Súdny dvor Európskej únie·5.3.2026

C-70/25

ECLI:EU:C:2026:153

Odmieta

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62025CC0070
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 5. marca 2026( 1 )

Vec C ‑ 70/25 [Tukowiecka] ( i )

N.O.

proti

PKO BP S.A.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Koszalinie (Okresný súd Košalin, Poľsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Platobné služby na vnútornom trhu – Smernica (EÚ) 2015/2366 – Článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 – Neautorizované platobné transakcie – Právo na bezodkladné vrátenie finančných prostriedkov – Hrubá nedbanlivosť – Odmietnutie poskytovateľa platobných služieb bezodkladne vrátiť sumu neautorizovanej transakcie v prípade straty vyplývajúcej zo závažného porušenia povinností stanovených v článku 69 platiteľom – Rozsah vylúčenia práva na bezodkladné vrátenie finančných prostriedkov “

I. Úvod

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Koszalinie (Okresný súd Košalin, Poľsko), sa týka výkladu článku 73 ods. 1 a článku 74 ods. 1 smernice (EÚ) 2015/2366( 2 ), ktoré sa týkajú režimu zodpovednosti uplatniteľného v prípade neautorizovaných platobných transakcií. Predovšetkým sa v ňom kladie otázka, za akých podmienok môže poskytovateľ platobných služieb odmietnuť bezodkladne vrátiť finančné prostriedky z takýchto transakcií z dôvodu hrubej nedbanlivosti platiteľa, pokiaľ ide o povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 69 uvedenej smernice, a to v kontexte tzv. phishingových podvodov, ktoré sú čoraz častejším javom.

2. Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť rovnováhu, ktorú treba dosiahnuť medzi záujmami platiteľa a záujmami poskytovateľa platobných služieb. Vyzýva ho preto, aby vyjadril svoje stanovisko k aspektom, ktoré by mohli mať významný vplyv na rozdelenie rizík medzi poskytovateľov platobných služieb a platiteľov, ako aj na úroveň ochrany poskytovanej používateľom týchto služieb.

II. Právny rámec

A. Právo Únie

3. Podľa odôvodnení 6 a 71 smernice 2015/2366:

„(6) Na vyplnenie regulačných medzier a zároveň na zabezpečenie väčšej právnej istoty a jednotného uplatňovania legislatívneho rámca v celej Únii by sa mali stanoviť nové pravidlá… a zabezpečí sa vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa pri využívaní uvedených platobných služieb v rámci celej Únie. Malo by to vytvoriť efektívnosť platobného systému ako celku a viesť k širšiemu výberu a väčšej transparentnosti platobných služieb, pričom by sa mala zároveň posilniť dôvera spotrebiteľov v harmonizovaný trh s platbami.

…

(71) V prípade neautorizovanej platobnej transakcie by mal poskytovateľ platobných služieb bezodkladne vrátiť sumu danej transakcie platiteľovi. Ak však existuje veľké podozrenie, že neautorizovaná transakcia vyplýva z podvodného správania používateľa platobných služieb a ak toto podozrenie vychádza z objektívnych dôvodov, ktoré sú oznámené príslušnému vnútroštátnemu orgánu, poskytovateľ platobných služieb by mal mať možnosť vykonať v primeranom čase vyšetrovanie pred vrátením finančných prostriedkov platiteľovi. S cieľom ochrániť platiteľa od akéhokoľvek znevýhodnenia by dátum pripísania vrátenej sumy nemal byť neskorší než dátum, keď sa suma z účtu odpísala. S cieľom motivovať používateľa platobných služieb k tomu, aby bez zbytočného odkladu informoval poskytovateľa platobných služieb o každej krádeži alebo strate platobného nástroja, a tým znížil riziko vykonania neautorizovaných platobných transakcií, by tento používateľ platobných služieb mal byť zodpovedný iba za veľmi obmedzenú sumu, pokiaľ nekonal podvodným spôsobom alebo s hrubou nedbalosťou. V uvedenej súvislosti sa zdá primeraná suma vo výške 50 EUR, aby sa zabezpečila jednotná a vysoká úroveň ochrany používateľov v rámci Únie. Nemala by existovať žiadna zodpovednosť v prípade, že platiteľ nemohol zistiť stratu, krádež alebo zneužitie platobného nástroja. Navyše, ak používatelia informovali poskytovateľa platobných služieb o tom, že ich platobný nástroj mohol byť zneužitý, od používateľov platobných služieb by sa nemalo žiadať, aby hradili ďalšie straty vyplývajúce z neautorizovaného použitia tohto nástroja. …“

4. Článok 69 tejto smernice s názvom „Povinnosti používateľa platobných služieb vo vzťahu k platobným nástrojom a personalizovaným bezpečnostným prvkom“ znie:

„1. Používateľ platobných služieb oprávnený na používanie platobného nástroja:

a) musí používať platobný nástroj v súlade s podmienkami upravujúcimi vydávanie a používanie platobného nástroja, ktoré musia byť objektívne, nediskriminačné a primerané;

b) bez zbytočného odkladu oznámi poskytovateľovi platobných služieb alebo ním určenému subjektu zistenie straty, odcudzenia, zneužitia alebo neautorizované použitie platobného nástroja.

2. Na účely odseku 1 písm. a) používateľ platobných služieb, najmä ihneď po získaní platobného nástroja, prijme všetky primerané kroky, aby zabezpečil ochranu personalizovaných bezpečnostných prvkov platobného nástroja.“

5. Článok 71 uvedenej smernice s názvom „Oznamovanie a náprava neautorizovaných alebo nesprávne vykonaných platobných transakcií“ v odseku 1 stanovuje:

„Používateľ platobných služieb má nárok na nápravu neautorizovanej alebo nesprávne vykonanej platobnej transakcie zo strany poskytovateľa platobných služieb len vtedy, ak používateľ platobných služieb bez zbytočného odkladu, a najneskôr do 13 mesiacov od dátumu odpísania finančných prostriedkov z účtu, informuje o tom, že zistil akúkoľvek takúto transakciu, na základe ktorej mu vzniká nárok na nápravu, vrátane transakcie podľa článku 89.

