C-229/25
ECLI:EU:C:2026:459
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0229
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
LAILA MEDINA
prednesené 4. júna 2026 ( 1 )
Vec C ‑ 229/25
GQ,
IF
proti
MVCI Management, S.L.,
MVCI Holidays, S.L.,
MVCI Playa Andaluza Holidays, S.L.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de Primera Instancia No 2 de Marbella (Prvostupňový súd č. 2 Marbella, Španielsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nadobudnutie práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľnosti – Smernica 94/47/ES – Zmluvy o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľností – Smernica 2008/122/ES – Žaloba o neplatnosť zmluvy o časovo vymedzenom užívaní nehnuteľnosti alebo podobnej zmluvy – Žaloba o vrátenie súm vyplatených podľa zmluvy vyhlásenej za absolútne neplatnú – Žaloba o vrátenie časti zaplatenej zmluvnej ceny ako sankcie za porušenie zákazu prijímať preddavky – Zásada efektivity – Premlčacia lehota – Bod, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota “
I. Úvod
1. Zmluva o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení je v smernici 2008/122/ES( 2 ) vymedzená ako „zmluva uzatvorená na obdobie dlhšie ako jeden rok, na základe ktorej spotrebiteľ za protihodnotu nadobúda právo užívať jedno alebo viac ubytovacích zariadení umožňujúcich nocľah počas viac ako jedného pobytového obdobia“. Zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení sa týkajú predovšetkým dovolenkového ubytovania.( 3 ) Pôvodne ich upravovala smernica 94/47/ES,( 4 ) ktorá bola nahradená smernicou 2008/122 (spolu „smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení“). Smernica 2008/122 rozšírila ochranu spotrebiteľa na dovolenkové produkty podobné zmluvám o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení.
2. Smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení majú za cieľ posilniť ochranu spotrebiteľa v oblasti zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobných zmlúv), ktoré sa podľa správy Komisie o hodnotení smernice 2008/122 vyznačujú dlhodobými záväzkami alebo významnými finančnými rizikami pre spotrebiteľov.( 5 ) Zabezpečujú to pravidlá o predzmluvných a zmluvných informáciách, právo na odstúpenie od zmluvy a zákaz vyberania preddavkov.
3. Prejednávaná vec sa týka možných obmedzení vyplývajúcich zo zásady efektivity, pokiaľ ide o vnútroštátne ustanovenia o premlčacej lehote v prípade prostriedkov nápravy stanovených vnútroštátnym právom pri porušení pravidiel o informáciách a zákazu preddavkov podľa smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení. Súdny dvor má príležitosť prvýkrát preskúmať pravidlá ochrany spotrebiteľa EÚ v oblasti časovo vymedzeného užívania nehnuteľností z pohľadu zásady procesnej autonómie obmedzenej zásadou efektivity.
II. Právny rámec
A. Právo Európskej únie
1. Smernica 94/47
4. Článok 3 smernice 94/47 stanovoval:
„1. Členské štáty prijmú vo svojich právnych predpisoch opatrenia na zabezpečenie toho, aby predávajúci poskytol každej osobe požadujúcej informácie o nehnuteľnosti alebo nehnuteľnostiach taký dokument, ktorý bude okrem všeobecného popisu nehnuteľnosti alebo nehnuteľností uvádzať prinajmenšom stručné a presné údaje o podrobnostiach uvedených v písmenách a) až g), bode i) a (I) prílohy a vyrozumenie o tom, ako možno obdržať ďalšie informácie.
2. Členské štáty príjmu vo svojich právnych predpisoch opatrenia na zabezpečenie toho, aby všetky údaje uvedené v odseku 1, ktoré musia byť uvedené v dokumente uvedenom v odseku 1, tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy.
…“
5. Podľa článku 4 smernice 94/47:
„Členské štáty prijmú vo svojich právnych predpisoch opatrenia na zabezpečenie toho, aby:
– zmluva, ktorá bude vyhotovená v písomnej forme, zahŕňala prinajmenšom tie položky, ktoré sú uvedené v prílohe,
…“
6. Článok 6 smernice 94/47 stanovoval:
„Členské štáty prijmú vo svojich právnych predpisoch ustanovenia zakazujúce akékoľvek preddavky od kupujúceho pred skončením lehoty, počas ktorej môže uplatniť právo na odstúpenie.“
2. Smernica 2008/122
7. Článok 4 smernice 2008/122, nazvaný „Predzmluvné informácie“, v odseku 1 písm. a) stanovuje:
„1. V primeranom časovom predstihu predtým, ako sa spotrebiteľ zaviaže na základe zmluvy alebo ponuky, poskytne obchodník spotrebiteľovi jasným a zrozumiteľným spôsobom presné a dostatočné informácie, a to takto:
a) v prípade zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení: prostredníctvom štandardného informačného formulára uvedeného v prílohe I a informácie uvedené v časti 3 tohto formulára;“
8. Článok 5 smernice 2008/122, nazvaný „Zmluva o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, dlhodobom dovolenkovom produkte, ďalšom predaji a výmene“, v odseku 2 stanovuje:
„Informácie uvedené v článku 4 ods. 1 tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy a nemenia sa, pokiaľ sa zmluvné strany výslovne nedohodnú inak…“
9. Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Predbežná platba“, v odseku 1 stanovuje:
„V prípade zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, o dlhodobom dovolenkovom produkte a o výmene členské štáty zabezpečia zákaz akejkoľvek predbežnej platby, poskytovania záruk, viazania peňazí na účtoch, výslovného uznania dlhu alebo akejkoľvek inej protihodnoty zo strany spotrebiteľa voči obchodníkovi alebo akejkoľvek tretej strane pred skončením lehoty na odstúpenie podľa článku 6.“
B. Španielske právo
10. Článok 1 ods. 7 Ley 42/1998 sobre derechos de aprovechamiento por turno de bienes inmuebles de uso turístico y normas tributarias (zákon 42/1998 o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení a daňových predpisoch v tejto oblasti) z 15. decembra 1998 (BOE č. 300 zo 16. decembra 1998, s. 42076) stanovoval:
„Zmluva, na základe ktorej sa zriadi alebo prevedie akékoľvek iné vecné ( in rem ) alebo osobné ( in personam ) právo na obdobie dlhšie ako tri roky a ktorá sa týka užívania jednej alebo viacerých nehnuteľností počas určeného alebo určiteľného obdobia v roku, a to v rozpore s týmto zákonom, je absolútne neplatná a všetky zaplatené nájomné alebo protihodnoty sa musia vrátiť nadobúdateľovi alebo postupníkovi spolu s náhradou vzniknutej škody . “
11. Článok 11 tohto zákona stanovoval:
„1. Vyplatenie akéhokoľvek preddavku kupujúcim prevodcovi pred uplynutím lehoty na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy alebo v čase, keď má právo na ukončenie zmluvy uvedené v predchádzajúcom článku, je zakázané…
2. Ak kupujúci vyplatil prevodcovi preddavok v akejkoľvek výške, tento kupujúci má kedykoľvek právo požadovať vrátenie dvojnásobku sumy a môže sa rozhodnúť buď zmluvu ukončiť do troch mesiacov od jej uzavretia, alebo požadovať jej úplné vykonanie.“
2. Zákon 4/2012
12. Zákon 42/1998 bol nahradený Ley 4/2012 de contratos de aprovechamiento por turno de bienes de uso turístico, de adquisición de productos vacacionales de larga duración, de reventa y de intercambio y normas tributarias (zákon 4/2012 o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, o dlhodobom dovolenkovom produkte, o ďalšom predaji a o výmene, ako aj o daňových predpisoch v tejto oblasti) zo 6. júla 2012 (BOE č. 162 zo 7. júla 2012, s. 49192).
