C-23/25
ECLI:EU:C:2026:314
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0023
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 16. apríla 2026( 1 )
Vec C ‑ 23/25 [Sutuska] ( i )
AS
proti
Bank Millennium S.A.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Článok 6 ods. 1 – Článok 7 ods. 1 – Účinky konštatovania, že zmluvná podmienka je nekalá – Neplatnosť zmluvy – Poistné zmluvy uzavreté ako zábezpeka v prípade neplatnosti zmluvy o úvere – Možnosť uplatniť pohľadávky, ktoré idú nad rámec vrátenia súm dohodnutých v zmluve a zaplatenia úrokov z omeškania – Právo spotrebiteľa na vrátenie zaplateného poistného – Poistenia pokrývajúce riziko veriteľa alebo riziko dlžníka – Proporcionalita “
I. Úvod
1. Prejednávaná vec sa týka dôsledkov zrušenia spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahovala nekalé podmienky v zmysle smernice o nekalých podmienkach( 2 ).
2. Predkladajúci vnútroštátny súd Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) rozhodol, že zmluva o hypotekárnom úvere uzavretá medzi spotrebiteľom a bankou je neplatná, pretože zistil, že zmluva obsahuje nekalé podmienky. Uvedený súd musí teraz rozhodnúť, či je banka povinná uhradiť spotrebiteľovi sumy zaplatené v súvislosti s viacerými poistnými zmluvami, ktorých uzatvorenie banka od spotrebiteľa požadovala v čase uzavretia danej zmluvy.
II. Okolnosti konania, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
3. Dňa 14. marca 2007 AS, dlžníčka a žalobkyňa vo veci samej, uzavrela so spoločnosťou Bank Millennium, žalovanou vo veci samej, zmluvu o dlhodobom hypotekárnom úvere indexovanom na švajčiarsky frank.
4. Zmluva obsahovala ustanovenie, podľa ktorého sa splátky úveru mali platiť v poľských zlotých (PLN) po prepočte podľa predajného kurzu švajčiarskeho franku v súlade s kurzovým lístkom banky platným v deň platby. Predkladajúci vnútroštátny súd dospel k záveru, že táto menová doložka je nekalá, a preto čiastočným rozsudkom zo 16. januára 2025 vyhlásil celú zmluvu za neplatnú. Podľa vnútroštátneho práva sa v prípade neplatnosti zmluvy vyžaduje, aby zmluvné strany vrátili všetky plnenia, ktoré na základe tejto zmluvy získali.
5. Okrem úhrady splátok úveru si AS nárokuje 15 108,15 PLN (približne 3 573 eur), čo predstavuje poistné zaplatené za štyri poistné zmluvy uzatvorené v súvislosti s úverovou zmluvou.
6. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania išlo o (i) poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu( 3 ); (ii) preklenovacie poistenie( 4 ); (iii) poistenie nehnuteľnosti a (iv) životné poistenie.
7. Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že v konaní, ktoré pred ním prebieha, nebolo sporné, že banka musí dlžníkovi uhradiť sumu poistného zaplateného na poistenie, ktoré kryje jej vlastné riziko, konkrétne poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu a preklenovacie poistenie.
8. Existuje však spor o to, či dlžník môže získať späť poistné zaplatené za poistenie, ktoré chráni jeho vlastné riziká, konkrétne poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie.
9. Ako vysvetľuje vnútroštátny súd, vo vnútroštátnej judikatúre prevláda názor, že banka nie je povinná vrátiť dlžníkovi posledné uvedené typy poistného, pretože tieto zmluvy nie sú neoddeliteľne spojené so zmluvou o úvere, a to ani v prípade, ak sú banke postúpené pohľadávky z týchto zmlúv. Vnútroštátny súd uvádza, že skutočnými oprávnenými osobami z týchto poistných zmlúv sú naďalej dlžníčka (poistenie nehnuteľnosti) a jej dedičia (životné poistenie); ak poistná suma prevyšuje dlh voči banke, prebytok je splatný priamo dlžníčke v prípade poistenia nehnuteľnosti alebo ostatným oprávneným osobám v prípade životného poistenia.
