C-60/25
ECLI:EU:C:2026:199
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0060
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
LAILA MEDINA
prednesené 12. marca 2026( 1 )
Vec C ‑ 60/25 [Livronsa] ( i )
SR
proti
FT SpA,
ďalší účastník konania:
Assoutenti
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte d’appello di Cagliari (Odvolací súd Cagliari, Taliansko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy – Článok 101 ods. 2 ZFEÚ – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 16 ods. 1 – Odvetvie úrokových derivátov denominovaných v eurách – Záväznosť rozhodnutia Európskej komisie pre vnútroštátny súd – Spor medzi úverovým dlžníkom a bankou poskytujúcou úver o platnosť úrokovej sadzby indexovanej k sadzbe Euribor “
I. Úvod
1. Tieto návrhy týkajú návrhu na začatie prejudiciálneho konania o výklade článku 101 ods. 2 ZFEÚ a článku 16 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1/2003( 2 ). Návrh na začatie prejudiciálneho konania podala občianskoprávna komora Corte d’appello di Cagliari (Odvolací súd Cagliari, Taliansko) v rámci sporu medzi SR, úverovým dlžníkom, a FT, bankou, ktorá mu poskytla hypotekárny úver. Spor sa týka platnosti doložky, ktorá určuje úrok splatný z tohto úveru odkazom na referenčnú sadzbu Euro Interbank Offered Rate (ďalej len „sadzba Euribor“).
2. Tento návrh vychádza z rozhodnutí Európskej komisie zo 4. decembra 2013( 3 ) a 7. decembra 2016( 4 ), v ktorých uvedená inštitúcia konštatovala, že niektoré banky zapojené do panelu zodpovedného za stanovenie sadzby Euribor, boli v období od septembra 2005 do mája 2008 účastníkmi kartelovej dohody( 5 ). Konkrétne Komisia dospela k záveru, že tieto banky porušili článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré spočívalo v dohodách a/alebo zosúladených postupoch, ktorých cieľom bolo narušiť bežný priebeh oceňovania zložiek úrokových derivátov denominovaných v eurách (Euro Interest Rate Derivatives, EIRD)( 6 ). Všeobecný súd( 7 ) v prvostupňovom a Súdny dvor v odvolacom konaní( 8 ) potvrdili opodstatnenosť zistení Komisie, pričom sa stotožnili najmä s kvalifikáciou porušenia ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa.( 9 )
3. Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa predkladajúci vnútroštátny súd snaží zistiť, aký vplyv majú rozhodnutia o EIRD – a s nimi súvisiaci rozsudok Súdneho dvora – na platnosť doložky, ktorá odkazuje na sadzbu Euribor, v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi jednotlivcom a bankou, ktorá sa na porušení zistenom Komisiou nepodieľala. Uvedený súd chce v podstate po prvé zistiť, či článok 101 ods. 2 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že všetky dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ sú automaticky neplatné, má viesť k neplatnosti uvedenej doložky, aj keď je dotknutá zmluva o úvere uzavretá mimo trhu EIRD. Po druhé sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či a do akej miery má manipulácia so sadzbou Euribor zistená Komisiou dôkaznú hodnotu v rámci vnútroštátneho konania v súlade s článkom 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.
II. Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka
4. SR a FT uzavreli 15. decembra 2005 zmluvu o hypotekárnom úvere. Úroková sadzba tohto úveru bola počas počiatočného obdobia šiestich mesiacov stanovená pevne. Táto sadzba bola následne prepočítaná na základe variabilnej zložky viazanej na sadzbu Euribor. Zmluva bola potom znovu prerokovaná 20. februára 2015.
5. SR podal žalobu na Tribunale di Oristano (súd v Oristane, Taliansko). Touto žalobou sa domáhal jednak prepočítania dlžnej sumy z titulu úrokov z hypotekárneho úveru a jednak určenia existencie protipohľadávky v jeho prospech. SR tvrdil, že niektoré doložky zmluvy vrátane doložky o určení úrokovej sadzby odkazom na sadzbu Euribor sú z dôvodu neurčitosti a nespoľahlivosti neplatné. Uvedený súd svojím rozsudkom rozhodol, že úroková sadzba dohodnutá v zmluve o úvere bola stanovená v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Taktiež poznamenal, že variabilná sadzba bola založená na vopred stanovených a objektívnych kritériách, ktoré nepodliehali voľnej úvahe inštitúcie poskytujúcej úver, čím vylúčil akýkoľvek dôvod neplatnosti zmluvy.
6. SR podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Corte d’appello di Cagliari (Odvolací súd Cagliari), ktorý je v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Vo svojom odvolaní žiadal, aby bola konštatovaná neplatnosť doložky zmluvy o úvere obsahujúcej odkaz na sadzbu Euribor a aby bol splátkový kalendár podľa tejto zmluvy prepočítaný. SR najmä tvrdí, že nemohol správne posúdiť uplatnenie sadzby Euribor na svoj úver z dôvodu jej umelej manipulácie, ako to zistila Komisia v rozhodnutiach o EIRD. V priebehu konania odvolateľ požiadal predkladajúci vnútroštátny súd o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.
