C-135/25

za účasti:

Vărchovna kasacionna prokuratura na Republika Bulgaria

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/343 – Článok 8 – Právo byť prítomný na súdnom konaní – Informácie o uskutočnení súdneho konania a o dôsledkoch neúčasti – Nemožnosť nájsť obvinenú osobu – Primerané úsilie vynaložené príslušnými orgánmi – Proporcionalita – Možnosti súdneho konania a rozhodnutia v neprítomnosti – Článok 9 – Právo na nové súdne konanie – Neexistencia tohto práva v prípade, že sa dotknutá osoba vyhýba spravodlivosti – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie“

1.

Ak je v zákone zakotvená základná zásada, podľa ktorej nikoho nemožno odsúdiť bez toho, aby sa mohol brániť, prejavuje sa v celom rozsahu a komplexnosti zodpovednosť súdu, ktorý je poverený zabezpečiť záruky potrebné na jej uplatnenie s cieľom dosiahnuť rovnováhu medzi imperatívmi spravodlivosti a praktickými požiadavkami súdneho konania.

Právo Únie

1. Smernica 2016/343

4.

Odôvodnenie

35 smernice 2016/343 uvádza:

„Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom. Podozrivé a obvinené osoby by za určitých okolností mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne.“

5.

a)

podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b)

podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

3. Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.

4. Ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby vtedy, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby informované o rozhodnutí, najmä pri zadržaní, boli tiež informované o možnosti napadnúť rozhodnutie a o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9.“

„1. Na účely oznámenia miesta pobytu alebo bydliska osôb vložia členské štáty na žiadosť príslušného orgánu do SIS zápisy o:

…

c)

osobách, ktorým sa má doručiť rozsudok v trestnom konaní alebo iné písomnosti v súvislosti s trestným konaním, aby sa zodpovedali za činy, za ktoré sú stíhané.“

B.

Bulharské právo

11.

V článku 269 NPK sa uvádza:

„1. Prítomnosť obvinenej osoby na súdnom konaní je povinná, pokiaľ je táto osoba obvinená zo závažného trestného činu.

…

3. Ak to nebráni zisteniu objektívnej pravdy, vec možno prejednať v neprítomnosti obvinenej osoby, ak:

(1)

12.

Podľa článku 423 ods. 1 NPK:

„V lehote šiestich mesiacov po tom, čo sa osoba odsúdená vo svojej neprítomnosti dozvie o právoplatnom trestnom rozsudku…, môže táto osoba z dôvodu svojej neúčasti na trestnom [konaní] podať návrh na obnovu [tohto konania]. Tomuto návrhu sa vyhovie okrem prípadu, keď odsúdený po oznámení o vznesení obvinenia v prípravnom konaní ušiel, a tak postup upravený v článku 247c ods. 1 nebolo možné vykonať, alebo ak sa po vykonaní tohto postupu nedostavil bez vážneho dôvodu na pojednávanie.“

II. Skutkové okolnosti, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

13.

Uznesením prokurátora z 5. februára 2024 bolo M. S. T. a jeho obhajcovi ustanovenému ex offo doručené oznámenie o vznesení obvinenia v súlade s článkom 219 NPK, ktoré sa týkalo krádeže za priťažujúcich okolností spáchanej v októbri 2023. Toto oznámenie okrem iného ukladalo M. S. T. povinnosť pravidelne sa podpisovať do registra vedeného policajnými orgánmi v mieste jeho bydliska. V oznámení o vznesení obvinenia bol M. S. T. okrem toho informovaný, že nesmie opustiť toto miesto a že v prípade predvolania sa musí dostaviť na príslušné orgány.

17.

Za týchto podmienok Rajonen săd Montana (Okresný súd Montana) preskúmal obžalobu voči M. S. T. v jeho neprítomnosti. Na konaní pred týmto súdom sa zúčastnil obhajca ustanovený ex offo , ktorý pomáhal M. S. T. v prípravnom konaní.

18.

