C-63/25
ECLI:EU:C:2026:462
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0063
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANDREA BIONDI
prednesené 4. júna 2026( 1 )
Vec C ‑ 63/25
K. Sz.,
H. Sz.,
W. Sz.
proti:
Z. Fundusz Inwestycyjny Zamknięty w likwidacji
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Pôsobnosť – Pojmy spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ – Vstup do investičného fondu – Stanovy uzavretého investičného fondu “
I. Úvod
1. V prejednávanej veci vzniká otázka, ktorou sa, pokiaľ je známe, Súdny dvor zatiaľ priamo nezaoberal: možno smernicu 93/13/EHS( 2 ) uplatniť na právny vzťah medzi uzavretým investičným fondom( 3 ) a fyzickými osobami, ktoré upisujú jeho investičné certifikáty? Ide o citlivú otázku: je potrebné určiť, či sa jednotná ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, vzťahuje aj na právny vzťah, ktorý vnútroštátne právo spája s nástrojom práva obchodných spoločností – stanovami fondu – ktoré však majú z funkčného hľadiska typické znaky predbežne formulovanej štandardnej zmluvy.
2. Vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania kladie tri otázky. Prvé dve otázky sa týkajú právnej kvalifikácie účastníkov konania: upisovateľa certifikátov ako „spotrebiteľa“ a vydávajúceho fondu ako „predajcu alebo dodávateľa“. Predstavujú však len logický predpoklad tretej otázky. Táto tretia otázka – či ustanovenia stanov môžu predstavovať „zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté“ – podľa všetkého predstavuje nový aspekt v judikatúre Súdneho dvora. V týchto návrhoch sa zameriam práve na tretiu otázku.
3. Hneď na úvod uvádzam, že Súdnemu dvoru navrhnem, aby na tretiu otázku odpovedal kladne, pričom na prvé dve otázky odkážem len v rozsahu potrebnom na vymedzenie úvahového rámca.
II. Právny rámec
A. Smernica 93/13/EHS
4. Podľa desiateho odôvodnenia smernice 93/13:
„Keďže účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok; keďže tieto pravidlá by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi; keďže medzi iným, zmluvy týkajúce sa zamestnania, zmluvy týkajúce sa nástupníckych práv, zmluvy týkajúce sa rodinného práva a zmluvy týkajúce sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve sa musia vylúčiť z rozsahu platnosti tejto smernice;
…“
5. Článok 1 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:
„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
…“
6. Článok 2 písm. b) a c) smernice 93/13 stanovuje:
„…
b) ‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;
c) ‚predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.“
7. Článok 3 ods. 1 a 2 smernice 93/13 stanovuje:
„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [ak v rozpore s požiadavkou dobrej viery – neoficiálny preklad ] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
…“
B. Poľské právo
8. Podľa článku 22 1 ustawa z dnia 23 kwietnia 1964 r. Kodeks cywilny( 4 ) (ďalej len: „poľský Občiansky zákonník“):
„Za ‚spotrebiteľa‘ sa považuje každá fyzická osoba, ktorá uskutočňuje s predajcom alebo dodávateľom právne úkony, ktoré priamo nesúvisia s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním.
…“
9. Podľa článku 43 1 uvedeného občianskeho zákonníka:
„Predajca alebo dodávateľ je fyzická osoba, právnická osoba alebo organizačná jednotka uvedená v článku 33 1 § 1, ktorá vo vlastnom mene podniká alebo vykonáva povolanie.
…“
„Prejav vôle druhej zmluvnej strany uzavrieť zmluvu predstavuje ponuku, ak vymedzuje základné podmienky tejto zmluvy.
…“
11. Podľa článku 385 1 tohto Občianskeho zákonníka, ktorým sa preberajú zásady smernice 93/13, platí, že:
„§ 1. Podmienky zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (neprijateľné zmluvné podmienky). Uvedené neplatí pre zmluvné podmienky, ktoré vymedzujú hlavné plnenia strán, vrátane ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.
§ 2. Ak zmluvná podmienka podľa § 1 nie je pre spotrebiteľa záväzná, zmluvné strany sú viazané ostatnými časťami zmluvy.
§ 3. Za zmluvné podmienky, ktoré neboli dohodnuté individuálne, sa považujú tie podmienky, na ktorých obsah spotrebiteľ nemal skutočný vplyv. To platí najmä o ustanoveniach zmluvy prevzatých zo vzorovej zmluvy, ktorú tomuto spotrebiteľovi navrhla druhá zmluvná strana.
