C-159/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 19. marca 2026( 1 )

Vec C ‑ 159/25 [Rowicz] ( i )

B. Ż.,

Úvod

1. V prejednávanej veci Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý nadväzuje na veci, v ktorých Súdny dvor spresnil rozsah článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Táto vec je pre Súdny dvor opäť podnetom na posúdenie záruk súvisiacich s výkonom súdnej funkcie v rámci vnútroštátnych právnych poriadkov, a to najmä tých záruk, ktoré zabezpečujú nezávislosť a nestrannosť súdov, ako aj splnenie požiadavky súdu zriadeného zákonom.

2. Presnejšie sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka spôsobu vnútornej organizácie súdnictva, ktorý môže mať vplyv na tieto záruky, konkrétne vylúčenia sudkyne z rozhodovania v niektorých veciach, ktoré prejednáva, aj keď s tým súhlasí, a ich opätovného pridelenia inej sudkyni. Súdny dvor sa tak má najmä vyjadriť k zlučiteľnosti mechanizmu založeného na prerozdelení vecí prostredníctvom automatického systému prideľovania vecí náhodným výberom s požiadavkami vyplývajúcimi z práva Únie a k podmienkam, za ktorých možno takéto opatrenie považovať za opatrenie založené na dostatočne jasných a predvídateľných pravidlách, ktoré dokážu rozptýliť akékoľvek oprávnené pochybnosti z pohľadu osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neexistenciu vonkajších alebo vnútorných vplyvov pri určovaní sudcu, ktorý má rozhodovať o ich veci.

Právny rámec

Právo Únie

3. Článok 3 bod 1 nariadenia (EÚ) 2024/1689, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie( 2 ), vymedzuje pojem „systém umelej inteligencie“ ako „strojový systém, ktorý je dizajnovaný na prevádzku s rôznymi úrovňami autonómnosti, ktorý môže po nasadení prejavovať adaptabilitu a ktorý pre explicitné alebo implicitné ciele odvodzuje zo vstupov, ktoré dostáva, spôsob generovania výstupov, ako sú predpovede, obsah, odporúčania alebo rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť fyzické alebo virtuálne prostredie“.

„1. Zmena v zložení súdu je prípustná len vtedy, ak súd nemôže preskúmať vec vo svojom súčasnom zložení alebo ak existuje trvalá prekážka prejednania veci týmto súdom v jeho súčasnom zložení. Ustanovenia článku 47a sa uplatňujú mutatis mutandis .

…

4. Zmena miesta, kde sudca vykonáva svoju funkciu, alebo jeho delegovanie na iný súd, ako aj ukončenie delegovania nepredstavujú prekážku pre výkon [procesných] úkonov vo veciach, ktoré mu boli pridelené na mieste doterajšieho výkonu funkcie, alebo na mieste doterajšieho výkonu pracovných úloh, až do uzavretia týchto vecí.

5. Kolégium súdu, do ktorého jurisdikcie patrí nové miesto, kde sudca vykonáva svoju funkciu, alebo miesto jeho delegovania, môže na základe žiadosti sudcu alebo z vlastného podnetu úplne alebo čiastočne vylúčiť sudcu z rozhodovania vo veciach, a to najmä z dôvodu značnej vzdialenosti medzi daným súdom a novým miestom, kde sudca vykonáva funkciu, alebo miestom jeho delegovania v závislosti od stavu konania vo veciach, o ktorých sa rozhoduje. Pred prijatím rozhodnutia kolégium súdu uskutoční konzultácie s predsedami príslušných súdov.

6. Ustanovenia odsekov 4 a 5 sa mutatis mutandis vzťahujú aj na prípad preloženia na iné oddelenie toho istého súdu a na prípad menovania do funkcie sudcu súdu vyššieho stupňa.“

7. Článok 89 uvedeného zákona stanovuje:

9. Ustanovenie § 43 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje:

„Veci sa prideľujú sudcom spravodajcom náhodným výberom podľa rozvrhu práce prostredníctvom [SLPS] osobitne pre každý register, zoznam alebo iné záznamové zariadenie, pokiaľ ustanovenia tohto rokovacieho poriadku nestanovujú iné pravidlá prideľovania. Prideľovanie prostredníctvom [SLPS] sa neuplatňuje, ak sa na prideľovaní vecí určitého druhu zúčastňuje len jeden sudca.“

10. V § 49 rovnakého rokovacieho poriadku sa stanovuje:

„1. Veci, ktoré sú predmetom prideľovania náhodným výberom, sa zaznamenajú v [SLPS] do troch pracovných dní odo dňa doručenia súdu, pokiaľ sa vec neprideľuje po odstránení nedostatkov.

