C-176/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICOLAS EMILIOU

prednesené 23. apríla 2026( 1 )

Vec C ‑ 176/25 [Steizer] ( i )

IU

2. Konkrétne bol Súdny dvor požiadaný, aby objasnil, či sú v tejto súvislosti relevantné kolízne normy stanovené: a) v nariadení (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky( 3 ) (ďalej len „nariadenie RÍM I“); b) v nariadení (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky( 4 ) (ďalej len „nariadenie RÍM II“), alebo c) vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov týkajúcich sa autorských práv. Z ďalej uvedených dôvodov sa domnievam, že by sa mala uprednostniť prvá z týchto možností.

II. Právny rámec

A. Bernský dohovor

3. Článok 5 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt z 24. júla 1971) v znení zmien z 28. júla 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“) s názvom „Práva zaručené: 1. a 2. Mimo krajiny pôvodu; 3. V krajine pôvodu; 4. ‚Krajina pôvodu‘ “ v relevantných častiach stanovuje:

„(1) Autori majú vo vzťahu k dielam, pre ktoré sú chránení podľa tohto dohovoru, v ostatných štátoch [Bernskej únie] okrem štátu pôvodu diela práva, ktoré príslušné zákony už priznávajú alebo v budúcnosti priznávajú ich občanom, ako aj práva osobitne priznané týmto dohovorom.

(2) Požívanie a výkon týchto práv sa nepodrobuje žiadnej formalite; toto požívanie a tento výkon nezávisí od ochrany platnej v štáte pôvodu diela. Preto sa s výhradou ustanovení tohto dohovoru spravuje rozsah ochrany, ako aj právne prostriedky vyhradené autorovi na hájenie jeho práv výlučne zákonmi štátu, kde sa uplatňuje nárok na ochranu.“

b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;

…“

7. Podľa článku 11 nariadenia RÍM I s názvom „Formálna platnosť“:

„1. Zmluva uzavretá medzi osobami, ktoré sa nachádzajú alebo ktorých zástupcovia sa v čase jej uzavretia nachádzajú v tej istej krajine je formálne platná, ak spĺňa formálne požiadavky právneho poriadku, ktorým sa spravuje podľa tohto nariadenia, alebo právneho poriadku krajiny, v ktorej sa uzavrela.

2. Zmluva uzavretá medzi osobami, ktoré sa nachádzajú alebo ktorých zástupcovia sa v čase jej uzavretia nachádzajú v rôznych krajinách je formálne platná, ak spĺňa formálne požiadavky právneho poriadku, ktorým sa spravuje podľa tohto nariadenia, alebo právneho poriadku ktorejkoľvek z krajín, v ktorých sa nachádza ktorákoľvek zo strán alebo jej zástupca v čase uzavretia zmluvy, alebo právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu ktorejkoľvek zo strán v uvedenom čase.

…“

e) dôsledky neplatnosti zmluvy.“

C. Nariadenie RÍM II

9. Článok 1 nariadenia RÍM II s názvom „Rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatní na mimozmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov. …“

10. Článok 8 tohto nariadenia s názvom „Porušenie práva duševného vlastníctva“ stanovuje:

„Mimozmluvný záväzok vyplývajúci z porušenia práva duševného vlastníctva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, na území ktorej je toto právo chránené [pre ktorú sa uplatňuje nárok na ochranu – neoficiálny preklad ].“

…“

D. Nemecký autorský zákon

12. Ustanovenie § 29 Urheberrechtsgesetz (autorský zákon; ďalej len „nemecký autorský zákon“) s názvom „Prevod autorských práv“ stanovuje:

„(1) Autorské práva sú neprevoditeľné, pokiaľ sa neprevádzajú v rámci závetu alebo na spoludedičov v rámci rozdelenia pozostalosti.

(2) Povolené sú udeľovanie práv na použitie (§ 31), zmluvné oprávnenia a dohody založené na právach na využívanie, ako aj zmluvy o osobnostných právach autorov upravených v § 39.“

13. Ustanovenie § 34 nemeckého autorského zákona s názvom „Prevod práv na použitie“ v odseku 1 stanovuje, že „právo na použitie možno previesť len so súhlasom autora…“.

18. Landgericht (krajinský súd) žalobe vyhovel. Konštatoval najmä, že predmetné fotografie sú chránené nemeckým autorským zákonom a že fotograf previedol na BT výlučné práva na ich používanie. IU tieto práva porušila tým, že reprodukovala fotografie vo svojich vlastných ponukách bez povolenia od BT.

19. IU podala proti uvedenému rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko). Vo svojom odvolaní IU uviedla, že BT nemala aktívnu legitimáciu podať žalobu, pretože výhradné právo na použitie fotografií na ňu nebolo fotografom platne prevedené. Podľa jej názoru bola ústna dohoda medzi BT a fotografom neplatná z dôvodu nedodržania požiadavky písomnej formy podľa poľského práva (ktorým, ako tvrdí, sa spravuje formálna platnosť tejto dohody podľa článku 11 nariadenia RÍM I).

20. Vo vyjadrení k odvolaniu BT uviedla, že aktívnu legitimáciu má, keďže výlučné práva na používanie fotografií chránené nemeckým autorským zákonom na ňu boli platne prevedené. Podľa jej názoru je nutné rozlišovať medzi otázkou formálnej platnosti ústnej dohody v tomto zmysle a otázkou formálnej platnosti samotného „aktu nakladania“ s autorskými právami. Tvrdí, že podľa článku 8 ods. 1 nariadenia RÍM II sa druhá uvedená záležitosť riadi právom krajiny, kde sa uplatňuje nárok na ochranu ( lex loci protectionis ), teda nemeckým právom, a že toto právo požiadavku písomnej formy pre takýto prevod neukladá.

