C-41/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 4. júna 2026( 1 )

Vec C ‑ 41/25

HX ako insolvenčný správca majetku spoločnosti Orsay GmbH

II. Právny rámec

A. Medzinárodné právo

B. Právo Únie

C. Nemecké právo

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

IV. Analýza

a) O vzťahu medzi právom Únie a medzinárodným právom

b) O kvalifikácii úkonu, ktorý je základom pre platby napadnuté odporovacou žalobou, ako úkonu verejnej moci

2. O existencii podmienok úpravy imunity voči právomoci súdov v právnom poriadku Únie

3. O uplatňovaní podmienok úpravy imunity voči právomoci súdov v právnom poriadku Únie

a) O dôvodoch založených na nariadení 2015/848

b) O dôvodoch založených na primárnom práve Únie

II. Právny rámec

A. Medzinárodné právo

3. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa odkazuje na Európsky dohovor o imunite štátov( 3 ). Niektoré dotknuté osoby odkazujú aj na Dohovor Organizácie Spojených národov o procesných a majetkových imunitách štátov( 4 ), z ktorého treba na účely tejto analýzy poukázať na články 5 až 8( 5 ).

B. Právo Únie

4. Na účely tejto analýzy sú relevantné tieto ustanovenia nariadenia 2015/848: odôvodnenia 2 až 5, 8, 35, 63 a 66, článok 2 bod 12, článok 3 ods. 1 a 2, článok 6 ods. 1 a 2, článok 7 ods. 1 a článok 7 ods. 2 písm. m), článok 16, článok 53, článok 54 ods. 1 a článok 55 ods. 1.

C. Nemecké právo

(2) ak bol tento úkon vykonaný po podaní návrhu na začatie konania a ak ku dňu jeho vykonania veriteľ vedel o platobnej neschopnosti alebo o návrhu na začatie konania.

…

2. Vedomosť o platobnej neschopnosti alebo o návrhu na začatie konania znamená vedomosť o okolnostiach, ktoré nevyhnutne umožňujú dospieť k záveru o platobnej neschopnosti alebo o návrhu na začatie konania.

3. U osoby, ktorá bola v čase vykonania úkonu blízka dlžníkovi (§ 138), sa predpokladá, že mala vedomosť o platobnej neschopnosti alebo o návrhu na začatie konania.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

7. Orsay GmbH, spoločnosť so sídlom v Nemecku, podala 25. novembra 2021 na Amtsgericht Offenburg (Okresný súd Offenburg, Nemecko) návrh na začatie insolvenčného konania na svoj majetok. Listom z 29. novembra 2021 Orsay informovala o tomto návrhu poľskú štátnu pokladnicu.

12. Tento súd sa pýta na výkon svojej súdnej právomoci rozhodovať o odporovacej žalobe podanej proti poľskému daňovému orgánu. Pripomína najmä zásadu medzinárodného obyčajového práva, podľa ktorej štát nepodlieha právomoci súdu iného štátu, najmä ak ide o úkony iure imperii spadajúce pod zvrchovanosť iného štátu. Vnútroštátny súd ďalej pripomína, že v súlade s jeho judikatúrou sa vzdanie sa imunity štátu môže uskutočniť prostredníctvom medzinárodnej zmluvy, súkromnoprávnej zmluvy alebo výslovného vyhlásenia urobeného na súde v rámci konkrétneho súdneho konania. Nariadenie 2015/848 pritom nemá prednosť pred týmito všeobecnými pravidlami medzinárodného práva. Pýta sa teda, či článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 stanovuje implicitné vzdanie sa imunity členských štátov voči právomoci súdov v rámci insolvenčných konaní a konaní, ktoré s nimi úzko súvisia, ako sú odporovacie žaloby.

13. Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 6 ods. 1 [nariadenia 2015/848] vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o uznávanie zahraničných insolvenčných konaní, obsahuje implicitné vzdanie sa zásady imunity štátov zo strany členských štátov… vo vzťahu k žalobám, ktorými insolvenčný správca v súlade s platným insolvenčným právom tvrdí, že právne úkony voči členskému štátu sú odporovateľné, lebo poškodzujú kolektívny záujem veriteľov?“

14. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 23. januára 2025. Písomné pripomienky predložila rakúska, talianska a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní 9. februára 2026 boli prednesené ústne pripomienky v mene týchto dotknutých osôb, Komisie, ako aj španielskej a francúzskej vlády.

18. Na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu v prvom rade odstránim všetky pochybnosti týkajúce sa uplatnenia nariadenia 2015/848 na odporovaciu žalobu podanú proti daňovému orgánu iného členského štátu, ako je štát, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Preukážem najmä, že článok 6 ods. 1 tohto nariadenia sa na túto žalobu skutočne uplatňuje. V druhom rade preskúmam vplyv zásady imunity voči právomoci súdov uplatnenej proti odporovacej žalobe na výkon súdnej právomoci členského štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Predovšetkým pripomeniem vzťah medzi právom Únie a medzinárodným právom a potvrdím, že odporovacia žaloba, o ktorú ide vo veci samej, sa týka platieb vykonaných na základe úkonu verejnej moci. Uvediem teda nielen dôvody, ktoré ma vedú k záveru, že zásada imunity voči právomoci súdov môže byť upravená v právnom poriadku Únie, ale aj dôvody, ktoré ma vedú k záveru o existencii takejto úpravy v nariadení 2015/848.

A. O vecnej pôsobnosti nariadenia 2015/848

19. Talianska vláda v podstate tvrdí, ako potvrdila na pojednávaní, že situácia, o akú ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti nariadenia 2015/848, keďže naráža na obmedzenia stanovené nariadením (EÚ) č. 1215/2012( 7 ), ktoré sú uplatniteľné na nariadenie 2015/848 z dôvodu, že nariadenie č. 1215/2012 je všeobecným nariadením. Okrem toho daňové orgány sú dotknuté insolvenčnými konaniami len v rozsahu, v akom sa týkajú ich aktívnej úlohy ako veriteľov.

20. V tejto súvislosti bude potrebné najprv preskúmať vzťah medzi nariadením 2015/848 a nariadením č. 1215/2012, a najmä otázku, či sa obmedzenia rozsahu pôsobnosti stanovené nariadením č. 1215/2012 uplatňujú na nariadenie 2015/848, a až následne analyzovať, či situácia, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti nariadenia 2015/848.

