C-227/25
ECLI:EU:C:2026:400
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0227
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 13. mája 2026( 1 )
Vec C ‑ 227/25 P
DR,
DS
proti
Európskemu orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA)
„ Odvolanie – Verejná služba – Žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť Európskej Únie podaná z dôvodu porušenia povinnosti inštitúcie zabezpečiť ochranu osobných údajov – Nemajetková ujma spôsobená zamestnancovi a jeho manželke – Právny základ žaloby podanej manželkou zamestnanca – Neprípustnosť žaloby založenej na článkoch 268 a 340 ZFEÚ – Právo alebo povinnosť člena rodiny podať žalobu na základe článku 270 ZFEÚ “
I. Úvod
1. Toto odvolanie bolo podané proti uzneseniu Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. januára 2025, DR a DS/EIOPA( 2 ), ktorým Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú žalobu o mimozmluvnú zodpovednosť Únie, ktorú podal zamestnanec Únie, DR, ako aj jeho manželka, DS, z dôvodu údajného zverejnenia ich osobných údajov Európskym orgánom pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA) počas etického auditu a správneho vyšetrovania, ktoré sa týkali DR.
2. Týmto odvolaním sa Súdny dvor vyzýva, aby sa vyjadril k dôsledkom, ktoré Všeobecný súd vyvodil zo zásad stanovených týmto súdom v rozsudku z 5. mája 2022, Komisia/Missir Mamachi di Lusignano( 3 ), pokiaľ ide o podmienky prípustnosti žalôb o náhradu škody podaných rodinnými príslušníkmi úradníka alebo zamestnanca v rámci sporu, ktorý má svoj pôvod v pracovnom pomere medzi týmto úradníkom alebo zamestnancom a dotknutou inštitúciou.
3. Navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel uvedenému odvolaniu a zrušil napadnuté uznesenie v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že žaloba podaná DS je neprípustná z dôvodu, že bola podaná na nesprávnom právnom základe. Vysvetlím dôvody, pre ktoré toto uznesenie podľa môjho názoru spočíva na nesprávnom výklade znenia tohto rozsudku, pretože možnosť, ktorú Súdny dvor ponúkol rodinným príslušníkom úradníka alebo zamestnanca konať na základe článku 270 ZFEÚ, sa v uvedenom uznesení mení na povinnosť, ktorej nedodržanie má za následok zamietnutie žaloby ako neprípustnej.
II. Okolnosti predchádzajúce sporu
4. Na účely tohto odvolania možno okolnosti predchádzajúce sporu uvedené v bodoch 2 až 30 napadnutého uznesenia zhrnúť takto.
5. DR bol 16. septembra 2017 prijatý ako zamestnanec v útvare dohľadu EIOPA po vyplnení vyhlásenia o konflikte záujmov. Po tom, čo 7. decembra 2018 začal voči nemu etický audit, zaslal v e‑mailoch zo 14. januára 2019 a 10. marca 2019 informácie týkajúce sa spoločností A, B a C( 4 ), pričom poukázal na dôvernú povahu poskytnutých údajov a spresnil, že tieto údaje nemôžu byť sprístupnené iným osobám v rámci EIOPA bez jeho predchádzajúceho súhlasu. Na základe hodnotiacej správy, ktorú zaslal vedúci oddelenia pre etické otázky v EIOPA, začal výkonný riaditeľ tohto orgánu 22. júla 2019 správne vyšetrovanie proti DR s cieľom zistiť povahu jeho externých činností. Externá vyšetrovateľka poverená týmto vyšetrovaním predložila 30. septembra 2019 svoju správu a DR bol rozhodnutím zo 17. decembra 2019 odvolaný z funkcie v rámci EIOPA.
6. DR podal 13. januára 2020 prvú sťažnosť európskemu ombudsmanovi s cieľom oznámiť nezákonnosť svojho prepustenia. Táto sťažnosť bola zamietnutá ako neprípustná z dôvodu, že nevyčerpal všetky vnútroštátne opravné prostriedky. DR následne 3. februára 2020 podal na EIOPA sťažnosť proti rozhodnutiu o prepustení, v ktorej po prvé spochybnil zákonnosť svojho preloženia na iné oddelenie a zákonnosť rozhodnutia o prepustení, po druhé oznámil viaceré nezrovnalosti týkajúce sa spracúvania jeho osobných údajov, po tretie poukázal na existenciu obťažovania voči nemu a napokon po štvrté požiadal o zaplatenie finančnej náhrady za údajne spôsobenú ujmu.
7. Rozhodnutím z 2. júna 2020 EIOPA zamietol sťažnosť týkajúcu sa rozhodnutia o prepustení.
8. DR podal 16. septembra 2020 sťažnosť ombudsmanovi, ktorý ju zamietol z dôvodu, že nemal dostatočné dôvody na začatie vyšetrovania.