21. Za týchto okolností Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

A. Hmotnoprávna otázka a kolízia predmetných právnych poriadkov

25. Na úvod treba pripomenúť, že autorské práva sú formou „duševného vlastníctva“ poskytovaného štátmi na základe ich vnútroštátnych právnych poriadkov (ktoré však boli výrazne harmonizované rôznymi medzinárodnými nástrojmi, najmä Bernským dohovorom a v rámci EÚ viacerými smernicami( 6 )).

26. Autorské práva v podstate udeľujú tvorcovi („autorovi“) duševného výtvoru („diela“) za určitých podmienok( 7 ) súbor výlučných majetkových a osobnostných práv( 8 ) na jeho použitie, ktoré sú vynútiteľné erga omnes . Tento právny monopol je však územne obmedzený: existuje len v rámci jurisdikcie štátu, ktorý ho poskytuje (čo sa všeobecne označuje ako „zásada teritoriality“ autorských práv).( 9 )

27. Vo veci samej sa nezdá byť sporné, že fotograf ako „autor“ predmetných fotografií požíva autorskoprávnu ochranu týchto „diel“, okrem iného podľa nemeckého práva.( 10 )

28. Autori môžu svoje autorské práva využívať rôznymi spôsobmi. Môžu najmä udeľovať licencie tretím stranám, čím povoľujú konanie, ktoré by inak ich výlučné práva porušovalo. Autori môžu prípadne svoje autorské práva tretím stranám postúpiť , čím prevedú vlastníctvo samotných práv, zvyčajne za odmenu. Takéto dobrovoľné autorskoprávne licencie alebo postúpenia autorských práv môžu byť zakotvené buď v samostatných zmluvách alebo v doložkách, ktoré sú súčasťou širších zmluvných dojednaní, ako sú zmluvy o poskytovaní služieb, vydavateľské alebo distribučné zmluvy.( 11 )

29. V prejednávanej veci sa rovnako zdá byť nesporné, že fotograf mal v úmysle previesť autorské práva k fotografiám na BT podľa nemeckého práva. Hoci predkladajúci vnútroštátny súd uvádza len obmedzené podrobnosti, zdá sa, že takýto prevod bol súčasťou série ústnych zmlúv o fotografických službách uzavretých medzi týmito dvoma stranami. Podľa týchto zmlúv sa fotograf zaviazal nielen vyhotoviť tieto fotografie, ale aj ich dodať BT. Prevod predmetných autorských práv bol vedľajším aspektom tohto druhého záväzku. Bez určitej formy licencie alebo postúpenia týchto autorských práv by totiž BT nemohla fotografie v Nemecku legálne využívať (uverejnením v ponuke predaj na portále eBay).

33. Tento konflikt právnych poriadkov je v jadre konania o porušení práv, ktoré BT vedie pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom. V tomto konaní IU tvrdí, že výhradná zmluvná licencia k autorským právam, o ktorú sa nárok BT opiera, je podľa poľského práva formálne neplatná (keďže medzi ňou a fotografom nebola uzavretá žiadna písomná dohoda v tejto veci). Podľa názoru IU nemala BT v prípade neexistencie platnej licencie alebo postúpenia týchto autorských práv aktívnu legitimáciu na to, aby toto konanie vôbec začala. Naproti tomu BT potvrdzuje platnosť tejto licencie, a teda aj svoj nárok na presadzovanie predmetných autorských práv, na základe nemeckého práva .

34. Za týchto okolností je rozhodujúca otázka, ktorý z konkurenčných vnútroštátnych právnych poriadkov má vnútroštátny súd uplatniť na určenie, či je predmetná výhradná zmluvná licencia formálne platná, a následne, či má BT aktívnu legitimáciu podať žalobu o porušenie práv proti tretej strane, akou je IU. Túto otázku je potrebné vyriešiť na základe príslušných kolíznych noriem, na ktoré sa teraz zameriam.

B. Rozhodné právo pre formálnu platnosť zmluvnej licencie alebo postúpenia autorských práv podľa príslušných kolíznych noriem

35. Ak údajný príjemca autorskoprávnej licencie alebo postúpenia autorských práv (ako BT) podá na súd členského štátu žalobu o porušenie práv proti tretej strane (ako IU), neexistuje jediná kolízna norma určujúca daný právny poriadok, podľa ktorej by sa malo postupovať v súvislosti so všetkými otázkami , ktoré sa môžu v takomto konaní vyskytnúť. Naopak, v závislosti od povahy konkrétnej otázky (otázok) môžu byť relevantné rôzne kolízne normy spojené s rôznymi kategóriami známymi v súkromnom práve a označujúce (potenciálne) odlišné právne poriadky (časť 1).( 14 ) Preto je na určenie pravidiel, ktoré sú relevantné z hľadiska formálnej platnosti zmluvnej licencie alebo postúpenia autorských práv a v konečnom dôsledku rozhodného práva, rozhodujúce túto záležitosť správne charakterizovať , teda určiť, do ktorej kategórie primerane patrí (časť 2).

b) Zmluva

40. Po druhé kolízne normy stanovené v nariadení RÍM I sú relevantné,( 19 ) pokiaľ ide o záležitosti (považované za záležitosti) týkajúce sa „zmluvných záväzkov“ vyplývajúcich z licenčnej zmluvy (alebo doložky) alebo zmluvy (alebo doložky) o postúpení, ktorá je pre strany záväzná.( 20 ) Podľa článku 12 nariadenia RÍM I sa tieto „zmluvné“ záležitosti spravujú rozhodným právom pre danú zmluvu (ďalej len „ lex contractus “).

41. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia RÍM I je rozhodným právom pre zmluvu (vrátane autorskoprávnej licenčnej zmluvy alebo zmluvy o postúpení autorských práv) právo, ktoré si strany zvolili.( 21 )

42. Ak takáto voľba neexistuje (čo je zrejme prípad prejednávanej veci( 22 )), článok 4 nariadenia RÍM I stanovuje na určenie rozhodného práva pre príslušnú zmluvu objektívne pravidlá. Tieto pravidlá sú pomerne zložité. Na účely prejednávanej veci stačí vysvetliť, že článok 4 ods. 1 obsahuje taxatívny zoznam kolíznych kritérií určených pre určité kategórie zmlúv. Hoci zmluvy týkajúce sa práv duševného vlastníctva sa v ňom ako také neuvádzajú,( 23 ) článok 4 ods. 1 písm. b) stanovuje takéto kolízne kritérium v súvislosti so „zmluva[mi] o poskytovaní služieb“, čo je kategória, ktorá zjavne zahŕňa také dohody, aké boli uzavreté medzi fotografom a BT.( 24 )

43. Podľa tohto ustanovenia je rozhodným právom pre takúto zmluvu „právn[y] poriad[ok] krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb“. Vo veci samej sa zdá byť nesporné, že „poskytovateľ služieb“, konkrétne fotograf, má „obvyklý pobyt“ v Poľsku.( 25 ) Relevantným lex contractus je preto poľské právo .( 26 )

47. Medzi týmito vnútroštátnymi kolíznymi normami existujú určité rozdiely. Vzhľadom na povahu autorských práv (monopolná ochrana poskytovaná štátom na základe jeho vlastného práva len pre jeho územie) však tieto normy zvyčajne stanovujú, podobne ako nemecké kolízne normy v tomto prípade, že takéto „majetkovoprávne“ záležitosti( 31 ) sa spravujú (aj) lex loci protectionis .( 32 )

48. Ak by sa teda otázka formálnej platnosti zmluvnej licencie alebo postúpenia autorských práv mala považovať za otázku týkajúcu sa autorských práv ako takých, podľa nemeckých kolíznych noriem by sa na ňu vo veci samej vzťahovalo nemecké právo, keďže BT uplatňuje nárok na ochranu autorských práv v Nemecku.

2. Správna charakterizácia otázky formálnej platnosti zmluvnej licencie alebo postúpenia autorských práv

49. Vzhľadom na túto rôznorodosť kolíznych noriem závisí určenie pravidiel, ktoré sú relevantné z hľadiska formálnej platnosti zmluvnej licencie alebo postúpenia autorských práv (a v konečnom dôsledku aj určenie toho, či sa záležitosť vo veci samej spravuje nemeckým alebo poľským právom), od správnej charakterizácie tejto otázky, teda od toho, či sa má považovať za otázku týkajúcu sa „mimozmluvnej zodpovednosti“, „zmluvy“ alebo „autorských práv ako takých“. Nesprávna charakterizácia by viedla k nesprávnemu výkladu týchto pravidiel a k uplatneniu nesprávneho právneho poriadku.( 33 )

53. Na úrovni podstaty totiž neexistuje žiadna súvislosť medzi touto otázkou a (údajnou) zodpovednosťou (údajného) porušovateľa. Je zrejmé, že bez platnej zmluvnej licencie alebo postúpenia príslušných autorských práv nemusí byť BT oprávnená konanie o porušení práv vôbec začať.( 36 ) Otázka platnosti tejto zmluvnej licencie alebo postúpenia je však predbežná voči akejkoľvek diskusii o tom, či žalovaná porušila autorské práva (a teda logicky musí byť vyriešená konajúcim súdom pred touto diskusiou).( 37 ) Neexistenciu vecnej súvislosti medzi touto otázkou a zodpovednosťou ilustruje aj skutočnosť, že otázka platnosti zmluvnej licencie alebo postúpenia môže vzniknúť v úplne iných procesných súvislostiach (napríklad v konaní, ktorého predmetom je určenie vlastníctva, platnosť zmluvy o autorskoprávnej licencii alebo postúpení autorských práv a podobne).

56. Vo všeobecnosti platí, že pri takýchto zmluvných dojednaniach týkajúcich sa autorských práv sa musí vždy jasne rozlišovať medzi „majetkovoprávnymi“ a „zmluvnými“ otázkami. Otázky týkajúce sa dotknutých autorských práv „ako takých“ by mali byť vždy vyhradené právnemu poriadku, ktorým sa tieto práva spravujú, určenému podľa vnútroštátnych kolíznych noriem (typicky lex loci protectionis ), bez ohľadu na rozhodné právo pre zmluvu podľa nariadenia RÍM I. Takéto rozdelenie je okrem dôvodov uvedených v bode 49 vyššie odôvodnené aj politickými úvahami: zatiaľ čo strany by podľa tohto nariadenia mali mať možnosť slobodne si vybrať rozhodné právo pre svoje „zmluvné záväzky“, naopak by nemali mať možnosť takéhoto výberu, pokiaľ ide o podstatné znaky samotných autorských práv.( 39 )

