C-136/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 11. júna 2026( 1 )

Vec C ‑ 136/25 [Pemak] ( i )

S O

2. V prejednávanej veci v čase, keď bol dočasný agentúrny pracovník pridelený užívateľskému podniku, bol tento podnik predmetom prevodu podniku v zmysle smernice 2001/23/ES( 3 ). Dotknutý členský štát pritom stanovil maximálnu dobu pridelenia dočasného agentúrneho pracovníka na 18 mesiacov. V tejto súvislosti vzniká otázka vplyvu prevodu podniku na výpočet dĺžky trvania dočasného pridelenia takéhoto pracovníka. Konkrétne, majú sa prevádzateľ a nadobúdateľ na účely tohto výpočtu považovať za jeden a ten istý „užívateľský podnik“? To je v podstate otázka, ktorú položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko).

3. Osobitosť prejednávanej veci spočíva v potrebe uplatniť tieto dve smernice spoločne s cieľom určiť, či bola prekročená maximálna doba pridelenia dočasného agentúrneho pracovníka, ktorý naďalej nepretržite zastával rovnaké pracovné miesto. V prípade kladnej odpovede by sa predpokladalo, že pracovnoprávny vzťah vznikol priamo medzi užívateľským podnikom a týmto pracovníkom.

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Smernica 2001/23

4. Článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2001/23 stanovuje:

„(10) V rámci Európskej únie existujú značné rozdiely vo využívaní dočasnej agentúrnej práce a v právnom postavení, štatúte a pracovných podmienkach dočasných agentúrnych pracovníkov.

(11) Dočasná agentúrna práca spĺňa nielen potreby podnikov týkajúce sa pružnosti, ale aj potrebu zamestnancov zosúladiť svoj pracovný a súkromný život. Prispieva tak k vytváraniu pracovných miest a k účasti a integrácii na trhu práce.

(12) Touto smernicou sa vytvára ochranný rámec pre dočasných agentúrnych pracovníkov, ktorý je nediskriminačný, transparentný a primeraný a zároveň rešpektuje rôznorodosť pracovných trhov a pracovnoprávnych vzťahov.

…

(15) Pracovné zmluvy na dobu neurčitú sú všeobecnou formou zamestnaneckého vzťahu. V prípade pracovníkov, ktorí majú so svojou agentúrou dočasného zamestnávania zmluvu na dobu neurčitú, by sa teda na účely osobitnej ochrany, ktorú takáto zmluva poskytuje, mali vypracovať ustanovenia, ktoré by umožnili výnimky z pravidiel, ktoré sa vzťahujú na užívateľský podnik.“

7. Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

b) ‚agentúra dočasného zamestnávania‘ je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi uzatvára pracovné zmluvy alebo zamestnanecké vzťahy s dočasnými agentúrnymi pracovníkmi na účely ich pridelenia do užívateľských podnikov na dočasný výkon práce pod ich dohľadom a vedením;

c) ‚dočasný agentúrny pracovník‘ je pracovník s pracovnou zmluvou alebo zamestnaneckým vzťahom s agentúrou dočasného zamestnávania na účely jeho pridelenia do užívateľského podniku na dočasný výkon práce pod jeho dohľadom a vedením;

d) ‚užívateľský podnik‘ je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, pre ktorú a pod ktorej dohľadom a vedením dočasne pracuje dočasný agentúrny pracovník;

e) ‚pridelenie‘ je lehota, počas ktorej je dočasný agentúrny pracovník pridelený do užívateľského podniku na výkon dočasnej práce pod jeho dohľadom a vedením;

…“

10. Článok 5 smernice 2008/104, nazvaný „Zásada rovnakého zaobchádzania“, v odseku 5 stanovuje:

1b) Agentúra dočasného zamestnávania nesmie prideliť toho istého dočasného agentúrneho pracovníka do toho istého užívateľského podniku na dobu dlhšiu ako 18 po sebe nasledujúcich mesiacov; užívateľský podnik nesmie toho istého dočasného agentúrneho pracovníka nechať vykonávať činnosť počas doby dlhšej ako 18 po sebe nasledujúcich mesiacov. Doba predchádzajúcich pridelení tou istou alebo inou agentúrou dočasného zamestnávania do toho istého užívateľského podniku sa započíta v plnom rozsahu, ak medzi jednotlivými dobami pridelenia neuplynula doba dlhšia ako 3 mesiace. Sociálni partneri v odvetví užívateľov môžu prostredníctvom kolektívnej zmluvy stanoviť inú maximálnu dobu pridelenia, než je doba stanovená v prvej vete. Do pôsobnosti kolektívnej zmluvy podľa tretej vety sa prostredníctvom podnikovej dohody alebo kolektívnej zmluvy týkajúcej sa verejnej služby môžu prevziať odlišné zmluvné pravidlá v prevádzke užívateľského podniku, ktorý nie je viazaný kolektívnou zmluvou. V podnikovej dohode alebo kolektívnej zmluve týkajúcej sa verejnej služby uzatvorenej na základe kolektívnej zmluvy sociálnymi partnermi v dotknutom odvetví možno stanoviť odlišnú maximálnu dobu pridelenia, než je doba uvedená v prvej vete…“

12. Ustanovenie § 9 tohto zákona s názvom „Neúčinné konania“ v odseku 1 bode 1b stanovuje:

„Neúčinné sú:

…

1b. pracovné zmluvy medzi poskytovateľom a dočasným agentúrnym pracovníkom, pri ktorých bola prekročená prípustná maximálna doba pridelenia podľa § 1 ods. 1b, okrem prípadu, že dočasný agentúrny pracovník do jedného mesiaca po prekročení prípustnej maximálnej doby pridelenia písomne oznámi poskytovateľovi alebo užívateľovi, že je naďalej viazaný pracovnou zmluvou s poskytovateľom…“

15. Ustanovenie § 613a BGB s názvom „Práva a povinnosti pri prevode podniku“ stanovuje:

„1. Ak sa podnik alebo časť podniku prevádza právnym úkonom na iného vlastníka, prechádzajú na neho práva a povinnosti vyplývajúce z pracovných zmlúv účinných v čase dotknutého prevodu. Ak sú tieto práva a povinnosti upravené právnymi pravidlami kolektívnej zmluvy alebo podnikovou dohodou, stávajú sa obsahom pracovnoprávneho vzťahu medzi novým vlastníkom a zamestnancom a nemôžu byť zmenené na ujmu zamestnancovi pred uplynutím jedného roka odo dňa prevodu. Druhá veta sa neuplatňuje, keď práva a povinnosti nového vlastníka sú upravené ustanoveniami inej kolektívnej zmluvy alebo inou podnikovou dohodou. Pred uplynutím lehoty uvedenej v druhej vete, práva a povinnosti môžu byť zmenené, ak kolektívna zmluva alebo podniková dohoda už neplatia, alebo ak neexistuje vzájomná zmluvná dohoda v rámci inej kolektívnej zmluvy, ktorej uplatňovanie bolo dohodnuté medzi novým zamestnávateľom a zamestnancom.

2. Pôvodný zamestnávateľ je spoločne a nerozdielne zodpovedný s novým vlastníkom za splnenie povinností uvedených v odseku 1, pokiaľ tieto vznikli pred dňom prevodu a zaniknú najneskôr jeden rok po tomto dni. Keď sa tieto povinnosti stanú splatnými neskoršie po prevode, bývalý zamestnávateľ zodpovedá len pomerne za časť ich referenčného obdobia uplynutého ku dňu prevodu.