7. Na účely rozhodnutia v konaní vo veci samej a v mnohých iných prebiehajúcich sporoch považuje predkladajúci vnútroštátny súd za potrebné objasniť rozsah pôsobnosti článku 101 ods. 2 ZFEÚ a dôkaznú hodnotu rozhodnutí o EIRD pre vnútroštátne súdy podľa článku 16 nariadenia č. 1/2003. Uvedený súd si najmä nie je istý, ako sa majú tieto ustanovenia vykladať na účely posúdenia platnosti doložky uvedenej v zmluve o hypotekárnom úvere, ktorá počas obdobia porušenia zisteného Komisiou určovala úrokovú sadzbu uvedeného úveru odkazom na sadzbu Euribor.
8. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd predovšetkým pripomína, že judikatúra Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) sa zrejme vyznačuje rozdielnymi prístupmi, ktoré sú v uznesení o predložení veci opísané nižšie uvedeným spôsobom.
9. Na jednej strane, podľa prvej línie judikatúry, by sa manipulácia so sadzbou Euribor zistená v rozhodnutiach o EIRD mala považovať za zistenie so zvýšenou dôkaznou hodnotou na podporu žaloby o určenie neplatnosti zmluvnej doložky odkazujúcej na sadzbu Euribor, bez ohľadu na to, či sa banka, ktorá je zmluvnou stranou dotknutej zmluvy o úvere, na porušení zistenom Komisiou zúčastnila. Navyše podľa tejto línie judikatúry, ak vonkajší index uvedený v zmluve o úvere už spoľahlivo neodráža vôľu vyjadrenú zmluvnými stranami z dôvodu jeho nezákonnej manipulácie, predmet zmluvnej doložky nemožno určiť. Podľa vnútroštátneho občianskeho práva táto situácia znamená, že doložka sa musí počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje porušenie, považovať za čiastočne neplatnú. Okrem toho len žaloba o neplatnosť, na rozdiel od žaloby o náhradu škody, môže zabezpečiť úplnú ochranu konečného spotrebiteľa, keďže ho chráni pred účinkami dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.
10. Na druhej strane, podľa druhej a novšej línie judikatúry, rozhodnutia o EIRD, hoci sú pre vnútroštátne súdy záväzné v súlade s článkom 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, nepredstavujú dôkaz s významnou dôkaznou hodnotou na účely vyhlásenia neplatnosti doložky, ktorá určuje úrokovú sadzbu v zmluve o úvere odkazom na sadzbu Euribor. V tejto línii judikatúry sa uznáva, že porušenie, ktoré Komisia identifikovala v týchto rozhodnutiach, spočívalo v konaní, ktorého cieľom bolo znížiť peňažné toky, ktoré by inak účastníkom kartelu vznikli na základe EIRD. Toto obmedzenie hospodárskej súťaže sa preto týka len trhu s EIRD a nemôže mať žiaden vplyv na trh s úvermi s variabilnou úrokovou sadzbou viazanou na sadzbu Euribor.
11. V každom prípade sa predkladajúci vnútroštátny súd prikláňa k názoru, že ak sa raz zistí manipulácia s referenčnou sadzbou, táto manipulácia sa musí považovať za preukázanú na všetkých trhoch, na ktorých sa táto sadzba uplatňuje. Bolo by protichodné domnievať sa, že manipulácia so sadzbou Euribor, ktorú Komisia zistila vo svojich rozhodnutiach, sa týkala výlučne trhu s EIRD a nie iných trhov vrátane trhu s úvermi s variabilnou úrokovou sadzbou. Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd naznačuje, že výklad, podľa ktorého článok 101 ods. 2 ZFEÚ nemá počas obdobia porušenia žiadne účinky na zmluvné vzťahy odkazujúce na sadzbu Euribor, by oslabil odrádzajúci účinok tohto ustanovenia.
12. Za týchto okolností Corte d’appello di Cagliari (Odvolací súd Cagliari) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má [sa] dôkaz o manipuláciách so [sadzbou Euribor], ako sa konštatuje [v] rozhodnutiach [o EIRD] a v rozsudku Súdneho dvora [HSBC Holdings a i.], s ohľadom na ustanovenie článku 16 ods. 1 [nariadenia č. 1/2003] s konečnou platnosťou považovať za účinný aj vo vzťahu k vnútroštátnym súdom a [predstavuje] obmedzenie hospodárskej súťaže, ktorého sa [uvedené] rozhodnutia Komisie a [uvedený] rozsudok Súdneho dvora týkajú,… dohodu zakázanú článkom 101 [ZFEÚ] len na trhu s [úrokovými] derivátmi [denominovanými v eurách] alebo na akomkoľvek trhu, kde [bola použitá manipulovaná sadzba] Euribor[?]“
13. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 28. januára 2025. Odvolateľ, odporkyňa a vedľajší účastník vo veci samej, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky. V prejednávanej veci sa nekonalo žiadne pojednávanie.
