C-276/25
ECLI:EU:C:2026:383
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0276
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
RIMVYDAS NORKUS
prednesené 7. mája 2026( 1 )
Vec C ‑ 276/25
RÖSLE GROUP GmbH
proti
EVROmat a.s.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Nejvyšší soud (Česká republika)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Smernica 2004/48/ES – Vymožiteľnosť práv duševného vlastníctva – Konanie týkajúce sa porušenia práva duševného vlastníctva – Právo na informácie – Rozsah – Právo nielen na informácie, ale aj na relevantné dokumenty preukazujúce správnosť a úplnosť týchto informácií “
1. Cieľom práva Únie je chrániť práva duševného vlastníctva, ktoré sú kľúčovou hnacou silou úspechu vnútorného trhu. Jedným procesným opatrením osobitným pre túto ochranu je právo nositeľa práva duševného vlastníctva získať informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktoré porušujú toto právo. Umožňuje toto opatrenie získať iba informácie v zmysle samotných údajov alebo aj podporné dokumenty, ktoré môžu preukázať správnosť a úplnosť týchto informácií? To je otázka, o ktorej má Súdny dvor v prejednávanej veci rozhodnúť.
Právny rámec
Právo Únie
2. Na účely prejednávanej veci sú relevantné odôvodnenia 1, 3, 10, 13, 14, 17, 20 a 21, ako aj články 1, 3 a 6 až 8 smernice 2004/48/ES( 2 ).
České právo
3. Článok 8 smernice 2004/48 bol do českého práva prebratý ustanovením § 3 zákona č. 221/2006 Sb., o vymáhání práv z průmyslového vlastnictví (zákon č. 221/2006 o vymáhaní práv z priemyselného vlastníctva). Toto ustanovenie § 3 stanovuje:
„1. Oprávnená osoba môže požadovať voči tretej osobe,
a) ktorá na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu mala v držbe tovar porušujúci právo; alebo
b) ktorá na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu užívala služby porušujúce právo; alebo
c) o ktorej sa zistilo, že poskytla na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu služby používané pri činnostiach porušujúcich právo; alebo
d) ktorá bola označená za osobu uvedenú v písmene a), b) alebo c) ako osoba zapojená do výroby, spracovania, skladovania alebo distribúcie tovaru či poskytovania služieb,
informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktorými je porušované právo.
2. Ak informácia uvedená v odseku 1 nie je poskytnutá dobrovoľne v primeranej lehote, oprávnená osoba ju môže požadovať podaním návrhu na súde v rámci konania o porušení práva. Súd žalobu zamietne, ak by to bolo v nepomere k závažnosti ohrozenia či porušenia práva.
3. Informácie obsahujú:
a) meno a priezvisko alebo obchodné meno či názov a miesto trvalého pobytu alebo sídla výrobcu, spracovateľa, skladovateľa, distribútora, dodávateľa a iného predchádzajúceho držiteľa tovaru alebo služby porušujúcej právo;
b) údaje o vyrobených, zhotovených, dodaných, skladovaných, prijatých alebo objednaných množstvách, ako aj o cene získanej za dané tovary alebo služby.
(4) Ustanovením odsekov 1 a 2 zostávajú nedotknuté ustanovenia osobitných právnych predpisov, ktoré upravujú najmä:
a) právo získať informácie v širšom rozsahu;
b) použitie informácií v občianskoprávnom alebo trestnom konaní;
c) zodpovednosť za zneužitie práva na informácie;
d) povinnosť zachovávať mlčanlivosť;
e) právo odmietnuť poskytnutie informácií, ak by osoba uvedená v odseku 1 pripustila svoju vlastnú účasť alebo účasť blízkych osôb na porušovaní práva;
f) ochranu dôvernosti zdrojov informácií alebo spracovanie osobných údajov.“
Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
4. Vo veci samej ide o spor medzi spoločnosťou RÖSSLE GROUP založenou podľa nemeckého práva, ktorá je majiteľkou dizajnov Spoločenstva č. 004702645‑0001 a č. 004702645‑0002 (oba s právom prednosti k 9. februáru 2018) a tieto dizajny používala pri výrobe svojich výrobkov, a spoločnosťou EVROmat založenou podľa českého práva, ktorá podľa tvrdení spoločnosti RÖSSLE uvádzala na trh výrobok (klapku ako súčasť systému na odvádzanie dažďovej vody) tvarovo zhodný s dizajnom spoločnosti RÖSSLE GROUP.