Dňa 8. mája 2024 uvedený súd odsúdil M. S. T. na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. mája 2024 a M. S. T. nastúpil na výkon trestu 16. júna 2024.

19.

M. S. T. podal na Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na obnovu trestného konania, ktoré viedlo k jeho odsúdeniu v neprítomnosti.

„1.

Umožňujú normatívne požiadavky práva [Únie], stanovené v článku 9 a v článku 8 ods. 4 smernice [2016/343], takú vnútroštátnu právnu úpravu, akou je článok 423 ods. 1 [NPK], ktorá vylučuje obnovu trestného konania a odopiera právo na nové súdne konanie osobe odsúdenej v neprítomnosti, keď táto osoba ušla po tom, čo jej bolo obvinenie osobne oznámené v prípravnom konaní, čo znemožnilo súdu, aby ju informoval o dátume a mieste súdneho konania a o dôsledkoch jej neúčasti na súde, konkrétne že vec možno prejednať a rozhodnúť v jej neprítomnosti?

2.

Ak na prvú otázku treba odpovedať kladne, môže sa vnútroštátny súd v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity domnievať, že osoba odsúdená v neprítomnosti nemá právo na nové súdne konanie, keď:

2.1 súd vynaložil všetko primerané úsilie, aby ju informoval o súdnom konaní, ale táto osoba, hoci bola úradným spôsobom informovaná o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vedela, že proti nej bude vedené súdne konanie, úmyselne sa vyhla úradnému doručeniu informácií o dátume a mieste tohto súdneho konania tým, že ušla z miesta, v ktorom mala vykonávať ochranné opatrenie, ktoré bolo voči nej prijaté v prípravnom konaní, a to opatrenie domáceho väzenia;

2.2 obžaloba vypracovaná podľa článku 246 [NPK] a dokument uvádzajúci dátum a miesto nariadeného pojednávania boli zaslané a skutočne doručené na adresu, ktorú odsúdená osoba oznámila vyšetrovacím orgánom po doručení oznámenia o vznesení obvinenia podľa článku 219 [NPK], pričom je známe, že obžaloba a [uznesenie o vznesení obvinenia] vyhotovené v prípravnom konaní sa zhodujú, pokiaľ ide o trestný čin a jeho právnu kvalifikáciu, [a]

25.

Za týchto podmienok tretia komora Súdneho dvora 26. februára 2025 vyhovela návrhu tohto súdu na prejednanie tejto veci v naliehavom prejudiciálnom konaní.

26.

Písomné pripomienky predložili Vărchovna kasacionna prokuratura (prokuratúra pri Najvyššom kasačnom súde Bulharskej republiky) a Európska komisia. Komisia predniesla ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. apríla 2025.

IV. Analýza

A.

V trestnom konaní právo na spravodlivý proces zahŕňa právo byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci a v prípade porušenia tohto práva aj právo na nové súdne konanie. Tieto dve práva sú v príslušnom poradí konkretizované v článkoch 8 a 9 smernice 2016/343. Okrem toho tento článok 9 v podstate stanovuje, že ak sa podozrivé alebo obvinené osoby nevzdali svojho práva byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci, členské štáty zabezpečia, aby tieto osoby „mali právo na nové súdne konanie alebo iný zákonný opravný prostriedok, ktorý umožní nové posúdenie skutkovej podstaty [merita – neoficiálny preklad ] veci vrátane preskúmania nových dôkazov a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia“. V súvislosti s článkom 47 Charty tak článok 9 smernice 2016/343 okrem práva na spravodlivý proces konkretizuje právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré zaväzuje členské štáty stanoviť opravné prostriedky umožňujúce zabezpečiť účinnosť práva na nové súdne konanie.

30.

Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa preberajú spoločné minimálne pravidlá stanovené smernicou 2016/343, predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. ( 7 ) Keďže smernica 2016/343 nestanovuje jednotnú úroveň ochrany, členské štáty môžu uplatňovať vnútroštátne štandardy ochrany, „ak toto uplatnenie neohrozí úroveň ochrany stanovenú Chartou, ako ju vykladá Súdny dvor, ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie“ ( 8 ).