III. Posúdenie
14. Svojou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vykladať v tom zmysle, že zistenie Komisie o manipulácii s referenčnou úrokovou sadzbou v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, sa má považovať za preukázané s konečnou platnosťou vo vzťahu k vnútroštátnym súdom v konaní, ktoré sa vedie pred nimi. Uvedený súd sa tiež pýta, či z tohto zistenia vyplýva, že zmluva odkazujúca na túto referenčnú hodnotu, uzavretá mimo trhu, ktorého sa týka rozhodnutie Komisie, predstavuje dohodu zakázanú podľa článku 101 ZFEÚ.
15. Najprv sa budem venovať časti položenej otázky, ktorá sa týka výkladu článku 101 ZFEÚ (prvá časť), a potom prejdem k časti položenej otázky, ktorá sa týka výkladu článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 (druhá časť).
16. Pokiaľ ide o prvú časť položenej otázky, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pochybnosti predkladajúceho vnútroštátneho súdu so zreteľom na uvedené ustanovenia sa týkajú právnych dôsledkov zistení uvedených v rozhodnutiach o EIRD a potvrdených Súdnym dvorom v rozsudku HSBC Holdings a i. Konkrétne sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či zistenie, že na určitom trhu došlo k manipulácii s referenčnou úrokovou sadzbou, čo viedlo k porušeniu článku 101 ods. 1 ZFEÚ, môže mať v súlade s článkom 101 ods. 2 ZFEÚ za následok neplatnosť doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej na inom trhu a odkazujúcej na túto referenčnú sadzbu počas obdobia porušenia.
17. Podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ sú všetky dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ automaticky neplatné. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa dohoda, ktorá nespĺňa podmienky stanovené v článku 101 ods. 3 ZFEÚ, stáva neplatnou, pokiaľ je jej cieľ alebo účinok nezlučiteľný so zákazom uvedeným v článku 101 ods. 1 ZFEÚ.( 10 ) Navyše, keďže v prípade neplatnosti uvedenej v článku 101 ods. 2 ZFEÚ ide o absolútnu neplatnosť, dohoda, ktorá je na základe tohto ustanovenia neplatná, nemá žiadne účinky, minulé ani budúce, medzi zmluvnými stranami.( 11 ) Takejto dohody sa nemožno dovolávať ani voči tretím stranám.( 12 )
18. Súdny dvor preto vymedzil pôsobnosť článku 101 ods. 2 ZFEÚ( 13 ) obmedzením jeho uplatňovania na dohody, ktoré spadajú pod zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ.( 14 ) Je pravda, že podľa judikatúry sa automatickej neplatnosti zakázanej dohody môže dovolávať každý a súdy sú ňou viazané.( 15 ) Nevykonateľným sa však stáva len rozhodnutie alebo dohoda, na ktoré alebo na ktorú sa článok 101 ods. 1 ZFEÚ vzťahuje, a to v zásade v celom rozsahu, pokiaľ nie je možné oddeliť obmedzujúce prvky od zvyšku dohody.( 16 ) Ako uviedol Súdny dvor, dôsledky neplatnosti podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ pre tie časti dohody, ktoré nie sú nezlučiteľné s článkom 101 ods. 1, a pre všetky objednávky a dodávky uskutočnené na základe dohody a z nich vyplývajúce finančné záväzky, nie sú vecou práva Únie.( 17 )
19. Odôvodnenie rozsudkov Súdneho dvora možno podľa môjho názoru ľahko vysvetliť po prvé odkazom na potrebu zabrániť kaskádovému účinku, aký opísal predkladajúci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to na zmluvné vzťahy uzatvorené medzi tretími stranami, ktoré neboli zapojené do konkrétnej dohody, ktorej nezákonnosť Komisia konštatovala. Ide najmä o situáciu takej doložky, o akú ide vo veci samej, ktorá sa týka produktu a trhu odlišných od tých, na ktoré sa vzťahujú rozhodnutia Komisie týkajúce sa manipulácie so sadzbou Euribor v súvislosti s EIRD. Zdá sa mi, že nepredvídateľnosť právnych a hospodárskych dôsledkov, ktoré by mohli vyplynúť zo systémového vyhlásenia neplatnosti akejkoľvek dohody alebo akejkoľvek doložky, ktorá ako taká nebola uznaná za zakázanú podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ, odôvodňuje výkladový prístup Súdneho dvora k článku 101 ods. 2 ZFEÚ.
20. Po druhé je výklad článku 101 ods. 2 ZFEÚ Súdnym dvorom tiež, ako tvrdí žalovaná v konaní vo veci samej, v súlade so zásadou, že zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie má osobnú povahu. Podľa judikatúry musí za toto porušenie zodpovedať len podnik, ktorý tieto pravidlá porušil.( 18 ) Hoci táto judikatúra vznikla v súvislosti s prejudiciálnymi otázkami, ktoré sa týkali žalôb o náhradu škody, logicky z nej vyplýva, že neplatnosť stanovená v článku 101 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti s dohodami a rozhodnutiami, ktoré sú v rozpore s článkom 101 ods. 1, sa nemôže vzťahovať aj na zmluvné vzťahy uzavreté podnikmi, ktoré do porušenia nie sú zapojené.