2. Predseda komory môže v určitých záznamových zariadeniach alebo v určitých kategóriách vecí pozastaviť prideľovanie vecí v prípade krátkodobej neprítomnosti niektorých sudcov, až kým sa táto neprítomnosť neskončí.

…“

2. Ak si to vyžaduje efektívne pracovné zaťaženie sudcu spravodajcu, dátum začiatku prideľovania vecí v komore môže byť neskorší alebo skorší ako dátum ukončenia prideľovania vecí v komore, kde dovtedy rozhodoval.

…“

13. Ustanovenie § 66 tohto rokovacieho poriadku stanovuje:

„1. V prípade rozdelenia vecí pridelených sudcovi spravodajcovi sa veci rozdelia podľa všeobecných pravidiel. Sudcovia, ktorí sú neprítomní a ktorých veci neboli rozdelené, sa zúčastňujú na prideľovaní vecí.

2. Veci, ktoré už boli zapísané do súdneho registra, sa môžu rozdeliť náhodným spôsobom podľa dátumov pojednávaní.

…“

c) najmenej 80 % – pre sudcu, ktorý zastáva funkciu predsedu komory s najviac siedmimi sudcami, pre tlačového tajomníka na odvolacom súde, pre tlačového tajomníka na krajskom súde, v ktorého obvode je limit sudcovských miest najmenej 300, pre sudcu, ktorý je členom Krajowa Rada Sądownictwa [Štátna súdna rada], a pre sudcu delegovaného do kancelárie Krajowa Rada Sądownictwa [Štátna súdna rada];

d) najmenej 75 % – pre podpredsedu komory s viac ako 15 sudcami, koordinátora mediácie na krajskom súde, v ktorého obvode je počet sudcovských miest najmenej 300, pre disciplinárneho ombudsmana ministra spravodlivosti a pre sudcu povereného rozhodovaním vo veciach, na ktoré sa vzťahuje Haagsky dohovor;

e) najmenej 60 % – pre sudcu‑kontrolóra;

f) najmenej 50 % – pre sudcu, ktorý zastáva funkciu predsedu alebo podpredsedu komory s 8 až 20 sudcami;

g) najmenej 30 % – pre sudcu zastávajúceho funkciu predsedu alebo podpredsedu súdu a pre sudcu, ktorý zastáva funkciu predsedu komory s viac ako 20 sudcami;

h) najmenej 15 % – pre sudcu delegovaného na výkon funkcie hlavného špecialistu na Národnej škole súdnictva a prokuratúry alebo na vedenie kurzov odbornej prípravy na Národnej škole súdnictva a prokuratúry;

16. Dňa 13. a 14. júna 2024 boli na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) zapísané do registra dve odvolania (ďalej len „predmetné odvolania“) proti prvostupňovým rozsudkom v sporoch týkajúcich sa výziev na zaplatenie v oblasti obchodných transakcií v zmysle smernice 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách( 5 ).

17. V dňoch 17. a 18. júna 2024 bola na rozhodovanie o týchto odvolaniach určená sudkyňa JD, ktorá v tom čase patrila do XXIII. komory tohto súdu, a to náhodným výberom prostredníctvom SLPS, teda IT nástroja založeného na generovaní náhodných čísiel.

18. Rozhodnutím kolégia Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) z 30. októbra 2024 bola sudkyňa JD, ktorá bola medzičasom preradená do inej komory tohto súdu, vylúčená na vlastný návrh z rozhodovania v 100 veciach, ktoré jej boli pridelené v priebehu roka 2024, a najmä v dvoch predmetných odvolaniach. V tomto rozhodnutí toto kolégium navyše určilo ďalšie veci, ktoré mala sudkyňa JD dokončiť. Uvedené rozhodnutie neobsahovalo odôvodnenie.

19. V nadväznosti na rozhodnutie predsedu XXIII. komory Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) z 10. januára 2025 bolo 13. januára 2025 vykonané prerozdelenie týchto 100 vecí náhodným výberom novým sudcom spravodajcom prostredníctvom SLPS. Losovanie vykonané prostredníctvom tohto systému na účely tohto prerozdelenia vecí sa týkalo 17 sudcov tejto komory. Sudkyni Anecie Łazarskiej bolo pridelených 56 z uvedených 100 vecí, vrátane oboch predmetných odvolaní. Iní sudcovia dostali menší počet vecí alebo žiadne veci.