§ 4. Dôkazné bremeno o tom, že ustanovenie bolo individuálne dohodnuté, nesie ten, kto sa naň odvoláva.“
12. Podľa článku 3 ustawa o funduszach inwestycyjnych i zarządzaniu alternatywnymi funduszami inwestycyjnymi (zákon o investičných fondoch a správe alternatívnych investičných fondov) (ďalej len „zákon o investičných fondoch“)( 5 ):
„1. Investičný fond je právnická osoba, ktorej jediným predmetom činnosti je investovanie peňažných prostriedkov získaných na základe ponuky na kúpu podielových listov alebo investičných certifikátov do cenných papierov, nástrojov peňažného trhu a iných majetkových práv určených zákonom.
…
3. Investičný fond vykonáva činnosť s osobitným zreteľom na záujmy účastníkov, pričom dodržiava pravidlá obmedzenia investičného rizika stanovené zákonom.“
13. Podľa článku 6 ods. 1 a 2 zákona o investičných fondoch:
„1. Účastníkmi investičného fondu sú fyzické osoby, právnické osoby a organizačné zložky bez právnej subjektivity:
…
2) ktoré sú majiteľmi účtu cenných papierov, na ktorom sú registrované investičné certifikáty, alebo ktoré majú nárok na investičné certifikáty zapísané na kolektívnom účte….
2. Podielové listy alebo investičné certifikáty predstavujú majetkové práva účastníkov fondu, tak, ako sú vymedzené zákonom a stanovami investičného fondu.“
14. Podľa článku 117 ods. 1 a 3 uvedeného zákona:
„1. Uzavretý investičný fond vydáva investičné certifikáty.
…
3. Fyzické osoby môžu nadobudnúť investičné certifikáty od investičného fondu uvedeného v článku 15 odsek 1a, ak hodnota investičného certifikátu prvej emisie tohto fondu nie je nižšia ako ekvivalent sumy 40 000 eur v poľských zlotých.“
15. Podľa článku 139 zákona o investičných fondoch:
„1. Uzavretý investičný fond môže spätne odkúpiť investičné certifikáty, ktoré vydal, ak to umožňujú jeho stanovy.
…
3. Stanovy uzavretého investičného fondu stanovia predpoklady, postup a podmienky spätného odkúpenia investičných certifikátov, ako aj lehoty a spôsob oznamovania spätého odkúpenia certifikátov.
…“
III. Konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka
16. Tri fyzické osoby – lekárka a jej rodičia na dôchodku – získali na základe odporúčania zamestnanca svojej banky investičné certifikáty vydané poľským uzavretým investičným fondom (ďalej len „FIZ“), t. j. podnikom kolektívneho investovania s právnou subjektivitou, ktorý je založený a spravovaný investičnou spoločnosťou, ktorej činnosť sa riadi stanovami prijatými touto spoločnosťou. K nadobudnutiu došlo v roku 2016 podpísaním štandardných formulárov, v ktorých každý upisovateľ vyhlásil, že sa oboznámil s emisnými podmienkami a stanovami fondu a súhlasí s nimi. Celková hodnota investície každého z upisovateľov dosahovala približne 91 000 eur.
17. V roku 2019 upisovatelia požiadali o úplné spätné odkúpenie svojich certifikátov. FIZ pristúpil len k čiastočnému odkúpeniu, pričom sa odvolal na ustanovenie stanov, ktoré mu umožňuje znížiť počet žiadostí o odkúpenie, ak celková hodnota certifikátov, ktoré sa majú odkúpiť, presahuje 20 % likvidity fondu.
18. Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) žalobu upisovateľov zamietol, keďže dospel k záveru, že stanovy FIZ nepredstavujú zmluvu a nepodliehajú preskúmaniu nekalej povahy v zmysle článku 385 1 poľského občianskeho zákonníka.
19. Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), na ktorý bolo podané odvolanie, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je spotrebiteľom v zmysle článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288; ďalej len „smernica 93/13“) fyzická osoba, účastník uzavretého investičného fondu a nadobúdateľ registrovaných cenných papierov vydaných týmto fondom vo forme investičných certifikátov, ak sa tento nákup uskutočňuje na účely, ktoré nesúvisia s jeho obchodom, podnikaním alebo povolaním, a hlavným účelom vstupu do fondu je investovanie úspor?
