C-67/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 12. februára 2026( 1 )

Vec C ‑ 67/25

Staatsanwaltschaft Saarbrücken

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Nariadenie (EÚ) č. 833/2014 – Článok 2f ods. 1 – Zákaz vysielania obsahu pochádzajúceho od určitých právnických osôb, subjektov alebo orgánov – Vysielanie tohto obsahu fyzickými osobami prostredníctvom internetového sídla, vytvárajúc príjmy len vo forme dobrovoľných príspevkov “

I. Úvod

1. Predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Saarbrücken (Krajinský súd Saarbrücken, Nemecko) podľa článku 267 ZFEÚ, je výklad článku 2f ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 833/2014 z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine( 2 ), zmeneného nariadením Rady (EÚ) 2022/350 z 1. marca 2022( 3 ) (ďalej len „nariadenie č. 833/2014“). Toto ustanovenie zakazuje každému prevádzkovateľovi vysielanie akéhokoľvek obsahu pochádzajúceho od subjektov alebo orgánov uvedených v prílohe XV tohto nariadenia, najmä prostredníctvom takých prostriedkov, ako sú káblové, satelitné, IP‑TV, poskytovatelia prístupu na internet alebo internetové platformy či aplikácie na zdieľanie videí online, alebo takéto vysielanie umožňovať, uľahčovať alebo k nemu inak prispievať.

2. Návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti viacerým osobám podozrivým zo založenia zločineckej skupiny a šírenia, prostredníctvom verejného blogu, rôznych obsahov, vrátane videí pochádzajúcich z mediálnej stanice podliehajúcej tomuto zákazu. Hoci prístup na stránku bol bezplatný, jej prevádzkovatelia žiadali o poskytnutie príspevkov, ktorými získali celkovú sumu presahujúcu 60 000 eur. V tomto kontexte sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na rozsah pojmu „prevádzkovateľ“, ktorý je uvedený v tomto ustanovení, a konkrétnejšie na to, či zahŕňa aj fyzické osoby prevádzkujúce webové sídlo bez toho, aby z toho získali iné príjmy než dobrovoľné príspevky.

5. Článok 8 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Členské štáty stanovia pravidlá ukladania sankcií, v náležitých prípadoch vrátane trestnoprávnych sankcií, za porušovanie ustanovení tohto nariadenia a prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie ich vykonávania…“

6. Článok 12 tohto nariadenia stanovuje:

„Zakazuje sa vedome a úmyselne sa zúčastňovať na činnostiach, ktorých cieľom alebo účinkom je obchádzanie zákazov uvedených v tomto nariadení…“

7. V prílohe XV tohto nariadenia s názvom „Zoznam právnických osôb, subjektov alebo orgánov podľa článku 2f“ sa nachádza okrem iných názov „RT – Russia Today Germany“.

2. Nariadenie 2022/350

(8) Uvedené propagandistické činnosti sa uskutočňovali prostredníctvom viacerých médií pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie. Takéto opatrenia predstavujú závažnú a priamu hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie.

(9) Uvedené médiá majú zásadný význam pri presadzovaní a podpore agresie voči Ukrajine a pri destabilizácii susedných krajín.

(10) Vzhľadom na závažnosť situácie a v reakcii na konanie Ruska, ktorým sa destabilizuje situácia na Ukrajine, je vhodné konzistentne so základnými právami a slobodami uznanými v Charte základných práv, najmä s právom na slobodu prejavu a informácie uznaným v jej článku 11, zaviesť ďalšie reštriktívne opatrenia s cieľom urýchlene pozastaviť vysielaciu činnosť takýchto médií v Únii, alebo smerovanú na Úniu. Tieto opatrenia by sa mali zachovať až do ukončenia agresie voči Ukrajine a dovtedy, kým Ruská federácia a jej pridružené médiá neprestanú vykonávať propagandistické akcie proti Únii a jej členským štátom.“

B. Nemecké právo

9. Podľa § 18 ods. 1 bodu 1 písm. b) Außenwirtschaftsgesetz (zákon o zahraničnom obchode a platbách) zo 6. júna 2013( 5 ), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti veci samej, sa trestom odňatia slobody v trvaní tri mesiace až päť rokov potrestá ten, kto koná v rozpore so zákazom poskytovania služieb vysielania, prenosu, šírenia alebo iných služieb, stanoveným v priamo uplatniteľnom právnom akte Európskych spoločenstiev alebo Európskej únie, ktorý bol zverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev alebo Úradnom vestníku Európskej únie a ktorý slúži na vykonanie hospodárskej sankcie, o ktorej rozhodla Rada v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

14. Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že výklad článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014 patrí do výlučnej právomoci Súdneho dvora a že Súdny dvor o tejto otázke ešte nerozhodol. Dodáva, že výklad pojmu „prevádzkovateľ“ v zmysle tohto ustanovenia nie je natoľko zrejmý, aby vylučoval akúkoľvek dôvodnú pochybnosť.

