C-230/25

Trestné konanie

za účasti:

Sofijska apelativna prokuratura

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Apelativen săd ‑ Sofija (Odvolací súd Sofia, Bulharsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Hodnoty a ciele Únie – Právny štát – Zásady nezávislosti a neodvolateľnosti sudcov – Súd, ktorý rozhoduje v trestnej veci a je žalovaným v občianskoprávnom konaní o náhradu škody “

I. Úvod

3. V prejednávanej veci je potrebné viesť úvahy o právnej pomoci v osobitnom kontexte trestných konaní, ktoré prebiehajú na viacerých bulharských súdoch. Súdny dvor má najmä určiť, či a v akom rozsahu je možné požadovať od osoby, ktorej bola poskytnutá právna pomoc, náhradu nákladov s tým súvisiacich. Na zodpovedanie tejto otázky bude potrebné podať výklad predovšetkým smernice 2016/1919, ktorá po dlhej úvahe normotvorcu v tomto smere definovala spoločné minimálne pravidlá, ktoré sú členské štáty povinné dodržiavať, pokiaľ ide o právo na právnu pomoc v trestnom konaní.

II. Právny rámec

A. Právo Únie

4. Odôvodnenia 1, 2, 8, 17 a 30 smernice 2016/1919 stanovujú:

„(1) Účelom tejto smernice je zabezpečiť účinný výkon práva na prístup k obhajcovi, ako ho stanovuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ [z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1)], tým, že podozrivým a obvineným osobám v trestnom konaní… sprístupňuje pomoc obhajcu, ktorú hradia členské štáty.

(2) Zavedením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa práva na právnu pomoc pre podozrivé, obvinené… osoby sa táto smernica zameriava na posilnenie vzájomnej dôvery členských štátov v ich trestnoprávne systémy, a tým na zlepšenie vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach.

5. Článok 2 tejto smernice s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1. Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré majú právo na prístup k obhajcovi podľa smernice 2013/48/EÚ a ktoré:

a) sú pozbavené osobnej slobody;

b) musia byť zastúpené obhajcom v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom…

…“

6. Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Právna pomoc v trestnom konaní“, stanovuje:

…“

7. Článok 9 tejto smernice s názvom „Zraniteľné osoby“ stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa pri vykonávaní tejto smernice zohľadnili osobitné potreby podozrivých, obvinených a vyžiadaných osôb v zraniteľnej situácii.“

8. Článok 11 smernice 2016/1919 stanovuje:

„Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať ako obmedzovanie alebo odchýlka od akýchkoľvek práv a procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa Charty, EDĽP alebo iných relevantných ustanovení medzinárodného práva alebo práva ktoréhokoľvek z členských štátov, ktorý poskytuje vyššiu úroveň ochrany.“

B. Bulharské právo

(9) Obvinený nie je schopný zaplatiť odmenu obhajcu, chce využiť služby obhajcu a vyžadujú si to záujmy spravodlivosti.

…

3. Ak je účasť obhajcu povinná, príslušný orgán ustanoví obhajcu…“

10. Článok 189 ods. 3 NPK stanovuje:

„Ak je obžalovaný uznaný vinným, súd mu uloží povinnosť nahradiť trovy konania vrátane odmeny obhajcu a iných nákladov na obhajcu ustanoveného ex offo , ako aj nákladov, ktoré vznikli súkromnému žalobcovi a poškodenému, ak to v tomto zmysle navrhli. Pokiaľ je viacero odsúdených osôb, súd určí podiel, ktorý má každá z nich zaplatiť.“

11. Článok 23 Zakon za pravnata pomošt (zákon o právnej pomoci) stanovuje:

14. Žalobca vo veci samej podal súčasne žalobu o náhradu škody proti Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) a Apelativen specializiran nakazatelen săd (Odvolací špecializovaný trestný súd) na Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko), pričom uvádzal viacero škôd týkajúcich sa obdobia, ktoré strávil vo väzbe.