9. DR sa 30. septembra 2020 obrátil na európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov (EDPS), aby namietal protizákonné spracúvanie jeho osobných údajov, osobných údajov DS, ako aj osobných údajov dotknutých spoločností zo strany EIOPA.
10. DR podal 1. decembra 2021 ombudsmanovi tretiu sťažnosť.
11. Rozhodnutím z 9. septembra 2022 EDPS konštatoval, že EIOPA porušil článok 4 ods. 1 písm. a) a článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia (EÚ) 2018/1725( 5 ), keďže počas správneho vyšetrovania riadne neinformoval DR o právnom základe spracúvania jeho osobných údajov. EDPS sa v dôsledku toho rozhodol napomenúť EIOPA na základe článku 58 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia.
12. V rozhodnutí z 25. mája 2023 v nadväznosti na tretiu sťažnosť DR ombudsman dospel k záveru, že EIOPA pri prijímaní do zamestnania nedostatočne starostlivo venoval pozornosť otázke týkajúcej sa jeho konfliktu záujmov, čo viedlo k nesprávnemu úradnému postupu. Okrem toho ombudsman konštatoval, že EIOPA nevykonal etický audit a správne vyšetrovanie dôsledne a starostlivo.
III. Konanie na súdoch Únie
A. Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie
13. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. apríla 2024 podali odvolatelia podľa článku 268 ZFEÚ a na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpeli z dôvodu protiprávneho konania EIOPA, pokiaľ ide o spracúvanie ich osobných údajov v rámci etického auditu a správneho vyšetrovania vedeného proti DR.
14. Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júla 2024 EIOPA vzniesol námietku neprípustnosti. Konkrétne tvrdil, že žaloba podaná DR a jeho manželkou DS sa týka pracovného pomeru DR, takže predmet tejto žaloby zjavne patrí do pôsobnosti článku 270 ZFEÚ, ako aj článkov 90 a 91 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie( 6 ), a nie článku 268, ako aj článku 340 druhého odseku ZFEÚ. V rámci pripomienok, ktoré predložili k tejto námietke neprípustnosti, odvolatelia výslovne zopakovali a obhajovali voľbu tohto právneho základu vzhľadom na znenie nariadenia 2018/1725.
15. Napadnutým uznesením prijatým na základe článku 130 ods. 1 a 7 svojho rokovacieho poriadku Všeobecný súd zamietol žalobu podanú tak DR, ako aj DS ako neprípustnú.
B. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
16. Odvolatelia podali 24. marca 2025 proti napadnutému uzneseniu odvolanie. Vo svojich návrhoch navrhujú, aby Súdny dvor zrušil toto uznesenie, vyhovel ich návrhom pred Všeobecným súdom, rozhodol, že EIOPA sa dopustil dostatočne závažného porušenia právnych noriem, ktoré priznávajú práva jednotlivcom, najmä článkov 8 a 41 Charty základných práv Európskej únie, ako aj nariadenia 2018/1725, že im vznikla nemajetková ujma vyplývajúca z protiprávnosti, ktorej sa dopustila táto inštitúcia, nariadil náhradu tejto ujmy, uložil EIOPA povinnosť nahradiť všetky trovy konania na oboch stupňoch, alebo aby vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej.
17. EIOPA navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.
IV. Analýza
18. Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú dva odvolacie dôvody založené po prvé na nedostatku odôvodnenia bodu 74 napadnutého uznesenia a po druhé na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa rozsahu pojmu „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ v zmysle jeho článku 91 ods. 1.( 7 )
19. Keďže výrok tohto uznesenia v rozsahu, v akom sa týka žaloby podanej DS, je založený na jej postavení „osoby, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok“, najprv preskúmam druhý odvolací dôvod.
A. O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade rozsahu pojmu „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku
1. Napadnuté uznesenie
20. V bode 38 napadnutého uznesenia Všeobecný súd na úvod konštatoval, že odvolatelia zakladajú svoju žalobu na článku 268 a článku 340 druhom odseku ZFEÚ.
21. V bodoch 39 až 47 tohto uznesenia citoval zásady a relevantnú judikatúru týkajúcu sa pôsobnosti článku 270 ZFEÚ, pričom odkázal najmä na rozsudok Komisia/Missir Mamachi di Lusignano.
22. V bode 43 uvedeného uznesenia tak Všeobecný súd pripomenul, že z tejto judikatúry vyplýva, že ak má spor svoj pôvod v pracovnom pomere medzi úradníkom alebo zamestnancom a inštitúciou Únie, nielen tento úradník alebo zamestnanec, ale aj akákoľvek iná osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku, „môže na základe článku 270 ZFEÚ konať proti inštitúcii Únie s cieľom napadnúť zákonnosť aktu, ktorý im spôsobuje ujmu“.