15. V tejto súvislosti tento vnútroštátny súd odkazuje na dokument vypracovaný službami Komisie, nazvaný „Consolidated FAQs on the implementation of Council Regulation N o 833/2014 and Council Regulation N o 269/2014“ (Vykonávanie nariadení Rady č. 833/2014 a č. 269/2014 – často kladené otázky, ďalej len „usmernenia Komisie“), podľa ktorého sa pojem „prevádzkovateľ“ vzťahuje na akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu alebo akýkoľvek subjekt, ktorého obchodná alebo podnikateľská činnosť je zameraná na to, aby vysielala nepovolené obsahy alebo toto vysielanie umožnila, zjednodušila alebo k nemu inak prispela.

16. Podľa názoru uvedeného súdu výber súkromných príspevkov, ktoré predstavujú dary v zmysle občianskeho práva, možno tiež kvalifikovať ako „podnikateľskú činnosť“, pokiaľ sa vykonáva, tak ako v prejednávanej veci, v takom rozsahu, že príjemcovia z nej získajú značné sumy, ktoré im umožňujú aspoň čiastočne zabezpečiť svoje živobytie. Takýto výklad potvrdzuje skutočnosť, že cieľom výzvy na poskytnutie príspevkov bolo vytvorenie finančných zdrojov určených na pokračovanie v prevádzkovaní internetového sídla traugott‑ickeroth, a teda vytvorenie trvalého zdroja príjmov, ktorý je charakteristický pre podnikateľskú činnosť.

21. Súdny dvor rozhodol podľa článku 76 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku, že nenariadi pojednávanie.

V. Právna analýza

A. Úvodné poznámky

22. Európska únia, ktorá je založená na hodnotách uvedených v článku 2 ZEÚ – najmä na slobode, demokracii a pluralizme –, prikladá zásadný význam dodržiavaniu slobody prejavu a práva na informácie. Právo Únie zakotvuje túto koncepciu tým, že v článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) uznáva ochranu týchto slobôd ako základný prvok právneho poriadku Únie. Otvorené a demokratické spoločnosti sú však naďalej zraniteľné voči šíreniu dezinformácie, najmä ak sa zámerne využíva na manipuláciu verejnej mienky a ovplyvňovanie demokratického procesu( 6 ).

23. Útočná vojna vedená Ruskou federáciou proti Ukrajine za porušovania medzinárodného práva konfrontovala Úniu s bezprecedentnými výzvami( 7 ). Na účely zvýšenia nákladov Ruska na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a s cieľom podporiť mierové riešenie krízy( 8 ) Únia prijala sériu reštriktívnych opatrení proti niektorým fyzickým a právnickým osobám( 9 ). Zaviedla tiež nástroje určené na posilnenie jej odolnosti voči hybridným hrozbám, a to aj dezinformačným kampaniam a manipulácii s informáciami, riadenými Ruskou federáciou.

24. Tieto nástroje zahŕňajú najmä opatrenia stanovené nariadením č. 833/2014, ktoré pozastavujú vysielaciu činnosť niektorých médií v Únii konajúcich v mene Ruskej federácie, ktorých stratégiou je prostredníctvom dezinformačných kampaní destabilizovať Úniu a jej členské štáty, a medzi tieto médiá patrí stanica RT Deutschland( 10 ). Odôvodnenie týchto opatrení, ktoré obmedzujú najmä právo na slobodu prejavu a na informácie, spočíva v závažnej a priamej hrozbe pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie, ktorú predstavujú tieto propagandistické aktivity( 11 ). Článok 52 ods. 1 Charty povoľuje takéto obmedzenia( 12 ).