57. Kategória „majetkovoprávnych“ otázok nepochybne zahŕňa primárnu otázku prevoditeľnosti príslušných autorských práv, teda či tieto práva možno z počiatočného vlastníka (autora) na inú osobu previesť, najmä prostredníctvom zmluvy . Prevoditeľnosť (a jej rozsah) je totiž bytostne vlastnou charakteristikou príslušného práva. Autorskoprávnu licenciu možno teda udeliť, resp. možno uskutočniť postúpenie, na základe zmluvy len vtedy, ak to právny poriadok príslušné právo spravujúci umožňuje, a to bez ohľadu na rozhodné právo pre uvedenú zmluvu.( 40 )

58. Naopak, ak (a v rozsahu, v akom) právny poriadok spravujúci autorské práva ich prevod prostredníctvom zmluvy umožňuje (čo je prípad prejednávanej veci, keďže nemecké právo síce vylučuje postúpenie autorských práv, ale umožňuje výhradné licencie, akou je táto), následná otázka, či zmluvná licencia alebo postúpenie týchto autorských práv musí spĺňať určité požiadavky na formu (vrátane, v prejednávanej veci, požiadavku písomného dokumentu), sa v podstate netýka práv „ako takých“, ale podkladovej zmluvy .( 41 )

60. Preto nie je prekvapivé, že takéto požiadavky sa často ukladajú pod hrozbou neplatnosti príslušnej licenčnej zmluvy (alebo zmluvnej doložky) alebo zmluvy (zmluvnej doložky) o postúpení (ako je to napríklad v prípade článku 53 poľského autorského zákona). Za týchto okolností sa dotknuté požiadavky jednoznačne týkajú „formálnej platnosti“ tejto zmluvy (alebo doložky) v zmysle článku 11 nariadenia RÍM I.( 43 ) Dokonca aj v prípade, že sú tieto požiadavky formulované z hľadiska dokazovania (napríklad keď sa vyžaduje písomný dokument ako jediný prípustný dôkazný prostriedok takejto zmluvnej licencie alebo postúpenia), ich praktický účinok je porovnateľný: licencie alebo postúpenia, ktoré nemožno preukázať, nemožno vymáhať.( 44 ) Z toho vyplýva, že povaha problému nie je zásadne odlišná a pravidlá nariadenia RÍM I sa stále uplatňujú (konkrétne článok 18 ods. 2, ktorý odkazuje na článok 11).( 45 ) Celkovo možno konštatovať, že bez ohľadu na presnú povahu takých požiadaviek (formálnu alebo dôkaznú) vo vnútroštátnom práve sa vo svojej podstate týkajú (platnosti alebo preukázania) „zmluvných záväzkov“, ktoré strany zaväzujú.

61. To, že takéto požiadavky na formu sa netýkajú autorských práv „ako takých“, ale zmluvy, prostredníctvom ktorej sa má udeliť licencia k týmto právam alebo sa tieto práva majú postúpiť, potvrdzuje aj skutočnosť, že podobné požiadavky sa vyskytujú vo vnútroštátnych právnych systémoch v súvislosti so zmluvami a doložkami, ktoré sa týkajú rôznych predmetov (napríklad v súvislosti s doložkami o zákaze konkurencie v pracovných zmluvách, medzinárodnými dohodami o voľbe súdu atď.),( 46 ) zvyčajne na analogické ochranné účely. Skutočnosť, že v prejednávanej veci sa tieto požiadavky týkajú zmlúv týkajúcich sa autorských práv, nemení ich inherentne „zmluvnú“ povahu samotného problému.( 47 )

65. Konkrétne teda po uzavretí platnej zmluvy o postúpení alebo výhradnej licenčnej zmluvy týkajúcej sa práva duševného vlastníctva medzi dvoma osobami môže vzniknúť samostatná otázka, či sa postupník alebo nadobúdateľ licencie môže dovolávať prevodu tohto práva (alebo inak povedané dôsledkov tejto zmluvy) voči tretím stranám , a to aj v konaní o porušení práv (ako to urobila BT voči IU). V niektorých právnych systémoch je to možné len po splnení určitých formalít , zvyčajne po registrácii príslušnej licencie alebo postúpenia do osobitného verejného registra. V tejto fáze chcem zdôrazniť, že okrem toho, že sa zvyčajne neukladajú v súvislosti so zmluvnými prevodmi autorských práv,( 51 ) sa predmetné formality zásadne líšia od požiadaviek na formu, ktoré sú predmetom diskusie v prejednávanej veci. Tieto formality sú v podstate administratívne kroky stojace mimo zmluvu, ktoré sa týkajú orgánov verejnej moci a ktoré nie sú uložené na ochranu (jednej zo) zmluvných strán , ale na zabezpečenie publicity, informovanosti a transparentnosti a v konečnom dôsledku právnej istoty, pokiaľ ide o stav duševného vlastníctva, v záujme spoločnosti . Je zrejmé, že táto konkrétna otázka odporovateľnosti voči tretím stranám (vrátane možného uplatnenia týchto formalít) je vo svojej podstate „majetkovoprávnou“ záležitosťou. Ide o vlastnú, erga omnes uplatňovanú vlastnosť dotknutého práva duševného vlastníctva.( 52 )

68. Tento výklad totiž uľahčuje cezhraničné transakcie súvisiace s autorskými právami. Podľa článku 11 sa zmluvná licencia alebo postúpenie autorských práv zvyčajne( 55 ) považujú za platné a účinné, ak spĺňajú požiadavky lex contractus alebo lex loci contractus . To dáva stranám právnu istotu, pokiaľ ide o (formálnu) platnosť a účinnosť ich dohôd, najmä ak sa týkajú viacerých vnútroštátnych autorskoprávnych úprav, ktoré sa spravujú práve toľkými vnútroštátnymi právnymi poriadkami: strany sa nemusia obávať (čiastočnej alebo úplnej) neúčinnosti svojej transakcie z dôvodu nesplnenia rôznych požiadaviek, ktoré tieto vnútroštátne právne poriadky môžu obsahovať.

