C-190/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 30. apríla 2026( 1 )

Vec C ‑ 190/25 [Zelabrich] ( i )

LS

2. Vo veci, ktorá bola predložená Súdnemu dvoru, sa nemecký súd pýta, či z výkladu článku 19 ods. 1 nariadenia (ES) č. 2201/2003( 3 ) môže vyplynúť kladná odpoveď na túto otázku z dôvodu, že článok 63 ods. 2 a článok 63 ods. 3 písm. a) tohto nariadenia stanovujú, že každé rozhodnutie o neplatnosti manželstva vydané na základe dohody medzi Talianskom a Svätou stolicou, konkrétne Lateránskeho konkordátu z 11. februára 1929, zmeneného dohodou a dodatkovým protokolom( 4 ) sa na základe odkazu na kapitolu III oddiel 1 uvedeného nariadenia automaticky uznáva ako akékoľvek iné rozhodnutie vydané v manželských veciach súdom členského štátu.

3. Otázka uplatnenia pravidiel o prekážke začatého konania stanovených v článku 19 nariadenia Brusel IIa by sa mala preskúmať zo širšieho hľadiska, než je hľadisko sporu vo veci samej, ktorý sa obmedzuje na Lateránsky konkordát. Článok 63 tohto nariadenia sa totiž vzťahuje na konkordáty uzavreté medzi Svätou stolicou na jednej strane a Portugalskom, Španielskom a Maltou na strane druhej. Posledné dve dohody zavádzajú postup analogický s talianskym postupom uznávania rozsudkov cirkevných súdov. Okrem toho, pokiaľ ide o žaloby podané od 1. augusta 2022, článok 99 nariadenia (EÚ) 2019/1111( 5 ), ktorým sa uvedený článok 63 nahrádza, sa týka posledného konkordátu medzi Svätou stolicou a Portugalskom, v ktorom sa stanovuje takýto postup.

4. V týchto návrhoch, ktoré sa v súlade s požiadavkou Súdneho dvora budú zameriavať na prvú prejudiciálnu otázku, vysvetlím dôvody, pre ktoré podľa môjho názoru nie je možné považovať toto konanie za konanie o anulovaní manželstva v zmysle článku 19 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, a teda dospieť k záveru, že existuje prekážka začatého konania.

„1. Ak sa vedú konania týkajúce sa rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.

…

3. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, každý iný súd odmietne vykonávať právomoc v prospech tohto súdu.

V takom prípade účastník, ktorý podal návrh súdu, ktorý začal konať ako druhý, môže podať svoj návrh na súd, ktorý začal konať ako prvý.“

7. Článok 63 uvedeného nariadenia s názvom „Zmluvy so Svätou stolicou“ znie:

„1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby bola dotknutá Medzinárodná zmluvu (konkordát) medzi Svätou stolicou a Portugalskom, podpísaná vo Vatikáne 7. mája 1940.

…“

B. Lateránsky konkordát

8. Článok 8 ods. 1 a 2 Lateránskeho konkordátu stanovuje:

„1. Manželstvá uzavreté podľa ustanovení kanonického práva sa považujú za manželstvá s občianskoprávnymi účinkami pod podmienkou, že manželstvo je po zverejnení na obecnom úrade zapísané do matriky. Bezprostredne po obrade kňaz alebo jeho zástupca vysvetlí manželom občianskoprávne účinky manželstva a oboznámi ich s článkami codice civile [Občiansky zákonník] týkajúcimi sa práv a povinností manželov. Následne vyhotoví v dvoch vyhotoveniach sobášny list, v ktorom môžu byť uvedené prípadné vyhlásenia manželov podľa občianskeho práva.

…“

2. Rozhodnutia o anulovaní manželstva vydané cirkevnými súdmi, ktoré majú exekučný titul najvyššieho kontrolného cirkevného orgánu, budú na žiadosť účastníkov konania alebo jedného z nich účinné v Taliansku rozhodnutím príslušného Corte d’appello [Odvolací súd, Taliansko], ak tento súd konštatuje, že:

1. je potrebné zohľadniť skutočnosť, že odkazy talianskeho práva na právo miesta, kde bol rozsudok vynesený, treba chápať tak, že sa týkajú kanonického práva;

2. rozhodnutie, ktoré sa stalo vykonateľným podľa kanonického práva, sa považuje za právoplatné;

3. v záujme väčšej istoty treba uviesť, že v každom prípade nedôjde k preskúmaniu merita veci.“

III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

10. GT, nemecký a taliansky štátny príslušník, a LS, ruská štátna príslušníčka s obvyklým pobytom v Nemecku, uzavreli 16. júna 2017 v kostole Santa Maria Apparente v Neapole (Taliansko) konkordátne manželstvo, ktoré bolo zaregistrované v ten istý deň matričným úradom tohto mesta.