24. Okrem toho v správe Virgós‑Schmit( 11 ) sa zdôrazňuje, že konkurzné konanie, ktoré je činnosťou kolektívnej povahy, vyžaduje, aby boli právne situácie jasne vymedzené, čo môže stanoviť iba právny nástroj prijatý medzi zmluvnými členskými štátmi( 12 ). Vzhľadom na osobitnú a odchylnú povahu pravidiel insolvenčných konaní v porovnaní s povahou všeobecných pravidiel občianskeho a obchodného práva je úplne opodstatnené, aby pravidlá medzinárodnej právomoci týkajúce sa insolvenčných konaní a pravidlá medzinárodnej právomoci v občianskych a obchodných veciach boli jasne vymedzené.

25. Z judikatúry Súdneho dvora tak v podstate vyplýva, že právne nástroje týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci v občianskych a obchodných veciach na jednej strane a v insolvenčných konaniach na druhej strane sa majú vykladať takým spôsobom, aby nedochádzalo k akémukoľvek prekrývaniu právnych noriem, ktoré tieto texty stanovujú, a k akémukoľvek právnemu vákuu( 13 ). Žaloby vylúčené podľa nariadenia o medzinárodnej právomoci v občianskych a obchodných veciach totiž patria do pôsobnosti nariadenia o medzinárodnej právomoci v insolvenčných konaniach. Symetricky žaloby, ktoré nepatria do pôsobnosti tohto nariadenia, patria do pôsobnosti nariadenia o občianskych a obchodných veciach( 14 ), za predpokladu, že je uplatniteľné( 15 ).

26. Toto riešenie bolo kodifikované pri prepracovaní prostredníctvom nariadenia 2015/848, ktoré okrem vymedzenia regulačnej pôsobnosti insolvenčných konaní na jednej strane a občianskych a obchodných vecí na druhej strane v súčasnosti výslovne stanovuje, že výklad nariadenia 2015/848 by mal v čo najväčšej miere zabraňovať právnym medzerám medzi týmto nariadením a nariadením č. 1215/2012( 16 ). Obmedzenia týkajúce sa vecí vylúčených z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, pripomenuté v bode 22 vyššie, by sa teda logicky nemali použiť v rámci uplatňovania nariadenia 2015/848.

30. Podľa môjho názoru tento záver možno podporiť kontextom a cieľmi nariadenia 2015/848.

31. Treba pripomenúť, že takzvané „odporovacie“ žaloby zahŕňajú širokú škálu žalôb, ktorých cieľom je na základe platobnej neschopnosti dlžníka vyhlásiť za neplatné transakcie a operácie uskutočnené dlžníkom a v prospech dlžníka. Je pravda, že tieto transakcie a operácie občianskej alebo obchodnej povahy zaujímajú dôležité miesto v živote dlžníka, čím ovplyvňujú jeho likviditu a prípadne majú dôsledky, ak dlžník čelí platobnej neschopnosti. Keďže však dlžníci vykonávajú občianskoprávne a obchodné činnosti, podliehajú aj širšiemu súboru povinností, najmä daňovej povahy. Zdá sa teda celkom predstaviteľné, že okrem pohľadávok súvisiacich s transakciami a operáciami v občianskych a obchodných veciach patria do pôsobnosti nariadenia 2015/848 aj pohľadávky, ktoré majú svoj základ v iných povinnostiach, najmä v povinnostiach daňovej povahy, pokiaľ sú predmetom odporovacej žaloby.

32. V tejto súvislosti článok 2 bod 12 nariadenia 2015/848 týkajúci sa vymedzenia pojmu „zahraničný veriteľ“ výslovne stanovuje, že tento pojem zahŕňa daňové orgány iných členských štátov, ako je štát, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Je pravda, že v tomto nariadení je toto vymedzenie použité v ustanoveniach, ktoré sa týkajú najmä práva na prihlasovanie pohľadávok, a teda sa týkajú opačných situácií, ako je situácia, v ktorej sa nachádza poľský daňový orgán vo veci samej. Nemyslím si však, že rozdielne uplatňovanie pravidiel právomoci v insolvenčných konaniach podľa postavenia zahraničných veriteľov v konaní pred súdom alebo podľa práva uplatňovaného týmito zahraničnými veriteľmi, t. j. práva na prihlasovanie pohľadávok alebo práva na obranu, ak sa od nich požaduje vrátenie pohľadávok zaplatených dlžníkom zbaveným práva nakladať s majetkom, je relevantným kritériom.( 19 )

3. Predbežný záver

36. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy zastávam názor, že na jednej strane obmedzenia stanovené nariadením č. 1215/2012 nie sú uplatniteľné na insolvenčné konania, ktoré podliehajú pravidlám odchyľujúcim sa od pravidiel stanovených v občianskych a obchodných veciach a na ktoré sa vzťahuje nariadenie 2015/848. Na druhej strane článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 sa uplatňuje, ak odporovacia žaloba smeruje proti platbe vykonanej v prospech daňovej správy iného členského štátu, ako je štát, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie.

37. Vzhľadom na vyššie uvedený záver následne pristúpim k analýze rozsahu imunity voči právomoci súdov v právnom poriadku Únie a jej vzťahu s článkom 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 s cieľom určiť, či táto imunita voči právomoci súdov bráni vnútroštátnemu súdu vo výkone súdnej právomoci stanovenej týmto nariadením.

B. O vplyve zásady imunity voči právomoci súdov uplatnenej proti odporovacej žalobe na výkon súdnej právomoci členského štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie

38. Odpoveď na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd v prejednávanej veci, ma privádza k preskúmaniu existencie podmienok vzdania sa imunity voči právomoci súdov v právnom poriadku Únie a ich dôsledkov. V rámci tohto preskúmania bude potrebné zohľadniť viaceré parametre práva Únie založené tak na primárnom práve, ako aj na nariadení 2015/848, pričom však treba začať niekoľkými úvodnými poznámkami.

