možno vysvetliť tým, že najmä v civilnom konaní je zvyčajne na stranách, aby prevzali iniciatívu, zatiaľ čo súdy nie sú povinné namietať konkrétne porušenie ex offo , ak by to znamenalo prekročiť rámec konania. V dôsledku toho Súdny dvor požaduje, aby vnútroštátne súdy konali z vlastnej iniciatívy na základe práva EÚ len vo výnimočných prípadoch, keď je to odôvodnené verejným záujmom.( 59 )

77. Už som vysvetlil, že to platí najmä v oblasti ochrany spotrebiteľa, konkrétnejšie v situáciách patriacich do pôsobnosti smernice 93/13. Súdny dvor túto povinnosť rozšíril aj na situácie podľa iných aktov spotrebiteľského práva EÚ.( 60 ) Oblasť ochrany spotrebiteľa je, pokiaľ viem, jedinou oblasťou v širšej problematike civilných záležitostí upravených právom EÚ, kde Súdny dvor konštatoval existenciu takej povinnosti (v prípadoch, keď takáto povinnosť nie je výslovne stanovená príslušnou legislatívou EÚ).

78. Ďalšie výnimky sú definované v oblasti prisťahovaleckého a azylového práva, kde Súdny dvor odôvodnil tento prístup absolútnou povahou práva na ochranu (zákaz mučenia alebo neľudského a ponižujúceho zaobchádzania či trestu v kontexte prijatia rozhodnutia o návrate),( 61 ) jeho významom v spojení so špecifickým legislatívnym režimom (právo na slobodu v kontexte zadržania v prisťahovaleckých a azylových záležitostiach)( 62 ) a legislatívnou definíciou harmonizovaného rozsahu súdneho preskúmania (žiadosti o medzinárodnú ochranu zamietnuté na základe pojmu „bezpečná krajina pôvodu“).( 63 )

84. Tento cieľ môže byť nepochybne vnímaný ako odraz zvlášť dôležitej verejnej politiky analogicky s úvahami Súdneho dvora o povahe politiky ochrany spotrebiteľov (pozri bod 63 vyššie).

85. Ak by sa to akceptovalo, ďalej možno uviesť, že pokiaľ ide o kritériá slabšej „informovanosti a vyjednávacej sily“, na ktoré sa odkazuje v kontexte smernice 93/13, obete dopravných nehôd sú v skutočnosti v ešte ťažšej situácii než spotrebitelia. Ak sú totiž obeťami skutočné tretie strany vo vzťahu k vozidlu zapojenému do nehody (čo je podľa mňa typický scenár), nebudú poznať totožnosť poisťovateľa (nieto ešte obsah poistnej zmluvy).( 69 ) To by mohlo ďalej viesť k názoru, že bez súdneho preskúmania vymožiteľnosti podmienok tejto poistnej zmluvy ex offo by ochrana, na ktorú majú tieto osoby nárok, bola „neúplná a nedostatočná“( 70 ) (analogicky s konštatovaniami týkajúcimi sa záležitostí, ktoré patria najmä pod smernicu 93/13).

86. Napriek tomu by som z nasledujúcich dôvodov neodporúčal prijať tento postoj.

89. Hoci totiž článok 2 ods. 1 druhej smernice požaduje relatívnu neplatnosť (nevymožiteľnosť voči poškodeným) určitých podmienok zahrnutých v poistnej zmluve, cieľom nie je náprava zmluvnej nerovnováhy medzi poisťovateľom a poškodenou treťou stranou (lebo v typickom scenári medzi týmito dvoma stranami jednoducho zmluva neexistuje),( 73 ) ale ochrana poškodeného pred právnymi účinkami týchto podmienok (ktoré by zabránili obeti získať odškodnenie za spôsobenú škodu a ujmu na zdraví) bez ohľadu na prípadný zmluvný vzťah medzi týmito dvoma stranami. Táto špecifická ochranná logika je zvlášť zrejmá pri skúmaní tej časti článku 2 ods. 1 druhej smernice, ktorá požaduje relatívnu neplatnosť (nevymožiteľnosť) právnych predpisov s vylučujúcimi účinkami opísanými v tomto ustanovení (a v bode 52 vyššie) – právnych predpisov, ktoré zo svojej podstaty existujú nezávisle od vôle strán.