25. Hoci sa činnosti spojené s koncepciou a fungovaním SLPS považovali za verejné, predkladajúci vnútroštátny súd takisto tvrdí, že zverejnenie algoritmu nebolo sprevádzané účinným prístupom k pravidlám fungovania ani k zdrojovému kódu. Tento nedostatok transparentnosti v kombinácii so širokými právomocami ministra spravodlivosti pri určovaní podmienok prideľovania vecí vyvoláva pochybnosti o skutočnej nestrannosti systému a jeho zraniteľnosti voči manipulácii. Predkladajúci vnútroštátny súd napokon tvrdí, že SLPS nezabezpečuje rovnomerné rozdelenie pracovného zaťaženia, čím vzniká riziko prieťahov a narušenia vnútornej nezávislosti sudcu, ktorý je pod časovým tlakom.

26. V treťom rade predkladajúci vnútroštátny súd dodáva, že na rozdiel od záverov vyplývajúcich z rozsudku zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu)( 6 ), vnútroštátne právo neposkytuje dotknutému sudcovi účinný prostriedok nápravy proti písomnému rozhodnutiu správneho orgánu súdu v oblasti prideľovania vecí alebo určovania zloženia súdu.( 7 )

27. Za týchto okolností predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„S ohľadom na článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek [ZEÚ] v spojení s článkami 20 a 47 [Charty] a odôvodnením 61 [nariadenia 2024/1689] je súdom, ktorý je nezávislý, nestranný a vopred zriadený zákonom a ktorý zabezpečuje, aby sa vec prejednala bez zbytočných prieťahov nediskriminačným spôsobom, a zaručuje účinnú právnu ochranu, všeobecný súd posledného stupňa členského štátu, v rámci ktorého zasadá sudca tohto súdu určený generátorom [náhodných] čísel na prejednanie veci na základe správy o losovaní a predchádzajúceho rozhodnutia kolégia súdu:

5. keď sudca rozhoduje v rámci konania, ktoré je neplatné, pretože zloženie tohto súdu je v rozpore so zákonom, pričom účastníkom konania neposkytuje účinnú právnu ochranu;

6. keď neexistuje účinný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, ktorý má sudca k dispozícii proti písomnému rozhodnutiu správneho orgánu súdu o pridelení veci a o určení zloženia súdu, vzhľadom na skutočnosť, že sudcovia nemajú k dispozícii žiadny opravný prostriedok, ktorým by mohli napadnúť takéto písomné rozhodnutie pred nestranným a nezávislým súdom v rámci konania, ktoré spĺňa požiadavky článku 47 [Charty]?“

28. Poľská vláda a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky.

Analýza

Úvodné pripomienky

29. Predtým, ako sa budem zaoberať právnymi otázkami nastolenými v tejto veci, začnem niekoľkými úvodnými pripomienkami.

33. Pokiaľ ide napokon o nariadenie 2024/1689, predkladajúci vnútroštátny súd tvrdí, že SLPS patrí do kategórie vysoko rizikových systémov v zmysle tohto nariadenia a že jeho nedostatočná transparentnosť predstavuje porušenie požiadaviek, ktoré stanovuje. V tejto súvislosti mám na jednej strane pochybnosti o tom, či SLPS možno považovať za „systém umelej inteligencie“ v zmysle článku 3 ods. 1 uvedeného nariadenia, keďže z uvedených skutočností a pripomienok poľskej vlády vyplýva, že sa podobá mechanizmu, ktorý uplatňuje vopred určené algoritmy na konkrétne súbory údajov bez adaptability po nasadení alebo veľkej autonómnosti. Na druhej strane a v každom prípade článok 113 nariadenia 2024/1689 stanovuje jeho uplatniteľnosť až od 2. augusta 2026. K novému prideleniu predmetných odvolaní predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu pritom došlo 13. januára 2025, takže toto nariadenie sa na konanie vo veci samej neuplatňovalo.

34. Otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom preto preskúmam z hľadiska relevantných ustanovení práva Únie, konkrétne článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.