23. Na účely určenia osôb, ktoré nie sú úradníkmi alebo zamestnancami, ktoré možno považovať za osoby „na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“, Všeobecný súd v bode 44 napadnutého uznesenia uviedol, že podľa uvedenej judikatúry služobný poriadok a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) majú za cieľ upraviť právne vzťahy medzi inštitúciami Únie a ich úradníkmi alebo zamestnancami a že na dosiahnutie tohto cieľa stanovujú nielen rad vzájomných práv a povinností medzi týmito inštitúciami a ich úradníkmi alebo zamestnancami, ale tiež priznávajú niektorým ich rodinným príslušníkom práva a výhody.
24. V bode 45 tohto uznesenia tak Všeobecný súd konštatoval, že pokiaľ ide o manželského partnera úradníka alebo zamestnanca, články 42b a 55a služobného poriadku, ako aj článok 16 PZOZ mu umožňujú v prípade, že trpí vážnou chorobou alebo ťažkým zdravotným postihnutím, využiť pomoc úradníka alebo zamestnanca tým, že mu umožňujú uplatniť si nárok na rodinnú dovolenku alebo prácu na kratší pracovný čas. Okrem toho článok 70 služobného poriadku a článok 35 PZOZ priznávajú pozostalému manželovi za určitých podmienok nárok na dávky v prípade úmrtia úradníka alebo zamestnanca.
25. V bode 46 uvedeného uznesenia Všeobecný súd rozhodol, že manžel úradníka alebo zamestnanca je osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku, a že v dôsledku toho v súlade s citovanou judikatúrou „môže“ z rovnakého dôvodu ako úradník alebo zamestnanec, ktorého je manželským partnerom, podať žalobu o náhradu škody proti inštitúcii Únie na základe článku 270 ZFEÚ, ak má spor svoj pôvod v pracovnom pomere, ktorý spája tohto úradníka alebo zamestnanca s uvedenou inštitúciou.
26. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 47 napadnutého uznesenia uviedol, že v zmysle tejto judikatúry „právo osôb, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, konať na základe článku 270 ZFEÚ nepodlieha podmienke, že tieto osoby skutočne disponujú v každom jednotlivom prípade právami a výhodami, ktoré im priznáva služobný poriadok a PZOZ. Stačí totiž, aby sa na tieto osoby vzťahoval služobný poriadok na základe vzťahu, ktorý ich spája s úradníkom alebo zamestnancom.“
27. Práve vzhľadom na tieto zásady vyvodené najmä v rozsudku Komisia/Missir Mamachi di Lusignano Všeobecný súd v bode 48 tohto uznesenia dospel k záveru, že „keďže žaloba o náhradu škody podaná úradníkom alebo zamestnancom, ako aj jeho manželským partnerom vyplýva zo zamestnaneckého pomeru, ktorý spája tohto úradníka alebo tohto zamestnanca s inštitúciou Únie, na túto žalobu sa vzťahuje článok 270 ZFEÚ, ako ho vykonáva článok 91 ods. 1 služobného poriadku, a nemôže byť založená na článku 340 druhom odseku ZFEÚ, inak je neprípustná“.
28. V dôsledku toho na účely posúdenia prípustnosti žaloby tak vo vzťahu k DR, ako aj voči DS Všeobecný súd v bodoch 51 až 61 napadnutého uznesenia preskúmal pôvod sporu s cieľom určiť, či sa nachádza v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý spájal DR s EIOPA. Všeobecný súd po tom, čo preukázal, že je to skutočne tak, dospel v bode 62 tohto uznesenia k záveru, že v súlade s citovanou judikatúrou treba žalobu považovať za neprípustnú v rozsahu, v akom bola založená na článku 340 druhom odseku ZFEÚ.
29. V bode 63 uvedeného uznesenia Všeobecný súd uviedol, že „v každom prípade“, aj keby sa žaloba mohla vykladať tak, že je založená na článku 270 ZFEÚ, a aj keby sa jej predmet mal alebo nemal zamieňať s predmetom sťažnosti týkajúcej sa rozhodnutia o prepustení DR, treba ju vyhlásiť za neprípustnú v rozsahu, v akom odvolatelia nezačali pred EIOPA konanie pred podaním žaloby v súlade s článkami 90 a 91 služobného poriadku.
30. V bode 64 napadnutého uznesenia Všeobecný súd rozhodol, že tento záver nemožno spochybniť tvrdeniami, ktoré odvolatelia uviedli vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti.
2. Argumentácia účastníkov konania
31. Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že DS sa má priznať postavenie „osoby, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku, a v tomto postavení musí podať svoju žalobu o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ.
