C-249/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 16. apríla 2026( 1 )

Vec C ‑ 249/25 [Jilin] ( i )

Minister van Asiel en Migratie

3. Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti tejto vnútroštátnej právnej úpravy s právnymi predpismi Únie.

I. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Smernica 2001/55

4. Článok 1 stanovuje:

„Cieľom tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy pre poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, a podporovať rovnováhu úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijatia takýchto osôb.“

6. Článok 3 stanovuje:

„1. Dočasná ochrana neprejudikuje priznanie právneho postavenia utečenca podľa Ženevského dohovoru.

…

5. Táto smernica neovplyvní výhradné právo členských štátov prijať alebo ponechať si priaznivejšie podmienky pre osoby, na ktoré sa vzťahuje dočasná ochrana.“

7. Podľa článku 5:

„1. Skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlencov sa stanoví v rozhodnutí Rady, prijatom kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, ktorá tiež preskúma každú žiadosť členského štátu, aby predložila návrh Rade.

2. Keď sa po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala alebo naďalej požívala dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok 28.“

2. Smernica 2013/32

10. Článok 1 („Účel“) stanovuje:

„Účelom tejto smernice je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ.“

11. V článku 2 („Vymedzenia pojmov“) sa uvádza:

„Na účely tejto smernice:

j) ‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za utečenca;

k) ‚postavenie osoby s doplnkovou ochranou‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;

…“

12. Článok 10 („Požiadavky na posúdenie žiadostí“) stanovuje:

„…

2. Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci orgán najprv určí, či žiadatelia spĺňajú podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či sú žiadatelia oprávnení na doplnkovú ochranu.

Členské štáty môžu šesťmesačnú lehotu stanovenú v tomto odseku predĺžiť o obdobie, ktoré nepresiahne ďalších deväť mesiacov, ak:

…

b) veľký počet štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti žiada o medzinárodnú ochranu súčasne, v dôsledku čoho je v praxi veľmi ťažké skončiť konanie v šesťmesačnej lehote;

…

Výnimočne môžu členské štáty v riadne odôvodnených prípadoch prekročiť lehotu stanovenú v tomto odseku o najviac tri mesiace, ak je to nevyhnutné na to, aby sa zabezpečilo primerané a úplné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

4. Bez toho, aby boli dotknuté články 13 a 18 smernice 2011/95/EÚ, môžu členské štáty odložiť skončenie konania o posúdení žiadosti, ak vzhľadom na neistú situáciu v krajine pôvodu, ktorá je považovaná za dočasnú, nemožno odôvodnene očakávať, že rozhodujúci orgán rozhodne v lehote stanovenej v odseku 3. V takom prípade členské štáty:

Bez toho, aby boli dotknuté odseky 3 až 5, môžu členské štáty tieto lehoty prekročiť, ak je to nevyhnutné na to, aby sa zabezpečilo primerané a úplné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.“

3. Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2022/382 ( 6 )

14. Podľa článku 1 („Predmet úpravy“):

„Týmto sa konštatuje, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb, ktoré museli opustiť Ukrajinu v dôsledku ozbrojeného konfliktu, do Únie.“

B. Holandské právo

1. Vreemdelingenwet 2000 ( 7 )

17. Podľa § 28 má minister právomoc vyhovieť žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt, zamietnuť ju, odmietnuť ju bez preskúmania alebo ju vyhlásiť za neprípustnú a môže dokonca rozhodnúť, že v jej preskúmaní nebude pokračovať.

18. V § 42 ods. 1 je stanovené, že rozhodnutie o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 28 sa prijme do šiestich mesiacov od doručenia žiadosti. Podľa odseku 4 sa lehota stanovená v odseku 1 môže predĺžiť o ďalších deväť mesiacov. Podľa odseku 5 sa po predĺžení stanovenom v odseku 4, ak je to potrebné na dôkladné a primerané preskúmanie žiadosti, lehota môže predĺžiť najviac o tri mesiace.