2. Je predajcom alebo dodávateľom v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13 uzavretý investičný fond, ktorého výlučným predmetom činnosti je investovanie peňažných prostriedkov získaných prostredníctvom ponuky na kúpu investičných certifikátov do cenných papierov, nástrojov peňažného trhu a iných majetkových práv v zmysle zákona?
3. Je zmluvnou podmienkou, ktorá nebola individuálne dohodnutá v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 93/13, ustanovenie stanov uzavretého investičného fondu, ktoré určuje práva a povinnosti účastníka vrátane podmienok a lehôt na odkúpenie investičných certifikátov týmto fondom od jeho účastníkov, ak sa účastník mohol oboznámiť so stanovami pred vstupom do fondu a akceptoval ich obsah v písomnom vyhlásení pri prevzatí investičných certifikátov?“
IV. Analýza
20. Tieto návrhy sa zameriavajú na tretiu prejudiciálnu otázku. Význam prvých dvoch otázok spočíva v tom, že v rozsahu, v akom umožňujú preskúmať, či sporné ustanovenie stanov môže predstavovať zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 93/13, slúžia ako úvahové východisko.
21. Z tohto dôvodu len poznamenávam, že žalobcov, t. j. fyzické osoby, ktoré nadobudli investičné certifikáty na účely sporenia nesúvisiace s podnikaním, možno na základe spisu podľa všetkého zaradiť do kategórie spotrebiteľov, pričom FIZ ako právnická osoba, ktorá ponúka a organizovane spravuje tento investičný produkt, vystupuje na účely spornej zmluvnej podmienky ako zmluvná protistrana v postavení predajcu resp. dodávateľa. V každom prípade prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci posúdil, či sú podmienky vyžadované právom Únie skutočne splnené.
A. O tretej prejudiciálnej otázke
22. Tretia otázka je jadrom prejednávanej veci. Predkladajúci vnútroštátny súd žiada v podstate o rozhodnutie, či ustanovenia stanov uzavretého investičného fondu, ktoré vymedzujú práva a povinnosti upisovateľa – vrátane podmienok spätného odkúpenia certifikátov – možno považovať za „zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté“ v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 93/13.
23. Táto otázka má dva aspekty: v prvom rade je potrebné určiť, či existuje „zmluva“ v zmysle smernice 93/13, a v druhom rade, či sporné ustanovenie možno považovať za podmienku, „ktorá nebola individuálne dohodnutá“.
1. Existencia zmluvy v zmysle smernice 93/13 a začlenenie ustanovení stanov
24. Smernica 93/13 sa vzťahuje na „všetky zmluvy“ uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi.( 6 ) Ide o všeobecnú smernicu o ochrane spotrebiteľa, ktorá sa má uplatňovať vo všetkých odvetviach hospodárskej činnosti.( 7 ) Zodpovedajúcim dôsledkom tohto širokého poňatia, vyplývajúceho zo zámeru normotvorcu, je, že výnimky z pôsobnosti smernice 93/13 treba vykladať reštriktívne, aby sa zachoval jej potrebný účinok.( 8 )
25. Vzhľadom na to, že stanovy FIZ obsahujú ustanovenia týkajúce sa povahy a cieľov fondu, názvu a sídla správcovskej spoločnosti, spôsobu zastupovania a zásad investičnej politiky, možno konštatovať, že vykazujú znaky, na základe ktorých by mohlo byť opodstatnené ich zaradenie medzi „zmluvy týkajúce sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve“, čo by v zmysle desiateho odôvodnenia smernice 93/13 bolo dôvodom na ich vylúčenie z pôsobnosti predmetnej smernice.
26. Ako však poznamenáva predkladajúci vnútroštátny súd, v prejednávanej veci majú stanovy FIZ dvojakú úlohu. Ide o zakladateľskú listinu právnickej osoby a súčasne o nástroj, ktorý vymedzuje majetkové práva upisovateľov: podmienky a spôsob spätného odkúpenia certifikátov, obmedzenia týkajúce sa zníženia počtu žiadostí, pravidlá výpočtu likvidity. Ustanovenia týkajúce sa tohto druhého aspektu majú z funkčného hľadiska podobné vlastnosti ako zmluvné podmienky upravujúce obsah synalagmatického vzťahu.