5. RÖSSLE GROUP okrem iného požadovala, aby súd uložil spoločnosti EVROmat povinnosť zdržať sa výroby, ponuky a predaja predmetného výrobku a tiež, aby jej uložil povinnosť poskytnúť spoločnosti RÖSSLE GROUP príslušné informácie týkajúce sa tohto výrobku, vrátane povinnosti predložiť príslušné dokumenty dokladajúce tieto informácie.
6. Městský soud v Praze (Mestský súd Praha, Česká republika) ako prvostupňový súd žalobu spoločnosti RÖSSLE GROUP v celom rozsahu zamietol. Vrchní soud v Praze (Vrchný súd Praha, Česká republika) však v odvolacom konaní rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní zmenil tak, že nariadil spoločnosti EVROmat jednak, aby sa zdržala výroby, ponuky a predaja výrobku a jednak poskytla spoločnosti RÖSSLE GROUP tieto informácie týkajúce sa tohto výrobku: a) meno a priezvisko alebo obchodné meno alebo názov a miesto trvalého pobytu alebo sídlo výrobcu, spracovateľa, distribútora, dodávateľa a akéhokoľvek iného predchádzajúceho držiteľa tohto tovaru a b) údaje o vyrobených, zhotovených, dodaných, skladovaných, prijatých alebo objednaných množstvách, ako aj o cene zaplatenej a získanej za uvedený tovar.
7. Odvolací súd však potvrdil, že rozsudok prvostupňového súdu v časti, v ktorej sa zamieta návrh spoločnosti RÖSSLE GROUP na predloženie dokumentov dokladajúcich tieto informácie. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie o nároku na poskytnutie informácií tým, že podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 221/2006 možno nariadiť len poskytnutie informácií, a nie už predloženie podporných dokumentov, pretože povinnosť predložiť príslušné dokumenty by predstavovala výrazné rozšírenie zákonnej povinnosti a okrem iného by zvýšila náklady povinnej osoby.
8. RÖSSLE GROUP a EVROmat podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie na Nejvyšší soud (Najvyšší súd, Česká republika), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, a uplatnili dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení.
9. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu Súdny dvor doposiaľ neriešil otázku, „či súkromný subjekt, ktorý je povinný poskytovať informácie podľa článku 8 smernice 2004/48/ES (alebo podľa normy vnútroštátneho práva, ktorou bolo právo na informácie prebraté), môže byť povinný preukázať správnosť a úplnosť poskytnutých informácií predložením príslušných dokumentov navrhovateľovi“. Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že ustanovenia práva Únie v tejto oblasti neposkytujú jednoznačnú odpoveď na položenú otázku tak, aby k nej bolo možné dospieť bez akýchkoľvek rozumných pochybností (resp. nepredstavujú acte clair ).
10. Za týchto podmienok Nejvyšší soud (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa ustanovenia článku 8 ods. 1 a 2 smernice [2004/48] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí na návrh navrhovateľa uložiť porušovateľovi (alebo inej osobe v ňom uvedenej) nielen povinnosť poskytnúť informácie uvedené v tomto článku, ale aj povinnosť preukázať správnosť a úplnosť týchto informácií predložením príslušných dokumentov navrhovateľovi?“
11. Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 19. marca 2025 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 11. apríla 2025. Písomné pripomienky predložili RÖSSLE GROUP, ktorá je žalobkyňou vo veci samej, a Európska komisia. Súdny dvor podľa článku 76 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku rozhodol, že pojednávanie sa neuskutoční.
Analýza
12. Svojou jedinou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na rozsah práva na informácie podľa článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48. Konkrétne sa snaží zistiť, či tento článok priznáva nositeľovi práva duševného vlastníctva, ktoré je porušované, výsadné právo na to, aby sa mu v prípade splnenia podmienok uvedeného článku len poskytli informácie uvedené v tom istom článku, alebo aby mu boli tiež predložené dokumenty, ktoré môžu preukázať správnosť a úplnosť týchto informácií.