19. Podľa § 43 ods. 1 možno lehotu stanovenú v § 42 ods. 1 predĺžiť rozhodnutím ministra v prípade určitých kategórií cudzincov, ktorí podali žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 28, najviac na 21 mesiacov, ak situácia v krajine pôvodu bude pravdepodobne krátkodobo neistá a z tohto dôvodu nemožno primerane rozhodnúť, či možno žiadosti vyhovieť z jedného z dôvodov uvedených v § 29.

20. V súlade s § 43a odchylne od § 42 ods. 1, pokiaľ ide o cudzincov požívajúcich dočasnú ochranu, rozhodnutie o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 28 sa prijme v období od doručenia žiadosti do šiestich mesiacov po uplynutí dočasnej ochrany.

2. Besluit van 23 november 2000 tot uitvoering van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenbesluit 2000) ( 8 )

21. Podľa § 3.1a ods. 1 podanie žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na základe azylu má za následok, že k vyhosteniu nedôjde, pokiaľ je platné rozhodnutie uvedené v článku 5 ods. 3 smernice 2001/55, ak uvedený cudzinec:

II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

24. Skutkový stav je v rozhodnutí vnútroštátneho súdu chronologicky opísaný takto:

– „cudzinec je čínsky štátny príslušník. Uviedol, že od roku 2009 do roku 2014 a od roku 2018 do svojho odchodu vo februári 2022 žil na Ukrajine. Dňa 5. mája 2012 sa oženil s Ukrajinkou, s ktorou má syna. Prišiel do Holandska 7. marca 2022 spolu so svojou manželkou a dieťaťom a 13. apríla 2022 požiadal o azyl… . Jeho manželka a dieťa nie sú účastníkmi tohto konania. Medzi účastníkmi [konania] je nesporné, že v prípade cudzinca prichádza do úvahy dočasná ochrana podľa smernice 2001/55, lebo pred 24. februárom 2022 býval so svojou ukrajinskou manželkou a svojím ukrajinským synom na Ukrajine. Je rodinným príslušníkom ukrajinského štátneho príslušníka v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) vykonávacieho rozhodnutia 2022/382“;( 10 )

– „minister najprv začal posudzovať žiadosť o azyl…. Neskôr zistil, že cudzinec má nárok na dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55. Osobné vypočutie cudzinca týkajúce sa jeho žiadosti o azyl sa uskutočnilo 19. septembra 2023. V ten istý deň mu minister oznámil, že jeho žiadosť o azyl sa nebude ďalej posudzovať, lebo je osobou požívajúcou dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55“.( 11 )

25. V súvislosti s priebehom konania sa v rozhodnutí vnútroštátneho súdu uvádza:

– „listom zo 16. januára 2024 cudzinec vyzval ministra, aby konal, vzhľadom na to, že minister včas neprijal rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl z 13. apríla 2022. Keďže minister následne neprijal rozhodnutie do dvoch týždňov, cudzinec podal žalobu na [Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko)]… s návrhom, aby tento súd uložil ministrovi povinnosť prijať rozhodnutie do dvoch týždňov a uložil mu penále vo výške 100 eur za deň [omeškania]“;( 12 )

– „v odvolacom konaní [na Raad van State (Štátna rada, Holandsko)] minister tvrdí, že rechtbank (súd) nesprávne vyložil vzťah medzi smernicou 2001/55 a smernicou [2013/32]. Poukazuje na samostatný základ a výnimočnú povahu smernice 2001/55 a na skutočnosť, že táto smernica slúži spoločnému európskemu azylovému systému… v tom zmysle, že je nástrojom na zabezpečenie riadneho fungovania [tohto systému] v prípade hromadného prílevu bez toho, aby došlo k jeho zrúteniu. Podľa názoru ministra z formulácie lehôt na prijatie rozhodnutia, ktoré sú uvedené v smernici [2013/32], ani zo zásad, na ktorých je táto smernica založená, nevyplýva, že pravidlá týkajúce sa lehôt na prijatie rozhodnutia sa uplatnia aj na výnimočnú situáciu, ktorú upravuje smernica 2001/55. Minister navyše tvrdí, že rechtbank (súd) nesprávne vyložil článok 17 ods. 2 smernice 2001/55 a jeho prebratie v Holandsku prostredníctvom článku 43a [Vw 2000]. Tvrdí, že zo znenia článku 17 ods. 2 smernice 2001/55 vyplýva, že posudzovanie žiadosti o azyl sa môže ukončiť po skončení trvania dočasnej ochrany. Podľa jeho názoru to zodpovedá cieľu smernice 2001/55“.( 14 )