27. Súdny dvor zatiaľ nerozhodoval o rozsahu výnimky stanovenej v desiatom odôvodnení smernice 93/13. Užitočné výkladové usmernenie však možno vyvodiť z rozsudku Verein für Konsumenteninformation( 9 ), ktorý sa týka pôsobnosti nariadenia Rím I( 10 ). Pri tejto príležitosti Súdny dvor rozlíšil oblasť transakcií podľa práva obchodných spoločností od oblasti zmlúv, ktoré s nimi súvisia, pričom vylúčil, že samotná súvislosť zmluvy s otázkami práva obchodných spoločností by mala za následok jej vylúčenie z pôsobnosti daného nariadenia.
28. Nejde o ojedinelý názor. Už v rozsudku E. Friz( 11 ) Súdny dvor zahrnul do právnej úpravy ochrany spotrebiteľa – v danej veci do smernice 85/577/EHS( 12 ) – právny vzťah vyplývajúci zo vstupu fyzickej osoby do fondu nehnuteľností zriadeného vo forme osobnej spoločnosti, keď hlavným cieľom tohto vstupu nebolo stať sa súčasťou spoločnosti, ale uskutočniť finančnú investíciu. Súdny dvor tak potvrdil všeobecnú zásadu, podľa ktorej skutočnosť, že konkrétny subjekt je obchodnou spoločnosťou, sama osebe nevylučuje, že na príslušný zmluvný vzťah možno uplatniť predpisy na ochranu spotrebiteľa. Rovnaký funkčný prístup, ktorého základom je prekonanie formálnych označení v prospech vecného posúdenia dotknutého vzťahu, je východiskom pre judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pojmu „predajca alebo dodávateľ“.( 13 )
29. Domnievam sa preto, že zásadu definovanú v rozsudku vo veci Verein für Konsumenteninformation možno uplatniť aj na smernicu 93/13. Účelom a zmyslom výnimky stanovenej v desiatom odôvodnení smernice 93/13 je vyňať z pôsobnosti predpisov na ochranu spotrebiteľa tie aspekty, ktoré sa v užšom slova zmysle týkajú založenia obchodnej spoločnosti, nie však aj súvisiace záväzkové vzťahy.
30. Zdá sa, že potrebu reštriktívneho výkladu potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa odlišnej situácie, uvedenej v článku 1 ods. 2 smernice 93/13.( 14 ) V rozsudku Gómez del Moral Guasch( 15 ) Súdny dvor vysvetlil, že predpokladom takejto výnimky je, že zmluvná podmienka preberá ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré sa má uplatňovať medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu; naopak, ak sa vnútroštátna právna úprava obmedzuje na stanovenie všeobecného rámca a ponecháva predajcovi alebo dodávateľovi priestor na určenie konkrétneho obsahu zmluvnej podmienky, takéto zmluvné ustanovenie neodráža kogentnú alebo dispozitívnu normatívnu právnu úpravu, ale vyjadruje samostatné rozhodnutie predajcu alebo dodávateľa. V takom prípade sa výnimka neuplatňuje.
31. V každom prípade – a to je kľúčové – aj za predpokladu, že na stanovy FIZ sa v ich funkcii zakladateľskej listiny vzťahuje výnimka podľa desiateho odôvodnenia, táto skutočnosť nestačí na to, aby sa z pôsobnosti smernice 93/13 vylúčil zmluvný vzťah, na ktorom žalobcovia zakladajú svoj nárok.
32. Zo spisu totiž vyplýva, že medzi FIZ a žalobcami bola uzavretá samostatná zmluva o úpise certifikátov. Príslušný mechanizmus je jasný: FIZ predložil písomný návrh na kúpu certifikátov; žalobcovia s ním súhlasili podpísaním štandardného formulára, v ktorom vyhlásili, že sa oboznámili s podmienkami vydania a stanovami a že s nimi súhlasia. Týmto vyhlásením žalobcovia bez akejkoľvek možnosti vyjednávania prijali všetky ustanovenia týkajúce sa podmienok vydania a spätného odkúpenia certifikátov, vrátane spornej zmluvnej podmienky.
33. Ide teda o dvojstrannú zmluvnú transakciu zahŕňajúcu: písomnú ponuku obchodníka, súhlas s vopred pripraveným formulárom na základe jeho podpisu a zaplatenie poplatku. Na takto účinne uzatvorenú zmluvu o upísaní certifikátov sa podľa môjho názoru vzťahuje pôsobnosť smernice 93/13. Nie je nevyhnutné trvať na tvrdení, že pôsobnosti smernice podliehajú stanovy ako také a v celom ich rozsahu: stačí konštatovať, že ustanovenia stanov, ktoré sa stali záväznými prostredníctvom tejto zmluvy, upravujú jej obsah.