15. Následne v rámci druhého súdneho konania Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) vydal nový odsudzujúci rozsudok voči žalobcovi vo veci samej, ktorý proti tomuto rozsudku podal odvolanie na Apelativen specializiran nakazatelen săd (Odvolací špecializovaný trestný súd). Apelativen specializiran nakazatelen săd (Odvolací špecializovaný trestný súd) tento návrh zamietol, pričom čiastočne zrušil rozsudok Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) a proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca vo veci samej kasačný opravný prostriedok na Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko). Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd) zrušil odvolací aj prvostupňový rozsudok a vrátil vec Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd).

18. Predkladajúci vnútroštátny súd po prvé uvádza, že prejednanie jednotlivých vecí opísaných v bodoch 13 až 17 vyššie vyvoláva otázky súvisiace s posúdením nestrannosti sudcov zasadajúcich na všetkých súdoch, ktoré o týchto veciach rozhodovali, aj v rámci neho. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny na jednej strane vysvetľuje, že žalobca vo veci samej spochybňuje túto nestrannosť z dôvodu, že tieto súdy majú postavenie žalovaného v konaní o žalobe o náhradu škody, ktorú žalobca podal v nadväznosti na svoje vzatie do väzby. Na druhej strane, pokiaľ ide o vec samu, spresňuje, že v nej bude potrebné preskúmať len dôvodnosť odvolania žalobcu vo veci samej proti rozhodnutiu, ktorým Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) rozhodol o jeho vine zo spáchania trestných činov, z ktorých bol obžalovaný. Naproti tomu otázky súvisiace so zákonnosťou jeho vyšetrovacej väzby, ako aj s posúdením existencie nemajetkovej ujmy a jej prípadnej náhrady patria do právomoci Sofijski okrăžen săd (Krajský súd Sofia‑okolie) v rámci žaloby o určenie zodpovednosti za škodu.

20. Po tretie predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že v bulharskom systéme trestného súdnictva článok 94 ods. 1 bod 6 NPK stanovuje, že obvinený, ktorý je pozbavený slobody, musí byť povinne zastúpený obhajcom. Zároveň článok 94 ods. 1 bod 8 tohto poriadku stanovuje, že ak sa vec prejednáva v neprítomnosti obvineného, tento obvinený musí byť tiež povinne zastúpený obhajcom. Tieto dve ustanovenia nestanovujú žiadne predchádzajúce skúmanie finančnej spôsobilosti tejto osoby zaplatiť odmenu obhajcovi. Okrem toho z článku 94 ods. 1 bodu 9 uvedeného poriadku vyplýva, že ak si obvinená osoba želá byť zastúpená obhajcom a nemá dostatočné prostriedky na jeho odmenu, a ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti, obhajca bude ustanovený ex offo . V tomto poslednom uvedenom prípade sa teda právna pomoc poskytuje na podnet tejto osoby a po preskúmaní jej finančnej neschopnosti zaplatiť odmenu obhajcovi. Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že podľa článku 25 ods. 1 zákona o právnej pomoci je dotknutá osoba v prípade odsúdenia povinná nahradiť všetky náklady spojené s právnou pomocou, ktorá jej bola poskytnutá, s výnimkou prípadu uvedeného v článku 23 ods. 2 tohto zákona, teda prípadu, keď bola právna pomoc poskytnutá, pretože obžalovaný, obvinený alebo účastník trestného konania, ktorý nemal potrebné finančné prostriedky, vyjadril želanie byť zastúpený obhajcom a vyžadovali si to záujmy spravodlivosti.

21. V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že v priebehu niektorých štádií súdnych konaní opísaných v bodoch 13 až 17 vyššie bola žalobcovi vo veci samej poskytnutá právna pomoc alternatívne na základe článku 94 ods. 1 bodov 6 a 8 NPK, na ktoré sa vzťahuje článok 2 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2016/1919. Uvádza však, že následne bolo preukázané, že žalobca vo veci samej nemal dostatočné prostriedky na splnomocnenie obhajcu, čo však nebolo overené v dobe, keď mu bola poskytnutá právna pomoc na základe článku 94 ods. 1 bodov 6 a 8 NPK.