35. Pokiaľ ide o vec samu, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd zakladá svoje pochybnosti v podstate na troch súboroch úvah týkajúcich sa požiadaviek nezávislosti, nestrannosti a súdu zriadeného zákonom. Po prvé vylúčenie sudkyne JD z rozhodovania vo veciach, ktoré jej boli pôvodne pridelené, malo svojvoľnú a protiprávnu povahu. Po druhé SLPS bol zriadený výkonnou mocou, je náchylný na chyby a nespĺňa požiadavky transparentnosti ani záruky umožňujúce zabezpečiť rovnomerné rozdelenie pracovného zaťaženia medzi sudcov. Po tretie neexistuje nijaký účinný opravný prostriedok, ktorý by dotknutému sudcovi umožňoval napadnúť prerozdelenie vecí.

39. Súdny dvor okrem toho uznal, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vyžaduje tiež existenciu súdu „zriadeného zákonom“ vzhľadom na neoddeliteľné väzby, ktoré existujú medzi prístupom k takémuto súdu a zárukami nezávislosti a nestrannosti sudcov.( 10 )

40. Podľa Súdneho dvora záruka „súdu zriadeného zákonom“ odráža tiež zloženie súdu v každej veci, ako aj každé iné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci.( 11 ) Z tohto dôvodu sú pravidlá prideľovania a prerozdeľovania vecí súčasťou pojmu „súd ‚zriadený zákonom‘“.

41. V dôsledku toho článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ teda tiež vyžaduje, aby pravidlá upravujúce zostavenie rozhodovacieho zloženia mali takú povahu, aby mohli vylúčiť akýkoľvek neprimeraný zásah do rozhodovacieho procesu týkajúceho sa danej veci zo strany osôb, ktoré nie sú členmi rozhodovacieho zloženia rozhodujúceho o tejto veci a pred ktorými účastníci konania nemohli uplatniť svoje tvrdenia.( 12 )

Vylúčenie sudkyne JD z rozhodovania v pridelených veciach

42. Pokiaľ ide o prvú časť otázky, ktorú v podstate položil predkladajúci vnútroštátny súd a ktorá sa týka vylúčenia sudkyne JD z rozhodovania v pridelených veciach, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že toto opatrenie bolo prijaté na základe článku 47b ods. 1 zákona o organizácii všeobecných súdov. Súdny dvor má preto v podstate spresniť, či vylúčenie z rozhodovania, ktoré je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, môže viesť k nezákonnosti následného prerozdelenia niektorých dotknutých vecí inému sudcovi, v tomto prípade predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.( 13 )

44. Následne a v tom istom rozsudku Súdny dvor v súvislosti so súladom uvedeného ustanovenia s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ usúdil, že treba „konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava, aká je opísaná v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, nielenže nestanovuje objektívne kritériá vymedzujúce možnosť vylúčiť sudcu z rozhodovania v jednej alebo vo viacerých veciach, ktoré mu boli pridelené, ale tiež umožňuje kolégiu dotknutého súdu vylúčiť sudcu z rozhodovania v takýchto veciach bez toho, aby bolo takéto rozhodnutie odôvodnené. Odkaz na existenciu ‚trvalej prekážky prejednania veci v jeho súčasnom zložení‘ je totiž príliš vágny na to, aby ho bolo možné považovať za spôsobilý zabrániť akémukoľvek svojvoľnému konaniu pri rozhodovaní o zmene rozhodovacieho zloženia. Okrem toho poľská vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom potvrdila, že poľské právo neukladá povinnosť odôvodniť vylúčenie sudcu na základe článku 47b [ods.] 5 a 6 zákona o [organizácii] všeobecných súdo[v]“( 14 ).

45. Na základe týchto konštatovaní Súdny dvor v bode 86 rozsudku D. K. dospel k záveru, že „článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej orgán vnútroštátneho súdu, akým je kolégium tohto súdu, môže vylúčiť sudcu tohto súdu z rozhodovania v niektorých alebo vo všetkých veciach, ktoré mu boli pridelené, bez toho, aby táto právna úprava stanovovala kritériá, ktorými sa tento orgán musí riadiť pri prijímaní takéhoto rozhodnutia o vylúčení sudcu z rozhodovania v pridelených veciach, a ukladala povinnosť odôvodniť toto rozhodnutie“.