32. Odvolatelia citujú bod 52 rozsudku Commission/Missir Mamachi di Lusignano, a tvrdia, že pojem „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ v zmysle článku 91 ods. 1 tohto predpisu, ako ho vykladá Súdny dvor, zahŕňa rodinných príslušníkov, na ktorých služobný poriadok odkazuje, pretože im boli priznané osobitné práva a výhody a sú oprávnení domáhať sa týchto práv a výhod bez ohľadu na to, či ich sťažnosť je alebo nie je dôvodná. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, tak služobný poriadok výslovne priznával práva a výhody rodinným príslušníkom zosnulého úradníka. To však nebol prípad DS. DS sa nedovoláva ani netvrdí, že má právo alebo výhodu, ktoré jej priznáva služobný poriadok, a jej žaloba spočíva v oznámení nezákonného spracúvania jej osobných údajov v rozpore s nariadením 2018/1725.
33. EIOPA tvrdí, že tento odvolací dôvod je zjavne nedôvodný. Po prvé DS ako manželka bývalého dočasného zamestnanca EIOPA vyvodzuje zo služobného poriadku niekoľko peňažných nárokov, ako napríklad to, že je krytá spoločným systémom poistenia úradníkov a ostatných zamestnancov. Po druhé nie je dôležité, či sa v prejednávanej veci DS domáha práv a výhod podľa služobného poriadku, pretože jeho článok 13 osobitne odkazuje na manželov úradníkov.( 8 )
3. Posúdenie
34. Domnievam sa, že tento odvolací dôvod je dôvodný. Myslím si totiž, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval DS ako „osobu, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok“, čo jej spôsobilo povinnosť podať žalobu o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ.
35. Poznamenávam, že v bodoch 43, 44 a 47 napadnutého uznesenia je pred odkazom na body 46 až 48 a 51 až 55 rozsudku Komisia/Missir Mamachi di Lusignanouvedené slovné spojenie „pozri v tomto zmysle“. Konštatujem však, že Všeobecný súd v tomto uznesení ide nad rámec jednoduchého osobitného uplatnenia tohto rozsudku, pretože rozširuje pojem „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“, ako ho definoval Súdny dvor, a stanovuje podmienku prípustnosti žalôb o mimozmluvnú zodpovednosť Únie, ktoré tieto osoby podali, tým, že stanovuje povinnosť obrátiť sa na Všeobecný súd na základe článku 270 ZFEÚ. Práve kombinovaný účinok týchto dvoch aspektov uvedeného uznesenia vyvoláva problém, keďže Všeobecný súd z tohto rozsudkuvyvodil neprimerané procesné dôsledky, pretože žiadne ustanovenie ani judikatúra nevyžaduje, aby manžel úradníka alebo zamestnanca podal žalobu na takomto právnom základe. Hoci odvolatelia nerozvíjajú druhý z týchto aspektov na podporu svojho druhého odvolacieho dôvodu, tento aspekt úzko súvisí s ich napadnutím, ako je vyjadrené v bode 47 ich odvolania.
36. Ako uvádzajú odvolatelia, situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci, sa odlišuje od situácie, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Missir Mamachi di Lusignano. Ako vyplýva z bodov 48, 51, 52 a 54 tohto rozsudku, Súdny dvor definuje pojem „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ najmä vzhľadom na „práva a výhody“, ktoré im služobný poriadok priznáva, keďže rodinní príslušníci úradníka požívajú v prípade jeho smrti osobitné práva a finančné výhody. Súdny dvor dodal, že v prejednávanej veci nie je potrebné určiť, či skutočne disponujú týmito právami a výhodami, a to takým spôsobom, aby sa predišlo tomu, že na to, aby bolo možné rozhodnúť o právomoci súdu, je potrebné najprv preskúmať dôvodnosť návrhu.( 9 ) Súdny dvor ich však mohol prirovnať k „osobám, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“, práve preto, že podľa služobného poriadku mohli poberať peňažné dávky z dôvodu úmrtia úradníka.
37. Vo veci samej však služobný poriadok nepriznáva manželskému partnerovi úradníka alebo zamestnanca žiadne právo ani výhodu, ktorá by súvisela so spracúvaním jeho osobných údajov. V bode 45 napadnutého uznesenia Všeobecný súd odkazuje na ustanovenia služobného poriadku, ktoré úradníkovi alebo zamestnancovi umožňujú mať nárok na rodinnú dovolenku alebo na prácu na kratší pracovný čas v prípade vážnej choroby alebo ťažkého zdravotného postihnutia manželského partnera alebo manželského partnera, alebo mu umožňuje poberať dávky v prípade úmrtia úradníka alebo zamestnanca. Tieto ustanovenia nemajú žiadny vzťah k prípadnému právu alebo prípadnej výhode, ktoré služobný poriadok priznáva manželskému partnerovi úradníka alebo zamestnanca v prípade nezákonného spracúvania jeho osobných údajov. EIOPA vo svojom vyjadrení k odvolaniu rovnako odkazuje na článok 13 služobného poriadku, podľa ktorého je úradník povinný deklarovať zárobkovú činnosť, ktorú vykonáva jeho manžel/manželka. Tento článok však stanovuje povinnosť úradníka alebo zamestnanca vyplývajúcu zo služobného poriadku, ktorú treba odlišovať od práva alebo výhody v prospech jeho rodinných príslušníkov, na ktorej je založená judikatúra Súdneho dvora.