…“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

16. Od 16. júna 2017 bol S O zamestnaný ako dočasný agentúrny pracovník v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) smernice 2008/104 na účely prípravy objednávok výrobkov v rámci logistického útvaru podniku špecializujúceho sa na výrobu zdravotníckych zariadení (ďalej len „výrobný podnik“). Svoje úlohy vykonával na mieste výroby, kde sa výrobky balia, skladujú a pripravujú na prepravu. Výrobný podnik bol teda vo vzťahu k nemu „užívateľským podnikom“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) tejto smernice. Dňa 1. júla 2018 bol tento logistický útvar prevedený na spoločnosť G, ktorá patrila do tej istej skupiny ako výrobný podnik. S O bol naďalej nepretržite k dispozícii na tom istom pracovnom mieste až do 6. apríla 2022.

20. Tento súd po prvé uvádza, že podľa § 1 ods. 1b prvej vety AÜG agentúra dočasného zamestnávania nemôže prideliť toho istého dočasného agentúrneho pracovníka tomu istému užívateľskému podniku na viac ako 18 po sebe nasledujúcich mesiacov, keďže cieľom tohto ustanovenia je konkretizovať kritérium „dočasnosti“ stanovené v článku 1 ods. 1 smernice 2008/104. Okrem iného, v súlade s § 10 ods. 1 prvou vetou tohto zákona, medzi užívateľským podnikom a dočasným agentúrnym pracovníkom vzniká pracovnoprávny vzťah, ak je pracovná zmluva medzi agentúrou dočasného zamestnávania a dočasným agentúrnym pracovníkom podľa § 9 ods. 1 bodu 1b uvedeného zákona neplatná.( 5 ) Preto za predpokladu, že dočasný agentúrny pracovník zostáva zamestnaný v užívateľskom podniku po prevode podniku, vzniká otázka, či sa prevádzateľ a nadobúdateľ majú považovať za jeden a ten istý „užívateľský podnik“ v zmysle § 1 ods. 1b prvej vety toho istého zákona, pričom na túto otázku existujú v nemeckej právnej vede rôzne názory.

21. Podľa prvého výkladu sa zákonné kritérium „užívateľského podniku“ vzťahuje na podnik, ktorý uzatvára zmluvu o pridelení, pričom zmluvným partnerom môže byť len fyzická alebo právnická osoba, a nie podnik, ktorý nemá právnu spôsobilosť. Okrem toho, keďže § 1 ods. 1b prvá veta AÜG stanovuje, že agentúra dočasného zamestnávania nemôže prideliť toho istého dočasného agentúrneho pracovníka „rovnakému užívateľskému podniku“ na viac ako 18 po sebe nasledujúcich mesiacov, v nemeckom práve z toho vyplýva požiadavka formálnej totožnosti osôb.

25. V tejto situácii, ak by maximálna povolená doba pridelenia mala začať opätovne plynúť od každého prevodu podniku, dočasný agentúrny pracovník vykonávajúci prácu na tej istej pracovnej pozícii, na tom istom mieste výkonu práce a v tom istom podniku by už nemohol byť zamestnaný len dočasne. Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na to, že Súdny dvor prikladá osobitný význam ochrane dočasného agentúrneho pracovníka pred trvalým pridelením,( 8 ) výklad smernice 2008/104 by mohol vyžadovať výpočet založený na zamestnaní dočasného agentúrneho pracovníka v tom istom podniku. Pri sčítaní období dočasných pridelení uskutočnených u prevádzateľa a nadobúdateľa podniku je potrebné určiť, či je táto smernica z tohto dôvodu uplatniteľná, alebo či v prípade, že celková doba pridelenia prekračuje čisto dočasný charakter, je potrebné obmedziť sa len na kontrolu zneužívania,( 9 ) aby sa zabránilo obchádzaniu podstaty ustanovení uvedenej smernice. V tejto súvislosti sa zdá, že v prospech jednoduchej kontroly zneužívania hovorí judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej sa na pracovnoprávny vzťah vzťahuje pôsobnosť uvedenej smernice len vtedy, ak zamestnávateľ má tak pri uzatvorení pracovnej zmluvy, ako aj pri každom naozaj uskutočnenom pridelení v úmysle dotknutého pracovníka užívateľskému podniku prideliť dočasne.( 10 )

