C-164/25
ECLI:EU:C:2026:353
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0164
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 23. apríla 2026( 1 )
Vec C ‑ 164/25
T-2 družba za ustvarjanje, razvoj in trženje elektronskih komunikacij in opreme d.o.o.
proti
Telekom SLOVENIJE, d.d.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vrhovno sodišče Republike Slovenije (Slovinsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2014/61/EÚ o opatreniach na zníženie nákladov na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí – Prístup k existujúcej fyzickej infraštruktúre – Povinnosť zabezpečiť, aby ktorákoľvek strana mala právo predložiť spor príslušnému vnútroštátnemu orgánu na riešenie sporov – Požiadavka na zastavenie konania pred vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov, ak je žaloba podaná na súde – Zásada efektivity – Právo na účinný opravný prostriedok “
I. Úvod
1. Cieľom smernice 2014/61/EÚ( 2 ) je uľahčiť a podporiť rýchle zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí, a to najmä podporovaním spoločného využívania existujúcej fyzickej infraštruktúry.
2. Na tento účel sú členské štáty povinné zriadiť mechanizmus mimosúdneho riešenia sporov, na ktorý sa môžu obrátiť obe strany sporu v prípade odmietnutia prístupu k fyzickej infraštruktúre, alebo ak sa strany nedohodnú na podmienkach takéhoto prístupu.
3. Čo však v prípade, ak jedna strana najprv začne konanie pred vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov (ďalej len „orgán na riešenie sporov“) s cieľom získať prístup k fyzickej infraštruktúre, a následne druhá strana podá žalobu v tej istej veci na súd, ktorou sa domáha určenia, že takýto prístup by nemal byť udelený?
4. Práve v tomto kontexte vznikol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. Po prvé sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či smernica 2014/61 ukladá povinnosť najprv predložiť vec orgánu na riešenie sporov (ďalej len „postupný systém“), alebo či si strany môžu vybrať medzi konaním pred orgánom na riešenie sporov a súdnym konaním (ďalej len „paralelný systém“). Po druhé, ak je paralelný systém v súlade s uvedenou smernicou, predkladajúci vnútroštátny súd žiada o usmernenie, ako vykladať zásadu efektivity a článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) vzhľadom na vnútroštátne procesné pravidlo, ktoré vyžaduje zastavenie mimosúdneho konania, ak je tá istá vec následne predložená súdu.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
5. Odôvodnenia 2, 9, 11, 13, 14, 19, 34 a 39 smernice 2014/61 znejú takto:
„(2) Členské štáty uznali význam rozšírenia vysokorýchlostného širokopásmového pripojenia, a tým potvrdili ambiciózne ciele v oblasti širokopásmového pripojenia… … a zabezpečiť, aby do roku 2020 mali všetci Európania prístup k oveľa rýchlejšiemu internetovému pripojeniu, t. j. nad 30 Mbit/s, a 50 % alebo viac domácností v Únii malo zmluvu na pripojenie na internet s rýchlosťou nad 100 Mbit/s.
…
(9) Opatrenia zamerané na zvýšenie efektívnosti pri využívaní existujúcich infraštruktúr… by mali zásadne prispieť k zabezpečeniu rýchleho a rozsiahleho zavedenia vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí…
…
(11) Cieľom tejto smernice je stanoviť určité minimálne práva a povinnosti uplatniteľné v celej Únii… Zabezpečili by sa tak minimálne rovnaké podmienky, no nemali by tým byť dotknuté najlepšie postupy a opatrenia prijaté na celoštátnej a miestnej úrovni, ktoré obsahujú podrobnejšie ustanovenia a podmienky, ako aj dodatočné opatrenia doplňujúce tieto práva a povinnosti v súlade so zásadou subsidiarity.
...
(13) Pre prevádzkovateľov elektronických komunikačných sietí, najmä pre nových účastníkov vstupujúcich na trh, môže byť podstatne efektívnejšie využiť existujúce fyzické infraštruktúry vrátane infraštruktúr iných verejnoprospešných služieb s cieľom rozšíriť elektronické komunikačné siete…
(14) Touto smernicou by sa s cieľom zlepšiť zavádzanie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí na vnútornom trhu mali ustanoviť práva poskytovateľov verejných komunikačných sietí na prístup k fyzickej infraštruktúre bez ohľadu na jej umiestnenie, a to za spravodlivých a primeraných podmienok…
...
(19) V prípade rozporu v obchodnom rokovaní… by každá strana mala mať možnosť požiadať orgán na riešenie sporov na vnútroštátnej úrovni, aby stranám uložil riešenie, aby sa zamedzilo neodôvodnenému odmietnutiu obchodovať alebo uloženiu neprimeraných podmienok…
...
(34) V súlade so zásadou subsidiarity by touto smernicou nemala byť dotknutá možnosť členských štátov prideliť ustanovené regulačné úlohy orgánom, ktoré sa najlepšie hodia na ich plnenie, v súlade s vnútroštátnym ústavným systémom prideľovania kompetencií a právomocí a požiadavkami stanovenými v tejto smernici.
…
(39) Touto smernicou sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady uznané najmä [Chartou], a predovšetkým… právo na účinný prostriedok nápravy. …“
6. Článok 1 ods. 1 až 3 tejto smernice stanovuje:
„1. Cieľom tejto smernice je uľahčiť a podnietiť rozširovanie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí podporou spoločného využívania existujúcej fyzickej infraštruktúry…
2. Touto smernicou sa ustanovujú minimálne požiadavky týkajúce sa stavebných prác a fyzickej infraštruktúry v záujme zosúladenia určitých aspektov zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov v týchto oblastiach.
3. Členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť opatrenia v súlade s právom Únie, ktoré presahujú minimálne požiadavky ustanovené v tejto smernici s cieľom lepšie dosiahnuť cieľ uvedený v odseku 1.“
7. Podľa článku 3 ods. 2 až 5 tejto smernice:
„2. Členské štáty zabezpečia, aby každý prevádzkovateľ siete mal na základe písomnej žiadosti od podniku poskytujúceho verejné komunikačné siete alebo oprávneného na ich poskytovanie povinnosť vyhovieť všetkým primeraným žiadostiam o prístup k svojej fyzickej infraštruktúre za spravodlivých a primeraných podmienok vrátane ceny na účely zavádzania prvkov vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí…
3. Členské štáty vyžadujú, aby sa každé odmietnutie prístupu zakladalo na objektívnych, transparentných a primeraných kritériách…
4. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa prístup odmietol alebo sa nedosiahla dohoda o konkrétnych podmienkach vrátane ceny do dvoch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o prístup, mala každá strana právo postúpiť túto záležitosť príslušnému vnútroštátnemu orgánu na riešenie sporov.