69. Naproti tomu prístup, ktorý presadzujú BT a Komisia, by znamenal, že strany by museli dodržiavať požiadavky na formu lex contractus a/alebo lex loci contractus (ako je stanovené v článku 11 nariadenia RÍM I) aj požiadavky stanovené v právnom poriadku, ktorý spravuje dané právo ako také (alebo v právnych poriadkoch , ak sa zmluva týka viacerých vnútroštátnych autorskoprávnych úprav). Takýto prístup by zvýšil riziko neúčinnosti zmlúv týkajúcich sa autorských práv z dôvodu formálnej vady, čím by článok 11 stratil veľkú časť svojho potrebného účinku vo vzťahu k tejto kategórii zmlúv.( 56 )

70. Napokon chápem, že označenie diskutovanej otázky ako „majetkovoprávnej“ je niekedy v skutočnosti odôvodnené nie objektívnou povahou tejto otázky, ale obavou, že strany by inak mohli podľa článku 11 nariadenia RÍM I zmluvne obísť požiadavky na formu stanovené v právnom poriadku, ktorým sa autorské práva spravujú (opäť typicky v lex loci protectionis ), tým, že by si za právny poriadok, ktorým sa ich zmluva spravuje, zvolili liberálnejší právny poriadok, pričom tieto požiadavky štáty často považujú za mimoriadne dôležité vzhľadom na cieľ ochrany autora, ktorý sledujú .

74. Pokiaľ sa teda požiadavky na formu stanovené v právnom poriadku, ktorým sa riadi autorské právo, považujú v príslušnej krajine za dostatočne „rozhodujúce“ na to, aby sa mohli považovať za „imperatívne normy“( 59 ) a za predpokladu, že tento právny poriadok je (i) právnym poriadkom štátu súdu alebo (ii) právnym poriadkom štátu, v ktorom sa majú zmluvné záväzky plniť,( 60 ) tieto pravidlá sa môžu presadzovať (a zmluva môže byť považovaná za neplatnú z formálnych dôvodov) bez ohľadu na pravidlá stanovené v článku 11 nariadenia RÍM I.( 61 ) Toto posúdenie sa však musí nevyhnutne vykonať individuálne.( 62 )

75. Keďže vo veci samej má otázka formálnej platnosti výhradnej zmluvnej licencie, ktorej sa BT dovoláva, „zmluvnú“ povahu, uplatňujú sa kolízne normy stanovené v nariadení RÍM I. Podľa jej článku 11 môžu byť podkladové zmluvy formálne neplatné , pretože nespĺňajú požiadavky na formu stanovené poľským právom. Preto v prípade neexistencie platnej licencie alebo postúpenia autorských práv v jej prospech nemôže mať BT žiadnu aktívnu legitimáciu pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, ako tvrdí IU. To však musí overiť uvedený súd.( 63 )

V. Návrh

76. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), takto:

Článok 1 ods. 1, článok 10, článok 11 a článok 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade kolízie právnych poriadkov sa otázka prípadných požiadaviek na formu, ktoré musí spĺňať zmluvná licencia alebo postúpenie autorských práv, aby boli považované za platné alebo preukázané, spravuje hmotnoprávnymi predpismi určenými v tomto nariadení.

6 Pozri najmä smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

7 Predovšetkým „dielo“ je chránené len vtedy, ak je „pôvodné“ [pozri v tomto zmysle článok 2 ods. 3 a článok 14a ods. 1 Bernského dohovoru a rozsudok zo 16. júla 2009, Infopaq International (C‑5/08, EU:C:2009:465, bod 37)].

8 Pozri na jednej strane články 9 až 14 ter Bernského dohovoru a články 2 až 4 smernice 2001/29 a na druhej strane článok 6 bis Bernského dohovoru.

9 Pozri článok 5 ods. 2 Bernského dohovoru a rozsudok z 22. januára 2015, Hejduk (C‑441/13, EU:C:2015:28, bod 22 a citovaná judikatúra).

10 Pravdepodobne aj v iných štátoch podľa ich príslušných právnych poriadkov. BT si však tieto iné vnútroštátne autorské práva pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom nenárokuje. Preto sú v konaní vo veci samej irelevantné.

11 Pozri ďalej GUIBAULT, L., HUGENHOLTZ, P. B., VAN EECHOUD, M. M. M., van GOMPEL, S. J., HELBERGER, N.: The Recasting of Copyright & Related Rights for the Knowledge Economy . Institute for Information Law, University of Amsterdam, The Netherlands, 2006, body 3.2.1 a 3.2.2; a FAWCETT, J. J., a TORREMANS, P.: Intellectual Property and Private International Law . 3 rd ed. Oxford Private International Law Series, 2024, body 14.01 a 14.02, 14.14 a 14.107 a 14.108.

15 „Mimozmluvné záväzky“ (k tomuto pojmu pozri rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 46), vyplývajúce z porušenia práv duševného vlastníctva totiž patria do „občianskych a obchodných vecí“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia RÍM II (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2022, IRnova , C‑399/21, EU:C:2022:648, bod 30). Navyše tieto „záväzky“ nie sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku 1 ods. 2.