90. V súvislosti s vyššie uvedeným ochrana poškodených tretích strán neznamená, že podmienky (alebo právne predpisy), ktoré vylučujú najmä nelegálnu prepravu z poistného krytia, treba ako také považovať za nezákonné. Naopak, skutočnosť, že k nehode došlo v dôsledku nelegálnej prepravy, zostáva podľa môjho názoru relevantným faktorom vo vzťahu medzi poisťovateľom a poistníkom (lebo právne účinky sa majú vylúčiť len vo vzťahu k poškodenému).( 74 )

91. Z tohto pohľadu sa logika, ktorou sa riadi článok 6 ods. 1 smernice 93/13 na jednej strane, výrazne líši od logiky článku 2 ods. 1 druhej smernice na druhej strane, pokiaľ ide o „sankciu“, ktorú požadujú v súvislosti s „problematickými“ zmluvnými podmienkami. Hoci prvé ustanovenie požaduje, aby nekalá zmluvná podmienka nezaväzovala spotrebiteľa ako jednu zmluvnú stranu (v dôsledku jej vnútornej nezákonnosti), o tento výsledok sa neusiluje článok 2 ods. 1 druhej smernice, ktorý požaduje, aby dané ustanovenia nevyvolávali právne účinky voči obetiam dopravných nehôd, ktoré sú zväčša tretími stranami poistnej zmluvy.

95. Naopak, článku 2 ods. 1 druhej smernice chýba systémovejší a odstrašujúci rozmer článku 7 ods. 1 smernice 93/13, ktorý vyzýva členské štáty, aby zabránili používaniu nekalých podmienok (vo všeobecnosti). Z tohto pohľadu možno výnimku z právnej sily rozhodnutej veci vykladať v tom zmysle, že plní funkciu odrádzania predajcov alebo dodávateľov od zahrnutia nekalých podmienok do zmlúv tým, že im odopiera výhodu právnej istoty, ktorá by inak vyplývala z právoplatnosti súdneho rozhodnutia v ich prospech (rozhodnutie prijaté bez preskúmania, či je daná podmienka nekalá v zmysle smernice 93/13). Tento rozmer nie je prítomný v článku 2 ods. 1 druhej smernice, lebo, ako už bolo uvedené, cieľom je zabezpečiť, aby poškodená tretia strana, ktorá (zvyčajne) nemá zmluvný vzťah s poisťovateľom, bola poisťovateľom odškodnená bez ohľadu na prípadnú doložku o vylúčení. Naopak, toto ustanovenie sa neusiluje úplne zakázať doložky o vylúčení.

96. Keďže judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa požiadavky na zrušenie právnej sily rozhodnutej veci je napojená na tento špecifický preventívny a systémový aspekt režimu smernice 93/13 (aby sa zabezpečilo, že nekalé podmienky sa všeobecne nebudú používať, okrem vylúčenia ich právnych účinkov v danej veci) a keďže tento postoj predstavuje výnimku z hlavného pravidla, podľa ktorého musí byť rešpektovaná právoplatnosť súdneho rozhodnutia, domnievam sa, že zrušenie právnej sily rozhodnutej veci nie je potrebné za okolností sporu vo veci samej, kde sa nesleduje podobný systémový cieľ.( 76 )