13. Predkladajúci vnútroštátny súd, ktorý zrejme kladie osobitný dôkaz na význam pojmu „informácia“, ktorý je uvedený v článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 a podľa jeho názoru odkazuje na samotné údaje, zastáva názor, že predmetom konania podľa tohto článku môže byť len poskytnutie informácií. Naproti tomu Komisia a RÖSSLE GROUP v podstate tvrdia, že rozsah práva na informácie v zmysle uvedeného článku by sa mal vykladať široko tak, že zahŕňa nielen poskytnutie informácií, ale aj predloženie dokumentov, ktoré môžu preukázať ich správnosť a úplnosť.
14. V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa článku 8 ods. 1 písm. c) smernice 2004/48 vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva mohli príslušné súdne orgány na odôvodnený a primeraný návrh navrhovateľa nariadiť, aby porušovateľ a/alebo akákoľvek iná osoba poskytla informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktoré porušujú právo duševného vlastníctva, ak sa zistí, že v komerčnom rozsahu poskytuje služby využívané v činnostiach spojených s porušovaním práv.
15. Článok 8 ods. 2 písm. a) smernice 2004/48 spresňuje, že informácie uvedené v odseku 1 tohto článku musia, ak je to potrebné, obsahovať mená a adresy producentov, výrobcov, distributérov, dodávateľov a iných predošlých vlastníkov tovarov alebo služieb, ako aj zamýšľaných veľko‑ a malopredajcov a informácie o vyprodukovaných, vyrobených, dodaných, obdržaných alebo objednaných množstvách, ako aj cenu príslušného tovaru alebo služieb.
16. Znenie článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 neuvádza nič o tom, či členské štáty musia zabezpečiť, aby príslušné súdy mohli v situácii, o akú ide vo veci samej, nariadiť žalovanému nielen to, aby poskytol požadované informácie, ale aj aby preukázal ich správnosť a úplnosť. Inými slovami, zo znenia tohto článku nie je možné vyvodiť, v akej forme majú byť informácie poskytnuté, ani spôsob ich odovzdania. Na základe znenia uvedeného článku 8 ods. 1 a 2 však tiež nemožno vylúčiť, že tieto informácie budú poskytnuté vo forme dokumentov, ktoré preukazujú ich správnosť a úplnosť.( 3 )
17. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že konanie o žiadosti o informácie stanovené v článku 8 smernice 2004/48 v prospech nositeľa práv duševného vlastníctva je samostatným konaním a osobitosťou práva Únie.( 4 ) Právo na informácie zakotvené v článku 8 ods. 1 smernice 2004/48 konkretizuje základné právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré je zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, a tým zabezpečuje účinný výkon základného práva vlastniť majetok, ktorého súčasťou je právo duševného vlastníctva chránené jej článkom 17 ods. 2. Toto právo na informácie teda nositeľovi práva duševného vlastníctva umožňuje identifikovať toho, kto právo nositeľa porušuje, a urobiť ďalšie potrebné kroky na ochranu tohto práva duševného vlastníctva, ako napr. podanie návrhu na predbežné opatrenie podľa článku 9 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 alebo na náhradu ujmy podľa článku 13 tejto smernice. Ak nositeľ takéhoto práva nebude v plnom rozsahu oboznámený o rozsahu porušenia svojho práva duševného vlastníctva, nebude schopný určiť alebo konkrétne vyčísliť škodu, na ktorej náhradu má z dôvodu tohto porušenia nárok.( 5 ) Je teda zrejmé, že článok 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 stanovuje procesné opatrenie, ktoré umožňuje nositeľovi práva duševného vlastníctva získať informácie, ktoré mu umožnia zistiť informácie o osobách podieľajúcich sa na porušení jeho práva a rozsah tohto porušenia.