…“

6. Článok 72 tejto smernice s názvom „Dôkaz o autentifikácii a vykonaní platobných transakcií“ v odseku 2 stanovuje:

„V prípade, že používateľ platobných služieb popiera, že autorizoval vykonanú platobnú transakciu, použitie platobného nástroja, ktoré zaznamenal poskytovateľ platobných služieb, vrátane, ak je to relevantné, poskytovateľa platobných iniciačných služieb, ako také nie je nevyhnutne dostatočným dôkazom, že platiteľ autorizoval danú platobnú transakciu alebo že pri plnení jednej alebo viacerých povinností podľa článku 69 konal platiteľ podvodným spôsobom alebo úmyselne konanie opomenul alebo konal s hrubou nedbanlivosťou. Poskytovateľ platobných služieb vrátane, ak je to relevantné, poskytovateľa platobných iniciačných služieb, poskytne podporné dôkazy na dokázanie podvodu alebo hrubej nedbanlivosti používateľa platobných služieb.“

7. Článok 73 smernice 2015/2366 s názvom „Zodpovednosť poskytovateľa platobných služieb za neautorizované platobné transakcie“ v odseku 1 znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby bez toho, aby bol dotknutý článok 71, v prípade neautorizovanej platobnej transakcie poskytovateľ platobných služieb platiteľa vrátil platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej transakcie bezodkladne, a v každom prípade najneskôr do konca nasledujúceho pracovného dňa, po tom, ako túto transakciu zistil alebo o nej bol informovaný, s výnimkou prípadu, keď poskytovateľ platobných služieb platiteľa má dôvodné podozrenie, že došlo k podvodu, a písomne oznámi tieto dôvody príslušnému vnútroštátnemu orgánu. V relevantných prípadoch poskytovateľ platobných služieb platiteľa navráti platobný účet, z ktorého sa finančné prostriedky odpísali, do stavu, v ktorom by bol, keby sa neautorizovaná platobná transakcia neuskutočnila. Tým sa tiež zabezpečí, aby dátum pripísania finančných prostriedkov na platobný účet platiteľa nebol neskorší než dátum, keď sa suma odpísala.“

8. Článok 74 tejto smernice s názvom „Zodpovednosť platiteľa za neautorizované platobné transakcie“ v odseku 1 stanovuje:

„Odchylne od článku 73 môže byť platiteľ povinný znášať straty, a to až do maximálnej výšky 50 EUR, súvisiace s akýmikoľvek neautorizovanými platobnými transakciami vyplývajúcimi z použitia strateného alebo odcudzeného platobného nástroja alebo zo zneužitia platobného nástroja.

Prvý pododsek sa neuplatňuje, ak:

a) stratu, odcudzenie alebo zneužitie platobného nástroja nemohol platiteľ zistiť pred platbou, okrem prípadov, keď platiteľ konal podvodným spôsobom, alebo

b) strata bola zapríčinená konaním alebo opomenutím zamestnanca, agenta alebo pobočky poskytovateľa platobných služieb či subjektu povereného externým vykonávaním činnosti poskytovateľa platobných služieb.

Platiteľ znáša všetky straty súvisiace s akýmikoľvek neautorizovanými platobnými transakciami, ak mu vznikli podvodným konaním alebo nesplnením jednej či viacerých povinností stanovených v článku 69, či už úmyselne alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti. V takýchto prípadoch sa neuplatňuje maximálna suma uvedená v prvom pododseku.

Ak platiteľ nekonal podvodným spôsobom ani nemal v úmysle nesplniť svoje povinnosti podľa článku 69, členské štáty môžu znížiť zodpovednosť uvedenú v tomto odseku, pričom zohľadnia najmä povahu personalizovaných bezpečnostných prvkov a osobitné okolnosti, za ktorých došlo k strate, odcudzeniu alebo zneužitiu platobného nástroja.“

B. Poľské právo

9. Článok 46 ods. 1 a 3 ustawa o usługach płatniczych (zákon o platobných službách) z 19. augusta 2011( 3 ), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v odsekoch 1 a 3 znie takto:

„1. S výhradou článku 44 ods. 2, v prípade neautorizovanej platobnej transakcie poskytovateľ [platobných služieb] platiteľa bezodkladne, najneskôr však do konca pracovného dňa nasledujúceho po dni, keď sa zistilo, že neautorizovaná transakcia bola odpísaná z účtu platiteľa, alebo po dni prijatia príslušného oznámenia, vráti platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej transakcie, s výnimkou prípadu, keď má poskytovateľ [platobných služieb] platiteľa dôvodné a náležite preukázané podozrenie z podvodu a písomne informuje orgány činné v trestnom konaní. Ak platiteľ používa platobný účet, poskytovateľ [platobných služieb] platiteľa navráti platobný účet, z ktorého bola platba odpísaná, do stavu, v ktorom by bol, keby sa neautorizovaná platobná transakcia neuskutočnila. Dátum pripísania sumy finančných prostriedkov na platobný účet platiteľa nesmie byť neskorší než dátum, ku ktorému sa táto suma odpísala.

…

3. Platiteľ zodpovedá za neautorizované platobné transakcie v plnom rozsahu, ak sa ich dopustil úmyselne, alebo v dôsledku úmyselného alebo hrubo nedbanlivého porušenia jednej alebo viacerých povinností uvedených v článku 42.“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

10. N.O. (ďalej len „žalobkyňa“), fyzická osoba, ktorá má bankový účet v PKO BP S.A. (ďalej len „banka“), sa stala obeťou phishingového podvodu po tom, ako na aukčnej platforme ponúkla na predaj určitú vec. Tretia strana, ktorá sa vydávala za kupujúceho, jej poslala podvodný odkaz, ktorý imitoval rozhranie platformy a následne aj rozhranie banky. Oklamaná žalobkyňa tam zadala svoje prihlasovacie údaje, čo podvodníkovi umožnilo vykonať neautorizovanú platbu z jej bankového účtu. Keď na druhý deň podvod zistila, bezodkladne ho oznámila banke a polícii, jeho páchateľ však nebol identifikovaný. Banka odmietla vrátiť sumu spornej transakcie, pretože dospela k záveru, že žalobkyňa v dôsledku hrubej nedbanlivosti porušila svoju povinnosť uchovávať platobný nástroj s náležitou starostlivosťou a nesprístupniť ho neoprávneným osobám.

11. Po tomto zamietnutí žalobkyňa podala na Sąd Rejonowy w Koszalinie (Okresný súd Košalin), ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom, žalobu proti banke o zaplatenie sumy 3 000 poľských zlotých (PLN) (približne 705 eur).

12. Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uviedla, že zásada bezodkladného vrátenia sumy neautorizovanej transakcie by mala byť vylúčená len v situácii opísanej v článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366, teda vtedy, ak má poskytovateľ služieb dôvodné podozrenie, že došlo k podvodu zo strany platiteľa, a informuje o týchto dôvodoch príslušný vnútroštátny orgán. Ak takéto dôvody neexistujú, ako je to v prejednávanej veci, tento poskytovateľ by mal bezodkladne, najneskôr do konca nasledujúceho pracovného dňa, vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej transakcie. Až po takomto vrátení a vyšetrení okolností udalosti by uvedený poskytovateľ mohol od platiteľa požadovať, aby znášal stratu spôsobenú jeho hrubou nedbanlivosťou. V prípade, že platiteľ odmietne vrátiť sumu neautorizovanej transakcie, dotknutá banka by mala podať žalobu na súd o zaplatenie.

13. Banka zasa uviedla, že vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa preberá článok 74 ods. 1 smernice 2015/2366, oslobodzujú poskytovateľa platobných služieb od povinnosti bezodkladne vrátiť sumu neautorizovanej transakcie stanovenej v článku 73 ods. 1 uvedenej smernice, ak zistí, že konanie platiteľa nieslo znaky hrubej nedbanlivosti. Banka takisto uviedla, že môže samostatne posúdiť všetky relevantné podmienky zodpovednosti za neautorizovanú transakciu a že je oslobodená od povinnosti bezodkladne vrátiť peniaze, ak preukáže nedbanlivosť na strane platiteľa.

14. Za týchto okolností, a keďže v rámci konania bolo zistené, že sporná operácia nebola autorizovaná, predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že teraz musí preskúmať článok 46 zákona o platobných službách, ktorým sa preberajú ustanovenia článkov 73 a 74 smernice 2015/2366, aby mohol vyriešiť ním prejednávaný spor medzi žalobkyňou a bankou, pokiaľ ide o rozsah povinnosti poskytovateľa platobných služieb bezodkladne vrátiť sumu neautorizovanej transakcie.

15. V tejto súvislosti sa tento súd domnieva, že smernica 2015/2366 a vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa preberá, stanovujú všeobecnú právnu zásadu, podľa ktorej riziko v oblasti zodpovednosti za neautorizované platobné transakcie nesú v plnom rozsahu poskytovatelia platobných služieb. Okrem toho uvedený súd pripomína, že ustanovenia tejto smernice a poľskej právnej úpravy priznávajú platiteľom právo na vrátenie súm z neoprávnených transakcií, čo znamená právo na bezodkladné získanie takto stratených finančných prostriedkov späť. Toto právo by bolo vylúčené, ak existuje dôvodné podozrenie zo spáchania podvodu platiteľom a tento podvod je nahlásený príslušným vnútroštátnym orgánom.

16. Okrem toho tento súd uvádza, že poľské súdy neriešia žaloby bánk proti spotrebiteľom týkajúce sa povinnosti vrátiť sumu neautorizovaných transakcií z dôvodu hrubej nedbanlivosti, ktorú možno pripísať platiteľovi. Naopak spotrebitelia podali proti bankám množstvo žalôb z dôvodu nevrátenia súm z neautorizovaných transakcií. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu to znamená, že uplatňovanie výnimiek z práva na vrátenie finančných prostriedkov zo strany poskytovateľov platobných služieb sa stalo v prípade neautorizovaných transakcií pravidlom. Poskytovatelia platobných služieb totiž vo všeobecnosti sumy neautorizovaných transakcií nevracajú, čím sa povinnosť podať žalobu prenáša na platiteľov, a najmä spotrebiteľov.

17. Keďže výklad smernice 2015/2366, ktorý je navrhovaný bankou, nedosahuje cieľ ochrany platiteľa stanovený všeobecným pravidlom o vrátení neautorizovaných transakcií, uvedený súd z toho usudzuje, že ustanovenia uvedenej smernice sa musia vykladať v tom zmysle, že bránia možnosti poskytovateľa platobných služieb odmietnuť bezodkladné vrátenie sumy neautorizovanej platobnej transakcie, ak platiteľovi vznikla ujma spojená s touto transakciou, pričom v dôsledku hrubej nedbanlivosti nesplnil svoje povinnosti. Uvedený súd dodáva, že takýto výklad by mal za následok presun bremena spojeného s vedením konania, začatím konania, zaplatením trov konania, predložením dôkazov a vypracovaním dokumentov z platiteľa, ktorým je často spotrebiteľ, na obchodníka, teda poskytovateľa platobnej služby.

18. Za týchto podmienok Sąd Rejonowy w Koszalinie (Okresný súd Košalin) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa ustanovenia článku 73 ods. 1 v spojení s článkom 74 ods. 1 smernice [2015/2366] vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ platobných služieb môže odmietnuť platiteľovi okamžite vrátiť sumu neautorizovanej platobnej transakcie, ak platiteľovi vznikla strata v súvislosti s neautorizovanou platobnou transakciou z dôvodu nesplnenia povinností stanovených v článku 69 v dôsledku hrubej nedbanlivosti?“

19. Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili banka, poľská, česká a talianska vláda a Európska komisia.

IV. O prejudiciálnej otázke

20. Svojou jedinou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 smernice 2015/2366 majú vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ platobných služieb môže odmietnuť platiteľovi bezodkladne vrátiť sumu neautorizovanej platobnej operácie z dôvodu, že platiteľ v dôsledku hrubej nedbanlivosti nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 69 tejto smernice.

21. S cieľom odpovedať na túto otázku sa Súdny dvor vyzýva, aby určil, či článok 74 ods. 1 tretí pododsek uvedenej smernice predstavuje výnimku z povinnosti poskytovateľa platobných služieb vrátiť platiteľovi finančné prostriedky, v dôsledku čoho by mohol viesť k zániku alebo pozastaveniu povinnosti bezodkladného vrátenia peňazí stanovenej v článku 73 ods. 1 tejto smernice, alebo či ide skôr o samostatné právo, ktoré si tento poskytovateľ môže voči platiteľovi uplatniť následne.

22. V tejto súvislosti v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť znenie predmetného ustanovenia, kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.( 4 )

23. Pokiaľ ide v prvom rade o znenie ustanovení, ktorých výklad sa požaduje, konštatujem, že z ich názvov vyplýva, že upravujú zodpovednosť poskytovateľa platobných služieb, respektíve platiteľa v prípade neautorizovaných platobných transakcií. Článok 73 smernice 2015/2366 má totiž názov „Zodpovednosť poskytovateľa platobných služieb za neautorizované platobné transakcie“, zatiaľ čo článok 74 tejto smernice má názov „Zodpovednosť platiteľa za neautorizované platobné transakcie“.