49. V tejto súvislosti treba uviesť, že v bode 77 rozsudku D. K. Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje objektívne kritériá vymedzujúce vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené, ani povinnosť odôvodniť takéto rozhodnutie, bez toho, aby odkazoval na súhlas alebo absenciu súhlasu dotknutého sudcu. To isté platí aj pre bod 83 tohto rozsudku, v ktorom Súdny dvor vo všeobecnosti konštatuje, že ak vnútroštátne právne predpisy, ktoré upravujú vylúčenie z rozhodovania v pridelených veciach, nestanovujú objektívne kritériá vymedzujúce rámec tejto možnosti a nevyžadujú, aby rozhodnutie týkajúce sa uvedenej možnosti bolo odôvodnené, neumožňujú „vylúčiť, že toto vylúčenie z rozhodovania v pridelených veciach bolo svojvoľné, alebo dokonca predstavuje skrytú disciplinárnu sankciu“. Ani v tomto prípade sa neuvádza žiadna zmienka o tom, či k vylúčeniu sudcu z rozhodovania v pridelených veciach došlo s jeho súhlasom alebo bez neho.

50. Tento výklad platí o to viac, že v bode 82 rozsudku D. K. Súdny dvor uvádza prípad preloženia sudcu, hoci bez jeho súhlasu, na iný súd alebo medzi dvoma oddeleniami toho istého súdu, aby pripomenul judikatúru, podľa ktorej takéto preloženie môže predstavovať prostriedok vykonávania kontroly nad obsahom súdnych rozhodnutí. Je však dôležité, ako som už uviedol v bode 49 vyššie, že Súdny dvor v bode 83 rozsudku D. K. neuvádza súhlas sudcu ako relevantný prvok pri skúmaní vylúčenia sudcu z rozhodovania v jednej alebo viacerých veciach. To podľa môjho názoru posilňuje myšlienku, že súd Únie mal v úmysle sformulovať všeobecné posúdenie záruk požadovaných v danej oblasti, ktoré je nezávislé od subjektívneho správania dotknutého sudcu.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na prvú časť otázky, ktorú v podstate položil predkladajúci vnútroštátny súd, treba odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej orgán vnútroštátneho súdu, akým je kolégium tohto súdu, môže vylúčiť sudcu tohto súdu z rozhodovania v niektorých alebo vo všetkých veciach, ktoré mu boli pridelené, v dôsledku čoho sú niektoré z týchto vecí nanovo pridelené inému rozhodovaciemu zloženiu, bez ohľadu na to, či k tomuto vylúčeniu sudcu z rozhodovania došlo s jeho súhlasom alebo bez neho, pričom táto právna úprava nestanovuje kritériá, ktorými sa tento orgán musí riadiť pri prijímaní takéhoto rozhodnutia a nevyžaduje jeho odôvodnenie.

Prideľovanie vecí prostredníctvom SLPS

56. Druhou časťou položenej otázky predkladajúci vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby preskúmal, či je použitie automatizovaného systému prideľovania vecí náhodným výberom, akým je SLPS, zlučiteľné s požiadavkami nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.

57. Pochybnosti predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa týkajú najmä náhodnej povahy prideľovania vecí prostredníctvom SLPS a údajnej nemožnosti overiť fungovanie zdrojového kódu algoritmu prideľovania. Predkladajúci vnútroštátny súd sa okrem toho pýta na skutočnosť, že SLPS bol navrhnutý zástupcom ministra spravodlivosti a že pravidlá prideľovania a losovania sú stanovené vykonávacím aktom tohto ministra. Podľa neho tieto skutočnosti porušujú právo na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, ako aj právo účastníkov konania na prejednanie ich veci v primeranej lehote z dôvodu nerovnomerného rozdelenia pracovného zaťaženia.

62. V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že sa nezdá, že by zavedenie systému prideľovania vecí v rámci súdov, ktorý je založený na zásade náhodného výberu rozhodovacieho zloženia, spojeného s určitými výnimkami, mohlo samo osebe „vystaviť rozhodovacie zloženia neprimeranému vplyvu“.( 17 ) Z ustanovení uvedených v predchádzajúcom bode navyše vyplýva, že fungovanie SLPS spočíva na vopred určených parametroch. V podstate sa domnievam, že cieľom je zabezpečiť, aby sa takýto mechanizmus riadil transparentnými, objektívnymi a vopred známymi pravidlami, čím sa zabráni svojvoľnému využívaniu systému a akémukoľvek neprimeranému zasahovaniu osôb, ktoré nie sú členmi rozhodovacieho zloženia, do rozhodovacieho procesu týkajúceho sa danej veci. Za týchto podmienok samotné použitie takéhoto systému nevyvoláva námietky.( 18 )

63. Je pravda, že nemôžem posúdiť, či SLPS v praxi umožňuje dosiahnuť cieľ rovnomerného rozdelenia pracovného zaťaženia medzi sudcov, ani či to tak bolo v konaní vo veci samej. Tieto posúdenia patria do právomoci predkladajúceho vnútroštátneho súdu. Nič to však nemení na tom, že – ako uvádza Komisia – z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva, že by článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vyžadoval dodržanie určitých spôsobov vnútorného rozdelenia vecí v rámci súdu.