5. Od vnútroštátneho orgánu na riešenie sporov uvedeného v odseku 4 členské štáty vyžadujú, aby pri plnom zohľadnení zásady proporcionality vydal záväzné rozhodnutie o riešení sporu začatého podľa odseku 4 vrátane stanovenia spravodlivých a primeraných podmienok, prípadne cien.
Vnútroštátny orgán na riešenie sporov vyrieši spor v čo najkratšom čase a v každom prípade do štyroch mesiacov odo dňa prijatia úplnej žiadosti, pokiaľ nenastali výnimočné okolnosti, bez toho, aby bola dotknutá možnosť ktorejkoľvek strany predložiť prípad súdu.“
8. Článok 10 ods. 6 tej istej smernice stanovuje, že „proti všetkým rozhodnutiam prijatým ktorýmkoľvek príslušným orgánom uvedeným v tomto článku možno podať odvolanie na súd v súlade s vnútroštátnym právom“.
B. Slovinské právo
9. Zakon o elektronskih komunikacijah (zákon o elektronických komunikáciách; ďalej len „ZEKom‑1“) prebral smernicu 2014/61 do slovinského práva. Ustanovenia § 93 ods. 3 až 5 a 7, § 217 ods. 3, § 218 ods. 6 a § 220a ods. 5 tohto zákona v podstate zodpovedajú článku 3 ods. 2 až 5 tejto smernice. Okrem toho § 192 ods. 1 ZEKom‑1 v podstate zodpovedá článku 10 ods. 6 smernice 2014/61.
10. Podľa § 218 ods. 4 ZEKom‑1 sa ďalej stanovuje, že „ak počas konania o urovnaní sporu pred [Agencija za komunikacijska omrežja in storitve Republike Slovenije (Agentúra pre komunikačné siete a služby Slovinskej republiky; ďalej len „agentúra“)] niektorá zo strán začne súdne konanie pred súdom príslušným v tej istej veci, alebo vezme späť žiadosť o vyriešenie sporu, konanie o vyriešení sporu pred agentúrou sa zastaví“.
III. Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky
11. Dňa 19. novembra 2020 spoločnosť Telekom Slovenije (ďalej len „Telekom“) požiadala o prístup k fyzickej infraštruktúre telekomunikačnej siete vo vlastníctve spoločnosti T‑2 družba za ustvarjanje, razvoj in trženje elektronskih komunikacij in opreme, d. o. o. (ďalej len „T‑2“), ktorú T‑2 listom z 21. januára 2021 odmietla.
12. Dňa 29. apríla 2021 Telekom podala na agentúru žiadosť o riešenie sporu, v ktorej tvrdila, že agentúra by mala nariadiť spoločnosti T‑2, aby jej poskytla prístup k svojej infraštruktúre.
13. Dňa 6. septembra 2021 T‑2 podala na Okrožno sodišče v Ljubljani (Krajský súd Ľubľana, Slovinsko; ďalej len „krajský súd“) určovaciu žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že Telekom nemá právo na prístup k jej fyzickej infraštruktúre.
14. Telekom namietala nedostatok právomoci tohto súdu a tvrdila, že vec má správnu povahu a nepatrí do právomoci občianskoprávnych súdov.
15. Dňa 2. novembra 2021 agentúra ukončila konanie, ktoré sa pred ňou začalo, z dôvodu, že vec bola z vecného hľadiska totožná so žalobou podanou spoločnosťou T‑2 na Okrožno sodišče v Ljubljani (Krajský súd Ľubľana) a že riešením sporov zo strany agentúry nie je dotknutá právomoc súdov.
16. Telekom podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Upravno sodišče Republike Slovenije (Správny súd Slovinskej republiky).
17. Rozhodnutím z 12. septembra 2023 tento súd žalobu zamietol. Súd dospel k záveru, že slovné spojenie „bez toho, aby bola dotknutá možnosť ktorejkoľvek strany predložiť prípad súdu“ (ďalej len „doložka o nedotknutosti“), uvedená v článku 3 ods. 5 druhom pododseku smernice 2014/61, vylučuje porušenie práva obrátiť sa na súd.
18. Okrožno sodišče v Ljubljani (Krajský súd Ľubľana) uznesením z 25. februára 2022 zamietol námietku nedostatku právomoci vznesenú spoločnosťou Telekom.( 3 ) Tento súd konštatoval, že rozhodnutie v uvedenom spore bude mať vplyv na vznik záväzkov medzi účastníkmi konania, a preto patrí do právomoci občianskoprávnych súdov.
19. Telekom podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana, Slovinsko).
20. Uznesením z 9. júna 2022 tento súd odvolaniu spoločnosti Telekom vyhovel a uznal námietku nedostatku právomoci. Višje sodišče v Ljubljani (Odvolací súd Ľubľana) rozhodol, že z teleologického a kontextuálneho výkladu smernice 2014/61 vyplýva zámer znížiť náklady na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí, že právo poskytovateľov sietí na prístup k fyzickej infraštruktúre má urýchliť zavádzanie takýchto sietí a že na urýchlenie prístupu bol zriadený osobitný vnútroštátny orgán na riešenie sporov spolu s lehotami, v ktorých musí tento orgán vydať rozhodnutie. V tomto kontexte by bol prísny doslovný výklad, ktorý uprednostňuje riešenie sporov prostredníctvom súdov a bez stanovenia lehoty na rozhodnutie, v rozpore so zámerom normotvorcu Únie. Okrem toho, keďže sa tento súd domnieval, že agentúra pri rozhodovaní o spore medzi prevádzkovateľmi týkajúcom sa prístupu k fyzickej infraštruktúre koná ako orgán verejnej moci, dospel k záveru, že predmetná vec je správnou vecou, ktorá nepatrí do právomoci občianskoprávnych súdov.
21. T‑2 podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na Vrhovno sodišče Republike Slovenije (Najvyšší súd Slovinskej republiky), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Dňa 14. septembra 2022 tento súd povolil spoločnosti T‑2 podanie odvolania.
22. Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že doložku o nedotknuteľnosti uvedenú v článku 3 ods. 5 druhom pododseku smernice 2014/61 nemožno vykladať len doslovne na základe jej znenia. Okrem toho sa tento súd vzhľadom na ciele tejto smernice domnieva, že do úvahy prichádza viac výkladov.
23. Za týchto okolností predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa smernica [2014/61], najmä slovné spojenie ‚bez toho, aby bola dotknutá možnosť ktorejkoľvek strany predložiť prípad súdu‘, uvedené v článku 3 ods. 5 druhom pododseku tejto smernice, vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej má prevádzkovateľ siete právo podať návrh na urovnanie sporu týkajúceho sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre buď pred orgánom na riešenie sporov, alebo pred všeobecným súdom?