18. Zastávam názor, že informácie o skutočnom rozsahu porušenia a o osobách, ktoré sa na ňom podieľajú, boli poskytnuté vtedy, ak sú poskytnuté informácie správne a úplné. Na účely zabezpečenia správnosti a úplnosti týchto informácií treba právo na informácie v zmysle článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 chápať tak, že sa týka nielen poskytnutia informácií, ktoré sú v ňom uvedené, ale aj predloženia dokumentov potvrdzujúcich ich správnosť a úplnosť, ak o to navrhovateľ požiada. Tento prístup môžu podporiť kontextuálne a teleologické prvky.( 6 )
19. Pokiaľ ide o kontext článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48, treba uviesť, že jej odôvodnenie 21 stanovuje, že právo na informácie, ktorého cieľom je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany, umožňuje získať presné informácie o pôvode neoprávnene používaných tovarov alebo služieb, distribučných kanáloch a totožnosti akýchkoľvek tretích strán zapojených do porušenia práv. Toto odôvodnenie tak môže podporiť výklad, podľa ktorého by právo na informácie v zmysle tohto článku 8 ods. 1 a 2 malo zabezpečiť, aby nositeľ práva duševného vlastníctva, ktoré bolo porušené, získal presne určené údaje( 7 ) na základe potvrdzujúcich dôkazov.
20. Predkladajúci vnútroštátny súd zastáva názor, že predloženie dokumentov na účely preukázania tvrdenia o porušení práva duševného vlastníctva by malo byť predmetom následného vykonávacieho (exekučného) konania v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva pod podmienkou dodržania pravidiel stanovených v článkoch 6 a 7 smernice 2004/48. Inými slovami, konania začaté na základe článkov 6 a 7 a konania začaté na základe článku 8 tejto smernice sú samostatnými konaniami, pričom konania podľa článku 8 predchádzajú konaniam začatým na základe týchto článkov 6 a 7.
21. Treba poznamenať, že v smernici 2004/48 nič nenasvedčuje tomu, že by tieto procesné opatrenia mali povinne podliehať chronologickému poradiu, ktoré navrhuje predkladajúci vnútroštátny súd. Treba pripomenúť, že všetky tieto opatrenia, ktoré sú vymenované v kapitole 2 tejto smernice, nazvanej „Opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy“, sú rozdelené do rôznych oddielov podľa ich procesnej kategórie.
22. Články 6 a 7 smernice 2004/48, ktoré sa nachádzajú v jej oddiele 2, ktorý sa týka dôkazov, a ktoré konkrétne stanovujú povinnosti členských štátov na účely zabezpečenia, aby boli k dispozícii účinné prostriedky predkladania, získavania a zabezpečovania dôkazov, majú za cieľ zabezpečiť, aby sa navrhovateľovi a príslušným súdnym orgánom poskytli informácie potrebné na určenie, či došlo k porušeniu práv duševného vlastníctva, a prípadne na učenie dôsledkov tohto porušenia.( 8 ) Navyše odôvodnenie 20 tejto smernice zdôrazňuje nielen význam dôkazu na zistenie porušenia práv duševného vlastníctva, ale tiež treba priznať význam tomu, aby prostriedky predkladania, získavania a zabezpečovania dôkazov boli skutočne dostupné. Cieľom práva na informácie v zmysle článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 je však skôr informovať nositeľa práva duševného vlastníctva nie o samotnej existencii porušenia, ale o jeho zdroji a rozsahu.
23. Navyše sa zdá, že procesné opatrenia stanovené v článkoch 6 a 7 smernice 2004/48 majú širší rozsah ako opatrenie stanovené v článku 8 tejto smernice, pokiaľ ide o dotknuté informácie. Tento článok 8 ods. 2 totiž taxatívne vymedzuje informácie, ktoré môžu byť predmetom tohto procesného opatrenia, zatiaľ čo tieto články 6 a 7 sa len všeobecne týkajú dôkazov bez toho, aby vymedzovali skutočnosti, ktoré sa majú týmito dôkazmi preukázať. Okrem toho článok 8 smernice 2004/48 umožňuje ísť nad rámec informácií, ktoré možno získať len od porušovateľa, a identifikovať tak všetky osoby, ktoré „stoja“ za porušením, často ako súčasť komplexnej distribučnej siete.( 9 ) Tieto charakteristiky vyššie uvedených procesných opatrení podľa môjho názoru svedčia v prospech záveru, že ide o autonómne opatrenia, ktoré nie sú vzájomne závislé a ktorých vykonávanie nie je viazané na určité poradie.