10. Ako vysvetľuje predkladajúci vnútroštátny súd, tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmluva o úvere zaväzuje dlžníka len k poskytnutiu zabezpečenia; neukladá mu povinnosť platiť poistné. Táto povinnosť vyplýva zo samotných poistných zmlúv a z príslušných ustanovení Ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. č. 16, položka 93), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, ktoré upravujú poistné zmluvy na poistenie majetku a životné poistenie. Z toho vyplýva, že zmluva o úvere, zmluva o poistení nehnuteľnosti a zmluva o životnom poistení sú nezávislé právne vzťahy. Vyslovenie neplatnosti úverovej zmluvy nemá za následok neplatnosť poistných zmlúv, ale len neúčinnosť zabezpečovacích mechanizmov, ktoré sú s nimi spojené, a to postúpenia pohľadávky z poistenia nehnuteľnosti na banku a určenia banky ako oprávnenej osoby pre poistnú sumu zo životného poistenia. Dlžník má preto naďalej nárok na plnenie na základe poistenia nehnuteľnosti a prípadným dedičom zostáva akékoľvek plnenie, ktoré môže vyplývať zo životného poistenia.
11. Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že v prípade vyhlásenia poistenia nehnuteľnosti za neplatné by dlžník bol nepoistený odo dňa uzavretia úveru, čo je skutkový stav, ktorý sa súdy zdráhajú nastoliť. Okrem toho, keďže skutočnými beneficientmi poistného sú dlžník alebo jeho dedičia, akýkoľvek nárok na vrátenie tohto poistného by mal smerovať voči poisťovni, a nie banke. V tomto kontexte banka vystupuje len ako sprostredkovateľ, ktorý vyberá poistné od dlžníka a odovzdáva ho poisťovateľovi bez toho, aby z toho mala nejaký prospech. To je v kontraste s poistením vlastného rizika banky (preklenovacie poistenie a poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu), kde je banka poistníkom a jediným beneficientom, čím sa úhrada tohto poistného stáva samostatnou záležitosťou.
12. Napriek prevládajúcemu výkladu vnútroštátneho práva vo vnútroštátnej judikatúre má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či zbavenie spotrebiteľa práva požadovať vrátenie predmetného poistného v dôsledku rozhodnutia, ktorým sa zmluva o úvere vyhlasuje za neplatnú, nie je v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice o nekalých podmienkach.
13. Predkladajúci vnútroštátny súd konštatuje, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora treba zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, a teda nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky.( 5 )
14. Predkladajúci vnútroštátny súd si preto kladie otázku, či neplatnosť zmluvy o úvere musí viesť aj k vráteniu poistného spojeného s touto zmluvou. Uvedený súd vyjadruje pochybnosti o primeranosti takéhoto riešenia. Podľa jeho názoru by bolo vhodnejšie, keby neplatnosť úveru nespôsobila neplatnosť samotných poistných zmlúv, ale iba neúčinnosť zabezpečovacích mechanizmov, ktoré sú s nimi spojené (postúpenie pohľadávky z poistenia nehnuteľnosti a určenie banky ako príjemcu poistnej sumy zo životného poistenia).
15. Keďže vnútroštátny súd si nie je istý správnym výkladom vyššie uvedených ustanovení smernice o nekalých podmienkach, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 [smernice o nekalých podmienkach], ako aj zásady efektivity a proporcionality v kontexte vyhlásenia zmluvy o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a bankou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že obsahovala nekalé podmienky, bez ktorých nemôže naďalej zaväzovať, vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého:
– banka je povinná uhradiť spotrebiteľovi ekvivalent nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil na poistenie rizika banky, ako je poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu a preklenovacie poistenie, ktoré slúžili na zabezpečenie splatenia úveru,
– banka nie je povinná uhradiť spotrebiteľovi ekvivalent nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil na poistenie rizika spotrebiteľa, ako je poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, ktoré slúžili na zabezpečenie splatenia úveru?“
16. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru AS, Bank Millennium, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.
17. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. januára 2026, predniesli svoje ústne pripomienky AS, Bank Millennium, poľská vláda a Komisia.
III. Analýza
18. Tento prípad nadväzuje na dlhý rad rozhodnutí, v ktorých Súdny dvor vykladal účinky vyhlásenia neplatnosti zmlúv o úvere indexovaných na švajčiarsky frank podľa smernice o nekalých podmienkach.
19. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania však prináša novú otázku týkajúcu sa účinkov vyhlásenia neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere na rôzne poistné zmluvy spojené s touto zmluvou, čo je záležitosť, ktorá v judikatúre Súdneho dvora ešte riešená nebola.
20. Žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že všetko poistné zaplatené spotrebiteľom v rámci plnenia zmluvy o úvere, ktorá bola neskôr vyhlásená za neplatnú, pretože obsahovala nekalú podmienku, by malo byť vrátené z dôvodu, že bolo zaplatené v súvislosti s neplatnou zmluvou o úvere, a preto nemalo byť splatné.
21. Naproti tomu Bank Millennium, poľská a portugalská vláda, ako aj Komisia tvrdia, že na rozdiel od poistenia v prípade nízkeho vlastného vkladu a preklenovacieho poistenia povinnosť dlžníka platiť poistné na poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie nevyplýva z ustanovení zmluvy o úvere, ale z podmienok samotných poistných zmlúv. Neplatnosť zmluvy o úvere by teda nemala mať za následok neplatnosť zmlúv o poistení nehnuteľnosti a životnom poistení, ale iba neúčinnosť postúpenia nárokov vyplývajúcich z týchto zmlúv na banku.
22. V tejto súvislosti vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby potvrdil, či je podľa smernice o nekalých podmienkach prípustný výklad vnútroštátneho práva, ktorý oprávňuje dlžníka požadovať vrátenie poistného zaplateného na poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu a na preklenovacie poistenie, ale nie poistného zaplateného na poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie.
23. Aby som mohla na túto otázku odpovedať, najprv v krátkosti pripomeniem príslušnú judikatúru (časť A) a potom predstavím svoj názor na túto konkrétnu situáciu (časť B).
A. Príslušná judikatúra Súdneho dvora
24. Ako sa výslovne uvádza v článku 6 ods. 1 smernice o nekalých podmienkach a ďalej vysvetľuje v judikatúre Súdneho dvora, ak súd zistí, že podmienka použitá v spotrebiteľskej zmluve je nekalá, táto podmienka nemôže byť pre spotrebiteľa záväzná( 6 ).
25. Hoci vymedzenie právnych účinkov konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky je v zásade vecou členských štátov( 7 ), Súdny dvor už ozrejmil, že vnútroštátne súdy sú povinné odstrániť túto nekalú podmienku zo zmluvy a nemôžu ju nahradiť ani výkladom vôle strán s cieľom vyhnúť sa zrušeniu zmluvy, ani ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy( 8 ). Z tohto dôvodu sú vnútroštátne súdy v prípade, že zmluva nemôže ďalej existovať bez nekalej podmienky, povinné zmluvu zrušiť v celom jej rozsahu. Presne to sa stalo v prejednávanej veci, keďže predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol, že zmluva nemôže ďalej existovať bez nekalej podmienky, a preto vyhlásil celú zmluvu za neplatnú. Tento záver predkladajúceho vnútroštátneho súdu nebol napadnutý.
26. Okrem toho, hoci právne dôsledky konštatovania neplatnosti zmluvy sú v zásade tiež vecou vnútroštátneho práva, tieto dôsledky musia byť v súlade s právom Únie, a najmä s cieľmi sledovanými smernicou o nekalých podmienkach( 9 ).
27. V tomto smere Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa táto smernica preberá, musí najmä uľahčiť dosiahnutie dvoch cieľov.
28. Po prvé vnútroštátne právo musí umožniť obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva vrátenia výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa( 10 ). Je potrebné uznať podobný nápravný účinok v prípade, keď nekalá povaha podmienok zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a podnikateľom nevedie len k neplatnosti týchto zmluvných podmienok, ale aj k neplatnosti tejto zmluvy v celom rozsahu( 11 ).
29. Po druhé vnútroštátne právo nesmie narušiť odrádzajúci účinok, ktorý má mať smernica o nekalých podmienkach. Tento cieľ je všeobecnejšej povahy a má predávajúcim a dodávateľom brániť v tom, aby do spotrebiteľských zmlúv zahŕňali nekalé podmienky( 12 ).
30. V rozsudku Bank M, na ktorý sa odvolávajú účastníci tohto konania, Súdny dvor zhrnul túto judikatúru takto: „zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej praktické dôsledky neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere z dôvodu existencie nekalých podmienok s právom Únie závisí od otázky, či táto úprava jednak umožňuje právne a faktické obnovenie situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal v prípade, keby táto zmluva vôbec neexistovala, a či jednak neohrozuje odradzujúci účinok sledovaný [smernicou o nekalých podmienkach]“( 13 ).