2. Má sa článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice [2014/61] vykladať s ohľadom na zásady ekvivalencie a efektivity a článok 47 [Charty] v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého sa konanie o urovnaní sporu pred vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov zastaví v prípade, že jedna zo strán v priebehu konania o urovnaní sporu pred týmto orgánom podá návrh s rovnakým predmetom na [príslušný súd]?“
24. Písomné pripomienky predložili Telekom, T‑2, talianska a slovinská vláda, ako aj Európska komisia. Tí istí účastníci konania, s výnimkou talianskej vlády, sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. januára 2026.
IV. Posúdenie
A. O prvej prejudiciálnej otázke
1. Úvodné poznámky
25. Prvá otázka sa všeobecne týka smernice 2014/61, a najmä doložky o nedotknuteľnosti uvedenej v článku 3 ods. 5 druhom pododseku tejto smernice. S cieľom poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď sa domnievam, že je potrebné podať aj výklad odseku 4 tohto ustanovenia.( 4 )
26. Predkladajúci vnútroštátny súd sa teda svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 4 a článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej má prevádzkovateľ siete právo podať návrh na urovnanie sporu týkajúceho sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre buď na orgán na riešenie sporov, alebo na súd.
27. Všetky dotknuté strany, s výnimkou spoločnosti Telekom, navrhujú odpovedať na túto otázku záporne.
28. Telekom naopak v podstate tvrdí, že jediným spôsobom, ako dosiahnuť ciele smernice 2014/61, je zveriť výlučnú právomoc na riešenie sporov týkajúcich sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre orgánu na riešenie sporov, pričom by mala existovať možnosť podať žalobu proti rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov na správne súdy.
29. Na účely zodpovedania tejto otázky použijem obvyklú metódu výkladu Súdneho dvora, pričom zohľadním nielen znenie článku 3 ods. 4 a článku 3 ods. 5 druhého pododseku smernice 2014/61, ale aj kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorých sú súčasťou.( 5 )
2. O znení článku 3 ods. 4 a článku 3 ods. 5 druhého pododseku smernice 2014/61
30. Podľa článku 3 ods. 4 smernice 2014/61 musí mať každá strana právo postúpiť spor týkajúci sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre príslušnému vnútroštátnemu orgánu na riešenie sporov.
31. Článok 3 ods. 5 tejto smernice stanovuje kritériá a zásady, ktoré musí orgán na riešenie sporov dodržiavať pri plnení svojich úloh, pričom v druhom pododseku zároveň dodáva, že tým nie je dotknutá „možnosť ktorejkoľvek strany predložiť prípad súdu“.
32. Podľa môjho názoru z kombinovaného výkladu oboch týchto odsekov článku 3 vyplýva, že strany sa môžu rozhodnúť, či vec predložia orgánu na riešenie sporov, alebo súdu.
33. Tento výklad podporuje porovnanie znenia článku 3 ods. 4 a článku 3 ods. 5 druhého pododseku smernice 2014/61 so znením iných ustanovení práva Únie, ktoré podľa výkladu Súdneho dvora jednak pripúšťajú paralelný systém a jednak vyžadujú postupný systém.
34. Po prvé nariadenie (EÚ) 2016/679( 6 ) priznáva osobám, ktoré namietajú porušenie tohto nariadenia, rôzne prostriedky nápravy. V tejto súvislosti článok 77 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek iné správne alebo súdne prostriedky nápravy“, má každá dotknutá osoba právo podať sťažnosť dozornému orgánu. Ďalej podľa článku 78 ods. 1 tohto nariadenia „bez toho, aby boli dotknuté iné správne alebo mimosúdne prostriedky nápravy“, každá fyzická alebo právnická osoba má právo na účinný súdny prostriedok nápravy voči právne záväznému rozhodnutiu dozorného orgánu, ktoré sa jej týka. Napokon článok 79 ods. 1 tohto nariadenia zaručuje každej dotknutej osobe právo na účinný súdny prostriedok nápravy „bez toho, aby bol dotknutý akýkoľvek dostupný správny alebo mimosúdny prostriedok nápravy vrátane práva na podanie sťažnosti dozornému orgánu podľa článku 77“( 7 ).
35. Súdny dvor zdôraznil, že každý z týchto prostriedkov nápravy musí byť možné uplatniť „bez toho, aby boli dotknuté“ iné prostriedky nápravy. Aj vzhľadom na kontext a ciele sledované nariadením 2016/679 Súdny dvor konštatoval, že znenia vyššie uvedených ustanovení nestanovujú prednostnú alebo výlučnú právomoc, ani nijaké pravidlo prednosti posúdenia vykonaného uvedeným orgánom alebo súdmi, ktoré sú v nich uvedené, pokiaľ ide o existenciu porušenia práv priznaných uvedeným nariadením.( 8 )
36. Po druhé podľa smernice 2001/14/ES( 9 ) musí režim spoplatňovania za používanie železničnej infraštruktúry rešpektovať okrem iného zásadu rovnakého zaobchádzania so železničnými podnikmi.( 10 ) V tejto súvislosti podľa článku 30 ods. 2 tejto smernice „žiadateľ má právo odvolať sa na regulačný orgán, ak sa domnieva, že sa s ním zaobchádzalo nespravodlivo, že bol diskriminovaný alebo iným spôsobom poškodený a najmä právo odvolať sa proti rozhodnutiam prijatým manažérom infraštruktúry alebo prípadne železničným podnikom…“. Ďalej podľa odseku 6 tohto ustanovenia „členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby sa zabezpečilo súdne preskúmanie rozhodnutí prijatých regulačným orgánom“.
37. Vzhľadom aj na kontext a ciele sledované smernicou 2001/14 Súdny dvor konštatoval, že článok 30 uvedenej smernice priznáva regulačnému orgánu výlučnú právomoc riešiť spory týkajúce sa systému spoplatňovania za používanie železničnej infraštruktúry.( 11 )
38. Podľa môjho názoru sa formulácia použitá v smernici 2014/61 – a teda systém, ktorý táto smernica predpokladá – podobá zneniu nariadenia 2016/679 a odlišuje sa od znenia smernice 2001/14. Z toho možno vyvodiť, že smernica 2014/61 nebráni paralelnému systému.
39. Zároveň však uznávam, že článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 môže pripúšťať viac výkladov. Konkrétne doložke o nedotknuteľnosti predchádza odkaz na lehotu, v ktorej má orgán na riešenie sporov spor vyriešiť. Okrem toho prvý pododsek tohto ustanovenia určuje rozsah rozhodnutia, ktoré má prijať orgán na riešenie sporov. Doložka o nedotknuteľnosti by sa mohla vykladať tak, že sa vzťahuje na právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na správny súd.
40. Niektoré dotknuté strany však tvrdili, že článok 10 ods. 6 smernice 2014/61 bráni takémuto výkladu práve preto, že právo podať opravný prostriedok je výslovne upravené v tomto ustanovení. To ma privádza k posúdeniu kontextu, v ktorom sa nachádza článok 3 ods. 4 a 5 smernice 2014/61.