11. GT podal 25. januára 2022 návrh na rozvod na Amtsgericht Stuttgart (Okresný súd Stuttgart, Nemecko). Tento súd musí tiež ex offo rozhodnúť o kompenzačnom rozdelení nárokov na dôchodok a na návrh LS o výživnom po rozvode.

17. Pokiaľ ide o druhú otázku, vnútroštátny súd sa pýta na dôsledky konštatovania prekážky začatého konania, ktoré by mali viesť taliansky súd, ktorý nezačal konať ako prvý, toho, aby prerušil konanie v súlade s článkom 19 ods. 1 uvedeného nariadenia.

18. Podľa vnútroštátneho súdu totiž na jednej strane anulovanie manželstva, ak taliansky súd uznal rozsudok cirkevného súdu, nemá rovnaké účinky ako vyhlásenie rozvodu, pokiaľ ide o riešenie jeho dôsledkov nemeckým súdom. Uvádza, že podľa nemeckej judikatúry z neplatného manželstva nemôže vyplývať nijaký hospodársky dôsledok. V prípade nedodržania pravidiel prekážky začatého konania by teda existovalo riziko nezlučiteľných rozhodnutí, čo by mohlo predstavovať dôvod neuznania rozhodnutia konštatujúceho neplatnosť manželstva v súlade s článkom 22 písm. c) nariadenia Brusel IIa.

19. Predkladajúci vnútroštátny súd na druhej strane zdôrazňuje, že z dôvodu mechanizmu prekážky začatého konania je prípadne povinný incidenčne preskúmať uznanie neplatnosti manželstva, ktoré vyhlásila cirkev, talianskym štátom, hoci v tejto súvislosti medzi Spolkovou republikou Nemecko a Svätou stolicou neexistujú dohody.

20. Prekladajúci vnútroštátny súd sa preto pýta, či existuje možnosť nemeckých súdov prerušiť konanie napriek existencii prednostnej medzinárodnej právomoci v prospech týchto súdov.

21. Za týchto podmienok Oberlandesgericht Stuttgart (Vyšší krajinský súd Stuttgart) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Je talianske konanie o uznaní [cirkevného rozsudku] pred Corte di appello di Napoli (Odvolací súd Neapol), ktorý má právomoc podľa článku 8 ods. 2 [Lateránskeho konkordátu], konaním o anulovanie manželstva v zmysle článku 19 ods. 1 nariadenia [Brusel IIa]?

25. Lateránsky konkordát z 11. februára 1929 uzavretý medzi Talianskom a Svätou stolicou bol zmenený dohodou z 18. februára 1984( 13 ). V článku 1 tejto dohody je potvrdená hlavná zásada tohto konkordátu, ktorou je zásada úplnej nezávislosti a zvrchovanosti katolíckej cirkvi, ako aj Talianskej republiky, každej v jej vlastnom poriadku. V súlade s článkom 2 ods. 1( 14 ) uvedeného konkordátu Talianska republika zaručuje katolíckej cirkvi, že môže slobodne vykonávať samostatnú jurisdikciu v oblasti kanonického práva. Podmienky účinnosti rozhodnutí o neplatnosti manželstva vyhlásených cirkevnými súdmi v talianskom poriadku, stanovené v článku 8 ods. 2 toho istého konkordátu, predstavujú uplatnenie zásady uvedenej v jeho článku 1( 15 ).

26. Článok 8 ods. 1 a 2 tohto konkordátu upravuje občianskoprávne účinky manželstiev a vykonateľných rozhodnutí o neplatnosti týchto manželstiev vyhlásených cirkevnými súdmi.

27. Podľa článku 8 ods. 1 prvého pododseku Lateránskeho konkordátu majú uvedené manželstvá občianskoprávne účinky, ak sú zapísané do matriky. Tento zápis však môže byť podľa druhého odseku tohto ustanovenia zamietnutý, ak nie sú dodržané základné občianskoprávne normy [vek manželov, kogentné prekážky vymenované v bode 4 písm. a) dodatkového protokolu].