26. Po druhé v prípade, že prevádzateľ a nadobúdateľ nie sú vždy tým istým „užívateľským podnikom“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) smernice 2008/104, vzniká otázka, či je to tak za okolností, o aké ide vo veci samej, keď jednak prevádzateľ a nadobúdateľ patria do tej istej skupiny a jednak dočasný agentúrny pracovník je zamestnaný nepretržite na tom istom pracovnom mieste. Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že judikatúra Súdneho dvora( 11 ) poskytuje indície, podľa ktorých by v prípade interného prevodu v rámci skupiny bolo potrebné vykonať hodnotiace posúdenie a prijať široký výklad pojmu „užívateľský podnik“.

2. Ak je odpoveď na prvú otázku záporná:

Majú sa pri výpočte maximálnej doby pridelenia určenej podľa vnútroštátneho práva, ktorým sa konkretizuje kritérium ‚dočasn[osti]‘ uvedené v článku 1 ods. 1 smernice [2008/104], v prípade prevodu podniku prevádzajúci a nadobúdateľ považovať vždy za užívateľský podnik v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) tejto smernice, ak patria do tej istej skupiny a tento dočasný agentúrny pracovník je pridelený nepretržite na to isté pracovné miesto?

3. Ak je odpoveď na prvé dve otázky záporná:

Má sa v rámci kontroly, či sa v prípade nadväzujúcich pridelení toho istého dočasného agentúrneho pracovníka pridelenie ešte môže považovať za ‚dočasné‘ [v zmysle článku 5 ods. 5 smernice 2008/104], zohľadniť prevod užívateľského podniku? Ak je odpoveď na túto otázku kladná, akým spôsobom?“

29. Spoločnosť G, talianska vláda a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru svoje písomné pripomienky.

IV. Analýza

32. Pripomínam, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora má výlučne predkladajúci vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu, ktorý prejednáva, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zohľadnil skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie predkladajúceho vnútroštátneho súdu.( 13 )

33. Preto sa domnievam, že na položené prejudiciálne otázky treba odpovedať vzhľadom na konštatovanie predkladajúceho vnútroštátneho súdu, podľa ktorého je v prejednávanej veci maximálna doba pridelenia S O 18 mesiacov, tak, ako je stanovená v § 1 ods. 1b prvej vete AÜG, bez toho, aby bola prostredníctvom kolektívnych zmlúv predĺžená na 48 mesiacov.

34. Za týchto podmienok je potrebné považovať návrh na začatie prejudiciálneho konania za prípustný.

B. O prejudiciálnych otázkach

35. Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 písm. d) smernice 2008/104 vykladať v tom zmysle, že ak je dočasný agentúrny pracovník pridelený užívateľskému podniku na dočasnú prácu pod jeho kontrolou a vedením, pričom užívateľský podnik je počas tohto pridelenia predmetom prevodu podniku v zmysle smernice 2001/23, prevádzateľ a nadobúdateľ sa majú považovať za jeden a ten istý „užívateľský podnik“ na účely výpočtu maximálnej doby pridelenia tohto pracovníka stanovenej uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.