24. Po štvrté predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že počas celých troch súdnych konaní opísaných v bodoch 13 až 17 vyššie rôzni obhajcovia ustanovení ex offo postupne zabezpečili obhajobu žalobcu vo veci samej z titulu právnej pomoci. Žalobca vo veci samej totiž vyjadril želanie nahradiť viacerých z nich, aj keď si splnili svoju povinnosť prispieť k objasneniu skutkových a právnych okolností, ktoré boli pre neho priaznivé, pričom sa snažili zohľadniť líniu obhajoby, ktorú zamýšľal prijať. V tomto kontexte sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, aké opatrenia treba prijať na zabezpečenie kontinuity zastupovania podozrivej alebo obvinenej osoby počas celého trestného konania. Konkrétne sa pýta, či a za akých okolností sú členské štáty povinné zaručiť právo podozrivých alebo obvinených osôb nahradiť obhajcu, ktorý ich zastupuje z titulu právnej pomoci, pokiaľ to okolnosti odôvodňujú.

25. Za týchto podmienok Apelativen săd – Sofija (Odvolací súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru šesť prejudiciálnych otázok. V súlade so žiadosťou Súdneho dvora však preskúmam len štvrtú a piatu otázku, ktoré sú formulované takto:

„…

4. Majú sa článok 2 ods. 1 písm. a) a b), článok 4 ods. 1 a 4 v spojení s odôvodneniami 8 a 17 smernice [2016/1919] vykladať v tom zmysle, že so zadržanými obvinenými a obžalovanými osobami sa má bez ohľadu na to, či majú dostatok prostriedkov na zaplatenie právnej pomoci, zaobchádzať rovnako ako s obvinenými a obžalovanými osobami, ktoré takéto prostriedky nemajú a ktorým sa právna pomoc poskytuje, pretože je to nevyhnutné v záujme výkonu spravodlivosti?

A. Úvodné pripomienky

28. Na úvod je vhodné pripomenúť historický kontext, do ktorého patrí prejednávaná vec. Úvaha týkajúca sa problematík súvisiacich so zárukou procesných práv v rámci trestných konaní v Európskej únii predchádzala prijatiu Lisabonskej zmluvy.( 4 ) Inšpirovala pokračujúce prehlbovanie týchto záruk, ktorého cieľom bola v konečnom dôsledku podpora zbližovania právnych predpisov členských štátov na účely umožnenia uplatňovania zásad zabezpečujúcich vzájomné uznávanie trestných rozhodnutí a vzájomnú dôveru. Tieto ciele boli formalizované najmä v uznesení Rady o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní.( 5 ) Toto uznesenie bolo zaradené do usmernení definovaných v „Štokholmskom programe“ týkajúcom sa „priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“, z ktorého vyplývalo, že „úsilie o vytvorenie európskeho priestoru spravodlivosti sa musí zjednotiť s cieľom prekonať súčasnú fragmentáciu“( 6 ).

29. Ambícia opísaná v predchádzajúcom bode sa postupne konkretizovala prijatím prvej série troch smerníc.( 7 ) Tie boli následne doplnené troma novými smernicami v roku 2016( 8 ). Cieľom týchto šiestich smerníc prijatých na základe článku 82 ods. 2 ZFEÚ( 9 ) je v podstate na jednej strane vytvoriť model „Spoločenstva“ trestného súdnictva založený na spoločnom režime procesných práv a na druhej strane zachovať určitú formu harmonizácie vyvážením skôr dosiahnutého pokroku v oblasti justičnej a policajnej spolupráce v prípade opatrení na uľahčenie trestného stíhania.( 10 )