13. Článok 13 zákona 4/2012 stanovuje:
„1. V prípade zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, o dlhodobom dovolenkovom produkte a o výmene je zakázaná akákoľvek predbežná platba, poskytovanie záruk, viazanie peňazí na účtoch, výslovné uznanie dlhu alebo akákoľvek iná protihodnota zo strany spotrebiteľa voči obchodníkovi alebo akejkoľvek tretej strane pred skončením lehoty na odstúpenie.
…
3. Úkony vykonané v rozpore s týmto zákazom sú absolútne neplatné a spotrebiteľ môže požadovať dvojnásobok súm zaplatených alebo garantovaných za takéto položky.“
14. Podľa článku 23 ods. 7 zákona 4/2012:
„Zmluva, na základe ktorej sa zriadi alebo prevedie akékoľvek iné vecné alebo osobné právo na obdobie dlhšie ako jeden rok a ktorá sa týka užívania jednej alebo viacerých nehnuteľností počas určeného alebo určiteľného obdobia v roku, a to v rozpore s touto hlavou, je absolútne neplatná a všetky zaplatené nájomné alebo protihodnoty sa musia vrátiť nadobúdateľovi alebo postupníkovi spolu s náhradou vzniknutej škody.“
15. Článok 1964 ods. 2 Código Civil (Občiansky zákonník) stanovoval všeobecnú premlčaciu lehotu 15 rokov v prípade osobných žalôb, ktoré nepodliehajú osobitnej lehote. Po zmene a doplnení( 6 ) znie tento článok takto:
„Právo podať osobnú žalobu, ktorá nepodlieha osobitnej lehote, je premlčané po uplynutí piatich rokov odo dňa, keď sa záväzok považuje za vymožiteľný.“
16. Článok 1969 Občianskeho zákonníka stanovuje, že premlčacia doba všetkých druhov žalôb začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať, pokiaľ osobitné ustanovenie nestanovuje inak.
III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky
17. GQ a IF, dvaja spotrebitelia, uzavreli so spoločnosťami MVCI Management S.L., MVCI Holidays S.L. a MVCI Playa Andaluza Holidays S.L. (ďalej len „MVCI Holidays“) dve zmluvy o časovo vymedzenom využívaní ubytovacích zariadení alebo podobné zmluvy, pričom prvá zmluva bola uzavretá 23. mája 2007 a druhá 21. marca 2016.
18. GQ a IF podali na vnútroštátny súd žalobu o neplatnosť týchto zmlúv z dôvodu ich trvania a nejasného určenia ich predmetu. Domáhali sa aj uloženia povinnosti zaplatiť sumu z titulu vrátenia ceny každej zmluvy zníženej o užívanie (ďalej len „žaloba o vrátenie zmluvnej ceny“) a vrátenia časti zaplatenej zmluvnej ceny ako sankcie za porušenie zákazu prijímať preddavky (ďalej len „žaloba o vrátenie preddavkov“).
19. MVCI Holidays tvrdili, že neexistuje dôvod na neplatnosť a že neboli vyplatené nijaké preddavky. Subsidiárne tvrdili, že žaloba o vrátenie zmluvnej ceny a žaloba o vrátenie preddavkov sú premlčané podľa článku 1964 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
20. Pokiaľ ide o žalobu o vrátenie zmluvnej ceny, vnútroštátny súd uvádza, že sa uplatňujú všeobecné pravidlá občianskeho práva. Podľa vnútroštátnych právnych predpisov a judikatúry síce žaloba pre neplatnosť zmluvy nemôže byť premlčaná, ale na žalobu o vrátenie platieb uskutočnených na základe neplatnej zmluvy sa vzťahujú pravidlá o premlčacej lehote pre osobné žaloby.
21. Pokiaľ ide o žalobu o vrátenie preddavkov, Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) rozhodol, že preddavky na časovo vymedzené užívanie ubytovacích zariadení alebo podobné platby sú neplatné, že uhradenie dvojnásobku časti zmluvnej ceny obchodníkom predstavuje občianskoprávnu sankciu a jej vymáhanie je nezávislé od odstúpenia od zmluvy alebo jej ukončenia.
22. Vnútroštátny súd uvádza, že Súdny dvor ani Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nerozhodoval o špecifickej otázke začiatku plynutia ( dies a quo ) premlčacej lehoty v prípade žaloby o vrátenie zmluvnej ceny alebo žaloby o vrátenie preddavkov.
23. Vnútroštátne súdy nižšieho stupňa však prebrali judikatúru Súdneho dvora o lehote na premlčanie žalôb o vrátenie zmluvnej ceny vyplývajúcich z vyhlásenia neplatnosti nekalých podmienok podľa smernice 93/13/EHS.( 7 )Podľa tejto judikatúry uplatnenie premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť od uzavretia zmluvy, pokiaľ z nej vyplýva, že spotrebiteľ môže požadovať vrátenie platieb uskutočnených v rámci plnenia zmluvnej podmienky považovanej za nekalú, môže porušiť zásadu efektivity.( 8 )Naopak, premlčacia lehota, ktorá začína plynúť od dátumu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení zmluvnej podmienky za nekalú, je v súlade so zásadou efektivity.
24. V súlade s touto judikatúrou vnútroštátne súdy konštatovali, že premlčacia lehota pre žalobu o vrátenie zmluvnej ceny alebo žalobu o vrátenie preddavkov by mala začať plynúť v okamihu, keď je zmluva o kúpe práva na časovo vymedzené užívanie ubytovacích zariadení alebo podobná zmluva vyhlásená za neplatnú.
25. Podľa názoru vnútroštátneho súdu takýto výklad pravidiel o premlčaní nie je správny vzhľadom na podstatné rozdiely medzi žalobou o vrátenie zmluvnej ceny v kontexte neplatnosti zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) a žalobou o vrátenie preddavkov na jednej strane a žalobou o vrátenie súm vyplatených na základe nekalej podmienky na druhej strane. Ak je totiž zmluvné ustanovenie vyhlásené za neplatné, vyhlásenie neplatnosti je podmienené tým, že súd konštatuje porušenie pravidiel o spotrebiteľských zmluvách v súlade s kritériom nekalej povahy a transparentnosti. Ak je však zmluva vyhlásená za neplatnú, lebo bola uzavretá „mimo zákona“, alebo ak sa prijali zakázané preddavky, porušenie právnych požiadaviek možno priamo konštatovať od okamihu uzavretia zmluvy alebo zaplatenia preddavkov.
26. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že tento prístup sa uplatní v situácii, keď tak, ako v prejednávanej veci, zmluva o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení alebo podobná zmluva prekročí maximálnu dĺžku trvania povolenú zákonom alebo keď sa tvrdí, že taká zmluva neobsahuje registračnú identifikáciu nehnuteľnosti a časové obdobie, na ktoré sa nadobudnuté právo vzťahuje. Tieto situácie zodpovedajú okolnostiam, ktoré si môžu zmluvné strany priamo zistiť a ktoré nemusí najprv vyhlásiť súd. To isté platí aj v prípade zakázaných preddavkových platieb.
27. V takých situáciách sa vnútroštátny súd domnieva, že dies a quo v prípade žaloby o nahradenie možno stanoviť na okamih uzavretia zmluvy a dies a quo v prípade žaloby o vrátenie na okamih uskutočnenia zakázaných preddavkových platieb.
