C-179/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 4. júna 2026( 1 )

Vec C ‑ 179/25 P

Marina Tauber

3. Všeobecný súd tiež zamietol žalobu odvolateľky v rozsahu, v akom sa na základe článku 268 ZFEÚ domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku prijatia sporných pôvodných aktov.

4. Toto odvolanie, ktoré patrí do rámca reštriktívnych opatrení prijatých Radou na žiadosť Moldavskej republiky, kandidátskej krajiny na pristúpenie k Európskej únii, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa najmä k výkladu, ktorý Všeobecný súd podal v súvislosti s kritériom zaradenia na zoznam týkajúcim sa plánovania násilných demonštrácií, ich riadenia a účasti na nich, stanoveným v článku 1 ods. 1 písm. a) bode ii) rozhodnutia (SZBP) 2023/891( 6 ) [ďalej len „kritérium ii)“].

Právny rámec a okolnosti predchádzajúce sporu

5. Skutkové a právne okolnosti sporu sú uvedené v bodoch 2 až 13 napadnutého rozsudku. Pre potreby týchto návrhov ich možno zhrnúť odkazom na tieto skutočnosti.

6. Odvolateľka je politička moldavskej štátnej príslušnosti. Od marca 2019 je poslankyňou parlamentu Moldavskej republiky a bola podpredsedníčkou moldavskej politickej strany ȘOR až do jej rozpustenia 19. júna 2023.

7. Dňa 28. apríla 2023 Rada prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2023/891 a na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ nariadenie (EÚ) 2023/888 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie destabilizujúce Moldavskú republiku( 7 ).

…“

9. Článok 2 ods. 1 písm. a) tohto rozhodnutia stanovuje zmrazenie všetkých finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré vlastnia, majú v držbe alebo kontrolujú fyzické osoby, subjekty alebo orgány zodpovedné za činnosti alebo politiky, ktoré podkopávajú alebo ohrozujú zvrchovanosť a nezávislosť Moldavskej republiky, alebo demokraciu, právny štát, stabilitu či bezpečnosť v Moldavskej republike, podporujú alebo vykonávajú takéto činnosti alebo politiky, a to ktoroukoľvek z troch činností uvedených predchádzajúcom bode.

10. Spornými pôvodnými aktmi bolo meno odvolateľky zaradené do zoznamov osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedených v prílohe k rozhodnutiu 2023/891 a v prílohe I k nariadeniu 2023/888, z týchto dôvodov:

„Marina Tauberová je podpredsedníčkou strany ŞOR a poslankyňou parlamentu Moldavskej republiky. Bola obžalovaná vo veci bankového podvodu a je vyšetrovaná v dvoch trestných veciach v Moldavskej republike týkajúcich sa nezákonného financovania od organizovanej zločineckej skupiny a falšovania správy o finančnom hospodárení strany ŞOR.

Prokurátori 20. decembra 2022 vykonali vo veci nezákonného financovania strany Ilana Shora niekoľko prehliadok. Orgány Moldavskej republiky následne identifikovali peniaze, ktoré sa mali podľa názoru prokurátorov použiť na organizovanie protivládnych protestov a na vyplatenie účastníkov týchto demonštrácií.

V roku 2023 boli po protestoch organizovaných Ľudovým hnutím, ktorého súčasťou je aj strana ŞOR, zaistené nože, horľaviny a dýky. Boli zaznamenané násilnosti a roztržky medzi políciou a demonštrantmi, pričom bolo zadržaných 54 osôb vrátane maloletých. Podľa Generálneho policajného inšpektorátu Moldavskej republiky patrila Marina Tauberová k hlavným organizátorom protestov strany ŞOR a Ľudového hnutia.

14. Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu.

15. Pokiaľ ide o návrhy na zrušenie, ktoré jediné sú relevantné v rámci tohto odvolania, Všeobecný súd uviedol, že kritériá uvedené v článku 1 ods. 1 písm. a) a v článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2023/891 majú alternatívnu povahu. Preto preskúmal iba tie žalobné dôvody a tvrdenia, ktorými odvolateľka spochybňovala zákonnosť sporných aktov v rozsahu, v akom sa zakladali na výhrade, podľa ktorej riadila a plánovala násilné demonštrácie v Moldavskej republike v zmysle kritéria uvedeného v bode ii) týchto ustanovení. Nevyjadril sa naopak k tým, ktorými spochybňovala zákonnosť týchto aktov v rozsahu, v akom sa zakladali na výhrade, podľa ktorej je odvolateľka zodpovedná za závažné finančné pochybenia týkajúce sa verejných finančných prostriedkov a za neoprávnený vývoz kapitálu v zmysle bodu iii) uvedených ustanovení.