1. Úvodné poznámky

43. Súdny dvor opakovane rozhodol, že zakladajúce zmluvy Únie( 29 ) jej poskytli nový autonómny právny poriadok, ktorého dodržiavanie musí zabezpečiť( 30 ). Táto autonómia práva Únie je v porovnaní s právom členských štátov, ako aj s medzinárodným právom odôvodnená podstatnými charakteristickými znakmi Únie a jej práva, týkajúcimi sa okrem iného ústavnej štruktúry Únie a samotnej podstaty uvedeného práva. Právo Únie sa totiž vyznačuje tým, že vychádza z autonómneho prameňa tvoreného Zmluvami, svojou prednosťou pred právom členských štátov a priamym účinkom celého množstva ustanovení uplatniteľných tak vo vzťahu k ich štátnym príslušníkom, ako aj vo vzťahu k samotným členským štátom. Tieto charakteristické znaky viedli k štruktúrovanému systému navzájom závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktorými sú vzájomne viazané samotná Únia a jej členské štáty, ako aj členské štáty medzi sebou( 31 ).

44. Táto autonómia, ktorá je v prvom rade charakteristická pre vzťah práva Únie k právu členských štátov( 32 ), má tiež významný vplyv na vnímanie právnych vzťahov medzi členskými štátmi v rámci Únie a v konečnom dôsledku aj na záver, ktorý treba vyvodiť, pokiaľ ide o dôsledok, ktorý má vzťah medzi medzinárodným obyčajovým právom a právom Únie pre tieto právne vzťahy. Členské štáty Únie majú totiž povinnosti tak z hľadiska právneho poriadku Únie, ako aj z hľadiska medzinárodného práva.

45. V tejto súvislosti nebudem prvý, kto uzná existenciu krehkého vzťahu medzi povinnosťami Únie na jednej strane dodržiavať medzinárodné právo a na druhej strane zabezpečiť svoju autonómiu, alebo tiež dôležitosť zachovania rovnováhy medzi ochranou ústavnej identity Únie a zárukou, že právo Únie sa nestane nepriateľským voči medzinárodnému spoločenstvu, ale bude jeho aktívnym prvkom.( 33 ) Aby sa zabezpečila harmonická koexistencia povinností a noriem vyplývajúcich z dvoch rôznych právnych poriadkov, teda ani právo Únie, ani medzinárodné právo, a najmä obyčajové právo, nemôžu slúžiť na vyhnutie sa záväzkom v druhom dotknutom právnom poriadku.

48. Po tomto spresnení je teraz potrebné uviesť určité objasnenia týkajúce sa kvalifikácie úkonu, ktorý slúži ako základ pre platby, ktoré sa insolvenčný správca usiluje vymáhať v konaní vo veci samej, a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú pre riešenie problematiky nastolenej v prejednávanej veci.

b) O kvalifikácii úkonu, ktorý je základom pre platby napadnuté odporovacou žalobou, ako úkonu verejnej moci

49. Ako už bolo uvedené, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že imunitu voči právomoci súdov možno uplatniť len vtedy, ak ide o úkon verejnej moci.

50. V tejto súvislosti niet pochýb o tom, že na odporovaciu žalobu a právo na vrátenie uplatnené v rámci tejto žaloby sa vzťahujú pravidlá insolvenčných konaní. Niet pochýb ani o tom, že platby splatné ako DPH a vykonané v prospech daňovej správy, ktorých zrušenia sa domáha insolvenčný správca, majú základ v daňovom zákone iného členského štátu Únie, ako je štát, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Je pritom zrejmé, že právomoc ukladať a vyberať daň z pridanej hodnoty patrí medzi zvrchované právomoci štátu. Takéto právomoci prináležia orgánu verejnej moci, aby si organizoval svoje daňové príjmy, od ktorých vo všeobecnosti závisia verejné financie. V prejednávanej veci sa teda stretávajú oba právne vzťahy v tom zmysle, že prostredníctvom odporovacej žaloby sa usiluje o vrátenie platieb vybratých na základe úkonu verejnej moci.

51. Vnútroštátny súd upozorňuje Súdny dvor, aj keby sa s ním nestotožnil, na stanovisko časti nemeckej právnej náuky, ktoré naznačuje, že pokiaľ ide o odporovaciu žalobu podanú proti platbe vykonanej podľa daňového práva, možno sa domnievať, že nejde o úkon verejnej moci. Právo na vrátenie uplatnené v rámci odporovacej žaloby v podstate nie je odvodené od predchádzajúceho právneho vzťahu medzi platobne neschopným dlžníkom a žalovaným v rámci odporovacej žaloby.

55. Bolo by teda prinajmenšom neprirodzené sústrediť sa na povahu práva uplatneného v rámci odporovacej žaloby alebo na povahu samotnej tejto žaloby, aby sa neutralizovala skutočná povaha úkonu, ktorého zrušenia sa žiada, v prejednávanej veci výberu DPH. Prijatie odlišného stanoviska by malo tiež veľmi diskutabilné dôsledky na rozsah zásady imunity voči právomoci súdov v právnom poriadku Únie.

56. Na jednej strane by hrozilo, že samotné rozlišovanie medzi úkonmi iure imperii a iure gestionis by bolo zbavené svojho zmyslu, keďže by sa odteraz vychádzalo z povahy uplatňovaného práva alebo žaloby podanej proti takýmto úkonom. Predovšetkým odchýlenie sa – v rámci insolvenčných konaní celkom bezprecedentné – od ustálenej praxe týkajúcej sa kvalifikácie týchto úkonov by z právneho hľadiska zatlačilo do úzadia samotný štát, ktorý si uplatňuje imunitu voči právomoci súdov.( 40 ) Na druhej strane takýto záver by tak vytváral právnu neistotu, keďže kvalifikovanie úkonov iure imperii alebo iure gestionis by sa mohlo líšiť v závislosti od dotknutej oblasti.( 41 )

57. Po tomto spresnení je potrebné konštatovať, že ak by sa v prejednávanej veci prijal postup spočívajúci v rozlišovaní medzi úkonmi iure imperii a iure gestionis , analýza by sa musela zastaviť pri závere, že imunita voči právomoci súdov bráni vnútroštátnemu súdu vo výkone súdnej právomoci stanovenej v nariadení 2015/848, keďže platby, ktoré sa insolvenčný správca usiluje odporovať v prospech konkurznej podstaty, boli vykonané na základe úkonu iure imperii prijatého iným členským štátom, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie. Zastávam však názor, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, je zjavne zložitejšia, a to z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, takže kvalifikácia úkonu ako iure imperii nemôže automaticky viesť k vylúčeniu výkonu medzinárodnej právomoci vnútroštátneho súdu.