28. Taký výklad je podľa vnútroštátneho súdu zlučiteľný so zásadou efektivity z nasledujúcich dôvodov. Po prvé španielsky právny systém stanovuje veľmi dlhú premlčaciu lehotu pri žalobách o vrátenie zmluvnej ceny, konkrétne 15 rokov v znení Občianskeho zákonníka účinného do roku 2015 a 5 rokov po tomto dátume. Po druhé na prerušenie premlčacej lehoty stačí jednoduchý mimosúdny návrh. Po tretie neexistuje riziko, že premlčacia lehota uplynie skôr, než si spotrebiteľ uvedomí, že uzavretá zmluva alebo uskutočnená platba je neplatná, keďže základ možnej neplatnosti je možné určiť od okamihu uzavretia zmluvy alebo uskutočnenia platby.
29. Podľa názoru vnútroštátneho súdu taký výklad prispieva aj k právnej istote. Ak by sa totiž dies a quo premlčacej lehoty stanovil na deň súdneho konštatovania neplatnosti zmluvy alebo súdneho konštatovania, že zaplatené preddavky boli zakázené, zodpovedajúci nárok na nahradenie alebo vrátenie preddavkov by sa stal nepremlčateľným.
30. Nakoniec odlišný výklad by bol v rozpore so zásadou právnej istoty. Príslušné právne vzťahy môžu siahať desaťročia dozadu. Existuje riziko podpory strategického správania potenciálnych žalobcov, ktorí by sa usilovali oddialiť uplatnenie svojich nárokov, z čoho by im plynula ekonomická výhoda, keďže úroky z oneskorených platieb sa počítajú od dátumu uzavretia zmluvy alebo od dátumu uskutočnenia preddavkových platieb.
31. Za týchto okolností sa Juzgado de Primera Instancia No 2 de Marbella (Prvostupňový súd č. 2 Marbella, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa smernice [94/47] a [2008/122], ako aj judikatúra [Súdneho dvora] týkajúca sa zásady efektivity práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo [vnútroštátnej] judikatúre, ktorá stanovuje začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie súm na okamih uzavretia zmluvy o užívaní ubytovacích zariadení alebo podobných nehnuteľností v prípadoch, keď absolútna neplatnosť zmluvy vyplýva z okolností, ktoré možno priamo určiť od okamihu jej uzavretia, ako napríklad prekročenie doby trvania zmluvy alebo neurčitosť predmetu zmluvy?
2. Majú sa smernice [94/47] a [2008/122], ako aj judikatúra [Súdneho dvora] týkajúca sa zásady efektivity práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo [vnútroštátnej] judikatúre, ktorá stanovuje začiatok plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie [časti zmluvnej ceny zaplatenej ak preddavok] na okamih, keď sa uskutočnili zakázané platby v rámci zmluvy o užívaní ubytovacích zariadení alebo podobných nehnuteľností?“
32. GQ a IF, MVCI Holidays, španielska vláda a Komisia predložili písomné pripomienky.
IV. Posúdenie
A. Prvá otázka
33. Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Na tento účel Súdny dvor môže v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru získať zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu.( 9 )
34. Spor vo veci samej sa týka dvoch zmlúv o časovo vymedzenom využívaní ubytovacích zariadení alebo podobných zmlúv. Zmluva uzavretá 23. mája 2007 patrí do časovej pôsobnosti smernice 94/47, zatiaľ čo zmluva uzavretá 21. marca 2016 patrí do časovej pôsobnosti smernice 2008/122.
35. Z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v súvislosti so žalobou o neplatnosť zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobných zmlúv), ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, spotrebitelia namietajú porušenie právnych požiadaviek, keďže príslušné zmluvy prekročili maximálnu dobu trvania povolenú španielskym právom. Ďalej tvrdia, že zmluvy neobsahujú registračnú identifikáciu dotknutých bytov a časové obdobie, na ktoré sa nadobudnuté právo vzťahuje, a teda jasne neuvádzajú predmet zmluvy.
36. Podľa článku 3 ods. 1 smernice 94/47 a článku 4 smernice 2008/122 obchodník je povinný poskytnúť spotrebiteľovi určité informácie pred uzavretím zmluvy.( 10 ) Z článku 3 ods. 2 a článku 4 smernice 94/47, ako aj článku 5 ods. 2 smernice 2008/122 vyplýva, že tieto informácie musia byť zahrnuté v zmluve a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť.( 11 )
37. Prvou otázkou sa teda vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 3 a 4 smernice 94/47 a články 4 a 5 smernice 2008/122 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie súm zaplatených spotrebiteľom na základe neplatnej zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) začína plynúť dňom uzavretia zmluvy v situácii, v ktorej možno neplatnosť tejto zmluvy odvodiť z okolností, ktoré môžu byť priamo preukázané v momente jej uzavretia, akou je neprimeraná doba trvania alebo nešpecifikovanie jej predmetu.
1. Prípustnosť
38. Komisia a španielska vláda vyjadrili pochybnosti o prípustnosti prvej otázky. Obaja dotknutí účastníci konania konkrétne tvrdia, že smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení neobsahujú pravidlá o maximálnom trvaní zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) a o možnej neplatnosti zmluvy v prípade prekročenia tohto trvania. Pravidlo o maximálnom trvaní teda nepatrí do pôsobnosti týchto smerníc. To isté podľa Komisie platí aj pre identifikáciu nehnuteľnosti v (španielskom) katastri. Španielska vláda tvrdí, že hoci presný opis predmetu zmluvy je čiastočne upravený týmito smernicami, zo skutočnosti, že obchodník takýto opis neposkytol, neplynú nijaké konkrétne dôsledky.
39. Treba pamätať na to, že podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti jednotlivého prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti.( 12 )
40. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na položené otázky.( 13 )
41. V prejednávanej veci si prvá prejudiciálna otázka vyžaduje objasnenie rozsahu predzmluvných a zmluvných informácií, ktoré je obchodník povinný poskytnúť spotrebiteľovi. Týka sa tiež dôsledkov, ktoré členské štáty stanovia v prípade, že obchodník nedodrží vnútroštátne ustanovenia prijaté podľa smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, a posúdenia platných vnútroštátnych ustanovení o premlčacej lehote z hľadiska zásady efektivity.
42. Za týchto okolností sa domnievam, že prvá prejudiciálna otázka je prípustná.
2. O veci samej
43. Aby bolo možné odpovedať na prvú otázku, najprv je potrebné overiť, či ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorých porušenie GQ a IF namietajú v prejednávanej veci, patria do pôsobnosti smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení. Len ak je táto podmienka splnená, vnútroštátne pravidlá upravujúce premlčaciu lehotu v prípade žaloby o vrátenie zmluvnej ceny založenej na neplatnosti zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) musia spĺňať požiadavky plynúce z týchto smerníc.( 14 )
a) Požiadavky na informácie a pôsobnosť smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení
44. Po prvé, pokiaľ ide o vnútroštátne požiadavky na maximálne trvanie zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy),( 15 ) treba zdôrazniť, že ako uviedla španielska vláda a Komisia, smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení neupravujú takéto požiadavky. Smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení stanovujú minimálne trvanie zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy),( 16 ) ale nie maximálne trvanie.
45. Smernica 94/47 je smernica o minimálnej harmonizácii.( 17 ) Preto si členské štáty zachovali právomoc zaviesť požiadavku na maximálnu dĺžku trvania zmluvy, ktorá je výhodnejšia pre spotrebiteľov.
46. Smernica 2008/122 prijala prístup maximálnej harmonizácie. Ako vyplýva z jej odôvodnenia 3, členské štáty nemôžu zachovať alebo prijať vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Ako však vyplýva z tohto odôvodnenia, ak takéto harmonizované ustanovenia neexistujú, členské štáty „by mali mať možnosť zachovať alebo prijať svoje vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom [EÚ]“.