31. Vo veci samej sa otázky formulované predkladajúcim vnútroštátnym súdom týkajú otázky právnej pomoci. Toto právo je svojou povahou úzko spojené s právom na prístup k obhajcovi, definovanom v rámci smernice 2013/48, ktorého účinnosť podmieňuje.( 13 ) Právna pomoc tvorí teda osobitne predmet smernice 2016/1919. Ešte pred prijatím tejto smernice sa dostatočne diskutovalo o potrebe, ako aj o ťažkostiach, ktoré súviseli s ustanovením minimálnych pravidiel týkajúcich sa práva na právnu pomoc. Útvary Komisie tak napríklad mohli v zhrnutí posúdenia vplyvu uskutočnenom pri príprave návrhu smernice z 27. novembra 2013 zdôrazniť nevýhody spôsobené rôznorodosťou vnútroštátnych systémov v oblasti právnej pomoci pre účinnú ochranu práva na spravodlivý proces.( 14 ) Súčasne aj Komisia predostrela finančné otázky súvisiace s uplatňovaním smernice v tejto oblasti vo svojom návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady z 27. novembra 2013 o predbežnej právnej pomoci pre podozrivé alebo obvinené osoby pozbavené osobnej slobody a o právnej pomoci v konaní o európskom zatykači( 15 ).

32. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo na právnu pomoc predstavuje jednu zo základných zložiek systému trestného súdnictva, ktorú sú členské štáty povinné vykonávať, keďže je zárukou účinného prístupu k tomuto súdnictvu. Na otázky položené predkladajúcim vnútroštátnym súdom treba odpovedať s prihliadnutím na tieto úvahy.

B. Rozsah práva na právnu pomoc

33. Otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu sú kladené v súvislosti so situáciou žalobcu vo veci samej, ktorému bola v konaní vo veci samej poskytnutá právna pomoc z dôvodu jeho vzatia do väzby a bez toho, aby boli predtým preskúmané jeho finančné možnosti. S cieľom odpovedať na tieto otázky je potrebné preskúmať ustanovenia smernice 2016/1919, ktoré stanovujú spoločné minimálne pravidlá, ktoré sú členské štáty povinné dodržiavať pri vykonávaní práva na právnu pomoc.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené poznamenávam, že znenie článku 4 smernice 2016/1919 nie je jednoznačné, keďže z neho jasne nevyplýva, či sa dve kumulatívne podmienky, ktoré sú zakotvené najprv v odseku 1 tohto článku, odlišujú od dvoch kritérií uvedených v odsekoch 2, 3 a 4 uvedeného článku. Domnievam sa však, že Komisia na pojednávaní relevantne poukázala na to, že pojmy „dostatok prostriedkov“ a „záujmy spravodlivosti“, ktoré sú uvedené v odseku 1, sa v podstate zhodujú s kritériami „majetkových pomerov“ a „skutkových okolností“, ktoré sú uvedené v odsekoch 2, 3 a 4 tohto článku.

38. Podľa môjho názoru zo znenia článku 4 smernice 2016/1919 teda vyplýva, že členské štáty sú najmä povinné poskytnúť právnu pomoc každej podozrivej alebo obvinenej osobe, ak na jednej strane táto osoba nemá dostatočné prostriedky na zaplatenie pomoci obhajcu, a na druhej strane, ak sa má rozhodnúť o jej väzbe, alebo počas jej väzby. Je však spresnené, že členské štáty sa môžu rozhodnúť preskúmať len jedno z týchto dvoch kritérií za predpokladu, že sa dodrží spoločné minimálne pravidlo (teda poskytnutie pomoci, ak sú splnené obe kritériá), ktoré som pripomenul v predchádzajúcej vete. Inými slovami konkrétne to znamená, že členský štát môže rozhodnúť o poskytnutí právnej pomoci každej osobe, ktorá spĺňa jedno z dvoch relevantných kritérií, bez preskúmania druhého kritéria, ale nemôže odmietnuť poskytnutie tejto pomoci podozrivej alebo obvinenej osobe, ktorá spĺňa obe kritériá.

2. Kontext smernice 2016/1919

39. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že smernica 2016/1919 stanovuje pre členské štáty povinný systém poskytovania právnej pomoci, pokiaľ sú splnené dve podmienky týkajúce sa „dostatočných prostriedkov“ a „záujmov spravodlivosti“. Tento systém konkretizuje vykonávanie spoločných minimálnych pravidiel, ktoré mali členské štáty v úmysle zaviesť na aproximáciu svojich zákonov a iných právnych predpisov v súlade s tým, čo stanovuje článok 82 ods. 2 ZFEÚ.