28. Podľa kanonického práva môžu cirkevné súdy na návrh aspoň jedného z manželov iba vyhlásiť konkordátne manželstvo za neplatné, a to z dôvodov cirkevnej povahy, ktorých je viac( 16 ), ako je stanovené vo všeobecnom občianskom práve.

29. Článkom 8 ods. 2 Lateránskeho konkordátu sú stanovené dve etapy na to, aby neplatnosť konkordátneho manželstva vyvolala občianskoprávne účinky. Na jednej strane rozhodnutia o neplatnosti takéhoto manželstva vyhlásené cirkevnými súdmi( 17 ) musia mať exekučný titul vydaný vyšším cirkevným kontrolným orgánom.

34. Stačí teda, aby boli prejednávané dve žaloby, ktorých predmetom je manželský zväzok. Normotvorca Únie nevyhradil osobitný postup návrhu na anulovanie manželstva, ktorý je založený na existencii dôvodu neplatnosti v čase uzavretia manželstva, keďže neplatný manželský zväzok nemožno zrušiť rozvodom( 23 ).

C. Uplatnenie na tento prípad

35. Konanie o rozvode, ktoré sa začalo na nemeckom súde ako prvé, je v konkurenčnom vzťahu s konaním, ktoré prebieha pred talianskym súdom, ktorý začal konať ako druhý s cieľom dosiahnuť v Taliansku účinky vykonateľného rozhodnutia o neplatnosti manželstva vyhlásenej cirkevným súdom .

36. Je pravda, že predmetom týchto dvoch konaní je dotknutý manželský vzťah. Nejde však o nároky rovnakej povahy. Jedným z nich je rozhodnúť o zrušení manželského zväzku a druhým uznať v talianskom právnom poriadku občianskoprávne účinky neplatnosti manželstva, o ktorej už rozhodol cirkevný súd a ktorá je konečná a vykonateľná . Tieto tri podmienky sú stanovené v článku 8 ods. 2 Lateránskeho konkordátu.

37. Po prvé zo samotného znenia článku 19 ods. 1 nariadenia Brusel IIa vyplýva, že podmienky prekážky začatého konania nie sú splnené. Toto ustanovenie sa týka situácie, keď „sa vedú konania týkajúce sa rozvodu … alebo anulovania manželstva medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov“( 24 ). Tak znenie, ako aj cieľ tohto článku 19 sú jasné. Upravuje postup v prípadoch, keď sa na základe viacerých právomocí uvedených v článku 3 nariadenia Brusel IIa, bez stanovenia hierarchie( 25 ), obrátili na súdy dvoch rôznych členských štátov( 26 ). Cieľom je zabrániť rozporom v rozhodnutiach v oblasti zrušenia manželského zväzku a zabezpečiť právnu istotu v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti( 27 ), na ktorý sa odvoláva odôvodnenie 1 tohto nariadenia.

41. Podobné občianskoprávne konanie existuje v Španielsku. Tak je to aj na Malte a od konkordátu z 18. mája 2004 v Portugalsku( 38 ).

42. Ďalej v článku 8 ods. 2 Lateránskeho konkordátu sú vymenované body preskúmania cirkevného rozsudku príslušným talianskym štátnym súdom. V súvislosti s vyhlásením vykonateľnosti( 39 ) sú bežné v rozsahu, v akom sa týkajú právomoci cirkevného súdu, na ktorý bol podaný návrh, a dodržiavania talianskeho procesného verejného poriadku, pričom nie je potrebné hľadať presnú zhodu s dôvodmi neplatnosti stanovenými v talianskom občianskom práve( 40 ). Treba tiež zdôrazniť, že príslušný taliansky štátny súd musí „konštatovať“, že „sú splnené ostatné podmienky, ktoré talianske právne predpisy vyžadujú na to, aby cudzie rozhodnutia nadobudli účinnosť“( 41 ).

43. Napokon, rovnako ako v iných dvojstranných dohodách uzavretých najmä medzi členskými štátmi a tretími štátmi, ktoré upravujú konanie o preskúmaní na účely uznávania a najmä výkonu rozhodnutí vydaných v každom z týchto štátov, rozhodnutie vydané v jednom štáte vyvoláva účinky, zatiaľ čo v druhom štáte budú tieto účinky rovnocenné až po skončení takéhoto konania.