47. Ako som uviedla, smernica 2008/122 neharmonizuje aspekt maximálneho trvania zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení. Preto má členský štát naďalej právomoc zaviesť alebo zachovať takúto požiadavku, pokiaľ sa nezdá byť spôsobilá ovplyvniť akékoľvek iné harmonizované ustanovenie tejto smernice. Vnútroštátne pravidlá upravujúce dôsledky porušenia tejto požiadavky a premlčaciu lehotu, v ktorej možno podať žalobu o vrátenie zmluvnej ceny, teda patria do zachovanej právomoci členských štátov. Za týchto okolností nie je potrebné posudzovať tieto vnútroštátne pravidlá z hľadiska zásady efektivity.( 18 )
48. Po druhé, pokiaľ ide o požiadavku špecifikovať predmet zmluvy, vnútroštátny súd konkrétnejšie odkazuje na požiadavku informovať spotrebiteľa o identifikácii nehnuteľnosti v katastri a o časovom období, na ktoré sa nadobudnuté právo vzťahuje.( 19 )
49. Treba poukázať na to, že smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení požadujú, aby zmluva obsahovala presný a podrobný opis nehnuteľnosti a jej polohy.( 20 ) Tieto smernice neobsahujú ďalšie údaje o konkrétnych informáciách, ktoré túto požiadavku spĺňajú. Treba zdôrazniť, že z článku 288 ZFEÚ vyplýva, že členské štáty sú pri preberaní smernice povinné zabezpečiť jej plnú účinnosť, pričom si zachovávajú širokú diskrečnú právomoc pri výbere spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie jej vykonávania.( 21 )
50. Vykonanie požiadavky na presný a podrobný opis podľa smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení je ponechané na členské štáty. Členský štát teda môže určiť identifikáciu nehnuteľnosti v katastri ako konkrétny prostriedok na zabezpečenie splnenia takejto požiadavky. Informácie o identifikácii nehnuteľnosti preto treba považovať za patriace do pôsobnosti smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení.
51. Čo sa týka časového obdobia, na ktoré sa právo vzťahuje, tento prvok tvorí súčasť informácií, ktoré musia byť poskytnuté spotrebiteľovi.( 22 )
52. Preto vnútroštátnu požiadavku na jasnú špecifikáciu predmetu zmluvy, aspoň pokiaľ ide o špecifikáciu trvania práva na časovo vymedzené užívanie ubytovacích zariadení,( 23 ) treba považovať za patriacu do pôsobnosti smernice 94/47 a smernice 2008/122.
b) Premlčacia doba žaloby o vrátenie zmluvnej ceny
53. Na úvod treba pripomenúť, že ak relevantné informácie neboli spotrebiteľovi poskytnuté pred uzavretím zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy), spotrebiteľ má dlhšie obdobie na odstúpenie od zmluvy.( 24 ) Smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení nestanovujú osobitnú sankciu, najmä v prípade, že po uplynutí lehoty na odstúpenie od zmluvy obchodník nesplnil požiadavky na informácie stanovené týmito smernicami. V takejto situácii musia členské štáty okrem práva na odstúpenie od zmluvy upraviť primerané sankcie.( 25 ) Tieto sankcie musia byť v súlade s článkom 15 ods. 2 smernice 2008/122 účinné, primerané a odrádzajúce.
54. Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podľa španielskeho práva je dôsledkom porušenia požiadaviek na predzmluvné a zmluvné informácie neplatnosť zmluvy, na základe čoho vzniká právo na vrátenie akejkoľvek zaplatenej protihodnoty.( 26 ) Toto právo na vrátenie vnútroštátna judikatúra vykladá v tom zmysle, že sa týka súm uhrádzaných úmerne zostávajúcej dobe trvania zmluvy, aby sa zohľadnilo užívanie majetku.( 27 )
55. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že premlčacie lehoty žalôb pre neplatnosť zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) a žalôb o vrátenie zmluvnej ceny sa riadia všeobecnými pravidlami o premlčaní podľa občianskeho práva. Podľa týchto všeobecných pravidiel sa na žalobu o neplatnosť zmluvy nevzťahuje nijaká premlčacia lehota. Naopak, na žalobu o vrátenie platieb vykonaných na základe neplatnej zmluvy sa vzťahuje všeobecná premlčacia lehota pre osobné žaloby. Ak osobitné ustanovenie nestanovuje inak, začiatkom plynutia lehoty ( dies a quo ) na podanie žaloby o vrátenie zmluvnej ceny je okamih, keď sa právo mohlo vykonať.( 28 ) V prípade zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobných zmlúv) sa za tento okamih podľa vnútroštátneho súdu má pokladať uzavretie zmluvy.
56. Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či sa na zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobné zmluvy), ktoré boli vyhlásené za absolútne neplatné, uplatnia všeobecné pravidlá o premlčaní alebo či má na také zmluvy použiť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa nekalých podmienok.( 29 ) Ak sa má použiť takáto judikatúra, premlčacia lehota by namiesto toho mala začať plynúť v okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti zmluvy.
57. V tomto ohľade treba poukázať na to, že smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení nestanovujú konkrétne pravidlá o premlčacej lehote použiteľné pre vnútroštátne prostriedky nápravy v prípade, že si obchodník nesplní informačné povinnosti.
58. V súlade s ustálenou judikatúrou v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity).( 30 )
59. Zásada efektivity sa odráža aj v článku 13 smernice 2008/122, ktorý stanovuje všeobecné pravidlo o súdnych a správnych prostriedkoch nápravy, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov existovali primerané a účinné prostriedky na zabezpečenie toho, aby obchodníci dodržiavali túto smernicu.