38. Takýto široký výklad pojmu „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ a rozšírenie pôsobnosti ratione personae článku 270 ZFEÚ, ktoré spôsobuje, by nevyhnutne nespôsobili osobitné ťažkosti, ak by ho v napadnutom uznesení nesprevádzalo sprísnenie podmienok prípustnosti žalôb o náhradu škody podaných rodinnými príslušníkmi úradníka alebo zamestnanca.( 10 ) Možnosť, ktorú Súdny dvor ponúka rodinným príslušníkom úradníka alebo zamestnanca konať na základe článku 270 ZFEÚ, sa totiž pre Všeobecný súd stáva povinnosťou, čo vedie k tomu, že toto uznesenie sa vyznačuje nesprávnym právnym posúdením.
39. Hoci Všeobecný súd v bode 46 napadnutého uznesenia správne uviedol, že manžel úradníka alebo zamestnanca „môže“ podať žalobu o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ, ak má spor svoj pôvod v pracovnom pomere, ktorý spája tohto úradníka alebo zamestnanca s inštitúciou, a v bode 47 tohto uznesenia správne odkázal na „právo osôb, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, podať žalobu na základe článku 270 ZFEÚ“, v bode 48 tohto uznesenia však okamžite konštatoval, že tento druh žaloby bude v podstate vyhlásený za neprípustný, ak nebude podaný na základe tohto článku. Tieto dve tvrdenia si však protirečia: buď ide o možnosť, alebo o povinnosť. Keďže Súdny dvor sa v rozsudku Komisia/Missir Mamachi di Lusignano jasne rozhodol pre jednoduchú možnosť poskytnutú rodinným príslušníkom úradníka, Všeobecný súd, ktorý bez odôvodnenia premenil túto možnosť na povinnosť, nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora a porušil tak článok 270 ZFEÚ a článok 91 ods. 1 služobného poriadku.
40. Zdá sa mi, že tento záver je podporený skutočnosťou, že Súdny dvor tým, že široko vyložil aktívnu legitimáciu rodinných príslušníkov úradníka alebo zamestnanca podľa článku 270 ZFEÚ, nemal v úmysle vytvoriť podmienku prípustnosti žalôb o náhradu škody, ktoré podali títo rodinní príslušníci. Pokiaľ sa nemýlim, pojmy použité v bodoch 55 a 62 rozsudku Komisia/Missir Mamachi di Lusignano svedčia len o vôli súdu Únie poskytnúť rodinným príslušníkom úradníka alebo zamestnanca možnosť podať žalobu o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ, pokiaľ spor vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu medzi týmto úradníkom alebo zamestnancom a dotknutou inštitúciou, a nie úplne vylúčiť možnosť podať túto žalobu na základe článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ.
41. Znenie tohto rozsudku nie je kogentné, ako to preukazuje opakovane použitý výraz „môžu… podať žalobu“ [„eine Schadensersatzklage erheben können “ v nemeckom jazyku, „ may … bring an action“ v anglickom jazyku alebo „ possono … proporre un ricorso“ v talianskom jazyku (kurzívou zvýraznil generálny advokát)]. Tento výraz predpokladá uznanie voľby. Hoci rodinní príslušníci úradníka alebo zamestnanca majú možnosť podať žalobu o náhradu škody na základe článku 270 ZFEÚ, keďže spor má svoj pôvod v pracovnom pomere, ktorý ho spája s dotknutou inštitúciou, podanie tejto žaloby na takomto právnom základe vôbec nepredstavuje povinnosť, keďže títo rodinní príslušníci majú v tejto súvislosti určitú mieru voľnej úvahy. Majú teda tiež možnosť podať žalobu na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ. Ako Všeobecný súd ešte nedávno pripomenul, „služobný poriadok je sám osebe autonómnym nástrojom, ktorého jediným cieľom je upraviť právne vzťahy medzi inštitúciami a ich úradníkmi alebo zamestnancami tým, že medzi nimi vytvára vzájomné práva a povinnosti“( 11 ). Inými slovami, služobný poriadok má relatívny účinok: vytvára povinnosti len medzi zmluvnými stranami a bráni tomu, aby sa tretím osobám, ktoré nesúhlasili so zmluvou, uložili takéto povinnosti na základe tejto zmluvy.
42. Striktný výklad podmienok prípustnosti žalôb na súde v rozsahu, v akom podmieňujú prístup k súdu a účinnosť súdnej ochrany, ako aj naliehavá potreba mať v tejto súvislosti jasné pravidlá bránia tomu, aby sa sloveso „môcť“ považovalo za rovnocenné slovesu „musí“ a aby bolo chápané tak, že vyžaduje, aby rodinní príslušníci úradníka alebo zamestnanca podali svoju žalobu na základe článku 270 ZFEÚ pod hrozbou neprípustnosti. Takýto vývoj judikatúry by si vyžadoval aspoň minimálne vysvetlenie, keďže sa týka výkladu podmienok prípustnosti žalôb podaných jednotlivcami na Všeobecný súd, ktorých správny výklad je nevyhnutný na zabezpečenie účinnosti súdnej ochrany.