44. Vo vzťahu medzi Svätou stolicou a Talianskom teda manželstvo, ktoré vyhlásil cirkevný súd za neplatné, umožňuje uzavrieť ďalšie cirkevné manželstvo, zatiaľ čo nové civilné manželstvo nemožno v Taliansku uzavrieť, pokiaľ nebolo ukončené konanie pred príslušným talianskym štátnym súdom. Táto situácia je teda vo všetkých ohľadoch porovnateľná so situáciou mimo priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorej bol rozvod vyhlásený v štáte A, a opätovné manželstvo nie je možné v štáte B bez predbežného preskúmania rozhodnutia vydaného v štáte A. Skutočnosť, že predmetné rozhodnutie vydal cirkevný súd, na tejto logike nič nemení.

1. Článok 6 3 nariadenia Brusel IIa

48. Článok 63 nariadenia Brusel IIa sa nachádza v kapitole V, nazvanej „Vzťah k iným právnym nástrojom“. Normotvorca Únie stanovil zásadu prednosti práva Spoločenstva v článku 59 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorého toto nariadenie nahrádza dohovory existujúce v čase nadobudnutia jeho platnosti, ktoré boli uzavreté medzi dvoma alebo viacerými členskými štátmi a ktoré sa týkajú záležitostí upravených uvedeným nariadením, „bez toho, aby bol dotknutý“ najmä článok 63 tohto nariadenia.

49. Článok 63 nariadenia Brusel IIa vyhradzuje vo vzťahoch medzi členskými štátmi účinky dvojstranných dohôd uzavretých medzi Portugalskom, Talianskom, Španielskom a Maltou na jednej strane a Svätou stolicou na strane druhej, ktoré sú upravené odkazom na kapitolu III tohto nariadenia, ktorá sa týka uznávania a výkonu rozsudkov vydaných v členskom štáte, ako sú definované v článku 2 bode 4 uvedeného nariadenia. Uplatní sa teda článok 21 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, ktorý stanovuje zásadu automatického uznávania, a článok 22 tohto nariadenia, ktorý taxatívne vymenúva dôvody neuznania rozsudkov vydaných v členskom štáte.

50. Článok 63 nariadenia Brusel IIa tak vytvára na základe konkordátov, ktorých sa týka, nový zjednodušený prípad uznávania rozsudkov vydaných v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Rozsah pôsobnosti pravidiel automatického uznávania rozhodnutí o anulovaní manželstva v členských štátoch sa rozšíril s cieľom zabezpečiť plný účinok konkordátov medzi niektorými členskými štátmi a Svätou stolicou( 42 ).

54. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že ak by sa mal článok 19 nariadenia Brusel IIa vykladať v spojení s článkom 63 tohto nariadenia, predmet a účel konkordátu so Svätou stolicou by boli porušené. V súlade s článkom 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sa však( 49 ) „zmluva musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na jej predmet a účel.“.

55. Ďalšie obmedzenia vyplývajúce z Viedenského dohovoru treba uviesť aj vtedy, keď sa v rámci mechanizmu prekážky začatého konania posudzujú dôsledky takéhoto zrovnoprávnenia konaní vo veci anulovania manželstva.

2. Uplatnenie pravidiel týkajúcich sa prekážky začatého konania stanovených v článku 1 9 nariadenia Brusel IIa

56. V nadväznosti na svoje stanovisko k tomu, že konanie o uznaní pred príslušným talianskym štátnym súdom sa považuje za konanie o anulovaní manželstva, Komisia tvrdí, že tento súd by mal prerušiť konanie.

57. Ako totiž stanovuje článok 19 ods. 3 prvý pododsek nariadenia Brusel IIa, „keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu“. Z tohto pravidla nie je stanovená žiadna výnimka.

58. Článok 19 ods. 3 druhý pododsek tohto nariadenia však spresňuje, že „účastník, ktorý podal návrh súdu, ktorý začal konať ako druhý, môže podať svoj návrh na súd, ktorý začal konať ako prvý“( 50 ).

65. Po druhé by mohla vzniknúť otázka rozsahu spoločného výkladu článkov 19 a 63 nariadenia Brusel IIa, zatiaľ čo medzinárodné nástroje, na ktoré sa tento posledný uvedený článok vzťahuje, nie sú jedinými nástrojmi, ktoré môžu vyvolávať účinky v rámci priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Môže ísť o dohovor uvedený v článku 59 ods. 2 písm. a) a d) tohto nariadenia, ako aj o dohody uzavreté medzi členským štátom a jedným alebo viacerými tretími štátmi pred dňom jeho pristúpenia k Únii, na ktoré sa uplatňuje článok 351 ZFEÚ a ktoré nie sú výslovne uvedené v nariadení Brusel IIa( 56 ), na rozdiel od konkordátov. Dôsledky sú podľa môjho názoru ťažko merateľné, čo vytvára prekážky, ktoré sú neporovnateľné s prekážkami uvádzanými na odôvodnenie uplatniteľnosti článku 19 tohto nariadenia.