60. Pokiaľ ide o túto zásadu, o ktorú ako jedinú ide v tomto konaní, treba uviesť, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je potrebné prípadne zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akou je ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania.( 31 )
61. Pokiaľ ide o analýzu charakteristík premlčacej lehoty, o ktorú ide vo veci samej, táto analýza sa musí týkať dĺžky takejto lehoty, ako aj podrobných pravidiel jej uplatnenia vrátane mechanizmu, ktorý stanovuje začiatok plynutia uvedenej lehoty.( 32 )
62. Po prvé, pokiaľ ide o dĺžku premlčacej lehoty na podanie žaloby o vrátenie zmluvnej ceny v prípade zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy), ktorá bola vyhlásená za neplatnú, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že primerané lehoty na podanie opravných prostriedkov v záujme právnej istoty nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatnenia práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie, ak sú tieto lehoty z vecného hľadiska dostatočné na to, aby umožnili spotrebiteľovi pripraviť a podať účinný opravný prostriedok.( 33 )
63. Súdny dvor totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných lehôt na podanie prostriedkov nápravy je v záujme právnej istoty zlučiteľné s právom Únie.( 34 )
64. V prejednávanej veci bola premlčacia lehota na podanie žaloby o vrátenie zmluvnej ceny 15 rokov, potom sa skrátila na 5 rokov. Za predpokladu, že sú stanovené a známe vopred, sú tieto lehoty v zásade dostatočné na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnili pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy.( 35 ) Platí to tým viac, že ako vysvetlil vnútroštátny súd, vnútroštátne pravidlá umožňujú prerušenie premlčacej lehoty jednoduchým mimosúdnym návrhom.( 36 )
65. Po druhé, pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, Súdny dvor v súvislosti so smernicou 93/13 rozhodol, že dátum uzavretia zmluvy obsahujúcej nekalú podmienku nemôže ako taký predstavovať začiatok plynutia premlčacej lehoty.( 37 )
66. Toto konštatovanie Súdneho dvora sa opiera o niektoré dôležité úvahy, ktoré sa týkajú predovšetkým horšieho postavenia, v akom sa spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza, skutočnosti, že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej povahe podmienky alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv, a prípadne dlhodobého trvania zmluvy obsahujúcej nekalú podmienku.( 38 )
67. V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť od uzavretia zmluvy, pokiaľ z nej vyplýva, že spotrebiteľ môže požadovať vrátenie platieb uskutočnených v rámci plnenia zmluvnej podmienky považovanej za nekalú v určitej lehote po podpise tejto zmluvy bez ohľadu na to, či vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, môže nadmerne sťažiť výkon práv tohto spotrebiteľa priznaných smernicou 93/13, a teda porušiť zásadu efektivity v spojení so zásadou právnej istoty.( 39 )
68. Naproti tomu od dátumu, keď rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nekalá povaha dotknutej zmluvnej podmienky a z tohto dôvodu vyhlasuje jej neplatnosť, nadobudlo právoplatnosť, má spotrebiteľ určitú vedomosť o protiprávnosti tejto podmienky. Od tohto dátumu je teda tento spotrebiteľ v zásade schopný účinne uplatniť práva, ktoré mu priznáva smernica 93/13.( 40 )
69. Súdny dvor však vysvetlil, že smernica 93/13 nebráni tomu, aby mal predajca alebo dodávateľ možnosť preukázať, že spotrebiteľ mal alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe podmienky pred vydaním rozsudku konštatujúceho neplatnosť uvedenej podmienky.( 41 )
70. V tomto ohľade treba poukázať na to, že rovnako ako v prípade smernice 93/13 a ďalších smerníc EÚ o ochrane spotrebiteľa je systém ochrany zavedený smernicami o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení založený na myšlienke, že spotrebiteľ je voči obchodníkovi v slabšej pozícii, pokiaľ ide o jeho vyjednávaciu silu aj úroveň znalostí, čo vedie k tomu, že spotrebiteľ súhlasí s podmienkami vopred vypracovanými obchodníkom bez možnosti ovplyvniť ich obsah.( 42 )
71. Zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobné zmluvy) majú často cezhraničnú povahu, ak sú uzavreté v krajine inej než domovská krajina spotrebiteľa a dotknuté nehnuteľnosti sa nachádzajú v zahraničí.( 43 ) Navyše, ako som už zdôraznila vyššie, tieto zmluvy sa uzatvárajú na dlhé časové obdobie a vyznačujú sa dlhodobými záväzkami a významnými finančnými rizikami pre spotrebiteľov.( 44 )
72. Informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím a pri uzatváraní zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä na základe týchto informácií sa spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré obchodník vopred vyhotovil.( 45 )
73. Povinnosť poskytnúť informácie je teda nevyhnutná na to, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami. Presnejšie vedomosť spotrebiteľa o informáciách, ktoré musí povinne obsahovať zmluva o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobná zmluva), a ich správne pochopenie týmto spotrebiteľom sú nevyhnutné na riadne plnenie zmluvy a najmä na uplatnenie práv spotrebiteľa.( 46 )
74. Vzhľadom na zásadný význam informačných požiadaviek a vedomosť spotrebiteľov o ich právach je dôležité zvážiť, či existuje riziko, že platnosť práva žiadať vrátenie zmluvnej ceny na základe neplatnej zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) sa skončí ešte skôr, než spotrebitelia stihnú zistiť, že informácie chýbajú.
75. Pokiaľ ide o niektoré podrobnejšie informácie, akou je identita obchodníka, opis nehnuteľnosti alebo informácie o zariadeniach a službách, na prvý pohľad sa zdá, že priemerný spotrebiteľ, ktorý je primerane dobre informovaný a rozumne pozorný a obozretný, si môže uvedomiť, že tieto informácie chýbajú, len čo sa s nehnuteľnosťou oboznámi.
76. Konečné posúdenie skutočnej možnosti, že spotrebiteľ sa dozvie o relevantných chýbajúcich informáciách, však závisí od presného znenia a okolností zmluvy. Aj keď sa zdá jednoduchšie zistiť nedostatok informácií o nehnuteľnosti, ak sa právo na časovo vymedzené užívanie ubytovacích zariadení týka jednej konkrétnej nehnuteľnosti, nemusí to platiť, ak sa tieto práva týkajú rôznych ubytovacích jednotiek.( 47 )
77. Riziko nedostatočného povedomia je vyššie, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa výkonu práv podľa zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy). Ide najmä o informácie, ktoré majú dlhodobý vplyv na finančný záväzok spotrebiteľa, pričom ich absenciu si pravdepodobne spotrebiteľ všimne až počas plnenia zmluvy, ktoré trvá dlhé obdobie.
78. Informácie o nákladoch, o práve ukončiť zmluvu a o práve na ďalší predaj zmluvných práv sú v tomto ohľade zvlášť výstižné.( 48 ) Spotrebiteľ sa pravdepodobne oboznámi s chýbajúcimi informáciami o spôsobe výpočtu možného zvýšenia nákladov a poplatkov za údržbu v momente, keď sa obchodník usiluje tieto náklady od spotrebiteľa vymáhať. To isté platí napríklad pre informácie o ukončení zmluvy alebo o možnosti vstúpiť do mechanizmu ďalšieho predaja zmluvných práv. Spotrebiteľ nemusí vedieť o možných obmedzeniach a nákladoch týkajúcich sa práva ukončiť alebo ďalej predať zmluvné práva, až kým sa skutočne nepokúsi tieto práva uplatniť.( 49 )
79. Treba tiež mať na pamäti, že článok 4 ods. 1 smernice 2008/122 jasne uvádza, že obchodník poskytne „jasným a zrozumiteľným spôsobom presné a dostatočné informácie“. Nejasná alebo neúplná povaha informácií môže ovplyvniť schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho práv a povinností a pripraviť ho o možnosť uplatniť si práva.( 50 )
80. Vo všetkých týchto situáciách, ak by spotrebiteľ mohol žiadať vrátenie platieb uskutočnených na základe neplatnej zmluvy iba počas prvých piatich rokov (na základe premlčacej lehoty v súčasnosti platnej podľa občianskeho práva) po podpise zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy), existovalo by riziko, že premlčacia lehota uplynie skôr, než sa skončí zmluva o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, hoci relevantnosť chýbajúcich informácií by sa prejavila až v neskoršom štádiu plnenia zmluvy.
81. Takýto režim premlčacej lehoty môže systematicky pripraviť spotrebiteľov o možnosť žiadať vrátenie uskutočnených platieb z dôvodu neplatnosti zmluvy, čo je podľa vnútroštátneho práva dôsledok porušenia informačných povinností.
82. Môže tiež ohroziť účinný a odrádzajúci charakter neplatnosti zmluvy, ktorá je dôsledkom porušenia požiadaviek na informácie. Ak by spotrebitelia mali právo domáhať sa neplatnosti zmluvy, ale nemali by právo na vrátenie uskutočnených platieb, znamenalo by to riziko, že jedna strana získa neprimeranú výhodu na úkor druhej strany. Ako uviedli GQ a IF, v podstate by obchodník po získaní plného užívania nehnuteľnosti mohol nehnuteľnosť opäť uviesť na trh časovo vymedzeného užívania (alebo trh prenájmu/predaja), zatiaľ čo spotrebiteľ by prišiel o budúce užívanie nehnuteľnosti a peniaze už zaplatené za takéto užívanie.
83. Preto, pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, o ktorú ide v spore vo veci samej, existuje nezanedbateľné riziko, že vzhľadom na spôsob, akým sa táto lehota určuje, bude v praxi nemožné alebo mimoriadne náročné, aby spotrebiteľ uplatnil svoje práva v situácii, keď dôjde k porušeniu požiadaviek na informácie.