64. Pokiaľ ide ďalej o pochybenia zistené predkladajúcim vnútroštátnym súdom pri zavádzaní SLPS, najmä v roku 2018, treba v prvom rade konštatovať, že tieto chyby sa netýkajú prerozdelenia vecí, o aké ide vo veci samej, ku ktorému došlo v januári 2025, teda približne osem rokov po skutočnostiach uvádzaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V každom prípade treba pripomenúť, že v bode 51 rozsudku Sinalov Súdny dvor uviedol, že nesprávne uplatnenie pravidiel prideľovania nevyhnutne neznamená, že dotknuté rozhodovacie zloženie je vystavené neprimeranému vplyvu. Túto úvahu možno uplatniť aj v prejednávanej veci. Napriek nedostatkom zaznamenaným v roku 2018 z ustanovení rokovacieho poriadku z roku 2019 vyplýva, že prideľovanie vecí je založené na vopred určených a verejných kritériách, ktoré v zásade vylučujú neprimeraný zásah do procesu losovania.

68. Pokiaľ ide napokon o kritiku právomoci ministra spravodlivosti v súvislosti s vytváraním SLPS a vymedzením pravidiel automatického prideľovania vecí, toto tvrdenie sa podľa môjho názoru zakladá na príliš širokom chápaní pojmu zásah výkonnej moci do právomocí súdnej moci.

69. Vytvorenie systému prideľovania a stanovenie všeobecných pravidiel prideľovania sa netýka konkrétneho prideľovania vecí, ale je súčasťou všeobecných noriem uplatniteľných na všetky všeobecné súdy. V zásade patrí do organizácie fungovania súdnictva. Táto okolnosť sama osebe teda podľa môjho názoru nestačí na to, aby charakterizovala neprimeraný zásah do procesu prideľovania vecí ako taký. Okrem toho návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza presné informácie, ktoré by naznačovali, že tieto všeobecné pravidlá priznávajú zákonodarnej alebo výkonnej moci právo neprimerane ovplyvňovať losovanie a prideľovanie vecí konkrétnym sudcom.

70. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že na druhú časť otázky, ktorú v podstate položil predkladajúci vnútroštátny súd, treba odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty nebráni vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré zavádzajú automatický systém náhodného prideľovania vecí pomocou generátora náhodných čísel bez ľudského zásahu, pokiaľ je tento systém sprevádzaný zárukami, ktoré sú spôsobilé zabrániť akémukoľvek svojvoľnému používaniu systému a akýmkoľvek neprimeraným zásahom.

Údajná neexistencia účinného súdneho prostriedku nápravy

71. V tretej časti položenej otázky predkladajúci vnútroštátny súd v podstate uvádza, že podľa poľského práva sudca, ktorý chce napadnúť rozhodnutie o pridelení alebo prerozdelení vecí prijaté správnym orgánom súdu, nemá k dispozícii nijaký účinný opravný prostriedok. Pýta sa, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty vyžaduje, aby mal samotný sudca k dispozícii súdny prostriedok nápravy proti takýmto rozhodnutiam.

74. Neexistenciu osobitného opravného prostriedku, ktorý by vnútroštátnemu súdu umožňoval spochybniť pridelenie vecí, preto nemožno samu osebe považovať za odporujúcu článku 19 ods. 1 druhému pododseku ZEÚ,( 23 ) ak vnútroštátne právo zaručuje, že dodržiavanie pravidiel vnútroštátneho práva týkajúcich sa prideľovania vecí môže byť predmetom súdneho preskúmania na návrh účastníka konania alebo ex offo .

75. V konaní vo veci samej a s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu usmernenia, ktoré ho môžu viesť pri výkone jeho právomoci, považujem za užitočné zohľadniť nasledujúce skutočnosti.