98. Právna úprava v oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami je samozrejme aj nástrojom prispievajúcim k fungovaniu vnútorného trhu a najmä k voľnému pohybu vozidiel a osôb, ako je uvedené v príslušných smerniciach.( 81 ) Zároveň však bolo uznané, že táto harmonizácia síce sleduje dvojaký cieľ pripomenutý v bode 49 vyššie (zabezpečiť voľný pohyb vozidiel a osôb v nich cestujúcich a zaručiť porovnateľné zaobchádzanie pre obete nehôd), zameriava sa však najmä na ochranu obetí dopravných nehôd, čo je zároveň deklarovaným účelom (predtým existujúcich) hraničných kontrol povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním motorových vozidiel.( 82 ) V rovnakom duchu Komisia na pojednávaní poukázala na to, že povinnosť povinného krytia (zabezpečujúca, že všetky vozidlá bežne sa nachádzajúce na území daného členského štátu majú poistenie zodpovednosti za škodu)( 83 ) a priamy nárok, ktorý musia mať obete voči poisťovateľovi zodpovednej osoby (požiadavka, ktorá bola neskôr pridaná k skutkovým okolnostiam sporu vo veci samej),( 84 ) tvoria ústredné prvky spornej právnej úpravy.

99. Hoci nechcem znižovať význam tohto cieľa a osobných ťažkostí, ktoré dopravné nehody spôsobujú obetiam, zdá sa mi, že tento dôvod, hoci opäť súvisí s vnútorným trhom, nie je tak hlboko zakorenený v sledovaní cieľa vnútorného trhu ako v prípade harmonizácie požadovanej smernicou 93/13 (ktorá, ako bolo vysvetlené, priamo a okamžite zlepšuje obchodné transakcie). Tento dôvod je v každom prípade opäť jednoducho odlišný v tom, čo sa usiluje dosiahnuť. To spolu s vyššie uvedenou výnimočnou odchýlkou od štandardného fungovania práva, ktorú predstavuje požiadavka na preskúmanie ex offo a zrušenie právnej sily rozhodnutej veci, poskytuje ďalšie odôvodnenie, prečo by sa tieto výnimky rozvinuté najmä podľa smernice 93/13 nemali rozširovať na oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami.

c) Scenár „úplnej nečinnosti“ strany

102. Pre úplnosť, a pokiaľ by Súdny dvor nesúhlasil s mojou vyššie uvedenou analýzou, sa teraz budem zaoberať druhou otázkou, ktorou sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či má na posúdenie povinnosti neprihliadať na účinky právnej sily rozhodnutej veci podľa vnútroštátneho práva – keby sa táto povinnosť preukázala – vplyv skutočnosť, že podľa neho navrhovatelia v spore vo veci samej „vystupovali úplne pasívne“, keď nenapadli uplatniteľnosť doložky o vylúčení v skoršej fáze súdneho konania.

103. Odpoveď na túto otázku je podľa mňa pomerne priamočiara.

104. Po prvé pojem „celková pasivita“ (alebo „úplná nečinnosť“) bol rozvinutý v rozsudku Asturcom Telecomunicaciones a v následnej judikatúre v kontexte mimoriadnej povinnosti neprihliadať na vnútroštátne účinky právnej sily rozhodnutej veci.( 85 ) Ako uvádza predkladajúci vnútroštátny súd, konkrétnejšie označuje „výnimku z tejto výnimky“. Na vysvetlenie, ak mimoriadna povinnosť súdu neprihliadať na účinky právnej sily rozhodnutej veci v zásade vzniká s cieľom chrániť spotrebiteľa, ale tento spotrebiteľ zostáva dotknutom konaní úplne nečinný, povinnosť neprihliadať na právnu silu rozhodnutej veci sa neuplatňuje a situácia sa vracia do štandardného stavu, v ktorom účinky právnej sily rozhodnutej veci zostávajú nedotknuté.

105. Po druhé mi však nie je úplne jasné, aké okolnosti by mohli viesť k účinnému „obnoveniu“ takejto štandardnej situácie, keďže povinnosť namietať možnú nekalú povahu zmluvných podmienok ex offo podľa všetkého platí v akejkoľvek fáze súdneho konania, v dôsledku čoho je „nečinnosť“ spotrebiteľa v zásade irelevantná prinajmenšom v súdnych konaniach, ktoré stále prebiehajú (ako v spore vo veci samej).