24. Právo na informácie tak predstavuje „iné“ opatrenie zamerané na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany, než sú opatrenia týkajúce sa predkladania, získavania a zabezpečovania dôkazov.( 10 ) V tejto súvislosti však možno právo na informácie a prostriedky na predkladanie a zabezpečovanie dôkazov prípadne považovať za vzájomne sa doplňujúce. Hoci má právo na informácie ako procesný prostriedok umožniť získanie informácií vymenovaných v článku 8 ods. 2 smernice 2004/48, zdá sa mi, že toto právo možno uplatniť spolu s inými procesnými opatreniami týkajúcimi sa najmä predkladania a získavania dôkazov o porušení práva duševného vlastníctva, ak sú splnené podmienky na uplatnenie posledných uvedených opatrení v súlade s článkom 6 ods. 1 tejto smernice.
25. Odôvodnenie 14 smernice 2004/48 umožňuje podporiť záver, že procesné opatrenia uvedené jednak v článku 8 ods. 1 a 2 tejto smernice a jednak najmä v článku 6 ods. 1 uvedenej smernice sa vzájomne dopĺňajú. Toto odôvodnenie totiž uvádza opatrenia uvedené v článku 6 ods. 1 a článku 8 ods. 2 tej istej smernice spoločne ako opatrenia, ktoré sa musia uplatňovať iba v súvislosti s konaním v komerčnom rozsahu. Tým nie je dotknutá možnosť členských štátov uplatňovať tieto opatrenia tiež v súvislosti s iným konaním.( 11 )
26. Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora môže byť žiadosť o informácie podľa článku 8 ods. 1 smernice 2004/48 podaná tak pred začatím konania o porušení práva duševného vlastníctva( 12 ), ako aj po právoplatnom ukončení takéhoto konania.( 13 ) Chronologické poradie navrhnuté predkladajúcim vnútroštátnym súdom, podľa ktorého by sa mali najprv podať žiadosti o poskytnutie informácií a až následne žiadosti o predloženie podporných dokumentov, však môže byť v rozpore s vyššie opísaným kontextom.
27. Okrem toho chronologické poradie, keď je žiadosť o informácie vybavovaná pred overením správnosti a úplnosti týchto informácií, môže byť v rozpore so všeobecnou povinnosťou stanovenou v článku 3 smernice 2004/48, ktorý sa má – vzhľadom na svoju povahu všeobecného ustanovenia, ako vyplýva z názvu oddielu 1, v ktorom sa táto povinnosť nachádza v kapitole II tejto smernice, ktorá upravuje „Opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy“ – uplatňovať na celú oblasť ochrany práv duševného vlastníctva, na ktorú sa vzťahuje uvedená smernica.( 14 ) Konkrétne, ak by sa správnosť a úplnosť informácií poskytnutých na základe článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 mala overiť v rámci následného vykonávacieho (exekučného) konania, hrozilo by, že by sa konanie zbytočne predĺžilo a skomplikovalo, ba dokonca by bolo nákladnejšie, najmä pre nositeľa práva duševného vlastníctva, ktoré je porušené.( 15 ) Navyše riešenie, ktoré má odlíšiť poskytnutie informácií od predloženia dokumentov dokladajúcich správnosť a úplnosť týchto informácií, sa môže z hľadiska riadneho výkonu spravodlivosti ukázať ako málo odôvodnené.
28. Tento kontext teda podľa môjho názoru bráni záveru, ku ktorému dospel predkladajúci vnútroštátny súd a podľa ktorého má byť overenie úplnosti a správnosti informácií poskytnutých v zmysle článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 predmetom až následného a samostatného vykonávacieho (exekučného) konania pod podmienkou dodržania pravidiel vyplývajúcich z článkov 6 a 7 smernice 2004/48, a to aj napriek tomu, že o to nositeľ práva duševného vlastníctva požiadal v rámci výkonu svojho práva na informácie.
29. Z teleologického hľadiska sa zdá, že záver, podľa ktorého sa na žiadosť nositeľa práva duševného vlastníctva v zmysle článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 musia poskytnúť nielen informácie uvedené v tomto článku, ale aj dokumenty potvrdzujúce ich správnosť a úplnosť, je najviac v súlade s cieľom smernice 2004/48.