28. Túto otázku preskúmam po tom, ako sa budem zaoberať výhradami, ktoré vyjadrila Staatsanwaltschaft Saarbrücken (prokuratúra Saarbrücken), pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

B. O prípustnosti

29. Hoci Staatsanwaltschaft Saarbrücken (prokuratúra Saarbrücken) formálne nenamieta neprípustnosť prejudiciálnej otázky, spochybňuje jej nevyhnutnosť. Na jednej strane tvrdí, že rozhodnutie o začatí súdneho konania pred príslušným senátom vnútroštátneho súdu by ešte mohlo byť predmetom vnútroštátneho súdneho opravného prostriedku, takže nie je konečné. Na druhej strane sa domnieva, že nie je nevyhnutné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu pojmu „prevádzkovateľ“ v zmysle článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014, keďže klasické metódy výkladu práva Únie podľa nej umožňujú vyvodiť význam tohto pojmu, ktorý sa navyše javí byť zrejmý.

30. V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že v rámci prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru neprináleží, vzhľadom na rozdelenie právomocí medzi ním a predkladajúcim vnútroštátnym súdom, aby overil, či návrh na začatie prejudiciálneho konania bol prijatý v súlade s vnútroštátnymi pravidlami organizácie súdov a súdnych konaní. Súdny dvor sa tak musí držať rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu, pokiaľ nie je zrušené v rámci prípadných vnútroštátnych opravných prostriedkov stanovených vnútroštátnym právom( 16 ).

31. Nič v spise predloženom Súdnemu dvoru však neumožňuje predpokladať, že by v prejednávanej veci došlo k zrušeniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

35. To však nie je prípad prejednávanej veci, keďže vnútroštátny súd dostatočne vysvetlil relevantnosť prejudiciálnej otázky na účely posúdenia trestnoprávnej zodpovednosti obvinených.

36. Ako vyplýva z jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či obvinení môžu byť považovaní za „prevádzkovateľov“ v zmysle článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014. Vzhľadom na skutočnosť, že usmernenia Komisie predpokladajú existenciu „obchodnej alebo podnikateľskej činnosti“, nie je podľa tohto súdu zrejmé, že na túto otázku treba odpovedať kladne. Na jednej strane je používanie internetového sídla v zásade bezplatné, na druhej strane jeho fungovanie je financované dobrovoľnými príspevkami. Hoci sa uvedený súd prikláňa k názoru, že správanie obvinených patrí do vecnej pôsobnosti tohto ustanovenia, obrátil sa na Súdny dvor s cieľom získať konečné objasnenie.

37. V dôsledku toho treba podľa môjho názoru považovať návrh na začatie prejudiciálneho konania za prípustný.

C. O veci samej

1. O výklade pojmu „prevádzkovateľ“ v zmysle článku 2 f ods. 1 nariadenia č. 833/2014

38. Vnútroštátny súd sa svojou jedinou otázkou obracia na Súdny dvor so žiadosťou o určenie rozsahu pojmu „prevádzkovateľ“ uvedeného v článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014. Na úvod treba konštatovať, že tento pojem nie je definovaný ani v tomto nariadení, ani v odkazoch na prípadné definície uvedené v práve členských štátov. Uvedený pojem doteraz nebol ani predmetom výkladu v judikatúre Súdneho dvora.

41. Pojem „prevádzkovateľ“ vo svojom bežnom význame označuje akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá prevádzkuje, riadi alebo zabezpečuje fungovanie danej služby alebo činnosti, ktorá zahŕňa určitú prevádzkovú kontrolu alebo aktívny zásah do jej vykonávania. Ak sa uplatňuje v oblasti prenosu a vysielania obsahu, odkazuje sa na všetky subjekty, ktoré sa priamo alebo nepriamo podieľajú na sprístupňovaní alebo prenose takéhoto obsahu verejnosti. Ako uviedli viacerí dotknutí účastníci konania vo svojich písomných pripomienkach, tento pojem patrí do oblasti, ktorá je predovšetkým technická a funkčná. Zdroje konzultované na účely tejto analýzy sa približujú skôr funkčnému než prísne právnemu chápaniu tohto pojmu, ktorý zahŕňa každý subjekt, ktorý svojou technickou činnosťou – ako je využívanie zariadení – alebo organizačnou činnosťou prakticky umožňuje vysielanie obsahu bez ohľadu na jeho postavenie, štruktúru alebo účel jeho činnosti( 23 ).

42. Na základe tohto výkladu sa zdá, že pojem nesúvisí s hospodárskou činnosťou, ani a fortiori so snahou o dosiahnutie zisku, ale odkazuje skôr na výkon funkcie kontroly, riadenia alebo spravovania procesu vysielania. Tento výklad je podľa môjho názoru podporený použitím pojmu „prevádzkovateľ“ v článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014 v kontexte činnosti vysielania, bez použitia prídavného mena „hospodárska“( 24 ). Táto terminologická voľba naznačuje, že normotvorca Únie zamýšľal priznať tomuto pojmu širší rozsah, než je rozsah obmedzený na subjekty sledujúce hospodársky účel, tak, aby zahŕňal aj fyzické osoby alebo subjekty, ktoré sa fyzicky podieľajú na vysielaní obsahu bez ohľadu na to, či ich činnosť má alebo nemá obchodný charakter.