16 Pozri v tomto zmysle článok 1 ods. 1 a článok 15 nariadenia RÍM II. V druhom uvedenom ustanovení sa uvádza, že do tejto kategórie patria najmä záležitosti ako základ a rozsah zodpovednosti, okolnosti vylučujúce zodpovednosť, existencia, povaha a stanovenie výšky škody alebo požadovaného odškodnenia (a tak ďalej).

17 V tejto súvislosti pozri odôvodnenie 17 nariadenia RÍM II.

18 Pozri odôvodnenie 26 nariadenia RÍM II. Takáto kolízna norma je v súlade s článkom 5 ods. 2 Bernského dohovoru, kde sa v relevantných častiach stanovuje, že „rozsah ochrany, ako aj právne prostriedky vyhradené autorovi na hájenie jeho práv [sa spravuje] výlučne zákonmi štátu, kde sa uplatňuje nárok na ochranu“.

19 „Zmluvné záväzky“ (k tomuto pojmu pozri rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 44), vyplývajúce z autorskoprávnej licenčnej zmluvy alebo zmluvy o postúpení autorských práv totiž patria do „občianskych a obchodných vecí“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia RÍM I (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2022, IRnova, C‑399/21, EU:C:2022:648, bod 30). Navyše tieto „zmluvné záväzky“ nie sú vylúčené z pôsobnosti uvedeného nariadenia podľa článku 1 ods. 2.

24 Konkrétne podľa judikatúry Súdneho dvora pojem „zmluva o poskytovaní služieb“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia RÍM I zahŕňa každú dohodu, na základe ktorej má osoba „vykonávať určitú činnosť“ pre inú osobu „za odmenu“ (pozri okrem iného rozsudok z 3. októbra 2019, Verein für Konsumenteninformation, C‑272/18, EU:C:2019:827, bod 46 a citovaná judikatúra). Je zrejmé, že fotografovanie je „určitá činnosť“, ktorú fotograf vykonával pre BT „za odmenu“.

25 V tomto smere sa v článku 19 ods. 1 nariadenia RÍM I v príslušnej časti stanovuje, že „za obvyklý pobyt fyzickej osoby konajúcej v rámci svojej podnikateľskej činnosti sa považuje jej hlavné miesto podnikania“. V tomto prípade by to pravdepodobne bolo vyššie spomínané štúdio v Poľsku.

26 Za „únikovú klauzulu“ sa považuje článok 4 ods. 3 nariadenia RÍM I, podľa ktorého „ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1…, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny“. Nevidím však dôvod, aby sa táto doložka použila v konaní vo veci samej. Vzhľadom na okolnosti prípadu totiž predmetné zmluvy nemajú „zjavne užšiu väzbu“ napríklad s Nemeckom než s Poľskom.

27 Pozri však poznámku pod čiarou 63 nižšie.

28 Predovšetkým záležitosti týkajúce sa autorských práv ako takých do pôsobnosti nariadení RÍM I a RÍM II nepatria (pozri v tomto zmysle dokument Report on the Convention on the law applicable to contractual obligations by Mario Giuliano, Professor, University of Milan, and Paul Lagarde, Professor, University of Paris I (Ú. v. ES C 282, 1980, s. 1; ďalej len „Giulianova a Lagardeho správa“), s. 10, a FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, bod 14.10). Navyše smernice EÚ o autorskom práve vyššie uvedené v bode 25 nestanovujú v tomto ohľade kolízne normy.

31 Keďže Súdny dvor sa zaoberal touto záležitosťou počas pojednávania, musím spresniť, že sa diskutuje o niektorých záležitostiach týkajúcich sa autorských práv „ako takých“, najmä o záležitosti počiatočného vlastníctva (teda kto sa má považovať za „autora“ diela). Niektoré vnútroštátne kolízne normy, rozhodnutia a/alebo komentáre ponechávajú túto špecifickú záležitosť na lex loci protectionis , zatiaľ čo iné odkazujú na právny poriadok štátu pôvodu príslušného diela ( lex originis ). Štát pôvodu je v článku 5 ods. 4 Bernského dohovoru vymedzený v podstate ako štát prvého uverejnenia diela. Vo veci samej by lex originis bolo poľské právo, pretože fotografie boli vytvorené v Poľsku. Tieto rozdiely vyplývajú z nejednoznačnosti Bernského dohovoru v záležitosti počiatočného vlastníctva a existujú argumenty podporujúce obe riešenia (pozri ďalej FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, body 13.75 až 13.91). Túto diskusiu ale nechám bokom. V prejednávanej veci nie je potrebné zaujať k nej stanovisko, pretože sa otázky počiatočného vlastníctva netýka.

32 Ak si niekto uplatňuje nárok na ochranu duševného vlastníctva v určitom štáte, právny poriadok tohto štátu by mal logicky určiť, či táto ochrana skutočne existuje, povahu a rozsah tohto monopolu, jeho trvanie atď. Takáto kolízna norma je aj v tomto prípade v súlade s článkom 5 ods. 2 Bernského dohovoru, ktorý stanovuje, že „rozsah ochrany [sa spravuje] výlučne zákonmi štátu, kde sa uplatňuje nárok na ochranu“. Uplatňovanie lex loci protectionis je niekedy upravené v predpisoch venovaných medzinárodnému právu súkromnému. V iných prípadoch vnútroštátne súdy odvodzujú toto uplatňovanie priamo z článku 5 ods. 2 Bernského dohovoru. Pozri ďalej FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, body 12.22 až 12.28, 13.13 až 13.45 a 14.06 až 14.09; a KONO, T. (ed.): c. d. v poznámke pod čiarou 13 vyššie.