3. O kontexte
a) O článku 1 0 ods. 6 smernice 2014/61
41. Článok 10 ods. 6 smernice 2014/61 stanovuje, že proti každému rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov „možno podať odvolanie na súd v súlade s vnútroštátnym právom“. Jeho znenie sa teda líši od znenia článku 3 ods. 5 druhého pododseku tejto smernice, ktorý stanovuje „možnosť predložiť vec súdu“.
42. To naznačuje, že toto ustanovenie uvedené ako posledné priznáva možnosť predložiť spor (občianskoprávnym) súdom, zatiaľ čo prvé z nich zaručuje právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov prijatému na základe článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2014/61.
43. Je pravda, že článok 10 ods. 6 smernice 2014/61 zaručuje právo podať opravný prostriedok proti akémukoľvek rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov, čím zahŕňa aj iné rozhodnutia ako tie, ktoré sa týkajú prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre. Možnosť predložiť orgánu na riešenie sporov spor týkajúci sa iných záležitostí, ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice, je totiž stanovená v článku 4 ods. 6, článku 5 ods. 4, článku 6 ods. 4 a článku 9 ods. 3 druhom pododseku uvedenej smernice.
44. Článok 3 ods. 5 druhý pododsek a článok 10 ods. 6 smernice 2014/61 by tak stále bolo možné vykladať tak, že majú odlišnú pôsobnosť, aj keď sa čiastočne prekrývajú: na jednej strane by sa prvé z týchto ustanovení týkalo len opravných prostriedkov proti rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov vo veci prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre. Na druhej strane by sa druhé z týchto ustanovení týkalo akéhokoľvek opravného prostriedku proti akémukoľvek rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov.
45. Obe tieto ustanovenia uvedené v bode 43 vyššie však obsahujú doložku nedotknuteľnosti podobnú ustanoveniu článku 3 ods. 5 druhého pododseku smernice 2014/61.( 12 )
46. Za predpokladu, že normotvorca neprijal nadbytočné ustanovenia, preto opätovne uvádzam, že článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 priznáva možnosť predložiť spor (občianskoprávnym) súdom, zatiaľ čo článok 10 ods. 6 tejto smernice zaručuje právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov prijatému na základe článku 3 ods. 4 a 5 tejto smernice.
b) O iných aktoch v odvetví telekomunikácií
47. Tento záver potvrdzuje v prvom rade nariadenie 2024/1309, ktorým bola zrušená smernica 2014/61.( 13 ) Ako totiž zdôraznil predkladajúci vnútroštátny súd, zdá sa, že z článku 13 ods. 1 písm. a) a článku 13 ods. 5 tohto nariadenia jasne vyplýva, že paralelný systém je v súlade s právom Únie.
48. Článok 13 ods. 1 písm. a) nariadenia 2024/1309 stanovuje, že „každá strana má bez toho, aby bola dotknutá možnosť predložiť vec súdu, právo predložiť príslušnému vnútroštátnemu orgánu na riešenie sporov,... spor, ktorý môže vzniknúť, ak sa zamietol prístup k existujúcej infraštruktúre alebo sa nedosiahla dohoda o konkrétnych podmienkach vrátane ceny“.
49. V súlade s uvedeným už možnosť predložiť vec súdu nie je upravená v tom istom ustanovení, ktoré stanovuje požiadavky uplatniteľné na rozhodnutia orgánu na riešenie sporov.( 14 ) Zdá sa preto, že akékoľvek pochybnosti o tom, či sa má takýto prístup k súdom vykladať ako právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, boli odstránené.
50. Okrem toho sa v článku 13 ods. 5 nariadenia 2024/1309 uvádza, že „týmto článkom sa dopĺňajú súdne prostriedky nápravy a postupy v súlade s článkom 47 Charty, pričom týmto článkom nie sú dotknuté“.
51. Okrem toho podľa článku 14 ods. 10 prvého pododseku uvedeného nariadenia „proti všetkým rozhodnutiam prijatým príslušným orgánom možno v súlade s vnútroštátnym právom podať odvolanie na plne nezávislý odvolací orgán vrátane orgánu súdneho charakteru“. Podľa druhého pododseku tohto ustanovenia „právom odvolať sa v súlade s prvým pododsekom nie je dotknuté právo strán predložiť spor vnútroštátnemu príslušnému súdu“.
52. V dôsledku toho podľa môjho názoru nariadenie 2024/1309 nebráni paralelnému systému, o aký ide v prejednávanej veci.
53. Je síce pravda, že nariadenie 2024/1309 sa na prejedávanú vec neuplatňuje ratione temporis . Nič však nenasvedčuje tomu, že by sa v rámci legislatívneho vývoja zamýšľala zmena prístupu. Z toho je preto rozumné vyvodiť, že normotvorca mal v úmysle iba objasniť režim riešenia sporov týkajúcich sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre vyplývajúci zo smernice 2014/61.
54. Po druhé podľa článku 26 ods. 5 smernice (EÚ) 2018/1972( 15 ) mimosúdne riešenie sporov medzi podnikmi „nebráni žiadnej strane podať žalobu na súd“.
55. Po tretie podľa článku 34 ods. 1 smernice 2002/22/ES( 16 ) „členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii transparentné, jednoduché a nenákladné postupy mimosúdneho riešenia sporov, na ktorých by sa mohli zúčastňovať spotrebitelia, a ktoré by sa zaoberali problémami obsiahnutými v [tejto smernici]“. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia „tento článok sa nedotýka vnútroštátnych súdnych konaní“.
56. Súdny dvor vyložil článok 34 tejto smernice v tom zmysle, že nebráni postupnému systému, ale ho ani nevyžaduje.( 17 )
57. V oblasti podobnej tej, na ktorú sa vzťahuje smernica 2014/61, teda právo Únie nebráni paralelnému systému, o aký ide v prejednávanej veci.
4. O cieľoch smernice 2014/61
58. Zostáva posúdiť, či ciele, ktoré viedli k prijatiu smernice 2014/61, potvrdzujú tento výklad.
59. V tejto súvislosti, ako vyplýva najmä z článku 1 ods. 1 smernice 2014/61 v spojení s jej odôvodneniami 2, 9, 13 a 14, cieľom tejto smernice je uľahčiť a podporiť rýchle zavádzanie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí, a to najmä podporou spoločného využívania existujúcej fyzickej infraštruktúry.