38. Podľa judikatúry Súdneho dvora tak zo samotného znenia článku 1 ods. 1 smernice 2008/104, ako aj z definícií pojmov „agentúra dočasného zamestnávania“, „dočasný agentúrny pracovník“, „užívateľský podnik“ a „pridelenie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b), c), d) a e) tejto smernice vyplýva, že pracovnoprávny vzťah s užívateľským podnikom je svojou povahou dočasný. Za týchto podmienok nie je cieľom pojmu „dočasný“ obsiahnutého v článku 1 ods. 1 uvedenej smernice obmedziť uplatňovanie dočasnej agentúrnej práce na pracovné miesta, ktoré neexistujú trvale, alebo ktoré by sa mali obsadiť z dôvodu zastupovania, keďže toto slovné spojenie necharakterizuje pracovné miesto, ktoré má byť obsadené v užívateľskom podniku, ale podmienky pridelenia pracovníka do tohto podniku. Na to, aby pracovnoprávny vzťah patril do pôsobnosti tej istej smernice, musí mať, tak pri uzavretí dotknutej pracovnej zmluvy, ako aj pri každom skutočne vykonanom pridelení, zamestnávateľ v úmysle dočasne prideliť dotknutého pracovníka užívateľskému podniku.( 15 )

39. Okrem toho článok 5 ods. 5 prvá veta smernice 2008/104 ukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo nadväzujúcim prideleniam dočasného agentúrneho pracovníka s cieľom obísť ustanovenia tejto smernice ako celku. Členské štáty musia najmä zabezpečiť, aby sa dočasná agentúrna práca s tým istým užívateľským podnikom nestala pre dočasného agentúrneho pracovníka trvalým stavom. V tejto súvislosti môžu členské štáty stanoviť vo vnútroštátnom práve presnú dobu , po ktorej uplynutí už pridelenie nemôže byť považované za dočasné, najmä ak nadväzujúce obnovenia pridelenia toho istého dočasného agentúrneho pracovníka do toho istého užívateľského podniku trvajú dlhšie. Vzhľadom na to musí mať takáto doba v súlade s článkom 1 ods. 1 uvedenej smernice dočasnú povahu, t. j. podľa významu tohto pojmu v bežnom jazyku musí byť časovo obmedzená.( 16 )

42. V tejto súvislosti pripomínam, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor vziať do úvahy ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojich otázok neodvolával.( 17 ) Na účely poskytnutia užitočnej odpovede predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu je preto potrebné zohľadniť aj ustanovenia smernice 2001/23.

43. V prejednávanej veci sa tento súd pýta na spôsob, akým treba zohľadniť prevod podniku na účely výpočtu maximálnej zákonnej doby pridelenia dočasného agentúrneho pracovníka. Vzhľadom na smernicu 2008/104, ako zdôraznil uvedený súd, otázkou je, ako sa má, s cieľom určiť dobu pridelenia, vykladať pojem „užívateľský podnik“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) tejto smernice, ak počas pridelenia dôjde k prevodu podniku.

44. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa pri výklade ustanovenia práva Únie musí zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnym predpisom, ktorého je súčasťou.( 18 )

45. V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 3 ods. 1 písm. d) smernice 2008/104, toto ustanovenie definuje „užívateľský podnik“ tak, že je to „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, pre ktorú a pod ktorej dohľadom a vedením dočasne pracuje dočasný agentúrny pracovník“. Tento podnik sa odlišuje od „agentúry dočasného zamestnávania“, ktorá je v článku 3 ods. 1 písm. b) tejto smernice chápaná ako „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi uzatvára pracovné zmluvy alebo zamestnanecké vzťahy s dočasnými agentúrnymi pracovníkmi na účely ich pridelenia do užívateľských podnikov na dočasný výkon práce pod ich dohľadom a vedením“.