43. Za osobitných okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Missir Mamachi di Lusignano, cieľom tohto extenzívneho výkladu právomoci súdu Únie preskúmať žaloby o náhradu škody podané na základe článku 270 ZFEÚ bolo zabezpečiť väčšiu ochranu rodinným príslušníkom úradníka vzhľadom na povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti starostlivosti, ktoré má inštitúcia. Jeho cieľom bolo tiež zabezpečiť, aby žaloby týkajúce sa tej istej udalosti vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu medzi úradníkom a inštitúciou, ktorej podlieha alebo podliehal, mohli byť sústredené v rámci jediného súdneho konania pred tým istým súdom.
44. Hoci súhlasím so zámerom centralizovať všetky tieto spory, konštatujem, že v prejednávanej veci je DS v konečnom dôsledku zbavená možnosti, aby sa preskúmal jej návrh na náhradu škody, ktorú osobne utrpela, a to z dôvodu jej rodinného postavenia. Toto rozhodnutie sa môže javiť ako obzvlášť prísne v porovnaní s procesným postupom, ktorý Všeobecný súd uplatnil vo veci žaloby o náhradu škody, ktorú v ten istý deň z dôvodu toho istého konania podali podnik, ktorého vlastníkom, zakladateľom, štatutárnym zástupcom a generálnym riaditeľom je DR, ako aj podnik, ktorý tento podnik vlastní.( 12 ) Táto žaloba, ktorou tieto právnické osoby žiadali náhradu škody, ktorú údajne utrpeli počas etického auditu a správneho vyšetrovania, ktoré sa týkali DR, na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ, bola vecne preskúmaná Všeobecným súdom v rozsudku z 25. marca 2026, DP a DQ/EIOPA( 13 ).
45. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že žaloba, ktorú podala DS, je neprípustná z dôvodu, že bola založená na článku 340 druhom odseku ZFEÚ.
46. Za týchto okolností teda nie je potrebné analyzovať prvý odvolací dôvod založený na nedostatku odôvodnenia tohto uznesenia, pokiaľ ide o právny základ žaloby, ktorú podala DS.
47. Navrhujem však preskúmať tento prvý odvolací dôvod predovšetkým nielen v rozsahu, v akom je založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia, pokiaľ ide o právny základ žaloby podanej DR, ale aj subsidiárne pre prípad, že by Súdny dvor rozhodol, že druhý odvolací dôvod založený na nesprávnom výklade rozsahu pojmu „osoby, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku, je nedôvodný.
B. O prvom odvolacom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia týkajúceho sa právneho základu žaloby, ktorú podali DR a DS
1. Napadnuté uznesenie
48. V bodoch 64 až 78 napadnutého uznesenia Všeobecný súd preskúmal jednotlivé tvrdenia, ktoré odvolatelia uviedli vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti.
49. Konkrétne v bodoch 72 až 75 tohto uznesenia Všeobecný súd preskúmal druhé tvrdenie založené na existencii súdnych precedensov, v ktorých Všeobecný súd uznal prípustnosť žalôb podaných z dôvodu porušenia nariadenia 2018/1725( 14 ), a to napriek tomu, že neboli podané na základe článku 270 ZFEÚ.
50. V bode 74 uvedeného uznesenia Všeobecný súd rozhodol, že „vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 1. decembra 2021, JR/Komisia (T‑265/20, EU:T:2021:850), žalobca, ktorý sa prihlásil do interného výberového konania v rámci… Komisie a ktorý nebol zapísaný do rezervného zoznamu, navrhol zrušiť rozhodnutie Komisie, ktorými mu bol zamietnutý prístup k informáciám týkajúcim sa uvedeného výberového konania. Tento rozsudok sa teda týka žaloby o neplatnosť podanej na základe článku 263 ZFEÚ a nie je relevantný pre posúdenie, či v prejednávanej veci majú žalobcovia právo podať žalobu proti EIOPA na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ“.
2. Argumentácia účastníkov konania
51. Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolatelia poukazujú na nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia.
52. Tvrdia, že bod 74 tohto uznesenia im neumožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré článok 270 ZFEÚ predstavuje v zmysle judikatúry uvedenej Všeobecným súdom v bodoch 39 až 41 uvedeného uznesenia opravný prostriedok pre spory týkajúce sa verejnej služby. V tejto súvislosti tvrdia, že súd Únie v rozsudku z 1. decembra 2021, JR/Komisia( 15 ), uvedenom v tomto bode 74, uznal prípustnosť žaloby o neplatnosť založenej na článku 263 ZFEÚ v rámci podobného sporu, ktorý má svoj pôvod v pracovnom pomere medzi úradníkom a dotknutou inštitúciou a ktorý sa týka porušenia nariadenia 2018/1725.