60. Je pravda, ako zdôraznili Telekom a predkladajúci vnútroštátny súd, že tento cieľ by sa lepšie dosiahol, keby smernica 2014/61 členským štátom ukladala povinnosť zaviesť postupný systém. Cieľom mimosúdneho konania je totiž rýchlejšie vyriešiť spory a znížiť náklady, čím sa uľahčí prístup k fyzickej infraštruktúre, a v dôsledku toho aj rýchle rozširovanie predpokladané touto smernicou.( 18 )
61. Z nižšie uvedených dôvodov si však nemyslím, že paralelný systém je v rozpore s cieľmi smernice 2014/61.
62. Po prvé podľa článku 1 ods. 2 a 3 smernice 2014/61 v spojení s jej odôvodnením 11 táto smernica stanovuje minimálne požiadavky týkajúce sa prístupu k fyzickej infraštruktúre. V dôsledku toho sa nezdá, že by harmonizácia vykonaná touto smernicou viedla až k tomu, že by vyžadovala zavedenie postupného systému na úkor súdneho konania. Aj keď je pravda, že členské štáty môžu takýto systém zaviesť, nemajú povinnosť tak urobiť. V podstate sa domnievam, že na dosiahnutie cieľov tejto smernice stačí, aby boli mimosúdne konania dostupné, pričom nie je potrebné, aby boli povinné.
63. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že fungovanie a efektívnosť správnych orgánov a súdov sa môže v jednotlivých členských štátoch líšiť. Zdá sa preto primerané priznať im v tejto súvislosti určitú mieru voľnej úvahy. Zatiaľ čo niektoré členské štáty môžu považovať za vhodné zaviesť postupný systém s cieľom odbremeniť súdy, iné to tak vnímať nemusia.( 19 )
64. Po druhé, ako tvrdí Telekom, spory týkajúce sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre v oblasti telekomunikácií môžu vyžadovať určitú úroveň odborných znalostí. Nemyslím si však, že súd prvého stupňa na vnútroštátnej úrovni nie je schopný takúto úlohu splniť, ktorá si v podstate vyžaduje určenie spravodlivých a primeraných podmienok prístupu (prvý a tretí pododsek článku 3 ods. 5 smernice 2014/61). V každom prípade sa nezdá, že by určenie poplatkov za prístup k fyzickej infraštruktúre v oblasti telekomunikácií vyžadovalo centralizovaný dohľad vykonávaný regulačným orgánom, na rozdiel od poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok CTL Logistics( 20 ).
65. Na základe uvedeného som dospel k záveru, že paralelný systém, o aký ide v prejednávanej veci, je v súlade s cieľmi smernice 2014/61.
66. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prvú otázku tak, že článok 3 ods. 4 a článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej má prevádzkovateľ siete právo podať návrh na urovnanie sporu týkajúceho sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre buď na orgán pre riešenie sporov, alebo na súd.
B. O druhej prejudiciálnej otázke
1. Úvodné poznámky
67. Druhá otázka sa týka článku 3 ods. 5 druhého pododseku smernice 2014/61 vykladaného s prihliadnutím na zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj na článok 47 Charty. V tejto súvislosti je potrebné uviesť dve poznámky.
68. Po prvé, keďže predkladajúci vnútroštátny súd neposkytol nijaké informácie, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili posúdiť dodržanie zásady ekvivalencie, v prejednávanej veci ide len o zásadu efektivity.
69. Po druhé predkladajúci vnútroštátny súd kladie zásadu efektivity a článok 47 Charty na rovnakú úroveň. To vyvoláva otázku, či je potrebné analyzovať oba tieto aspekty alebo či sa má prejednávaná vec posudzovať iba z hľadiska jedného z nich.( 21 )
70. Vzhľadom na dôvody uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však domnievam, že predkladajúci vnútroštátny súd sa na jednej strane pýta, či zásada efektivity bráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého sa má mimosúdne konanie zastaviť, ak jedna zo strán následne predloží tú istú vec súdu. Na druhej strane sa zdá, že predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či takéto procesné pravidlo môže byť napriek tomu potrebné z hľadiska práva na účinný prostriedok nápravy, najmä s cieľom vyhnúť sa protichodným rozhodnutiam a zabezpečiť právnu istotu.
71. Prinajmenšom z pohľadu predkladajúceho vnútroštátneho súdu môže v podstate existovať zjavný rozpor medzi zabezpečením účinnosti práv vyplývajúcich zo smernice 2014/61 a zaručením práva na účinný prostriedok nápravy.( 22 ) Na základe uvedeného je potrebné analyzovať predmetné vnútroštátne procesné pravidlo tak z hľadiska zásady efektivity, ako aj z hľadiska práva na účinný prostriedok nápravy s cieľom nájsť vyvážené riešenie, ktoré zabráni zjavnému rozporu, na ktorý poukázal predkladajúci vnútroštátny súd.
72. Vzhľadom na uvedené úvahy sa teda predkladajúci vnútroštátny súd svojou druhou otázkou v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 a zásada efektivity majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého sa konanie o urovnaní sporu pred príslušným vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov zastaví v prípade, že jedna zo strán v priebehu tohto konania pred týmto orgánom podá návrh s rovnakým predmetom na príslušný súd. V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta, či je takéto vnútroštátne procesné pravidlo napriek tomu vyžadované článkom 47 Charty.
2. O zásade efektivity
73. Od vydania rozsudku Rewe‑Zentralfinanz a Rewe‑Zentral( 23 ) Súdny dvor ustálene rozhoduje, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu určiť príslušné súdy a stanoviť podrobné procesné pravidlá pre žaloby určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Tieto pravidlá však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce podobné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a nesmú v praxi znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právom Únie (zásada efektivity).
74. Na uplatnenie zásady efektivity teda nie je potrebné, aby procesné pravidlá Únie upravovali žaloby určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie.
75. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o smernicu 2014/61, z mojej analýzy prvej otázky vyplýva, že (i) členské štáty musia zaviesť mimosúdne konanie na riešenie sporov týkajúcich sa prístupu k fyzickej infraštruktúre (článok 3 ods. 4); (ii) ktorákoľvek strana by mala mať právo podať na súd opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov (článok 10 ods. 6), a (iii) ktorákoľvek strana by mala mať možnosť predložiť spor súdu (článok 3 ods. 5 druhý pododsek).
76. Smernica 2014/61 však nestanovuje pravidlá prednosti medzi prostriedkami nápravy uvedenými v bodoch (i) a (iii). Z toho vyplýva, že na akékoľvek vnútroštátne procesné pravidlo určujúce takúto prednosť sa vzťahuje zásada procesnej autonómie, pričom sa musia dodržať zásady ekvivalencie a efektivity.
77. V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora každá vec, v rámci ktorej vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na úlohu tohto ustanovenia v konaní, priebeh konania a jeho osobitosti, veci ako celku, na rôznych stupňoch príslušných vnútroštátnych orgánoch. Na základe tejto analýzy je potrebné prípadne zohľadniť základné zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práv na obhajobu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania.( 24 )
78. Za okolností prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že podľa odôvodnenia 9 smernice 2014/61 by opatrenia na zvýšenie efektívnosti pri využívaní existujúcich infraštruktúr mali zásadne prispieť k zabezpečeniu rýchleho a rozsiahleho zavedenia vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí, čo je cieľom tejto smernice.