111. Navyše skutkové okolnosti sporu vo veci samej ukazujú, že môžu nastať situácie, keď je poškodená tretia osoba zároveň stranou príslušnej poistnej zmluvy, v dôsledku čoho, ak sú splnené príslušné podmienky, je táto zmluva „oprávnená“ patriť do pôsobnosti smernice 93/13.( 87 )

112. Vzhľadom na to môže vzniknúť určitá nezrovnalosť v procesných možnostiach, ktoré bude mať takáto strana k dispozícii na rozdiel od iných obetí dopravných nehôd. Poškodený, ktorý je zároveň poistníkom, totiž bude mať automaticky právo odvolávať sa na procesný vývoj v súvislosti s preskúmaním ex offo alebo zrušením právnej sily rozhodnutej veci v zmysle smernice 93/13, opäť za predpokladu, že sporná poistná zmluva spĺňa podmienky na to, aby mohla byť klasifikovaná ako zmluva medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (v zmysle tejto smernice). Naopak, túto možnosť nebudú mať ostatní poškodení, ak tieto podmienky nie sú splnené alebo ak poškodený nie je poistníkom.( 88 )

113. Nemyslím si, že to má vplyv na výsledok predchádzajúcej analýzy.

114. V prvom rade každá námietka, ktorá by mohla byť vznesená podľa smernice 93/13, by musela byť z pochopiteľných dôvodov formulovaná ako námietka nekalej povahy v zmysle tejto smernice. Tento aspekt skúmania daného zmluvného ustanovenia sa tiež jasne líši od tých, ktoré upravuje najmä článok 2 ods. 1 druhej smernice.( 89 )

1 Jazyk prednesu: angličtina.

2 Druhá Smernica Rady z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3) (ďalej len „druhá smernica“).

3 Anglické znenie tohto ustanovenia odkazuje na povinnosť zabezpečiť, aby sa sporné ustanovenia „[považovali] za neplatné, pokiaľ ide o nároky tretích osôb poškodených nehodou“ („deemed to be void in respect of claims by third parties who have been victims of an accident“); francúzske znenie odkazuje na ustanovenie alebo doložku, ktorá musí byť „ réputée sans effet en ce qui concerne le recours des tiers victimes d’un sinistre “. Ako vysvetlím neskôr, táto povinnosť teda nesmeruje k dosiahnutiu (absolútnej) neplatnosti daného ustanovenia alebo doložky, ale skôr k zabezpečeniu, aby nevyvolávalo právne účinky vo vzťahu k určitej kategórii osôb. Zdá sa mi, že v niektorých právnych poriadkoch možno túto situáciu označiť ako „relatívnu neplatnosť“ alebo „nevymožiteľnosť“.

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, 2009, s. 11), najmä jej článok 13 ods. 1 písm. c).

5 Smernica 2009/103 kodifikovala roztrieštený systém, ktorý sa postupne vyvíjal prostredníctvom viacerých smerníc, uvedených v jej odôvodnení 1. Tieto predchádzajúce smernice upravovali rôzne aspekty systému poistenia zodpovednosti za motorové vozidlá a v závislosti od dátumu nehody sa mohli na konkrétny prípad uplatňovať paralelne. Pozri napríklad rozsudok zo 14. septembra 2017, Delgado Mendes (C‑503/16, EU:C:2017:681, bod 31).

12 Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993 s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

13 Rozsudky zo 16. júla 2020, Governo della Repubblica italiana (Postavenie talianskych zmierovacích sudcov) (C‑658/18, EU:C:2020:572, bod 61 a tam citovaná judikatúra), a z 29. júla 2024, Valančius (C‑119/23, EU:C:2024:653, bod 39 a tam citovaná judikatúra).

14 Pozri napríklad rozsudok z 18. decembra 2025, Procura della Repubblica presso il Tribunale di Firenze (C‑325/24, EU:C:2025:989, bod 36 a tam citovaná judikatúra).

15 Alebo pokiaľ ide o hypotetický problém, prípadne ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď; pozri napríklad tamže (bod 37 a tam citovaná judikatúra).