38 Pozri FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, bod 13.74. Vo svetle otázok položených Súdnym dvorom počas pojednávania chcem zdôrazniť, že vzhľadom na uvedené vysvetlenie odkaz na „podmienky… zodpovednosti“ v článku 15 písm. a) nariadenia RÍM II skutočne nemožno vykladať tak, že pokrýva záležitosť platnosti zmluvnej licencie alebo postúpenia, na ktorú sa žalobca odvoláva. Tento odkaz má pokryť „faktory bytostne vlastné zodpovednosti“, ako sú otázky „povahy zodpovednosti (objektívnej alebo subjektívnej); vymedzenia zavinenia vrátane otázky, či opomenutie môže predstavovať zavinenie; príčinnej súvislosti medzi udalosťou, ktorá viedla k vzniku škody, a škodou; potenciálne zodpovedných osôb“ (a tak ďalej) <pozri návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky [KOM(2003) 427 v konečnom znení, s. 13], dôvodová správa, s. 23>. Opäť platí, že otázka platnosti nemá s týmito „faktormi“ nič spoločné. Podobne ani odkaz v článku 15 písm. f) nariadenia RÍM II na „os[oby], ktoré majú právo na náhradu škody, ktorú utrpeli osobne“, skutočne nemožno chápať tak, že pokrýva túto otázku. Tento dosť nejasný odkaz sa týka otázky, „či iná osoba než ‚priama obeť‘ môže získať náhradu škody, ktorá vznikla ‚následne‘, po škode, ktorú utrpela obeť… ako napríklad… v prípade škody, ktorú utrpeli deti alebo manžel zosnulej osoby“ [tamže, s. 24; pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 10. decembra 2015, Lazar (C‑350/14, EU:C:2015:802, body 25 až 28)]. Takáto otázka je svojou podstatou odlišná od otázky, či je žalobca beneficientom platnej licencie alebo postúpenia pohľadávky.

41 Pre rovnaký názor pozri LUCAS, A.: c. d. v poznámke pod čiarou 40 vyššie, s. 761 až 775, najmä s. 769 a 770; FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, body 13.104, 14.182 a 14.183; PLENDER, R., WILDERSPIN, M.: c. d. v poznámke pod čiarou 14 vyššie, body 22‑041 až 22‑047; DREXL, J.: c. d. v poznámke pod čiarou 40 vyššie, bod 3:301.C02; HEINZE, C.: Article 3:504: Formal validity. In: BASEDOW, J., et al. (eds): c. d. v poznámke pod čiarou 30 vyššie, bod 3:504.C02. Okrem toho sa zdá, že v prevažnej väčšine členských štátov sa uplatňuje „zmluvná“ charakterizácia (pre porovnávaciu analýzu pozri KONO, T.: c. d. v poznámke pod čiarou 13 vyššie).

42 Skutočne písomný dokument zvyčajne zaručuje, že autor je riadne informovaný o tom, s čím súhlasí. Pozri GUIBAULT, L., HUGENHOLTZ, P. B. et al.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, s. 31 a 67; VAN EECHOUD, M. M. M.: Choice of Law in Copyright and Related Rights: Alternatives to the Lex Protectionis. In: Kluwer Law International , 2003, s. 196, 197, 203 až 205; a RAYNARD, J.: c. d. v poznámke pod čiarou 21 vyššie, s. 641 až 654.

43 Konkrétne povedané, hoci článok 11 nariadenia RÍM I pojem „formálna platnosť“ nevymedzuje, Giulianova a Lagardeho správa uvádza, že pojem „forma“ sa na účely tohto ustanovenia vzťahuje na „každý vonkajší prejav, ktorý sa vyžaduje zo strany osoby vyjadrujúcej vôľu byť právne viazaný a bez ktorého by sa takýto prejav vôle nepovažoval za plne účinný“ (tamže, s. 29). To samozrejme zahŕňa požiadavku, aby autorskoprávna licenčná zmluva alebo zmluva o postúpení autorských práv mala písomnú formu pod hrozbou neplatnosti.

47 Skutočnosť, že požiadavky, o ktorých sa v prejednávanej veci diskutuje, sa často objavujú v autorských zákonoch štátov (a nie v ich zmluvnom kódexe) a niekedy sú formulované tak, akoby sa netýkali zmluvy, ale autorských práv „ako takých“ (porovnaj napríklad § 90 ods. 3 britských Copyright, Designs and Patents Acts (zákony o autorských právach, dizajnoch a patentoch), podľa ktorého „ postúpenie autorských práv nie je účinné, ak nie je v písomnej forme…“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát) a článok 53 poľského autorského zákona, podľa ktorého „ zmluva [o postúpení autorských práv] musí byť uzavretá písomne…“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát)), je nepodstatná. Charakterizácia na účely určenia príslušných kolíznych noriem nemôže závisieť od formálnej klasifikácie alebo presného znenia určitých pravidiel podľa domnelých rozhodných práv. Musí sa uskutočniť nezávisle od týchto úvah, s ohľadom na autonómne vymedzené kategórie a povahu podkladovej otázky. Z dôvodov vysvetlených vyššie na účely kolíznych noriem platí, že keď vnútroštátne zákonodarné orgány stanovia takéto požiadavky vo svojich autorských zákonoch, opúšťajú kategóriu „autorské práva ako také“ a vstupujú do kategórie „zmluvy“.