79. Každý prevádzkovateľ siete má v súlade s uvedeným právo na prístup k fyzickej infraštruktúre iného prevádzkovateľa, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 2 smernice 2014/61 a pokiaľ podľa odseku 3 tohto ustanovenia prevádzkovateľ neuvedie objektívne, transparentné a primerané dôvody na odmietnutie prístupu.
80. Zavedenie postupu na riešenie sporov týkajúcich sa prístupu k fyzickej infraštruktúre, v rámci ktorého musí orgán na riešenie sporov v zásade rozhodnúť v čo najkratšom čase a v každom prípade do štyroch mesiacov,( 25 ) zjavne uľahčuje prístup k existujúcej fyzickej infraštruktúre, a tým napomáha dosiahnutiu účelu smernice 2014/61.
81. V prejednávanej veci Telekom využila tento postup na získanie prístupu k fyzickej infraštruktúre spoločnosti T‑2. T‑2 sa následne obrátila na súd, aby určil, že Telekom nemá právo na prístup k jej fyzickej infraštruktúre. Podľa vnútroštátneho práva sa za týchto okolností konanie pred orgánom na riešenie sporov automaticky zastaví.
82. Podľa môjho názoru to nadmerne sťažuje alebo prakticky znemožňuje výkon práva spoločnosti Telekom na včasný prístup k fyzickej infraštruktúre spoločnosti T‑2, ktoré zaručuje článok 3 ods. 2 smernice 2014/61, vykladaný v spojení s jej odôvodnením 9. Okrem toho to oslabuje potrebný účinok ( effet utile ) mimosúdneho konania o urovnaní sporov upraveného v článku 3 ods. 4 smernice 2014/61.( 26 )
83. Možnosť obrátiť sa na orgán na riešenie sporov, a tým dosiahnuť rýchle urovnaniu sporu týkajúceho sa prístupu k fyzickej infraštruktúre alebo podmienok takéhoto prístupu, má totiž za cieľ zabezpečiť účinnosť práva na prístup. V situácii, v ktorej sa prevádzkovateľ de facto rozhodol predložiť vec orgánu na riešenie sporov, a nie občianskoprávnemu súdu, je automatické zastavenie prvého z týchto konaní po tom, čo druhá strana predložila tú istú vec súdu, v rozpore so zásadou efektivity a s potrebným účinkom článku 3 ods. 4 smernice 2014/61.
84. V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že konanie pred orgánom na riešenie sporov a konanie pred občianskoprávnym súdom sa týkajú tej istej veci. Okrem toho žiadna z dotknutých strán túto skutočnosť nespochybnila. V skutočnosti možno žalobu smerujúcu k určeniu, že prevádzkovateľ siete nemá mať prístup k fyzickej infraštruktúre, dokonca považovať jednoducho za obranu proti prvému návrhu prejednávanému pred orgánom na riešenie sporov, podanú vo forme nezávislého konania pred súdom.( 27 ) V každom prípade prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu overiť, či sa obe prebiehajúce konania týkajú presne toho istého predmetu a či neexistujú ďalšie dôvody, ktoré by odôvodňovali neskoršie podanie žaloby na súd.( 28 )
3. O práve na účinný prostriedok nápravy
85. V bode 76 vyššie som konštatoval, že smernica 2014/61 nestanovuje nijaké pravidlá prednosti medzi konaním o urovnaní sporu a súdnymi konaniami týkajúcimi sa toho istého predmetu.
86. Členským štátom teda v zásade prináleží, aby tým, že sa rozhodnú vykonať článok 3 smernice 2014/61 zavedením paralelného systému, stanovili pravidlá určujúce praktické postupy na uplatnenie prostriedkov nápravy stanovených v tomto ustanovení.
87. V prejednávanej veci vnútroštátny zákonodarca skutočne takéto pravidlá prijal. Ako však vyplýva z mojej analýzy v predchádzajúcej časti, tieto pravidlá môžu nadmerne sťažiť alebo prakticky znemožniť výkon práv priznaných smernicou 2014/61 prevádzkovateľom siete, ktorí sa domáhajú prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre. Za týchto okolností v zásade prináleží vnútroštátnym orgánom vrátane súdov a príslušných orgánov na riešenie sporov, aby zabezpečili účinnú ochranu práv vyplývajúcich zo smernice 2014/61 tým, že neuplatnia pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré ukladá povinnosť zastaviť konanie pred orgánom na riešenie sporov.
88. Napriek tomu môže z takéhoto neuplatnenia, a teda z potreby zabezpečiť potrebný účinok smernice 2014/61, vyplynúť potenciálny problém: pri neexistencii pravidiel prednosti vytvára paralelné vedenie dvoch konaní s presne tým istým predmetom riziko protichodných rozhodnutí, čo by viedlo k situácii právnej neistoty. To možno považovať za obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného článkom 47 Charty.( 29 )
89. Podľa ustálenej judikatúry však základné práva nie sú absolútnymi výsadami a môžu podliehať obmedzeniam. Podľa článku 52 ods. 1 Charty obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom v zmysle článku 47 Charty môže byť odôvodnené, ak je ustanovené zákonom, ak rešpektuje podstatu tohto práva a ak je pri dodržaní zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznaného Úniou alebo je potrebné na ochranu práv a slobôd iných.( 30 )
90. V prejednávanej veci po prvé zabezpečenie účinnosti práva na prístup k existujúcej fyzickej infraštruktúre zaručeného článkom 3 ods. 2 smernice 2014/61, najmä tým, že prevádzkovateľovi umožní dosiahnuť rýchle vyriešenie sporu týkajúceho sa takéhoto prístupu, ako to zaručuje článok 3 ods. 4 tejto smernice, nevyhnutne predstavuje cieľ všeobecného záujmu uznaný Úniou.
91. Po druhé sa súbežné vedenie dvoch konaní zdá byť nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. Bolo by možné tvrdiť, že stanovenie zásady prednosti konania na orgáne, ktorému bola vec predložené ako prvému, ktorým je v prejednávanej veci orgán na riešenie sporov, by zabezpečilo účinnosť práva na prístup k fyzickej infraštruktúre a zároveň by znížilo riziko protichodných rozhodnutí.( 31 ) Tým by sa však obmedzilo aj právo druhej strany na účinný prostriedok nápravy, pretože by to znamenalo prerušenie alebo zastavenie súdneho konania. Okrem toho, keďže smernica 2014/61 nestanovuje pravidlá prednosti, nemyslím si, že by sa členské štáty mali nevyhnutne riadiť zásadou prednosti orgánu, ktorému bola vec predložená ako prvému.