62. Členské štáty tak rovnako na základe vlastnej vôle súhlasili s obmedzením svojich zvrchovaných práv v prospech právneho poriadku Únie, a to v čoraz širších oblastiach.( 43 ) Toto obmedzenie zvrchovaných práv je priamym dôsledkom prenesenia právomocí v oblastiach stanovených Zmluvami z ich vnútroštátneho právneho poriadku v prospech právneho poriadku Únie. Hoci je obmedzenie vlastných práv členskými štátmi, proti ktorému nemôžu namietať neskorším jednostranným aktom nezlučiteľným s právom Únie, konečné, predsa len je vymedzené Zmluvami.

63. Je zrejmé, že obmedzenie zvrchovaných práv členských štátov v prospech právneho poriadku Únie prostredníctvom prenesenia právomocí nerobí z Únie ani štát, ani absolútnym spôsobom nezbavuje členské štáty ich zvrchovanosti. Tieto štáty sa totiž stávajú integrovanými v tom zmysle, že sa zapojili „do procesu spoločného výkonu zvrchovanosti, a to aj v oblastiach, ktoré patria medzi jej základné atribúty“( 44 ).

64. Členské štáty však zostávajú „pánmi Zmlúv“, keďže len ony ich môžu revidovať( 45 ), a vo všeobecnosti sú zvrchované v klasickom zmysle slova, keďže majú právomoc rozhodovať o samotnom členstve v Únii.( 46 ) Členské štáty si rovnako zachovávajú svoju zvrchovanosť, najmä pokiaľ ide o „ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv… [a] základné štátne funkcie “( 47 ).

65. V tejto súvislosti hoci imunita voči právomoci súdov nepochybne predstavuje dôležitý aspekt štátnej zvrchovanosti tak z vnútorného( 48 ), ako aj z vonkajšieho( 49 ) hľadiska, ocitá sa medzi týmto obmedzením zvrchovaných práv prostredníctvom prenesenia určitých právomocí na Úniu na jednej strane a touto zvrchovanosťou, ktorá „v prípade členského štátu Únie trvá a pretrváva“( 50 ), na druhej strane. Logicky možno pristúpenie k Únii chápať ako súhlas členských štátov s obmedzením ich vnútornej zvrchovanosti alebo, inak povedané, slobody členských štátov rozhodovať o svojom vnútornom usporiadaní, ktoré v oblastiach určených Zmluvami v súčasnosti závisí od kolektívneho rozhodnutia.

69. V druhom rade teda vzniká otázka možnosti implicitného vzdania sa, ktoré by bolo vyvodené z aktu sekundárneho práva. V tejto súvislosti sa pripustenie požiadavky výlučne výslovnej výnimky z imunity voči právomoci súdov môže javiť ako nevhodné z hľadiska práva Únie, ktoré tvorí veľmi široký súbor pravidiel, ktorý nemožno zúžiť na jednoduchý osobitný režim s obmedzenou vecnou pôsobnosťou, teda na určitý počet medzinárodných zmlúv a rozsiahly súbor pravidiel sekundárneho práva. Kategorické stanovenie podmienky, že výnimka z medzinárodnej obyčaje musí byť výslovná, by sa teda jednoducho mohlo ukázať ako nemožné.( 52 ) Okrem toho treba poznamenať, že vzhľadom na túto implicitnú povahu sa vôľa vzdať sa nemusí nevyhnutne týkať priamo samotnej imunity, ale môže vyplynúť zo znenia aktu alebo z jeho logiky. Takúto vôľu totiž možno vyvodiť z tohto aktu alebo z jeho logiky, ak by jeho uplatnenie nemalo účinok len pod podmienkou, že existuje vzdanie sa imunity.

70. Okrem toho v súlade so stanoviskami vlád členských štátov treba poznamenať, že je nesporné, že podmienka nevyhnutne výslovnej povahy vzdania sa neprevažuje ani v medzinárodnom práve, keďže z právneho hľadiska existuje konkludentné vzdanie sa imunity voči právomoci súdov. V prípade, že sa činnosť Únie vykonáva v medziach právomoci stanovenej Zmluvami, na rozdiel od vlád členských štátov nevidím dôvody, ktoré by umožňovali vylúčiť, že podobne ako v prípade medzinárodnej dohody uzavretej medzi dvoma alebo viacerými štátmi v medzinárodnom práve môže v právnom poriadku Únie existovať konkludentné vzdanie sa.

73. Inými slovami, z obmedzenia zvrchovaných práv členskými štátmi v prospech právneho poriadku Únie nemožno vyvodiť nijaké všeobecné vzdanie sa ich imunity voči právomoci súdov v tom zmysle, že toto obmedzenie by sa mohlo uplatniť vo všetkých oblastiach určených Zmluvami, pokiaľ ide o organizáciu určitých oblastí vnútorných politík týchto štátov.

74. Na účely zabezpečenia cieľov sledovaných Úniou( 55 ), jej autonómie, ako aj rešpektovania jej štruktúrovanej siete vzájomne závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktorými je vzájomne viazaná samotná Únia a jej členské štáty, ako aj členské štáty navzájom( 56 ), je však možné dospieť k záveru, že medzinárodné obyčajové právo v rozsahu, v akom sa týka zásady imunity voči právomoci súdov, je upravené v právnom poriadku Únie. Predovšetkým nemožno vylúčiť po prvé, že ad hoc vzdanie sa imunity voči právomoci súdov môže byť stanovené v práve Únie, a po druhé, že toto vzdanie sa môže byť nielen explicitné, ale aj implicitné, ako to stanovujú pravidlá vzdania sa uplatniteľné v medzinárodnom práve. Takýto záver platí tým viac vzhľadom na potrebu zabezpečiť harmonickú koexistenciu povinností a noriem vyplývajúcich z dvoch odlišných právnych poriadkov spôsobom opísaným v bode 46 vyššie.