24. Pokiaľ ide o článok 73 ods. 1 uvedenej smernice, tento článok v zásade stanovuje bezodkladné vrátenie peňazí platiteľovi v prípade neautorizovaných platobných transakcií spolu s kogentnou lehotou, v ktorej musí poskytovateľ platobných služieb toto vrátenie vykonať,( 5 ) pričom stanovuje aj výnimku z pravidla bezodkladného vrátenia finančných prostriedkov, a to v prípade, že tento poskytovateľ „má dôvodné podozrenie, že došlo k podvodu“. Táto výnimka si teda na jednej strane vyžaduje existenciu vážnych podozrení týkajúcich sa možného podvodu a na druhej strane to, aby uvedený poskytovateľ splnil jednu formálnu podmienku, a to, aby svoje podozrenia písomne oznámil príslušnému vnútroštátnemu orgánu.( 6 )

25. Je takisto dôležité poznamenať, že článok 74 ods. 1 tejto smernice je koncipovaný ako výnimka z jej článku 73.( 7 ) Okrem toho článok 74 ods. 1 smernice 2015/2366 upravuje vo svojom prvom a druhom pododseku zodpovednosť platiteľa bez zavinenia, ktorá je svojou povahou obmedzená, zatiaľ čo z jeho tretieho pododseku vyplýva, že zodpovednosť platiteľa za zavinenie je v zásade neobmedzená. Konkrétne sa v tomto ustanovení uvádza, že platiteľ je zodpovedný do maximálnej výšky 50 eur, alebo bez obmedzenia, ak konal podvodne alebo ak úmyselne alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nesplnil svoje povinnosti v súvislosti s platobnými nástrojmi, ktoré mu boli poskytnuté, podľa článku 69 tejto smernice.

26. Pokiaľ ide konkrétnejšie o otázku bezodkladného vrátenia v prípade neautorizovaných platobných transakcií, poznamenávam, že článok 73 ods. 1 uvedenej smernice nestanovuje žiadnu inú výnimku, na ktorú by sa mohol poskytovateľ platobných služieb odvolávať, ako je napríklad podozrenie alebo možnosť, že platiteľ nesplnil jednu alebo viacero povinností uvedených v článku 69 tejto smernice vrátane nesplnenia z nedbanlivosti. Pokiaľ ide o článok 74 ods. 1 tejto smernice, zdá sa, že toto ustanovenie sa netýka bezodkladného vrátenia sumy neautorizovanej platobnej operácie, ale zameriava sa na rozdelenie zodpovednosti medzi platiteľa a poskytovateľa platobných služieb s cieľom určiť, u koho sa má následne v rámci postupu stanoviť zodpovednosť, a teda kto má znášať straty spôsobené takýmito transakciami.

27. Z doslovného výkladu článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366 teda na prvý pohľad vyplýva, že toto ustanovenie tým, že výslovne stanovuje výnimky z povinnosti bezodkladne vrátiť sumu neautorizovanej transakcie, neumožňuje rozšíriť zoznam výnimiek na ďalšie prípady, ktoré v ňom nie sú uvedené, vrátane prípadu „nesplnen[ia]… povinností stanovených [platiteľovi] v článku 69… v dôsledku hrubej nedbanlivosti“, na ktorý odkazuje článok 74 ods. 1 tretí pododsek uvedenej smernice.

28. Pokiaľ však ide o článok 74 ods. 1 tejto smernice, je nutné konštatovať, že len zo samotného znenia tohto ustanovenia nemožno s istotou dospieť k záveru, či sa „výnimka“ stanovená v tomto ustanovení týka výlučne podstaty povinnosti alebo či sa vzťahuje aj na zásadu vyžadujúcu bezodkladné vrátenie. Možno teda uvažovať o dvoch odlišných výkladoch, ako o tom svedčia protichodné stanoviská účastníkov konania vo veci samej.( 8 ) Podľa prvého uvedeného výkladu by poskytovateľ platobných služieb nemal v prípade zavinenia platiteľa žiadnu povinnosť vrátiť mu finančné prostriedky, v dôsledku čoho by s odvolaním sa na zodpovednosť platiteľa za hrubú nedbanlivosť mohol uplatniť výnimku stanovenú v článku 74 smernice 2015/2366 a vyhnúť sa svojej povinnosti bezodkladne vrátiť finančné prostriedky vyplývajúcej z článku 73 ods. 1 tejto smernice. Druhý výklad naopak vychádza z premisy, že článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 uvedenej smernice upravujú dve odlišné etapy postupu vrátenia neautorizovanej platobnej transakcie. Podľa tohto výkladu by „výnimka“ stanovená v článku 74 ods. 1 nemala účinok ab initio , čo by znamenalo, že poskytovateľ platobných služieb musí najprv platiteľovi vrátiť finančné prostriedky, a až následne, po tomto vrátení, môže voči platiteľovi zodpovednému za pochybenie uplatniť právo na náhradu škody.

29. Z dôvodov, ktoré uvediem v nasledujúcich bodoch, sa domnievam, že by sa mal uplatňovať tento druhý výklad článku 73 ods. 1 a článku 74 ods. 1 smernice 2015/2366.

30. Tento výklad totiž v druhom rade podporuje aj kontext ustanovení, ktorých sa týka prejudiciálna otázka položená predkladajúcim vnútroštátnym súdom.

31. V tejto súvislosti poukazujem na to, že v odôvodnení 71 smernice 2015/2366 sa stanovuje len jeden prípad, v ktorom môže poskytovateľ platobných služieb – po tom, ako mu platiteľ existenciu neautorizovanej transakcie oznámil – odložiť bezodkladné vrátenie finančných prostriedkov platiteľovi, a to vtedy, ak „existuje veľké podozrenie, že neautorizovaná transakcia vyplýva z podvodného správania používateľa platobných služieb a ak toto podozrenie vychádza z objektívnych dôvodov, ktoré sú oznámené príslušnému vnútroštátnemu orgánu“. Podobne ako v článku 73 ods. 1 tejto smernice sa ani v tomto odôvodnení 71 neuvádza žiadna iná výnimka, na ktorú by sa poskytovateľ platobných služieb mohol odvolávať, ako je napríklad podozrenie alebo zistenie, že používateľ platobných služieb svojím správaním najmä z hrubej nedbanlivosti nesplnil jednu alebo viacero povinností uvedených v článku 69 uvedenej smernice.