76. V prvom rade, ako uviedla poľská vláda, účastníci konania majú právo požiadať o vylúčenie sudcu a vzniesť výhrady týkajúce sa konania, vrátane výhrad založených na protiprávnom zložení rozhodovacieho zloženia, čo prináleží overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.

77. V druhom rade z článku 89 ods. 2 zákona o organizácii všeobecných súdov vyplýva, že sudcovia majú k dispozícii súdny prostriedok nápravy pre spory vyplývajúce z „pracovnoprávneho vzťahu“. S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, keďže pridelenie 56 vecí by neprimerane zvýšilo jeho pracovné zaťaženie, tento súd by mohol zvážiť podanie opravného prostriedku stanoveného v tomto ustanovení.

78. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na tretiu časť otázky, ktorú v podstate položil predkladajúci vnútroštátny súd, treba odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty neukladá dotknutému členskému štátu povinnosť priznať dotknutému sudcovi právo na súdny prostriedok nápravy proti rozhodnutiu o pridelení alebo prerozdelení vecí, ktoré sa ho týka, pokiaľ správnosť týchto rozhodnutí možno preskúmať v rámci sporu, ktorý súd prejednáva, a to na podnet účastníkov konania alebo ex offo .

– neukladá dotknutému členskému štátu povinnosť priznať dotknutému sudcovi právo na súdny prostriedok nápravy proti rozhodnutiu o pridelení alebo prerozdelení vecí, ktoré sa ho týka, pokiaľ správnosť týchto rozhodnutí možno preskúmať v rámci sporu, ktorý súd prejednáva, a to na podnet účastníkov konania alebo ex offo .

1 Jazyk prednesu: francúzština

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie a ktorým sa menia nariadenia (ES) č. 300/2008, (EÚ) č. 167/2013, (EÚ) č. 168/2013, (EÚ) 2018/858, (EÚ) 2018/1139 a (EÚ) 2019/2144 a smernice 2014/90/EÚ, (EÚ) 2016/797 a (EÚ) 2020/1828 (akt o umelej inteligencii) (Ú. v. EÚ L, 2024/1689).

3 Dz. U. z roku 2024, položka 334.

4 Dz. U. z roku 2024, položka 867.

9 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i. (C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, body 50, 51 a 54), a z 1. augusta 2025, Daka a i. (C‑422/23, C‑455/23, C‑459/23, C‑486/23 a C‑493/23, ďalej len „rozsudok Daka“, EU:C:2025:592, body 75 a 76).

10 Pozri v tomto zmysle rozsudky S. (bod 63 a citovaná judikatúra) a D. K. (bod 72).

11 Pozri v tomto zmysle rozsudok D. K. (bod 73).

12 Pozri rozsudok D. K. (bod 75).

13 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2023, YP a i. (Zbavenie imunity a pozastavenie výkonu funkcie sudcu) (C‑615/20 a C‑671/20, EU:C:2023:562, body 76 a 77). V tejto veci Súdny dvor rozhodoval o situácii, keď bola vec nanovo pridelená rozhodovaciemu zloženiu v nadväznosti na pozastavenie výkonu funkcie sudcu, ktorému bola pôvodne pridelená, pričom k pozastaveniu došlo uznesením prijatým v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ. Súdny dvor rozhodol, že tomuto rozhodovaciemu zloženiu prináleží zdržať sa rozhodovania vo veci a neuplatniť toto uznesenie.

14 Rozsudok D. K. (bod 77).

21 Pozri tiež rozsudok S. (body 65 až 67).

22 Pozri v tomto zmysle rozsudok Sinalov (bod 54).

23 V tomto štádiu treba uviesť, že predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta na vplyv SLPS na riziko neprimeranej dĺžky trvania konania na úkor procesných práv účastníkov konania. Takéto tvrdenie však nie je podložené žiadnou skutočnosťou v spise. Spis predovšetkým neobsahuje žiadne údaje umožňujúce posúdiť existenciu súvislosti medzi údajne nadmerným zaťažením vecami pridelenými vnútroštátnemu súdu vo veci samej a predlžovaním konaní, ktoré by z toho vyplývalo. Za týchto okolností sa zdá, že uvedené tvrdenie je iba hypotetické. Vzhľadom na neexistenciu dostatočného skutkového základu sa domnievam, že ho nemožno účinne posúdiť vzhľadom na skutočnosti predložené Súdnemu dvoru.