E. O dôsledkoch neuplatniteľnosti článku 19 nariadenia Brusel IIa

66. Komisia na pojednávaní v nadväznosti na svoje písomné pripomienky týkajúce sa vzájomného vylúčenia právnych účinkov rozsudkov o rozvode a anulovaní manželstva uviedla, že jej návrh na výklad bol odôvodnený snahou zmierniť dve hlavné nevýhody návrhu na anulovanie manželstva, a to jeho „torpédový účinok“ a majetkové dôsledky odlišné od dôsledkov rozvodu. Vnútroštátny súd ich tiež uvádza v prípade konštatovania nezlučiteľnosti rozhodnutia o rozvode s rozhodnutím o anulovaní manželstva.

67. Domnievam sa, že prvá nevýhoda je vlastná povahe návrhu na anulovanie manželstva a že ju nemožno odstrániť, keďže neexistuje hierarchia medzi žalobami, ktorá by bola stanovená v článku 19 nariadenia Brusel IIa( 57 ). Naopak, pokiaľ ide o druhú nevýhodu, vzhľadom na vysvetlenia poskytnuté talianskou a španielskou vládou, ako aj tie, ktoré vyplývajú z právnej náuky o vývoji vnútroštátnej judikatúry v týchto členských štátoch, považujem za vhodné pripomenúť európsku právnu úpravu týkajúcu sa finančných dôsledkov zrušenia manželského zväzku, ako aj riešení prijatých v Španielsku a Taliansku v prípade súbežných konaní o rozvode a o uznaní občianskoprávnych účinkov rozsudku o neplatnosti manželstva vyhláseného cirkevným súdom.

– uznanie účinkov cirkevného rozsudku, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť cirkevného manželstva, ktoré bolo vydané po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o zániku občianskoprávnych účinkov, ale pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o ekonomických dôsledkoch, nemá za následok zánik predmetu občianskoprávneho konania o zrušení manželského zväzku. Môže teda pokračovať na účely určenia nároku na výživné a jeho zaplatenia( 64 ), a

– trvalosť ekonomických opatrení spojených s rozvodom je preukázaná aj v prípade, že manželstvo je neplatné( 65 ).

71. Španielska vláda na pojednávaní spresnila, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) tiež rozhodol, že rozsudok o rozvode nie je nezlučiteľný s neskorším uznaním občianskoprávnych účinkov cirkevného rozsudku o neplatnosti manželstva, pretože tento rozsudok, ak je uznaný, nemení ani neovplyvňuje občianskoprávne účinky rozvodu( 66 ).

72. Vo veci samej, pokiaľ ide o ekonomické dôsledky manželstva, vnútroštátny súd poukázal na svoju vedomosť o rozsudku Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 9004 z 31. marca 2021 a o možnosti využiť mechanizmus prispôsobenia( 67 ).

73. Napokon, pokiaľ ide o nezlučiteľnosť rozhodnutia o rozvode s rozhodnutím o uznaní občianskoprávnych účinkov anulovania manželstva, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd( 68 ), uvádzam, že táto skutočnosť je považovaná za hypotetickú, čo odôvodňuje, že nie je predmetom prejudiciálnej otázky. V každom prípade spresňujem, že z dôvodov uvedených v bodoch 57 a 61 vyššie je nemysliteľné vykladať článok 19 nariadenia Brusel IIa v spojení s článkom 63 ods. 3 písm. a) tohto nariadenia a zmeniť rozhodnutie o prerušení konania a odmietnutí vykonávania právomoci, stanovené v prvom uvedenom článku s cieľom zmierniť toto riziko neuznania rozhodnutia o uznaní( 69 ) občianskoprávnych účinkov cirkevného rozsudku o neplatnosti konkordátneho manželstva, ktorý bol vydaný talianskym štátnym súdom na základe Lateránskeho konkordátu.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

i Názov prejednávanej veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2 Ďalej len „konkordátne manželstvo“.

3 Nariadenie Rady z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243), zmenené nariadením Rady (ES) č. 2116/2004 z 2. decembra 2004 (Ú. v. EÚ L 367, 2004, s. 1), ďalej len „nariadenie Brusel IIa“.