32. Okrem toho treba zdôrazniť, že analýza prípravných prác vedúcich k prijatiu článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366 zrejme tento výklad podporuje. Smernica 2007/64/ES( 9 ), ktorá bola zrušená smernicou 2015/2366, vo svojom predchádzajúcom znení nestanovovala žiadnu výnimku z povinnosti bezodkladne vrátiť neautorizovanú platobnú transakciu. Napriek tomu normotvorca Únie považoval za potrebné príslušné ustanovenie, v tomto prípade článok 73 ods. 1 smernice 2015/2366, zmeniť s cieľom poskytnúť podrobnejší rámec pre postup bezodkladného vrátenia finančných prostriedkov v prípade neautorizovaných transakcií, a to výslovným stanovením osobitnej výnimky z povinnosti vrátiť finančné prostriedky, a to vtedy, ak by mal poskytovateľ platobných služieb odôvodnené podozrenie na podvod.( 10 )

33. Takisto konštatujem, že v článku 107 ods. 1 tejto smernice sa uvádza, že harmonizácia stanovená normotvorcom Únie v oblasti, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia relevantné v prejednávanej veci, je úplná a neumožňuje prijatie vnútroštátnych opatrení odlišných od opatrení prijatých týmto normotvorcom.( 11 ) Konkrétnejšie povedané, články 73 a 74 uvedenej smernice nepatria medzi ustanovenia, v súvislosti s ktorými normotvorca Únie zamýšľal ponechať členským štátom slobodný rozhodovací priestor. Okrem toho článok 107 ods. 3 tejto smernice výslovne odkazuje na povinnosti poskytovateľov platobných služieb a vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby sa poskytovatelia platobných služieb neodchyľovali na úkor používateľov platobných služieb od ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa smernica 2015/2366 preberá, alebo ktoré jej zodpovedajú, okrem prípadov, keď je v nej takáto odchýlka výslovne stanovená.

34. Takýto výklad je v treťom rade v súlade s cieľmi, ktoré smernica 2015/2366 sleduje.

35. V tejto súvislosti pripomínam, že cieľom smernice 2015/2366, ako sa uvádza v jej odôvodnení 6, je harmonizovať pravidlá poskytovania platobných služieb posilnením „právnej istoty“ s cieľom zabezpečiť „jednotn[é] uplatňovani[e] legislatívneho rámca v celej Únii“ a zároveň dbať o to, aby sa zabezpečila vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa pri využívaní uvedených platobných služieb v rámci celej Únie.

36. Hoci hlavným cieľom tejto smernice je harmonizácia pravidiel platobných služieb a riadne fungovanie vnútorného trhu s týmito službami,( 12 ) ako o tom svedčí fakt, že uvedená smernica je založená na článku 114 ZFEÚ, skutočnosťou zostáva, že potreba zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa pri využívaní uvedených služieb je takisto jedným z cieľov sledovaných tou istou smernicou.( 13 )

37. Podľa môjho názoru umožňuje vyššie uvedené dospieť k záveru, že hoci článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 smernice 2015/2366 spolu úzko súvisia, tieto ustanovenia upravujú odlišné aspekty postupu vrátenia súm neautorizovaných platobných transakcií v tom zmysle, že prvý z nich stanovuje bezodkladné vrátenie v prípade neautorizovanej transakcie, zatiaľ čo druhý stanovuje rámec pre rozdelenie zodpovednosti medzi poskytovateľa a platiteľa v neskoršom štádiu.

38. V súlade s článkom 73 ods. 1 smernice 2015/2366 je pritom poskytovateľ platobných služieb povinný v prvom kroku sumu neautorizovanej platobnej transakcie bezodkladne vrátiť, a to okrem prípadov, keď existuje vážne podozrenie, že táto transakcia je výsledkom podvodného konania používateľa platobných služieb. Toto vrátenie finančných prostriedkov však nie je konečné. Ak totiž poskytovateľ platobných služieb v druhom kroku a po poskytnutí predbežného vrátenia finančných prostriedkov zistí, že platiteľ úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti nesplnil jednu zo svojich povinností podľa článku 69 tejto smernice, môže od neho požadovať, aby straty spôsobené svojou hrubou nedbanlivosťou znášal tento platiteľ. Ak by platiteľ odmietol sumu neoprávnenej transakcie vrátiť, bude potom na danom poskytovateľovi služieb, aby uplatnil prostriedok nápravy voči platiteľovi, ktorý je zodpovedný podľa článku 74 ods. 1 tretieho pododseku uvedenej smernice.

39. Opačný výklad, ktorý by poskytovateľa platobných služieb oprávňoval k tomu, aby odmietol alebo odložil vrátenie finančných prostriedkov, ak existuje len podozrenie, že platiteľ z hrubej nedbanlivosti porušil povinnosti uvedené v článku 69 smernice, by tomuto poskytovateľovi umožnil obísť povinnosť neautorizovanú transakciu bezodkladne vrátiť, ako je stanovená v jej článku 73 ods. 1. Takýto výklad by viedol k neprimeranému rozšíreniu pôsobnosti prípadov, kedy uvedený poskytovateľ môže byť oslobodený od tejto povinnosti, nad rámec prípadov výslovne stanovených v tomto ustanovení a bol by v rozpore so zásadou reštriktívneho výkladu výnimiek z aktu práva Únie. Tým by sa priamo narušilo právo spotrebiteľa na získanie tohto vrátenia finančných prostriedkov, a v dôsledku toho by uvedené ustanovenie stratilo obsah a potrebný účinok.

40. V tejto súvislosti rozhodnutie normotvorcu Únie spojiť s pozastavením povinnosti bezodkladne vrátiť finančné prostriedky prísne podmienky má za cieľ zabezpečiť, aby takéto vrátenie zostalo pravidlom a nestalo sa výnimkou. Takýto mechanizmus by však stratil akúkoľvek efektívnosť, ak by samotné mimosúdne podozrenie poskytovateľa platobných služieb z porušenia povinností vyplývajúcich z článku 69 smernice 2015/2366 stačilo na pozastavenie jeho povinnosti bezodkladne vrátiť finančné prostriedky. Okrem toho by bolo prinajmenšom paradoxné vyžadovať existenciu vážnych podozrení a začatie formálneho konania s príslušným vnútroštátnym orgánom na pozastavenie povinnosti bezodkladného vrátenia v prípade podvodu, a súčasne pripustiť, že v prípade konania alebo opomenutia z hrubej nedbanlivosti môže byť táto povinnosť pozastavená s rovnakými účinkami bez akejkoľvek inej formálnej požiadavky.