34. Domnievam sa preto, že aj za predpokladu, že stanovy FIZ ako také nepatria do pôsobnosti smernice 93/13, ustanovenia týkajúce sa podmienok spätného odkúpenia certifikátov treba napriek tomu považovať za neoddeliteľnú súčasť zmluvy o upísaní.
35. Tieto ustanovenia boli začlenené do zmluvného vzťahu prostredníctvom vyhlásenia podpísaného spotrebiteľom v čase nákupu, ktorým spotrebiteľ súhlasil s obsahom stanov. Ide o mechanizmus, ktorý je typický pre predbežne formulovanú štandardnú zmluvu: zmluvný vzťah účinne vzniká tým, že zmluvná strana pristúpi k návrhu, ktorý jednostranne pripravila druhá zmluvná strana.
36. Uvedený opis, ktorý v pripomienkach zhodne uviedli Komisia a poľská vláda, je jediným vysvetlením, ktoré je v súlade so zmyslom a účelom smernice 93/13. Formalistický prístup – ktorý by vylučoval (zmluvnú) podmienku z pôsobnosti uvedenej smernice len z dôvodu, že formálne vyplýva zo stanov vydávajúceho subjektu – by obchodníkovi umožnil ľahko obísť predpisy na ochranu spotrebiteľa. Na účely vylúčenia zmluvných podmienok zo skúmania nekalej povahy by stačilo prebrať do stanov ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa najviac nevýhodné, a zabezpečiť príslušný súhlas prostredníctvom odkazu. Nemyslím si, že právo Únie takýto výsledok umožňuje.
37. Súdny dvor navyše opakovane spresnil, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 spočíva na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení tak z hľadiska vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti, a že táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom, bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Práve z tohto dôvodu je na účely uplatnenia smernice 93/13 významná podstata dotknutého vzťahu – čiže skutočná situácia spočívajúca v nerovnosti týkajúcej sa informovanosti a vyjednávacej sily medzi stranami – a nie formálna kvalifikácia daného právneho nástroja.( 16 )
2. Neexistencia individuálneho vyjednávania
38. Podľa článku 3 ods. 2 smernice 93/13 sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej podstatu, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Podmienka navrhnutá na všeobecné uplatňovanie je podmienkou, ktorá nebola individuálne dohodnutá.( 17 )
39. V prejednávanej veci je zrejmé, že k individuálnemu vyjednávaniu nedošlo. Ustanovenia stanov vypracovala správcovská spoločnosť pri založení fondu, čiže pred akýmkoľvek kontaktom s budúcimi upisovateľmi. Ich cieľom je upraviť vzťahy so všetkými upisovateľmi: majú preto zo svojej podstaty všeobecný a štandardný charakter.
40. Z tohto hľadiska je tiež relevantné, že sporné ustanovenie je súčasťou stanov vypracovaných s cieľom jednotne upraviť veľké množstvo rôznorodých vzťahov s upisovateľmi. Vzhľadom na to, že ide o štandardné ustanovenia určené na všeobecné uplatňovanie, súdne preskúmanie je potrebné zamerať na objektívnu štruktúru danej zmluvnej podmienky a na spôsob, akým sa oznamuje spotrebiteľovi a stáva sa pre neho záväznou.( 18 )
41. Uvedené treba doplniť o – rozhodujúcu – skutočnosť, že podľa článku 6 ods. 7.3 písm. e) stanov FIZ( 19 ), valné zhromaždenie investorov v zásade nemôže meniť stanovy. Upisovatelia sú preto viazaní ustanoveniami stanov bez akejkoľvek možnosti o nich vyjednávať. Nejde o ustanovenie, o ktorom teoreticky možno vyjednávať, ale ktoré nebolo dohodnuté: dotknuté ustanovenie nemôže byť zo štrukturálneho hľadiska predmetom dohody, pričom spotrebiteľovi sa ukladá ako podmienka vstupu do zmluvného vzťahu.
42. Skutočnosť, že spotrebiteľ podpísal písomné vyhlásenie o súhlase, nespochybňuje uvedený záver. Výslovný súhlas s vopred stanovenými podmienkami je samotnou podstatou predbežne formulovanej štandardnej zmluvy; v žiadnom prípade nejde o prejav individuálneho vyjednávania. Z článku 3 ods. 2 tretieho pododseku smernice 93/13 pritom vyplýva, že ak predajca alebo dodávateľ tvrdí opak, znáša dôkazné bremeno.