26. Za týchto okolností Raad van State (Štátna rada) predkladá Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa článok 17 ods. 2 smernice [2001/55] vykladať v tom zmysle, že týmto ustanovením sa členským štátom priznáva oprávnenie pozastaviť posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podala osoba požívajúca dočasnú ochranu, počas obdobia trvania dočasnej ochrany?

2. Majú sa lehoty na prijatie rozhodnutia podľa článku 31 smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že ak je žiadosť o medzinárodnú ochranu osoby požívajúcej ochranu podľa smernice 2001/55 podaná pred začiatkom alebo počas obdobia trvania dočasnej ochrany, tieto lehoty začínajú plynúť alebo pokračujú až po skončení obdobia trvania dočasnej ochrany?“

30. Súdny dvor nedávno vo veci Framholm rozhodol o koexistencii režimov dočasnej ochrany a medzinárodnej ochrany, ktoré sa uplatňujú na vysídlené osoby pochádzajúce z Ukrajiny.( 15 )

31. Pri prednesení návrhov týkajúcich sa uvedenej veci( 16 ) som po vykonaní viacerých pojmových a terminologických spresnení týkajúcich sa jednotlivých kategórií ochrany (dočasná, doplnková a medzinárodná) rozobral systém dočasnej ochrany podľa smernice 2001/55 v súvislosti s osobami vysídlenými po invázii na Ukrajinu.( 17 )

32. V rozsudku Framholm Súdny dvor rozhodol, že články 3, 17 a 19 smernice 2001/55 v spojení so smernicou 2011/95 a smernicou 2013/32 „… neumožňujú členskému štátu zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu v rozsahu, v akom smeruje k získaniu postavenia osoby s doplnkovou ochranou, len z toho dôvodu, že žiadateľ požíva dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55“.( 18 )

B. Holandské právne predpisy a prax týkajúce sa dočasnej ochrany

33. Vnútroštátny súd poskytol nasledujúce informácie o uplatňovaní smernice 2001/55 v Holandsku:

– na to, aby vysídlená osoba mala nárok na dočasnú ochranu podľa smernice 2001/55, musí podať žiadosť o medzinárodnú ochranu;( 19 )

36. Ten istý súd však pochybuje o tom, či je tento výklad práva Únie správny, a preto predkladá Súdnemu dvoru obe prejudiciálne otázky citované vyššie, na ktoré možno odpovedať spoločne.

37. Otázkou, ktorú v podstate kladie vnútroštátny súd, je, či členské štáty môžu počas obdobia trvania dočasnej ochrany poskytnutej vysídlenej osobe pozastaviť posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podala tá istá osoba, takže lehota na prijatie rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu začne plynúť (alebo pokračuje) až po skončení obdobia trvania dočasnej ochrany.

1. Vplyv rozsudku Framholm

38. Pri zodpovedaní týchto otázok treba vychádzať z nasledujúcich konštatovaní Súdneho dvora, ktoré sa nachádzajú v rozsudku Framholm:

– „smernica 2001/55… zabezpečuje najmä zachovanie účinnej možnosti štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, získať po primeranom posúdení ich individuálnej situácie medzinárodnú ochranu, pričom im okamžite zaručuje ochranu menšieho rozsahu“;( 23 )

– „takýto cieľ pritom svedčí v prospech výkladu článkov 3, 17 a 19 smernice 2001/55, podľa ktorého tieto články bránia tomu, aby členské štáty zastávali názor, že osoba požívajúca dočasnú ochranu nemôže počas doby trvania tejto ochrany žiadať o [medzinárodnú] ochranu“;( 24 )

41. Smernica 2001/55 neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by povoľovalo (a už vôbec nie ustanovenie, ktoré by vyžadovalo) pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktoré podali osoby požívajúce dočasnú ochranu, na neurčito.