21. Je pravda, že v rozsudku Allianz Hungária( 19 ), na ktorý Komisia odkazuje vo svojich písomných pripomienkach, Súdny dvor rozhodol, že vertikálne dohody uzatvorené s cieľom realizovať horizontálnu dohodu (o rozdelení trhu), ktorá je v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, môžu byť tiež vyhlásené za nezákonné podľa tohto ustanovenia.( 20 ) Konkrétne išlo v uvedenom rozsudku o to, či vertikálne dohody, ktorými sa dve motoristické poisťovne dvojstranne dohodli, či už s predajcami automobilov, alebo s profesijným združením, ktoré ich zastupuje, na hodinovej sadzbe za opravu poistených vozidiel, predstavujú obmedzenie v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Súdny dvor vo svojom rozsudku konštatoval, že existencia horizontálnej dohody medzi týmito dvoma podnikmi, ktorej cieľom bolo rozdelenie trhu, mohla spôsobiť nezákonnosť aj vertikálnych dohôd uzavretých na účely jej realizácie.
22. Rozsudok vo veci Allianz Hungária však nemožno preniesť na prejednávanú vec. Z uvedeného rozsudku zjavne vyplýva, že Súdny dvor nerozšíril neplatnosť stanovenú v článku 101 ods. 2 ZFEÚ na dohody, na ktoré sa nevzťahuje zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Práve naopak rozhodol, že vertikálne dohody potrebné na realizovanie horizontálnej dohody, bez ktorých by sa táto dohoda nemohla uskutočniť, možno tiež považovať za dohody, ktoré sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, a preto sú samy osebe protiprávne, čo podlieha posúdeniu, ktoré má v danej veci vykonať predkladajúci vnútroštátny súd.
23. V tomto smere stačí konštatovať, že zmluva o úvere, o ktorú ide vo veci samej, nie je súčasťou žiadneho porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ktoré Komisia zistila. Navyše na rozdiel od situácie, o ktorú ide v rozsudku Allianz Hungária, táto zmluva nebola uzatvorená s cieľom realizovať alebo uskutočniť dohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž, ktorú Komisia zistila v rozhodnutiach o EIRD. Odkazuje len na referenčnú hodnotu sadzby Euribor na účely určenia variabilnej úrokovej sadzby uplatniteľnej na hypotekárny úver poskytnutý jednotlivcovi bankou, čo a fortiori nemalo žiadnu súvislosť s protiprávnym konaním konštatovaným Komisiou. V tomto kontexte mi je jasné, že uvedenú zmluvu nemožno považovať za dohodu, na ktorú sa vzťahuje účinok stanovený v článku 101 ods. 2 ZFEÚ, ktorý sa podľa judikatúry uvedenej v bode 18 vyššie vzťahuje len na dohody, ktoré sú v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ.
24. Z uvedeného vyplýva, že článok 101 ods. 2 ZFEÚ nemožno vykladať v tom zmysle, že zistenie Komisie uvedené v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, o manipulácii s referenčnou úrokovou sadzbou, musí mať za následok neplatnosť doložky obsiahnutej v zmluve o úvere, ktorá na túto referenčnú sadzbu odkazuje, ak táto doložka nie je súčasťou dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž uvedenej v rozhodnutí Komisie a ako taká nebola uznaná za porušujúcu článok 101 ods. 1 ZFEÚ.
25. V tejto fáze je dôležité poznamenať, že skutočnosť, že článok 101 ods. 2 ZFEÚ neposkytuje právny základ pre vyhlásenie neplatnosti doložky obsiahnutej v zmluve o úvere, ktorá nespadá pod článok 101 ods. 1 ZFEÚ, neznamená, že účastníci tejto zmluvy nemajú k dispozícii iné právne prostriedky na uplatnenie neplatnosti tejto doložky.( 21 ) V tomto smere je nutné pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, že dôsledky, ktoré môže mať zakázaná dohoda na zmluvné vzťahy týkajúce sa tretích strán, majú určovať vnútroštátne súdy podľa svojho práva.( 22 )
26. V prejednávanej veci sú informácie poskytnuté predkladajúcim vnútroštátnym súdom v tejto súvislosti dosť obmedzené. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že konanie vo veci samej sa týka žaloby o vyhlásenie neplatnosti na základe údajnej nespoľahlivosti doložky, ktorá určuje úrokovú sadzbu zmluvy o úvere odkazom na referenčnú hodnotu sadzby Euribor. Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 25 vyššie prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu posúdiť platnosť a účinky tejto doložky z hľadiska uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení, ktoré majú za následok neplatnosť súhlasu alebo zákonnosti predmetu zmluvy.( 23 )
27. Práve v tejto situácii nadobúda výklad článku 16 nariadenia č. 1/2003, ktorého sa týka druhá časť položenej otázky, osobitný význam v takom konaní, ako je konanie vo veci samej, najmä v súvislosti s rozhodnutiami o EIRD. V tejto časti sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či manipulácia, ktorú Komisia zistila v týchto rozhodnutiach, má dôkaznú hodnotu v rámci konaní o platnosti doložky odkazujúcej na sadzbu Euribor počas obdobia porušenia podľa vnútroštátneho práva.