31. Pokiaľ ide o právne a faktické obnovenie situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal v prípade, keby zmluva neobsahovala nekalé ustanovenie, z judikatúry jasne vyplýva, že spotrebiteľ musí mať právo prinajmenšom na vrátenie mesačných splátok a poplatkov zaplatených v rámci plnenia zmluvy, ako aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej sadzbe od okamihu výzvy na zaplatenie( 14 ). Okrem toho Súdny dvor vo veci Bank M všeobecne uviedol, že nároky presahujúce vrátenie mesačných splátok a poplatkov zaplatených v súvislosti s plnením tejto zmluvy zrejme neohrozujú dva ciele smernice o nekalých podmienkach( 15 ). Súdny dvor sa však zatiaľ nezaoberal právom spotrebiteľov požadovať vrátenie platieb uskutočnených v súvislosti s poistnými zmluvami spojenými so zmluvou o hypotekárnom úvere.
32. Podľa môjho názoru by akceptovanie nárokov na vrátenie platieb v súvislosti so všetkými štyrmi druhmi poistenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, nenarušilo cieľ obnoviť situáciu dlžníka pred uzavretím neplatnej zmluvy ani odstrašujúci účinok, ktorý sa smernicou o nekalých podmienkach sleduje, ale skôr by k nim prispelo.
33. Súdny dvor však tiež rozhodol, že vnútroštátne súdy musia pri posudzovaní svojho vnútroštátneho práva zohľadniť zásadu proporcionality. To znamená, že aj keď je pravda, že úhrada platieb za všetky štyri druhy poistenia by mohla prispieť k cieľom smerníc o nekalých podmienkach, vnútroštátne právo nemusí ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov( 16 ).
34. Vzhľadom na to predkladajúci vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vysvetlil, že umožniť spotrebiteľom požadovať vrátenie súm zaplatených v súvislosti s poistením nehnuteľnosti a životným poistením môže byť neprimerané. Takýto argument by svedčil v prospech zachovania prevládajúcej vnútroštátnej judikatúry, ktorá bráni tomu, aby sa dlžník domáhal vrátenia poistného zaplateného za poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, aj keď uzavretie týchto poistení bolo podmienkou zmluvy o úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, pretože obsahovala nekalú zmluvnú podmienku. Podľa názoru vnútroštátneho súdu by bolo vhodnejšie, keby neplatnosť zmluvy o úvere nespôsobila neplatnosť týchto poistných zmlúv ako takých, ale iba neúčinnosť zabezpečovacích mechanizmov, ktoré sú s nimi spojené, konkrétne postúpenia nároku z poistenia nehnuteľnosti a určenia banky ako príjemcu poistnej sumy zo životného poistenia. Podľa takéhoto výkladu by dlžník zostal krytý oboma poisteniami, a preto by nemohol požadovať vrátenie poistného zaplateného za tieto poistenia.
B. Posúdenie prejednávanej veci
35. Z uvedenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva záver, že banka je v zásade povinná vrátiť všetky platby, ktoré dlžník uskutočnil v súvislosti so zmluvou, ktorá bola neskôr vyhlásená za neplatnú, pretože obsahovala nekalé podmienky.
36. Ako sa uvádza vyššie, platby, ktoré dlžník platí v súvislosti s prvými dvoma druhmi poistenia, a to poistením v prípade nízkeho vlastného vkladu a preklenovacím poistením, sa zdajú byť neoddeliteľne spojené s úverovou zmluvou samotnou.
37. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v chápaní predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa zdá byť nesporné, že banka musí spotrebiteľovi vrátiť poistné zaplatené za dve poistenia, ktoré kryjú vlastné riziká banky. Možno totiž povedať, že tieto poistenia sú neoddeliteľné od zmluvy, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, pretože by bez zmluvy o hypotekárnom úvere neexistovali; banka, nie dlžník, je poistníkom, a práve banka je jediným príjemcom v súvislosti s akýmkoľvek vyplatením.
38. V tomto smere neexistuje dôvod, aby Súdny dvor nesúhlasil s predkladajúcim vnútroštátnym súdom, a preto by mal na prvú časť položenej otázky odpovedať v tomto zmysle.