42. V rámci prípravných dokumentov týkajúcich sa smernice 2001/55 sa v článku 16 pôvodného návrhu Komisie povoľovalo „pozastavenie posudzovania žiadosti“.( 28 ) V konečnom znení článku 17 smernice 2001/55 však táto zmienka bola vypustená okrem iného z dôvodu, že nebola v súlade s Ženevským dohovorom z roku 1951, a preto, lebo ponechanie možnosti pozastavenia posudzovania žiadostí na uváženie štátov by ovplyvnilo jednotné uplatňovanie tejto smernice.( 29 )

43. Podľa názoru vlád, ktoré vstúpili do tohto konania, sa uvedeným vypustením nič nezmenilo a členské štáty majú právomoc pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, kým trvá dočasná ochrana.

44. Podľa Komisie však prípravné dokumenty svedčia o tom, že členské štáty nedospeli k dohode, „… ani pokiaľ ide o výslovnú možnosť pozastavenia, ani pokiaľ ide o výslovný zákaz takej možnosti. Dosiahli teda politický kompromis v prospech funkčnej nejednoznačnosti článku 17 ods. 2 smernice…“.( 30 )

45. Hoci odkaz na prípravné dokumenty týkajúce sa smernice 2001/55 nie je rozhodujúci( 31 ), vypustenie možnosti pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu v konečnom znení naznačuje, že normotvorca Únie nakoniec neprijal takú možnosť. V záujme zabezpečenia právnej istoty jednotnej právnej úpravy pre celú Úniu sa zdá, že mlčanie (alebo nejednoznačnosť) týkajúca sa možnosti pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu na neurčito podporuje jej zákaz. Platí to tým skôr, že vypustenie tejto možnosti bolo, ako som uviedol vyššie, odôvodnené dodržiavaním Ženevského dohovoru z roku 1951.

– „štáty teda majú určitý priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o úpravu rýchlosti vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu, aby zabránili preťaženiu svojich vnútroštátnych azylových systémov“;( 36 )

– „na základe rozhodnutia normotvorcu Únie platí, že toto riziko preťaženia môže odôvodniť dočasné obmedzenia práva na prístup osôb, ktoré požívajú dočasnú ochranu, k medzinárodnej ochrane. V takom prípade pôjde o prispôsobenie reakcie reálnym možnostiam riešenia výnimočnej situácie, ktorá bola vyvolaná hromadným odchodom vysídlených osôb“;( 37 )

– „smernica 2001/55 je tak súčasťou spoločného systému posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu, v ktorom už existuje možnosť odložiť prijatie príslušného rozhodnutia, ak ‚veľký počet štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti žiada o medzinárodnú ochranu súčasne, v dôsledku čoho je v praxi veľmi ťažké skončiť konanie v šesťmesačnej lehote‘…“;( 38 )

– „domnievam sa však, že… spoločný systém medzinárodnej ochrany nedovoľuje, aby vnútroštátny predpis stanovoval, že sa všetky žiadosti o priznanie postavenia osoby s [medzinárodnou] ochranou podané osobami požívajúcimi dočasnú ochranu v zásade musia vyhlásiť za neprípustné“.( 39 )

48. Domnievam sa, že tieto úvahy možno uplatniť aj na prejednávanú vec. Ako som už viedol, v holandskej praxi sa vyskytuje jav podobný tomu, ktorý bol rozobratý vo veci Framholm: aj keď holandské orgány nevyhlásia žiadosti o medzinárodnú ochranu podané osobami, ktorým bola udelená dočasná ochrana, za neprípustné, automaticky pozastavia ich posudzovanie na neurčito, v dôsledku čoho sú žiadatelia zbavení akejkoľvek možnosti získať medzinárodnú ochranu počas obdobia, ktoré môže byť veľmi dlhé.( 40 )

55. Systém medzinárodnej ochrany v Únii teda umožňuje členským štátom predĺžiť lehotu na posúdenie až na 21 mesiacov, ale v žiadnom prípade im neumožňuje odložiť vybavenie žiadosti na neurčito.