3. Účely smernice 2016/1919

45. V súlade s tým, čo sa uvádza v jej odôvodnení 1, účelom smernice 2016/1919 je zabezpečiť účinný výkon práva na prístup k obhajcovi, ako ho stanovuje smernica 2013/48. Tieto dve smernice tak svojím kombinovaným účinkom prispievajú k výkonu práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, keďže poskytnutie právnej pomoci uľahčuje právo na prístup k obhajcovi.( 18 )

46. Odôvodnenie 2 smernice 2016/1919 uvádza metódu použitú na dosiahnutie tohto cieľa, a to zavedenie spoločných minimálnych pravidiel na účely posilnenia vzájomnej dôvery členských štátov v ich trestnoprávne systémy, a tým na zlepšenie vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, čo pripomína aj odôvodnenie 31 tejto smernice.

47. Stanovenie týchto cieľov je v súlade s obavami vyjadrenými v uznesení Rady z 30. novembra 2009, ktorého „Opatrenie C“ uvádzalo, že „právo na právnu pomoc by malo zabezpečiť účinný prístup k uvedenému právu na právne poradenstvo“.

48. Zároveň z článku 1 smernice 2016/1919 vyplýva, že jej predmetom je stanoviť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa práva na právnu pomoc, najmä pre obvinené osoby v trestnom konaní. Táto smernica teda nemá za cieľ vykonať komplexnú harmonizáciu trestného konania v tejto oblasti( 19 ) a nemá za cieľ stanoviť všetky podmienky na poskytnutie právnej pomoci podozrivej alebo obvinenej osobe.( 20 )

C. Možnosť požadovať náhradu nákladov na právnu pomoc

53. Treba ďalej konštatovať, že absencia ustanovenia, ktoré sa výslovne týka náhrady nákladov spojených s právnou pomocou v texte smernice 2016/1919, vyplýva z voľby normotvorcu. Z návrhu smernice Komisie totiž vyplýva, že pôvodne obsahovala článok 4 ods. 5, ktorý sa zaoberal práve problematikou prípadnej náhrady nákladov na právnu pomoc( 23 ) a bol predmetom diskusií a návrhu zmien v rámci legislatívneho procesu predtým, ako bol vypustený z konečného znenia tejto smernice. Za týchto podmienok absencia takéhoto ustanovenia nevyhnutne vyplýva z konkretizácie kompromisného riešenia dosiahnutého počas vypracovania smernice 2016/1919, a nie z nedbanlivosti. Z toho teda treba nevyhnutne vyvodiť, že normotvorca si neželal, aby otázka prípadných podmienok nahradenia nákladov na právnu pomoc bola predmetom harmonizácie v členských štátoch.

54. Z vyššie uvedeného napokon vyplýva, že v kontexte minimálnej harmonizácie opísanej v bode 48 vyššie a pri neexistencii ustanovenia, ktoré by upravovalo otázku náhrady nákladov na právnu pomoc, sa členské štáty môžu slobodne rozhodnúť, či zavedú alebo nezavedú systém nahradenia nákladov na právnu pomoc príjemcom tejto pomoci.

55. Ako som však uviedol v bodoch 21, 41 a 44 vyššie, právo na právnu pomoc v rámci trestných konaní, ktoré je stanovené smernicou 2016/1919, nadväzuje na článok 47 tretí odsek Charty, ktorý zodpovedá článku 6 EDĽP.( 24 ) Normotvorca Únie v odôvodneniach 17 a 30 tejto smernice jasne prejavil svoju vôľu vykladať túto smernicu a práva, ktoré stanovuje, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa týchto dvoch ustanovení. Za týchto podmienok je nevyhnutné dbať na to, aby výklad smernice 2016/2019 a článku 47 tretieho odseku Charty zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nenarušuje úroveň zaručenú článkom 6 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva.( 25 ) Preto možnosť priznaná členským štátom zaviesť alebo nezaviesť systém náhrady nákladov na právnu pomoc musí byť vykonávaná pri dodržiavaní práv, ktoré sú výslovne stanovené smernicou 2016/1919.