48. V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 3 ods. 1 písm. d) smernice 2008/104, a to v prejednávanej veci kontext prevodu podniku, pripomínam, že článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 2001/23 zakotvuje zásadu, podľa ktorej práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa prevedú na nadobúdateľa. Podľa judikatúry Súdneho dvora má táto smernica zabezpečiť zachovanie práv zamestnancov v prípade zmeny zamestnávateľa tým, že im umožňuje pokračovať v zamestnaní u nového zamestnávateľa za rovnakých podmienok, aké boli dohodnuté s prevádzateľom. Cieľom tejto smernice je zaručiť v čo najväčšom možnom rozsahu trvanie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov s nadobúdateľom, a to bez zmeny tak, aby sa zabránilo tomu, že dotknutí zamestnanci budú mať menej priaznivé postavenie iba z dôvodu prevodu podniku.( 19 ) Súdny dvor tiež rozhodol, že prevod podniku v zmysle uvedenej smernice predpokladá najmä zmenu právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá je zodpovedná za hospodársku činnosť prevádzaného subjektu a ktorá tak zakladá, ako zamestnávateľ zamestnancov tohto subjektu, pracovnoprávne vzťahy s týmito zamestnancami, prípadne aj napriek neexistencii zmluvných vzťahov s uvedenými zamestnancami.( 20 )

49. V dôsledku toho smernica 2001/23 svedčí v prospech výkladu, podľa ktorého prevod užívateľského podniku neprerušuje pridelenie dočasného agentúrneho pracovníka, ale naopak zabezpečuje jeho kontinuitu, a to aj v prípade neexistencie zmluvných vzťahov medzi týmto zamestnancom a týmto podnikom. Inými slovami, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, domnievať sa, že obdobia odpracované v prevádzajúcom podniku a v nadobúdajúcom podniku sa musia na účely výpočtu dĺžky trvania pridelenia posudzovať oddelene, by mohlo ohroziť zachovanie práv zamestnancov, a teda narušiť potrebný účinok tejto smernice.

51. V treťom a poslednom rade výklad, podľa ktorého sa prevádzateľ a nadobúdateľ majú považovať za jeden a ten istý „užívateľský podnik“ na účely výpočtu maximálnej zákonnej doby pridelenia dočasného agentúrneho pracovníka, potvrdzujú ciele sledované smernicou 2008/104. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž z odôvodnení 10 a 12 tejto smernice vyplýva, že vzhľadom na to, že právne postavenie, štatút a pracovné podmienky dočasných agentúrnych pracovníkov v Únii sú poznačené značnými rozdielmi, uvedená smernica má za cieľ vytvárať ochranný rámec pre týchto pracovníkov, ktorý je nediskriminačný, transparentný a primeraný a ktorý zároveň rešpektuje rôznorodosť pracovných trhov a pracovnoprávnych vzťahov. V súlade s článkom 2 tej istej smernice je teda jej účelom zabezpečiť ochranu dočasných agentúrnych pracovníkov a zlepšiť kvalitu dočasnej agentúrnej práce zabezpečením dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania s dočasnými agentúrnymi pracovníkmi a uznaním agentúr dočasného zamestnávania za zamestnávateľov, pričom sa zohľadní potreba vytvorenia vhodného rámca pre využívanie tohto typu práce s cieľom účinne prispieť k vytváraniu pracovných miest a rozvoju pružných foriem práce. Okrem toho odôvodnenie 11 smernice 2008/104 uvádza, že táto smernica má odpovedať nielen na potreby podnikov týkajúce sa pružnosti, ale aj na potrebu zamestnancov zosúladiť ich pracovný a súkromný život, a tak prispievať k vytváraniu pracovných miest a k účasti a integrácii na trhu práce. Účelom tejto smernice je teda zosúladiť cieľ spočívajúci v pružnosti sledovaný podnikmi a cieľ spočívajúci v istote zodpovedajúci ochrane pracovníkov. Tento dvojitý cieľ tak zodpovedá vôli normotvorcu Únie priblížiť podmienky dočasnej agentúrnej práce „bežným“ pracovnoprávnym vzťahom najmä preto, lebo v odôvodnení 15 uvedenej smernice tento normotvorca výslovne spresnil, že všeobecnou formou práce je zmluva na dobu neurčitú. Cieľom tej istej smernice je teda tiež podporiť prístup dočasných agentúrnych pracovníkov k trvalému zamestnaniu v užívateľskom podniku.( 22 )