3. O uplatňovaní podmienok úpravy imunity voči právomoci súdov v právnom poriadku Únie

75. Zastávam názor, že existujú dôvody založené tak na nariadení 2015/848, ako aj na primárnom práve Únie, ktoré odôvodňujú záver, že z tohto nariadenia možno vyvodiť ad hoc a implicitné vzdanie sa imunity voči právomoci súdov, čo si vyžaduje ďalšiu analýzu.

77. V prvom rade treba pripomenúť, že požiadavkami týkajúcimi sa určenia súdnej právomoci v súlade s nariadením 2015/848 sú v podstate požiadavky, podľa ktorých právomoc začať insolvenčné konanie majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka,( 57 ) a tieto súdy majú právomoc aj v prípade všetkých žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia, ako sú napríklad odporovacie žaloby.( 58 ) Insolvenčné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začalo.( 59 ) Toto právo stanovuje pravidlá týkajúce sa pohľadávok, ktoré možno prihlásiť voči konkurznej podstate dlžníka, a spôsob zaobchádzania s pohľadávkami vzniknutými po začatí insolvenčného konania.( 60 ) Okrem toho každý veriteľ môže prihlásiť svoju pohľadávku v hlavnom insolvenčnom konaní a v ktoromkoľvek vedľajšom insolvenčnom konaní,( 61 ) vrátane daňových orgánov členských štátov.( 62 ) Cieľom nariadenia je teda zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými veriteľmi.( 63 )

78. Ak by sa však pripustilo, že daňový orgán, ktorý je navyše výslovne uvedený medzi zahraničnými veriteľmi v zmysle článku 2 bodu 12 nariadenia 2015/848, by mohol uplatniť svoju imunitu voči právomoci súdov v rámci sporu, o aký ide vo veci samej, malo by to za následok práve vytvorenie nerovnosti medzi veriteľmi, čo by bolo v rozpore s cieľmi nariadenia 2015/848. Poľský daňový orgán by totiž získal celú pohľadávku v predstihu oproti všetkým veriteľom, zatiaľ čo všetci ostatní veritelia by mali nárok len na platbu úmernú ich pohľadávke a navyše ešte aj podľa ich poradia. Okrem toho je zrejmé, že vnútroštátne daňové orgány sa na rozdiel od poľského daňového orgánu nemôžu dovolávať svojej imunity na svojich vlastných vnútroštátnych súdoch.( 64 )

82. Okrem toho nariadenie 2015/848 stanovuje určité výnimky z pravidiel, ktoré stanovuje. Tieto výnimky sú však mimoriadne.( 68 ) Konkrétne sa mi zdá, že celé toto nariadenie odráža zjavnú vôľu normotvorcu Únie predísť akýmkoľvek prekážkam justičnej spolupráce medzi členskými štátmi v rámci insolvenčných konaní a nasvedčuje tomu, že úkony iure imperii nemajú vplyv na výkon právomoci v zmysle nariadenia 2015/848.

83. Tento záver týkajúci sa neexistencie vplyvu úkonov iure imperii na tento výkon navyše zdá sa podporujú aj iné právne nástroje týkajúce sa právomoci, uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v ktorých normotvorca Únie dbal na to, aby z ich pôsobnosti výslovne vylúčil žaloby podané proti štátu na účely vzniku jeho zodpovednosti za úkony a opomenutia pri výkone verejnej moci.( 69 ) Zastávam teda názor, že neexistencia takéhoto výslovného vylúčenia v nariadení 2015/848 svedčí o vôli vylúčiť akýkoľvek účinok spojený s úkonmi verejnej moci v rámci pravidiel stanovených v tomto nariadení.

84. Všeobecnejšie, pokiaľ ide o bezpečnosť a predvídateľnosť práva Únie, kladiem si otázku, na akej logike je založené nariadenie 2015/848 ako akt sekundárneho práva, ktorého cieľom je dosiahnutie cieľov stanovených v článku 81 ZFEÚ. Konkrétne, čo by zostalo zo zásad, ktorými sa riadia konflikty medzinárodnej právomoci v insolvenčných konaniach, keby sa členské štáty mohli od nich odchýliť, hoci toto nariadenie jednak je vo vzťahu k nim záväzné vo svojej celistvosti a jednak nestanovuje nijakú výnimku zo svojich pravidiel na základe verejného a zahraničného postavenia veriteľa, ktorá by umožňovala dovolávať sa imunity voči právomoci súdov?

88. V tejto súvislosti niektoré vlády členských štátov uvádzajú pred Súdnym dvorom názor, že možnosť dovolávať sa imunity voči právomoci súdov nie je podmienená otázkou, či je možné začať proti úkonom daňového orgánu iného členského štátu, ako je štát, v ktorom sa konanie začalo, vedľajšie konanie alebo iný opravný prostriedok. Iné zas tvrdia, že v prejednávanej veci by nedošlo k zbaveniu práva na prístup k súdu, keďže príslušný súd by bol určený, žalobu by však vyhlásil za neprípustnú.

89. Tieto tvrdenia vlád členských štátov uvedené najmä na pojednávaní ma nepresvedčili.

b) O dôvodoch založených na primárnom práve Únie

92. Podľa môjho názoru existencia implicitného vzdania sa imunity voči právomoci súdov v rámci uplatňovania nariadenia 2015/848 je nielen v súlade s primárnym právom, ktoré vyplýva z vôle členských štátov Únie, ale možno ju tiež potvrdiť jeho pravidlami.

93. Na úvod treba pripomenúť, že v rámci Únie už existujú úpravy imunity voči právomoci súdov. Všetky členské štáty totiž súhlasili so záväznou právomocou Súdneho dvora, a to aj v prípade sporov, v ktorých by mohli byť žalované na Súdnom dvore, vo vymedzených oblastiach.( 75 ) Je teda prípustné, aby sa v určitých prípadoch vykonali také úpravy imunity štátu voči právomoci súdov, aby sa dosiahol súlad so špecifikami právneho poriadku Únie.

94. V prvom rade však treba pripomenúť, že článok 3 ods. 2 ZEÚ týkajúci sa cieľov Únie stanovuje, že Únia ponúka svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Vytvorenie tohto priestoru je ustanovené v hlave V ZFEÚ. Konkrétne podľa článku 81 ods. 1 ZFEÚ, ktorý je právnym základom nariadenia 2015/848, „Únia rozvíja justičnú spoluprácu v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, na základe zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí. Takáto spolupráca môže zahŕňať prijatie opatrení na aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“. Táto oblasť patrí do pôsobnosti delených právomocí Únie a jej členských štátov, takže členské štáty obmedzujú svoje zvrchované práva v zmysle opísanom v bodoch 62 až 66 vyššie, pokiaľ Únia vykonáva svoju právomoc.