31.

Z toho vyplýva, že vnútroštátne normy, ktoré nespĺňajú požiadavky stanovené v článkoch 8 a 9 smernice 2016/343, predstavujú nedostatočné alebo nevyhovujúce vykonanie článku 47 Charty.

35.

V dôsledku toho treba konštatovať, že svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 8 a 9 smernice 2016/343, vykladané s ohľadom na článok 47 Charty, bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, ktoré zbavujú osobu odsúdenú v neprítomnosti jej práva na nové súdne konanie z dôvodu, že táto osoba ušla po tom, čo jej bolo doručené oznámenie o obvinení vznesenom voči nej v prípravnej fáze trestného konania, ktoré viedlo k tomuto odsúdeniu, čím zabránila príslušným orgánom, aby ju osobne informovali o obžalobe a dátume a mieste súdneho konania v jej veci, ako aj o dôsledkoch neúčasti. Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta na pojem „primerané úsilie“ v zmysle článku 8 ods. 4 smernice 2016/343 na účely konštatovania, že dotknutá osoba je dostatočne informovaná o dátume a mieste súdneho konania, ako aj na pojem „splnomocnený obhajca“ v zmysle článku 8 ods. 2 písm. b) tejto smernice s cieľom určiť, či zastupovanie obhajcom ustanoveným ex offo advokátskou komorou počas celého súdneho konania postačuje na splnenie povinnosti zastupovania osoby odsúdenej v neprítomnosti.

B.

O všeobecných zásadách týkajúcich sa práva obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci

36.

Treba pripomenúť, že predmetom smernice 2016/343 je v súlade s jej článkom 1 stanoviť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa určitých prvkov trestných konaní vrátane „práva byť prítomný na súdnom konaní“. Ako výslovne potvrdzuje odôvodnenie 33 tejto smernice, toto právo je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý proces, ( 10 ) ktoré je zakotvené v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Ako spresňujú vysvetlivky k Charte ( 11 ), tomuto ustanoveniu zodpovedá článok 47 druhý a tretí odsek, ako aj článok 48 Charty. Súdny dvor musí teda dbať na to, aby výklad týchto ustanovení Charty zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 6 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). ( 12 )

40.

Naproti tomu, ak tieto podmienky nie sú splnené, voči podozrivej alebo obvinenej osobe možno vydať vykonateľné rozhodnutie v neprítomnosti, avšak keď je informovaná o tomto rozhodnutí, „najmä pri zadržaní“, musí byť zároveň informovaná o všetkých právnych prostriedkoch, ktoré má k dispozícii v súvislosti s uvedeným rozhodnutím. V tejto súvislosti podľa článku 8 ods. 4 a článku 9 smernice 2016/343, ktoré majú priamy účinok, má dotknutá osoba právo „na nové súdne konanie alebo iný zákonný opravný prostriedok, ktorý umožní nové posúdenie skutkovej podstaty [merita – neoficiálny preklad ] veci… a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia“ (ďalej len „právo na nové súdne konanie“). ( 15 )

41.

Z toho vyplýva, že osoba odsúdená v neprítomnosti môže byť zbavená práva na nové súdne konanie len vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343. ( 16 ) Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora vyplývajúcu z rozsudkov Melloni ( 17 ) a Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) ( 18 ), sa však táto veta musí vykladať tak, že zahŕňa aj požiadavku dobrovoľného a jednoznačného vzdania sa práva, aj keď táto požiadavka nevyplýva zo znenia článku 8 ods. 2 smernice 2016/343. Hoci toto ustanovenie výslovne neuvádza vzdanie sa práva, Súdny dvor ho vyložil ako požiadavku, ktorá je základom kritérií, ktoré stanovuje. Podľa môjho názoru by takáto požiadavka mohla vychádzať z práva byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci zakotveného v článku 8 ods. 1 tejto smernice, ktoré nemá absolútnu povahu. ( 19 )

C.

