C-195/25

BA,

CA,

DA,

EA,

FA

proti

Migrationsverket (Migračný úrad, Švédsko) ( 5 ) zamietol žiadosti o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou podané šiestimi osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín a ktoré po tom, čo boli vysídlené z Ukrajiny po invázii do tejto krajiny v roku 2022, získali vo Švédsku dočasnú ochranu upravenú v smernici 2001/55.

3.

Podľa švédskych orgánov môže osoba, ktorá požíva dočasnú ochranu, kedykoľvek podať žiadosť o priznanie postavenia utečenca (azyl). Vnútroštátny orgán však bez vecného preskúmania zamietne jej žiadosť o priznanie doplnkovej ochrany.

4.

Vnútroštátny súd pochybuje o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa dočasnej ochrany s právnymi predpismi Únie, ktoré upravujú prístup k požívaniu medzinárodnej ochrany.

I. Právny rámec

6.

V článku 2 sa uvádza:

„Na účely tejto smernice:

a)

‚dočasná ochrana‘ je postup výnimočného charakteru na to, aby v prípade hromadného prílevu alebo bezprostredne hroziaceho hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, bola takýmto osobám poskytnutá okamžitá a dočasná ochrana, najmä ak existuje riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie, v záujme osôb, ktorých sa to týka a ostatných osôb, ktoré žiadajú o ochranu;

…

…

5. Táto smernica neovplyvní výhradné právo členských štátov prijať alebo ponechať si priaznivejšie podmienky pre osoby, na ktoré sa vzťahuje dočasná ochrana.“

8.

Podľa článku 5:

„1. Skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlencov[,] sa stanoví v rozhodnutí Rady, prijatom kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, ktorá tiež preskúma každú žiadosť členského štátu, aby predložila návrh Rade.

…“

„1. Členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti posudzujú, nie je možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl.

2. Keď sa po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala alebo naďalej požívala dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok 28.“

2. Smernica 2011/95

11.

Článok 1, nazývaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je stanoviť normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva byť pod medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany.“

‚osoba s postavením medzinárodnej ochrany‘ je osoba, ktorej bolo priznané postavenie utečenca alebo doplnková ochrana [postavenie osoby s doplnkovou ochranou – neoficiálny preklad ], ako sú vymedzené v písmenách e) a g);

c)

‚Ženevský dohovor‘ je dohovor týkajúci sa právneho postavenia utečencov uzavretý v Ženeve 28. júla 1951 v znení zmien a doplnení Protokolu z New Yorku z 31. januára 1967;

d)

‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12;

e)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu [postavenie osoby s doplnkovou ochranou – neoficiálny preklad ], a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

…

m)

‚povolenie na pobyt‘ je akékoľvek povolenie alebo oprávnenie vydané orgánmi členského štátu vo forme ustanovenej podľa práva štátu umožňujúce štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva pobyt na jeho území;

…“

13.

15.

V článku 2 s názvom „Vymedzenia pojmov“ sa uvádza:

„Na účely tejto smernice:

…

b)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ alebo ‚žiadosť‘ znamená žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a ktorí výslovne nežiadajú o iný druh ochrany mimo rozsahu pôsobnosti smernice 2011/95/EÚ, o ktorú je možné požiadať samostatne;

‚medzinárodná ochrana‘ znamená postavenie utečenca a postavenie osoby s doplnkovou ochranou, ako sú vymedzené v písmenách j) a k);

j)

‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za utečenca;

k)

‚postavenie osoby s doplnkovou ochranou‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;

…“

Švédske právo. Utlänningslagen (2005:716) ( 6 )

17.

Podľa § 5 kapitoly 21:

„Vydanie povolenia na pobyt s dočasnou ochranou cudzincovi nebráni preskúmaniu žiadosti o povolenie na pobyt v postavení utečenca v zmysle § 1 kapitoly 4. Platí to aj v prípade žiadosti o priznanie postavenia utečenca v zmysle § 3 kapitoly 4 a žiadosti o cestovný doklad v zmysle § 4 kapitoly 4.