47. Komisia v nich navyše výslovne uznáva, že len Súdny dvor má právomoc vykladať právo Únie( 27 ). Napokon treba poznamenať, ako to urobila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že uvedené usmernenia tiež zdôrazňujú, že dané nariadenie stanovuje široký a úplný zákaz v tom zmysle, že zakazuje vysielanie ( lato sensu ), pričom zároveň zakazuje prevádzkovateľom, aby umožnili alebo uľahčili vysielanie, alebo k nemu prispeli iným spôsobom( 28 ).

48. Tieto usmernenia Komisie preto nemôžu mať za následok zmenu normatívneho rozsahu reštriktívnych opatrení stanovených nariadením č. 833/2014 ani mať rozhodujúcu povahu na účely výkladu, o ktorý ide v prejednávanej veci.

b) Kontextuálny výklad

49. Výklad pojmu „prevádzkovateľ“ prijatý v prejednávanej veci je podporený aj kontextuálnym výkladom. V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014 zakazuje prevádzkovateľom určité formy správania, a to vysielanie dotknutého obsahu alebo umožnenie vysielania, jeho uľahčenie či prispenie k nemu iným spôsobom, najmä prostredníctvom prenosu alebo šírenia akýmikoľvek špecificky uvedenými komunikačnými prostriedkami. Znenie tohto ustanovenia sa teda týka činnosti technickej alebo organizačnej povahy.

50. Naproti tomu tento článok nevyžaduje, aby cieľom tejto činnosti bolo dosiahnutie zisku, ani to, aby prevádzkovateľ vysielal dotknutý obsah v rámci podnikateľskej činnosti patriacej do oblasti verejného prenosu. Z toho vyplýva, že pojem „prevádzkovateľ“ môže zahŕňať aj fyzické osoby, ktoré vysielajú informácie v rámci voľnočasovej činnosti alebo chcú z dôvodov svojich názorov alebo presvedčenia prispieť k formovaniu verejnej mienky.

53. Okrem toho treba uviesť, že článok 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014 sa odlišuje od iných ustanovení tohto nariadenia, ktoré v rámci reštriktívnych opatrení, ktoré zavádzajú, výslovne odkazujú na činnosti hospodárskej povahy, či dokonca priamo na hospodárske subjekty. Tak je to najmä v prípade článku 3r ods. 4 uvedeného nariadenia( 29 ), ktorý uvádza krajinu registrácie dotknutých hospodárskych subjektov v kontexte prijatia vnútroštátnych pravidiel náležitej starostlivosti týkajúcich sa uplatňovania zákazu prekládok skvapalneného zemného plynu, ktorý má pôvod v Rusku alebo sa vyváža z tejto krajiny( 30 ). Tento rozdiel v znení svedčí o tom, že keď chcel normotvorca Únie obmedziť reštriktívne opatrenie na určitú hospodársku pôsobnosť, urobil tak výslovným spôsobom. To však zjavne nie je prípad článku 2f ods. 1 tohto nariadenia, ktorého všeobecná pôsobnosť odráža vôľu prijať funkčný a technologicky neutrálny prístup k pojmu „prevádzkovateľ“, ktorý je nezávislý od akýchkoľvek hospodárskych alebo podnikateľských aspektov.

54. Tento výklad je v súlade so systémom a vnútornou koherenciou práva Únie. V iných právnych nástrojoch Únie totiž normotvorca zaujal pri určovaní pôsobnosti obdobných pojmov skôr funkčný než ekonomický alebo inštitucionálny prístup. Je to najmä prípad smernice 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách( 31 ), ktorej článok 1 ods. 1 písm. d) definuje, že „poskytovateľ mediálnych služieb“ je „fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná“. Táto definícia nerobí žiadne rozlíšenie podľa právneho postavenia ani podľa hospodárskeho účelu činnosti dotknutej osoby, ale je založená výlučne na výkone účinnej kontroly nad výberom a vysielaním obsahu.