O troch požiadavkách vyplývajúcich z judikatúry

1. O požiadavke informovania o súdnom konaní

45.

V prvom rade požiadavka informovania vyplýva zo samotného znenia článku 8 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2016/343.

46.

Okrem toho z odôvodnenia 36 smernice 2016/343 vyplýva, že dotknutá osoba bola riadne informovaná, ak bola včas „predvolaná osobne“ alebo „iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť“. Podľa normotvorcu informovanie dotknutej osoby o dôsledkoch neúčasti znamená najmä to, že táto osoba je včas informovaná, „že za jej neúčasti na súdnom konaní možno vyniesť rozhodnutie“. ( 21 )

47.

V tejto súvislosti sa domnievam, že pojem „primerané úsilie“ v zmysle článku 8 ods. 4 smernice 2016/343 by sa mal na jednej strane vykladať s prihliadnutím na zásadu proporcionality, ( 25 ) takže intenzita a rozsah pátracieho úsilia musia byť prispôsobené závažnosti dôsledkov, najmä uloženého trestu, pre dotknutú osobu. Inými slovami, čím je uložený trest prísnejší (najmä čím dlhšie je odňatie slobody), tým väčšie pátracie úsilie sa vyžaduje od príslušných orgánov, aby sa ubezpečili, že dotknutá osoba bola skutočne hľadaná s náležitou starostlivosťou pred vydaním rozhodnutia v neprítomnosti. Na druhej strane tento pojem„primerané úsilie“ treba posudzovať s ohľadom na osobitné okolnosti každej veci, vrátane stupňa znalosti príslušných orgánov o polohe dotknutej osoby, ako aj konkrétnych a aktuálnych informácií, ktoré majú k dispozícii. Použité prostriedky tak musia byť prispôsobené skutočne dostupným informáciám a skutkovému stavu v spise. Iba na základe kombinácie závažnosti následkov a okolností tohto prípadu možno teda určiť, či úsilie vynaložené príslušnými orgánmi možno kvalifikovať ako „primerané“.

50.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, na základe nej treba určiť, či sa dotknutá osoba zámerne vyhýbala tomu, aby bola informovaná. Na tento účel Súdny dvor spresnil, že presné a objektívne indície môžu odhaliť úmysel vyhnúť sa informovaniu, najmä ak osoba poskytla príslušným orgánom nesprávnu adresu alebo sa už nenachádza na adrese, ktorú poskytla. Ak sa totiž osoba vedome vyhýbala tomu, aby bola informovaná (napríklad tým, že príslušným vnútroštátnym orgánom úmyselne poskytla nesprávnu adresu alebo sa už nenachádza na adrese, ktorú poskytla), nemôže sa domáhať práva na nové súdne konanie. ( 26 )

53.

Súdny dvor však v rozsudku HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) ( 28 ) zdôraznil, že členské štáty sú oprávnené uplatniť odsúdenie v neprítomnosti len v situáciách, keď sa dotknutá osoba mohla skutočne zúčastniť na súdnom konaní vo vlastnej veci a tejto možnosti sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala. Z toho vyplýva, že treba rozlišovať medzi podmienkami, za ktorých možno predpokladať, že dotknutá osoba bola informovaná o súdnom konaní, a podmienkami umožňujúcimi konštatovať, že sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala svojho práva zúčastniť sa na tomto konaní. ( 29 ) Súdny dvor tým doplnil ďalšiu požiadavku, ktorá sa prekrýva s požiadavkou informovania, a to požiadavku vzdania sa práva.

2. O požiadavke vzdania sa účasti

54.

Hoci sa v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343 výslovne neuvádza pojem „vzdanie sa“, Súdny dvor sa oprel o judikatúru ESĽP týkajúcu sa práva na spravodlivý proces, aby rozhodol, že tento pojem je základnou podmienkou na odôvodnenie absencie nového súdneho konania. Cieľom požiadavky vzdania sa účasti je teda chrániť právo na spravodlivý proces tým, že sa zabezpečí, aby obžalovaný nebol súdený v neprítomnosti bez toho, aby mal skutočnú šancu brániť sa.