39. Preto jediné dve platby, ktoré si vyžadujú dodatočné posúdenie, sú poistné zaplatené za poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, v prípade ktorých sa zdá, že prevládajúca vnútroštátna judikatúra nepriznáva dlžníkom právo požadovať náhradu.
40. Najprv treba pripomenúť, že smernica o nekalých podmienkach, ktorá je minimálnym harmonizačným nástrojom( 17 ), ponecháva na členských štátoch, aby prijali podrobné pravidlá ochrany spotrebiteľov pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. V tomto zmysle majú členské štáty diskrečnú právomoc a môžu uplatňovať rôzne právne riešenia, ktoré zabezpečia obnovenie postavenia dlžníka, v akom by sa nachádzal, keby nekalá podmienka neexistovala, a ktoré slúžia na to, aby predajcov alebo dodávateľov odradili od zahrnutia nekalých podmienok do spotrebiteľských zmlúv. V smernici o nekalých podmienkach sa len vyžaduje, aby boli splnené minimálne uvedené dva ciele.
41. V tomto zmysle je predkladajúci vnútroštátny súd, a nie Súdny dvor, v najlepšej pozícii, aby dospel k záveru, či sú pravidlá vnútroštátneho práva, posudzované v kontexte celého vnútroštátneho právneho poriadku, vhodné a potrebné na splnenie cieľov smernice o nekalých podmienkach.
42. Súdny dvor preto môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť len usmernenie, čo má pri takomto posúdení zohľadniť.
43. Na účely prejednávanej veci preto navrhnem niektoré prvky, ktoré môžu byť pre vnútroštátny súd relevantné pri rozhodovaní o tom, či je potrebné zmeniť prevládajúci výklad vnútroštátneho práva, podľa ktorého by žalobkyňa vo veci samej nemala právo požadovať vrátenie poistného zaplateného za poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, aj keď uzavretie týchto poistení bolo podmienkou zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, pretože obsahovala nekalé ustanovenie.
44. Tieto dve poistné zmluvy na jednej strane kryjú určité riziká banky, ktoré vznikajú v prípade poškodenia hypotékou zaťaženej nehnuteľnosti alebo smrti dlžníka, ale na druhej strane kryjú aj určité riziká, ktoré dlžník znáša nezávisle od úveru. Všetci účastníci pojednávania, ako aj vnútroštátny súd( 18 ) súhlasili s tým, že tieto poistenia majú túto dvojakú funkciu.
45. Vzhľadom na dvojakú úlohu týchto dvoch poistení by sa platby vykonané v súvislosti s nimi mohli chápať buď ako neoddeliteľne spojené so zmluvou o hypotekárnom úvere, alebo ako nezávislé od tejto zmluvy.
46. Na jednej strane by sa dalo povedať, že dlžník uzavrel tieto poistenia len preto, že boli podmienkou získania úveru( 19 ). V takomto chápaní by sa vrátenie platieb uskutočnených v súvislosti s týmito poisteniami mohlo považovať za nevyhnutné na obnovenie situácie, v ktorej sa dlžník nachádzal pred uzavretím zmluvy, keďže pred existenciou zmluvy o úvere nemal povinnosť takéto platby uskutočňovať.
47. Navyše požiadavka na vrátenie platieb na tie poistenia, ktoré boli spojené so zmluvou o úvere, v prípade ktorej bolo konštatované, že obsahuje nekalé podmienky, môže aj posilniť odstrašujúci účinok, o ktorý sa usiluje smernica o nekalých podmienkach.
48. Tieto argumenty svedčia v prospech záveru, že spotrebitelia majú právo požadovať vrátenie poistného zaplateného na tieto poistenia.
49. Na druhej strane sa v judikatúre Súdneho dvora v zásade vyžaduje „vráteni[e] výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe … nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa “.( 20 )
50. Keďže v prejednávanej veci sa sporné poistné týka životného poistenia a poistenia nehnuteľnosti, z ktorých oboch má prospech spotrebiteľ, nie je ako také na ujmu spotrebiteľa. Po prvé, ako sa potvrdilo na pojednávaní, AS si mohla poisťovňu, v ktorej poistenie uzatvorila, slobodne vybrať. Po druhé vo veci samej nebolo spochybnené, že poistenia boli riadne plnené; poisťovateľ poskytol účinnú záruku na majetok a osobu spotrebiteľa, ktorá pokrývala riziká ako požiar, povodeň, smrť, invalidita atď. Tieto prínosy neboli len hypotetické. Aj keď k škodovej udalosti nedošlo, poisťovateľ niesol riziko vo svojej súvahe, udržiaval potrebné rezervy a vynaložil skutočné náklady na získanie zaistenia na pokrytie svojej potenciálnej expozície. Počas trvania týchto poistení zostal poisťovateľ vystavený riziku a poskytoval spotrebiteľovi nepretržitú ochranu a bezprostredné finančné zabezpečenie. Keďže poistné predstavovalo legitímnu protihodnotu za prevzaté riziká, jeho zaplatenie predstavuje službu, ktorá bola skutočne poskytnutá a ekonomicky ocenená.