92. Po tretie sa podľa môjho názoru riziko protichodných rozhodnutí znižuje vďaka nasledujúcim aspektom.
93. V prvom rade je potrebné uviesť, že ak je rozhodnutie orgánu na riešenie sporov vydané skôr, než súd vyhlási rozsudok, toto rozhodnutie bude záväzné, a teda vykonateľné v prospech prevádzkovateľa, ktorý žiada o prístup k fyzickej infraštruktúre.( 32 ) Tým sa napĺňa cieľ smernice 2014/61.
94. Rovnako, ako uviedla Komisia na pojednávaní, toto rozhodnutie bude určite užitočné aj pre súd rozhodujúci vo veci s tým istým predmetom konania.( 33 ) Vzhľadom na odborné znalosti orgánu na riešenie sporov totiž jeho rozhodnutie môže oslobodiť vnútroštátny súd od povinnosti nariadiť vypracovanie znaleckého posudku, čím sa urýchli súdne konanie. Okrem toho, bez toho, aby boli dotknuté podrobnejšie vnútroštátne pravidlá určujúce účinok správnych rozhodnutí v občianskoprávnych konaniach, vnútroštátny súd sa môže pri odôvodnení svojho vlastného rozhodnutia odvolať na rozhodnutie orgánu na riešenie sporov.( 34 )
95. Okrem toho sa môžu uplatniť aj iné vnútroštátne procesné pravidlá, ktoré môžu znížiť riziko protichodných rozhodnutí, a to najmä v prípade podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu orgánu na riešenie sporov na správny súd, za predpokladu, že sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.( 35 )
96. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 v spojení so zásadou efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého sa konanie o urovnaní sporu pred príslušným vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov zastaví v prípade, že jedna zo strán v priebehu konania pred týmto orgánom podá návrh s rovnakým predmetom na príslušný súd. Okrem toho takéto vnútroštátne procesné pravidlo nevyplýva z práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty.
97. Ak by však Súdny dvor na rozdiel od môjho návrhu usudzoval, že zásada efektivity nebráni takémuto vnútroštátnemu procesnému pravidlu alebo že takéto pravidlo vyžaduje článok 47 Charty, vnútroštátny súd by napriek tomu mal zabezpečiť, aby súdne konanie začaté v čase, keď už prebieha mimosúdne konanie s tým istým predmetom, nemalo za jediný cieľ zbaviť stranu, ktorá žiada o prístup k fyzickej infraštruktúre, možnosti rýchleho urovnania sporu. V tejto súvislosti by Súdny dvor mal zohľadniť najmä skutočnosti uvedené v bode 84 vyššie.
98. Ak predkladajúci vnútroštátny súd dospeje k opačnému záveru, musí uplatniť všetky vnútroštátne procesné pravidlá, ktoré má k dispozícii, aby zabránil zneužitiu procesných práv.( 36 )
V. Návrh
99. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Vrhovno sodišče Republike Slovenije (Najvyšší súd Slovinskej republiky), takto:
1. Článok 3 ods. 4 a článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/61/EÚ z 15. mája 2014 o opatreniach na zníženie nákladov na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí
sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej má prevádzkovateľ siete právo podať návrh o urovnanie sporu týkajúceho sa prístupu k existujúcej fyzickej infraštruktúre buď pred príslušným vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov, alebo pred všeobecným súdom.
2. Článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61 v spojení so zásadou efektivity
sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu, podľa ktorého sa konanie o urovnaní sporu pred príslušným vnútroštátnym orgánom na riešenie sporov zastaví v prípade, že jedna zo strán v priebehu konania pred týmto orgánom podá návrh s rovnakým predmetom na príslušný súd. Takéto vnútroštátne procesné pravidlo nepredstavuje požiadavku práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 15. mája 2014 o opatreniach na zníženie nákladov na zavedenie vysokorýchlostných elektronických komunikačných sietí (Ú. v. EÚ L 155, 2014, s. 1).
3 Pozri bod 14 vyššie.
4 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. marca 1986, Tissier (35/85, EU:C:1986:143, bod 9), a 5. marca 2026, Daraa (C‑458/24, EU:C:2026:146, bod 40).
5 Rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck (292/82, EU:C:1983:335, bod 12), a z 5. marca 2026, Erdrich Umformtechnik (C‑828/24, EU:C:2026:154, bod 24).
6 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1).
7 Rozsudok z 12. januára 2023, NemzetiAdatvédelmiésInformációszabadságHatóság (C‑132/21, EU:C:2023:2, bod 33, ďalej len „rozsudok Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság“).
8 Rozsudok Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (body 34 a 35). Pokiaľ ide o kontext a ciele sledované nariadením 2016/679, pozri body 36 až 44 tohto rozsudku.
9 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. februára 2001 o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii (Ú. v. ES L 75, 2001, s. 29; Mim. vyd. 07/005, s. 404). Táto smernica bola s účinnosťou od 17. júna 2015 zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2012/34/EÚ z 21. novembra 2012, ktorou sa zriaďuje jednotný európsky železničný priestor (Ú. v. EÚ L 343, 2012, s. 32).
10 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, CTL Logistics (C‑489/15, EU:C:2017:834, bod 45).
11 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, CTL Logistics (C‑489/15, EU:C:2017:834, bod 86).
12 Uvádzam ďalej, že všetky ustanovenia smernice 2014/61 upravujúce možnosť predložiť spor orgánu na riešenie sporov sú v súčasnosti sústredené v článku 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1309 z 29. apríla 2024 o opatreniach na zníženie nákladov na zavádzanie gigabitových elektronických komunikačných sietí, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) 2015/2120 a zrušuje smernica 2014/61/EÚ (akt o gigabitovej infraštruktúre) (Ú. v. EÚ L, 2024/1309). Pozri v tomto zmysle tabuľku zhody uvedenú v prílohe k tomuto nariadeniu.
13 Podľa článku 18 ods. 1 nariadenia 2024/1309 a s výhradou výnimky stanovenej v jeho odseku 2 bola smernica 2014/61 zrušená s účinnosťou od 12. novembra 2025.
14 Pozri bod 39 vyššie.
15 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. decembra 2018, ktorou sa ustanovuje európsky kódex elektronických komunikácií (Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36).
16 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367). Táto smernica bola zrušená smernicou 2018/1972. Článok 34 smernice 2002/22 v podstate zodpovedá článku 25 smernice 2018/1972.
17 Rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i. (C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, body 42 až 44, ďalej len „rozsudok Alassini a i.“).