55. Keďže pracovnoprávny vzťah s užívateľským podnikom je svojou povahou dočasný, takéto zohľadnenie sa vyžaduje pri každom prevode podniku v zmysle smernice 2001/23 bez toho, aby bolo potrebné, aby prevádzateľ a nadobúdateľ patrili do tej istej skupiny podnikov alebo aby bol dočasný agentúrny pracovník pridelený do užívateľského podniku na to isté pracovné miesto.( 24 ) Okrem toho vzhľadom na to, že v prejednávanej veci vnútroštátna právna úprava stanovila maximálnu dobu pridelenia dočasného agentúrneho pracovníka, nie je potrebné preskúmať hypotézu zneužitia nadväzujúcich pridelení v zmysle článku 5 ods. 5 prvej vety smernice 2008/104 v situácii, keď je trvanie činnosti v užívateľskom podniku dlhšie, než možno rozumne považovať za „dočasné“.( 25 )

56. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že článok 3 ods. 1 písm. d) smernice 2008/104 sa má vykladať v tom zmysle, že ak je dočasný agentúrny pracovník pridelený užívateľskému podniku na dočasnú prácu pod jeho kontrolou a vedením a tento užívateľský podnik je počas tohto pridelenia predmetom prevodu podniku v zmysle smernice 2001/23, prevádzateľ a nadobúdateľ sa majú považovať za jeden a ten istý „užívateľský podnik“ na účely výpočtu maximálnej doby pridelenia tohto pracovníka stanovenej uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.

V. Návrh

57. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), takto:

Článok 3 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19. novembra 2008 o dočasnej agentúrnej práci

4 BGBl. 1995 I, s. 158.

5 Konkrétne v prípade prekročenia maximálnej povolenej doby uvedenej v § 1 ods. 1b AÜG, pokiaľ dočasný agentúrny pracovník do jedného mesiaca od tohto prekročenia písomne neoznámi agentúre dočasného zamestnávania alebo užívateľskému podniku, že si želá zachovať pracovnú zmluvu s agentúrou dočasného zamestnávania.

6 Predkladajúci vnútroštátny súd v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok zo 14. októbra 2020, KG (Nadväzujúce pridelenia v oblasti dočasnej agentúrnej práce) (C‑681/18, EU:C:2020:823, bod 61).

7 Predkladajúci vnútroštátny súd poukazuje na rozsudok zo 17. marca 2022, Daimler (C‑232/20, ďalej len „rozsudok Daimler“, EU:C:2022:196, bod 31).

8 Pozri rozsudok Daimler (body 60 až 63 a citovaná judikatúra).

9 Rozsudok Daimler (bod 61).

16 Pozri rozsudok Daimler (body 56 a 57, ako aj citovaná judikatúra). K pojmu „dočasnej“ povahy, v zmysle smernice 2008/104, pridelenia dočasného agentúrneho pracovníka do užívateľského podniku, pozri KULLMANN, M.: The ,Temporariness‘ of Temporary Agency Work Assignments. In: European Labour Law Journal , 2024, vol. 15, n o 1, s. 4 až 16.

17 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2026, Aleb (C‑718/24, EU:C:2026:68, bod 67 a citovaná judikatúra).

18 Rozsudok z 12. februára 2026, Stichting Koskea (C‑490/24, EU:C:2026:89, bod 23 a citovaná judikatúra).

19 Rozsudok z 24. júna 2021, Obras y Servicios Públicos a Acciona Agua (C‑550/19, EU:C:2021:514, bod 102, ako aj citovaná judikatúra).

20 Pozri rozsudok z 21. októbra 2010, Albron Catering (C‑242/09, EU:C:2010:625, bod 28).

21 Pozri rozsudok z 24. júna 2021, Obras y Servicios Públicos a Acciona Agua (C‑550/19, EU:C:2021:514, bod 107, ako aj citovaná judikatúra).