58. V rozsudku z 25. septembra 1992, Croissant v. Nemecko( 27 ), Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že článok 6 ods. 3 písm. c) EDĽP nezakotvuje absolútne právo, keďže bezplatná pomoc obhajcu ustanoveného ex offo sa vyžaduje len vtedy, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie jeho odmeny. V tejto súvislosti sa na jednej strane domnieval, že vnútroštátny systém poskytovania právnej pomoci by nebol v súlade s týmto ustanovením za predpokladu, že by tým bola narušená spravodlivosť konania. Na druhej strane spresnil, že mu neprináležalo rozhodnúť o otázke, či dotknutý štát v danej veci mohol požadovať náhradu sporných nákladov v prípade, že by sťažovateľ v priebehu konania preukázal, že jeho finančné prostriedky mu neumožňovali uhradiť ich. Uviedol však, že požadované sumy v danej veci neboli neprimerané a že v praxi boli tieto sumy vo všeobecnosti minimálne znížené alebo odpustené v štádiu výkonu rozsudku. V podobnej situácii nebolo neprimerané požadovať od dotknutej osoby, aby predložila dôkaz o nedostatočnosti svojich finančných prostriedkov na účely požadovaného nahradenia nákladov.

59. V rozsudku z 26. februára 2002, Morris v. Spojené kráľovstvo( 28 ), Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že nejde o porušenie článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, ak osoba musí zaplatiť časť nákladov na právnu pomoc a má na to finančné prostriedky. V tejto súvislosti tiež spresnil, že požadovaná suma sa nezdala byť ani svojvoľná, ani neprimeraná vzhľadom na finančné prostriedky sťažovateľa. Zdá sa, že z toho možno implicitne vyvodiť, že by to tak nebolo v prípade, ak by dotknutá osoba nemala prostriedky na zaplatenie časti týchto nákladov. Podobné závery možno v podstate vyvodiť z preskúmania rozsudku ESĽP zo 17. februára 2011, Ognyan Asenov v. Bulharsko( 29 ).

63. V prvom rade z vysvetlení poskytnutých predkladajúcim vnútroštátnym súdom, tak ako sú zhrnuté v bodoch 61 a 62 vyššie, veľmi jasne vyplýva, že v bulharskom systéme trestného súdnictva môže byť obvinenej alebo podozrivej osobe poskytnutá právna pomoc z dôvodu, že si to v podstate vyžadujú záujmy spravodlivosti, pretože táto osoba je vo väzbe alebo sa nezúčastnila na konaní vo svojej veci a účasť obhajcu je povinná.

64. V takom prípade sa teda zdá, že Bulharská republika si zvolila jednu z možností stanovených v článku 4 ods. 2 smernice 2016/1919, a to možnosť uplatniť jediné kritérium skutkových okolností na určenie, či sa má právna pomoc poskytnúť. Ako som zdôraznil v bode 38 vyššie, takáto voľba je úplne v súlade s týmto ustanovením, pokiaľ sa právna pomoc poskytuje aj podozrivým a obvineným osobám, ktoré sa nachádzajú v situácii, v ktorej sú splnené obe kritériá stanovené v uvedenom ustanovení. Napokon podľa vysvetlení predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa zdá, že je to tento prípad.

65. V každom prípade z predchádzajúcich úvah vyplýva, že vzhľadom na to, že členský štát sa môže rozhodnúť uplatniť buď kritérium majetkových pomerov alebo kritérium skutkových okolností, alebo obe kritériá na účely určenia, či sa právna pomoc poskytne, tieto dve kritériá sú nevyhnutne odlišné a nemožno ich zamieňať. Pokiaľ sa teda členský štát rozhodne uplatniť iba jedno z týchto dvoch kritérií, právnu pomoc môže osobe poskytnúť bez overenia, či spĺňa aj druhé kritérium, čo však neznamená, že by táto osoba nespĺňala obe kritériá, ak by sa tento členský štát rozhodol uplatňovať ich spoločne.