56. Aj s prihliadnutím na normatívny kontext, v ktorom bolo prijaté nariadenie č. 833/2014, sa zdá zjavné, že na účely určenia, či určitú osobu možno kvalifikovať za „prevádzkovateľa“, nemožno zohľadniť skutočnosť, či vykonáva alebo nevykonáva hospodársku alebo podnikateľskú činnosť. Ako relevantne poznamenala estónska vláda vo svojich písomných pripomienkach, cieľom tohto nariadenia nie je upraviť vnútorný trh, teda vzťahy medzi hospodárskymi subjektmi a spotrebiteľmi, čo by prípadne mohlo odôvodniť uloženie zákazu voči prevádzkovateľom vysielať obsah pochádzajúci z určitých propagandistických staníc. Nariadenie č. 833/2014 je naopak – ako som už uviedol vo svojich úvodných poznámkach – súčasťou súboru reštriktívnych opatrení založených na článku 215 ZFEÚ, ktorých cieľom je dosiahnuť, z dôvodov verejného poriadku a bezpečnosti okamžité ukončenie činností vysielania médií, ktoré sú pod stálou, priamou alebo nepriamou kontrolou vedúcich činiteľov Ruskej federácie( 33 ).

c) Teleologický výklad

57. To ma vedie k výkladu s ohľadom na ciele sledované normotvorcom Únie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014 bol zavedený nariadením 2022/350, ktoré bolo prijaté 1. marca 2022 ako okamžitá reakcia na nevyprovokovanú a neodôvodnenú vojenskú agresiu, ktorú začala Ruská federácia proti Ukrajine týždeň predtým. Na zavedenie zákazu uvedeného v tomto ustanovení Rada vychádzala z výzvy Európskej rady adresovanej Rusku 24. februára 2022, aby táto krajina ukončila svoju dezinformačnú kampaň, ako aj zo svojich vlastných záverov z 10. mája 2021, podľa ktorých je potrebné posilniť odolnosť Únie a členských štátov, ako aj ich schopnosť bojovať proti hybridným hrozbám vrátane dezinformácií a posilniť možné reakcie v oblasti hybridných hrozieb, najmä pokiaľ ide o zahraničné zasahovania a operácie ovplyvňovania.

60. Hoci na účely kvalifikácie „prevádzkovateľa“ nie je potrebná žiadna hospodárska činnosť ani vytváranie príjmov, kontext výzvy na poskytnutie príspevkov umožňujúci vyzbierať takéto sumy si zaslúži niekoľko pripomienok. Skutočnosť, že niektoré internetové sídla sú financované skôr príspevkami než registrovanou obchodnou činnosťou, odôvodňuje zvýšenú obozretnosť, pokiaľ ide o ich možné využitie na účely propagandy, najmä ak ide o dezinformačné kampane štátneho pôvodu. Tento spôsob financovania sa totiž vyznačuje neexistenciou jasne definovaného právneho alebo inštitucionálneho rámca, keďže nie je sprevádzaný ani povinnosťami finančnej transparentnosti ani kontrolnými mechanizmami porovnateľnými s tými, ktorým podliehajú profesionálni prevádzkovatelia médií. Táto neprehľadnosť sťažuje identifikáciu finančných tokov a teda subjektov, ktoré môžu ovplyvňovať redakčné smerovanie alebo vysielaný obsah. Vytvára tak priaznivé prostredie pre zasahovanie vonkajších záujmov, vrátane tretích štátov, ktoré môžu priamo alebo nepriamo zasahovať do tvorby alebo vysielania obsahov.

61. Navyše prezentácia týchto platforiem ako „nezávislých“ alebo „alternatívnych“ posilňuje ich dôveryhodnosť u konkrétneho publika, ktoré je často nedôverčivé voči tradičným médiám alebo verejným inštitúciám. Táto zdanlivá autenticita pridáva ich správam vyššiu presvedčovaciu silu, na základe čoho je o to zložitejšie spochybniť ich, keď šíria čiastočne zmanipulované alebo nepravdivé informácie( 36 ). V tomto kontexte sa požiadavka nezávislosti, ktorá zďaleka nepredstavuje záruku neutrality, môže paradoxne stať účinným nástrojom slúžiacim dezinformačným stratégiám.

65. Takáto neistota by ohrozila jednotné uplatňovanie ustanovenia a otvorila by cestu k častým sporom, keďže každý hospodársky subjekt by sa mohol odvolávať na náhodnú, nepodstatnú alebo nepravidelnú povahu svojich zdrojov s cieľom vyhnúť sa zákazu. Ani zavedenie kvantitatívnej alebo proporcionálnej prahovej hodnoty – založenej napríklad na celkovej výške príspevkov alebo na pomere medzi príjmami a prevádzkovými nákladmi – by nezabezpečilo právnu istotu, keďže hospodárske situácie prevádzkovateľov sa líšia v závislosti od ich veľkosti, štruktúry a cieľového publika.