56. Na podporu možnosti slobodne pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu poľská vláda( 42 ) poukazuje na článok 3 ods. 3 smernice 2013/33/EÚ( 43 ), podľa ktorého sú z uplatňovania tejto smernice vylúčené prípady, v ktorých sa uplatnili ustanovenia smernice 2001/55.

57. V návrhoch Framholm som mal príležitosť zaoberať sa týmto tvrdením, pričom som vysvetlil, že „uvedené vylúčenie možno vykladať a contrario sensu tak, že neexistencia takého ustanovenia v smernici 2013/32 znamená, že táto smernica sa uplatňuje v prípadoch dočasnej ochrany, na ktoré sa vzťahuje smernica 2001/55“.( 44 )

58. V tých istých návrhoch som uviedol, že „rozbor oblastí vecnej pôsobnosti smernice 2001/55 a smernice 2013/33, pokiaľ ide o prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, potvrdzuje[, že]…:

– smernica 2013/33, ktorá má doplnkový charakter vo vzťahu k smernici 2011/95 a smernici 2013/32, upravuje individuálne situácie žiadateľov o medzinárodnú ochranu s cieľom poskytnúť im ‚podmienky prijímania‘ [vymedzené v článku 2 písm. f) smernice 2013/33], kým sa vybavuje ich žiadosť. Smernica 2001/55 zase upravuje situácie hromadného prílevu vysídlených osôb;

– rozdiel v určení adresáta výhod nebráni možným prelínaniam: osoba, ktorá bola vysídlená v rámci hromadného vysídlenia v dôsledku vojny, môže spĺňať podmienky na získanie niektorej z foriem medzinárodnej ochrany,

63. Účinnosť práva požiadať o azyl je v priamom protiklade s pozastavením posudzovania príslušných žiadostí na neurčito. Tento nedostatok nie je odstránený skutočnosťou, že minister o týchto žiadostiach rozhodne neskôr( 51 ), ak k ich posúdeniu dôjde možno roky po tom, čo vysídlená osoba po prvýkrát požiadala o priznanie postavenia osoby s medzinárodnou ochranou. Opakujem, že za uvedených podmienok by účinnosť základného práva požiadať o azyl nebola zachovaná.

64. Článok 17 ods. 1 smernice 2001/55 stanovuje, že osoba požívajúca dočasnú ochranu musí mať „kedykoľvek možnosť podať žiadosť o azyl“. Aby bol zachovaný výkon základného práva, také ustanovenie implicitne vyžaduje, aby túto žiadosť posúdil príslušný orgán, ktorý vyhodnotí pomery vysídlenej osoby.( 52 ) Ak by sa uznalo právo podať žiadosť a následne by sa jej posúdenie celé roky odkladalo, nebolo by to v súlade s týmto ustanovením a tým skôr ani s podstatou základného práva uznaného v článku 18 Charty.

65. V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty „akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd“.

66. Na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu sa zdá, že automatické pozastavenie posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu v týchto prípadoch v skutočnosti nevyplýva ani tak z rozhodnutia zákonodarcu, ale skôr z praxe ministra. Ak by to tak bolo, požiadavka, aby obmedzenia základných práv boli ustanovené zákonom, by nebola splnená.

67. V tejto súvislosti nepovažujem za presvedčivé tvrdiť, že podľa článku 19 ods. 2 smernice 2001/55 vysídlená osoba požíva dočasnú ochranu, aj keď sa jej neprizná medzinárodná ochrana.( 53 ) Ako Súdny dvor konštatoval v bode 82 rozsudku Kaduna( 54 ), dočasná ochrana priznáva jej príjemcom obmedzenejšie práva, než sú práva vyplývajúce z priznania medzinárodnej ochrany.

1 Jazyk prednesu: španielčina.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2 Smernica Rady z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12; Mim. vyd. 19/004, s. 162).