Preskúmanie žiadosti podľa prvého odseku možno odložiť iba z osobitných dôvodov. Ak žiadosť nebola preskúmaná pred skončením dočasnej ochrany, preskúma sa čo najskôr po tomto okamihu.“

II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

–

zamietol ako nedôvodné žiadosti o priznanie postavenia utečenca, ktoré podali BA a jej deti, a zamietol ( 7 ) ich žiadosti o priznanie doplnkovej ochrany.

20.

Žiadatelia podali žalobu proti rozhodnutiu Migračného úradu na Förvaltningsrätten i Göteborg, migrationsdomstolen (Správny súd Göteborg rozhodujúci vo veciach v oblasti prisťahovalectva, Švédsko), v ktorej navrhli:

–

priznanie postavenia utečenca a cestovných dokladov alebo priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou,

„1.

Uplatňujú sa smernice [2011/95] a [2013/32] na žiadosti o priznanie postavenia utečenca, ako aj na žiadosti o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou po tom, čo bola poskytnutá dočasná ochrana podľa smernice [2001/55]?

2.

a)

Majú sa článok 17 ods. 1 a článok 19 ods. 2 smernice [2001/55] vykladať v tom zmysle, že možnosť podať ‚žiadosť o azyl‘ sa vzťahuje na možnosť podať tak žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ako aj žiadosť o postavenie osoby s doplnkovou ochranou, a že uvedená žiadosť sa preskúmava s prihliadnutím na smernice [2011/95] a [2013/32]?

b)

22.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 11. marca 2025.

23.

Súdny dvor rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania prejedná v rámci skráteného konania.

24.

Písomné pripomienky predložili žalobcovia v konaní vo veci samej, Migračný úrad, švédska vláda a Európska komisia. Všetci títo účastníci konania, ako aj bulharská vláda sa zúčastnili na pojednávaní konanom 10. júla 2025.

26.

Článok 78 ZFEÚ stanovuje, že Únia „tvorí spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany“ (odsek 1).

27.

Opatrenia týkajúce sa spoločného európskeho azylového systému zahŕňajú podľa článku 78 ods. 2 ZFEÚ a) jednotný štatút azylu pre štátnych príslušníkov tretích krajín platný v celej Únii, b) jednotný štatút doplnkovej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí bez toho, aby získali európsky azyl, potrebujú medzinárodnú ochranu, a c) spoločný systém dočasnej ochrany pre odídencov v prípade hromadného prílevu.

28.

Článok 78 ods. 3 ZFEÚ upravuje prípad, keď sa jeden alebo viac členských štátov ocitne v núdzovej situácii v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín. V takom prípade môže Rada prijať dočasné opatrenia v prospech dotknutého, respektíve dotknutých členských štátov. ( 8 )

32.

V rámci uvedenej doplnkovej funkcie ( 15 ) Súdny dvor priznáva vlastný význam doplnkovej ochrane , ktorá bola v sekundárnom práve zavedená prostredníctvom smernice 2004/83/ES ( 16 ), neskôr nahradenej smernicou 2011/95 ( 17 ).

33.

Právo Únie napokon zahŕňa tiež spoločný systém na poskytovanie dočasnej ochrany vysídleným osobám v prípade hromadného prílevu, ktorý má svoje špecifické znaky a ktorý spomeniem nižšie. ( 18 ) Pokiaľ ide o členské štáty, tieto môžu prijať alebo ponechať si priaznivejšie podmienky pre osoby, na ktoré sa vzťahuje dočasná ochrana.

2. Systém dočasnej ochrany podľa smernice 2001/55 a osoby vysídlené po invázii na Ukrajinu

34.

Rada prostredníctvom vykonávacieho rozhodnutia (EÚ) 2022/382 ( 21 ) aktivovala dočasnú ochranu. Na tento účel:

–

konštatovala, že „došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb, ktoré museli opustiť Ukrajinu v dôsledku ozbrojeného konfliktu, do Únie“ ( 22 ),

–

zaviedla dočasnú ochranu vo vzťahu k určitým skupinám osôb, ktoré boli vysídlené z Ukrajiny, odo dňa invázie. ( 23 )

38.