3. Kolektívna povaha fondu
43. Ďalej sa treba vyrovnať s tvrdením FIZ, že podriadenie stanov preskúmaniu podľa smernice 93/13 by mohlo ohroziť zásadu rovnosti zaobchádzania s upisovateľmi. Ak by ustanovenie o znížení počtu žiadostí o spätné odkúpenie nezaväzovalo niektorých upisovateľov (tých, ktorí sa považujú za spotrebiteľov), ale zaväzovalo by ostatných, došlo by – podľa názoru FIZ – k rozdielnemu zaobchádzaniu s majetkovými právami, ktoré by bolo nezlučiteľné s povahou podniku kolektívneho investovania.
44. Rozumiem tejto obave, podľa môjho názoru však nemôže viesť k vylúčeniu pôsobnosti smernice 93/13, a to z nasledujúcich dôvodov.
45. Z ustálenej judikatúry( 20 ) v prvom rade vyplýva, že cieľom smernice 93/13 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a že články 6 a 7 tejto smernice vyžadujú primerané a účinné prostriedky na zabezpečenie plného účinku súdnej ochrany. Systémové alebo organizačné nedostatky, hoci aj skutočné, nemožno v dôsledku uvedeného povýšiť na predbežné kritérium na vymedzenie pôsobnosti smernice 93/13, keďže sa týkajú, ak vôbec, nasledujúcej fázy určovania účinkov prípadného konštatovania nekalej povahy.
46. Otázka položená Súdnemu dvoru sa týka pôsobnosti smernice 93/13: patrí alebo nepatrí vzťah medzi investičným fondom a upisovateľmi do oblasti ochrany spotrebiteľa? Systémové účinky, ktoré by mohli vyplývať z prípadného konštatovania nekalej povahy konkrétnej podmienky stanov, predstavujú odlišnú, logicky následnú otázku. Z druhého aspektu nemožno vyvodiť obmedzenie toho prvého: znamenalo by to prispôsobenie rozsahu smernice 93/13 organizačným potrebám predajcu alebo dodávateľa, čo by bolo nezlučiteľné s odradzujúcou funkciou výslovne sledovanou článkom 7 samotnej smernice 93/13. Súdny dvor napokon opakovane zdôraznil, že mechanizmus „nezáväznosti“ nekalej podmienky stanovený v článku 6 ods. 1 smernice 93/13 má za cieľ obnoviť formálnu rovnováhu medzi zmluvnými stranami, ktorou sa nahradí vecná rovnováha, ktorú nekalá podmienka narušila, pričom neuplatnenie podmienky je bežným dôsledkom, a to aj vtedy, ak má vplyv na zmluvnú rovnováhu jednostranne stanovenú predajcom alebo dodávateľom.( 21 )
47. Po druhé právo Únie už stanovuje kritériá na riešenie systémových dôsledkov neuplatňovania. Súdny dvor v súlade s ustálenou judikatúrou vysvetlil, že ak zmluvná podmienka považovaná za nekalú nevymedzuje podstatnú náležitosť zmluvnej úpravy, zmluva ďalej zaväzuje zmluvné strany bez nekalej zmluvnej podmienky, pričom nie je potrebné ju akokoľvek dopĺňať.( 22 ) Vnútroštátne súdy nie sú oprávnené – a to je kľúčový aspekt – prehodnotiť obsah dotknutej zmluvnej podmienky alebo nahradiť ju prostredníctvom kritérií odvodených zo všeobecných ustanovení, ako sú zásada spravodlivosti alebo ustálené zvyklosti.( 23 ) V prípade, že ide o podstatné ustanovenie, ktorého strata účinnosti by mala pre spotrebiteľa osobitne nepriaznivé dôsledky, prináleží jedine vnútroštátnemu súdu, aby v súlade s vnútroštátnym právom nekalú zmluvnú podmienku nahradil ustanovením vnútroštátneho práva nekogentnej povahy – t. j. dispozitívnou právnou normou uplatniteľnou pri neexistencii inej dohody zmluvných strán – alebo, ak takéto ustanovenia neexistujú, aby využilo iné prostriedky nápravy stanovené právnym poriadkom, ktoré môžu, v medziach vyplývajúcich z judikatúry vo veci Kásler( 24 ), obnoviť rovnováhu medzi právami a povinnosťami strán. Predkladajúci vnútroštátny súd preto disponuje dostatočne podrobným rámcom na účely úpravy dôsledkov konštatovania nekalej povahy, a to v súlade s poľským právnym poriadkom ako celkom, pričom v prípade potreby prijme „všetky potrebné opatrenia na ochranu spotrebiteľa pred osobitne nepriaznivými dôsledkami“ straty účinnosti dotknutej zmluvnej podmienky, pričom platí zákaz „voľne meniť alebo zmierniť obsah nekalých podmienok“.( 25 )