18 Pozri analogicky rozsudok Alassini a i. (body 45 a 65).
19 Pozri analogicky rozsudok Alassini a i. (bod 64).
20 Rozsudok z 9. novembra 2017 (C‑489/15, EU:C:2017:834, body 57 a 58).
21 Súdny dvor ešte nemal príležitosť úplne objasniť vzťah medzi zásadou efektivity a právom na účinný prostriedok nápravy v situáciách patriacich do vnútroštátnej procesnej autonómie (pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci FinanmadridEFC, C‑49/14, EU:C:2015:746, bod 85). Touto otázkou sa zaoberali viacerí generálni advokáti (uvedení v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci FinanmadridEFC, C‑49/14, EU:C:2015:746, poznámka pod čiarou 28) a podrobne sa o nej diskutovalo aj v odbornej literatúre (pozri okrem iného PRECHAL, S., WIDDERSHOVEN, R.: Redefining the Relationship between „ Rewe ‑effectiveness“ and Effective Judicial Protection. In: Review of European Administrative Law , vol. 4, č. 2, 2011, s. 31 – 50, a KROMMENDIJK, J.: Is there light on the horizon? The distinction between „ Rewe effectiveness“ and the principle of effective judicial protection in Article 47 of the Charter after Orizzonte. In: Common Market Law Review , vol. 53, No 5, 2016, s. 1395 až 1418.) V tejto súvislosti Súdny dvor na jednej strane konštatoval, že požiadavka efektivity v podstate vyjadruje všeobecnú povinnosť členských štátov zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie (pozri okrem iného rozsudok Alassini a i., bod 49). Okrem toho v rozsudkoch, ako je rozsudok z 22. decembra 2010, DEB (C‑279/09, EU:C:2010:811, body 27 až 29), Súdny dvor vychádzal vo svojom odôvodnení predovšetkým zo zásady účinnej súdnej ochrany, aj keď predkladajúci vnútroštátny súd sformuloval otázku výlučne z odkazom na zásadu efektivity. Na druhej strane vec možno posudzovať len z hľadiska zásady efektivity, najmä ak sa predmetné vnútroštátne pravidlo týka správneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2018, Diallo, C‑246/17, EU:C:2018:499, bod 45). Okrem toho vnútroštátne procesné pravidlo, ktoré nespĺňa požiadavku efektivity, ktorá sa môže zdať menej prísna, je v zásade v rozpore aj s článkom 47 Charty v spojení s jej článkom 52 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. apríla 2025, Barouk, C‑283/24, EU:C:2025:236, body 41 a 42). Následná analýza predmetného vnútroštátneho procesného pravidla z hľadiska článku 47 Charty sa preto javí ako nadbytočná. V určitých špecifických oblastiach, akou je napríklad ochrana spotrebiteľa, však ochrana vyplývajúca zo zásady efektivity môže mať prednosť pred ochranou podľa článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré som predniesol vo veci FinanmadridEFC, C‑49/14, EU:C:2015:746, body 89 až 92).
22 Pozri, pokiaľ ide o situácie, v ktorých sa zásada efektivity a právo na účinný prostriedok nápravy javia byť vo vzájomnom rozpore a môže byť potrebné ich zosúladiť, PEERS, S., HERVEY, T., KENNER, J., WARD, A. (eds.): The EU Charter of Fundamental Rights. A Commentary . Hart Publishing, 2021, s. 1258.
23 Rozsudok zo 16. decembra 1976 (33/76, EU:C:1976:188).
24 Rozsudok zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen (C‑430/93 a C‑431/93, EU:C:1995:441, bod 19).
25 Článok 3 ods. 5 druhý pododsek smernice 2014/61.
26 Pozri analogicky rozsudok zo 14. apríla 2016, SalesSinués a DrameBa (C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, bod 36).
27 Pozri analogicky rozsudok z 8. decembra 1987, GubischMaschinenfabrik (144/86, EU:C:1987:528, bod 16). Aj keď sa tento rozsudok týka pojmu lis pendens v kontexte Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a o výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Bruselský dohovor), ilustruje situáciu, v ktorej je žaloba podaná s cieľom zablokovať prebiehajúce konanie začaté protistranou.
28 Pokiaľ ide o slovné spojenie „ten istý predmet“, aj keď v kontexte toho, čo sú dnes článok 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1), a článok 136 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1), pozri rozsudok z 19. októbra 2017, Merck (C‑231/16, EU:C:2017:771, body 39 a 40 a citovaná judikatúra).
29 Pozri v tomto zmysle rozsudok Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (body 51, 53 a 56), ako aj rozsudok z 13. júla 2023, Ferrovienord (C‑363/21 a C‑364/21, EU:C:2023:563, bod 98). V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) sa protichodné súdne rozhodnutia v podobných veciach, aj keď sa netýkajú tých istých účastníkov konania alebo tých istých skutkových okolností, vždy posudzovali na základe zásady právnej istoty zakotvenej v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950. Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 20. októbra 2011, Nejdet Şahin a Perihan Şahin v. Turecko, CE:ECHR:2011:1020JUD001327905, body 56 až 58; rozsudok ESĽP, 29. novembra 2016, Lupeni Greek Catholic Parish a ďalší v. Rumunsko, CE:ECHR:2016:1129JUD007694311, bod 116, a rozsudok ESĽP, 8. júna 2023, Aydin a ďalší v. Turecko, CE:ECHR:2023:0516DEC002372111, bod 60.
30 Rozsudok z 27. septembra 2017, Puškár (C‑73/16, EU:C:2017:725, bod 62 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudky Alassini a i. (bod 63) a Nemzeti Adatvédelmi és Információszabadság Hatóság (bod 51).
31 Takéto riešenie vyplýva z článku 132 nariadenia 2017/1001, ktorý stanovuje, že „ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní“, je v tejto oblasti príslušný prvý orgán, ktorý rozhoduje o spore týkajúcom sa platnosti ochrannej známky Európskej únie [pozri rozsudok z 8. júna 2023, LM (Vzájomný návrh na vyhlásenie neplatnosti), C‑654/21, EU:C:2023:462, bod 53]. Pokiaľ ide vo všeobecnosti o pravidlá prednosti, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci NemzetiAdatvédelmiésInformációszabadságHatóság (C‑132/21, EU:C:2022:661, body 68 a 69).
32 Pozri článok 3 ods. 5 prvý pododsek smernice 2014/61.
33 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2017, Puškár (C‑73/16, EU:C:2017:725, bod 66).
34 Rozsudok z 27. októbra 2022, DB Station & Service (C‑721/20, EU:C:2022:832, bod 83).
35 Pozri analogicky rozsudok z 13. júla 2023, Ferrovienord (C‑363/21 a C‑364/21, EU:C:2023:563, bod 98).
36 Pozri, pokiaľ ide o komparatívnu štúdiu o zneužívaní procesných práv, TARUFFO, M.: Abuse of Procedural Rights: Comparative Standards of Procedural Fairness . Kluwer Law International, 1999.