30. Normotvorca Únie sa totiž prostredníctvom tejto smernice rozhodol zabezpečiť vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany duševného vlastníctva na vnútornom trhu aproximáciou právnych predpisov členských štátov( 16 ), a vykonať tak minimálnu harmonizáciu týkajúcu sa dodržiavania práv duševného vlastníctva vo všeobecnosti.( 17 ) Ochrana duševného vlastníctva je podstatným prvkom úspechu vnútorného trhu. Konkrétne táto ochrana duševného vlastníctva je dôležitá nielen pre podporu inovácie a tvorivosti, ale tiež na rozvoj zamestnanosti a zvyšovanie konkurencieschopnosti.( 18 )
31. Prostriedky vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva majú prvoradú dôležitosť pre úspech vnútorného trhu.( 19 ) V tomto ohľade smernica stanovuje opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva.( 20 ) Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia tejto smernice nemajú za cieľ upraviť všetky aspekty spojené s právami duševného vlastníctva, ale len tie z nich, ktoré sa na jednej strane týkajú dodržiavania týchto práv a na druhej strane ich porušenia, pričom stanovujú existenciu účinných právnych prostriedkov určených na predchádzanie, ukončenie alebo nápravu akéhokoľvek porušenia existujúceho práva duševného vlastníctva.( 21 )
32. Právo na informácie stanovené v článku 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 je teda inštrumentálnym právom, ktoré má zabezpečiť účinnú ochranu duševného vlastníctva a do určitej miery vyrovnať rozsah informácií, ktoré majú k dispozícii osoba, ktorá údajne porušila právo duševného vlastníctva, a nositeľ tohto práva.( 22 ) Preto sa rovnako ako Komisia domnievam, že správnosť a úplnosť informácií, ktoré toto právo na informácie umožňuje získať, sú zásadné na zabezpečenie potrebného účinku uvedeného práva a vo všeobecnosti ochrany práv duševného vlastníctva, ktoré majú opatrenia stanovené smernicou 2004/48 zaručiť.
33. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že keď bola Súdnemu dvoru vo veci Knor položená otázka týkajúca sa požiadaviek, ktoré musí navrhovateľ splniť, aby na účely žiadosti o informácie založenej na článku 8 ods. 1 smernice 2004/48 preukázal, že je nositeľom práva duševného vlastníctva, konštatoval, že na účely spresnenia dostatočnosti dôkazov predložených v rámci konania o tejto žiadosti o informácie je potrebné zohľadniť povahu práva duševného vlastníctva a prípadné osobitné formálne náležitosti, ktoré sú podmienkou na získanie tohto práva, a vnútroštátnemu súdu teda prináleží preskúmať, či tento navrhovateľ predkladá dostatočné dôkazy o tom, že je nositeľom práva duševného vlastníctva.( 23 )
34. Nebolo by v tejto súvislosti treba sa zamyslieť nad prípadnou potrebou nastolenia určitej rovnováhy medzi požiadavkami v oblasti ochrany práv duševného vlastníctva podľa smernice 2004/48, ako je zabezpečená procesným opatrením stanoveným v jej článku 8 ods. 1? Ak je napríklad navrhovateľ v rámci žiadosti o informácie o rozsahu porušenia jeho práva duševného vlastníctva povinný predložiť dostatočné dôkazy na preukázanie existencie tohto práva, prečo by mali byť porušovateľ alebo akákoľvek tretia osoba oslobodení od povinnosti predložiť dokumenty, ktoré môžu potvrdiť úplnosť a správnosť informácií poskytnutých v rámci tohto konania?
35. Táto požiadavka predložiť nielen samotné informácie, ale aj podporné dokumenty sa mi zdá odôvodnená o to viac, že právo na informácie v zmysle článku 8 smernice 2004/48 nie je absolútnym právom. Toto právo je totiž regulované, pretože sa netoleruje žiadne zneužitie tohto práva.( 24 ) Konkrétne ak sa konštatuje, že žiadosť o priznanie práva na informácie je zneužívajúca, predkladajúci vnútroštátny súd ju musí zamietnuť.( 25 ) Je tiež zrejmé, že všeobecná zásada práva Únie, podľa ktorej „nikto nie je povinný plniť nemožné“( 26 ), sa uplatní, ak sa od porušovateľa alebo akejkoľvek tretej osoby vyžaduje, aby nositeľovi práva duševného vlastníctva poskytli informácie v súlade s týmto článkom 8, vrátane dokumentov, ktoré ich potvrdzujú. Konkrétne by sa malo vyžadovať predloženie len tých podporných dokumentov, ktoré sú obvykle dostupné, a to za podmienok, ktoré sú upravené vnútroštátnym právom a ktoré musia byť upravené tak, aby umožnili dosiahnutie cieľov smernice 2004/48, najmä tým, že zabezpečia účinnosť a primeranosť procesného opatrenia, ktorým je právo na informácie,( 27 ) a zároveň zabezpečia rovnováhu medzi právami a povinnosťami účastníkov konania.
36. Napokon z praktického hľadiska treba pripomenúť, že medzi informáciami, o ktorých preukázanie žiada RÖSSLE GROUP, sú informácie o vyrobených, zhotovených, dodaných, skladovaných, prijatých alebo objednaných množstvách, ako aj o cene zaplatenej a získanej za tento tovar.
37. Pokiaľ však ide o tieto informácie, a najmä o množstvá a cenu zaplatenú a získanú za tovar, je ťažké si predstaviť, že by podľa normotvorcu Únie stačilo, aby porušovateľ alebo akákoľvek tretia osoba, na ktorú sa vzťahuje článok 8 ods. 1 smernice 2004/48, poskytli len informácie v zmysle príslušných údajov a nepredložili dokumenty, ktoré ich preukazujú, ako sú objednávky, potvrdenia o prijatí alebo faktúry. Z tohto hľadiska a najmä vzhľadom na vysokú úroveň ochrany, ktorú chcel tento normotvorca zabezpečiť prostredníctvom smernice 2004/48, by bolo ťažko predstaviteľné oddeliť poskytnutie informácií o rozsahu porušenia práva duševného vlastníctva od predloženia dokumentov dokladajúcich tieto informácie. Bez predložených dokumentov dokladajúcich poskytnuté informácie by totiž nositeľ práva duševného vlastníctva, ktoré je porušené, nemal žiadny prostriedok na overenie, či tieto informácie nie sú nesprávne, nepresné alebo neúplné. Za takýchto okolností uloženie povinnosti tomuto nositeľovi, aby začal následné konanie s cieľom získať naslepo podporné dokumenty bez toho, aby mal k dispozícii indície, pokiaľ ide o správnosť poskytnutých informácií, by však bolo vzhľadom na túto vysokú úroveň ochrany práv duševného vlastníctva, o ktorú sa usiluje smernica 2004/48, málo uspokojivé.
38. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že na prejudiciálnu otázku položenú v prejednávanej veci treba odpovedať kladne. Konkrétne článok 8 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že na žiadosť nositeľa práva duševného vlastníctva v zmysle tohto článku musia byť poskytnuté nielen informácie, ktoré sú v ňom uvedené, ale aj príslušné dokumenty, ktoré môžu potvrdiť ich správnosť a úplnosť.
Návrh
39. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Nejvyšší soud (Najvyšší súd, Česká republika), takto:
Článok 8 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vnútroštátny súd musí mať možnosť na základe odôvodnenej a primeranej žiadosti navrhovateľa nariadiť porušovateľovi alebo inej osobe uvedenej v tomto článku, aby nielen poskytli informácie, ktoré sú v ňom uvedené, ale aj preukázali správnosť a úplnosť týchto informácií tým, že navrhovateľovi predložia príslušné dokumenty.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32).
3 V tejto súvislosti treba pripustiť, že pojem „informácie“ je veľmi široký a vo svojom obvyklom význame odkazuje na akýkoľvek údaj bez ohľadu na nosič, na ktorom sú tieto informácie uvedené, vrátane nosiča obsahujúceho písomne zaznamenané informácie. Nebolo by teda umelé rozlišovať – už z textového hľadiska – samotné údaje od dokumentov, v ktorých sú uvedené? Mimochodom, v iných kontextoch, než je smernica 2004/48, ktoré sú síce veľmi špecifické, ako napríklad v oblasti práva hospodárskej súťaže, pokiaľ ide o zhromažďovanie informácií týkajúcich sa predmetu vyšetrovania, Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na všeobecnú povahu pojmu „informácie“ uvedeného v článku 19 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), sa toto ustanovenie uplatňuje bez rozdielu tak na kategóriu „indície“ , ako aj na kategóriu „dôkazy“ [rozsudok z 9. marca 2023, Intermarché Casino Achats proti Komisii (C‑693/20 P, EU:C:2023:172, body 103 až 108)].
4 Rozsudok z 27. apríla 2023, Castorama Polska a Knor (C‑628/21, ďalej len „rozsudok Knor“, EU:C:2023:342, body 40 a 45).
5 Pozri rozsudok z 18. januára 2017, NEW WAVE CZ (C‑427/15, EU:C:2017:18, bod 25 a citovaná judikatúra).
6 Podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri rozsudok vo veci Knor (bod 36 a citovaná judikatúra)].
7 Pokiaľ ide o význam pojmu „presný“ („précis“) ako synonymá slova „správny“ („exact“), pozri Centre national de ressources textuelles et lexicales (CNRTL), https://www.cnrtl.fr/definition/pr%C3%A9cis.
8 Pozri v tomto zmysle oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru z 29. novembra 2017, Usmernenia o určitých aspektoch smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, COM(2017) 708 final].
Použitie pojmu „informácie“ v tomto oznámení v kontexte článkov 6 a 7 smernice 2004/48 môže podľa môjho názoru podporiť myšlienku, že nie je vhodné striktne oddeľovať informácie a dôkazy. Nič totiž nebráni tomu, aby informácie boli obsiahnuté v týchto dôkazoch.
9 Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov z 22. decembra 2010, Uplatňovanie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva [SEC(2010) 1589 final, s. 11].
10 Odôvodnenie 21 v spojení s odôvodnením 20 smernice 2004/48.
11 Odôvodnenie 14 smernice 2004/48 uvádza, že „za konanie v komerčnom rozsahu sa považuje konanie s cieľom priameho alebo nepriameho ekonomického prospechu; to spravidla nezahŕňa dobromyseľné konanie konečných spotrebiteľov“.
12 Rozsudok zo 17. júna 2021, M.I.C.M. (C‑597/19, EU:C:2021:492, body 84 a 96).
13 Rozsudok z 18. januára 2017, NEW WAVE CZ (C‑427/15, EU:C:2017:18, bod 28).
14 Podľa tohto ustanovenia na jednej strane opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, medzi ktoré patrí aj právo na informácie uvedené v článku 8 smernice 2004/48, musia byť spravodlivé a nestranné a nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy (odsek 1 tohto ustanovenia). Na druhej strane tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu (odsek 2 uvedeného ustanovenia).
15 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ak by naopak náklady mohli byť vyššie pre porušovateľa alebo akúkoľvek tretiu osobu podieľajúcu sa na porušení, nepovažujem to za problematické, keďže tieto náklady možno vnímať ako prostriedok odrádzajúci od porušovania práv duševného vlastníctva v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2004/48.
16 Pozri odôvodnenie 10 smernice 2004/48 a rozsudok z 18. decembra 2019, IT Development (C‑666/18, EU:C:2019:1099, bod 38).
17 Rozsudok z 9. júla 2020, Constantin Film Verleih (C‑264/19, EU:C:2020:542, bod 36).
18 Odôvodnenie 1 smernice 2004/48.
19 Odôvodnenie 3 smernice 2004/48.
20 Článok 1 smernice 2004/48.
21 Pozri rozsudok zo 16. júla 2015, Diageo Brands (C‑681/13, EU:C:2015:471, bod 73 a citovaná judikatúra).
22 Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Coty Germany (C‑580/13, EU:C:2015:243, bod 24).
23 Rozsudok Knor ( body 46, 47 a 51).
24 Článok 3 ods. 2 smernice 2004/48.
25 Pozri rozsudok Knor (bod 53 a citovaná judikatúra).
26 Pozri rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 79 a citovaná judikatúra).
27 Článok 3 ods. 2 smernice 2004/48.