69. V tejto súvislosti konštatujem, že právna pomoc, ktorá bola poskytnutá, má v oboch prípadoch za cieľ umožniť zastupovanie dotknutých osôb obhajcom odmeňovaným členskými štátmi na účely zaručenia práva na účinnú súdnu ochranu. Jediný rozdiel medzi týmito dvoma situáciami spočíva v tom, že finančné zdroje jednej z týchto kategórií sa skúmajú, zatiaľ čo finančné zdroje druhej kategórie sa neskúmajú. V bulharskom systéme trestného súdnictva je požiadavka nahradenia nákladov na túto pomoc podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu len obyčajným dôsledkom odsúdenia v trestnom konaní na konci tohto konania. V tomto kontexte sa mi teda obe situácie zdajú porovnateľné, keďže rozdiel medzi nimi vyplýva len z postupu, ktorý je v celom rozsahu upravený predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou, a nie zo skutkovej situácie dotknutých osôb.

70. Za týchto podmienok a s výhradou overení, ktoré by mal vykonať predkladajúci vnútroštátny súd, pokiaľ ide o náhradu nákladov na právnu pomoc, neviem, čo by mohlo odôvodniť rozdielne zaobchádzanie medzi osobami, ktorým bola táto pomoc poskytnutá preto, lebo nemali dostatok prostriedkov na odmenu obhajcu, a osobami, ktorým bola právna pomoc poskytnutá preto, lebo boli vo väzbe, ale tiež nemali tieto prostriedky.

71. Po tretie podľa môjho názoru treba mať na zreteli úvahy uvedené v bodoch 34 a 55 vyššie, ktorých hlavné závery možno zhrnúť takto:

– členské štáty sú povinné dodržiavať spoločné minimálne pravidlo týkajúce sa poskytovania právnej pomoci každej podozrivej alebo obvinenej osobe, ktorá spĺňa obe podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 smernice 2016/1919, a to nedostatok prostriedkov na právne zastúpenie obhajcom a skutočnosť, že si to vyžadujú záujmy spravodlivosti,

74. Po druhé pokiaľ ide o článok 6 ods. 3 písm. c) EDĽP a ako je uvedené v bodoch 57 až 59 vyššie, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva poskytuje v tejto súvislosti jasné usmernenia. Okrem toho sa spája s analýzou predchádzajúceho bodu týkajúceho sa článku 47 Charty. Na jednej strane totiž mechanizmus náhrady nákladov na právnu pomoc poskytnutú odsúdenej osobe nemôže ohroziť spravodlivosť súdneho konania, ani prístup tejto osoby k súdu. V tomto zmysle Európsky súd pre ľudské práva jasne spája otázku náhrady nákladov na pomoc s otázkou samotnej účinnosti práva na túto pomoc. Na druhej strane jeho zlučiteľnosť s článkom 6 ods. 3 písm. c) EDĽP sa musí posúdiť najmä vzhľadom na primeranosť požadovanej sumy, ako aj na finančné zdroje danej osoby v čase, keď je povinná ju zaplatiť, čo si tiež vyžaduje konkrétne preskúmanie jej finančnej situácie.

75. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, zdá sa mi, že nie je možné zanedbať riziko, že mechanizmus náhrady nákladov, o aký ide vo veci samej, môže negatívne ovplyvniť rozhodnutie podozrivej alebo obvinenej osoby uplatniť svoje právo na podanie opravného prostriedku z dôvodu obáv, že bude musieť uhradiť dodatočné náklady bez toho, aby na to mala finančné prostriedky.