66. Okrem toho zavedenie takéhoto kritéria by vytvorilo zjavné riziko obchádzania. Dotknutí prevádzkovatelia by mohli prispôsobiť svoj model financovania tak, aby nedosahovali stanovenú prahovú hodnotu, alebo využiť mechanizmy nepriameho financovania, najmä prostredníctvom využívania tretích strán alebo zahraničných platforiem. Takýto vývoj by zbavil opatrenia jeho podstaty a narušil by jeho preventívnu účinnosť tým, že by umožnil pokračovať vo vysielaní predmetného obsahu pod zámienkou zjavnej neexistencie hospodárskeho účelu. Prijatie tak neistého a ľahko manipulovateľného kritéria by preto bolo v rozpore s cieľom koherentnosti, transparentnosti a účinnosti, sledovaným nariadením č. 833/2014.

67. Treba sa domnievať, že prevádzkovatelia internetových sídiel, ktorí šíria zakázaný obsah, patria do pôsobnosti článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014, a to aj vtedy, ak je ich činnosť financovaná výlučne alebo prevažne dobrovoľnými príspevkami. Takéto financovanie totiž môže zohrávať rozhodujúcu úlohu pri zachovaní existencie a fungovania týchto sídiel a môže preto ohroziť účinnosť reštriktívnych opatrení prijatých voči ruským propagandistickým médiám.

71. Skutočnosti uvedené vyššie sa môžu ukázať ako osobitne relevantné v rámci preskúmania prípadného uplatnenia článku 12 nariadenia č. 833/2014, ktorý zakazuje akúkoľvek činnosť, ktorej cieľom alebo účinkom je obchádzanie reštriktívnych opatrení prijatých Úniou. Nedostatok finančnej transparentnosti, závislosť od zdrojov hromadného financovania alebo požadovanie redakčnej nezávislosti môžu v tomto kontexte predstavovať relevantné ukazovatele na posúdenie toho, či je dané správanie objektívne schopné neutralizovať účinky opatrení ustanovených v článku 2f tohto nariadenia a či subjektívne zapadá do logiky obchádzania sankcií uložených médiám, ktoré konajú v mene Ruskej federácie.

72. Naproti tomu sa zdá zložité prijať výklad, ktorý navrhuje obvinený R, podľa ktorého by pojem „prevádzkovateľ“ v zmysle článku 2f nariadenia č. 833/2014 mal byť podmienený trvaním, rozsahom alebo intenzitou vykonávanej činnosti. Znenie tohto nariadenia totiž neobsahuje nijaký odkaz na takéto kritériá, čo vylučuje akékoľvek rozlišovanie medzi fyzickými a právnickými osobami, ktoré vykonávajú pravidelnú činnosť, a tými, ktorých účasť na vysielaní je jednorazová. Výklad tohto pojmu musí byť naopak založený na výlučne funkčnom kritériu súvisiacom s úlohou skutočne zohrávanou v procese vysielania alebo sprístupňovania dotknutého obsahu.

73. Cieľ sledovaný normotvorcom Únie odôvodňuje takýto prístup. Cieľom článku 2f nariadenia č. 833/2014 je predchádzať a zakázať akúkoľvek formu vysielania dotknutého obsahu bez ohľadu na rozsah alebo frekvenciu činnosti vykonávanej prevádzkovateľom. V súčasnom digitálnom kontexte sa môžu izolované vysielania alebo vysielania malého rozsahu dotknúť širokej verejnosti a mať rovnaké účinky ako pravidelná činnosť. Podmieniť uplatňovanie opatrenia určitou mierou intenzity by znamenalo pozbaviť daný zákaz svojej účinnosti a viedlo by k vytvoreniu zón beztrestnosti, využiteľných na obchádzanie právnej úpravy.

78. Je síce pravda, že široký výklad článku 2f nariadenia č. 833/2014 prijatý v tejto analýze znamená nevyhnutne zásah do výkonu práva na slobodu prejavu a na informácie, zaručeného v článku 11 Charty( 42 ). Zákaz vysielania, ktorý z neho vyplýva, totiž obmedzuje v určitej miere možnosť dotknutých prevádzkovateľov oznamovať informácie, ako aj možnosť verejnosti získať ich. V tejto súvislosti treba uznať relevantnosť námietok vznesených oboma obvinenými, pokiaľ ide o rozsah takéhoto zákazu.