41. Záver, že poskytovateľ platobných služieb môže odmietnuť alebo odložiť bezodkladné vrátenie sumy neautorizovanej transakcie s odkazom na existenciu hrubej nedbanlivosti, ktorú možno pripísať platiteľovi, by zároveň mohol ohroziť cieľ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa sledovaný smernicou 2015/2366. Okrem toho, že v takomto prípade by platiteľ prišiel o bezodkladné vrátenie príslušnej sumy, bol by takisto povinný začať súdne konanie proti poskytovateľovi platobných služieb, ak by tento vrátenie odmietol s odkazom na porušenie povinností stanovených v článku 69 tejto smernice z hrubej nedbanlivosti. Pritom tým, že vyhradil právo takéhoto poskytovateľa nevykonať bezodkladné vrátenie neautorizovanej platobnej transakcie výlučne na prípady podvodu, chcel normotvorca Únie napraviť prax, v rámci ktorej poskytovatelia platobných služieb odmietali toto vrátenie finančných prostriedkov s odkazom na zavinené konanie platiteľa, čo bola prax, ktorá platiteľa nútila podnikať na dosiahnutie vrátenia súm neautorizovaných transakcií právne kroky.( 14 ) Zo zmeny zavedenej do článku 73 ods. 1 uvedenej smernice totiž vyplýva, že je vecou poskytovateľa platobných služieb, a nie platiteľa, aby uplatnil zodpovednosť za straty vyplývajúce z neautorizovanej platobnej transakcie vykonanej z hrubej nedbanlivosti platiteľa, a v prípade potreby podal žalobu na súd s cieľom dosiahnuť vrátenie príslušných súm. Takýto prístup je okrem toho v súlade s článkom 72 ods. 2 tejto smernice, podľa ktorého dôkazné bremeno pri preukazovaní toho, že sa platiteľ dopustil hrubej nedbanlivosti, nesie poskytovateľ platobných služieb.

42. Na doplnenie považujem za vhodné objasniť niektoré aspekty príslušných ustanovení smernice 2015/2366, ktoré súvisia s predchádzajúcou analýzou, so zreteľom na prejednávanú vec.

43. Po prvé chcem zdôrazniť, že prejednávaná vec sa odlišuje od série vecí Súdnym dvorom už prejednaných, ktoré sa týkali formulácií rôznych ustanovení upravujúcich rozdelenie zodpovednosti v prípade neautorizovaných transakcií medzi platiteľom a poskytovateľom služieb, ako to stanovujú predchádzajúce verzie smernice 2015/2366,( 15 ) a najmä vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Veracash( 16 ).

44. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že na rozdiel od prejednávanej veci, v ktorej nie je sporné, že platiteľ poskytovateľa platobných služieb o výskyte neautorizovanej platobnej operácie bezodkladne informoval, sa vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Veracash, týkala dôsledkov nesplnenia povinnosti platiteľa bezodkladne informovať poskytovateľa platobných služieb o zistení takejto operácie.

45. Iste, Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že z povinnosti poskytovateľa platobných služieb sumu neautorizovanej transakcie bezodkladne vrátiť v súlade s článkom 60 ods. 1 smernice 2007/64 existujú výnimky stanovené v článku 61 ods. 2 tejto smernice, v dôsledku čoho platiteľ musí v zásade zodpovedať za všetky straty spôsobené neautorizovanými platobnými transakciami, ak vyplývajú z jeho podvodného konania alebo z toho, že platiteľ si úmyselne alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nesplnil jednu alebo viaceré povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 56 uvedenej smernice.( 17 ) Takýto výklad by mohol skutočne naznačovať, že článok 61 ods. 2 tejto smernice predstavuje výnimku z povinnosti poskytovateľa platobných služieb podľa jej článku 60 ods. 1 bezodkladne vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej transakcie, čo tomuto poskytovateľovi umožňuje vyhnúť sa tejto povinnosti odkazom na zodpovednosť platiteľa za podvod alebo hrubú nedbanlivosť.

46. Je však nutné konštatovať, že takýto výklad nemožno prijať vo vzťahu k článku 73 ods. 1 a článku 74 ods. 1 smernice 2015/2366, ktoré nahradili článok 60 ods. 1 a článok 61 ods. 2 smernice 2007/64. Ako sa totiž uvádza v bode 32 vyššie, zatiaľ čo článok 60 ods. 1 smernice 2007/64 nestanovoval žiadnu výnimku z povinnosti neautorizovanú platobnú operáciu bezodkladne vrátiť, normotvorca Únie považoval za potrebné toto ustanovenie zmeniť tým, že do článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366 vložil výslovnú výnimku z povinnosti bezodkladne vrátiť finančné prostriedky, obmedzenú na situáciu, keď má poskytovateľ platobných služieb dôvodné podozrenie na podvod. Takouto zmenou pritom chcel normotvorca Únie jasne stanoviť, že článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 tejto smernice upravujú dve odlišné etapy postupu vrátenia neautorizovanej platobnej operácie v tom zmysle, že prvý z nich zakotvuje zásadu bezodkladného vrátenia v prípade neautorizovanej operácie, zatiaľ čo druhý stanovuje rámec pre neskoršie rozdelenie zodpovednosti medzi poskytovateľa a platiteľa.( 18 )

47. Po druhé konštatujem, že talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach podporila výklad článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366, podľa ktorého toto ustanovenie síce ukladá povinnosť finančné prostriedky bezodkladne vrátiť, ale umožňuje poskytovateľovi platobných služieb vymáhať sumu vrátenú klientovi z titulu neautorizovanej platobnej transakcie následne a priamo bez toho, aby musel nevyhnutne podať žalobu, a to vtedy, ak by mu preskúmanie všetkých relevantných okolností poskytlo dobrý dôvod domnievať sa, že neautorizovaná transakcia bola výsledkom úmyselného konania alebo závažného pochybenia zo strany platiteľa.( 19 )

48. Výklad, ktorý zastáva talianska vláda, sa síce snaží vyvážiť záujmy dotknutých strán, vedie však k tomu, že vrátenie finančných prostriedkov stanovené v článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366 podlieha ďalším obmedzeniam a podmienkam, ktoré nemajú žiadnu oporu v znení tohto ustanovenia, čím vybočuje z prísneho rámca stanoveného touto smernicou. Okrem toho by sa platiteľ z praktického hľadiska dostal do rovnakej situácie, v akej by sa nachádzal, ak by k žiadnemu vráteniu nedošlo, a bol by tak nútený podať proti poskytovateľovi platobných služieb žalobu s cieľom získať predmetnú sumu späť. Ako sa však uvádza v bodoch 37 a 38 vyššie, takýto výklad by umožnil obchádzanie tohto ustanovenia a pravdepodobne by ho zbavil jeho potrebného účinku a zároveň by znížil rozsah ochrany poskytovanej spotrebiteľom.