76. Okrem toho z vysvetlení poskytnutých predkladajúcim vnútroštátnym súdom vyplýva, že pokiaľ ide o mechanizmus náhrady nákladov, o aký ide vo veci samej, finančné zdroje podozrivých alebo obvinených osôb sa nikdy neskúmajú predtým, než sa od nich v prípade odsúdenia požaduje náhrada nákladov na právnu pomoc. Ako som však uviedla v bodoch 60 a 74 vyššie, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že orgány sú predtým, než požiadajú o túto náhradu nákladov, povinné posúdiť primeranosť požadovanej sumy a schopnosť dotknutej osoby zaplatiť ju.

bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že obvinenej osobe, ktorej bola poskytnutá právna pomoc z dôvodu, že bola daná do väzby, možno uložiť povinnosť nahradiť náklady na túto pomoc bez predchádzajúceho overenia jej finančných prostriedkov. Takáto prax môže byť okrem toho diskriminačná v prípade, keď by obvinenej osobe, ktorej bola poskytnutá táto pomoc práve z dôvodu nedostatočnosti jej finančných prostriedkov, nemohla byť uložená takáto povinnosť.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 Rozsudok ESĽP, 9. októbra 1979, Airey v. Írsko (CE:ECHR:1979:1009JUD000628973, bod 26).

3 Pozri rozsudky zo 17. júla 1997, Krüger (C‑334/95, EU:C:1997:378, body 22 a 23); z 28. novembra 2000, Roquette Frères (C‑88/99, EU:C:2000:652, bod 18), a z 3. júna 2025, Kinsa (C‑460/23, EU:C:2025:392, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

4 Pozri najmä Zelenú knihu Komisie o procedurálnych zárukách pre podozrivé a obžalované osoby v trestnom konaní v celej Európskej únii [KOM(2003) 75 v konečnom znení] z 19. februára 2003, ako aj návrh rámcového rozhodnutia Rady o určitých procesných právach v trestnom konaní v celej Európskej únii [KOM(2004) 328 v konečnom znení] z 28. apríla 2004.

5 Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 1, ďalej len „uznesenie Rady z 30. novembra 2009“).

12 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie proti obvinenému, ktorý bol vyhostený z krajiny) (C‑420/20, EU:C:2022:679, body 54 a 55, ako aj citovaná judikatúra). Okrem toho pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa článku 52 ods. 3 Charty majú práva, ktoré obsahuje Charta, rovnaký zmysel a rozsah ako zodpovedajúce práva zaručené EDĽP, čo nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv. Pri výklade práv zaručených článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 ods. 2 Charty teda Súdny dvor musí napríklad zohľadniť zodpovedajúce práva zaručené článkom 6 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva, ako úroveň minimálnej ochrany. Pozri rozsudok z 22. júna 2023, K.B. a F.S. (Skúmanie trestnoprávnych otázok ex offo ) (C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 41).

13 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2025, Barało (C‑530/23, EU:C:2025:322, body 58 a 59, ako aj citovaná judikatúra).

14 Pracovný dokument útvarov Komisie z 27. novembra 2011, Zhrnutie posúdenia vplyvu, Sprievodný dokument k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o predbežnej právnej pomoci pre podozrivé alebo obvinené osoby pozbavené osobnej slobody a o právnej pomoci v konaní o európskom zatykači [SWD(2013) 477 final].

15 COM(2013) 824 final.

16 Pozri odôvodnenie 1 smernice 2016/1919.

17 Rozsudok ESĽP, 25. septembra 1992, Pham Hoang v. Francúzsko (CE:ECHR:1992:0925JUD 001319187, bod 39).

24 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) (C‑420/20, EU:C:2022:679, bod 54 a citovaná judikatúra).

25 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie proti obvinenému, ktorý bol vyhostený z krajiny) (C‑420/20, EU:C:2022:679, bod 55 a citovaná judikatúra).

26 Rozhodnutie ESĽP, 6. mája 1982, X v. Spolková republika Nemecko (CE:ECHR:1982:0506DEC000936581).

27 Rozsudok ESĽP, 25. septembra 1992, Croissant v. Nemecko, (CE:ECHR:1992:0925JUD001361188).

28 Rozsudok ESĽP, 26. februára 2002, Morris v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2002:0226JUD003878497).

29 Rozsudok ESĽP, 17. februára 2011, Ognyan Asenov v. Bulharsko (CE:ECHR:2011:0217JUD003815704). Relatívne podobné úvahy boli sledované aj v rozsudku ESĽP, 21. júna 2011, Orlov v. Rusko (CE:ECHR:2011:0621JUD002965204).