55.

57.

Na základe judikatúry ESĽP tak Súdny dvor v rozsudku Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) ( 33 ), uviedol, že vzdanie sa účasti možno konštatovať, ak sa preukáže, že obvinená osoba je informovaná o tom, že sa proti nej vedie trestné konanie, pozná povahu, ako aj dôvod obvinenia a nemá v úmysle sa zúčastniť na súdnom konaní alebo sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu. ( 34 )

58.

Napokon chcem poznamenať, že generálny advokát Richard de la Tour sa v návrhoch, ktoré predniesol vo veci HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) ( C‑420/20 , EU:C:2022:157 ), pre úplnosť zaoberal otázkou, či vzdanie sa účasti, ku ktorému dôjde v ranom štádiu trestného konania, keď príslušný orgán vec vyšetruje, treba chápať ako súhlas osoby s tým, že bude súdená v neprítomnosti. Podľa jeho názoru sa má článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že bráni takému vzdaniu sa, ( 35 ) keďže by to bolo okrem iného v rozpore s líniou judikatúry ESĽP ( 36 ), z ktorej vyplýva potreba preukázať vzdanie sa účasti na základe presných, objektívnych a relevantných skutočností. ( 37 )

3. O požiadavke informovania o dôsledkoch neúčasti na konaní a zastupovania splnomocneným obhajcom

59.

62.

V tejto súvislosti ESĽP zastával názor, že právo každého obžalovaného na to, aby bol skutočne obhajovaný obhajcom, ktorý je v prípade potreby ustanovený ex offo , patrí medzi základné prvky spravodlivého súdneho konania. Obžalovaný toto právo nestráca len preto, že nebol prítomný na prejednaní veci. Pre spravodlivosť trestného systému je tak mimoriadne dôležité, aby neprítomnosť obžalovaného na súdnom konaní nebola sankcionovaná na úkor práva na pomoc obhajcu, a aby bol primerane obhajovaný tak v konaní na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní. ( 38 )

63.

Vzdanie sa práva podozrivej alebo obvinenej osoby byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343 si vyžaduje zohľadniť podmienky zastupovania obhajcom obvinenej osoby, ktorá bola odsunutá z územia. ( 39 ) Rozsudky Krombach v. Francúzsko ( 40 ) a Sejdovic v. Taliansko ( 41 ), z ktorých sa vychádza, potvrdzujú dlhodobý postoj ESĽP, že účinné zastúpenie obhajcom je nevyhnutné na zaručenie spravodlivosti súdneho konania, a to aj v prípadoch, keď je obžalovaný súdený v neprítomnosti. Konkrétne tento druhý rozsudok zdôraznil, že neprítomnosť obžalovaného nesmie brániť skutočnej a účinnej obhajobe. ( 42 )

64.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že obhajca ustanovený ex offo musí mať skutočnú funkciu zastupovania, ktorá zabezpečuje účinnú obranu záujmov obvineného, a to aj v prípade jeho neprítomnosti. Nestačí, aby bol formálne vymenovaný: ak má byť rešpektované právo na obhajobu, musí mať možnosť zohrávať aktívnu úlohu v súdnom konaní a zmysluplne obhajovať obžalovaného. Pokiaľ mi je známe, tieto rozsudky však presne nevymedzujú pravidlá udelenia plnomocenstva obhajcovi.

V tejto súvislosti by som chcela zdôrazniť, že článok 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343 vyžaduje, aby obvineného zastupoval ním splnomocnený obhajca, čo znamená, že obhajca musí byť na účely súdneho konania určený samotným obvineným alebo s jeho súhlasom. Skutočnosť, že obhajca pomáhal obvinenému počas prípravného konania, nevyhnutne neznamená, že tento obhajca bol výslovne splnomocnený, aby ho zastupoval na súdnom konaní v jeho neprítomnosti. Je teda potrebný jasný súhlas obvineného, či už výslovne alebo implicitne, so zastupovaním uvedeným obhajcom na súdnom konaní v jeho neprítomnosti. Z toho vyplýva, že okolnosť, že obhajca už pomáhal obvinenému počas prípravného konania, môže byť relevantná, pretože môže naznačovať kontinuitu obhajoby. Táto okolnosť však sama osebe nestačí na splnenie podmienky stanovenej v článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343, keďže treba preukázať, že obvinený skutočne splnomocnil tohto obhajcu, aby ho zastupoval na súdnom konaní v jeho veci.