49. Okrem toho konštatujem, ako sa uvádza už v bode 33 vyššie, že článok 73 ods. 1 uvedenej smernice patrí medzi ustanovenia, ktoré boli harmonizované úplne. Z toho vyplýva, že zodpovednosť poskytovateľa platobných služieb za neautorizované platobné transakcie nemožno zmierniť uplatnením vnútroštátnych ustanovení, ktoré stanovujú obmedzenejší režim zodpovednosti. Členské štáty sa preto nemôžu odchýliť od režimu stanoveného smernicou 2015/2366, pokiaľ ide o povinnosť poskytovateľov platobných služieb bezodkladne vrátiť sumu neautorizovanej transakcie, zavedením iných výnimiek, než sú tie, ktoré sú výslovne stanovené v článku 73 ods. 1 tejto smernice.

50. Po tretie poznamenávam, že v rozpore s tvrdeniami českej a talianskej vlády navrhovaný výklad nevedie k obchádzaniu mechanizmu alternatívneho riešenia sporov zakotveného v článku 102 smernice 2015/2366.( 20 )

51. V tejto súvislosti pripomínam, že článok 102 tejto smernice stanovuje postup alternatívneho riešenia sporov, v rámci ktorého sa používateľ platobných služieb môže obrátiť na orgán alternatívneho riešenia sporov so sťažnosťami proti poskytovateľom platobných služieb. Hoci teda takto vytvorený mechanizmus má uľahčiť urovnávanie sporov medzi používateľmi a poskytovateľmi platobných služieb, jeho pôsobnosť sa neobmedzuje len na bezodkladné vrátenie stanovené v článku 73 uvedenej smernice, ale pokrýva všetky druhy sporov týkajúcich sa práv a povinností vyplývajúcich z hláv III a IV tejto smernice.

52. Napokon, hoci prijaté riešenie môže vyvolávať určité výhrady a nie je bez praktických ťažkostí,( 21 ) faktom zostáva, že opačný výklad prináša výraznejšie nevýhody najmä pre používateľov platobných služieb.( 22 ) Zdá sa, že práve tieto nevýhody boli jadrom obáv, ktoré normotvorcu Únie viedli k zmene článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366. V každom prípade, ak by súčasné znenie tohto ustanovenia vykazovalo určité nedostatky, bolo by povinnosťou samotného normotvorcu Únie, aby ho zmenil.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na položenú otázku tak, že článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 smernice 2015/2366 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby poskytovateľ platobných služieb mohol platiteľovi odmietnuť bezodkladné vrátenie sumy neautorizovanej platobnej transakcie s odkazom na to, že platiteľ v súvislosti s touto platobnou transakciou utrpel stratu v dôsledku toho, že z hrubej nedbanlivosti nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 69 tejto smernice.

V. Návrh

54. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Sąd Rejonowy w Koszalinie (Okresný súd Košalin), takto:

Článok 73 ods. 1 a článok 74 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2366 z 25. novembra 2015 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2009/110/ES a 2013/36/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 1093/2010, a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia tomu, aby poskytovateľ platobných služieb mohol platiteľovi odmietnuť bezodkladné vrátenie sumy neautorizovanej platobnej transakcie s odkazom na to, že platiteľ v súvislosti s touto platobnou transakciou utrpel stratu v dôsledku toho, že z hrubej nedbanlivosti nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 69 tejto smernice.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2015 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2009/110/ES a 2013/36/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES (Ú. v. EÚ L 337, 2015, s. 35).

3 Dz. U. z roku 2024, položka 30.

4 Rozsudok z 1. augusta 2025, Veracash (C‑665/23, EU:C:2025:598, bod 34 a citovaná judikatúra).

5 V článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366 sa v tejto súvislosti uvádza, že toto vrátenie sa musí uskutočniť „najneskôr do konca nasledujúceho pracovného dňa“.

6 Hoci tento aspekt je v prejednávanej veci irelevantný, upozorňujem, že existuje druhá situácia, v ktorej poskytovateľ platobných služieb nemusí bezodkladne vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej transakcie, a to v prípade, že ho o nej platiteľ neinformuje alebo ho o nej informuje neskoro. Konkrétnejšie povedané, článok 71 smernice 2015/2366, na ktorý odkazuje jej článok 73 ods. 1, stanovuje lehotu na oznámenie neautorizovanej transakcie, pričom stanovuje, že používateľ platobných služieb má nárok na nápravu neautorizovanej alebo nesprávne vykonanej platobnej transakcie zo strany poskytovateľa platobných služieb len vtedy, ak používateľ platobných služieb bez zbytočného odkladu, a najneskôr do 13 mesiacov od dátumu odpísania finančných prostriedkov z účtu, informuje o tom, že zistil akúkoľvek takúto transakciu, na základe ktorej mu vzniká nárok na nápravu. Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 1. augusta 2025, Veracash (C‑665/23, EU:C:2025:598, bod 48).

7 Článok 74 smernice 2015/2366 totiž obsahuje túto vsuvku: „odchylne od článku 73“.

8 Pozri body 12 a 13 vyššie.

9 Článok 73 ods. 1 smernice 2015/2366 nahradil článok 60 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/64/ES z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES (Ú. v. EÚ L 319, 2007, s. 1). Toto posledné uvedené ustanovenie znelo takto: „Členské štáty zabezpečia bez toho, aby bol dotknutý článok 58, aby v prípade neautorizovanej platobnej transakcie poskytovateľ platobných služieb platiteľa okamžite platiteľovi vrátil sumu neautorizovanej platobnej transakcie a ak je to možné, docielil stav na platobnom účte, ktorý by zodpovedal stavu, keby sa neautorizovaná platobná transakcia vôbec nevykonala.“

10 Z týchto prípravných prác teda vyplýva, že pôvodný návrh Komisie neobsahoval výnimku z povinnosti bezodkladného vrátenia finančných prostriedkov v prípade, že poskytovateľ má dôvodné podozrenie na podvod, a táto zmena bola zavedená počas medziinštitucionálnych rokovaní a následne bola začlenená do konečného znenia smernice 2015/2366. V tejto súvislosti pozri návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2013/36/EÚ a 2009/110/ES a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES [COM (2013) 0547 final], najmä s. 13; Európsky parlament, text dohodnutý počas medziinštitucionálnych rokovaní, PE 604.827 [dokumentácia riadneho legislatívneho postupu 2013/0264 (COD), schválený 16. júna 2015], najmä článok 65, ako aj doplňujúca správa o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2013/36/EÚ a 2009/110/ES a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES, A8‑0266/2015 (prijatý 28. septembra 2015), najmä článok 73. Komisia zaujala rovnaký prístup vo svojom návrhu nariadenia o platobných službách na vnútornom trhu. V ustanovení, ktoré sa týka zodpovednosti poskytovateľa služieb v prípade neautorizovaných platobných transakcií, sa uvádza, že odmietnutie vrátenia finančných prostriedkov zo strany poskytovateľa služieb môže byť odôvodnené len dôvodným podozrením na podvod zo strany platiteľa. V tomto prípade musí poskytovateľ služieb svoje odmietnutie vrátiť finančné prostriedky odôvodniť a uviesť orgány, na ktoré sa môže platiteľ obrátiť. V tejto súvislosti pozri návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o platobných službách na vnútornom trhu a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1093/2010, COM(2023) 367 final – 2023/0210(COD), z 28. júna 2023, najmä s. 11, článok 56 ods. 1 a 2.