16 Pozri napríklad návrhy, ktoré som predniesol vo veci Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) (C‑582/21, EU:C:2023:674, body 85 až 87 a tam citovaná judikatúra) (ďalej len „návrhy, ktoré som predniesol vo veci Profi Credit Polska“).

17 Rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith (C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 44 a tam citovaná judikatúra), ktorý sa týka tretej smernice.

24 Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Matmut (C‑236/23, EU:C:2024:560, body 47 až 53).

25 Rozsudok z 1. decembra 2011, Churchill Insurance Company a Evans (C‑442/10, EU:C:2011:799, bod 33 a tam citovaná judikatúra) (ďalej len „rozsudok Churchill Insurance Company“).

26 Tamže (bod 34 a tam citovaná judikatúra).

27 Pozri napríklad rozsudok Matmut (bod 34).

28 Rozsudky Churchill Insurance Company (bod 35 a tam citovaná judikatúra), a Matmut (body 36 a 46 a tam citovaná judikatúra).

29 Na účely prejednávanej veci nie je potrebné komentovať ťažkosti, ktoré toto rozlišovanie spôsobuje, ako je uvedené napríklad v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Biondi vo veci Stichting Koskea (C‑490/24, EU:C:2025:735, body 14 až 16) (ďalej len „návrhy prednesené vo veci Stichting Koskea“), a návrhoch prednesených vo veci Churchill Insurance Company (body 15 až 17).

36 Pozri napríklad rozsudky Soledil (bod 32), a z 24. októbra 2018, XC a i. (C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 52 a tam citovaná judikatúra).

37 Rozsudky Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) (bod 39 a tam citovaná judikatúra), a zo 16. januára 2025, BALTIC CONTAINER TERMINAL (C‑376/23, EU:C:2025:20, bod 73 a tam citovaná judikatúra).

38 Pokiaľ ide o výnimky rozvinuté na základe zásady ekvivalencie, pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) (body 42 až 50).

39 Rozsudok z 18. júla 2007, Lucchini (C‑119/05, EU:C:2007:434, bod 63). Súdny dvor zdôraznil výnimočný charakter tohto konštatovania v rozsudku z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti (C‑213/13, EU:C:2014:2067, bod 61).

40 Pokiaľ ide o oblasť dane z pridanej hodnoty, pozri rozsudok zo 16. júla 2020, UR (Zdanenie advokátov DPH) (C‑424/19, EU:C:2020:581, body 32 až 34 a tam citovaná judikatúra); pokiaľ ide o oblasť štátnej pomoci, rozsudok z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen (C‑505/14, EU:C:2015:742, body 43 až 46); a pokiaľ ide o oblasť spoločnej poľnohospodárskej politiky, rozsudok zo 7. apríla 2022, Avio Lucos (C‑116/20, EU:C:2022:273, body 102 až 105).

41 Rozsudok Soledil (bod 22 a tam citovaná judikatúra).

48 Rozsudky z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC (C‑49/14, EU:C:2016:98); z 26. januára 2017, Banco Primus (C‑421/14, EU:C:2017:60); zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i. (C‑693/19 a C‑831/19, EU:C:2022:395); Ibercaja Banco; z 18. januára 2024, Getin Noble Bank a i. (Preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok ex offo ) (C‑531/22, EU:C:2024:58), a z 29. februára 2024, Investcapital (C‑724/22, EU:C:2024:182). Na rozdiel od týchto prípadov sa rozsudok Unicaja Banco netýkal vymáhania povinností spotrebiteľov, ale skôr žaloby, ktorou sa spotrebiteľ domáha určenia, že doložka v hypotekárnej zmluve je neplatná, a vrátenia súm, ktoré boli podľa nej neoprávnene zaplatené.

49 Rozsudok Soledil (najmä body 36 až 39 v spojení s bodmi 11 až 17).

50 Rozsudok Soledil (bod 33 a tam citovaná judikatúra).

51 Pozri piate odôvodnenie tretej smernice.

52 Rovnako, ako som už uviedol, spis nijako nenaznačuje, že potreba ignorovať účinky právnej sily rozhodnutej veci by mohla byť odôvodnená zásadou ekvivalencie.