67.

Pokiaľ ide o otázku, kedy má dôjsť k tomuto kontaktu, ani judikatúra ESĽP, ani judikatúra Súdneho dvora nevyžadujú presnú dobu pre kontakt medzi obhajcom a jeho klientom, ale stanovujú základné zásady, ktoré umožňujú posúdiť, či bol tento kontakt účinný a dostatočný na zaručenie spravodlivého procesu. Súd teda musí posúdiť, či je pomoc poskytovaná obhajcom účinná už v prvých fázach konania, ako aj počas súdneho konania v neprítomnosti. ( 44 ) V tejto súvislosti, ak má obvinený obhajcu, ale nikdy sa s ním nestretol alebo nekomunikujú spôsobom umožňujúcim účinnú obhajobu, možno to považovať za porušenie článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, ktorý stanovuje najmä právo na pomoc obhajcu. Aj v prípade obhajoby v neprítomnosti tak ESĽP vyžaduje, aby sa vynaložilo úsilie na zabezpečenie účinného kontaktu. ( 45 )

70.

V prejednávanej veci bude úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či je vzhľadom na vyššie uvedené spresnenia procesný režim zavedený bulharským zákonodarcom v súlade so smernicou 2016/343. Súdny dvor však môže poskytnúť užitočné usmernenia na účely tohto posúdenia. ( 46 )

71.

Ako uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, článok 423 ods. 1 NPK zostáva na prvý pohľad problematický, keďže toto ustanovenie dostatočne jasne nezahŕňa všetky podmienky odmietnutia nového súdneho konania stanovené smernicou 2016/343. Toto ustanovenie, ako aj judikatúra vnútroštátneho súdu týkajúca sa uvedeného ustanovenia sa totiž zdajú byť nezlučiteľné s článkom 8 ods. 4 a článkom 9 smernice 2016/343 v rozsahu, v akom zbavujú osobu súdenú v neprítomnosti práva na nové súdne konanie len z toho dôvodu, že utiekla po tom, čo bolo voči nej vznesené obvinenie v prípravnej fáze konania, avšak ešte nebola riadne informovaná o súdnom konaní (ani o jeho termíne a mieste) v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. a) a b) tejto smernice. ( 47 )

72.

Pokiaľ ide o okolnosti vo veci samej, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že doručením oznámenia o vznesení obvinenia 5. februára 2024 bol M. S. T. osobne informovaný o obvinení, ktoré bolo voči nemu vznesené vo fáze prípravného konania. Dňa 16. februára 2024 opustil Bulharsko napriek požiadavke, aby pravidelne informoval políciu o mieste svojho pobytu. Keďže však M. S. T. nedostal obžalobu, podľa všetkého nemal výslovnú informáciu o termíne a mieste súdneho konania ani o dôsledkoch jeho neprítomnosti, čo by mohlo vylučovať uplatnenie článku 8 ods. 2 písm. a) smernice 2016/343. Vzhľadom na to, že je možné, že obvinená osoba nebola informovaná o pojednávaní v súlade s článkom 8 ods. 2 a 4 tejto smernice, mala by mať podľa článku 9 uvedenej smernice právo na nové súdne konanie.

76.

Konkrétne, ako uviedla Komisia, za okolností, keď majú príslušné orgány k dispozícii informácie, ktoré naznačujú, že osoba zmenila miesto pobytu a nachádza sa na území iného členského štátu, by sa mohlo považovať za opodstatnené, aby tieto orgány vložili zápis do SIS podľa článku 34 ods. 1 písm. c) nariadenia 2018/1862, ktorý umožňuje nájsť (do veľkej miery automatizovane) osoby, ktoré boli predvolané súdnymi orgánmi v rámci trestného konania. ( 51 )

77.