28. V článku 16 nariadenia č. 1/2003 s nadpisom „Jednotné uplatňovanie súťažného práva [Únie]“ sa stanovuje, že keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.( 24 ) Toto ustanovenie kodifikuje už existujúcu judikatúru( 25 ), v ktorej Súdny dvor v podstate rozhodol, že v systéme presadzovania práva hospodárskej súťaže, ktorý je zverený viacerým aktérom vrátane vnútroštátnych súdov, si zásady právnej istoty a jednotného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie vyžadujú, aby nedochádzalo k protichodným rozhodnutiam.( 26 )
29. Súdny dvor vo svojej judikatúre navyše vymedzil hranice pravidla vyplývajúceho z článku 16 nariadenia č. 1/2003. Napríklad v rámci občianskoprávnej žaloby o náhradu škody, v ktorej je potrebné preukázať škodlivé konanie, škodu a priamu príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a škodou, je vnútroštátny súd viazaný zistením Komisie, že dohoda je zakázaná, a právnou kvalifikáciou tejto dohody.( 27 ) Aj Všeobecný súd v judikatúre, ktorú by podľa môjho názoru mohol Súdny dvor ľahko schváliť,( 28 ) stanovil, že vnútroštátne súdy sú rovnako viazané zisteniami Komisie týkajúcimi sa časového a geografického rozsahu skúmaného konania a zodpovednosti alebo nezodpovednosti vyšetrovaných osôb vo vzťahu k predmetnému konaniu.
30. V prejednávanej veci, pokiaľ ide o rozhodnutia o EIRD, je dôležité zdôrazniť, že Komisia zistila, že niektoré banky v paneli Euribor sa zúčastnili na karteli na trhu EIRD, ktorý v podstate trval od septembra 2005 do mája 2008.( 29 ) Komisia najmä zistila, že účastníci kartelu sa v tomto období zapojili do série praktík zameraných na narušenie normálneho priebehu cenových zložiek EIRD. Tieto postupy zahŕňali výmenu informácií o ich preferenciách pre nezmenené, nízke alebo vysoké úrokové sadzby (fixácie), pokiaľ ide o určité splatnosti sadzby Euribor v závislosti od ich obchodných pozícií alebo expozícií. Účastníci kartelu si tiež vymieňali dôverné informácie o svojich obchodných pozíciách alebo zámeroch so zreteľom na budúce zasielanie údajov pre sadzbu Euribor v prípade konkrétnych splatností. Obchodníci príležitostne skúmali aj možnosť zosúladiť aspoň jedno z budúcich zasielaní údajov pre sadzbu Euribor zo strany ich bánk na základe informácií získaných od ostatných účastníkov.( 30 )
31. Mohlo by byť užitočné pripomenúť, že sadzba Euribor je na medzinárodných peňažných trhoch bežne používaná referenčná úroková sadzba.( 31 ) Má odrážať náklady na medzibankové úvery denominované v eurách. Výpočet sa vykonáva každý deň, pričom sa na tento proces používajú údaje z viacerých finančných inštitúcií v rámci určeného panelu. Vychádza z kotácií poskytnutých bankami v paneli, ktoré odhadujú sadzby, za ktoré by hypotetická prvotriedna banka požičala prostriedky inej prvotriednej banke. Sadzby Euribor sa premietajú do oceňovania EIRD, ktoré sú globálne obchodovanými finančnými produktmi. Tieto produkty využívajú veľké spoločnosti, finančné inštitúcie, hedžové fondy a iné medzinárodné spoločnosti na riadenie svojej expozície voči úrokovému riziku (hedžing pre dlžníkov aj investorov) alebo na špekulatívne účely.( 32 )
32. Ako Komisia správne uvádza vo svojich písomných pripomienkach, osobitnú pozornosť treba venovať skutočnosti, že rozhodnutia o EIRD neobsahujú žiadne konkrétne zistenia týkajúce sa možných účinkov dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž na úroveň sadzby Euribor. Z týchto rozhodnutí najmä vyplýva, že úroveň sadzby Euribor mohla byť bankami zapojenými do panelu manipulovaná smerom nahor, nadol alebo udržiavaná na nezmenenej úrovni v závislosti od pozícií účastníkov kartelu na trhu s derivátmi.( 33 ) Rozhodnutia o EIRD teda neurčujú, či mal kartel tendenciu tlačiť sadzbu Euribor nahor alebo nadol. Hoci na základe správania bánk zapojených do zakázanej dohody možno odôvodnene predpokladať, že sadzba Euribor sa počas obdobia existencie kartelu nevyvíjala normálne,( 34 ) Komisia neurobila žiadne konečné zistenie, pokiaľ ide o celkový smer, ktorým sa s touto referenčnou hodnotou manipulovalo. Všeobecný súd aj Súdny dvor svojimi rozsudkami( 35 ) zistenia Komisie potvrdili a dospeli k záveru, že predmetné porušenie predstavovalo obmedzenie „z hľadiska cieľa“ podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ týkajúce sa len trhu s EIRD.( 36 )
33. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že pokiaľ ide o rozhodnutia o EIRD, článok 16 nariadenia č. 1/2003 vnútroštátnym súdom ukladá, aby za preukázanú s konečnou platnosťou považovali existenciu manipulácie so sadzbou Euribor počas obdobia vymedzeného Komisiou. Naproti tomu, keďže predmetné porušenie bolo kvalifikované ako obmedzenie z hľadiska cieľa, len z dohôd, ktoré Komisia označila za porušujúce článok 101 ods. 1 ZFEÚ, nie je možné vyvodiť žiadne konkrétne účinky na úroveň sadzby Euribor.
34. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, stále zostáva otvorená otázka, či článok 16 nariadenia č. 1/2003 predstavuje primeraný právny základ pre záver, že v prípade, keď má vnútroštátny súd rozhodnúť o platnosti zmluvnej doložky v súlade so svojím vnútroštátnym právom – najmä pokiaľ ide o zákonnosť predmetu tejto doložky – je potrebné zohľadniť zistenia Komisie v rozhodnutí o porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ.
35. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že článok 16 nariadenia č. 1/2003 je ustanovením, ktoré vnútroštátnym súdom ukladá povinnosť zdržať sa prijímania rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s rozhodnutiami prijatými Komisiou, len „keď… rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo článku [102 ZFEÚ]“. Keďže v konaní, ako je konanie vo veci samej, by vnútroštátny súd v každom prípade neuplatňoval pravidlá hospodárskej súťaže Únie na riešenie sporu, ktorý mu bol predložený, nemožno povedať, že článok 16 nariadenia č. 1/2003 formálne predstavuje právny základ, ktorý vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť považovať za preukázané zistenia Komisie uvedené v rozhodnutiach o EIRD.
36. Napriek tomu, aj keď by sa článok 16 nariadenia č. 1/2003 v konaní vo veci samej neuplatnil, zásada, ktorú toto ustanovenie vyjadruje, a to, že skutkové zistenie, ktoré je stanovené v rámci právneho poriadku Únie, nie je možné ignorovať, vedie v podstate k výsledku s podobnými právnymi dôsledkami. Vnútroštátny súd musí zohľadniť skutkové a právne zistenia vykonané v konaní Únie, ak sú relevantné pre vnútroštátne spory, aj keď sa o nich má rozhodnúť mimo osobitného rámca práva Únie.
37. Z uvedeného vyplýva, že ak riešenie sporu podľa vnútroštátneho práva závisí od skutkových a právnych zistení uvedených v rozhodnutí Komisie, vnútroštátny súd nemôže tieto zistenia ignorovať. V prejednávanej veci v rámci žaloby podanej stranou zmluvy, ktorá sa domáha určenia neplatnosti doložky podľa vnútroštátneho práva, treba považovať zistenia Komisie uvedené v rozhodnutiach o EIRD týkajúce sa manipulácie so sadzbou Euribor za preukázané s konečnou platnosťou, samozrejme s výhradou, ako bolo vysvetlené v bode 33 tohto stanoviska, konkrétnych podmienok uvedených v týchto rozhodnutiach.
38. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy som dospela k záveru, že článok 101 ods. 2 ZFEÚ a článok 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že zistenie Komisie uvedené v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, o manipulácii s referenčnou úrokovou sadzbou, nemá za následok neplatnosť doložky obsiahnutej v zmluve o úvere, ktorá na túto referenčnú sadzbu odkazuje, ak táto doložka nie je súčasťou dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž uvedenej v rozhodnutí Komisie a ako taká nebola uznaná za porušujúcu článok 101 ods. 1 ZFEÚ. Manipulácia zistená Komisiou má však dôkaznú hodnotu v rámci konania týkajúceho sa platnosti doložky podľa vnútroštátneho práva, a to v rozsahu zistení uvedených v tomto rozhodnutí.
IV. Návrh
39. Na základe vyššie uvedenej analýzy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Corte d’appello di Cagliari (Odvolací súd Cagliari, Taliansko), takto:
Článok 101 ods. 2 ZFEÚ a článok 16 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205)
sa má vykladať v tom zmysle, že zistenie Európskej komisie uvedené v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, o manipulácii s referenčnou úrokovou sadzbou, nemá za následok neplatnosť doložky obsiahnutej v zmluve o úvere, ktorá na túto referenčnú sadzbu odkazuje, ak táto doložka nie je súčasťou dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž uvedenej v rozhodnutí Komisie a ako taká nebola uznaná za porušujúcu článok 101 ods. 1 ZFEÚ. Manipulácia zistená Komisiou má však dôkaznú hodnotu v rámci konania týkajúceho sa platnosti doložky podľa vnútroštátneho práva, a to v rozsahu zistení uvedených v tomto rozhodnutí.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
3 Rozhodnutie Komisie C(2016) 8512 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP [Vec AT.39914, Euro Interest Rate Derivatives (EIRD) (Settlement)] (ďalej len „rozhodnutie z roku 2013“). Toto rozhodnutie bolo adresované bankám patriacim do skupín Barclays, Deutsche Bank, Société Générale a Royal Bank of Scotland.