79. Treba však pripomenúť, že v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty takýto zásah možno pripustiť, ak spĺňa podmienky stanovené v tomto ustanovení, a teda že je ustanovený zákonom, rešpektuje podstatu predmetného práva a zodpovedá cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou, pri dodržaní zásady proporcionality. V prejednávanej veci zásah vyplýva priamo z nariadenia č. 833/2014 prijatého na základe článku 215 ZFEÚ na vykonanie rozhodnutia 2014/512/SZBP( 43 ). Je teda „ustanovený zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty a je súčasťou jasného, dostupného a predvídateľného normatívneho rámca( 44 ).

80. Pokiaľ ide o sledovaný účel, je legitímny a vo všeobecnom záujme, keďže ide o zachovanie verejného poriadku a bezpečnosti Únie proti dezinformačným kampaniam, ktoré sú zamerané na destabilizáciu európskych inštitúcií a členských štátov manipuláciou s informáciami( 45 ). Napokon, predmetné opatrenie rešpektuje zásadu proporcionality( 46 ), keďže sa obmedzuje na dočasný zákaz vysielania obsahov špecificky určených ako spadajúcich pod propagandu a dezinformácie, bez obmedzenia voľného pohybu ostatných informácií alebo názorov( 47 ). Nespôsobuje teda zásah do podstaty práva zaručeného v článku 11 Charty, ale sleduje len predchádzanie závažným a priamym útokom na bezpečnosť a právny poriadok Únie( 48 ).

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1.

3 Ú. v. EÚ L 65, 2022, s. 1.

4 Pojem „dezinformácia“ je preklad ruského slova „дезинформация“ (dezinformacija), ktoré sovietske spravodajské služby vymysleli začiatkom 20. rokov minulého storočia. Vznik tohto pojmu sa pripisuje Josifovi Stalinovi, ktorý mu úmyselne dal francúzsku konsonanciu, aby mu pridal západný pôvod, a tak posilnil jeho hodnovernosť. Označoval taktiku strategickej propagandy používanej KGB a inými sovietskymi agentúrami na šírenie nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií s cieľom manipulovať s verejnou mienkou. Na rozdiel od obyčajných lží dezinformácie často miešajú pravdu s nepravdou s cieľom šíriť zmätok, podkopávať dôveru a destabilizovať oponentov (BARELA, S. a DUBERRY, J.: Understanding Disinformation Operations in the Twenty‑First Century. Defending Democracies: Combating Foreign Election Interference in a Digital Age . Oxford, 2021, s. 41).

5 BGBl. 2013 I, s. 1482.

6 Ako uviedol Všeobecný súd v rozsudkoch z 27. júla 2022, RT Francúzsko/Rada (T‑125/22, EU:T:2022:483, bod 56), a z 26. marca 2025, A2B Connect a i./Rada (T‑307/22, EU:T:2025:331, bod 53), propaganda a dezinformačné kampane môžu narušiť základy demokratických spoločností a sú neoddeliteľnou súčasťou nástrojov vedenia modernej vojny.

13 Pozri bod 3 vyššie.

14 WABNITZ, H.‑B., JANOVSKY, T., a SCHMITT, L.: Handbuch des Wirtschafts ‑ und Steuerstrafrechts . Munich 2025, kapitola 2, bod 288.

15 Pozri rozsudky z 12. decembra 1996, X (C‑74/95 a C‑129/95, EU:C:1996:491, bod 25), a z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla (C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 89).

16 Rozsudky zo 7. novembra 2024, Prezes Urzędu Ochrony Konkurencji i Konsumentów (C‑326/23, EU:C:2024:940, bod 22), a z 10. júla 2025, Farmacija (C‑715/23, EU:C:2025:548, bod 39).

17 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Cartesio (C‑210/06, EU:C:2008:723, bod 93).

18 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i. (C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 30 a citovaná judikatúra).