79.

Napokon, pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor už uviedol, že treba zaručiť, že konanie o návrhu na obnovu trestného konania vedie k priznaniu práva na nové súdne konanie vo všetkých prípadoch, keď neboli splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343. ( 53 ) Ako som už vysvetlila, podľa môjho názoru sa táto veta musí vykladať v tom zmysle, že v skutočnosti zahŕňa tri kumulatívne požiadavky uvedené vyššie. ( 54 ) Súdny dvor v bode 44 rozsudku Stangalov tiež uviedol, že s výhradou overenia zo strany vnútroštátneho súdu sa zdá, že také konanie o návrhu na obnovu trestného konania, o aké ide v prejednávanej veci, takúto záruku neposkytuje. Okrem toho treba zdôrazniť, že v rozsudku zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie) ( 55 ), Súdny dvor na účely dodržania zásady efektivity vyzval vnútroštátny súd, aby overil, či bulharské procesné právo zaručuje, že osobe odsúdenej v neprítomnosti sa v okamihu, keď je informovaná o existencii tohto odsúdenia, alebo čo najskôr po tomto okamihu, poskytne kópia úplného znenia rozhodnutia vydaného v neprítomnosti a oznámenie o jej procesných právach vrátane možnosti podať návrh na obnovu trestného konania, ako aj informácia o súde, na ktorý sa má tento návrh podať, a v akej lehote. ( 56 )

80.

V prejednávanej veci možno pochybovať o tom, či je právo na obnovu súdneho konania skutočne zaručené, a to vzhľadom na čas, ktorý uplynul medzi odňatím slobody a prípadným rozhodnutím o obnove konania. V tejto súvislosti, hoci M. S. T. nastúpil na výkon trestu 16. júna 2024, pojednávanie o obnove konania sa uskutočnilo až 24. januára 2025, teda viac ako 7 mesiacov po začatí výkonu trestu. Ak osoba nemohla uplatniť prostriedok nápravy počas podstatnej časti svojej väzby alebo pred ňou, potom vzniká problém účinnosti práva na obnovu konania v zmysle článku 9 smernice 2016/343 v spojení s článkom 47 Charty. Za okolností, keď si osoba už odpykala trest (alebo jeho podstatnú časť) bez okamžitej možnosti napadnúť odsúdenie v neprítomnosti, sa totiž právo na obnovu konania stáva neúčinným. V takejto situácii by mal vnútroštátny súd zabezpečiť, aby bulharské konanie skutočne zaručovalo účinné právo na obnovu konania.

Články 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, v spojení s článkom 47 Charty,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, ktoré vylučujú právo na nové súdne konanie len z dôvodu, že osoba bola obvinená v prípravnom konaní a ušla, pričom od príslušných orgánov nevyžadujú, aby túto osobu informovali o dátume a mieste súdneho konania, ako aj o dôsledkoch jej nedostavenia sa pred súdny orgán.

2.

Článok 8 ods. 4 smernice 2016/343

sa má vykladať v tom zmysle, že

( 3 ) Pozri rozsudky z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) [C‑569/20, ďalej len „rozsudok Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), EU:C:2022:401 ]; zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie) ( C‑400/23 , EU:C:2025:14 ), a zo 16. januára 2025, Stangalov (C‑644/23, ďalej len „rozsudok Stangalov, EU:C:2025:16 ).

( 4 ) Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 56 .

( 5 ) DV č. 86 z 28. októbra 2005.

( 6 ) Pozri najmä body 10, 11 a 17 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní [COM(2013) 821 final]. Pozri tiež napríklad MITSILEGAS, V., EU Criminal Law , 2. vyd., Hart, Oxford, 2022, najmä s. 254 až 295.