84. Naopak, v momente nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti zmluvy bude spotrebiteľ v zásade plne oboznámený so svojimi právami a bude mať možnosť začať konanie o vrátení platieb.
85. Nakoniec v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd pýta, či by stanovenie začiatku plynutia premlčacej lehoty na neskorší dátum, než je uzavretie zmluvy, mohlo byť v rozpore s zásadou právnej istoty a podporovať strategické spory zo strany spotrebiteľov, treba poukázať na to, že obchodník tým, že neposkytne povinné informácie v predzmluvnej/zmluvnej fáze a neposkytne ich v nijakej inej neskoršej fáze plnenia zmluvy, sám vytvára situáciu, ktorú smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení zakazujú.( 51 ) Navyše, ako vysvetlil vnútroštátny súd, žaloba o vrátenie zmluvnej ceny sa nevzťahuje na všetky vyplatené sumy, keďže doba, počas ktorej bola nehnuteľnosť užívaná (alebo aspoň bola k dispozícii na užívanie), je vylúčená.
86. Zásada efektivity však obchodníkovi neodopiera právo preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť porušení informačných povinností pred vydaním rozsudku, ktorý vyhlasuje zmluvu za absolútne neplatnú (z dôvodu tohto porušenia). V takejto situácii premlčacia lehota začína plynúť od tohto okamihu vedomosti spotrebiteľa.( 52 )
87. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že články 3 a 4 smernice 94/47 a články 4 a 5 smernice 2008/122 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie súm zaplatených spotrebiteľom na základe neplatnej zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) začína plynúť dňom uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či spotrebiteľ vedel alebo mohol vedieť o informáciách, ktoré obchodník neposkytol alebo poskytol nejasne. Spotrebiteľ je v zásade plne informovaný o svojich právach v momente právoplatného rozhodnutia, ktorým sa zmluva vyhlasuje za neplatnú. Zásada efektivity však obchodníkovi neodopiera právo preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o prvkoch spôsobujúcich neplatnosť zmluvy pred týmto dátumom.
B. Druhá otázka
88. Článok 6 smernice 94/47 a článok 9 smernice 2008/122 zakazujú, aby spotrebiteľ platil preddavkové platby pred uplynutím lehoty, v ktorej môže vykonať svoje právo na odstúpenie od zmluvy.
89. Druhou otázkou sa vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 33 vyššie vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 6 smernice 94/47 a článok 9 smernice 2008/122 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie časti zmluvnej ceny zaplatenej ako preddavky začína plynúť v deň, keď bol tento preddavok zaplatený na základe zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení alebo podobnej zmluvy.
90. Z odôvodnení 11 a 12 smernice 94/47 a odôvodnenia 11 smernice 2008/122 vyplýva, že cieľom zákazu preddavkových platieb je posilniť ochranu spotrebiteľa, ktorú poskytuje právo na odstúpenie od zmluvy. Právo na odstúpenie od zmluvy má spotrebiteľom poskytnúť možnosť plne pochopiť svoje práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Ak by obchodník mohol požadovať preddavkové platby počas obdobia, v ktorom je možné uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy, mohlo by to spotrebiteľa odradiť od uplatnenia tohto práva.
91. Z článku 10 smernice 94/47 a článku 15 smernice 2008/122 tiež vyplýva, že uloženie systému sankcií za porušenie zákazu preddavkových platieb je zodpovednosťou členských štátov.
92. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa španielskeho práva sú preddavkové platby zakázané a porušenie tohto zákazu znamená, že obchodník musí vrátiť dvojnásobok sumy prijatej ako preddavok.
93. Vzniká otázka, či zásada efektivity( 53 ) bráni tomu, aby premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie preddavkov začala plynúť dňom vykonania týchto preddavkových platieb (v súlade so všeobecnými pravidlami občianskeho práva). Rovnako ako pri prvej otázke má vnútroštátny súd pochybnosti najmä o tom, či sa má judikatúra Súdneho dvora súvisiaca s nekalými podmienkami uplatniť na smernice o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení.
94. V tomto ohľade, ako som už zdôraznila vyššie,( 54 ) treba mať na pamäti, že judikatúra Súdneho dvora o vnútroštátnych pravidlách týkajúcich sa premlčacej lehoty v prípade vymáhania súm zaplatených na základe nekalých podmienok sa opiera o mnohé úvahy, ktoré sa týkajú predovšetkým horšieho postavenia spotrebiteľa, skutočnosti, že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej povahe zmluvnej podmienky alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv.
95. Rovnako som už uviedla,( 55 ) že v súvislosti so zmluvou o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení má spotrebiteľ slabšie postavenie ako obchodník. Práve z tohto dôvodu normotvorca EÚ zakazuje preddavkové platby, aby spotrebiteľ nebol odradený od výkonu svojho práva na odstúpenie od zmluvy.
96. Na rozdiel od nekalých podmienok podľa smernice 93/13 a požiadaviek na informácie podľa smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení však úroveň vystavenia spotrebiteľov riziku, že premlčacia lehota uplynie skôr, než si uvedomia svoje práva, nie je rovnaká v prípade zákazu preddavkových platieb.
97. V prípade zmlúv uzavretých na dlhé obdobie si spotrebiteľ môže uvedomiť nekalú povahu ustanovenia neskôr, keď toto ustanovenie ovplyvňuje jeho zmluvný záväzok alebo je voči nemu vymáhané. Podobne z dôvodov, ktoré som už vysvetlila,( 56 ) tento spotrebiteľ sa môže dozvedieť o chýbajúcich alebo nejasných informáciách (ktoré môžu ovplyvniť jeho schopnosť posúdiť rozsah jeho práv) až v neskoršej fáze plnenia zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy). Dôsledky porušenia povinností zo strany obchodníka sa pravdepodobne prejavia až počas zmluvného vzťahu. Pokiaľ obchodník neposkytne informácie, porušenie príslušných právnych požiadaviek je nepretržité.
98. Naopak, zákaz preddavkových platieb sa týka jediného porušenia, ktorého účinky sa pravdepodobne prejavia v skoršej fáze zmluvného vzťahu. Neexistuje reálne riziko, že by sa spotrebiteľ dozvedel o zákaze až roky po uskutočnení platby, napríklad keď je mu uložený poplatok alebo keď si želá uplatniť určité práva.
99. Treba tiež poukázať na to, že ochranný účel zákazu preddavkových platieb je silný na začiatku zmluvného vzťahu. Zákaz je stanovený tak, aby spotrebiteľ nebol odradený od odstúpenia od zmluvy. Tento účel však v priebehu rokov počas plnenia zmluvy slabne. Zdá sa, že to platí o to viac v situácii, ako je spor vo veci samej, keď spotrebiteľ nielenže neodstúpil od zmluvy, ale uzavrel novú zmluvu o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnú zmluvu) deväť rokov po uzavretí prvej.
100. Navyše, ako v podstate uviedla Komisia, skutočná schopnosť spotrebiteľa zistiť svoje práva nie je v prípade nekalej podmienky rovnaká ako v prípade zákonného zákazu preddavkových platieb. Aj keď sa vychádza z toho, že nekalá podmienka nikdy neexistovala, vyhlásenie jej nekalej povahy si v zásade vyžaduje súdne posúdenie zmluvnej podmienky, ktoré nemožno očakávať od spotrebiteľa. Otázka dodržiavania požiadaviek na informácie podľa smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení si tiež môže vyžadovať súdny výklad.