97. V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že v súlade s protokolom č. 21 pripojeným k zmluvám o EÚ, ktorý sa týka najmä Írska,( 76 ) má Írsko osobitný status týkajúci sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v tom zmysle, že opatrenia prijaté v rámci tohto priestoru nie sú preň automaticky záväzné a závisia od jeho dobrovoľnej účasti.( 77 ) Na druhej strane podľa protokolu č. 22, ktorý sa týka Dánskeho kráľovstva, sa Dánske kráľovstvo nepodieľa na opatreniach prijímaných v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.( 78 ) Týmto členským štátom tak nemožno v tejto oblasti uložiť nijakú povinnosť. To neplatí pre členské štáty, ktoré sa na tomto priestore bezvýhradne zúčastňujú. Pripustenie možnosti, že pri uplatňovaní nariadenia, ktoré upravuje konflikty medzinárodnej právomoci v súvislosti s insolvenčnými konaniami, sa možno dovolávať zásady medzinárodného obyčajového práva týkajúcej sa imunity voči právomoci súdov, sa však môže ukázať ako zjavne nezlučiteľné s povinnosťami, ktoré prislúchajú všetkým štátom, ktoré pristúpili k Zmluvám za rovnakých podmienok a bez iných výhrad ako tých, ktoré sú vyjadrené v dodatkových protokoloch.( 79 )

98. Tento záver týkajúci sa existencie implicitnej výnimky z imunity voči právomoci súdov v insolvenčných konaniach, ktorý je podporený primárnym právom, v druhom rade platí tým viac vzhľadom na zásadu rovnosti členských štátov Únie pred Zmluvami, ktorej dodržiavanie Únia zabezpečuje.( 80 )

99. Prameňom tejto zásady bola ešte pred jej zakotvením v Zmluvách judikatúra Súdneho dvora.( 81 ) Súdny dvor totiž konštatoval, že členstvo v Únii (predtým v Spoločenstvách) umožňuje jej členom využívať výhody tohto členstva, ale tiež im ukladá povinnosti. Konkrétne uviedol, že nie je možné súhlasiť s tým, aby členský štát uplatňoval ustanovenia právnej úpravy neúplným alebo selektívnym spôsobom tak, že „zmarí určité aspekty právnych predpisov [Únie],… ktoré považuje za nezlučiteľné so svojimi národnými záujmami…, a zároveň získa neoprávnenú výhodu na úkor svojich partnerov“( 82 ).

103. Členské štáty sa totiž na základe svojho členstva v Únii zaväzujú lojálne a solidárne spolupracovať, a to aj v oblastiach, ktoré patria do ich základných funkcií, ako to stanovuje článok 4 ods. 3 ZEÚ. Táto zásada sa vzťahuje na všetky vnútroštátne inštitúcie. Hoci sa táto zásada v judikatúre často používa na podporu povinností členských štátov a inštitúcií Únie v rámci ich spolupráce,( 84 ) hlavnou myšlienkou stojacou na pozadí tejto zásady je zaručiť dosah a účinnosť práva Únie vzájomným dodržiavaním a vzájomnou pomocou pri plnení úloh vyplývajúcich zo Zmlúv. Zásada spolupráce logicky zahŕňa nielen pozitívne kroky (prijímať opatrenia na zabezpečenie účinnosti práva Únie), ale aj negatívne kroky (zdržať sa prijímania opatrení, ktoré by boli v rozpore s touto účinnosťou alebo dokonca s cieľmi Únie). Je pritom zrejmé, že námietka imunity voči právomoci súdov predstavuje negatívne opatrenie, ktoré bráni výkonu právomoci nemeckého súdu podľa pravidiel Únie, a teda ohrozuje účinnosť týchto pravidiel výkonom právomocí verejnej moci.( 85 )

104. Napokon treba poznamenať, že takáto námietka môže narušiť kapitálový trh, ktorý je jednou z kľúčových politík, ktoré sa Únia usiluje zavádzať s cieľom podporiť svoj hospodársky rozvoj, a teda aj rozvoj svojich členských štátov. Neistota v súvislosti so spôsobom zaobchádzania s pohľadávkami v prípade cezhraničnej platobnej neschopnosti, ktorá vzniká v dôsledku možnosti uplatniť imunitu voči právomoci súdov, totiž môže oslabiť investície a tým aj znížiť účinnosť jednotného trhu ako celku. Ak by sa teda vo veci samej mala uznať imunita členského štátu voči právomoci súdov, záujem členského štátu Únie by bol zvýhodnený na úkor kolektívnych záujmov všetkých členských štátov, pričom tieto kolektívne záujmy sú navyše neoddeliteľnou súčasťou samotného pojmu Únia.

108. Okrem toho treba poznamenať, že insolvenčné právo má okrem svojho finančného alebo účtovného rozmeru aj spoločenský, humánnejší a zásadnejší rozmer, keďže jeho cieľom je nielen prispievať k riadnemu fungovaniu trhu, hospodárskej stabilite a dôvere v úvery, ale aj zabezpečiť ochranu záujmov, ktoré členské štáty pri výkone svojej zvrchovanosti a prijímaní hmotnoprávnych pravidiel insolvenčných konaní považujú za základné. Tieto pravidlá sú tak vyjadrením sociálnych argumentov, najmä argumentov pracovníkov a argumentov daňovej, environmentálnej a inej povahy. Všetky tieto rozmery sa konkrétne odrážajú v systéme poradia veriteľov, ako vyplýva z pravidiel hmotného insolvenčného práva členských štátov Únie.

111. Navrhujem teda odpovedať na prejudiciálnu otázku položenú Súdnemu dvoru v prejednávanej veci v tom zmysle, že článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 v spojení s článkom 2 bodom 12 a s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia sa má vykladať tak, že umožňuje vyvodiť existenciu implicitného vzdania sa imunity voči právomoci súdov, ak je v súlade s uvedeným nariadením preukázaná medzinárodná právomoc súdov štátu, v ktorom sa začalo konanie, rozhodovať o insolvenčných žalobách, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a sú s ním úzko spojené, podaných proti orgánom verejnej moci členských štátov Únie.