48. Po tretie, ako zdôrazňuje samotný predkladajúci vnútroštátny súd, poľské právo už poskytuje rámec, v ktorom možno takéto vyváženie vykonať. Článok 3 ods. 3 zákona o investičných fondoch vyžaduje, aby fond vykonával svoju činnosť „s osobitným zreteľom na záujmy účastníkov“; článok 64 ods. 1 toho istého zákona zveruje správcovskej spoločnosti zodpovednosť voči upisovateľom za akúkoľvek škodu spôsobenú nesplnením jej povinností. Konštatovanie prípadnej nekalej povahy ustanovenia o znížení počtu žiadostí o spätné odkúpenie by preto nevyhnutne neovplyvnilo záujmy ostatných upisovateľov: je úlohou vnútroštátneho súdu, aby s ohľadom na všetky príslušné právne predpisy stanovil konkrétne dôsledky.
49. Napokon, a podľa môjho názoru ide o rozhodujúcu skutočnosť, úplné vylúčenie spotrebiteľskej ochrany pre individuálneho investora, a to s odvolaním sa na kolektívnu povahu fondu, by viedlo k tomu, že slabšia zmluvná strana, ktorej majetkové práva v celom rozsahu závisia od jednostranného určenia silnejšej strany, by bola zbavená ochrany podľa smernice 93/13. Tento výsledok by bol nezlučiteľný so zmyslom a účelom systému zavedeného smernicou 93/13 a s odradzujúcou funkciou, ktorú článok 7 tejto smernice pripisuje režimu nezáväznosti nekalých zmluvných podmienok. Obava FIZ týkajúca sa riešenia účinkov vo vzťahoch medzi upisovateľmi je oprávnená, ale nadväzuje na posúdenie nekalej povahy a nemôže slúžiť na predbežné spochybnenie predpokladu jeho vykonania.
50. V konečnom dôsledku má Súdny dvor v prejednávanej veci len určiť, či sporné ustanovenie možno považovať za „zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá“ v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 93/13. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem odpovedať kladne.
V. Návrh
51. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), takto:
Článok 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
– ustanovenie stanov uzavretého investičného fondu, ktoré vymedzuje podmienky a lehoty na spätné odkúpenie investičných certifikátov, môže predstavovať zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak získa vo vzťahu k upisovateľovi záväznosť na základe zmluvy o upísaní certifikátov, pričom upisovateľ nemohol ovplyvniť jeho obsah, hoci sa s ním mohol oboznámiť pred uzavretím zmluvného vzťahu a s jeho znením vyslovil súhlas písomným vyhlásením,
– vnútroštátnemu súdu prináleží, aby s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci a prípadnú relevantnosť článku 1 ods. 2 smernice 93/13 posúdil, či sa sporná zmluvná podmienka obmedzuje na to, že odráža kogentné alebo dispozitívne ustanovenia vnútroštátneho práva.
1 Jazyk prednesu: taliančina.
2 Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
3 Uzavretý investičný fond (v poľštine „fundusz inwestycyjny zamknięty“, ďalej len „FIZ“) je podnik kolektívneho investovania so samostatnou právnou subjektivitou, ktorého podiely majú formu investičných certifikátov. Na rozdiel od otvorených fondov vydáva vopred stanovený počet certifikátov, ktoré nie je povinný na požiadanie spätne odkúpiť: odkúpenie je možné len v prípadoch a za podmienok uvedených v stanovách fondu. Ide o nástroj patriaci do kategórie alternatívnych investičných fondov, na ktoré sa vzťahuje smernica 2011/61/EÚ z 8. júna 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení (ES) č. 1060/2009 a (EÚ) č. 1095/2010 (Ú. v. EÚ L 174, 2011, s. 1).
4 Zákon z 23. apríla 1964 o Občianskom zákonníku (Dz. U. z roku 2023, položka 1610).
5 Dz.U. 2004 č. 146, Dz.U. z roku 2024, položka 1034.
6 Pozri rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito (C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 29).