51. Akýkoľvek nárok na vrátenie tohto poistného je preto nielen post festum , ale v kontexte takéhoto nesporného poskytnutia služieb aj ťažko posúditeľný. Dalo by sa totiž povedať, že vrátenie v okolnostiach ako vo veci samej, pokiaľ ide o poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, by išlo nad rámec prostého vrátenia spotrebiteľa do situácie, v ktorej by sa nachádzal, keby nekalá podmienka neexistovala; fakticky by spotrebiteľovi poskytlo bezplatné poistné krytie bez akýchkoľvek osobných výdavkov.
52. Je pravda, že v politikách EÚ sa podľa článku 169 ZFEÚ a článku 38 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje, aby sa spotrebiteľom, ktorí sa nachádzajú v znevýhodnenom postavení vo vzťahu k predajcom alebo dodávateľom v rozsahu, v akom sa musia považovať za menej informovaných, hospodársky slabších a právne menej skúsených ako ich zmluvní partneri, poskytovala vyššia úroveň ochrany( 21 ). Rovnako je však pravda to, že v judikatúre Súdneho dvora sa uznáva, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna( 22 ).
53. Aj keď sú predmetné poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie v tomto smere prospešné aj pre banku( 23 ), tieto prínosy nevyplývajú zo samotnej nekalej podmienky. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že cieľom smernice o nekalých podmienkach nie je zrušiť všetky zmluvné dojednania obsahujúce nekalé podmienky, ale dosiahnuť rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a obnoviť rovnosť medzi nimi( 24 ).
54. Vnútroštátne pravidlá, ktorých cieľom je obnoviť pôvodnú situáciu, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, teda nemusia ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto primárneho cieľa smernice o nekalých podmienkach, neprimeraným zaťažením bánk. Prílišné vychýlenie rovnováhy na opačnú stranu by mohlo ohroziť stabilitu finančného trhu, a taký výsledok by bol v rozpore s cieľmi smernice o nekalých podmienkach.
55. V tomto smere Súdny dvor už uznal, že ciele spočívajúce v zabezpečení stability bankového a finančného systému, ako aj v zabránení systémovému riziku predstavujú ciele všeobecného záujmu sledované Úniou( 25 ).
56. Tieto ciele sú vo všeobecnom záujme a sú ústavne zakotvené v poslaní zabezpečiť stabilitu finančného systému, ktorým je podľa článku 127 ods. 5 ZFEÚ poverený Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), ako aj v potrebe zachovať stabilitu hospodárskej a menovej únie podľa článku 3 ods. 4 ZEÚ.
57. Je vhodné zdôrazniť, že prudenciálne požiadavky boli stanovené na úrovni Únie na základe článku 114 ZFEÚ (vnútorný trh) podľa nariadenia o kapitálových požiadavkách( 26 ) a článku 63 ods. 1 ZFEÚ (voľný pohyb kapitálu) podľa smernice o kapitálových požiadavkách( 27 ). Tieto požiadavky sa vzťahujú na všetky členské štáty a presahujú hranice eurozóny.
58. Tieto požiadavky sú posilnené v rôznych aktoch sekundárneho práva EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa, napríklad v smernici 2014/17/EÚ o hypotekárnych úveroch( 28 ).0
59. Aj keď životné poistenie a poistenie nehnuteľnosti nie sú podľa príslušných právnych predpisov EÚ v súvislosti s poskytovaním hypotekárnych úverov povinné, skutočne slúžia na zabezpečenie dodržiavania základných prudenciálnych požiadaviek a regulačných noriem zo strany banky. Vo veci samej nie je sporné, že požiadavka, ktorú banky ukladajú dlžníkom, aby uzavreli takéto poistenia, nie je sama osebe nespravodlivá alebo právne neplatná.