4 Rozhodnutie Komisie C(2016) 8530 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP [Vec AT.39914 – Euro Interest Rate Derivatives (EIRD)] (ďalej len „rozhodnutie z roku 2016“). Toto rozhodnutie bolo adresované bankám patriacim do skupín Crédit Agricole, HSBC a JPMorgan Chase.
5 Prijatie dvoch samostatných rozhodnutí možno pripísať skutočnosti, že niektoré z dotknutých bánk, uvedené v odôvodnení 2 rozhodnutia z roku 2013, súhlasili s účasťou na konaní o urovnaní podľa článku 10a nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81). Naproti tomu ostatné banky, uvedené v odôvodneniach 52 až 64 rozhodnutia z roku 2016, sa rozhodli, že do tohto konania nevstúpia, a preto bolo voči týmto bankám prijaté rozhodnutie v súlade so štandardným postupom stanoveným v článku 7 nariadenia č. 1/2003.
6 Pozri okrem iného odôvodnenie 67 rozhodnutia z roku 2013 a jeho článok 1. Pozri aj odôvodnenie 357 rozhodnutia z roku 2016 a jeho článok 1.
7 Rozsudok z 24. septembra 2019, HSBC Holdings a i./Komisia (T‑105/17, ECLI:EU:T:2019:675).
8 Rozsudok z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia (C‑883/19 P, ďalej len „rozsudok HSBC Holdings a i.“, EU:C:2023:11).
9 Rozsudky Všeobecného súdu a Súdneho dvora sa týkali výlučne rozhodnutia z roku 2016 a nezaoberali sa rozhodnutím z roku 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť. V dôsledku oboch rozsudkov bolo rozhodnutie z roku 2016 čiastočne zrušené, najmä pokiaľ ide o určenie pokuty, ktorú Komisia uložila žalobcom v uvedenej veci. Všeobecný súd dospel k podobnému záveru vo svojich rozsudkoch z 20. decembra 2023, JPMorgan Chase a i./Komisia (T‑106/17, EU:T:2023:832), a z 20. decembra 2023, Crédit agricole a Crédit agricole Corporate and Investment Bank/Komisia (T‑113/17, EU:T:2023:847). V súčasnosti prebiehajú na Súdnom dvore vo veciach C‑160/24 P a C‑191/24 P konania o odvolaniach proti týmto rozsudkom. Okrem toho Komisia po čiastočnom zrušení rozhodnutia z roku 2016 týkajúceho sa uloženej pokuty prijala rozhodnutie C(2021) 4600 final z 28. júna 2021. Toto rozhodnutie viedlo k rozsudku z 27. novembra 2024, HSBC Holdings a i./Komisia (T‑561/21, EU:T:2024:869), a už nadobudlo právoplatnosť.
10 Rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin Import (22/71, EU:C:1971:113, bod 26).
11 Rozsudok zo 6. februára 1973, Brasserie de Haecht (48/72, EU:C:1973:11, bod 26).
12 Rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin Import (22/71, EU:C:1971:113, bod 29).
13 Pozri okrem iného JONES, A., SUFRIN, B., DUNNE, N.: EU Competition Law: Text, Cases and Materials . Oxford University Press, 2023, s. 228; VAN BAEL, I., BELLIS, J.‑F.: Competition Law of the European Union . Wolters Kluwer, 2021, s. 77 a 78; ARGENTON, C., GERADIN, D., STEPHAN, A.: EU Cartel Law and Economics . Oxford University Press, 2020, s. 69 a 70, a MEEßEN, G.: Article 101 TFEU. In: KELLERBAUER, M., KLAMERT, M., TOMKIN, J. (eds.): The EU Treaties and the Charter of Fundamental Rights: A Commentary . Oxford University Press, 2019, s. 1034 a 1035.
14 Všetky tieto rozsudky sú dodnes relevantné, o čom svedčí napríklad rozsudok z 20. apríla 2023, Repsol Comercial de Productos Petrolíferos (C‑25/21, EU:C:2023:298, body 70 až 73), a rozsudok z 25. januára 2024, Em akaunt BG (C‑438/22, EU:C:2024:71, body 57 a 58), ktoré na ne výslovne odkazujú.
15 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2001, Courage a Crehan (C‑453/99, EU:C:2001:465, bod 22).
16 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 1991, Delimitis (C‑234/89, EU:C:1991:91, bod 40).