4 Podpísaný v Ríme 18. februára 1984, ďalej len „Lateránsky konkordát“. Táto dohoda bola ratifikovaná zákonom legge n. 121 – Ratifica ed esecuzione dell’accordo, con protocollo addizionale, che apporta modificazioni al Concordato lateranense dell’11 febbraio 1929, tra la Repubblica italiana e la Santa Sede (zákon č. 121 o ratifikácii a vykonaní dohody s dodatkovým protokolom, ktorým sa menia Lateránske dohody z 11. februára 1929 medzi Talianskom a Svätou stolicou) z 25. marca 1985 (GURI č. 85 z 10. apríla 1985, s. 3 – riadna príloha GURI č. 28).

5 Nariadenie Rady z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (Ú. v. EÚ L 178, 2019, s. 1; ďalej len „nariadenie Brusel IIb“). Pokiaľ ide o prechodné ustanovenia, pozri článok 100 tohto nariadenia.

11 Pozri definíciu uvedenú v článku 2 bode 4 nariadenia Brusel IIa, podľa ktorej sa vzťahuje na každé rozhodnutie, najmä rozhodnutie o rozvode alebo anulovaní manželstva vydané orgánom vykonávajúcim funkcie justičného orgánu v členskom štáte, ako to spresnil Súdny dvor. Pokiaľ totiž ide o pôsobnosť nariadenia Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 343, 2010, s. 10), všeobecne označovaného ako „Rím III“, Súdny dvor rozhodol, že normotvorca Únie prijal uvedené nariadenie s tým, že mal na zreteli len situácie, keď rozvod vyhlasuje buď štátny súd, alebo orgán verejnej moci, alebo sa tak stane pod jeho dohľadom, a že preto rozvod, ku ktorému, tak ako v predmetnej veci, dochádza „jednostranným prejavom vôle“ pred cirkevným súdom, nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia. Pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Sahyouni (C‑372/16, EU:C:2017:988, bod 45).

16 Talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach pripomína, že zásady kanonického práva v oblasti neplatnosti manželstva sa líšia od zásad talianskeho občianskeho práva, keďže uznávajú duševnú výhradu týkajúcu sa napríklad bonum sacramenti (nerozlučiteľnosť manželského zväzku) a bonum prolis (cieľ reprodukcie manželstva), ako aj úctou vyvolaný strach.

17 Výraz „kanonický rozsudok“ je použitý v článku 8 ods. 2 poslednom pododseku Lateránskeho konkordátu.

18 Keďže článok 20 ods. 1 a 3 nariadenia Brusel IIb má v podstate rovnaké znenie ako článok 19 ods. 1 a 3 nariadenia Brusel IIa, treba sa domnievať, že výklad tohto posledného uvedeného článku bude platiť aj pre prvý.

19 Tento výraz sa používa v správe A. Borrásovej (bod 54).

20 Prípad „nepravej prekážky začatého konania“ nie je uvedený v článku 19 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, ktorý sa týka „rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva“. Odsek 2 tohto článku bol zachovaný, aby osobitne upravoval „konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom konania“, ktoré boli zahrnuté do konaní uvedených v článku 11 ods. 1 nariadenia Brusel II. Pozri správu A. Borrásovej (bod 54).

21 Pozri správu A. Borrásovej (bod 52).

27 Pozri rozsudok z 13. októbra 2016, Mikołajczyk (C‑294/15, EU:C:2016:772, bod 33 a citovaná judikatúra). V správe A. Borrásovej [bod 5 písm. c)] sa dokonca uvádza, že rozhodnutie stanoviť pravidlá prekážky začatého konania v európskom dohovore predstavuje „dôležitú inováciu, ktorá sama osebe odôvodňuje existenciu [Bruselského dohovoru II] a ktorá umožní vyhnúť sa protichodným rozhodnutiam“. Ani v tomto dohovore, ani v nariadeniach, ktoré nasledovali, sa však nenachádza ustanovenie rovnocenné s ustanovením vloženým v občianskych a obchodných veciach do článku 29 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1), bežne označovaného ako „nariadenie Brusel Ia“. Stanovuje, že na žiadosť súdu, ktorý vo veci koná, každý iný konajúci súd bezodkladne informuje súd, ktorý začal konať ako prvý, o dátume začatia konania v súlade s článkom 32 tohto nariadenia.