–

v tejto kapitole sa spolu so smernicou 2001/55 zavádza osobitná právna úprava, ktorá sa prednostne uplatní na žiadosti o priznanie postavenia utečenca a osoby, ktorá požíva doplnkovú ochranu,

–

§ 5 kapitoly 21 zákona o cudzincoch bráni preskúmaniu žiadosti o priznanie doplnkovej ochrany, podanej cudzincom, ktorý požíva dočasnú ochranu,

–

neexistuje priestor na to, aby výklad švédskeho zákona v súlade s právom Únie umožnil preskúmať takú žiadosť, a preto neexistuje právo na preskúmanie doplnkovej ochrany, pokiaľ trvá dočasná ochrana. ( 25 )

42.

Otázky vnútroštátneho súdu sú konkrétne obmedzené na článok 17 ods. 1 a článok 19 ods. 2 smernice 2001/55, aby sa rozlíšilo, či sa uplatňujú na žiadosti o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

43.

Už vopred uvádzam, že podľa môjho názoru, ktorý sa zhoduje s názorom žalobcov, Komisie a samotného vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, poskytnutie dočasnej ochrany (podľa smernice 2001/55) určitej osobe nie je nezlučiteľné s tým, aby táto osoba požiadala o priznanie postavenia utečenca alebo o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

44.

Pokiaľ ide o postavenie utečenca, smernica 2001/55 neponecháva priestor na pochybnosti: podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice „dočasná ochrana neprejudikuje priznanie právneho postavenia utečenca podľa Ženevského dohovoru“.

–

článok 17, ktorý je súčasťou kapitoly IV, nazvanej „Prístup k azylovému konaniu v súvislosti s dočasnou ochranou“, v odseku 1 stanovuje, že osoba požívajúca dočasnú ochranu musí mať kedykoľvek možnosť podať „žiadosť o azyl“.

47.

Článok 17 ods. 1 smernice 2001/55 by v prípade, ak by sa vykladal izolovane, mohol vzbudzovať dojem, že osoby požívajúce dočasnú ochranu sú oprávnené požiadať len o priznanie postavenia utečenca (azyl), ale nie o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou. V takom prípade by členské štáty mohli odmietnuť priznať určitej osobe doplnkovú ochranu na základe toho, že v smernici 2001/55 nie je spomenutá.

48.

Švédska vláda v tom istom zmysle tvrdí, že zmienka o „iných druhoch ochrany“, ktorá sa nachádza v článku 19 ods. 2 smernice 2001/55, sa netýka doplnkovej ochrany, ale prípadov, v ktorých štáty vykonávajú právo uplatňovať také opatrenia, ktoré sú pre osoby požívajúce dočasnú ochranu priaznivejšie, v zmysle článku 3 ods. 5 uvedenej smernice. ( 27 )

52.

Pokiaľ ide o tento záver, súhlasím s názorom, ktorý podporila Komisia vo svojich usmerneniach týkajúcich sa vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 ( 28 ), a s vnútroštátnym súdom, podľa ktorého je pojem „žiadosť o azyl“ synonymom pojmu „žiadosť o medzinárodnú ochranu“, tak ako je tento druhý uvedený pojem vymedzený v smerniciach 2011/95 a 2013/32 ( 29 ).

53.

Hoci bola smernica 2001/55 prijatá pred nadobudnutím platnosti Zmluvy o FEÚ, jej právnym základom je v súčasnosti práve článok 78 tejto zmluvy, v súlade s ktorým sa má sekundárne právo vykladať.

54.

Článok 78 ods. 2 ZFEÚ upravuje jednotný štatút doplnkovej ochrany a spoločný systém dočasnej ochrany pre odídencov v prípade hromadného prílevu. Tento systém dočasnej ochrany nemôže zohľadňovať len postavenie utečenca a ignorovať doplnkovú ochranu, ak sú postavenie utečenca aj doplnková ochrana súčasťou toho istého inštitútu „medzinárodnej ochrany“.

56.