101. Zákaz preddavkových platieb si však nevyžaduje výklad. Takéto platby sú zakázané a je to jasne stanovené v smerniciach o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení a vo vnútroštátnych vykonávacích predpisoch. O zákaze môže vedieť priemerný spotrebiteľ, ktorý je primerane dobre informovaný, rozumne pozorný a opatrný. Spotrebiteľovi stačí vypočítať, či boli preddavkové platby uskutočnené počas (predĺženej) lehoty na odstúpenie od zmluvy.
102. Nemyslím si, že možno vyvodiť iný záver z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej nie je možné od spotrebiteľa očakávať, že podnikne kroky, ktoré vyplývajú z právneho vyhľadávania.( 57 ) Táto judikatúra sa týkala situácie, v ktorej sa nedalo predpokladať, že spotrebiteľ by si mohol rozumne uvedomiť, že ustanovenie obsiahnuté v jeho zmluve je z hľadiska pôsobnosti ekvivalentné štandardnej podmienke, ktorú najvyšší súd členského štátu považoval za nekalú. To sa jasne líši od situácie, keď normotvorca stanoví zákaz.
103. Stanovenie primeranej premlčacej lehoty po vykonaní platieb tiež zaručuje právnu istotu v situácii s jasným zákazom. Nárok na finančnú sankciu za preddavok, ktorý bol zaplatený už dávno, môže spôsobiť problémy s dokazovaním a narušiť právo protistrany na obhajobu.( 58 ) Navyše, ako vysvetlil vnútroštátny súd, vyvoláva to riziko, že strana, ktorá sa domáha sankcie, bude žiadať jej uloženie čo najneskôr, aby si mohla uplatniť úroky z vymáhanej sumy, hoci okolnosti zákazu sú jasné od začiatku zmluvného vzťahu.
104. V spore vo veci samej je podľa všeobecných pravidiel občianskeho práva premlčacia lehota na to, aby mohol spotrebiteľ podať žalobu o vrátenie preddavkových platieb, 5 rokov (a 15 rokov podľa predtým účinného znenia Občianskeho zákonníka) od uskutočnenia týchto platieb. Táto lehota sa javí ako dostatočne dlhá na to, aby si spotrebiteľ mohol uplatniť nárok na sankciu. Ako uviedol vnútroštátny súd, platí to tým viac, že na prerušenie tejto lehoty stačí mimosúdny návrh.
105. Z tohto dôvodu sa domnievam, že zásada efektivity nebráni vnútroštátnemu pravidlu o premlčaní žaloby o vrátenie preddavkov stanovenému pre prípad porušenia zákazu preddavkových platieb na základe všeobecného občianskeho práva.
106. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že článok 6 smernice 94/47 a článok 9 smernice 2008/122 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie časti zmluvnej ceny zaplatenej ako preddavky začína plynúť dňom zaplatenia zakázaných preddavkov podľa zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy).
V. Návrh
107. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Juzgado de Primera Instancia No 2 de Marbella (Prvostupňový súd č. 2 Marbella, Španielsko), takto:
1. Články 3 a 4 smernice Európskeho Parlamentu a Rady 94/47/ES z 26. októbra 1994, týkajúcej sa ochrany kupujúcich v súvislosti s niektorými prvkami zmlúv o kúpe práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností, a články 4 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/122/ES zo 14. januára 2009 o ochrane spotrebiteľov, pokiaľ ide o určité aspekty zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, o dlhodobom dovolenkovom produkte, o ďalšom predaji a o výmene, v spojení so zásadou efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie súm zaplatených spotrebiteľom na základe neplatnej zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy) začína plynúť dňom uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či spotrebiteľ vedel alebo mohol vedieť o informáciách, ktoré obchodník neposkytol alebo poskytol nejasne. Spotrebiteľ je v zásade plne informovaný o svojich právach v momente nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa zmluva vyhlasuje za neplatnú. Zásada efektivity však obchodníkovi neodopiera právo preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o prvkoch spôsobujúcich neplatnosť zmluvy pred týmto dátumom.
2. Článok 6 smernice 94/47 a článok 9 smernice 2008/122 v spojení so zásadou efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade žaloby o vrátenie časti zmluvnej ceny zaplatenej ako preddavky začína plynúť dňom zaplatenia zakázaných preddavkov podľa zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení (alebo podobnej zmluvy).
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/122/ES zo 14. januára 2009 o ochrane spotrebiteľov, pokiaľ ide o určité aspekty zmlúv o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení, o dlhodobom dovolenkovom produkte, o ďalšom predaji a o výmene (Ú. v. EÚ L 33, 2009, s. 10).
3 STAUDINGER, A.: Timeshare Contracts. In: Max-Planck Encyclopaedia of European Private Law. Max-EuP, 2012. Pokiaľ ide o pôvod odvetvia časovo vymedzeného užívania nehnuteľností, pozri EDMONDS, J.: International Timesharing . 3 rd ed., London: Longman, 1991, s. 1.
4 Smernica Európskeho Parlamentu A Rady z 26. októbra 1994, týkajúca sa ochrany kupujúcich v súvislosti s niektorými prvkami zmlúv o kúpe práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností (Ú. v. ES L 280, 1994, s. 83; Mim. vyd. 13/013, s. 315).
5 Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade, Správa o hodnotení [smernice 2008/122], COM(2015) 644 final zo 16. decembra 2015 (ďalej len „správa Komisie o hodnotení smernice 2008/122“).
6 Ustanovenie bolo zmenené a doplnené prostredníctvom Ley 42/2015 de reforma de la Ley 1/2000, de 7 de enero, de Enjuiciamiento Civil (zákon 42/2015 o reforme zákona 1/2000 zo 7. januára o občianskom súdnom konaní) z 5. októbra 2015 (BOE č. 239 zo 6. októbra 2015, s. 90240).
7 Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
8 Rozsudok z 25. apríla 2024, Banco Santander (Oddelenie premlčacej lehoty) (C‑561/21, EU:C:2024:362, bod 34).
9 Rozsudok z 16. apríla 2026, Nitrogénművek (C‑519/24, EU:C:2026:297, body 19 a 20 a tam citovaná judikatúra).
10 Informácie sú poskytnuté v podobe dokumentu, ktorý sa v smernici 2008/122 nazýva „štandardný informačný formulár“. Pozri body 4 a 7 vyššie.
11 Pozri body 5 a 8 vyššie.
12 Rozsudok z 2. decembra 2025, Stichting Right to Consumer Justice a Stichting App Stores Claims (C‑34/24, EU:C:2025:936, bod 39 a tam citovaná judikatúra).
13 Tamže.
14 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Sogefinancement (C‑50/22, EU:C:2023:177, bod 26).
15 Návrh na začatie prejudiciálneho konania necituje vnútroštátne ustanovenia, ktoré stanovujú požiadavku na maximálnu dĺžku trvania. Z tvrdení španielskej vlády a Komisie však vyplýva, že taká požiadavka je stanovená v článku 3 zákona 42/1998 a článku 24 zákona 4/2012.
16 Podľa prvej zarážky článku 2 smernice 94/47 sa zmluva o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení uzatvára „najmenej na tri roky“. Toto obdobie bolo skrátené na viac ako jeden rok v súlade s definíciou „zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení“ v článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2008/122.
17 Podľa článku 11 smernice 94/47 členské štáty mohli prijať alebo zachovať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie na ochranu kupujúcich.
18 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Sogefinancement (C‑50/22, EU:C:2023:177, bod 32 a tam citovaná judikatúra).
19 Návrh na začatie prejudiciálneho konania necituje vnútroštátne ustanovenia, ktoré stanovujú tieto požiadavky. Z tvrdení španielskej vlády a Komisie však vyplýva, že také požiadavky sú stanovené v článku 9 ods. 1 bode 1 zákona 42/1998 a článku 30 ods. 1 bode 3 zákona 4/2012.