11 Pozri, pokiaľ ide o smernicu 2007/64, rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM (C‑337/20, EU:C:2021:671, bod 42).

12 Pozri, pokiaľ ide o smernicu 2007/64, rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM (C‑337/20, EU:C:2021:671, bod 44).

13 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2020, DenizBank (C‑287/19, EU:C:2020:897, body 56 a 102). Pozri tiež, pokiaľ ide o smernicu 2007/64, rozsudok z 11. júla 2024, Eurobank Bulgaria (C‑409/22, EU:C:2024:600, bod 79 a citovaná judikatúra).

14 Pozri v tejto súvislosti GUIMARÃES, M. R., STEENNOT, R.: Allocation of Liability in Case of Payment Fraud: Who Bears the Risk of Innovation? A Comparison of Belgian and Portuguese Law in the Context of PSD2. In: European Review of Private Law . Kluwer Law International, vol. 30, n o 1, 2022, s. 29 až 72, najmä s. 47.

15 Pozri napríklad rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM (C‑337/20, EU:C:2021:671).

16 Rozsudok z 1. augusta 2025, Veracash (C‑665/23, EU:C:2025:598).

17 Rozsudok z 1. augusta 2025, Veracash (C‑665/23, EU:C:2025:598, bod 63).

18 Pozri body 37 a 38 vyššie.

19 Podľa tejto vlády výklad, ktorý by neoprávňoval poskytovateľa platobných služieb na vykonanie odúčtovania, čím by mu ukladal povinnosť podať žalobu o uhradenie vrátených súm v prípade hrubej nedbanlivosti zo strany klienta, nemá oporu v znení smernice 2015/2366 a viedol by v platobnom systéme k nerozumnej nerovnováhe. Konkrétne tvrdí, že pokiaľ žiadne ustanovenie tejto smernice poskytovateľom platobných služieb nezakazuje získať sumu vrátenú z titulu neautorizovanej platobnej transakcie, ktorá je výsledkom úmyselného konania alebo hrubej nedbanlivosti klienta priamo z jeho platobného účtu, otázka, či takéto priame inkaso povoliť alebo nepovoliť by mala byť ponechaná na posúdenie vnútroštátnym zákonodarcom.

20 Podľa týchto vlád by takýto postup umožnil používateľom platobných služieb získať vrátenie sumy neautorizovanej platobnej transakcie efektívnejšie, rýchlejšie a s nižšími nákladmi než prostredníctvom tradičného súdneho systému. Tvrdia, že tento mechanizmus by stratil akýkoľvek význam, ak by bol poskytovateľ platobných služieb povinný vrátiť sumu neautorizovanej platobnej transakcie aj v prípade hrubej nedbanlivosti používateľa platobných služieb.

21 Vzhľadom na povinnosť poskytovateľa platobných služieb vykonať vrátenie finančných prostriedkov „najneskôr do konca nasledujúceho pracovného dňa“ po tom, ako bol platiteľom informovaný o neautorizovanej platobnej transakcii, je legitímne pýtať sa, či je možné, aby poskytovateľ v takej krátkej lehote zhromaždil všetky okolnosti, ktoré môžu predstavovať vážne podozrenie z podvodu. Je takisto dôležité konštatovať, že zatiaľ čo v teoretickej rovine rozdiel medzi podvodným konaním a nedbanlivým správaním nespôsobuje žiadne ťažkosti, v praxi sa tento rozdiel ukazuje ako menej zrejmý, a to tým skôr, ak sa od poskytovateľa vyžaduje, aby s cieľom získať možnosť výnimky z povinnosti finančné prostriedky bezodkladne vrátiť podvodné konanie (alebo aspoň podozrenie z podvodného konania) identifikoval v extrémne obmedzenom čase. Je takisto otázne, či by poskytovatelia platobných služieb čeliaci riziku, že budú musieť takéto vrátenia finančných prostriedkov realizovať, neboli v pokušení obmedziť dostupnosť určitých platobných prostriedkov alebo podmieniť ich používanie prísnejšími a náročnejšími podmienkami pre používateľov, čo by bolo v rozpore so všeobecným cieľom rozvoja integrovaného trhu elektronických platieb, ktorý sleduje smernica 2015/2366. Ako uvádza talianska vláda, takýto systém by takisto mohol odradiť platiteľa od dodržiavania povinností v oblasti náležitej starostlivosti, ktoré ukladá článok 69 tejto smernice.

22 Zdá sa totiž, že v niektorých členských štátoch poskytovatelia platobných služieb štandardne prijali prax odmietania bezodkladného vrátenia finančných prostriedkov platiteľom z dôvodu, že títo svojím protiprávnym konaním prispeli k výskytu neautorizovaných platobných transakcií. Práve s cieľom zabrániť takýmto praktikám však normotvorca Únie zmenou článku 73 ods. 1 smernice 2015/2366 zamýšľal posilniť ochranu spotrebiteľa tým, že zabezpečil, aby povinnosť bezodkladne vrátiť finančné prostriedky, ktorú majú poskytovatelia platobných služieb v prípade neautorizovaných transakcií, mohla byť obmedzená len výslovnými a presne vymedzenými výnimkami. Pozri v tejto súvislosti konštatovanie vnútroštátneho súdu uvedené v bode 16 vyššie. Pozri tiež, v právnej vede, GUIMARÃES, M. R., STEENNOT, R.: Allocation of Liability in Case of Payment Fraud: Who Bears the Risk of Innovation? A Comparison of Belgian and Portuguese Law in the Context of PSD2. In: European Review of Private Law . Kluwer Law International, vol. 30, n o 1, 2022, s. 29 až 72, najmä s. 47.