23 Slovník Larousse definuje pojem „prevádzkovateľ“ ako „podnik, ktorý prevádzkuje telekomunikačnú sieť“. V tom istom zmysle slovník Duden opisuje pojem „Betreiber“ ako „podnik, ktorý prevádzkuje technické zariadenia, vedie obchodné spoločnosti alebo vykonáva iné podobné činnosti“. Diccionario panhispánico del español jurídico spresňuje, že pojem „operador“ označuje „fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá prevádzkuje verejné telekomunikačné siete alebo poskytuje verejne dostupné telekomunikačné služby“. Cambridge Dictionary označuje pod pojmom „operator“ „osobu, ktorej práca pozostáva v používaní a kontrole stroja alebo vozidla“. Napokon slovník Treccani definuje pojem „operatóre“ ako „osobu, ktorá uskutočňuje určité činnosti alebo úkony, zvyčajne obvyklým spôsobom. Pri klasifikácii povolaní ide vo všeobecnosti o osobu poverenú fungovaním a kontrolou určitých typov strojov, prístrojov alebo zariadení, ako je napríklad rozhlasový operátor, televízny operátor alebo operátor telefónnych sietí“.

24 Treba uviesť, že litovská jazyková verzia článku 2f ods. 1 nariadenia č. 833/2014 používa pojem „ūkio subjektas“, ktorý odkazuje na subjekt alebo osobu vykonávajúcu hospodársku činnosť. Tento odkaz však nie je podporený inými jazykovými verziami. Poľská verzia tohto nariadenia vôbec nespresňuje, komu je zákaz uvedený v tomto ustanovení určený, pričom nepoužíva žiadny doplnok predmetu: „Zakazuje się nadawania lub umożliwiania, ułatwiania lub w inny sposób przyczyniania się do nadawania jakichkolwiek treści przez osoby prawne, podmioty lub organy wymienione w załączniku XV…“ („zakazuje sa vysielanie akéhokoľvek obsahu právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe XV, alebo takéto vysielanie umožňovať, uľahčovať alebo k nemu inak prispievať“), čo naznačuje všeobecný zákaz a nezávislý od jeho adresáta.

31 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1).

32 Je pravda, že smernica 2010/13 sa podľa svojho odôvodnenia 21 týka činností hospodárskej povahy v zmysle článkov 56 a 57 ZFEÚ. Jej definícia „poskytovateľa mediálnych služieb“ sa však zakladá na funkčnom kritériu – redakčnej zodpovednosti a účinnej kontrole vysielania –, ktoré ostáva analogicky relevantné pre výklad pojmu „prevádzkovateľ“ uvedeného v článku 2f nariadenia č. 833/2014.

33 FERREAU, F.: Das EU‑Verbot russischer Staatsmedien aus der Perspektive des Medienrechts. Verfassungsblog (10. marec 2022), zdôrazňuje, že poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb môže nepochybne predstavovať hospodársku činnosť. Autor však správne poznamenáva, že predmetné opatrenia – na rozdiel od nedávno prijatých hospodárskych a finančných sankcií – nemajú za cieľ usmerniť Rusko. Ich skutočný cieľ je naopak „zameraný dovnútra“: smeruje k predchádzaniu destabilizácie Únie šírením dezinformácií.

34 SPAHN, S.: Russia’s Narratives and Disinformation in the War on Ukraine. Russia’s War of Aggression against Ukraine , Baden‑Baden 2023, s. 40, vysvetľuje, že napriek sankciám uloženým ruským propagandistickým médiám zostávajú tieto médiá dostupné na internete. RT Deutschland vytvorila celý rad webových sídel s novými názvami domén, na ktorých možno televízny program sledovať aj naživo prostredníctvom súkromnej virtuálnej siete (VPN). Okrem toho videá RT sú dostupné na viacerých online platformách.

41 Pozri bod 57 a nasl. vyššie.

42 Pozri rozsudky z 27. júla 2022, RT Francúzsko/Rada (T‑125/22, EU:T:2022:483, bod 143), a z 26. marca 2025, A2B Connect a i./Rada (T‑307/22, EU:T:2025:331, bod 111).

43 Rozhodnutie Rady z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 13).

44 Pozri rozsudky z 27. júla 2022, RT Francúzsko/Rada (T‑125/22, EU:T:2022:483, bod 152), a z 26. marca 2025, A2B Connect a i./Rada (T‑307/22, EU:T:2025:331, bod 112).

45 Pozri rozsudky z 27. júla 2022, RT Francúzsko/Rada (T‑125/22, EU:T:2022:483, bod 162), a z 26. marca 2025, A2B Connect a i./Rada (T‑307/22, EU:T:2025:331, body 52 a 53).

46 Pozri rozsudky z 27. júla 2022, RT Francúzsko/Rada (T‑125/22, EU:T:2022:483, bod 213), a z 26. marca 2025, A2B Connect a i./Rada (T‑307/22, EU:T:2025:331, body 135 a 140).