20 Pozri písm. c) prílohy smernice 94/47 a prvú zarážku bodu 2 časti 3 prílohy I k smernici 2008/122.
21 Rozsudok z 11. júna 2020, Prezident Slovenskej republiky (C‑378/19, EU:C:2020:462, bod 37 a tam citovaná judikatúra).
22 Príloha smernica 94/47 odkazuje všeobecnejšie v bode b) na „podmienky, ktorými sa bude riadiť uplatnenie“ práva, ktoré je predmetom zmluvy. Obdobie, počas ktorého môže byť právo uplatnené, možno považovať za súčasť týchto podmienok. Príloha I časť 1 smernice 2008/122 uvádza medzi informáciami pre zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení „presné obdobie, počas ktorého možno uplatňovať právo, ktoré je predmetom zmluvy, a ak je to potrebné, jeho trvanie“.
23 Túto výhradu uvádzam pre prípad, že Súdny dvor uzná, že požiadavka na poskytnutie registračnej identifikácie nepatrí do pôsobnosti smerníc o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení.
24 V takom prípade lehota na odstúpenie od zmluvy uplynie po období stanovenom v tretej zarážke článku 5 ods. 1 smernice 94/47 a v článku 6 ods. 3 písm. b) smernice 2008/122.
25 Vnútroštátna zodpovednosť za stanovenie sankcií vychádza z článku 10 smernice 94/47 a článku 15 smernice 2008/122. Podľa článku 6 ods. 3 druhého pododseku smernice 2008/122 musia členské štáty okrem práva na odstúpenie od zmluvy v súlade s článkom 15 stanoviť vhodné sankcie najmä pre prípad, že ani po skončení lehoty na odstúpenie obchodník neplní informačné požiadavky uvedené v tejto smernici.
26 Pozri body 10 a 14 vyššie. Neplatnosť zmluvy je dôsledkom porušenia ktorejkoľvek z požiadaviek stanovených príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou vrátane povinnosti špecifikovať predmet zmluvy.
27 GQ a IF v tomto smere citujú rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) č. 192/2016 z 29. marca 2016 (ES:TS:2016:1298).
28 Pozri body 15 a 16 vyššie.
29 Pozri bod 23 vyššie.
30 Rozsudok z 19. marca 2026, UniCredit Bank a Momentum Credit (C‑679/24, EU:C:2026:223, bod 62 a tam citovaná judikatúra).
31 Tamže (bod 63 a tam citovaná judikatúra).
32 Pozri analogicky rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance (C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 30).
33 Rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale (C‑698/18 a C‑699/18, EU:C:2020:537, bod 62 a tam citovaná judikatúra).
34 Rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance (C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 32).
35 Rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance (C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 41).
36 Pozri bod 28 vyššie.
37 Rozsudok z 19. marca 2026, UniCredit Bank a Momentum Credit (C‑679/24, EU:C:2026:223, bod 69 a tam citovaná judikatúra).
38 Pozri podrobné uvažovanie Súdneho dvora v rozsudku z 19. marca 2026, UniCredit Bank a Momentum Credit (C‑679/24, EU:C:2026:223, body 70 a 71 a tam citovaná judikatúra).
39 Rozsudok z 25. apríla 2024, Banco Santander (Oddelenie premlčacej lehoty) (C‑561/21, EU:C:2024:362, bod 34 a tam citovaná judikatúra).
40 Rozsudok z 25. apríla 2024, Banco Santander (Oddelenie premlčacej lehoty) (C‑561/21, EU:C:2024:362, bod 35).
41 Rozsudok z 25. apríla 2024, Banco Santander (Oddelenie premlčacej lehoty) (C‑561/21, EU:C:2024:362, bod 38).
42 Pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. (C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 259 a tam citovaná judikatúra).
43 Pozri odôvodnenie 11 smernice 94/47 a správu Komisie o hodnotení smernice 2008/122, citovanú v poznámke pod čiarou 5, s. 2.
44 Pozri bod 2 vyššie.
45 Pozri analogicky rozsudok z 30. októbra 2025, Mercedes-Benz Bank a Volkswagen Bank (C‑143/23, EU:C:2025:837, bod 66 a tam citovaná judikatúra).
46 Pozri analogicky rozsudok z 30. októbra 2025, Mercedes-Benz Bank a Volkswagen Bank (C‑143/23, EU:C:2025:837, bod 68 a tam citovaná judikatúra).
47 Keď sa tieto ubytovacie jednotky nachádzajú napríklad v rôznych hoteloch, ktoré patria do tej istej skupiny.
48 Pozri príslušné informácie v bodoch j), k) a l) prílohy k smernici 94/47 a v bodoch 4 až 6 časti 3 prílohy I k smernici 2008/122.
49 Správa Komisie o hodnotení smernice 2008/122, citovaná v poznámke pod čiarou 5, s. 7 a nasl., ukazuje, že otázky ochrany spotrebiteľa vznikajú najmä v súvislosti s poplatkami za údržbu alebo servis, ak sú zvýšené bez objektívneho dôvodu, a pokiaľ ide o postupy a podmienky ukončenia zmluvy a výmeny práv na časovo vymedzené užívanie ubytovacích zariadení. Pozri tiež CONWAY, L.: Timeshares: Common problems faced by UK owners – Research briefing . House of Commons Library, 25. júl 2025, ktorý poukazuje na bežné problémy s vlastníctvom práv na časovo vymedzené užívanie ubytovacích zariadení, akými sú nadmerné zvýšenia ročných poplatkov, problémy s ďalším predajom, problémy s odchodom a doložky o trvalosti (ktoré spotrebiteľovi mimoriadne sťažujú ukončenie zmluvy).
50 Ak je ustanovenie obsahujúce informácie nekalé alebo netransparentné, spotrebiteľ by mal k dispozícii doplnkové možnosti ochrany spotrebiteľa podľa smernice 93/13. Ak boli na podpis zmluvy použité nátlakové techniky, spotrebiteľ sa môže odvolávať aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22). Pozri správu Komisie o hodnotení smernice 2008/122, citovanú v poznámke pod čiarou 5, s. 10; DOWNES, N.: More about timeshare: A revised directive or a regulation? Incidence of other instruments of consumer protection. In: European Review of Private Law. Vol. 16, No 4, 2008, s. 607 až 625.
51 Pozri analogicky rozsudok z 25. apríla 2024, Banco Santander (Oddelenie premlčacej lehoty) (C‑561/21, EU:C:2024:362, bod 40).
52 To by platilo napríklad v prípade, že existujú dôkazy o predchádzajúcej komunikácii medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pri ktorej obchodník poskytuje spotrebiteľovi chýbajúce informácie. V takejto situácii premlčacia lehota začína plynúť okamihom, keď spotrebiteľ dostane tieto informácie.
53 Pozri judikatúru citovanú v bode 58 vyššie.
54 Pozri bod 66 vyššie.
55 Pozri bod 70 vyššie.
56 Body 75 a 76 vyššie.
57 Rozsudok z 25. apríla 2024, Banco Santander (Oddelenie premlčacej lehoty) (C‑561/21, EU:C:2024:362, bod 49 a tam citovaná judikatúra).
58 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že strany sa nezhodujú v tom, či boli alebo neboli vykonané zakázané preddavkové platby. To ukazuje ťažkosti spojené s tým, že súdy musia rozhodovať o tom, či uložiť sankciu, viac ako 15 rokov po týchto platbách (ako v prípade prvej zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení v spore vo veci samej, ktorá bola uzavretá v roku 2007).