60. Zavedenie takýchto záruk v konečnom dôsledku slúži súkromným záujmom banky a dlžníka aj širšiemu verejnému záujmu. Tým, že tieto opatrenia chránia dlžníka pred nepredvídanými okolnosťami a banku pred zlyhaním, podporujú stabilitu bankového a finančného systému, čo je cieľ všeobecného záujmu práva Únie.
61. V súvislosti s uzatvorením zmluvy, ktorá je následne vyhlásená za neplatnú, môže dlžníkovi vzniknúť nespočetné množstvo výdavkov( 29 ). V tomto ohľade je vnútroštátne právo oprávnené určiť hranicu medzi výdavkami, ktoré sa musia spotrebiteľovi vrátiť, a výdavkami, ktorých vrátenie z toho dôvodu, že zmluva o hypotekárnom úvere bola vyhlásená za neplatnú, pretože obsahovala nekalú podmienku, automaticky nevyplýva( 30 ).
62. Na záver možno konštatovať, že otázka vrátenia dvoch druhov poistného nie je otázkou uprednostňovania jedného princípu pred druhým, ale otázkou vyvažovania rôznych záujmov.
63. Za predpokladu, že dlžníkovi budú vrátené všetky platby, ktoré vykonal v prospech banky v dôsledku nekalej podmienky v zmluve o hypotekárnom úvere, sa nedomnievam, že právo Únie bráni výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého dlžník nemá právo požadovať vrátenie poistného zaplateného na poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, aj keď uzavretie týchto poistení bolo podmienkou zmluvy o úvere, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, pretože obsahovala nekalú podmienku.
IV. Návrh
64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), odpovedal takto:
V prípade úplného zrušenia spotrebiteľskej zmluvy sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v zmysle zásad účinnosti a proporcionality
majú vykladať v tom zmysle, že nebránia súdnemu výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého:
– banka je povinná uhradiť spotrebiteľovi ekvivalent nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil na poistenie rizika banky, ako je poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu a preklenovacie poistenie, ktoré slúžili na zabezpečenie splatenia úveru,
– banka nie je povinná uhradiť spotrebiteľovi ekvivalent nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil na poistenie rizika spotrebiteľa, ako je poistenie nehnuteľnosti a životné poistenie, ktoré slúžili na zabezpečenie splatenia úveru.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288; ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“).
3 Poistenie v prípade nízkeho vlastného vkladu kompenzuje riziko veriteľa v situáciách, keď hodnota výšky úveru zodpovedá podstatnej časti (viac než 80 %) hodnoty hypotékou zaťaženej nehnuteľnosti. Čím vyšší je pomer výšky úveru k hodnote nehnuteľnosti, tým vyššie je riziko úveru pre veriteľa, a preto môže byť dlžník požiadaný o uzatvorenie dodatočného poistenia.
4 Preklenovacie poistenie je krátkodobé zabezpečenie, ktoré kryje riziko banky počas prechodného obdobia medzi vyplatením úveru a formálnym právnym zápisom hypotéky do katastra nehnuteľností.
5 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 61).
6 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, body 53 až 57 a citovaná judikatúra).
7 Pozri v tomto smere rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 66), a z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú) (C‑520/21, ďalej len „rozsudok Bank M“, EU:C:2023:478, bod 61).
8 Pozri rozsudok z 8. septembra 2022, D.B.P. a i. (Hypotekárny úver vyjadrený v cudzích menách) (C‑80/21 až C‑82/21, EU:C:2022:646, bod 68). Ako totiž vysvetľuje generálna advokátka Trstenjak v bodoch 86 až 88 svojich návrhov vo veci Banco Español de Crédito (C‑618/10, EU:C:2012:74), vyhliadka toho, že vnútroštátne súdy zmluvu, ktorá obsahuje nekalú podmienku, „napravia“, či už zmenou alebo nahradením tejto podmienky, „by nielen obmedzila odstrašujúci účinok, ktorý vyplýva z článku 6 [smernice o nekalých podmienkach], ale dokonca by mala opačný účinok“, pretože by dodávateľa alebo predajcu motivovala k tomu, „aby ‚pokúšal šťastie‘ a do zmluvy zaradil čo najväčšie množstvo nekalých podmienok v nádeji, že vnútroštátny súd väčšinu z nich prehliadne“.
9 Pozri v tomto zmysle rozsudok Bank M (bod 64).
10 Pozri rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 66), a z 31. marca 2022, Lombard Lízing (C‑472/20, EU:C:2022:242, body 50 až 55 a citovaná judikatúra).
11 Pozri v tomto smere rozsudok Bank M (bod 66).
12 Pozri napríklad rozsudok Bank M (body 67 a 68). Tento cieľ vyplýva z článku 7 smernice o nekalých podmienkach.
13 Rozsudok Bank M (bod 68).
14 Pozri rozsudok z 30. apríla 2025, AxFina Hungary (Ďalšia existencia zmluvy) (C‑630/23, EU:C:2025:302, bod 77 a citovaná judikatúra). Súdny dvor tiež uznal právo spotrebiteľov požadovať náhradu výdavkov, ako sú náklady na notárske služby a náklady na správu, ak tieto výdavky vznikli v dôsledku nekalej podmienky. Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria (C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578).
15 Rozsudok Bank M (body 69 a 74).
16 Pozri v tomto zmysle rozsudok Bank M (bod 73).
17 To znamená, že členské štáty môžu prijať aj pravidlá, ktoré poskytujú vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov, než aká sa vyžaduje v uvedenej smernici. Pozri jej dvanáste odôvodnenie a rozsudky z 3. júna 2010, Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid (C‑484/08, EU:C:2010:309, bod 28), a z 18. januára 2024, Getin Noble Bank a i. (Preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok ex offo ) (C‑531/22, EU:C:2024:58, bod 68).
18 Bod 5 odpovede vnútroštátneho súdu na otázky Súdneho dvora.
19 Je však tiež možné, že dlžník už poistenie nehnuteľnosti týkajúce sa nehnuteľnosti ponúkanej na zaťaženie hypotékou alebo životné poistenie mal a svoje pohľadávky z týchto poistení až do výšky hodnoty úveru len postúpil banke.
20 Rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 66, kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Pozri aj bod 28 vyššie.
21 Rozsudok zo 7. novembra 2019, Profi Credit Polska (C‑419/18 a C‑483/18, EU:C:2019:930, bod 46).
22 Rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 68), a z 13. marca 2025, Banco Santander (C‑230/24, EU:C:2025:177, bod 30 a citovaná judikatúra).
23 Ak napríklad nehnuteľnosť, ktorá je zaťažená hypotékou, nie je dlžníkom poistená, banka môže byť nútená uzavrieť takéto poistenie na vlastné náklady, čo môže viesť k tomu, že ponúkne vyššiu cenu za úver.
24 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2023, Provident Polska (C‑321/22, EU:C:2023:911, body 81 a 87, ako aj citovaná judikatúra).
25 Pozri rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i. (C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 92 a citovaná judikatúra). V kontexte výkladu smernice o nekalých podmienkach pozri najmä rozsudok z 8. mája 2025, Myszak (C‑324/23, EU:C:2025:324, bod 71 a citovaná judikatúra).
26 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1), zmenené delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2025/1496 z 12. júna 2025, ktorým sa mení nariadenie č. 575/2013, pokiaľ ide o dátum začatia uplatňovania požiadaviek na vlastné zdroje pre trhové riziko (Ú. v. EÚ L, 2025/1496).
27 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1619 z 31. mája 2024, ktorou sa mení smernica 2013/36, pokiaľ ide o právomoci dohľadu, sankcie, pobočky z tretích krajín a environmentálne a sociálne riziká a riziká v oblasti správy a riadenia (Ú. v. EÚ L, 2024/1619).
28 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34). Pozri najmä jej článok 12 ods. 4.
29 Môžu to byť bežné výdavky, napríklad cena za taxislužbu, ktorá spotrebiteľa odvezie do banky na podpis zmluvy, alebo náklady na preklad dokumentov, ktoré musia byť predložené v jazyku štátu, v ktorom sa nachádza banka, aby bolo možné požiadať o úver.
30 Aj keby takéto dodatočné náklady mohli byť vylúčené z rozsahu práva požadovať ich náhradu po vyhlásení zmluvy o úvere za neplatnú z dôvodu, že obsahovala nekalú podmienku, nemožno vylúčiť, že takéto náklady môžu byť nahradené v rámci žaloby o náhradu škody, ak sú splnené podmienky na získanie takejto náhrady.