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

16. Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 3. marca 2025 podala odvolateľka odvolanie proti napadnutému rozsudku. Navrhuje, aby Súdny dvor:

– zrušil napadnutý rozsudok,

– s konečnou platnosťou sám rozhodol vo veci a zrušil sporné akty v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú,

19. Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania tri odvolacie dôvody. Prvý sa v podstate zakladá na nesprávnych právnych posúdeniach pri preskúmaní námietky nezákonnosti smerujúcej proti rozhodnutiu 2023/891 a nariadeniu 2023/888, ako aj na neexistencii právneho základu a na zneužití právomoci. Druhý sa týka hodnotenia dôkazov na účely uplatnenia kritéria ii). Tretí sa týka preskúmania Všeobecného súdu, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení základných práv.

O prvom odvolacom dôvode, ktorý je založený na nesprávnych právnych posúdeniach pri preskúmaní námietky nezákonnosti rozhodnutia 2023/891 a nariadenia 2023/888

23. Po druhé odvolateľka namieta „procesnú chybu“, ktorej sa Všeobecný súd dopustil tým, že v bode 175 napadnutého rozsudku odmietol rozhodnúť o návrhoch na prijatie opatrení na zabezpečenie priebehu konania, o ktoré odvolateľka na tomto súde požiadala. Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje vo veciach, o ktorých rozhoduje. Pri hodnotení dôkazov postupuje nezávisle a toto hodnotenie nie je predmetom preskúmania Súdnym dvorom v konaní o odvolaní s výnimkou prípadu skreslenia dôkazných prostriedkov predložených Všeobecnému súdu alebo prípadu, keď vecná nesprávnosť zistení Všeobecného súdu vyplýva z listín nachádzajúcich v spise( 9 ), čo zrejme nie je prípad prejednávanej veci. Zastávam teda názor, že aj túto výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú.

24. Teraz sa budem zaoberať nesprávnymi právnymi posúdeniami, ktoré sú Všeobecnému súdu vytýkané v prvom odvolacom dôvode. Na úvod považujem za potrebné spresniť ich presný rozsah. Odvolateľka totiž nespochybňuje ani to, že cieľ spočívajúci v upevňovaní a podpore demokracie a právneho štátu v treťom štáte, ktorý je kandidátom na pristúpenie k Únii, patrí medzi ciele spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) v zmysle článku 21 ods. 2 písm. b) ZEÚ, ani to, že na dosiahnutie tohto cieľa Rada v zásade môže prijať reštriktívne opatrenia zamerané na zabránenie organizovaniu násilných demonštrácií. Jej argumentácia teda nespochybňuje ani právomoc Rady prijať sporné akty, ani zákonnosť kritéria ii) ako takého. Týka sa skôr cieľa, ktorý mal byť skutočne sledovaný uplatnením predmetných opatrení za okolností prejednávanej veci.

27. V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 50 až 57 napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry týkajúcej sa reštriktívnych opatrení preskúmal, či cieľ sledovaný Radou, ako vyplýva z obsahu a cieľa predmetných aktov, spadá pod SZBP a osobitne pod jeden z cieľov uvedených v článku 21 ods. 2 ZEÚ( 11 ). Na tento účel uviedol, že rozhodnutie 2023/891 sa zameriava na osoby zodpovedné za konanie, ktoré podkopáva alebo ohrozuje zvrchovanosť, nezávislosť, demokraciu, právny štát, stabilitu či bezpečnosť Moldavskej republiky. Tieto opatrenia tiež zasadil do kontextu podpory, ktorú Únia poskytuje tretiemu kandidátskemu štátu, ktorý podľa posúdenia Rady čelí destabilizačnému konaniu vyžadujúcemu okamžitú reakciu. Všeobecný súd preto mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dospieť k záveru, že sporné akty vzhľadom na svoj cieľ a obsah priamo súvisia s cieľom upevňovania a podpory demokracie a právneho štátu v zmysle článku 21 ods. 2 písm. b) ZEÚ.

28. Okrem toho Všeobecný súd v bode 65 napadnutého rozsudku v rámci vykonania svojho nezávislého posúdenia skutkového stavu konštatoval, že odvolateľka nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že Rada sledovala skrytý cieľ odlišný od cieľa vyplývajúceho z rozhodnutia 2023/891.

29. Všeobecný súd ďalej v tom istom bode konštatoval, že samotná skutočnosť, že Rada vyhovela žiadosti o podporu, ktorú predložila moldavská vláda vzhľadom na konanie ohrozujúce stabilitu Moldavskej republiky, nemôže sama osebe predstavovať dôkaz o zneužití právomoci. Rovnako uviedol, že kritérium ii) je formulované všeobecne a môže sa vzťahovať aj na iné kategórie osôb, nielen na opozičných politikov. V tejto súvislosti poznamenávam, že znenie tohto kritéria sa zameriava na konanie, a to na priame alebo nepriame riadenie alebo plánovanie násilných demonštrácií, a nie na členstvo v opozičnej politickej strane.

33. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a vzhľadom na to, že odvolateľka nespochybňuje, že Rada mohla prijať reštriktívne opatrenia na podporu demokracie a právneho štátu v Moldavskej republike, zastávam názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vzhľadom na neexistenciu zneužitia právomoci zamietol argumentáciu založenú na porušení článkov 2 a 8 ZEÚ, ako aj článku 21 ods. 1 ZEÚ. Preto navrhujem, aby Súdny dvor prvý odvolací dôvod zamietol.

O druhom odvolacom dôvode, ktorý je založený na nesprávnych právnych posúdeniach pri zohľadnení dôkazov a pri uplatnení kritéria ii)

34. Druhým odvolacím dôvodom, ktorý je rozdelený na štyri časti, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že jeho hodnotenie dôkazov použitých na odôvodnenie jej zaradenia na sporný zoznam na základe kritéria ii), ktoré sa v podstate týka organizovania násilných demonštrácií, bolo poznačené viacerými nesprávnymi právnymi posúdeniami a skresleniami.

35. V rámci prvej časti kritizuje použitý spôsob dokazovania, a to z dôvodu, že Všeobecný súd tým, že vychádzal z novinových článkov, nepoužil najspoľahlivejšiu metódu dokazovania. V druhej časti spochybňuje hodnotenie týchto dôkazov na účely preukázania splnenia kritéria ii), najmä pokiaľ ide o násilný úmysel predmetných demonštrácií. V tretej časti vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne posúdil súvislosť medzi jej správaním a cieľom reštriktívnych opatrení, keď rozhodol, že je zodpovedná za konanie, ktoré v záujme Ruskej federácie ohrozuje zvrchovanosť a právny štát v Moldavskej republike. Napokon vo štvrtej časti tvrdí, že Všeobecný súd nevyvodil dôsledky z rozpustenia jej strany, hoci táto okolnosť podľa nej vylučovala, že by mohla naďalej spĺňať kritérium ii).

39. V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu tak v rozsahu, v akom odvolateľka vyzýva Súdny dvor, aby spochybnil konkrétne posúdenie dôkaznej hodnoty písomností v spise Všeobecným súdom, jej argumentácia naráža na špecifické obmedzenie odvolania. Táto časť je naproti tomu prípustná v rozsahu, v akom sa Všeobecnému súdu vytýka, že potvrdil uplatnenie nesprávneho právneho kritéria Radou na posúdenie dôkaznej hodnoty predložených dôkazov.

40. Pokiaľ ide o vecnú podstatu, Súdny dvor už uviedol, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej vyplýva po prvé, že ak bol dôkaz riadne získaný, nemožno jeho prípustnosť spochybniť pred Všeobecným súdom, a po druhé, že jediným relevantným kritériom pre posúdenie dôkaznej hodnoty riadne predložených dôkazov je ich dôveryhodnosť( 15 ).

41. Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o preskúmanie reštriktívnych opatrení, účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno určitej osoby do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú takéto opatrenia, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. Na tento účel je jeho povinnosťou overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností vzhľadom na predložené informácie alebo dôkazy, ako aj posúdiť ich dôkaznú silu v závislosti od okolností prejednávanej veci( 16 ).

42. Vzhľadom na túto judikatúru sú podľa môjho názoru obe výhrady tvoriace túto časť, pripomenuté v bode 37 vyššie, založené na tom istom nesprávnom predpoklade. Relevantnou otázkou nebolo, či Rada zabezpečila dôkazy, ktoré sú v absolútnom vyjadrení najspoľahlivejšie, ani či mohla získať ďalšie oficiálne dôkazy. Všeobecný súd mal určiť len to, či skutočne predložené dôkazy sú dostatočne presné, spoľahlivé a koherentné na to, aby podložili odôvodnenie zaradenia na zoznam.

47. Nijaké nesprávne právne posúdenie nevidím ani v posúdení Všeobecného súdu, podľa ktorého odvolateľke prináležalo, aby presne identifikovala skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o spoľahlivosti použitých novinových článkov. Keďže Rada predložila podrobné dôkazy, nestačilo, aby žalobkyňa všeobecným spôsobom tvrdila, že bolo možné získať oficiálne alebo spoľahlivejšie dôkazy. Prináležalo jej naopak konkrétne poukázať na nepresnosti, rozpory alebo opomenutia, ktoré by mohli ovplyvniť dôveryhodnosť predložených dokumentov.

48. Zastávam teda názor, že prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba vyhlásiť za neprípustnú v rozsahu, v akom v skutočnosti smeruje k spochybneniu konkrétneho posúdenia dôkaznej sily dôkazov v spise Všeobecným súdom. Naproti tomu ju treba zamietnuť ako nedôvodnú v rozsahu, v akom sa ňou tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení tým, že potvrdil správnosť zohľadnenia dôkazov pochádzajúcich z neoficiálnych zdrojov Radou a tým, že nesankcionoval nepoužitie metódy dokazovania, ktorú odvolateľka prezentuje ako „najspoľahlivejšiu“.

O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

49. Pokiaľ ide o druhú časť druhého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka bodov 114 až 131 napadnutého rozsudku, vzhľadom na rôznorodosť výhrad sformulovaných odvolateľkou považujem za užitočné hneď na úvod spresniť jej rozsah. Najprv preskúmam prípustnosť tejto časti. Potom vysvetlím, do akej miery môže judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúca sa „násilných úmyslov“ objasniť túto analýzu. Nakoniec vysvetlím, prečo podľa môjho názoru aj za predpokladu, že Všeobecný súd mohol z písomností v spise vyvodiť existenciu násilných úmyslov, takéto zistenie samo osebe neumožňovalo splniť kritérium ii).

54. V druhom rade je potrebné upresniť, do akej miery možno pri preskúmaní tejto časti zohľadniť judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd( 25 ), ktorý zakotvuje slobodu zhromažďovania a združovania. Ide najmä o pojem „násilné úmysly“ pri výkone slobody demonštrovania, na ktorý Všeobecný súd odkázal v napadnutom rozsudku a ktorý odvolateľka uvádza na podporu tejto časti druhého odvolacieho dôvodu.

55. Zastávam názor, že táto judikatúra má nepochybný význam pre spresnenie pojmu „násilné úmysly“ v kontexte demonštrácií a pre zabránenie tomu, aby sa zamieňal s jednoduchou vôľou vyvolávať výtržnosti, podnecovať nepokoje alebo rozdúchavať nespokojnosť. Ako spresnil Všeobecný súd v bode 78 napadnutého rozsudku, ESĽP konštatoval, že článok 11 EDĽP nechráni demonštráciu, ak jej organizátori alebo účastníci majú násilné úmysly, podnecujú k násiliu alebo inak odmietajú základy demokratickej spoločnosti( 26 ). Rovnako podotýkam, že ESĽP spresnil, že ani samotné riziko nepokojov, ani samotná možnosť, že sa k demonštrácii pripoja osoby s násilnými úmyslami, samy osebe nestačia na to, aby demonštrácia prišla o svoju ochranu( 27 ).

56. Zastávam však názor, že túto judikatúru nemožno ako takú uplatniť na prejednávanú vec. V uvedených rozsudkoch išlo o to, či predmetné činy ešte spadajú do rámca výkonu slobody pokojného zhromažďovania chránenej článkom 11 EDĽP. V prejednávanej veci však ide o odlišnú otázku. Ide o určenie, či sú podmienky kritéria ii) splnené. Je pravda, že táto judikatúra môže užitočným spôsobom objasniť pojem „násilné úmysly“ v kontexte demonštrácií. Nemôže však sama osebe určiť uplatnenie predmetného kritéria zaradenia na zoznam. Toto kritérium spadá do odlišného právneho rámca, ktorý sa síce môže v určitých aspektoch prekrývať so slobodou demonštrovania, ale ktorého špecifické podmienky sa musia posudzovať samostatne vzhľadom na osobitné požiadavky sporov týkajúcich sa reštriktívnych opatrení.

60. V prejednávanej veci pritom, ako vyplýva z bodov 114 a 115 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd zameral svoje odôvodnenie na otázku, či bolo preukázané, že odvolateľka mala „násilné úmysly“. V tejto súvislosti je pravda, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd správne konštatoval, že niektoré dôkazy v spise, citované najmä v bodoch 117 až 122 napadnutého rozsudku, preukazujú násilné úmysly. Tieto dôkazy posudzované spoločne bolo možné považovať za dôkazy odhaľujúce konfrontačnú stratégiu( 29 ). Práve v tomto bode sa však Všeobecný súd podľa môjho názoru dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval toto konštatovanie za postačujúce na vyvodenie záveru, že kritérium ii) bolo splnené. Inými slovami, problematické je to, že Všeobecný súd posilnil subjektívnu stránku na úkor skutkovej stránky.

61. Zdá sa totiž, že Všeobecný súd zamenil dve odlišné roviny. Prvou je rovina vymedzenia rozsahu pokojných demonštrácií, prevzatá z judikatúry týkajúcej sa článku 11 EDĽP. V tejto súvislosti, ako som uviedol v bode 55 týchto návrhov, pojem „násilné úmysly“ je relevantný a môže zohrávať rozhodujúcu úlohu pri určení, či sa na predmetné činy ešte vzťahuje ochrana spojená so slobodou pokojného zhromažďovania. Druhou je rovina uplatňovania kritéria ii), ktorá je špecifická pre reštriktívne opatrenia Únie. V tejto oblasti prináležalo Všeobecnému súdu overiť, či demonštrácie, na ktorých sa odvolateľka zúčastnila alebo ktoré plánovala, riadila, podporovala alebo uľahčovala, mali samy osebe násilný charakter v zmysle uplatniteľného kritéria, čo neurobil.

66. Pokiaľ ide vecnú podstatu, podľa môjho názoru výhrady odvolateľky nemôžu uspieť. Odvolateľka v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že pripísal neprimeraný význam kvalifikácii jej strany ako proruskej alebo naklonenej Rusku, hoci takáto charakteristika podľa jej názoru nemôže preukazovať ani vôľu pripojiť Moldavskú republiku k Ruskej federácii, ani podporu jej protiprávneho konania. Tvrdí tiež, že samotná existencia väzieb s Ruskou federáciou nepostačuje na splnenie kritéria zaradenia na zoznam.

67. Podľa môjho názoru túto argumentáciu nemožno prijať. Ako uviedla Rada vo svojej duplike, kvalifikácia strany odvolateľky ako proruskej nepredstavuje jedinú skutočnosť, ktorú Všeobecný súd zohľadnil. Je súčasťou súboru konkrétnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, z ktorých tento súd vychádzal pri posudzovaní, či predmetné demonštrácie podkopávali alebo ohrozovali zvrchovanosť a nezávislosť Moldavskej republiky alebo všeobecnejšie demokraciu, právny štát, stabilitu či bezpečnosť v tomto štáte.

68. Okrem toho túto kvalifikáciu nemožno izolovať od normatívneho a skutkového kontextu uvedeného v rozhodnutí 2023/891. Najmä z odôvodnení 4 a 7 tohto rozhodnutia vyplýva, že predmetné konanie sa podľa Rady odohrávalo v kontexte pokusov o destabilizáciu spájaných s Ruskou federáciou, ktorých cieľom bolo využívať energetickú závislosť Moldavskej republiky na vyvolávanie nepokojov medzi obyvateľstvom a vyvíjanie tlaku na moldavskú vládu.

69. Z toho vyplýva, že odvolateľka nemôže dôvodne tvrdiť, že Všeobecný súd vychádzal len z jednoduchých abstraktných väzieb medzi ňou a Ruskou federáciou. V bodoch 134 až 139 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zohľadnil konkrétne väzby zasadené do politického a hospodárskeho kontextu vyplývajúceho z ruskej agresie proti Ukrajine, ako aj súbor dôkazov smerujúcich k preukázaniu, že Ruská federácia sa usilovala, najmä prostredníctvom výcviku určitých osôb k násiliu, zneužiť demonštrácie organizované odvolateľkou s cieľom destabilizovať Moldavskú republiku. Práve vzhľadom na tento súbor dôkazov Všeobecný súd usúdil, že tieto demonštrácie možno považovať za súčasť takéhoto destabilizačného konania.

74. V prejednávanej veci pritom rozpustenie strany ȘOR samo osebe nespôsobilo nezákonnosť zachovania sporných opatrení. Kritérium ii) nie je formulované s odkazom na členstvo v určitej politickej organizácii, ale týka sa plánovania násilných demonštrácií alebo iných násilných činov, ich riadenia, účasti na nich, ich podpory alebo uľahčovania. Hoci sa teda vytýkané konanie v skutočnosti odohrávalo v straníckom rámci, z právneho hľadiska od neho nevyhnutne nezáviselo. Zánik tohto rámca teda sám osebe nepostačoval na vylúčenie, že odvolateľka by mohla naďalej spĺňať predmetné kritérium.

75. Všeobecný súd sa navyše neobmedzil na vylúčenie relevantnosti rozpustenia politickej strany odvolateľky, ktorá bola vyhlásená za protiústavnú, v júni 2023. V bode 146 napadnutého rozsudku zohľadnil aj nedávne osobné správanie dotknutej osoby, najmä jej zapojenie do plánovania predmetných demonštrácií, jej vyhlásenia spôsobilé vyvolať na týchto demonštráciách nepokoje, ako aj jej činnosť na sociálnych sieťach. Na základe tohto súboru dôkazov správne usúdil, že Rada mohla oprávnene dospieť k záveru, že odvolateľka naďalej spĺňa kritérium ii).

76. Ani tvrdenie založené na neexistencii nových násilných demonštrácií v období bezprostredne po pôvodnom zaradení na zoznam sa mi nezdá presvedčivé. Judikatúra pripomenutá v bode 73 vyššie neukladá Rade povinnosť predložiť pri každom opätovnom preskúmaní nové skutočnosti rovnakej povahy, ako sú tie, na ktorých bolo založené pôvodné zaradenie na zoznam. Vyžaduje aktualizované preskúmanie s cieľom overiť, či sú pôvodné dôvody naďalej relevantné vzhľadom na situáciu existujúcu ku dňu ponechania na zozname.

O treťom odvolacom dôvode, ktorý je založený na nesprávnom právnom posúdení porušenia základných práv

80. Tretím odvolacím dôvodom odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 164 až 167 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že predmetné reštriktívne opatrenia nepredstavujú neprimeraný zásah jednak do právneho štátu a do jej slobody vykonávať politickú činnosť a jednak do jej práva vlastniť majetok, ako aj do jej slobody podnikania.

81. Rada a Komisia túto argumentáciu spochybňujú.

82. Pred preskúmaním vecnej podstaty tohto odvolacieho dôvodu je potrebné posúdiť jeho prípustnosť. Podľa ustálenej judikatúry v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia na podporu tohto návrhu, inak je odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustný. Je úlohou Súdneho dvora, aby overil, v prípade potreby ex offo , či je táto požiadavka splnená( 33 ).

83. V prejednávanej veci sa mi táto požiadavka zdá byť splnená. Odvolateľka jasne uvádza body 164 až 167 napadnutého rozsudku a v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že predmetné reštriktívne opatrenia jej vzhľadom na sledované ciele nespôsobujú neprimerané ťažkosti. V tejto súvislosti sa odvoláva najmä na judikatúru ESĽP týkajúcu sa násilných úmyslov v rámci článku 11 EDĽP a vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil rozpustenie strany ȘOR.

84. Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod dostatočne jasne identifikuje tak napádané body napadnutého rozsudku, ako aj právne tvrdenia uvádzané na ich podporu. Podľa môjho názoru je teda prípustný.

88. Podľa môjho názoru táto úvaha nie je poznačená nijakým nesprávnym právnym posúdením. Ako už bolo uvedené v rámci analýzy štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu, sporné opatrenia neboli prijaté z dôvodu členstva odvolateľky v opozičnej politickej strane, ale z dôvodu konania, ktoré sa považuje za konanie spĺňajúce kritérium ii). Samotným svojím cieľom ju teda nezbavujú možnosti pokračovať vo výkone legálnej politickej činnosti. Tieto opatrenia tiež nezasahujú do podstaty jej základných práv, najmä jej práva vlastniť majetok a slobody podnikania, keďže sú obmedzené, reverzibilné a spojené so špecifickými zárukami režimu reštriktívnych opatrení( 35 ).

89. Napokon tvrdenie, že Všeobecný súd nezohľadnil zmenu kontextu vyplývajúcu z rozpustenia strany ȘOR, nemôže uspieť. Všeobecný súd túto okolnosť výslovne preskúmal v bodoch 142 až 150 napadnutého rozsudku. Ako bolo uvedené v bode 77 vyššie, Všeobecný súd správne konštatoval, že toto rozpustenie nestačí na to, aby sa opatrenia prijaté voči odvolateľke stali bezpredmetnými, a to vzhľadom na ich cieľ, kontext a osobné správanie dotknutej osoby.

90. Na základe týchto úvah navrhujem, aby Súdny dvor tretí odvolací dôvod, ktorý je založený na nesprávnom právnom posúdení proporcionality reštriktívnych opatrení a údajného porušenia základných práv odvolateľky, zamietol.

Záver analýzy

91. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd dopustil pri výklade kritéria ii), navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhej časti druhého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho zrušil napadnutý rozsudok. Ako totiž vyplýva z bodov 99 a 100 napadnutého rozsudku, násilná povaha demonštrácií bola na Všeobecnom súde spochybnená. Všeobecný súd však neoveril, či predmetné demonštrácie skutočne viedli k činom, ktoré možno kvalifikovať ako „násilné“ v zmysle kritéria ii). Na zamietnutie žaloby posunul svoje preskúmanie smerom k subjektívnemu úmyslu odvolateľky, hoci takáto stránka nepatrí medzi špecifické podmienky tohto kritéria.

Návrh

96. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol:

1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 18. decembra 2024, Tauber/Rada (T‑493/23, EU:T:2024:904), sa zrušuje.

2. Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie.

3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.

1 Jazyk prednesu: francúzština

8 Pozri okrem iného rozsudky z 15. mája 2025, Kiene a i./Parlament a Rada (C‑487/24 P, EU:C:2025:357, bod 21), a z 26. marca 2026, Pumpjanskij a i./Rada (C‑696/23 P, C‑704/23 P, C‑711/23 P, C‑35/24 P a C‑111/24 P, ďalej len „rozsudok Pumpjanskij“, EU:C:2026:245, bod 157).

9 Pozri rozsudok z 26. januára 2017, Mamoli Robinetteria/Komisia (C‑619/13 P, EU:C:2017:50, bod 117 a citovaná judikatúra).

10 Pozri rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 135), a z 29. novembra 2018, Bank Tejarat/Rada (C‑248/17 P, EU:C:2018:967, bod 86).

11 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015, Ezz a i./Rada (C‑220/14 P, EU:C:2015:147, bod 42 a citovaná judikatúra).

12 Rozsudok z 15. júla 1982 (40/82, EU:C:1982:285). Poukazujem na to, že v tejto veci sa Súdny dvor pri uznaní, že vnútroštátne opatrenie obsahuje skryté obmedzenie, opieral o „určité preukázané skutočnosti“, ktoré viedli k záveru, že britská právna úprava skrýva protekcionistický cieľ a v skutočnosti sa nezameriava na zdravie (bod 37 tohto rozsudku). Spojené kráľovstvo konkrétne zakázalo dovoz vianočných moriek z Francúzska s odvolaním sa na ochranu zdravia zvierat pred pseudomorom hydiny. Súdny dvor však dospel k záveru, že toto obmedzenie v skutočnosti nesleduje cieľ v oblasti zdravia, ale predstavuje skryté obmedzenie, ktoré slúži na protekcionistické účely. Zohľadnil najmä skutočnosť, že opatrenie bolo prijaté v období pred vianočnými sviatkami s cieľom zabrániť dovozu z Francúzska, a to pod tlakom britských výrobcov.

13 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2015, Ezz a i./Rada (C‑220/14 P, EU:C:2015:147, bod 42 a citovaná judikatúra), ako aj z 28. júla 2016, Tomana a i./Rada a Komisia (C‑330/15 P, EU:C:2016:601, bod 37).

20 Rozsudok z 27. novembra 2024 (T‑561/21, EU:T:2024:869, body 132 a 137).

21 Rozsudok z 25. apríla 2024 (C‑308/22, EU:C:2024:350).

22 Pozri okrem iného rozsudok z 26. marca 2026, UC/Rada (C‑455/24 P, EU:C:2026:253, bod 116 a citovaná judikatúra).

23 Pozri body 117 až 124 napadnutého rozsudku.

24 Pozri bod 130 napadnutého rozsudku.

25 Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

28 S vedomím skutočnosti, že reštriktívne opatrenia majú ochrannú povahu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 358)], a teda nepredstavujú trestnoprávne sankcie, môže byť z čisto analytického hľadiska užitočné nazerať na kritérium ii) analogicky so štruktúrou trestného činu. Bez toho, aby toto kritérium samo osebe malo trestnoprávnu povahu, má totiž vo svojej formulácii štruktúru, ktorá pripomína štruktúru skutkovej podstaty trestného činu, čo môže objasniť postup Všeobecného súdu pri uplatnení, podľa môjho názoru nesprávnom, uvedeného kritéria na prejednávanú vec. Podľa prevládajúceho názoru v porovnávacom trestnom práve je „trestný čin“ komplexným pojmom, ktorý zahŕňa jednak konanie, t. j. skutkovú stránku trestného činu, a jednak duševný stav, t. j. jeho intelektuálnu alebo morálnu stránku (pozri PRADEL, J.: Droit pénal comparé . Paris: Dalloz, 2008, 3 e éd., s. 62 a 63, ako aj s. 90 a nasl., pokiaľ ide o analýzu spôsobov, akými rôzne vnútroštátne právne predpisy chápu existenciu subjektívnej stránky trestného činu. Pozri tiež TULKENS, F., VAN DE KERCHOVE, M.: Introduction au droit pénal. Aspects juridiques et criminologiques . Waterloo: Wolters Kluwer, 2007, 8 e éd., s. 358 až 359). V prípade zločinov a prečinov sa morálna stránka skladá z dvoch zložiek, a to z vedomia ( sciens ) a vôle ( volens ), ktoré tak vytvárajú trestnoprávny úmysel (pozri HENNAU, C., VERHAEGEN, J. v spolupráci so SPIELMANN, D., BRUYNDONCKX, A.: Droit pénal général . Bruxelles: Bruylant, 2003, 3 e éd., s. 320; pozri tiež SPIELMANN, D., SPIELMANN, A.: Droit pénal général luxembourgeois . Bruxelles: Bruylant, 2004, 2 e éd., s. 325).

29 Všeobecný súd tak v bodoch 117 až 121 napadnutého rozsudku najmä na základe dôkazov č. 5, 6 a 18 konštatoval existenciu praktiky spočívajúcej v tom, že strana odvolateľky vyberala a odmeňovala osoby, aby sa zúčastňovali na demonštráciách organizovaných touto stranou. Konštatoval tiež osobitnú úlohu odvolateľky pri organizovaní týchto demonštrácií, ako aj existenciu techník utajovania týkajúcich sa vyplácania a dopravy účastníkov do Kišiňova (Moldavsko). K týmto skutočnostiam sa pridali skutočnosti založené jednak na dôkaze č. 22 citovanom v bode 122 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkali zatknutia 24 osôb a zaistenia finančných prostriedkov určených na financovanie demonštrácií, a jednak na dôkazoch č. 20 a 21 citovaných v bode 123 tohto rozsudku, podľa ktorých boli na účely vyvolávania spoločenských nepokojov na týchto zhromaždeniach vyberaní členovia polovojenských skupín, ako aj bývalí vojaci a policajti.

30 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

31 Pre úplnosť analýzy uvádzam, že odvolateľka v bode 45 svojho odvolania uvádza, že niektoré demonštrácie, ktoré organizovala ako podpredsedníčka významnej opozičnej strany, „viedli k násilným činom“. V odpovedi na otázku, ktorú jej položil Súdny dvor na pojednávaní, odvolateľka upresnila, že toto tvrdenie sa týkalo činov, ktoré označila za „izolované, neplánované a sporadické“.

32 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE (C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 46), a z 13. marca 2025, PKK/Rada (C‑72/23 P, EU:C:2025:182, bod 106).

33 Pozri rozsudok Pumpjanskij (bod 157 a citovaná judikatúra).