17 Rozsudok zo 14. decembra 1983, Société de vente de ciments et bétons de l’est (319/82, EU:C:1983:374, body 11 a 12).
18 Rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i. (C‑724/17, EU:C:2019:204, bod 31).
19 Rozsudok zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i. (C‑32/11, ďalej len „rozsudok Allianz Hungária“, EÚ:C:2013:160).
20 Tamže, bod 50.
21 Okrem toho strana, ktorá sa domnieva, že bola vystavená negatívnemu účinku manipulácie s referenčnou úrokovou sadzbou, môže skutočne podať žalobu o náhradu škody podľa vnútroštátneho práva, ktorým sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1). Vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná takáto žaloba, je zasa povinný chrániť práva, ktoré priamo vyplývajú z článku 101 ods. 1 ZFEÚ, a to aj v prípade, že žalobca je vo vzťahu k tejto dohode, ktorej protiprávnosť Komisia zistila, treťou stranou. Pozri okrem iného rozsudok z 5. júna 2014, Kone a i. (C‑557/12, EU:C:2014:1317, bod 37), a rozsudok z 20. apríla 2023, Repsol Comercial de Productos Petrolíferos (C‑25/21 P, EU:C:2023:298, body 50 až 52 a citovaná judikatúra).
22 Pozri v tomto smere rozsudok zo 14. decembra 1983, Société de vente de ciments et bétons de l’est (319/82, EU:C:1983:374, bod 12), a rozsudok z 30. novembra 2006, Brünsteiner and Autohaus Hilgert (C‑376/05 a C‑377/05, http://suivi2.ad.curia.europa.eu/pages/accueil.jspx , EU:C:2006:753, bod 48 a citovaná judikatúra).
23 V návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v písomných pripomienkach účastníkov konania sa v tejto súvislosti uvádzajú články 1346 a 1418 talianskeho Občianskeho zákonníka.
24 Pozri takisto rozsudok z 18. apríla 2024, Heureka Group (Online porovnávače cien) (C‑605/21, EU:C:2024:324, bod 74).
25 Pozri odôvodnenie 22 nariadenia č. 1/2003, a rozsudok zo 14. decembra 2000, Masterfoods a HB (C‑344/98, ďalej len „rozsudok Masterfoods“, EU:C:2000:689, bod 60).
26 PACHEV, A.: Jurisdiction of the Courts of the European Union Member States to apply European Union antitrust law in private disputes. In: La justice en transition: vers une union européenne solidaire et durable. – Justice in transition: towards a united and sustainable European Union – Mélanges en l’honneur d’Alexander Arabadjiev . Bruylant, 2025, s. 573.
27 Vnútroštátny súd však stále musí posúdiť existenciu škody a priamu príčinnú súvislosť medzi škodou a predmetnou dohodou alebo predmetným postupom. Hoci Komisia vo svojom rozhodnutí presné účinky porušenia určila, vnútroštátnemu súdu aj naďalej prináleží určiť jednotlivo škodu spôsobenú každej osobe, ktorá podala žalobu o náhradu škody. Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2012, Otis a i. (C‑199/11, EU:C:2012:684, body 65 a 66).
28 Rozsudok zo 16. decembra 2015, British Airways/Komisia (T‑48/11, EU:T:2015:988, bod 40). Pozri takisto JONCHERAY, N., Article 16: Uniform application of Community competition law – Commentary. In: PRETE, L., DEKEYSER, K. et al. (eds): Regulation 1/2003 and EU Antitrust Enforcement – A Systematic Guide . Wolters Kluwer, 2002, s. 399.
29 Pozri poznámku pod čiarou 6 vyššie.
30 Pozri okrem iného odôvodnenie 32 rozhodnutia z roku 2013 a odôvodnenia 113 až 115, 358 a 359 rozhodnutia z roku 2016. Pozri takisto rozsudok HSBC Holdings a i. (body 18 a 19).
31 Pozri odôvodnenie 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1011 z 8. júna 2016 o indexoch používaných ako referenčné hodnoty vo finančných nástrojoch a finančných zmluvách alebo na meranie výkonnosti investičných fondov, ktorým sa menia smernice 2008/48/ES a 2014/17/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 596/2014 (Ú. v. EÚ L 171, 2016, s. 1), a odôvodnenie 5 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2016/1368 z 11. augusta 2016, ktorým sa stanovuje zoznam kritických referenčných hodnôt používaných na finančných trhoch podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1011 (Ú. v. EÚ L 217, 2016, s. 1).
32 Pozri odôvodnenia 5 až 9 rozhodnutia z roku 2013 a odôvodnenia 20 až 26 rozhodnutia z roku 2016. Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci HSBC Holdings a i./Komisia (C‑883/19 P, EU:C:2022:384, bod 1).
33 Pozri okrem iného odôvodnenie 388 a odôvodnenie 392 písm. a) a e) rozhodnutia z roku 2016.
34 Pozri okrem iného odôvodnenie 397 a odôvodnenia 404 až 408 rozhodnutia z roku 2016.
35 Pozri poznámky pod čiarou 7 a 8 vyššie.
36 Pozri okrem iného rozsudok HSBC Holdings a i. (body 125, 191, 206 a 208).