48 Pozri bod 20 vyššie.

49 Komisia tak vysvetlila, že podľa jej názoru (i) zmluva o výhradnej licencii je formálne platná podľa článku 11 nariadenia RÍM I, pretože všeobecné pravidlá o zmluvách stanovené v poľskom práve pripúšťajú ústne zmluvy; (ii) nedošlo k postúpeniu poľských autorských práv, pretože poľský autorský zákon vyžaduje pre platnosť postúpenia písomnú formu; (iii) nemecké autorské práva však boli na základe tejto zmluvy platne postúpené, pretože v nemeckom autorskom zákone žiadna takáto požiadavka neexistuje.

53 Preto, aby sa v tejto veci predišlo ďalším nejasnostiam, nemecká Spaltungstheorie (teória rozdelenia) by sa podľa môjho názoru nemala v súvislosti so zmluvami týkajúcimi sa práva duševného vlastníctva brať do úvahy. Článok 14 ods. 1 nariadenia RÍM I to potvrdzuje. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na postúpenie vlastníckeho práva (vecného práva), ale na dobrovoľné postúpenie pohľadávok . Každopádne však analogicky stanovuje, že „vzťah“ medzi postupcom a postupníkom sa spravuje právnym poriadkom, ktorý sa uplatňuje na zmluvu medzi postupcom a postupníkom podľa tohto nariadenia. Z jeho odôvodnenia 38 vyplýva, že normotvorca použil pojem „vzťah“, aby v tých niekoľkých členských štátoch, ktoré takéto rozlíšenie uplatňujú, zahrnul „zmluvu“ aj „akt nakladania“. Normotvorca Únie tak na účely nariadenia RÍM I odmietol názor, že by sa jedna transakcia mala analyzovať ako dva samostatné právne „úkony“, ktorých „formálna platnosť“ by sa mohla spravovať dvoma rôznymi právnymi poriadkami. Naopak, normotvorca rozlišoval medzi platnosťou postúpenia a odporovateľnosťou tohto postúpenia voči tretím osobám (čo je záležitosť ponechaná na vnútroštátne kolízne normy).

54 To samozrejme vyvoláva samostatnú otázku, či je tretia strana, napríklad IU, oprávnená vzniesť námietku neplatnosti licenčnej zmluvy (alebo doložky) alebo zmluvy (alebo doložky) o postúpení z dôvodu nesplnenia týchto požiadaviek. Často je neplatnosť (alebo neexistencia) vyplývajúca z takéhoto pochybenia relatívna , teda môže sa jej dovolávať len ten, kto má z ochrany týchto požiadaviek prospech, konkrétne autor. Táto samostatná otázka je svojou povahou zjavne tiež „zmluvná“ otázka, ktorú spravuje príslušný lex contractus .

61 Pozri FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d. v poznámke pod čiarou 11 vyššie, body 14.164 až 14.174, 14.156, a Giulianovu a Lagardeho správu, s. 31. Keďže nejde o záväzok, ale len o mieru voľnej úvahy, článok 9 nariadenia RÍM I vytvára určitú neistotu, či by sa požiadavky na formu stanovené v lex protectionis mohli uplatňovať ako „loi de police“. Tento stupeň neistoty je však neoddeliteľnou súčasťou nariadenia v jeho súčasnej podobe. Na jej odstránenie by normotvorca Únie musel buď (i) úplne vylúčiť možnosť uplatňovať „loi de police“ v súvislosti s formou, alebo (ii) zaviesť povinné uplatňovanie požiadaviek na formu stanovených v lex protectionis podľa článku 11.

63 V tomto smere by mal predkladajúci vnútroštátny súd vlastne overiť niekoľko skutočností. Po prvé uvedený súd by mal overiť, či príslušné zmluvy boli skutočne uzavreté v Poľsku za prítomnosti účastníkov konania (alebo ich zástupcu), ako sa zrejme domnieva (pozri bod 44 vyššie). Z vysvetlenia skutkového stavu by sa totiž mohlo zdať, že BT vopred, a možno z Nemecka , poverila fotografa vyhotovením fotografií. Možno boli zmluvy uzavreté v tomto okamihu. Ak sa však strany v čase uzavretia zmluvy nachádzajú v rôznych krajinách, podľa článku 11 ods. 2 je zmluva formálne platná, ak spĺňa formálne požiadavky (i) lex contractus alebo (ii) „právneho poriadku jednej z krajín, v ktorej sa nachádza jedna zo zmluvných strán alebo jej zástupca v čase uzavretia zmluvy“, alebo (iii) „právneho poriadku krajiny, v ktorej jedna zo zmluvných strán mala v tom čase svoje obvyklé bydlisko“. Nemožno teda vylúčiť, že sa na základe bodov (ii) alebo (iii) uplatňuje nemecké právo . Ak je to tak, potom by predmetné zmluvy boli formálne platné podľa článku 11 ods. 2, keďže nemecké právo zrejme neobsahuje požiadavku písomnej formy takejto zmluvy. Po druhé za predpokladu, že platnosť zmlúv sa spravuje výlučne poľským právom, je úlohou predkladajúceho vnútroštátneho súdu objasniť, či výhradné licenčné zmluvy patria do pôsobnosti článku 53 poľského autorského zákona a či sa tretia strana, akou je IU, môže podľa poľského práva dovolávať neplatnosti takýchto zmlúv z dôvodu porušenia požiadavky stanovenej v uvedenom ustanovení (pozri poznámku pod čiarou 54 vyššie). Napokon BT pred Súdnym dvorom uviedla, že fotograf neskôr postúpenie písomne potvrdil. Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, aký účinok má toto potvrdenie podľa poľského práva na platnosť zmlúv.