3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

5 Týmto ministrom je Minister van Asiel en Migratie (minister pre azyl a migráciu, Holandsko; ďalej len „minister“).

12 Bod 3.1 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

13 Bod 3.2 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

14 Bod 3.3 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

15 Rozsudok z 20. novembra 2025 (C‑195/25, EU:C:2025:904; ďalej len „rozsudok Framholm“).

16 EU:C:2025:700 (ďalej len „návrhy Framholm“).

17 Body 29 až 38 návrhov Framholm. Odkazujem na ich obsah, pričom nie je potrebné na tomto mieste ho citovať.

24 Tamže, bod 49.

25 Tamže, bod 54. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

26 Tamže, bod 55.

27 Tamže, bod 57.

28 COM/2000/0303 final (Ú. v. ES C 311 E, 2000, s. 251).

29 To je uvedené v dokumente prijatom „azylovou“ skupinou 2. októbra 2000, ktorý je dostupný na https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑11650‑2000‑INIT/es/pdf. V poznámke pod čiarou 1 k odseku 2 je opísaná diskusia o možnosti pozastaviť posudzovanie žiadostí o azyl.

36 Tamže, bod 75.

37 Tamže, bod 76.

38 Tamže, bod 77, v ktorom som citoval rozsudok z 8. mája 2025, Zimir (C‑662/23, EU:C:2025:326, bod 32).

39 Tamže, bod 78. V bodoch 79 a 80 tých istých návrhov som uviedol, že článok 33 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31), v súvislosti so situáciami charakterizovanými príchodom mimoriadne veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín žiadajúcich o získanie medzinárodnej ochrany zavádza „mechanizmus včasného varovania, pripravenosti a krízového riadenia určený na vykonanie preventívnych opatrení na predchádzanie toho, aby uplatňovanie tohto nariadenia bolo ohrozené z dôvodu opodstatnenej hrozby osobitného tlaku na azylový systém členského štátu“ (bod 79 návrhov vo veci Framholm). „Ani v týchto prípadoch však normotvorca Únie nepovolil, aby členské štáty mohli rozhodnúť, že žiadosti o medzinárodnú ochranu sú ako také automaticky neprípustné“ (bod 80 tých istých návrhov).

40 Vnútroštátny súd opisuje (bod 11.4.1 rozhodnutia vnútroštátneho súdu), ako by v dôsledku po sebe nasledujúcich vykonávacích rozhodnutí prijatých Radou toto obdobie mohlo dosiahnuť štyri roky a trvať do 4. marca 2026. K tomuto výpočtu by sa museli pripočítať ďalší rok stanovený v vo vykonávacom rozhodnutí 2025/1460 (ktoré bolo prijaté po rozhodnutí vnútroštátneho súdu) do 4. marca 2027.

47 Rozhodnutie Rady z 22. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 80).

48 Odôvodnenie 31 prvého uvedeného rozhodnutia a odôvodnenie 36 druhého uvedeného rozhodnutia.

49 Rozsudok z 22. júna 2023, Komisia/Maďarsko (Vyhlásenie o úmysle pred podaním žiadosti o azyl) (C‑823/21, EU:C:2023:504, bod 52) (kurzívou zvýraznil generálny advokát). V rozsudku Framholm sa zdôrazňuje účinnosť tohto práva a zodpovedajúca povinnosť členských štátov: „ak… určitá osoba spĺňa minimálne normy stanovené právom Únie na to, aby mohla získať jedno z týchto postavení…, členské štáty sú s výhradou dôvodov na vylúčenie stanovených touto smernicou [2002/55] a dôvodov neprípustnosti žiadosti stanovených v smernici 2013/32 povinné požadovanú medzinárodnú ochranu priznať, pričom tieto štáty nemajú v tejto súvislosti diskrečnú právomoc“ (bod 54).

50 Rozsudok z 30. júna 2022, Valstybės sienos apsaugos tarnyba a i. (C‑72/22 PPU, EU:C:2022:505, bod 62), v ktorom sa cituje rozsudok z 25. júna 2020, Ministerio Fiscal (Orgán, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu) (C‑36/20 PPU, EU:C:2020:495, bod 93).

51 Bod 12.1 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

52 Pozri v tomto zmysle bod 11.4.2 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.