53 Pripomínam, že nie všetky formy súdneho preskúmania môžu zabrániť následnému súdnemu preskúmaniu, ale len také, ktoré spĺňajú určité podmienky, ako bolo vysvetlené najmä v rozsudku z 29. februára 2024, Investcapital (C‑724/22, EU:C:2024:182, bod 45), a pripomenuté v rozsudku Soledil (bod 35).

60 Pokiaľ ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), pozri rozsudky z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová (C‑377/14, EU:C:2016:283, body 62 až 74), a z 5. marca 2020, OPR‑Finance (C‑679/18, EU:C:2020:167, body 17 až 24).

61 Rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat (C‑156/23, EU:C:2024:892, bod 50).

62 Rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo ) (C‑704/20 a C‑39/21, EU:C:2022:858, body 85 až 90 a 94).

63 Rozsudok zo 4. októbra 2024, Ministerstvo vnitra České republiky, Odbor azylové a migrační politiky (C‑406/22, EU:C:2024:841, body 93 až 98).

64 Rozsudok K.B. a F.S. (body 44 až 53 a najmä bod 19).

65 Tamže (bod 52).

72 Pripomínam, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa“.

73 Ak náhodou existuje, ako je to v spore vo veci samej, ide o nepredvídateľnú situáciu, ako uviedla talianska vláda na pojednávaní.

74 Pripomínam, že siedme odôvodnenie druhej smernice stanovuje: „keďže je v záujme poškodených, aby boli účinky určitých výnimiek obmedzené na vzťah medzi poisťovateľom a osobou zodpovednou za nehodu“.

75 Pripomínam, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.

76 Skutočnosť, že konečné súdne rozhodnutie vo veci samej bolo vydané v konaní, ktoré stále prebieha, je sama osebe irelevantná. Ako som uviedol na inom mieste, je všeobecne známe, že pojem právoplatné rozhodnutie (ku ktorému sa viažu účinky právnej sily rozhodnutej veci) nie je obmedzený len na jediné formálne rozhodnutie, ktorým je vec fakticky ukončená (preto, že sa strany rozhodli nepokračovať, alebo preto, že boli vyčerpané všetky dostupné opravné prostriedky). Účinky právnej sily rozhodnutej veci môžu vzniknúť v rámci prebiehajúceho konania, v jeho rôznych štádiách a v rôznych aspektoch sporu, a to preto, že účastníci konania pôvodne nenamietali dotknutú otázku, alebo neskôr nespochybnili jej posúdenie. Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Soledil (C‑320/24, EU:C:2025:469, bod 77).

83 Ako požadoval článok 3 ods. 1 prvej smernice a následne článok 3 smernice 2009/103.

84 Článok 3 smernice 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel) (Ú. v. ES L 181, 2000, s. 65; Mim. vyd. 06/003, s. 331). Pozri článok 18 smernice 2009/103.

85 Pozri rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 47); Unicaja Banco (bod 28 a tam citovaná judikatúra); z 18. januára 2024, Getin Noble Bank a i. (Preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok ex offo ) (C‑531/22, EU:C:2024:58, bod 45 a tam citovaná judikatúra), a Soledil (bod 41).

86 Pozri tiež rozsudok Soledil (bod 41), v ktorom Súdny dvor odpovedal na podobnú otázku predloženú za podobných okolností, kde, ako už bolo uvedené, sa príslušní spotrebitelia zúčastnili na konaní, ale včas nenamietali nekalú povahu sporného zmluvného ustanovenia.

87 Za predpokladu, že smernica 93/13 sa z časového hľadiska uplatňuje na prejednávanú vec.

88 Tento scenár by si vyžadoval určenie, či sa (skutočná) poškodená tretia osoba môže domáhať ochrany spotrebiteľa podľa smernice 93/13, ak by sa preukázalo, že poistník konal pri uzatváraní poistnej zmluvy ako spotrebiteľ.