7 Pozri rozsudok z 20. marca 2025, Arce (C‑365/23, EU:C:2025:192, bod 44 a tam citovaná judikatúra).
8 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring (C‑51/17, EU:C:2018:750, bod 52); z 9. júla 2020, Banca Transilvania (C‑81/19, EU:C:2020:532, bod 24), a zo 6. júla 2023, First Bank (C‑593/22, EU:C:2023:555, bod 20).
9 Pozri rozsudok z 3. októbra 2019, Verein für Konsumenteninformation (C‑272/18, EU:C:2019:827, bod 37).
10 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6).
11 Pozri rozsudok z 15. apríla 2010, E. Friz (C‑215/08, EU:C:2010:186, body 25 až 29).
12 Smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, 1985, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262), v súčasnosti nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64).
13 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen (C‑147/16, EU:C:2018:320, body 47 až 59), v ktorom Súdny dvor považoval za „predajcu alebo dodávateľa“ vzdelávacie zariadenie v súvislosti s jeho vedľajšou činnosťou spočívajúcou v poskytovaní splátkového kalendára, hoci jeho hlavná činnosť nemala obchodný charakter.
14 „Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia... nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice“.
15 Rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch (C‑125/18, EU:C:2020:138, body 31 až 37), týkajúci sa podmienky hypotekárneho úveru odkazujúcej na referenčný index stanovený predmetnou španielskou právnou úpravou: Súdny dvor vylúčil uplatniteľnosť článku 1 ods. 2 smernice 93/13/EHS s tým, že tento právny predpis nevyžadoval používanie indexu, ale obmedzoval sa na úpravu niektorých požiadaviek, pričom ponechal na rozhodnutie predajcu alebo dodávateľa, či ho prijme. Tak, ako referenčný index hypotéky bol indexom „povoleným“ španielskymi právnymi predpismi, ale nie povinným, aj ustanovenie o obmedzení počtu žiadostí o spätné odkúpenie je „povolené“ vyššie uvedeným poľským zákonom o investičných fondoch, ale nie povinné: výber mechanizmov zníženia zostáva autonómnym rozhodnutím predajcu alebo dodávateľa, v tomto prípade správcovskej spoločnosti, pri vypracovaní stanov.
16 Pozri rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen (C‑147/16, EU:C:2018:320, bod 54 a tam citovaná judikatúra).
17 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 2015, Šiba (C‑537/13, EU:C:2015:14, bod 31), a zo 16. januára 2014, Constructora Principado (C‑226/12, EU:C:2014:10, bod 18).
18 Pozri rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai (C‑26/13, EU:C:2014:282, bod 73), a z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. (C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 44).
19 Stanovy fondu Z. Fundusz Inwestycyjny Zamknięty, článok 6 ods. 7 bod 3 písm. e), v znení uplatniteľnom v čase skutkového stavu relevantného vo veci samej. Dokument je súčasťou spisu.
20 Pozri rozsudky z 26. januára 2017, Banco Primus (C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 41), a zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164, body 49 a 50)
21 Pozri rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito (C‑618/10, EU:C:2012:349, body 40 a 69); z 29. apríla 2021, Bank BPH (C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 72 a tam citovaná judikatúra), a z 25. novembra 2020, Banca B. (C‑269/19, EU:C:2020:954, bod 31 a tam citovaná judikatúra).
22 Pozri rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito (C‑618/10, EU:C:2012:349, body 63 až 65), a z 3. októbra 2019, Dziubak (C‑260/18, EU:C:2019:819, body 56 až 58).
23 Pozri rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak (C‑260/18, EU:C:2019:819, body 61 a 62).
24 Pozri rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai (C‑26/13, EU:C:2014:282, body 82 až 85), a rozsudok z 3. októbra 2019, Dziubak (C‑260/18, EU:C:2019:819, bod 48): právomoc vnútroštátneho súdu nahradiť nekalú podmienku dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva je obmedzená výlučne na prípady, v ktorých by strata účinnosti zmluvy ako celku vystavila spotrebiteľa osobitne nepriaznivým dôsledkom.
25 Pozri rozsudky z 25. novembra 2020, Banca B. (C‑269/19, EU:C:2020:954, body 41 až 44); z 29. apríla 2021, Bank BPH (C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 84), a z 31. marca 2022, Lombard Pénzügyi és Lízing (C‑472/20, EU:C:2022:242, body 54 až 56).