112. Okrem toho pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s mojím návrhom odpovede na prejudiciálnu otázku, považujem za dôležité zdôrazniť, že v záujme toho, aby sa insolvenčnému správcovi nebránilo v prístupe k spravodlivosti, bolo by potom potrebné vrátiť sa k výlučnej povahe medzinárodnej právomoci stanovenej pravidlami uvedenými v nariadení 2015/848.

V. Návrh

113. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

Článok 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní v spojení s článkom 2 bodom 12 a s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia

sa má vykladať v tom zmysle, že:

6 V každom prípade treba pripomenúť, že na insolvenčné konanie, o ktoré ide vo veci samej (článok 7 ods. 1 v spojení s odôvodnením 66 nariadenia 2015/848), sa uplatňuje právo členského štátu, v ktorom sa začalo konanie, teda nemecké právo. Podľa vnútroštátneho súdu § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 prvá veta bod 2 nemeckého Insolvenčného poriadku stanovuje, že právny úkon vykonaný pred začatím insolvenčného konania, ktorý poškodzuje insolvenčných veriteľov a na základe ktorého bolo insolvenčnému veriteľovi poskytnuté finančné plnenie, je odporovateľný, ak bol vykonaný po podaní návrhu na začatie insolvenčného konania a ak veriteľ ku dňu vykonania úkonu vedel o tomto návrhu na začatie konania. Je nesporné, že poľský daňový orgán bol o uvedenom návrhu informovaný a že platby v prospech tohto orgánu boli vykonané v období medzi podaním návrhu na začatie insolvenčného konania a začatím insolvenčného konania.

7 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

8 Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený následnými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor“).

9 Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

10 Nariadenie Rady z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191).

15 Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vymedzuje jeho pôsobnosť autonómne.

16 Odôvodnenie 7 nariadenia 2015/848.

17 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, Tünkers France a Tünkers Maschinenbau (C‑641/16, EU:C:2017:847, body 22 a 28 a citovaná judikatúra). Oblasť, do ktorej patrí určitá žaloba, totiž treba stanoviť v závislosti od pôvodu, ktorý je základom tejto žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2014, H, C‑295/13, EU:C:2014:2410, bod 21 a citovaná judikatúra).

18 Na doplnenie treba poznamenať, že tieto okolnosti zaiste môžu byť relevantné na určenie, či určitá oblasť patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, ako okolnosti, ktoré charakterizujú povahu právnych vzťahov medzi účastníkmi sporu alebo predmet tohto sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. mája 2020, Rina, C‑641/18, ďalej len „rozsudok Rina“, EU:C:2020:349, bod 32). Vzhľadom na znenie článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 a, ako bude vysvetlené nižšie, na kontext a ciele tohto nariadenia však takéto skutočnosti nie sú relevantné na účely určenia pôsobnosti nariadenia 2015/848.

19 Stanovenie takéhoto kritéria by prinajmenšom nevyhnutne viedlo ku skomplikovaniu vykonávania pravidla právomoci stanoveného v článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia 2015/848, či dokonca k zbaveniu tohto pravidla jeho potrebného účinku.

20 Odôvodnenie 1 nariadenia 2015/848.

27 Rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864, bod 101 , ako aj citovaná judikatúra).

28 Pozri napríklad: DUBOUIS, L.: La nature de l’Union européenne . In: COHEN‑JONATHAN, G., DUTHEIL DE LA ROCHÈRE, J. (dir.): Constitution européenne, démocratie et droits de l’homme . Bruxelles: Bruylant, 2003, s. 84.

29 Predtým Spoločenstva.

30 Stanovisko 1/91 (Dohoda o EHP – I) zo 14. decembra 1991 (EU:C:1991:490, bod 35).

31 Rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i. (C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 45 a citovaná judikatúra).

32 Stanovisko generálnej advokátky Kokott 2/13 [(Pristúpenie Únie k EDĽP), EU:C:2014:2475, bod 159].

39 V tejto súvislosti treba poznamenať, že povaha úkonov, ktoré sú predmetom odporovacej žaloby, sa nemení z dôvodu postavenia fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá si splní svoju povinnosť, alebo z dôvodu, že daňové pohľadávky nie sú vymáhané samotnou daňovou správou. Zaplatenie daňového dlhu totiž znamená aj prijatie tejto platby touto správou. Okrem toho nezaplatenie môže mať dôsledky stanovené daňovou právnou úpravou, ktoré nesúvisia so súkromnoprávnymi vzťahmi, takže platenie daní je neoddeliteľne spojené s výkonom verejnej moci.

40 Pripomínam, že rozdiel medzi úkonmi iure gestionnis a iure imperii spočíva v tom, či štát koná ako súkromná osoba v tom zmysle, že vykonanie úkonu nezahŕňa nijaký výkon verejnej moci, alebo inak povedané, že tento úkon je takej povahy, že ho mohol vykonať každý jednotlivec, alebo či úkon patrí do rámca výkonu verejnej moci.

41 Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bode 48 vyššie, rozhodujúce kritérium pre určenie uplatnenia imunity voči právomoci súdov spočíva v povahe úkonu, proti ktorému bola žaloba podaná. Podľa môjho názoru neexistuje nijaký objektívny dôvod, ktorý by v rámci insolvenčných konaní umožňoval stanoviť na účely kvalifikácie dotknutého úkonu nové kritérium súvisiace s povahou uplatneného práva alebo žaloby podanej proti takémuto úkonu.

42 Článok 1 ZEÚ.

43 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 1963, van Gend & Loos (26/62, EU:C:1963:1), a stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 157.

44 MOUTON, J.‑D.: Vers la reconnaissance de droits fondamentaux aux États dans le système communautaire? In: Les dynamiques du droit européen en début de siècle. Mélanges en l’honneur de J. ‑ C. Gautron . Paris: Pedone, 2004, s. 473.

51 V tom zmysle, že Rada dohliada na záujmy členských štátov, Komisia dohliada na záujmy Únie a Parlament dohliada na záujmy občanov.

