C-279/25
ECLI:EU:C:2026:570
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0279
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 9. júla 2026( 1 )
Vec C ‑ 279/25
IC
proti
Land Baden ‑ Württemberg,
za účasti:
Vertreterin des Bundesinteresses beim Bundesverwaltungsgericht
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ods. 1 ZFEÚ – Právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov – Občan Únie, ktorý má pri narodení štátnu príslušnosť dvoch členských štátov – Občan Únie pohybujúci sa medzi členskými štátmi, ktorých je štátnym príslušníkom – Právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom “
I. Úvod
1. Môže sa osoba, ktorá je štátnym príslušníkom dvoch členských štátov, medzi ktorými sa pohybovala, odvolávať na štátnu príslušnosť svojho členského štátu pôvodu A pred orgánmi svojho členského štátu pôvodu B, pričom tvrdí, že vykonala právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov udelené právom EÚ, a domáhať sa právneho režimu, ktorý z toho vyplýva?( 2 )
2. Táto otázka je mimoriadne dôležitá. Ak sa totiž kedysi štáty na dvojakú štátnu príslušnosť pozerali podozrievavo, lebo väzba štátnej príslušnosti má byť výlučná, tento status je dnes všeobecne akceptovaný( 3 ) a počet občanov EÚ, ktorí majú pri narodení štátnu príslušnosť dvoch členských štátov, stále narastá. Táto situácia je dôsledkom nárastu cezhraničného pohybu osôb v rámci Európskej únie, vzniku rodín s dvoma štátnymi príslušnosťami a prijatia vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými členské štáty uznávajú zásadu rodovej rovnosti pri prenose štátnej príslušnosti a umožňujú držbu viacerých pasov.( 4 )
3. V roku 2025 malo 3 612 000 nemeckých občanov dvojakú štátnu príslušnosť. Vzhľadom na geografickú blízkosť, historické väzby a posilnenú úzku spoluprácu medzi Spolkovou republikou Nemecko a Poľskou republikou bol počet nemeckých občanov, ktorí majú aj poľskú štátnu príslušnosť, na nemeckom území najvyšší, keďže išlo o 458 000 osôb, čo bolo výrazne viac ako počet nemecko‑talianskych, nemecko‑rumunských, nemecko‑gréckych a nemecko‑francúzskych štátnych príslušníkov.( 5 ) Gesetz zur Modernisierung des Staatsangehörigkeitsrechts (zákon o modernizácii práva o štátnom občianstve( 6 ) z 22. marca 2024, ktorý nadobudol účinnosť 27. júna 2024, by mal tento fenomén v budúcnosti ešte zvýrazniť, keďže tento zákon pripúšťa dvojakú štátnu príslušnosť pri narodení a umožňuje naturalizáciu po piatich rokoch pobytu.( 7 )
4. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je súčasťou sporu medzi IC, alžírskym štátnym príslušníkom, a nemeckými orgánmi vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým mu odmietli udeliť odvodené právo na pobyt, o ktoré žiadal ako manžel občianky Únie s dvojakým nemeckým a poľským občianstvom (ďalej len „dotknutá osoba“). Uvedené orgány sa domnievali, že táto občianka Únie nevyužila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov v zmysle článku 21 ods. 1 ZFEÚ, keď sa z Poľska presťahovala do Nemecka.
5. Zatiaľ čo dvojaká štátna príslušnosť je dnes považovaná za Achillovu pätu občianstva Únie,( 8 ) Súdny dvor má spresniť svoju judikatúru a najmä určiť, či občania Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi dvoch členských štátov a nachádzajú sa na území jedného z týchto členských štátov, sa tam zdržiavajú na základe vnútroštátneho práva alebo na základe práva Únie, a následne, aké pravidlá platia pre pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú ich rodinnými príslušníkmi.
6. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že občan Únie, ktorý rovnako ako dotknutá osoba opustil členský štát, v ktorom sa narodil a ktorého štátnym príslušníkom je od narodenia, aby sa presťahoval na územie iného členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je tiež od narodenia a v ktorom si vybudoval a rozvíjal rodinný život, nevyužil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov v zmysle článku 21 ods. 1 ZFEÚ napriek prekročeniu hranice medzi týmito dvoma štátmi. Konkrétne vysvetlím, že riešenie, ku ktorému Súdny dvor dospel v rozsudku zo 14. novembra 2017, Lounes,( 9 )sa nezdá byť analogicky uplatniteľné, keďže takýto občan sa nemôže dovolávať skôr získaných práv na základe smernice 2004/38/ES.( 10 )
II. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka
7. Žalobca je alžírsky štátny príslušník, ktorý sa od roku 2009 zdržiava na nemeckom území. Keďže jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu bola zamietnutá, jeho pobyt je neoprávnený, ale napriek tomu tolerovaný na základe mimoriadnych povolení. Je otcom troch detí, ktoré sa narodili v Nemecku v rokoch 2012, 2016 a 2018 a zdržiavajú sa na nemeckom území. Matka jeho detí, s ktorou sa zosobášil v roku 2017, má nemeckú a poľskú štátnu príslušnosť. V Poľsku žila do roku 2008, keď sa vo veku dvanástich rokov presťahovala do Nemecka, kde získala neobmedzené povolenie na pobyt, kým sa nepotvrdilo, že má od narodenia nemeckú štátnu príslušnosť na základe príbuzenského vzťahu. S výnimkou občasných pobytov v Poľsku sa odvtedy trvalo zdržiava v Nemecku.
8. Žalobca bol trestne stíhaný pre rôzne skutky a viackrát bol vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody, ako aj vo výkone ochranného opatrenia v psychiatrickom zariadení.( 11 ) Manželstvo žalobcu a dotknutej osoby bolo rozvedené 18. júna 2021.
9. Medzičasom v roku 2018 žalobca požiadal o vydanie pobytového preukazu podľa § 5 ods. 1 prvej vety Gesetz über die allgemeine Freizügigkeit von Unionsbürgern (zákon o voľnom pohybe občanov Únie)( 12 ) z 30. júla 2004.( 13 ) Po zamietnutí tejto žiadosti podal žalobu na Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen, Nemecko), ktorá bola zamietnutá. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Vyšší správny súd Bádensko‑Württembersko, Nemecko). Toto odvolanie bolo tiež zamietnuté rozhodnutím z 5. júla 2023. Súdne orgány v podstate rozhodli, že dotknutá osoba, manželka žalobcu, nevyužila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov v zmysle článku 21 ods. 1 ZFEÚ tým, že sa presťahovala z Poľska do Nemecka.( 14 )
10. Žalobca v dôsledku toho podal na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) opravný prostriedok „Revision“, pričom v podstate tvrdil, že keďže dotknutá osoba vo veku dvanástich rokov vykonala svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov tým, že sa presťahovala do Nemecka, žalobca má odvodené právo na pobyt vyplývajúce z jej postavenia občianky Únie.
11. Vzhľadom na pochybnosti o pôsobnosti článku 21 ods. 1 ZFEÚ a najmä o uplatniteľnosti zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku Lounes, sa tento súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je článok 21 ods. 1 ZFEÚ uplatniteľný na občana Únie, ktorý má od narodenia štátnu príslušnosť dvoch členských štátov a prvých dvanásť rokov svojho života sa zdržiaval v jednom a potom v druhom z týchto členských štátov, ktorých štátnu príslušnosť má, v tom zmysle, že tento občan Únie môže sprostredkovať odvodené právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, s ktorým nejaký čas žil v manželstve a spolu s ním sa zdržiaval v druhom členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť má?“
12. Písomné pripomienky podal žalobca, nemecká vláda a Európska komisia. Títo účastníci a vedľajší účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. apríla 2026 a na ktorom tiež ústne odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom.
13. Z diskusií na pojednávaní vyplýva, že žalobca sa stále neoprávnene zdržiava na nemeckom území, no jeho pobyt je tolerovaný. Znovu sa oženil a stal sa otcom štvrtého dieťaťa.
III. Analýza
A. Úvodné pripomienky
14. Pred preskúmaním prejudiciálnej otázky uvediem dve úvodné pripomienky.
15. Prvá pripomienka sa týka právneho postavenia dotknutej osoby, občianky Únie, v čase prekročenia nemecko‑poľskej hranice. Táto pripomienka je zásadná, lebo z odpovede na túto otázku vyplýva uplatniteľnosť smernice 2004/38.
16. Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vychádza z toho, že dotknutá osoba, občianka Únie, získala pri narodení štátnu príslušnosť dvoch členských štátov. Odráža sa to v samotnom znení prejudiciálnej otázky. Pýta sa však, či skutočnosť, že nemecká štátna príslušnosť dotknutej osoby sa zistila až po jej usadení v Nemecku, môže mať vplyv na posúdenie toho, či využila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov v zmysle článku 21 ods. 1 ZFEÚ.
17. Domnievam sa, že táto okolnosť by sa nemala pri skúmaní prejudiciálnej otázky brať do úvahy. Keďže je totiž uznanie väzby štátnej príslušnosti deklaratórnym aktom, toto uznanie vyvoláva účinky spätne od narodenia občana Únie, v dôsledku čoho dotknutá osoba nemôže byť považovaná za „výlučne poľskú štátnu príslušníčku“ v čase, keď prekročila hranicu so Spolkovou republikou Nemecko, ako tvrdí žalobca. Preto v rozsahu, v akom dotknutá osoba, občianka Únie, žila postupne v dvoch členských štátoch, ktorých je štátnou príslušníčkou, smernica 2004/38, ktorá stanovuje obmedzenia a podmienky, za akých môžu občania Únie vykonávať svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov stanovené v článku 21 ods. 1 ZFEÚ,( 15 ) sa nikdy neuplatňovala. Tento aspekt nie je v spore vo veci samej sporný. Pripomínam totiž, že podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice sa smernica uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú , a na ich rodinných príslušníkov, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú. Podľa judikatúry Súdneho dvora cieľom uvedenej smernice teda nie je priznať rodinným príslušníkom tohto občana Únie odvodené právo na pobyt na území členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom.( 16 )
18. Druhá pripomienka sa týka relevantnosti judikatúry Súdneho dvora, ktorá súvisí s prekážkami pre práva občana Únie voľne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré vyplývajú z odmietnutia vnútroštátnych orgánov uznať alebo zmeniť jeho priezvisko.
19. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako aj pripomienky žalobcu a Komisie totiž odkazujú na zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudkoch z 2. októbra 2003, Garcia Avello,( 17 ) z 8. júna 2017, Freitag,( 18 ) a z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki.( 19 ) Ciele, ktoré títo aktéri konania sledujú, sú však odlišné: zatiaľ čo vnútroštátny súd sa usiluje určiť existenciu spojitosti s právom Únie, žalobca a Komisia sa usilujú preukázať uplatniteľnosť článku 21 ZFEÚ a priznanie práv, ktoré s ním súvisia, občanom Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi dvoch členských štátov, na území jedného z týchto členských štátov.
20. Nemyslím si, že túto judikatúru možno analogicky uplatniť. Pravidlá upravujúce uznávanie, prepis alebo úpravu údajov týkajúcich sa osobného stavu občana Únie, akými sú priezvisko, rod alebo rodinný stav, a pravidlá upravujúce právo na pobyt občanov tretích krajín, ktorí sú jeho rodinnými príslušníkmi, totiž síce všetky prispievajú k vytvoreniu priestoru voľného pohybu a pobytu v Únii, plnia však odlišné ciele a vykazujú špecifiká štruktúrované okolo konkrétnych zásad.
21. Preto svoju analýzu zameriam na zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v súvislosti s pôsobnosťou článku 21 ods. 1 ZFEÚ iba v kontexte udeľovania odvodených práv na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občanov Únie.
B. Preskúmanie pôsobnosti článku 21 ods. 1 ZFEÚ
22. Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou Súdneho dvora v podstate pýta, či občan Únie, ktorý sa presunul medzi dvoma členskými štátmi, ktorých je od narodenia štátnym príslušníkom, aby sa natrvalo usadil v jednom z týchto štátov, využil právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré mu priznáva článok 21 ods. 1 ZFEÚ, takže štátny príslušník tretej krajiny, s ktorým si vybudoval a rozvíjal rodinný život v poslednom uvedenom štáte, sa môže vo vzťahu k príslušným vnútroštátnym orgánom dovolávať odvodeného práva pobytu založeného na ustanoveniach práva Únie.
23. Z dôvodov, ktoré teraz vysvetlím, si myslím, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa na takúto situáciu nevzťahuje. Hoci žalobca a Komisia sa usilujú preukázať, že riešenie, ku ktorému Súdny dvor dospel v rozsudku Lounes v súvislosti s občanom EÚ, ktorý získal druhú štátnu príslušnosť po naturalizácii v hostiteľskom členskom štáte, môže byť rozšírené aj na občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom dvoch členských štátov od narodenia, preukážem, že medzi týmito dvoma situáciami existujú podstatné rozdiely, ktoré podľa môjho názoru bránia Súdnemu dvoru prijať takýto návrh.
1. Zásady stanovené v rozsudku McCarthy
24. Pripomínam, že v rozsudku z 5. mája 2011, McCarthy,( 20 )Súdny dvor v podstate rozhodol, že článok 21 ZFEÚ sa nevzťahuje na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo voľného pohybu, ktorý vždy býval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a ktorý je zároveň štátnym príslušníkom iného členského štátu. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, pani Shirley McCarthyová, občianka Únie, podala žiadosť o právo pobytu na základe práva Únie v Spojenom kráľovstve, ktorého bola štátnou príslušníčkou a kde sa vždy zdržiavala. Mala tiež írsku štátnu príslušnosť. Cieľom tejto žiadosti bolo priznať pánovi McCarthymu, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, právo na pobyt na základe smernice 2004/38 ako rodinnému príslušníkovi, lebo z uplatnenia právnych predpisov Spojeného kráľovstva v oblasti prisťahovalectva analogické právo pobytu nevyplývalo.( 21 )
25. Súdny dvor vo svojom rozsudku najprv pripomenul, že pravidlá Zmluvy v oblasti voľného pohybu osôb a akty prijaté na ich vykonanie sa nemôžu uplatňovať na situácie, ktoré nemajú nijakú spojitosť s niektorou zo situácií, ktoré predpokladá právo Únie a v prípade ktorých sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu.( 22 ) V tejto súvislosti tiež pripomenul, že samotná skutočnosť, že občianka Únie má štátne občianstvo dvoch členských štátov, nestačí sama osebe na to, aby sa bolo možné domnievať, že na jej situáciu sa uplatní článok 21 ZFEÚ.( 23 ) Aby mohol Súdny dvor posúdiť, či existuje spojitosť s právom EÚ v situácii, keď pani McCarthyová nevyužila svoju slobodu pohybu, skúmal, či odmietnutie práva na pobyt jej manželovi nezasiahlo do jej práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov a zo širšieho hľadiska do práv spojených s jej postavením občianky Únie.( 24 ) Keďže k takému zásahu nedošlo, Súdny dvor konštatoval, že jej situácia nevykazuje nijakú spojitosť s akoukoľvek situáciou upravenou právom Únie a že všetky jej relevantné prvky sa nachádzajú len vnútri jedného členského štátu.( 25 )
26. Mení v prejednávanej veci skutočnosť, že dotknutá osoba sa pohybovala medzi dvoma členskými štátmi, ktorých je štátnou príslušníčkou, tento záver? Nemyslím si.
27. Je nesporné, že dotknutá osoba ako štátna príslušníčka dvoch členských štátov, a to Poľskej republiky, na ktorej území sa narodila a žila do dvanástich rokov, a Spolkovej republiky Nemecko, na ktorej územie sa presťahovala a vybudovala si tam rodinný život, má postavenie občianky Únie. Článok 20 ods. 1 ZFEÚ totiž stanovuje, že toto postavenie má každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu, a že občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.( 26 ) Podľa ustálenej judikatúry je postavenie občana Únie základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov.( 27 ) V tomto postavení si teda dotknutá osoba môže uplatňovať, a to ako voči Spolkovej republike Nemecko, tak aj voči Poľskej republike, práva spojené s týmto postavením, najmä právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré priznáva článok 21 ods. 1 ZFEÚ.( 28 )
28. Ak však dotknutá osoba preukázala určitú mieru mobility v rámci Únie, nie som presvedčený, že samotný cezhraničný pohyb medzi členskými štátmi, ktorých je od narodenia štátnou príslušníčkou, postačuje na to, aby sa dalo vychádzať z toho, že vykonala právo, ktoré jej udeľuje článok 21 ods. 1 ZFEÚ, keďže v spise nie je nič, čo by naznačovalo, že sa pohybovala alebo zdržiavala na území iného členského štátu než Poľskej republiky a Spolkovej republiky Nemecko.
29. Jedným zo základných pravidiel práva EÚ v oblasti voľného pohybu a pobytu je to, že na túto slobodu sa môže v zásade odvolávať iba štátny príslušník členského štátu, ktorý sa ako občan Únie pohyboval a zdržiaval v inom členskom štáte, než je jeho domovský členský štát, v súlade s článkom 21 ZFEÚ a za podmienok uvedených v smernici 2004/38. Súdny dvor tak výslovne rozhodol, že „právo na voľný pohyb zahŕňa… právo občanov Európskej únie vstúpiť na územie iného členského štátu, než je členský štát ich pôvodu “.( 29 ) Je to v súlade so zásadou, podľa ktorej je občianstvo Únie odvodené od štátnej príslušnosti a odkazuje na právne a politické postavenie priznané štátnym príslušníkom členského štátu nad rámec ich štátneho politického spoločenstva.( 30 ) Súdny dvor ďalej rozhodol, že toto právo môže podliehať obmedzeniam a podmienkam stanoveným v Zmluve FEÚ, ako aj v predpisoch, ktoré boli prijaté na jej vykonanie, pričom v rozsudku zo 17. novembra 2011, Gajdarov,( 31 ) výslovne zdôraznil, že „nie je nepodmienečné“.( 32 )
30. V dôsledku toho za súčasného stavu práva Únie článok 21 ZFEÚ nezahŕňa právo občanov Únie vstúpiť a zdržiavať sa na území svojho členského štátu pôvodu, keďže toto právo je spojené s ich postavením štátneho príslušníka. Toto právo nemajú na základe práva EÚ, ale svojho vnútroštátneho práva. Na rozdiel od práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré je spojené s postavením občana Únie, rovnaké právo nemôže podliehať nijakému obmedzeniu. Súdny dvor tak opakovane rozhodol, že podľa zásady medzinárodného práva členský štát nemôže odoprieť vlastným štátnym príslušníkom vstup na svoje územie alebo pobyt na ňom, a teda že majú nepodmienečné právo pobytu.( 33 )
31. V rozsudku McCarthy tak Súdny dvor dospel k záveru, že vzhľadom na to, že pobyt osoby bývajúcej v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nemôže byť viazaný na nijaké podmienky, nemožno smernicu 2004/38 v otázke podmienok výkonu práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov uplatniť na občana Únie, ktorý požíva bezpodmienečné právo na pobyt preto, lebo sa zdržiava v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.( 34 ) Myslím si, že tieto úvahy možno uplatniť na článok 21 ods. 1 ZFEÚ, ktorý je ich základom.
32. V prejednávanej veci dotknutá osoba, občianka Únie, opustila územie Poľskej republiky, ktorej je štátnou príslušníčkou, a presťahovala sa a žila na území Spolkovej republiky Nemecko, ktorej je tiež štátnou príslušníčkou, nie v rámci výkonu svojho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré jej priznáva článok 21 ods. 1 ZFEÚ, ale na základe samostatného a bezpodmienečného práva na prístup a pobyt, ktoré má na základe svojej štátnej príslušnosti.( 35 ) Keďže tento predpoklad nie je splnený a vzhľadom na to, že prípadné práva priznané štátnym príslušníkom tretích krajín nie sú ich vlastné práva, ale ide o práva, ktoré sú odvodené od práv občana Únie,( 36 ) nemožno od Spolkovej republiky Nemecko požadovať, aby žalobcovi ako rodinnému príslušníkovi občianky Únie priznala právo na pobyt, ktoré by bolo priamo založené na článku 21 ods. 1 ZFEÚ, hoci všetky relevantné prvky sú obmedzené na tento členský štát, keďže pár sa stretol a založil si rodinu na nemeckom území a následne rodinný život rozvinul a ukončil na tom istom území.
33. Napriek cezhraničnému pohybu dotknutej osoby sa teda domnievam, že táto občianka Únie, ktorá sa pohybovala medzi členskými štátmi, ktorých je od narodenia štátnou príslušníčkou a na ktorých území vždy bývala, nevyužila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov v zmysle článku 21 ods. 1 ZFEÚ, takže žalobca nemôže mať právo na pobyt, ktoré by bolo priamo založené na tomto ustanovení.
34. Okrem toho podľa môjho názoru žalobca nemôže požívať ani odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ. Ako pripomína Súdny dvor, účel a odôvodnenie práv odvodených od tých, ktoré požíva občan Únie, sa zakladajú na konštatovaní, že odmietnuť ich priznať môže viesť k obmedzeniu slobody pohybu a pobytu občana Únie.( 37 ) Nemyslím si však, že sporná situácia sa dá stotožniť s veľmi špecifickými situáciami, v ktorých sú členské štáty napriek neexistencii cezhraničného pohybu občana Únie povinné priznať také právo na pobyt, lebo v opačnom prípade by zbavili občana Únie účinného požívania podstaty práv, ktoré mu vyplývajú z postavenia občana Únie.( 38 )
35. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora založenou na rozsudku z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano,( 39 ) totiž existujú situácie, v ktorých „napriek skutočnosti, že odvodené právo Únie týkajúce sa práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín nie je uplatniteľné a dotknutý občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu a pobytu, musí byť odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ udelené štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi tohto občana, aby nedošlo k narušeniu potrebného účinku občianstva Únie, pokiaľ by v dôsledku odopretia takého práva bol uvedený občan nútený opustiť územie Únie ako celok, čo by ho zbavilo možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu z [jeho postavenia občana Únie] vyplývajú“.( 40 )
36. Ako pripomenul Súdny dvor v rozsudku Safi, tieto situácie sa vyznačujú tým, že hoci sú upravené právnou úpravou patriacou a priori do právomoci členských štátov, teda právnou úpravou týkajúcou sa práva na vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín mimo pôsobnosti ustanovení sekundárneho práva Únie, majú uvedené situácie napriek tomu vnútornú väzbu so slobodou pohybu a pobytu občana Únie, čo bráni tomu, aby bolo uvedeným štátnym príslušníkom odopreté právo na vstup a pobyt v členskom štáte, v ktorom sa tento občan zdržiava, a to s cieľom neobmedziť túto slobodu.( 41 ) Odmietnutie udelenia takéhoto práva na pobyt však môže ohroziť potrebný účinok občianstva Únie len vtedy, ak existuje medzi štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, jeho rodinným príslušníkom, taký vzťah závislosti, že by bol nútený sprevádzať štátneho príslušníka tretej krajiny a opustiť územie Únie ako celok.( 42 )
37. Na rozdiel od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano,( 43 ) alebo rozsudky z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i.,( 44 ) a z 8. mája 2018, K.A. a i. („Zlúčenie rodiny v Belgicku“),( 45 ) však nijaký prvok situácie dotknutej osoby, ako je opísaná v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nenaznačuje, že odmietnutie práva žalobcu na pobyt by mohlo zbaviť ju alebo jej maloleté deti možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia občanov Únie.( 46 ) Nič totiž nenaznačuje, že v dôsledku tohto odmietnutia by boli nútení opustiť územie Únie alebo že by bolo obmedzené ich právo voľne sa pohybovať a zdržiavať na území iných členských štátov, ktorých nie sú štátnymi príslušníkmi. Žalobca bol na nemeckom území vždy tolerovaný správnymi orgánmi a napriek zamietnutiu jeho žiadosti o povolenie na pobyt sa jeho rodinní príslušníci vždy zdržiavali na nemeckom území. Navyše toto riziko možno dnes dôvodne vylúčiť, lebo po prvé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pár sa v roku 2021 rozviedol, po druhé zo zistení Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Vyšší správny súd Bádensko‑Württembersko) vyplýva, že medzi žalobcom a deťmi narodenými z jeho zväzku s dotknutou osobou neexistuje skutočná závislosť,( 47 ) a po tretie zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca si založil novú rodinu.
38. Preto nemožno spornú situáciu považovať za „veľmi špecifickú situáciu“, ktorá by odôvodňovala výnimočné udelenie odvodeného práva na pobyt Spolkovou republikou Nemecko štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, na základe článku 20 ZFEÚ s cieľom zabezpečiť potrebný účinok občianstva Únie.
2. Zásady stanovené v rozsudku Lounes
39. Riešenie, ku ktorému Súdny dvor dospel v rozsudku Lounes( 48 ) a neskôr ho potvrdil v rozsudku Chief Appeals Officer a i., sa podľa mňa neuplatní na takú situáciu ako v prejednávanejveci.
40. Musím uznať, že myšlienka rozšírenia tohto riešenia napadá celkom spontánne v dôsledku skutkovej podobnosti. Táto podobnosť spočíva v tom, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Lounes, sa rovnako ako v spore vo veci samej občianka Únie pohybovala medzi dvoma členskými štátmi, ktorých bola štátnou príslušníčkou v čase, keď si vybudovala a rozvíjala rodinný život so štátnym príslušníkom tretej krajiny.
41. Vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Lounes, sa konkrétne týkala situácie španielskej štátnej príslušníčky pani Ormazabalovej, ktorá po tom, čo v rámci výkonu svojej slobody pohybu odcestovala a niekoľko rokov sa zdržiavala na území Spojeného kráľovstva, ktorého nebola štátnou príslušníčkou , na základe a v súlade s článkom 7 ods. 1 alebo článkom 16 ods. 1 smernice 2004/38, získala štátnu príslušnosť tohto štátu naturalizáciou, pričom sa nevzdala španielskej štátnej príslušnosti. O niekoľko rokov neskôr sa vydala za štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal orgány Spojeného kráľovstva o odvodené povolenie na pobyt na základe článku 21 ZFEÚ.
42. V tomto prípade Súdny dvor rozhodol, že občan Únie musí mať možnosť „ naďalej uplatňovať v hostiteľskom členskom štáte práva odvodené z [článku 21 ods. 1 ZFEÚ], po tom, ako nadobudol štátne občianstvo tohto členského štátu“,( 49 ) z troch dôvodov: zaručiť súdržnosť systému, ktorý je založený na logike integrácie občanov Únie, zabezpečiť potrebný účinok článku 21 ZFEÚ a podporovať rovnosť zaobchádzania s občanmi Únie.
43. Presnejšie Súdny dvor rozhodol, že by bolo v rozpore s logikou postupnej integrácie, ktorú podporuje článok 21 ZFEÚ, keby sa taký občan, ktorému boli priznané práva podľa tohto článku z dôvodu výkonu jeho slobody pohybu , musel vzdať týchto práv, najmä práva viesť rodinný život v hostiteľskom členskom štáte, z dôvodu, že sa usiloval prostredníctvom naturalizácie v tomto členskom štáte o lepšiu integráciu do spoločnosti tohto štátu.( 50 ) Súdny dvor tak zdôraznil, že práva zverené občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, najmä právo viesť rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu, by sa obmedzili preto, že sa integroval do spoločnosti tohto členského štátu, a v závislosti od toho, koľko má občianstiev.( 51 )
44. Súdny dvor tiež poukázal na to, že potrebný účinok práv priznaných občanom Únie článkom 21 ods. 1 ZFEÚ požaduje, aby občan v takej situácii mohol naďalej uplatňovať v hostiteľskom členskom štáte práva odvodené z uvedeného ustanovenia po tom, čo nadobudol štátne občianstvo tohto členského štátu popri svojom pôvodnom občianstve, najmä právo rozvíjať rodinný život s manželským partnerom, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, priznaním odvodeného práva na pobyt tomuto štátnemu príslušníkovi.( 52 ) Takže hoci Súdny dvor požaduje, aby občana Únie vracajúceho sa do krajiny pôvodu mohol sprevádzať štátny príslušník tretej krajiny, túto požiadavku tu ruší, lebo občan Únie môže využívať práva udelené smernicou 2004/38, aj keď si vybuduje a rozvíja rodinný život po príchode na územie členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť získal.( 53 )
45. Nakoniec Súdny dvor zdôraznil, že v opačnom prípade by sa s občanom Únie, ktorý vykonal svoju slobodu pohybu a nadobudol štátne občianstvo hostiteľského členského štátu popri svojom pôvodnom občianstve, zaobchádzalo menej priaznivo, pokiaľ ide o jeho rodinný život, ako s občanom Únie, ktorý taktiež uplatnil túto slobodu, ale má len svoje pôvodné občianstvo.( 54 )
46. Táto judikatúra sa podľa mňa nedá analogicky použiť na situáciu občana Únie, ktorý má od narodenia štátnu príslušnosť členského štátu, na ktorého území sa zdržiava.
47. Po prvé také rozšírenie by znamenalo, že je potrebné pripustiť, že právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov uvedené v článku 21 ZFEÚ zahŕňa aj právo občanov EÚ na vstup a pobyt v členskom štáte pôvodu. Pripomínam však, že vzhľadom na povahu a pôsobnosť väzby štátnej príslušnosti právo vstúpiť do vlastného členského štátu a zdržiavať sa v ňom nemôže podliehať „obmedzeniam a podmienkam“, na ktoré výslovne odkazuje článok 20 ods. 2, ako aj článok 21 ods. 1 ZFEÚ.( 55 )
48. Po druhé takýto výklad by znamenal ďalšie obmedzenie právomoci členských štátov vo vzťahu k podmienkam pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občanov Únie, a nakoniec by viedol k neobmedzenému uznaniu práv spojených s občianstvom Únie, hoci nijaké ustanovenie Zmlúv to výslovne nestanovuje, keďže občianstvo Únie má odvodenú a doplňujúcu povahu vo vzťahu k štátnej príslušnosti členského štátu v súlade s ustanoveniami článku 20 ods. 1 ZFEÚ. Pri tomto výklade len na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ, hoci aj v spojení s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie, by totiž členské štáty boli povinné udeliť svojim občanom, ktorí sú zároveň štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, práva a výhody spojené s výkonom práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, medzi ktoré patrí odvodené právo na pobyt, hoci smernica 2004/38 sa nikdy neuplatnila.
49. Podľa môjho názoru práve v tom spočíva najdôležitejší rozdiel oproti veciam, v ktorých boli vydané rozsudky Lounes a Chief Appeals Officer a i., a v tom je aj hlavný problém pri prijatí rozšírenia riešenia, ku ktorému dospel Súdny dvor v týchto rozsudkoch.
50. V každom z týchto prípadov totiž občianka štátu „aktivovala“ hru o občianstvo Únie tým, že využila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov za podmienok stanovených smernicou 2004/38 pred svojou naturalizáciou v hostiteľskom štáte. To malo za následok, že jej právne postavenie, najmä jej osobná a rodinná situácia, od začiatku patrilo do pôsobnosti práva EÚ, keďže sa stala nositeľkou nových práv vyplývajúcich z práva EÚ.( 56 ) Podľa právnej náuky tak občianstvo Únie vytvára ďalší okruh práv pre štátnych príslušníkov členských štátov. K prvej skupine práv súvisiacich so štátnym občianstvom, ktoré majú štátni príslušníci, pridáva druhý okruh nových práv, ktoré majú štátni príslušníci všetkých členských štátov v súlade s ustanoveniami Zmlúv.( 57 ) Pani Ormazabalová tak získala britské občianstvo práve z dôvodu samotného výkonu práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov za podmienok uvedených v smernici 2004/38 a z dôvodu následnej „postupnej integrácie“ v hostiteľskom členskom štáte a Súdny dvor pripustil „analogické uplatnenie“ tejto smernice na jej pobyt v Spojenom kráľovstve výlučne v súvislosti so skôr nadobudnutými právami.( 58 ) Preto bolo pre Súdny dvor nevyhnutné, aby práva, ktoré predtým získala na základe tejto smernice, najmä právo na zlúčenie rodiny, boli na britskom území zachované prostredníctvom článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Nezáležalo na tom, či sa berie do úvahy španielske alebo britské občianstvo dotknutej osoby, keďže bola predovšetkým občiankou Únie, ktorá uplatnila svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov a ktorej právo na zlúčenie rodiny, ktoré jej bolo priznané, treba chrániť.( 59 ) Nešlo len o potrebný účinok článku 21 ods. 1 ZFEÚ, ale aj o autonómiu a autoritu právneho poriadku Únie.
51. V takej situácii ako v spore vo veci samej sa však občan Únie nikdy nemôže dovolávať práv získaných skôr „aktiváciou“ smernice 2004/38, lebo ako Súdny dvor opakovane rozhodol, táto smernica sa na neho nikdy neuplatňuje, pokiaľ sa pohybuje a zdržiava na území členských štátov, ktorých je štátnym príslušníkom. Keďže tieto práva nemôže získať, nemôžu byť ani zachované.( 60 )
52. Za súčasného stavu práva EÚ, pokiaľ sa nemá rozširovať pôsobnosť článku 21 ods. 1 ZFEÚ, sa teda dotknutá osoba z hľadiska podmienok pobytu rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, nachádza v právnej situácii porovnateľnej so situáciou „statického“ nemeckého občana, ktorý vždy žil v Nemecku a ktorý si v tom istom štáte vybudoval a rozvíjal rodinný život
53. Je pravda, že takéto riešenie má za následok rozdielne zaobchádzanie s občanmi Únie, ktorí majú občianstvo dvoch členských štátov , v závislosti od spôsobu, akým im bolo toto dvojaké občianstvo udelené. Na jednej strane je občan Únie, ktorý má podobne ako dotknutá osoba od narodenia občianstvo dvoch členských štátov a ktorého treba považovať za „statického“, lebo sa vždy pohyboval a zdržiaval v členských štátoch, ktorých je štátnym príslušníkom. Na druhej strane je občan Únie, ktorý podobne ako pani Ormazabalová získal občianstvo druhého členského štátu naturalizáciou a ktorého treba považovať za „mobilného“. K jeho prvému občianstvu pribudlo druhé, ktoré mohol získať, lebo využil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov.( 61 )
54. Medzi právnou situáciou dotknutej osoby a pani Ormazabalovej však treba rozlišovať, lebo iba pani Ormazabalová využila práva vyplývajúce zo smernice 2004/38.
55. Tento rozdiel v zaobchádzaní sa mi teda zdá byť porovnateľný s tým, ktorý je akceptovaný medzi „statickým“ štátnym príslušníkom, ktorý vždy býval vo svojom štáte pôvodu, a „mobilným“ štátnym príslušníkom, ktorý využil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, keď sa presťahoval do iného členského štátu, než je jeho domovský členský štát.
56. V tomto smere musím poukázať na to, že rozšírenie riešenia, ku ktorému dospel Súdny dvor v rozsudku Lounes, by viedlo k rozdielnemu zaobchádzaniu so štátnymi príslušníkmi v závislosti od toho, či majú alebo nemajú aj inú štátnu príslušnosť. Na „statického“ štátneho príslušníka, ktorý má iba občianstvo členského štátu, na území ktorého vždy býval so svojou rodinou, sa vzťahuje výlučne vnútroštátna právna úprava v oblasti prisťahovalectva, zatiaľ čo štátny príslušník, ktorý má občianstvo dvoch členských štátov a ktorý si podobne ako dotknutá osoba na tom istom území vybudoval a rozvíjal rodinný život, sa môže odvolávať na priaznivejšie ustanovenia o práve vstupu a pobytu. Z hľadiska pravidiel o vstupe a pobyte ich rodinných príslušníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, sa mi však zdá byť ich osobná a rodinná situácia úplne porovnateľná. Taký výklad by teda mohol byť v rozpore s ustanoveniami článku 17 ods. 1 Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého „občania zmluvného štátu majúci ďalšie občianstvo majú na území toho zmluvného štátu, v ktorom majú trvalý pobyt, rovnaké práva a povinnosti ako ostatní občania tohto zmluvného štátu“.
57. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa neuplatní na situáciu občana Únie, ktorý nevyužil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov za podmienok stanovených smernicou 2004/38 tým, že sa pohyboval medzi dvoma členskými štátmi, ktorých štátnu príslušnosť má od narodenia, a ktorý si vybudoval a rozvíjal rodinný život so štátnym príslušníkom tretej krajiny, keď už bol trvalo usídlený na území jedného z týchto štátov. V prejednávanej veci tento článok teda nebráni nemeckým správnym orgánom preskúmať žiadosť o právo pobytu podanú žalobcom v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva upravujúceho právo na pobyt rodinného príslušníka dotknutej osoby, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny.
58. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa neuplatní na občana Únie, ktorý sa vždy zdržiaval v jednom z členských štátov, ktorých je od narodenia štátnym príslušníkom, a teda nevyužil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pokiaľ situácia tohto občana nezahŕňa uplatnenie opatrení členského štátu, ktoré by ho zbavili možnosti účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z jeho postavenia občana Únie alebo by bránili výkonu tohto práva.
IV. Návrh
59. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko), takto:
Článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa neuplatní na občana Únie, ktorý sa vždy zdržiaval v jednom z členských štátov, ktorých je od narodenia štátnym príslušníkom, a teda nevyužil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pokiaľ situácia tohto občana nezahŕňa uplatnenie opatrení členského štátu, ktoré by ho zbavili možnosti účinne požívať podstatu práv vyplývajúcich z jeho postavenia občana Únie alebo by bránili výkonu tohto práva.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Vo francúzskom práve existuje výraz, podľa ktorého „nikto sa nesmie dovolávať svojej cudzosti“. To znamená, že Francúz nemôže použiť inú štátnu príslušnosť na to, aby sa vyhol svojim právnym povinnostiam vo Francúzsku.
3 Pokiaľ ide o historický prístup, pozri KOCHENOV, D.: Double Nationality in the EU: An Argument for Tolerance. In: European Law Journal . N o 3, Oxford: Blackwell, 2011, s. 323 až 343, najmä s. 326 a nasl.
4 Pozri DE GROOT, D.: Free Movement of Dual EU Citizens. In: CAMBIEN, N., KOCHENOV, D., MUIR, E.: European Citizenship under Stress: Social Justice, Brexit and Other Challenges . Leyde: Brill Nijhoff, 2020, s. 67 až 109.
5 Pozri dokument nazvaný „Population in private households by migrant back ground and dual citizenship“ od Destatis, Statistisches Bundesamt, nemecký spolkový štatistický úrad, dostupný na tejto internetovej adrese: https://www.destatis.de/EN/Themes/Society‑Environment/Population/Migration‑Integration/Tables/migrant‑status‑dual‑citizenships.html. Počet nemecko‑talianskych štátnych príslušníkov bol 194 000, nemecko‑rumunských 151 000, nemecko‑gréckych 104 000 a nemecko‑francúzskych 91 000.
6 BGBl. 2024 I, č. 104, a korigendum BGBl. 2025 I, č. 98.
7 Čo sa týka hlavných bodov tejto reformy, pozri podrobnosti dostupné na tejto internetovej adrese: https://www.bundesregierung.de/breg‑de/aktuelles/droit‑nationalite‑2254386.
8 Pozri SZPUNAR, M., BLAS LÓPEZ, M. E.: Some Reflections on Member State Nationality: A Prerequisite of EU Citizenship and an Obstacle to Its Enjoyment. In: KOCHENOV, D.: EU Citizenship and Federalism: The Role of Rights . Cambridge: Cambridge University Press, 2017, s. 107 až 124, najmä s. 108 a 122. Pokiaľ ide o vzťah medzi štátnou príslušnosťou členského štátu a občianstvom Únie, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Rottmann (C‑135/08, EU:C:2009:588, bod 23).
9 C‑165/16, EU:C:2017:862 (ďalej len „rozsudok Lounes“).
10 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov slobodne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, ako aj korigendum Ú. v. EÚ L 327, 2011, s. 70).
11 Z dokumentov vo vnútroštátnom spise vyplýva, že žalobca si od júna 2012 do septembra 2022 odpykal sedem rôznych trestov odňatia slobody za trestné činy poškodzovania majetku, krádeže, útoku a ublíženia na zdraví, podvodu, spolupáchateľstva na sexuálnom napadnutí, nelegálneho obchodovania s omamnými látkami a jazdy bez vodičského preukazu. Konanie o vyhostení začaté nemeckým správnym orgánom v máji 2016 bolo z rodinných dôvodov pozastavené vo februári 2020.
12 BGBl. 2004 I, s. 1986.
13 V znení zákona z 20. apríla 2023 (BGBl. 2023 I, s. 106). Ustanovenie § 5 ods. 1 prvej vety tohto zákona stanovuje, že „rodinným príslušníkom, ktorí majú právo na voľný pohyb a nie sú občanmi Únie, sa ex offo do šiestich mesiacov po tom, čo poskytli všetky potrebné údaje, vydá pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie, ktorý má platnosť päť rokov“.
14 Vo svojom rozhodnutí z 5. júla 2023 Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Vyšší správny súd Bádensko‑Württembersko) konštatoval, že medzi žalobcom a jeho deťmi neexistuje skutočná závislosť (bod 25).
15 Pozri rozsudok z 22. februára 2024, Direcžia pentru Evidenža Persoanelor şi Administrarea Bazelor de Date (C‑491/21, EU:C:2024:143, bod 27).
16 Pozri rozsudok z 21. decembra 2023, Chief Appeals Officer a i. (C‑488/21, EU:C:2023:1013, bod 43 a citovaná judikatúra) (ďalej len „rozsudok Chief Appeals Officer a i.“).
17 C‑148/02, EU:C:2003:539.
18 C‑541/15, EU:C:2017:432.
19 C‑713/23, EU:C:2025:917.
20 C‑434/09, EU:C:2011:277 (ďalej len „rozsudok McCarthy“).
21 Pozri rozsudok McCarthy (bod 23).
22 Pozri rozsudok McCarthy (bod 45 a citovaná judikatúra).
23 Pozri rozsudok McCarthy (bod 54).
24 Pozri rozsudok McCarthy (body 46 a 48 až 54).
25 Pozri rozsudok McCarthy (bod 55).
26 Pozri tiež článok 9 ZEÚ.
27 Pozri rozsudok zo 4. júna 2026, Safi (C‑147/24, EU:C:2026:442, bod 32 a citovaná judikatúra) (ďalej len „rozsudok Safi“).
28 Pozri rozsudok Lounes (bod 51). Súdny dvor túto zásadu prednedávnom opätovne potvrdil v špecifickom kontexte uznávania, prepisu alebo úpravy údajov týkajúcich sa osobného stavu občana Únie. Pozri najmä rozsudok z 12. marca 2026, Šipova (C‑43/24, EU:C:2026:183, bod 33 a citovaná judikatúra).
29 Pozri rozsudok zo 17. novembra 2011, Gajdarov (C‑430/10, EU:C:2011:749, bod 25 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
30 Pozri v tomto smere úvahy autorov SZPUNAR, M., BLAS LÓPEZ, M. E., c. d., ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Rottmann (C‑135/08, EU:C:2009:588, bod 23).
31 C‑430/10, EU:C:2011:749.
32 Pozri rozsudok zo 17. novembra 2011, Gajdarov (C‑430/10, EU:C:2011:749, bod 29 a citovaná judikatúra). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Safi (bod 33).
33 Pozri rozsudky z 22. júna 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Thajská marka maloletého dieťaťa s holandskou štátnou príslušnosťou) (C‑459/20, EU:C:2023:499, bod 41 a citovaná judikatúra), ako aj Chief Appeals Officer a i. (bod 43). Pozri tiež rozsudok Safi (bod 47 a citovaná judikatúra).
34 Pozri rozsudok McCarthy (bod 34).
35 V rozsudku z 29. apríla 2025, Komisia/Malta (Občianstvo investorom) (C‑181/23, EU:C:2025:283), Súdny dvor pripomenul základ väzby štátnej príslušnosti členského štátu, ktorý spočíva „v osobitnom vzťahu solidarity a lojality medzi týmto štátom a jeho štátnymi príslušníkmi, ako aj v reciprocite práv a povinností“ (bod 96 a citovaná judikatúra). Pozri tiež KOCHENOV, D.: Double Nationality in the EU: An Argument for Tolerance, c. d.
36 Pozri rozsudok Safi (bod 35 a citovaná judikatúra).
37 Pozri rozsudok Safi (bod 35 a citovaná judikatúra).
38 Pozri rozsudok Safi (bod 34 a citovaná judikatúra).
39 C‑34/09, EU:C:2011:124. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, rodič maloletých belgických štátnych príslušníkov dostal príkaz opustiť belgické územie a príslušné orgány zamietli jeho žiadosť o pracovné povolenie. Súdny dvor rozhodol, že tieto rozhodnutia by mali za následok zbavenie detí pána Gerarda Ruiza Zambrana možnosti účinne požívať práva vyplývajúce z článku 20 ZFEÚ. Rozhodnutia v tomto prípade by mali za následok, že deti, ktoré sú občanmi Únie, by museli opustiť územie Únie (body 43 a 44).
40 Rozsudok Safi (bod 41). Pozri tiež rozsudok z 8. mája 2025, Stadt Wuppertal (C‑130/24, EU:C:2025:340, bod 27 a citovaná judikatúra).
41 Pozri rozsudok Safi (bod 42 a citovaná judikatúra).
42 Pozri rozsudok Safi (body 43 až 47). Pozri tiež rozsudok z 8. mája 2025, Stadt Wuppertal (C‑130/24, EU:C:2025:340, bod 28 a citovaná judikatúra).
43 C‑34/09, EU:C:2011:124.
44 C‑133/15, EU:C:2017:354.
45 C‑82/16, EU:C:2018:308.
46 Pozri tiež rozsudky z 8. novembra 2012, Iida (C‑40/11, EU:C:2012:691, bod 71); z 8. mája 2013, Ymeraga a i. (C‑87/12, EU:C:2013:291, bod 36); z 10. októbra 2013, Alokpa a Moudoulou (C‑86/12, EU:C:2013:645, bod 32); z 13. septembra 2016, Rendón Marín (C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 74), a z 13. septembra 2016, CS (C‑304/14, EU:C:2016:674, bod 29).
47 Pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie.
48 Pokiaľ ide o komentár k tomuto rozsudku, pozri najmä BENLOLO CARABOT, M.: Cour de justice, gde ch., 14 novembre 2017, Toufik Lounes c/ Secretary of State for the Home Department, aff. C‑165/16, ECLI:EU:C:2017:862. In: Jurisprudence de la CJUE 2017: décisions et commentaires. Bruxelles: Bruylant, 2018, s. 255 až 266.
49 Pozri rozsudok Lounes (bod 60). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
50 Pozri rozsudok Lounes (bod 58).
51 Pozri rozsudok Lounes (bod 59).
52 Pozri rozsudok Lounes (bod 60). Pozri tiež rozsudok Chief Appeals Officer a i. (bod 45).
53 Pokiaľ ide o judikatúru týkajúcu sa návratu občanov EÚ do krajiny pôvodu, pozri najmä situácie uvedené v rozsudkoch z 11. decembra 2007, Eind (C‑291/05, EU:C:2007:771); z 12. marca 2014, O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135), a z 27. júna 2018, Altiner a Ravn (C‑230/17, EU:C:2018:497). Veci, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, sa týkali situácie občana Únie, ktorý sa vrátil do svojho členského štátu pôvodu po tom, čo sa fakticky zdržiaval v členskom štáte, ktorého nebol štátnym príslušníkom, za podmienok stanovených smernicou 2004/38 a kde si vybudoval alebo upevnil rodinný život so štátnym príslušníkom tretej krajiny. V takýchto prípadoch Súdny dvor rozhodol, že potrebný účinok práv, ktoré občanovi Únie vyplývajú z článku 21 ods. 1 ZFEÚ, si vyžaduje, aby rodinný život, ktorý sa rozvinul počas výkonu slobody pohybu a pobytu v hostiteľskom štáte, mohol pokračovať aj po jeho návrate do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, čo znamená, že tento členský štát musí udeliť odvodené právo na pobyt dotknutému rodinnému príslušníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny. Súdny dvor konštatoval, že ak také právo pobytu nebude udelené, tento občan Únie by mohol byť odradený od opustenia svojho členského štátu pôvodu na účely výkonu práva pobytu v inom členskom štáte alebo od návratu do tohto členského štátu po výkone tohto práva, lebo nemá istotu, či bude v uvedenom štáte schopný pokračovať v rodinnom živote, ktorý si vybudoval alebo upevnil v hostiteľskom štáte.
54 Pozri rozsudok Lounes (bod 59).
55 Pozri bod 29 vyššie.
56 Pozri CLOSA, C.: Citizenship of the Union and nationality of member States. In: Common Market Law Review . N o 2, Leyde: Wolters Kluwer, 1995, s. 487 až 518, najmä s. 487.
57 Pozri CLOSA, C., c. d., najmä s. 493 a 494.
58 Pozri rozsudok Lounes (body 56 a 57).
59 HEYMANN, J.: Citoyenneté de l’Union et conflit positif de nationalités. In: Revue Trimestrielle de Droit européen . N o 3, Paris: Dalloz, 2018, s. 587 až 596, najmä bod 13.
60 Pozri pracovný dokument, ktorý pripravil David de Groot v novembri 2024 pre Európsky parlament, nazvaný „Right to return and dual citizens in free movement case law“.
61 Článok 5 ods. 2 Európskeho dohovoru o občianstve, podpísaného v Štrasburgu 6. novembra 1997 v rámci Rady Európy, ktorý vstúpil do platnosti 1. marca 2000 a jeho zmluvnými stranami sú mnohé členské štáty, stanovuje, že „každý zmluvný štát sa bude riadiť princípom nediskriminácie svojich občanov, či sa stali jeho občanmi narodením alebo nadobudli občianstvo neskôr“. Ako však vyplýva z jeho dôvodovej správy, tento článok sa týka iba uplatňovania pravidiel občianstva medzi štátnymi príslušníkmi od narodenia a inými štátnymi príslušníkmi vrátane naturalizovaných osôb (bod 46 tejto správy).