Preto vo všeobecnosti platí, že na to, aby boli dodržané predpisy Únie týkajúce sa získania doplnkovej ochrany, členské štáty sú povinné preskúmať žiadosť a prípadne priznať túto ochranu, okrem prípadu, že sú splnené dôvody vylúčenia, ktoré stanovujú samotné smernice 2011/95 a 2013/32 a ktoré spomeniem neskôr.

57.

Táto povinnosť členských štátov zároveň znamená, že predpisy upravujúce medzinárodnú ochranu v celom svojom rozsahu jasne, presne a bezpodmienečne priznávajú osobám požívajúcim túto ochranu určité individuálne práva.

58.

Hoci je v tretej prejudiciálnej otázke spomenutý priamy účinok článku 17 ods. 1 a článku 19 ods. 2 smernice 2001/55, domnievam sa, že priamy účinok môže mať skôr prvé z uvedených ustanovení spolu s ustanoveniami smerníc 2011/95 a 2013/32, ktoré sa konkrétne týkajú práva podať žiadosť o medzinárodnú ochranu.

dočasná ochrana je viazaná na systém medzinárodnej ochrany ako celok (postavenie utečenca a doplnková ochrana), keďže „pokiaľ ide… o zabezpečenie cieľov a potrebného účinku smernice 2001/55, z jej článku 2 písm. a) vyplýva, že účelom mechanizmu dočasnej ochrany je najmä zachovať riadne fungovanie systému medzinárodnej ochrany v členských štátoch“, ( 33 )

–

smernica 2001/55 vzhľadom na jej články 3 a 17 „ zabezpečuje najmä zachovanie účinnej možnosti štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, získať po primeranom posúdení ich individuálnej situácie medzinárodnú ochranu“, ( 34 )

–

osoby požívajúce dočasnú ochranu majú okamžite zaručenú ochranu menšieho rozsahu, než je ochrana vyplývajúca z priznania medzinárodnej ochrany v zmysle smernice 2011/95, ( 35 )

–

Bod 129 rozsudku Kaduna však vzhľadom na kontext, ktorého je súčasťou, vôbec neobmedzuje oprávnenia dotknutých osôb, ale zdôrazňuje široký rozsah ich práva požiadať o priznanie postavenia utečenca alebo o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou kedykoľvek, a teda počas dočasnej ochrany alebo po jej skončení.

64.

Ak je môj výklad rozsudku Kaduna správny, vyplýva z neho, že podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu je možné, ak osoba už požíva dočasnú ochranu.

65.

Rozsudok

Kaduna potvrdzuje toto chápanie tým, že sa v ňom odmieta, aby sa pobyt osôb požívajúcich dočasnú ochranu v určitom členskom štáte automaticky zmenil na neoprávnený odo dňa skončenia tejto ochrany. Uznáva sa v ňom, že „niektoré z týchto osôb… môžu najmä podať žiadosť o medzinárodnú ochranu a z tohto dôvodu mať v zásade právo zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu“. ( 37 )

66.

smernica 2013/33, ktorá má doplnkový charakter vo vzťahu k smernici 2011/95 a smernici 2013/32, upravuje individuálne situácie žiadateľov o medzinárodnú ochranu s cieľom poskytnúť im „podmienky prijímania“ [vymedzené v článku 2 písm. f) smernice 2013/33], kým sa vybavuje ich žiadosť. Smernica 2001/55 zase upravuje situácie hromadného prílevu vysídlených osôb;

–

rozdiel v určení adresáta výhod nebráni možným prelínaniam: osoba, ktorá bola vysídlená v rámci hromadného vysídlenia v dôsledku vojny, môže spĺňať podmienky na získanie niektorej z foriem medzinárodnej ochrany,

–

dôležité je, že rovnocennosť obsahu a rozsahu ochrany stanovenej v smernici 2001/55 a podmienok prijímania stanovených v smernici 2013/33 je dôvodom, pre ktorý táto smernica stanovuje, že sa táto smernica neuplatní, ak už platí iný systém pomoci.

69.

72.