53. Konkrétne, hoci odvolatelia uvádzajú, že žaloba o neplatnosť založená na článku 263 ZFEÚ je konaním, ktorého povaha a rozsah sa líšia od žaloby o náhradu škody založenej na článku 268 a článku 340 druhom odseku ZFEÚ, domnievajú sa, že Všeobecný súd dostatočne neodôvodnil dôvod, pre ktorý by takýto rozdiel v konaní mal odlišné procesné dôsledky, pokiaľ ide o prípustnosť každej z týchto žalôb, pričom obe tieto žaloby boli podané z dôvodu porušenia nariadenia 2018/1725 úradníkmi alebo zamestnancami v sporoch, ktoré majú svoj pôvod v pracovnom pomere, ktorý ich spája s dotknutou inštitúciou.
54. Odvolatelia tiež odkazujú na rozsudok zo 6. júla 2022, OC/ESVČ( 16 ), uvedený v bode 70 napadnutého uznesenia, v ktorom Všeobecný súd v podstate vytýkal žalobkyni, ktorá je úradníčkou Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), že nepodala žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ proti rozhodnutiu Komisie poskytnúť len zhrnutie určitých dokumentov obsahujúcich osobné údaje v rozpore s nariadením 2018/1725.
55. EIOPA tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný a v každom prípade zjavne nedôvodný.
3. Posúdenie
56. Na úvod pripomínam, že v súlade s ustálenou judikatúrou predstavuje povinnosť odôvodnenia, ktorá prislúcha Súdnemu dvoru podľa článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 53 tohto štatútu, podstatnú formálnu požiadavku, ktorú treba odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia.( 17 ) Z odôvodnenia napadnutého rozsudku musia byť navyše jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie.( 18 ) Upozorňujem však, že z povinnosti odôvodnenia Všeobecnému súdu nevyplýva povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, v dôsledku čoho môže byť odôvodnenie implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.( 19 )
57. V prejednávanej veci sa domnievam, že napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené, keďže sa výslovne nevyjadruje k tvrdeniu, ktoré odvolatelia uviedli v bode 42 svojich pripomienok k námietke neprípustnosti. Odvolatelia totiž odkázali na rozsudok z 1. decembra 2021, JR/Komisia( 20 ), práve z dôvodu, že išlo o žalobu o neplatnosť.( 21 ) Stručná odpoveď na toto tvrdenie neumožňuje posúdiť dôvody, pre ktoré voči nim Všeobecný súd v bode 40 napadnutého uznesenia namieta zásadu, podľa ktorej článok 270 ZFEÚ predstavuje opravný prostriedok pre spory týkajúce sa verejnej služby, odlišný od všeobecného opravného prostriedku, ktorým je žaloba o neplatnosť upravená článkom 263 ZFEÚ, hoci existujú súdne precedensy, ktoré majú preukázať, že tento konkrétny opravný prostriedok nie je výlučný.( 22 )
58. Táto vada odôvodnenia však nemá vplyv na výrok napadnutého uznesenia, pokiaľ ide o žalobu podanú tak DR, ako aj DS, v dôsledku čoho musí byť tento odvolací dôvod vyhlásený za neúčinný.
59. V súlade s ustálenou judikatúrou, pokiaľ je jeden z dôvodov uvedených Všeobecným súdom dostatočný na odôvodnenie výroku jeho rozsudku, vady, ktoré môže obsahovať iný dôvod, ktorý je tiež uvedený v predmetnom rozsudku, v každom prípade nemajú vplyv na tento výrok, takže odvolací dôvod, ktorý ich uvádza, je neúčinný a treba ho zamietnuť.( 23 )
60. Okrem toho je bod 74 napadnutého uznesenia súčasťou úvahy, ktorú Všeobecný súd začína v bode 63 tohto uznesenia výrazom „v každom prípade“. Takýto výraz pritom naznačuje, že tieto úvahy predstavujú doplňujúce dôvody tohto uznesenia, keďže Všeobecný súd založil neprípustnosť žaloby podanej DR a DS na právnych dôvodoch a skutkových zisteniach uvedených v bodoch 39 až 42 a 51 až 61 uvedeného uznesenia, ktoré odvolatelia v rámci svojho odvolania nespochybnili.
V. Návrh
61. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zrušil uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. januára 2025, DR a DS/EIOPA (T‑182/24, EU:T:2025:62), v rozsahu, v akom Všeobecný súd vyhlásil žalobu o náhradu škody, ktorú podala DS, za neprípustnú z dôvodu, že bola povinná podať ju na základe článku 270 ZFEÚ, a vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 T‑182/24, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2025:62.