( 7 ) Z ustálenej judikatúry vyplýva, že predpokladom priznania práva na účinný prostriedok nápravy v danom posudzovanom prípade je, že osoba, ktorá ho uplatňuje, sa dovoláva práv alebo slobôd zaručených právom Únie, alebo že je proti tejto osobe vedené stíhanie, ktoré predstavuje výkon práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty [pozri rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 34 a citovaná judikatúra].

( 8 ) Rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( C‑617/10 , EU:C:2013:105 , bod 29 ).

( 15 ) Rozsudok Stangalov (bod 35), ktorý odkazuje na body 26 až 28 rozsudku Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému).

( 16 ) Rozsudok Stangalov (bod 36).

( 17 ) Rozsudok z 26. februára 2013 ( C‑399/11 , EU:C:2013:107 ).

( 18 ) Bod 31.

( 19 ) Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 35 smernice 2016/343, ktoré spresňuje, že právo podozrivej a obvinenej osoby byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom a že podozrivá alebo obvinená osoba by za určitých okolností mala mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne [pozri rozsudok Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (bod 26)].

( 20 ) Body 33 a 34.

( 27 ) Rozsudok Stangalov (bod 42).

( 28 ) Rozsudok z 15. septembra 2022 ( C‑420/20 , EU:C:2022:679 , bod 58 ).

( 29 ) Pozri tiež formuláciu v bode 43 rozsudku Stangalov, ktorá uvádza skutočnosť, že osoba bola informovaná o súdnom konaní v jej veci, a zároveň to, že sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomný na tomto súdnom konaní.

( 30 ) Rozsudok ESĽP, 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 86, ako aj ESĽP, 13. marca 2018, Vilches Coronado a iní v. Španielsko, CE:ECHR:2018:0313JUD005551714, bod 36.

( 31 ) Rozsudok ESĽP, 12. februára 1985, CE:ECHR:1985:0212JUD000902480, body 27 až 32.

( 32 ) C‑420/20 , EU:C:2022:679 , bod 58 .

( 37 ) Z tejto judikatúry vyplýva, že tieto skutočnosti musia preukázať, že osoba bola informovaná o existencii trestného konania proti nej, že presne poznala povahu a dôvody obvinení a že sa jasne a jednoznačne vzdala svojho práva byť prítomný a obhajovať sa. Generálny advokát v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ESĽP zastáva názor, že nestačí, aby obvinená osoba len nejasne a nepriamo zachytila informáciu o začatí stíhania proti nej. Musí byť skutočne informovaná formálnym a presným spôsobom.

( 38 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky ESĽP, 13. februára 2001, Krombach v. Francúzsko (CE:ECHR:2001:0213JUD002973196, bod 89), a 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko (CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 91).

( 39 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) ( C‑420/20 , EU:C:2022:157 , bod 99 ).

( 40 ) Rozsudok ESĽP, 13. februára 2001, CE:ECHR:2001:0213JUD002973196, bod 89.

( 41 ) Rozsudok ESĽP, 1. marca 2006, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, body 91 až 94.

( 42 ) Vo svojom rozsudku z 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko (CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 94), ESĽP pripomína, že samotné ustanovenie obhajcu automaticky nezaručuje účinnú pomoc obvinenému.

( 49 ) Rozsudok Stangalov (bod 42 a citovaná judikatúra).

( 50 ) Pozri bod 49 vyššie.

( 51 ) Výraz „na žiadosť príslušného orgánu“ obsiahnutý v článku 34 nariadenia 2018/1862 však znamená, že táto povinnosť závisí od vôle príslušného vnútroštátneho orgánu.

( 52 ) Vnútroštátny súd uvádza, že obhajca ustanovený ex offo uviedol pred ním ďalšie tvrdenie týkajúce sa dôvodnosti návrhu, konkrétne že „obvinenie sa týkalo závažného úmyselného trestného činu, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní viac ako päť rokov, takže odsúdená osoba mala byť prítomná na prejednaní veci“.

( 53 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (bod 31).

( 54 ) Pozri bod 43 vyššie.