V rámci taxatívneho výpočtu ( 40 ) dôvodov neprípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý sa nachádza v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32, tiež nie je uvedená skutočnosť, že osoba požíva dočasnú ochranu. ( 41 )

73.

Smernica 2001/55 však priznáva členským štátom určité oprávnenia na obmedzenie prístupu k medzinárodnej ochrane v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb. Na tento účel zohľadňuje vplyv, ktorý by mohol mať uvedený faktor na vnútroštátny azylový systém. V článku 2 písm. a) tejto smernice, v ktorom je vymedzená dočasná ochrana, je spomenutá možnosť, že z dôvodu prílevu vysídlených osôb vznikne „… riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie…“.

74.

Obava, aby nedošlo k zrúteniu vnútroštátnych azylových systémov, bola pri úprave dočasnej ochrany pre osoby vysídlené z dôvodu invázie na Ukrajinu vyjadrená vo vykonávacom rozhodnutí 2022/382 a v neskorších vykonávacích rozhodnutiach, ktorými bola predĺžená jeho platnosť. Táto obava sa odráža v odôvodnení 16 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 ( 42 ), v odôvodnení 7 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 ( 43 ) a v odôvodneniach 7 a 8 vykonávacieho rozhodnutia 2024/1836 ( 44 ).

78.

Domnievam sa však, že uvedené dočasné obmedzenia nemôžu viesť k vyhláseniu akejkoľvek žiadosti o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou za neprípustnú . ( 47 ) Spoločný systém medzinárodnej ochrany nedovoľuje, aby vnútroštátny predpis stanovoval, že sa všetky žiadosti o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou podané osobami požívajúcimi dočasnú ochranu v zásade musia vyhlásiť za neprípustné.

79.

V nariadení (EÚ) č. 604/2013 ( 48 ) sú spomenuté situácie charakterizované príchodom mimoriadne veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín žiadajúcich o získanie medzinárodnej ochrany. ( 49 ) Článok 33 tohto nariadenia zavádza „mechanizmus včasného varovania, pripravenosti a krízového riadenia určený na vykonanie preventívnych opatrení na predchádzanie toho, aby uplatňovanie tohto nariadenia bolo ohrozené z dôvodu opodstatnenej hrozby osobitného tlaku na azylový systém členského štátu“. ( 50 )

80.

Ani v týchto prípadoch však normotvorca Únie nepovolil, aby členské štáty mohli rozhodnúť, že žiadosti o medzinárodnú ochranu sú ako také automaticky neprípustné.

článok 17 ods. 1 smernice 2001/55, článok 18 smernice 2011/95 a článok 10 smernice 2013/32 majú v rozsahu, v akom priznávajú štátnym príslušníkom tretích krajín alebo osobám bez štátnej príslušnosti právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, priamy účinok.

C.

Štvrtá prejudiciálna otázka

82.

Vzhľadom na odpoveď na prvé tri prejudiciálne otázky, ktorú navrhujem, by zákon o cudzincoch bol nezlučiteľný s právom Únie, ak by úplne zakazoval, aby osoby požívajúce dočasnú ochranu požiadali o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

83.

Toto tvrdenie by sa prípadne mohlo uznať (ak by sa preukázalo riziko zrútenia systému), aby sa oddialilo prijatie rozhodnutí, ktorými sa po vecnom preskúmaní rozhodne o žiadostiach o medzinárodnú ochranu, alebo aby sa aktivoval mechanizmus včasného varovania, pripravenosti a krízového riadenia v oblasti azylu, ale nie aby sa odôvodnila neprípustnosť týchto žiadostí, ak sa nimi žiada o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

87.

Švédska vláda a Migračný úrad sa snažia odôvodniť to, aby sa preskúmavania obmedzovalo len na žiadosti o priznanie postavenia utečenca v súlade s medzinárodnými záväzkami Švédskeho kráľovstva vyplývajúcimi zo Ženevského dohovoru. ( 53 )

88.