52 MALENOVSKÝ, J.: A la recherche d’une solution intersystémique aux rapports du droit international et du droit de l’union européenne. In: Annuaire français de droit international . 2019, roč. 65, s. 201 – 234.

53 BLIN, O.: La personnalité juridique de l'Union européenne après Lisbonne: véritable acquisition ou simple reconnaissance? In: La personnalité juridique. Traditions et évolutions. Séries „Les Travaux de l‘IFR Mutation des normes juridiques“ n° 14, Toulouse: Presses de l’Université Toulouse 1 Capitole, LGDJ – Lextenso Editions, 2013, s. 131 – 142.

54 GAUDIN, H.: c. d.

55 Treba zdôrazniť, že ide o ciele, ktoré si stanovili samotné členské štáty.

56 Pozri bod 43 vyššie.

63 Odôvodnenie 63 nariadenia 2015/848.

64 Imunitu voči právomoci súdov možno samozrejme uplatniť len na súdoch iného štátu.

65 V tejto súvislosti treba poznamenať, že jediným členským štátom, ktorý vo všeobecnosti nie je viazaný uplatňovaním tohto nariadenia, je Dánske kráľovstvo, ako vyplýva z odôvodnenia 88 nariadenia 2015/848.

66 Odôvodnenie 3 nariadenia 2015/848.

67 Odôvodnenie 8 nariadenia 2015/848.

68 Medzi tieto výnimky patria výnimky, ktoré vyplývajú zo znenia článku 20 v spojení s článkom 33 nariadenia 2015/848, pokiaľ ide o účinky výkonu medzinárodnej právomoci podľa tohto nariadenia. V prejednávanej veci pritom, hoci uplatnenie imunity voči právomoci súdov bráni výkonu právomoci platne stanovenej na základe pravidiel stanovených v uvedenom nariadení, nejde o výnimku stanovenú týmto nariadením.

74 Rozsudok Rina (bod 55).

Pre úplnosť treba spresniť, že ani rozsudok ESĽP, 27. novembra 2025, Renouard v. Francúzsko (CE:ECHR:2025:1127JUD004691121, body 53 a 54), na ktorý sa odvolávala francúzska vláda na pojednávaní, neumožňuje dospieť k opačnému záveru. Z tohto rozsudku totiž v podstate vyplýva, že vyhovenie námietke imunity voči právomoci súdov na francúzskych súdoch sa nepovažovalo za neprimerané obmedzenie práva sťažovateľa na prístup k súdu, keďže tento žalobca mal k dispozícii opravné prostriedky na súdoch Spojených arabských emirátov. Na rozdiel od prejednávanej veci, keby imunita voči právomoci súdov bránila výkonu súdnej právomoci, nijaký iný opravný prostriedok by neprichádzal do úvahy. Je pravda, že vo veci týkajúcej sa nezávislosti uplatnenia imunity voči právomoci súdov od existencie iných opravných prostriedkov umožňujúcich dosiahnuť náhradu škody Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že otázka, či štát môže požívať imunitu pred súdmi iného štátu, je úplne odlišná od otázky, či vznikla medzinárodná zodpovednosť tohto štátu a či má povinnosť nahradiť škodu. Treba však zdôrazniť, že táto vec patrila do veľmi špecifického kontextu týkajúceho sa odškodňovania obetí vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, ktorý bol tiež spojený s osobitnými okolnosťami rokovaní vedených v tejto súvislosti medzi dotknutými štátmi <Imunita štátu voči právomoci súdov [Nemecko v. Taliansko; Grécko (vedľajší účastník konania)], rozsudok, C.I.J. Zbierka 2012, s. 99 až 102>.

75 Pozri články 258 až 260 ZFEÚ.

76 Hoci tento protokol pôvodne zaväzoval Spojené kráľovstvo a Írsko, od brexitu to tak už nie je. Tento protokol sa teda v súčasnosti uplatňuje len na Írsko.

83 Pozri analogicky najmä rozsudok z 13. apríla 2010, Bressol a i. (C‑73/08, EU:C:2010:181, bod 28 a citovaná judikatúra).

84 Pozri napríklad rozsudok z 27. júna 2000, Komisia/Portugalsko (C‑404/97, EU:C:2000:345, bod 40), a uznesenie zo 6. decembra 1990, Zwartveld a i. (C‑2/88‑IMM, EU:C:1990:440, body 17 až 21). Toto uznesenie je navyše zaujímavé aj z hľadiska analogického výkladu. V uvedenom uznesení Súdny dvor konštatoval, že protokol o výsadách a imunitách priznaných Európskym spoločenstvám nemožno v nijakom prípade vykladať tak, že inštitúciám Spoločenstva umožňuje nerešpektovať povinnosť lojálnej spolupráce. Ak je to tak v prípade Únie, prečo by potom členské štáty mohli požívať imunitu voči právomoci súdov, aby sa vyhli tejto povinnosti tak, ako v prejednávanej veci pri uplatňovaní pravidiel súdnej právomoci?

85 Takýto záver samozrejme platí preto, že existujú osobitné ustanovenia práva Únie týkajúce sa medzinárodnej právomoci v insolvenčných konaniach. Je pravda, že keby neexistovali ustanovenia práva Únie v tejto súvislosti, bolo by potrebné vychádzať z vnútroštátneho práva a zo zásad medzinárodného práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. decembra 1981, Foglia, 244/80, EU:C:1981:302, bod 24).

86 Tento záver samozrejme platí len vo vzťahu k členským štátom. Hoci súdy členského štátu, v ktorom sa začalo konanie, majú právomoc rozhodovať o žalobách podaných proti štátnym príslušníkom tretích štátov (pozri rozsudok zo 16. januára 2014, Schmid, C‑328/12, EU:C:2014:6, bod 33 a výrok), tretie štáty sa nepodieľajú na európskom projekte a nemožno ich považovať za štáty, ktoré sa vzdali imunity voči právomoci súdov. Je pravda, že toto stanovisko narúša rovnosť zaobchádzania s daňovými orgánmi členského štátu a tretieho štátu. Ide však o dôsledok systému vytvoreného týmto nariadením. Navyše, keďže tretie štáty nie sú viazané pravidlami právomoci stanovenými v nariadení 2015/848, odporovacia žaloba by mohla byť podaná v týchto štátoch, čím by sa umožnilo napraviť predpokladané rozdielne zaobchádzanie.