28 Pozri bod 24 vyššie. Pozri tiež LEBORGNE, F.: Article 63. Traités conclus avec le Saint‑Siège. In: CORNELOUP, S.: Droit européen du divorce , Lexis Nexis, Paríž, 2013, s. 471 až 476, najmä bod 2 (s. 474).

29 Pojem v talianskom jazyku je „delibazione“. Označuje osobitné súdne konanie, na základe ktorého sa v danom štáte na návrh účastníka konania prizná rozhodnutiu vydanému súdnym orgánom iného štátu právna sila. Pozri DE GREGORIO, T.: La delibazione delle sentenze di nullità matrimoniale: orientamenti giurisprudenziali e nuove questioni. In: Ius in Itinere, Rivista Giuridica (online), 2025.

31 Pozri JOUBERT, N.: Article 1 er – Champ d’application. In: CORNELOUP, S., GALLANT, E., ÉGÉA, V. a JAULT‑SESEKE, F.: Divorce, responsabilité parentale, enlèvement international: commentaire du règlement 2019/1111 du 25 juin 2019 (Bruxelles II ter) . In: Bruylant, Bruxelles, 2023, s. 37 až 56, najmä s. 43, a v tej istej publikácii CORNELOUP, S.: Article 30 – Reconnaissance d’une décision, s. 399 až 413, najmä s. 404. Španielska vláda použila tento pojem aj na pojednávaní v súvislosti s konaním zavedeným konkordátom uzavretým Španielskom, ktoré je analogické s konaním týkajúcim sa Lateránskeho konkordátu [pozri článok 63 ods. 3 písm. b) nariadenia Brusel IIa]. Pozri tiež GUZMÁN ALTUNA, M.: La homologación civil de resoluciones matrimoniales canónicas. Efectos derivados de su reconocimiento. In: Diario de Jurisprudencia, El Derecho Editores , 7. mája 2001, č. 1382, s. 1, a článok tej istej autorky „Reconocimiento de eficacia civil de resoluciones matrimoniales canónicas“. In: Diario de Jurisprudencia, El Derecho Editores , 5. októbra 2005, č. 2181, s. 5.

32 Pozri prvý článok od GUZMÁN ALTUNA, M., c. d. (s. 1) a jeho druhý článok, c. d. (s. 5), citovaný v poznámke pod čiarou 31 vyššie (voľný preklad).

33 Pokiaľ ide o článok 63 ods. 4 nariadenia Brusel IIa, pozri RAUSCHER, T.: Artikel 63: Verträge mit dem Heiligen Stuhl. In: Europäisches Zivilprozess ‑ und Kollisionsrecht, Kommentar Brüssel IIa ‑ VO, EG ‑ UntVO, HUntVerfÜbk 2007, EU ‑ EheGüterVO ‑ E, EU ‑ LP ‑ GüterVO ‑ E, EU ‑ SchutzMVO , OTTO SCHMIDT, Kolín, 2015, s. 390 až 393, najmä bod 8 (s. 392).

39 Pozri GAUDEMET‑TALLON, H.: La désunion du couple en droit international privé. In: Recueil des cours de l’Académie de droit international de La Haye , Nijhoff, Dordrecht, 1991, zv. 226, s. 185 až 198, najmä body 26 a 27 (s. 196).

40 Pokiaľ ide o uplatňovanie podobných kritérií španielskymi súdmi, pozri GUZMÁN ALTUNA, M.: La homologación civil de resoluciones matrimoniales canónicas. Efectos derivados de su reconocimiento a Reconocimiento de eficacia civil de resoluciones matrimoniales canónicas. In: c. d., s. 1.

41 Pozri článok 8 ods. 2 písm. c) Lateránskeho konkordátu. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri v tejto súvislosti bod 9 vyššie. Pokiaľ ide o históriu týchto ustanovení vyplývajúcich z dohody z 18. februára 1984, ktorou sa mení Lateránska dohoda z 11. februára 1929, zavedených po vydaní rozsudku Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) č. 18 z 2. februára 1982, GAUDEMET‑TALLON, H.: c. d., bod 20 (s. 192) a DE GREGORIO, T.: c. d. Pozri tiež LEBORGNE, F.: c. d., bod 3 (s. 475 a 476). Pokiaľ ide o otázku dodržiavania práva na obhajobu v Španielsku, Taliansku a na Malte, pozri GARCIA RUIZ, Y.: Articulo 99. Tratados con la Santa Sede. In: PALAO MORENO, G.: El nuevo marco europeo en materia matrimonial, responsabilidad parental y sustracción de menores: comentarios al Reglamento (UE) n o 2019/1111 , TIRANT LO BLANCH, Valencia, 2022, s. 777 až 782, najmä s. 781 a 782.