Ani s týmto posledným uvedeným tvrdením nemožno súhlasiť. Je pravda, že § 5 kapitoly 21 zákona o cudzincoch je v súlade so Ženevským dohovorom a s právom Únie, keď dovoľuje, aby osoby požívajúce dočasnú ochranu požiadali o priznanie postavenia utečenca. Švédsko tým dodržiava svoje „medzinárodné záväzky“, ale porušuje právo Únie, ak osobám požívajúcim dočasnú ochranu upiera možnosť požiadať o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou, ktorú nestanovuje Ženevský dohovor, ale ktorá vyplýva z článku 78 ZFEÚ a zo smerníc 2011/95 a 2013/32.

V. Návrh

Štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí požívajú dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55, môžu požiadať o medzinárodnú ochranu v oboch jej formách, t. j. tak v podobe postavenia utečenca, ako aj v podobe doplnkovej ochrany, v súlade so smernicami 2011/95 a 2013/32.

Článok 17 ods. 1 smernice 2001/55, článok 18 smernice 2011/95 a článok 10 smernice 2013/32 majú v rozsahu, v akom priznávajú štátnym príslušníkom tretích krajín alebo osobám bez štátnej príslušnosti právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, priamy účinok.

Uvedené ustanovenia bránia právnej úprave alebo ustálenej správnej praxi členského štátu, podľa ktorých sa v prípade, že vysídlená osoba, ktorá požíva dočasnú ochranu, podá žiadosť o priznanie doplnkovej ochrany, takáto žiadosť zamietne bez preskúmania toho, či sú splnené podmienky na priznanie doplnkovej ochrany.

( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Smernica Rady z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov ( Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12 ; Mim. vyd. 19/004, s. 162).

( 9 ) Komisia v bodoch 8 až 10 svojich písomných pripomienok a na pojednávaní uviedla, že preskúmanie žiadostí o medzinárodnú ochranu si vyžaduje prednostnú analýzu splnenia podmienok na získanie postavenia utečenca. Len v prípade, tieto podmienky nie sú splnené, vzniká možnosť preskúmať podmienky týkajúce sa doplnkovej ochrany. Domnievam sa, že pre tento spor (v ktorom sa žiadosti týkali tak postavenia utečenca, ako aj doplnkovej ochrany) nie je potrebné objasniť, či žiadateľ, ktorý vie, že nemá možnosť získať postavenie utečenca, môže priamo požiadať o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

( 10 ) Rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 38 ).

( 11 ) Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 a zmenený Newyorským protokolom z 31. januára 1967.

( 12 ) Rozsudok z 1. marca 2016, Alo a Osso ( C‑443/14 a C‑444/14 , EU:C:2016:127 , bod 28 ): „Z odôvodnení 4, 23 a 24 smernice 2011/95 vyplýva, že Ženevský dohovor predstavuje základný kameň medzinárodného právneho režimu ochrany utečencov a že ustanovenia tejto smernice, ktoré sa týkajú podmienok priznania postavenia utečenca, ako aj obsahu tohto postavenia, boli prijaté s cieľom pomôcť príslušným orgánom členských štátov pri uplatňovaní tohto dohovoru, opierajúc sa o spoločné pojmy a kritériá“.

( 13 ) Rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 42 ).

( 14 ) Rozsudky z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 39 ); z 30. januára 2014, Diakité ( C‑285/12 , EU:C:2014:39 , bod 33 ) a z 8. mája 2014, N. ( C‑604/12 , EU:C:2014:302 , bod 31 ).

( 19 ) Pokiaľ ide o genézu smernice 2001/55, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour v spojených veciach Kaduna ( C‑244/24 a C‑290/24 , EU:C:2024:911 , bod 6 ).

( 20 ) Článok 2 písm. a) smernice 2001/55.

( 21 ) Vykonávacie rozhodnutie Rady zo 4. marca 2022, ktorým sa konštatuje skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES, a zavádza sa dočasná ochrana ( Ú. v. EÚ L 71, 2022, s. 1 ).

( 22 ) Vykonávacie rozhodnutie 2022/382 bolo prijaté s prihliadnutím na to, že „ruské ozbrojené sily začali 24. februára 2022 na viacerých miestach rozsiahlu inváziu na Ukrajinu z Ruskej federácie, Bieloruska a častí Ukrajiny, ktoré nie sú pod kontrolou vlády“ a že „v dôsledku toho sa teraz podstatné časti ukrajinského územia stali oblasťami ozbrojeného konfliktu, z ktorých utiekli alebo utekajú tisícky ľudí“.

( 23 ) Vykonávacie rozhodnutie 2022/382 stanovuje dva druhy adresátov: a) osoby, ktoré požívajú povinnú ochranu odvodenú od samotného vykonávacieho rozhodnutia, a b) osoby, ktoré požívajú „fakultatívnu“ ochranu, lebo im ju poskytuje vnútroštátne právo každého členského štátu.

( 24 ) Vykonávacie rozhodnutie 2022/382 sa uplatňovalo počas počiatočného obdobia jedného roka do 4. marca 2023 a neskôr bolo toto obdobie predĺžené do 4. marca 2024. Rada vykonávacím rozhodnutím Rady (EÚ) 2023/2409 z 19. októbra 2023, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2022/382 (Ú. v. EÚ L, 2023/2409), rozhodla o predĺžení obdobia dočasnej ochrany do 4. marca 2025. Toto obdobie bolo vykonávacím rozhodnutím Rady (EÚ) 2024/1836 z 25. júna 2024, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2022/382 (Ú. v. EÚ L, 2024/1836), opäť predĺžené do 4. marca 2026. Na pojednávaní Komisia spomenula návrh zo 4. júna 2025, v ktorom navrhla Rade, aby schválila ďalšie predĺženie do 4. marca 2027.

( 31 ) Rozsudok z 23. mája 2019, Bilali ( C‑720/17 , EU:C:2019:448 , bod 36 ), v ktorom je citovaný rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova ( C‑652/16 , EU:C:2018:801 , bod 47 ).

( 32 ) Rozsudok z 19. decembra 2024, Kaduna ( C‑244/24 a C‑290/24 , EU:C:2024:1038 ; ďalej len „rozsudok Kaduna“).

( 33 ) Tamže, bod 125.

( 34 ) Tamže, body 126 a 127.

( 35 ) Tamže, bod 127 v spojení s bodom 82. Na pojednávaní švédska vláda uznala, že osoby požívajúce doplnkovú ochranu získavajú vyššiu úroveň (sociálnych a iných) dávok než osoby požívajúce dočasnú ochranu. Migračný úrad uviedol, že hoci je to tak, túto nižšiu úroveň považuje v prípade osôb požívajúcich dočasnú ochranu za postačujúcu.

( 36 ) Tamže, bod 128.

( 43 )

( 44 ) Poukazuje sa na „riziko, ktoré by mohlo ohroziť efektívne fungovanie vnútroštátnych azylových systémov; ak by v blízkom čase zanikla dočasná ochrana, všetky osoby, ktoré ju požívajú, by naraz požiadali o medzinárodnú ochranu“.

( 45 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑249/25 (ktorú v súčasnosti prejednáva Súdny dvor) sa kladie otázka, či členské štáty môžu pozastaviť vybavovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podala osoba požívajúca dočasnú ochranu. V prípade, o ktorý ide v tomto prejudiciálnom konaní, naopak švédske orgány toto vybavovanie nepozastavili, ale jednoducho – v už uvedenom zmysle – zamietli žiadosť o priznanie doplnkovej ochrany. Švédska vláda v reakcii na otázku, ktorá jej bola položená na pojednávaní, či by pozastavenie plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia nebolo viac v súlade so zásadou proporcionality než neprípustnosť žiadostí o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou, odpovedala, že o tom by musel rozhodnúť Migračný úrad ako nezávislý orgán a že tejto vláde neprináleží hodnotiť, ako Migračný úrad uplatňuje právnu úpravu.

( 46 ) Rozsudok z 8. mája 2025, Zimir ( C‑662/23 , EU:C:2025:326 , bod 32 ).

( 47 ) V zmysle, ktorý som spomenul v poznámke pod čiarou 7 vyššie.

( 48 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 ) (ďalej len „nariadenie Dublin III“).