3 C‑54/20 P, ďalej len „rozsudok Komisia/Missir Mamachi di Lusignano“, EU:C:2022:349.
4 DR bol vlastníkom a generálnym riaditeľom spoločnosti A, ktorá vlastnila 100 % základného imania spoločností B a C, pričom tieto dve spoločnosti sa v roku 2018 zlúčili.
5 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39).
6 V znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“).
7 Článok 91 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že „Súdny dvor Európskej únie má právomoc v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2. V sporoch finančného charakteru má Súdny dvor neobmedzenú právomoc“.
8 Článok 13 služobného poriadku najmä stanovuje, že „ak je manželka úradníka zárobkovo činná, úradník o tom informuje menovací orgán svojho orgánu“.
9 Pozri rozsudok Komisia/Missir Mamachi di Lusignano (body 52 a 61). Bod 52 tohto rozsudku znie: „Takéto zohľadnenie týchto rodinných príslušníkov úradníka v služobnom poriadku má za následok, že sú osobami, ,na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok‘ v zmysle jeho článku 91 ods. 1, a to bez ohľadu na to, či žalobca v danej prejednávanej veci skutočne požíva právo alebo výhodu priznanú služobným poriadkom [v anglickej jazykovej verzii uvedeného rozsudku táto časť vety znie: ,irrespective of whether an applicant does in fact have, in the particular case under consideration, a right or benefit‘]… Určenie právomoci ratione personae súdov Únie podľa článku 270 ZFEÚ a článku 91 ods. 1 služobného poriadku je totiž nezávislé od otázky skutočného priznania [v anglickej jazykovej verzii ,actual grant‘] práva alebo výhody osobe, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok a ktorá podáva žalobu na tieto súdy.“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
10 Súhlasím so snahou zabezpečiť, aby sa žaloby týkajúce sa tej istej udalosti vyplývajúcej z pracovnoprávneho vzťahu medzi úradníkom a dotknutou inštitúciou mohli spojiť do jediného súdneho konania na tom istom súde.
11 Pozri uznesenie z 13. marca 2025, RY/Komisia (T‑246/24, EU:T:2025:299, bod 30 a citovaná judikatúra).
12 Všeobecnému súdu tak boli súčasne predložené dve žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti z dôvodu, že došlo k tomu istému skutku, ktorý porušil jednak pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov (T‑182/24) a jednak pravidlá týkajúce sa ochrany dôverných údajov v obchodných veciach (T‑183/24).
13 T‑183/24, EU:T:2026:221.
14 Alebo v rozpore s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102), ktoré nahradilo nariadenie 2018/1725.
15 T‑265/20, EU:T:2021:850.
16 T‑681/20, EU:T:2022:422.
17 Pozri rozsudok zo 4. októbra 2024, UPL Europe a Indofil Industries (Netherlands)/Komisia (C‑262/23 P, EU:C:2024:862, bod 134 a citovaná judikatúra).
18 Pozri rozsudok z 26. februára 2026, Martinair Holland/Komisia (C‑386/22 P, EU:C:2026:131, bod 78 a citovaná judikatúra).
19 Pozri rozsudok z 26. februára 2026, Martinair Holland/Komisia (C‑386/22 P, EU:C:2026:131, bod 79 a citovaná judikatúra).
20 T‑265/20, EU:T:2021:850.
21 V bode 42 týchto pripomienok odvolatelia uviedli toto tvrdenie: „Okrem toho vo veci[, v ktorej bol vydaný rozsudok z 1. decembra 2021, JR/Komisia (T‑265/20, EU:T:2021:850)], bola Komisia žalovaná za porušenie viacerých ustanovení nariadenia 2018/1725, vrátane článkov 14 a 17 tohto nariadenia, tým, že nesprístupnila určité osobné údaje týkajúce sa známok získaných v rámci výberového konania. Žaloba o neplatnosť podaná žalobcom, úradníkom Komisie, bola založená na článku 263 ZFEÚ a Všeobecný súd ju nevyhlásil za neprípustnú.“
22 Vo svojom uznesení z 24. februára 2026, RY/Komisia (C‑336/25 P, EU:C:2026:138), Súdny dvor pripomenul, že „v nadväznosti na [svoju] judikatúru Súdny dvor opakovane rozhodol, že článok 270 ZFEÚ… vytvára opravný prostriedok pre spory týkajúce sa verejnej služby, ktorý je odlišný od všeobecných opravných prostriedkov, akými sú žaloba o neplatnosť upravená článkom 263 ZFEÚ, ako aj žaloba o náhradu škody upravená článkom 268 ZFEÚ a článkom 340 druhým a tretím odsekom ZFEÚ“ (bod 36 a citovaná judikatúra).
23 Pozri rozsudok z 13. novembra 2025, Al‑Assad/Rada (C‑779/24 P, EU:C:2025:880, bod 94 a citovaná judikatúra).