42 Pozri správu A. Borrásovej, body 120 až 123, najmä bod 120, o tom, že Portugalsko by porušilo svoje medzinárodné záväzky, ak by prijalo právny predpis, ktorý priznáva právomoc občianskoprávnym súdom.

49 Podpísaný 23. mája 1969 [Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 1155 I, s. 331, 18232, (1980)] a platnosť nadobudol 27. januára 1980, ďalej len „Viedenský dohovor“. Medzinárodné zmluvné právo bolo v podstate kodifikované v tomto dohovore. Podľa článku 1 uvedeného dohovoru sa tento dohovor uplatňuje na zmluvy medzi štátmi. Pozri rozsudok z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91, bod 40).

50 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

51 Pozri bod 25 vyššie.

52 Pozri v tomto zmysle článok 31 ods. 3 písm. c) Viedenského dohovoru.

58 Pozri tiež odôvodnenie 8 nariadenia Brusel IIa, ktoré spresňuje, že toto nariadenie by sa nemalo týkať majetkových dôsledkov manželstva.

59 Nariadenie Rady z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1), uplatniteľné od 18. júna 2011 v súlade s jeho článkom 76 tretím odsekom.

60 Nariadenie Rady z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov (Ú. v. EÚ L 183, 2016, s. 1), uplatniteľné na konania začaté od 29. januára 2019 v súlade s jeho článkom 69.

61 Pozri BORRÁS, A.: Introduction générale. In: CORNELOUP, S.: Droit européen du divorce , c. d., s. 1 až 25, najmä bod 9 (s. 11 a 12). Pozri BONOMI, A.: Remarques liminaires et détermination du champ d’application des règles et compétence en matière matrimoniale. In: CORNELOUP, S., GALLANT, E., ÉGÉA, V. a JAULT‑SESEKE, F.: Divorce, responsabilité parentale, enlèvement international: commentaire du règlement 2019/1111 du 25 juin 2019 (Bruxelles II ter). In: c. d., s. 82 až 106, a najmä s. 92. Táto poznámka k nariadeniu Brusel IIb sa vzťahuje aj na rozsah pôsobnosti nariadenia Brusel IIa, ktoré bolo zrušené.

62 Pozri GAUDEMET‑TALLON, H.: La désunion du couple en droit international privé. In: c. d., s. 121, bod 96 a nasl. Podľa tejto autorky „v medzinárodnom práve súkromnom existuje tendencia v prospech uplatňovania práva, ktoré pripúšťa domnienku manželstva, čo určitým spôsobom umožňuje ‚zachrániť‘ manželstvo so spätnou účinnosťou“. Na základe francúzskej judikatúry vysvetľuje rôzne možnosti výberu objektívnej väzby, skôr v prospech domnelých účinkov zrušeného manželstva, ak sa aspoň jeden z manželov v dobrej viere domnieval, že manželstvo je platné. Pozri tiež BONOMI, A.: c. d., bod 23 (s. 92).

67 Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o nároky na výživné v prípade rozluky počas manželstva podľa § 1361 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník), aj keby v Taliansku mal o anulovaní cirkevného manželstva rozhodnúť občianskoprávny súd, keďže v nemeckom práve nemá vyhlásenie manželstva za neplatné cirkvou žiadny vplyv na právo na výživné v prípade rozluky, FLINDT, J. O.: Kein Vorrang des italienischen Delibationsverfahrens vor deutschem Trennungsunterhaltsverfahren. In: Neue Zeitschrift für Familienrecht , C.H. Beck, Mníchov, č. 5, 2026, s. 266. Tento autor považuje za presvedčivé rozhodnutie Oberlandesgericht Stuttgart (Vyšší krajinský súd Stuttgart) 17 WF‑14/25 z 30. júla 2025, ktoré sa týka účastníkov konania vo veci samej, pričom tento súd povolil podanie kasačnej sťažnosti.

68 Pozri bod 18 vyššie.

69 Pozri článok 22 nariadenia Brusel IIa týkajúci sa „dôvodov neuznania rozsudkov o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva“. V písm. c) stanovuje, že rozsudok vydaný vo veci rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva sa neuzná, ak je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v konaní medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie.