C-308/25
ECLI:EU:C:2026:480
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CC0308
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DEAN SPIELMANN
prednesené 11. júna 2026( 1 )
Vec C ‑ 308/25
Agenzia delle Entrate – Direzione Provinciale di Bergamo
proti
Isolanti Group Srl
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte di Giustizia Tributaria di secondo grado della Lombardia – Milano (Daňový súd druhého stupňa pre Lombardsko – Miláno, Taliansko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 4 ods. 3 ZEÚ – povinnosť zaručiť účinný výber vlastných zdrojov Európskej únie – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty (DPH) – Smernica 2006/112/ES – Články 2 a 273 – Zásady daňovej neutrality – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca zjednodušené ukončovanie daňových sporov “
Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka daňovej právnej úpravy, ktorá umožňuje zrušenie daňových pohľadávok voči zdaniteľným osobám v prípade dane z pridanej hodnoty (DPH), ktoré sa dopustili nezrovnalostí a ktoré podali žalobu na daňový súd, s výnimkou sporov týkajúcich sa DPH vyberanej z dovozu. Odchylne od bežného systému môže dosiahnutá úspora dosahovať od 10 % do 95 % daňového dlhu, v závislosti od stupňa konania a stavu konania, a zahŕňať aj oslobodenie od platenia úrokov z omeškania a sankcií.
2. V rámci sporu medzi Agenzia delle Entrate – Direzione Provinciale di Bergamo (Daňový úrad – Provinčné riaditeľstvo Bergamo, Taliansko) (ďalej len „daňový úrad“) a spoločnosťou Isolanti Group Srl, právnym nástupcom spoločnosti Bergamo Isolanti SpA, vo veci vrátenia neoprávnene odpočítanej DPH, Corte di Giustizia Tributaria di secondo grado della Lombardia – Milano (Daňový súd druhého stupňa pre Lombardsko – Miláno, Taliansko), predkladajúci vnútroštátny súd, spochybnil svoju povinnosť zastaviť konanie z dôvodu zjednodušeného ukončenia daňového sporu.
3. Táto žaloba sa teda týka výkladu článku 4 ods. 3 ZEÚ, článkov 250 a 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty( 2 ) a zásady daňovej neutrality, a poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť svoju judikatúru v oblasti „daňovej amnestie“.
Právny rámec
Právo Únie
Zmluva o EÚ
4. Článok 4 ods. 3 ZEU stanovuje:
„Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.
Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“
Smernica 2006/112
5. Článok 2 ods. 1 smernice 2006/112 stanovuje:
„DPH podliehajú tieto transakcie:
a) dodanie tovaru za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká;
b) nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva za protihodnotu na území členského štátu:
…
c) poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká.
d) dovoz tovaru.“
6. V článku 250 ods. 1 tejto smernice sa uvádza:
„Každá zdaniteľná osoba musí podať daňové priznanie k DPH, v ktorom uvedie všetky údaje potrebné na výpočet výšky daňovej povinnosti vrátane výšky odpočítateľnej dane a, pokiaľ je to nevyhnutné pre stanovenie vymeriavacieho základu, celkovú hodnotu transakcií vzťahujúcich sa na túto daňovú povinnosť a na túto odpočítateľnú daň, ako aj hodnotu transakcií oslobodených od dane.“
7. Článok 273 ods.1 uvedenej smernice znie takto:
„Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým únikom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.“
Talianske právo
8. V článku 1 ods. 186 až 200 legge n. 197 – Bilancio di previsione dello Stato per l’anno finanziario 2023 e bilancio pluriennale per il triennio 2023 – 2025 (zákon č. 197 o predbežnom štátnom rozpočte na rozpočtový rok 2023 a viacročnom rozpočte na obdobie 2023 – 2025) z 29. decembra 2022( 3 ), sa stanovuje:
„186. Súdne konania, na ktoré sa vzťahuje právomoc daňových súdov a ktorých účastníkom je [daňový úrad]…, prebiehajúce ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona v akomkoľvek štádiu a stupni konania vrátane konania na Corte di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), a to aj po vrátení veci, možno na základe žiadosti navrhovateľa v danom konaní alebo jeho nástupcu alebo iného oprávneného subjektu ukončiť zaplatením sumy rovnajúcej sa hodnote sporu. Hodnota sporu [je suma dane bez úrokov a prípadných sankcií uplatnených v napadnutom akte].
187. V prípade prebiehajúceho prvostupňového konania o žalobe možno súdne konanie ukončiť zaplatením 90 % z hodnoty sporu.
188. Odchylne od ustanovenia odseku 186, v prípade neúspechu príslušného daňového úradu v poslednom alebo jedinom meritórnom súdnom rozhodnutí, ktorého písomné vyhotovenie sa zaregistrovalo ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto rozsudku, súdne konania možno ukončiť zaplatením:
a) 40 % z hodnoty sporu v prípade neúspechu v prvostupňovom rozhodnutí;
b) 15 % z hodnoty sporu v prípade neúspechu v druhostupňovom rozhodnutí.
189. Ak sa žalobe čiastočne vyhovelo, alebo ak sa neúspech v konaní delí medzi zdaniteľnú osobu a príslušný daňový úrad, daň bez úrokov a prípadných sankcií je splatná v plnej výške vo vzťahu k časti aktu, ktorú súdne rozhodnutie potvrdilo, a v zníženej sume podľa ustanovení odseku 188, pokiaľ ide o časť aktu vyhlásenú za neplatnú.
190. Daňové konania prebiehajúce na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), pri ktorých bol príslušný daňový úrad neúspešný vo všetkých predchádzajúcich stupňoch konania, možno ukončiť zaplatením sumy vo výške 5 % z hodnoty sporu.
…
192. Zjednodušené ukončenie sa uplatňuje na súdne konania, v ktorých sa žaloba doručila protistrane do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a v ktorých sa ku dňu podania žiadosti podľa odseku 186 súdne konanie neskončilo právoplatným rozhodnutím.
193. Možnosť zjednodušeného ukončenia sa vylučuje pri súdnych konaniach, ktoré sa hoci len čiastočne týkajú:
a) tradičných vlastných zdrojov… ako aj [DPH] vyberanej pri dovoze;
b) súm splatných ako vrátenie štátnej pomoci….
194. Zjednodušené ukončenie nadobúda účinok podaním žiadosti podľa odseku 195 a zaplatením splatných súm podľa odsekov 186 až 191 v lehote do 30. septembra 2023; ak splatné sumy presahujú sumu 1 000 eur, je povolené platenie v splátkach….
195. Najneskôr do 30. septembra 2023 sa musí pre každé samostatné súdne konanie predložiť samostatná žiadosť o zjednodušené ukončenie, oslobodená od poplatku, a musí sa vykonať samostatná platba. Samostatným súdnym konaním sa rozumie súdne konanie týkajúce sa každého napadnutého aktu.
…
198. V súdnych konaniach prebiehajúcich v akomkoľvek štádiu a stupni konania sa súdne konanie po založení dokumentov v súlade s odsekom 197 druhou vetou vyhlasuje za skončené dekrétom predsedu senátu alebo uznesením prijatým na neverejnom zasadnutí, ak bol stanovený dátum vyhlásenia rozhodnutia. Trovy konania znáša účastník, ktorý ich vynaložil.
…
200. Prípadné zamietavé rozhodnutie vo veci zjednodušeného ukončenia sa doručí do 30. septembra 2024 spôsobom stanoveným pre doručovanie procesných úkonov. Zamietavé rozhodnutie možno napadnúť v lehote 60 dní od jeho doručenia na súd, na ktorom prebieha príslušné konanie…“
Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
9. Dňa 24. marca 2021 bol spoločnosti Bergamo Isolanti doručený platobný výmer vydaný daňovým úradom, ktorým tento úrad požadoval vrátenie neoprávnene odpočítanej DPH v súvislosti s falošnými faktúrami spolu s úrokmi a sankciami v celkovej výške 95 787,42 eura. V tomto výmere bolo tejto spoločnosti vytýkané to, že pri posudzovaní subjektívneho profilu svojich spoludodávateľov nepredložila dôkaz o tom, že by postupovala s náležitou starostlivosťou a že sa nesprávala tak, ako to vyžaduje obvyklá starostlivosť priemerne skúseného podnikateľa.
10. Podaním doručeným 19. mája 2021 podala Isolanti Group, ktorá medzitým nadobudla Bergamo Isolanti, žalobu o neplatnosť uvedeného výmeru.
11. Rozhodnutím z 5. apríla 2022 Commissione tributaria provinciale di Bergamo (Provinčný daňový súd Bergamo, Taliansko)žalobe spoločnosti Isolanti Group vyhovel.
12. Dňa 3. novembra 2022 daňový úrad podal proti tomuto rozsudku odvolanie na predkladajúci vnútroštátny súd.
13. Dňa 3. augusta 2023 Isolanti Group požiadala o prerušenie konania z dôvodu, že podala žiadosť o ukončenie prebiehajúceho daňového konania podľa článku 1 ods. 186 a nasl. zákona č. 197/2022.
14. Daňový úrad v oznámení podanom 24. apríla 2024 uviedol, že žiadosti o ukončenie bolo vyhovené a že v dôsledku toho boli splnené podmienky na vyhlásenie súdneho konania za bezpredmetné.
15. Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že by mal vziať na vedomie vyjadrenia účastníkov konania a konanie zastaviť z dôvodu ukončenia daňového súdneho konania podľa ustanovení zákona č. 197/2022 bez toho, aby mohol rozhodnúť o opodstatnenosti námietok podaných daňovým úradom proti prvostupňovému rozsudku.
16. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd pripomína, že zákon č. 197/2022 zaviedol súbor pravidiel, ktoré zdaniteľným osobám, ktoré sa dopustili nezrovnalostí, umožňujú dosiahnuť zánik ich daňového dlhu za výhodných podmienok odchylne od všeobecného režimu, pričom v závislosti od stupňa a stavu konania môže dosiahnutá úspora predstavovať od 10 až 95 % ich daňového dlhu, a zároveň byť oslobodené od platenia úrokov a sankcií, s výnimkou sporov týkajúcich sa DPH vyberanej pri dovoze.
17. Predkladajúci vnútroštátny súd sa tak domnieva, že uplatnenie ustanovení zákona č. 197/2022 môže viesť k porušeniu článku 4 ods. 3 ZEÚ a článkov 250 a 273 smernice 2006/112, ako aj k porušeniu povinnosti talianskeho štátu zabezpečiť výber DPH v plnej výške splatnej na jeho území, účinný výber vlastných zdrojov Únie a dodržiavanie zásad daňovej neutrality a rovnakého zaobchádzania so zdaniteľnými osobami.
18. Za týchto okolností Corte di Giustizia Tributaria di secondo grado della Lombardia – Milano (Daňový súd druhého stupňa pre Lombardsko – Miláno) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Bránia článok 4 ods. 3 ZEÚ a články 250 a 273 smernice 2006/112… vnútroštátnej právnej úprave uvedenej v článku 1 ods. 193 písm. a) zákona č. 197/2022 v rozsahu, v akom vylučuje zo zjednodušeného ukončenia len súdne konania týkajúce sa, [hoci] len čiastočne, DPH vybranej pri dovoze, a nie aj súdne konania týkajúce sa, hoci len čiastočne, DPH Spoločenstva alebo DPH stanovenej právom Únie, vo vzťahu ku ktorým sa naopak zjednodušené ukončenie pripúšťa?
2. Bránia zásada daňovej neutrality a správne fungovanie spoločného systému [DPH] vnútroštátnej právnej úprave uvedenej v článku 1 ods. 193 písm. a) zákona č. 197/2022 v rozsahu, v akom nelogicky alebo v každom prípade diskriminačným spôsobom vylučuje zo zjednodušeného ukončenia len daňové súdne konania týkajúce sa DPH vybranej pri dovoze, a nie aj daňové súdne konania týkajúce sa, hoci len čiastočne, DPH Spoločenstva alebo DPH stanovenej právom Únie, vo vzťahu ku ktorým sa naopak zjednodušené ukončenie pripúšťa, a to aj s prihliadnutím na zásadu uvedenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ, s ktorou musia byť vnútroštátne pravidlá a vnútroštátna prax v súlade?
3. Je zjednodušené ukončenie podľa vyššie uvedenej vnútroštátnej právnej úpravy, a to aj v prípade, ak by sa konštatovala jeho zlučiteľnosť s právom Únie, v rozpore so všeobecnou zásadou proporcionality v rozsahu, v akom môže viesť k zvýhodneniu súkromného subjektu až do výšky 95 % z nepriznanej dane, a následne k hospodárskej škode pre štátny rozpočet, relevantnej aj z hľadiska práva Únie?“
19. Talianska vláda a Európska komisia predložili v tejto veci písomné pripomienky, ako aj ústne pripomienky na verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo 18. marca 2026.
Analýza
20. Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj článok 250 ods. 1 a článok 273 smernice 2006/112 bránia takému mechanizmu zjednodušeného ukončenia, o aký ide vo veci samej, a to jednak vzhľadom na povinnosť zabezpečiť výber DPH v plnej výške (prvá a tretia otázka) a jednak vzhľadom na zásadu neutrality, najmä s ohľadom na skutočnosť, že zjednodušené ukončenie je vylúčené v prípade daňových sporov týkajúcich sa DPH vyberanej pri dovoze (druhá otázka).
21. V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že predmetná vnútroštátna regulácia sa uplatňuje na prebiehajúce daňové súdne konania. Zjednodušené ukončenie sa preto uskutočňuje po podaní daňového priznania k DPH a jeho overení daňovým úradom. Článok 250 smernice 2006/112 sa pritom týka povinnosti podať daňové priznanie k DPH. Preto sa v súlade s tvrdením Komisie domnievam, že v tomto prípade nie je potrebné vykladať toto ustanovenie.
22. Aby bolo možné odpovedať na položené prejudiciálne otázky, ktoré budem skúmať spoločne, najprv pripomeniem relevantnú judikatúru a potom preskúmam predmetný mechanizmus zjednodušeného ukončenia v súvislosti s ustanoveniami a zásadami, na ktoré sa odvoláva predkladajúci vnútroštátny súd, ako sú vykladané so zreteľom na túto judikatúru.
Zásady a judikatúra Súdneho dvora v oblasti „daňovej amnestie“
23. Z článku 273 smernice 2006/112 v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ predovšetkým vyplýva, že členské štáty majú povinnosť prijať všetky legislatívne a správne opatrenia na to, aby zabezpečili, že splatná DPH bude na ich územiach vyberaná v plnej výške.( 4 )
24. V rámci spoločného systému DPH sú členské štáty síce povinné zabezpečiť dodržiavanie povinností, ktoré sa vzťahujú na zdaniteľné osoby, no v tejto súvislosti majú určitú voľnosť, okrem iného, pokiaľ ide o spôsob použitia prostriedkov, ktoré majú k dispozícii.( 5 )
25. Súdny dvor však spresnil, že táto voľnosť je v dvoch smeroch obmedzená. Na jednej strane majú členské štáty povinnosť zaručiť efektívny výber vlastných zdrojov Únie, ktoré podľa znenia článku 2 ods. 1 rozhodnutia Rady 2007/436/ES, Euratom zo 7. júna 2007 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev( 6 ), zahŕňajú najmä príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH stanovený v súlade s pravidlami Únie.( 7 ) Na druhej strane je táto voľnosť obmedzená povinnosťou nevytvárať výrazné rozdiely v zaobchádzaní so zdaniteľnými osobami, či už v rámci jedného, alebo všetkých členských štátov. Smernica 2006/112 sa má vykladať v súlade so zásadou daňovej neutrality, ktorá je spoločnému systému DPH vlastná a ktorá nepripúšťa, aby sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré uskutočňujú plnenia rovnakého druhu, zaobchádzalo pri vyberaní DPH rôzne, či už v rámci jedného členského štátu, alebo vo všetkých členských štátoch. Akákoľvek činnosť členských štátov týkajúca sa výberu DPH musí byť s touto zásadou,( 8 ) ktorej cieľom je umožniť „zdravú hospodársku súťaž“ na vnútornom trhu, v súlade.( 9 )
26. Súdny dvor sa už k talianskym mechanizmom „daňovej amnestie“ vyjadril.
27. Vo dvoch rozsudkoch týkajúcich sa nesplnenia povinností Súdny dvor rozhodol, že všeobecné a nerozlišujúce upustenie od overenia zdaniteľných plnení uskutočnených počas viacerých zdaňovacích období porušuje články 2 a 22 šiestej smernice 77/388/EHS( 10 ), ako aj článok 10 ZES, ktorý v podstate stanovoval zásadu lojálnej spolupráce, teraz uvedenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ.( 11 ) Ustanovenia talianskeho práva posudzované v uvedených veciach v podstate priznávali širokú imunitu týkajúcu sa vyrubenia dane alebo prešetrovania daňovými úradmi v súvislosti so sumami DPH, ktoré neboli v daňovom priznaní včas vykázané, výmenou za platbu, ktorá sa pohybovala od polovice sumy, ktorá bola následne vyhlásená za splatnú, až po čisto symbolickú čiastku dane. Súdny dvor v uvedených rozsudkoch konštatoval, že významná nerovnováha medzi skutočne splatnými sumami a sumami zaplatenými zdaniteľnými osobami, ktoré využili daňovú amnestiu, viedla ku kvázi daňovému oslobodeniu a tieto významné rozdiely v zaobchádzaní so zdaniteľnými osobami v Taliansku narušujú daňovú neutralitu.
28. Podobne v dvoch uzneseniach( 12 ) Súdny dvor rozhodol, že články 2 a 22 šiestej smernice bránia talianskemu zákonu, ktorý vzhľadom na zemetrasenie, ktoré postihlo provincie Catane, de Raguse a Syracuse (Taliansko), umožnil dotknutým daňovníkom získať zníženie DPH splatnej za roky 1990 až 1992 o 90 a 60 %, čím porušil povinnosť vyberať DPH v plnej výške a zásadu daňovej neutrality. Súdny dvor rozhodol, že predmetné opatrenie vo veci samej nemalo za následok oslobodenie dotknutých zdaniteľných osôb od daňového zaťaženia, ktoré predstavuje DPH, ale umožnil niektorým zdaniteľným osobám ponechať si alebo vybrať sumy zaplatené konečným spotrebiteľom a splatné daňovým úradom. Okrem toho sa talianske orgány definitívne zbavili možnosti overovať zdaniteľné situácie, a tak nezabezpečili úplný výber DPH splatnej na talianskom území.( 13 )
29. Naopak, v rozsudku Belvedere Costruzioni( 14 ) Súdny dvor usúdil, že článok 4 ods. 3 ZEÚ ani články 2 a 22 šiestej smernice nebránia v oblasti DPH uplatneniu mimoriadneho vnútroštátneho ustanovenia, ktoré stanovuje automatické ukončenie súdnych konaní prebiehajúcich pred súdom vyššieho stupňa, ak boli začaté na základe žalôb podaných na prvom stupni viac než desať rokov pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia a daňové úrady nemali na prvých dvoch stupňoch konania úspech. Automatickým účinkom ustanovenia, ktoré bolo predmetom uvedenej veci, bolo to, že rozhodnutie druhostupňového súdu – rozhodnutie v neprospech daňových orgánov – nadobudlo právoplatnosť a pohľadávka, ktorú si nárokovali daňové úrady, tak zanikla. Súdny dvor konštatoval zlučiteľnosť ustanovenia s právom Únie na základe úvah vychádzajúcich z mimoriadnej a obmedzenej povahy tohto ustanovenia, zo skutočnosti, že nemá celkový diskriminačný účinok, a z potreby vydať rozsudok v primeranej lehote.
30. Rovnako tak vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Degano Transporti, bolo povolenie čiastočného zaplatenia pohľadávky na DPH obchodníkom v platobnej neschopnosti v rámci postupu vyrovnania posúdené ako opatrenie, ktoré nepredstavuje „všeobecné a nediferencované vzdanie sa výberu DPH“, a teda nie je v rozpore ani s povinnosťou členských štátov zabezpečiť výber splatnej DPH na ich území v plnej výške, ani s účinným výberom vlastných zdrojov Únie.( 15 )
31. Prelomili rozsudky Belvedere Costruzioni a Degano Trasporti „dogmu“ o nemožnosti prijímať amnestie v oblasti DPH( 16 ) a otvorili Pandorinu skrinku?
32. Nemyslím si to.
33. Táto judikatúra, o ktorú sa opiera generálna advokátka Sharpston( 17 ), je totiž v súlade so skutkovými a právnymi okolnosťami každej veci.
34. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Belvedere Costruzioni, Súdny dvor teda najmä zdôraznil, že predmetný taliansky zákonný dekrét mal za cieľ ukončiť len tie daňové konania prebiehajúce na treťom stupni, ktorých trvanie od podania žaloby na prvom stupni prekračovalo desať rokov pred nadobudnutím účinnosti daného ustanovenia, a že jeho cieľom bolo napraviť porušenie zásady primeranej lehoty. Nešlo teda o všeobecné upustenie od výberu DPH za určité obdobie, ale o výnimočné ustanovenie, ktorého cieľom bolo zabezpečiť dodržanie zásady primeranej lehoty ukončením najstarších konaní prebiehajúcich pred daňovým súdom tretieho stupňa. Okrem toho vzhľadom na svoj špecifický a obmedzený charakter a vzhľadom na podmienky svojho uplatnenia nevytváralo takéto opatrenie zásadné rozdiely v tom, ako sa zaobchádzalo so zdaniteľnými osobami ako s celkom, a preto nenarúšalo zásadu daňovej neutrality.( 18 )
35. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Degano Trasporti, bol postup vyrovnania, ako ho opísal predkladajúci vnútroštátny súd, považovaný za zlučiteľný s povinnosťou členských štátov zabezpečiť účinný výber zdrojov Únie, a to najmä preto, že podliehal prísnym podmienkam uplatňovania. Súdny dvor tak usúdil, že obchodník v platobnej neschopnosti môže podať na súd návrh na začatie postupu vyrovnania s cieľom splatiť svoje dlhy pristúpením k likvidácii svojho majetku, pričom v rámci tohto postupu ponúkne iba čiastočné splatenie dlhu na DPH tým, že znaleckým posudkom vypracovaným nezávislým znalcom preukáže, že v prípade konkurzu na jeho majetok by dlh nebol splatený vo väčšom rozsahu. Špecifická a obmedzená povaha tohto opatrenia bola tiež zdôraznená ako dôvod jeho zlučiteľnosti so zásadou daňovej neutrality.( 19 )
36. Z týchto dvoch rozsudkov tak vyplýva, že členský štát môže odôvodnene považovať za legitímne vzdať sa splatenia pohľadávky na DPH v plnom rozsahu len za istých osobitných okolností, pokiaľ sú také okolnosti mimoriadne, špecifické a obmedzené a členský štát tým nevytvára zásadné rozdiely v tom, ako sa zaobchádza so zdaniteľnými osobami ako s celkom, a preto nenarúša zásady účinného výberu DPH a daňovej neutrality.
Uplatnenie na predmetnú právnu úpravu vo veci samej
O porušení povinnosti vyberať DPH v plnej výške
37. V prvom rade pripomínam, že predmetná vnútroštátna právna úprava zaviedla mechanizmus zjednodušeného ukončenia, ktorý zdaniteľným osobám, ktoré sa dopustili nezrovnalostí, umožňuje dosiahnuť zánik daňovej pohľadávky za výhodných podmienok, odchylne od bežného režimu, pričom môžu dosiahnuť úsporu od 10 až 95 % svojho daňového dlhu, v závislosti od stupňa konania a výsledku jeho predchádzajúcich procesných fáz, a byť oslobodené od platenia úrokov z omeškania a prípadných sankcií.
38. Zjednodušené ukončenie zavedené predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou preto zahŕňa mechanizmus, ktorý narúša povinnosť vyberať DPH v plnej výške.
39. Ide totiž o ukončenie súdneho konania výmenou za zaplatenie určitej časti sumy splatnej DPH na základe percentuálneho posúdenia šancí jednotlivých účastníkov konania na úspech. DPH, ktorá sa považuje za splatnú v čase zjednodušeného ukončenia, sa teda neplatí v plnej výške výmenou za „úsporu“ na zvyšku konania. Zjednodušené ukončenie v podstate vychádza z pravidla, že čím nižšia je pravdepodobnosť, že daňový úrad nakoniec svoj spor vyhrá, tým väčšie môže byť zníženie vyberanej DPH. Naopak, čím je pravdepodobnejšie, že daňový úrad má pravdu a zdaniteľná osoba sa mýli, tým vyššiu sumu musí táto osoba zaplatiť na ukončenie súdneho konania. Tieto „pravdepodobnosti“ sa líšia podľa počtu stupňov konaní, ktoré sa už uskutočnili, a ich výsledkov.
40. Konkrétne povedané, ak sa zdaniteľná osoba už stala účastníkom konania podaním alebo predložením žaloby príslušnému súdu najneskôr 1. januára 2023, spor môže zaniknúť zaplatením 90 % splatnej DPH. Ak daňový úrad neuspel v poslednom alebo jedinom súdnom rozhodnutí vydanom v ten istý deň, súdne konanie sa môže ukončiť zaplatením 40 % splatnej DPH, ak daňový úrad neuspel na prvom stupni, a 15 %, ak neuspel na druhom stupni. V prípade čiastočného neúspechu zdaniteľnej osoby aj daňového úradu sa na zrušenú časť napadnutého aktu uplatňujú rovnaké percentá. Naopak, v prípade časti napadnutého aktu, ktorá bola rozhodnutím súdu potvrdená, je daň po odpočítaní úrokov a prípadných sankcií splatná v plnej výške. Napokon, na dosiahnutie zániku daňového súdneho konania prebiehajúceho k 1. januáru 2023 na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), v ktorom daňový úrad nebol úspešný vo všetkých predchádzajúcich stupňoch, môže zdaniteľná osoba zaplatiť len 5 % splatnej DPH.
O prípustnosti alebo neprípustnosti upustenia od výberu DPH
41. Po druhé sa otvára otázka, či takéto zjednodušené ukončenie dosahuje úroveň upustenia od výberu DPH v plnej výške, prijateľného vzhľadom na mieru voľnej úvahy členských štátov v tejto oblasti.
42. Podľa mňa je odpoveď záporná, a to zo štyroch dôvodov.
43. Po prvé súhlasím s Komisiou, že pôsobnosť predmetných vnútroštátnych predpisov je veľmi široká, čo spôsobuje, že upustenie od výberu DPH je všeobecné.
44. Okrem vylúčenia uplatňovania zjednodušeného ukončenia v daňových veciach( 20 ) podľa zákona č. 197/2022 na DPH vyberanú pri dovoze sa toto zjednodušené ukončenie uplatňuje na všetky spory, o ktorých daňové súdy rozhodovali k 1. januáru 2023, teda ku dňu nadobudnutia jeho účinnosti, a to ak žiadosť o takéto ukončenie bola podaná do 30. septembra 2023.( 21 ) To znamená, že nezáleží na tom, ako dlho konanie prebiehalo, pretože to zahŕňa aj súdne konania iniciované krátko pred 1. januárom 2023 vrátane tých, ktoré prebiehali len krátko. Okrem toho v spore, o ktorý ide vo veci samej, bol platobný výmer z marca 2021 napadnutý v máji 2021, na prvom stupni bol rozsudok vynesený 5. apríla 2022 a práve počas konania na odvolacom súde bola 3. augusta 2023 podaná žiadosť o zjednodušené ukončenie; išlo teda o spor, ktorý trval niečo vyše dvoch rokov.( 22 )
45. Okrem toho sa tento mechanizmus zjednodušeného ukončenia uplatňuje bez ohľadu na stupeň, na ktorom sa konanie nachádza, a teda bez ohľadu na konajúcu súdnu inštanciu . Môže preto zasiahnuť aj v poslednom stupni na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd). V tomto ohľade sa pôsobnosť predmetnej právnej úpravy výrazne líši od pôsobnosti právnej úpravy vo veci Belvedere Costruzioni, ktorá sa uplatňovala len v treťom stupni a len na súdne konania vedené viac než desať rokov.
46. Okrem toho môže o toto zjednodušené ukončenie požiadať zdaniteľná osoba, a to bez ohľadu na výšku sumy , o ktorú ide, alebo povahu príslušného deliktu , pričom v tejto súvislosti nie je stanovený žiadny strop. Navyše ani existencia podvodu nebráni uplatneniu mechanizmu zjednodušeného ukončenia.
47. Navyše, ako na pojednávaní potvrdila talianska vláda, daňové úrady ani súd, ktorý v danej veci koná, nemajú možnosť úvahy pre prípadné odmietnutie zjednodušeného ukončenia,( 23 ) s výnimkou čisto formálnych dôvodov. Ak teda zdaniteľná osoba k DPH podá v stanovenej lehote žiadosť o zjednodušené ukončenie a zaplatí splatné sumy podľa právnych predpisov, o ktoré ide v konaní vo veci samej, konanie sa automaticky ukončí a predmet sporu zaniká, a to bez ohľadu na sumy, o ktoré ide, predmetný delikt alebo odôvodnenie súdu, ktorý vo veci konal predtým. Daňové orgány ani súd, ktorý vo veci koná, teda nemajú možnosť namietať proti ukončeniu sporu, prípadne aj s cieľom získať napríklad konečný výklad v danej záležitosti od Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd).( 24 )
48. Je pravda, ako zdôrazňuje talianska vláda, že zjednodušené ukončenie je „následným krokom“ po uplatnení právomoci uložiť daň, ktorá musela byť nevyhnutne uplatnená a vyčerpaná. Zjednodušené ukončenie teda predpokladá, že overenie už bolo vykonané, a na rozdiel od opatrenia, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Komisia/Taliansko, samo osebe neznamená stratu právomoci daňových úradov overovať zdaniteľné plnenia.
49. Skutočnosť, že daňové úrady nie sú zbavené akejkoľvek možnosti overovať zdaniteľné situácie, však nie je rozhodujúcim kritériom a nemôže stačiť na to, aby taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, bola považovaná za právnu úpravu, ktorá je v súlade s povinnosťou vyberať DPH stanovenou v článku 273 smernice 2006/112.( 25 )
50. Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že tvrdenie talianskej vlády, podľa ktorého Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) uznal zlučiteľnosť zjednodušeného ukončenia s právom Únie, keďže z neho nevyplýva upustenie daňových úradov od overenia dane, treba zamietnuť ako týkajúce sa skutočnosti, ktorá nie je určujúca.
51. Zdá sa mi preto, že predmetné zjednodušené ukončenie treba vzhľadom na jeho široký rozsah považovať za všeobecné upustenie od výberu DPH za dané obdobie.
52. Po druhé sa domnievam, že predmetné opatrenie vytvára výrazné rozdiely v prístupe k zdaniteľným osobám ako celku a narúša tak zásadu daňovej neutrality.
53. Pripomínam, že zásada daňovej neutrality, ktorou normotvorca Únie vyjadril v oblasti DPH všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, bráni najmä tomu, aby sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré uskutočňujú rovnaké transakcie, zaobchádzalo pri vyberaní DPH rozdielne.( 26 )
54. Predmetné zjednodušené ukončenie totiž predovšetkým umožňuje zdaniteľným osobám, ktoré podali žalobu, o ktorej sa vedie konanie, a ktoré o to požiadajú, nielen zaplatiť zníženú sumu splatnej DPH, ale aj oslobodiť sa od prípadných uplatniteľných sankcií a úrokov z omeškania, čo však neplatí pre ostatné zdaniteľné osoby v Taliansku, ktoré si svoje povinnosti v oblasti platby DPH splnili v plnej miere.
55. Zjednodušené ukončenie tak vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore so zásadou daňovej neutrality.( 27 )
56. Nerovnosť vytvorená predmetnou právnou úpravou vo veci samej môže byť značná, keďže pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) môže zvýhodnenie predstavovať až 95 % splatnej DPH, ako to vyplýva z tretej prejudiciálnej otázky položenej predkladajúcim vnútroštátnym súdom. Okrem toho mi nie je zrejmý vzťah medzi percentuálnym podielom sumy DPH, ktorá sa má zaplatiť na ukončenie súdneho konania, na jednej strane a štatistickou pravdepodobnosťou, že rozhodnutie bude priaznivé pre jedného alebo druhého účastníka, na strane druhej.( 28 )
57. Napokon, prostá žiadosť o zjednodušené ukončenie má za následok oslobodenie od akýchkoľvek sankcií uplatnených v napadnutom akte, ako aj od úrokov z omeškania , čo ešte viac prispieva k nerovnakému zaobchádzaniu, ktoré je podľa môjho názoru nezlučiteľné so zásadou daňovej neutrality.
58. V tejto súvislosti pripomínam, že v oblasti DPH najmä z článkov 2 a 273 smernice 2006/112 v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že členské štáty majú povinnosť prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečili, že splatná DPH bude na ich príslušných územiach vyberaná v plnej výške, a bojovať proti podvodom. Pri neexistencii harmonizácie právnej úpravy Únie v oblasti sankcií uplatniteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených systémom zavedeným touto právnou úpravou majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie, v súlade s právom Únie a jeho všeobecnými zásadami, a teda v súlade so zásadami proporcionality a daňovej neutrality. Treba tiež pripomenúť, že pri výbere sankcií sú členské štáty povinné dodržiavať zásadu efektivity, ktorá vyžaduje zavedenie účinných a odrádzajúcich sankcií na boj proti porušovaniu harmonizovaných pravidiel v oblasti DPH a ochranu finančných záujmov Únie.( 29 )
59. Cieľom úrokov z omeškania je aj bojovať proti porušovaniu harmonizovaných pravidiel v oblasti DPH a chrániť finančné záujmy Únie.( 30 ) Výber úrokov z omeškania totiž prispieva najmä k boju proti neplateniu priznaných súm DPH v stanovených lehotách.( 31 )
60. Predmetná talianska právna úprava však umožňuje dotknutej zdaniteľnej osobe vyhnúť sa sankciám a úrokom z omeškania, čím sa zdaniteľné osoby, ktoré v dobrej viere zaplatili presnú sumu DPH v zákonných lehotách, dostávajú do menej priaznivej situácie, než sú tie zdaniteľné osoby, ktoré tak neurobili a ktoré majú možnosť požiadať o zjednodušené ukončenie.
61. V spore vo veci samej tak zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že platobný výmer sa týkal celkovej sumy 95 787,42 eura, ktorú si daňový úrad nárokoval, a to 33 153 eur z titulu neoprávnene odpočítanej DPH, 6 688,73 eura z titulu úroku z omeškania a 55 945,69 eura z titulu sankcií. Zjednodušené ukončenie tak znamenalo okrem upustenia od výberu približne 60 % DPH aj odpustenie sankcií a úrokov z omeškania.
62. Podľa môjho názoru to vedie k „významnej nerovnováhe“ medzi skutočne splatnými sumami a sumami zaplatenými zdaniteľnými osobami, ktoré žiadajú o využitie predmetného zjednodušeného ukončenia, pričom táto nerovnováha vedie k významným rozdielom v zaobchádzaní so zdaniteľnými osobami na talianskom území, čo narúša zásadu daňovej neutrality.( 32 )
63. Po tretie , ako uviedol predkladajúci vnútroštátny súd, takýto systém možno považovať za systém podporujúci daňové podvody, čo je v rozpore s článkom 273 smernice 2006/112.
64. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že „predmetné pravidlá nie sú ani zďaleka prejavom výnimočných opatrení zameraných na riešenie špecifických, obmedzených a značne kritických situácií, ale sú skôr právnym odrazom tendencie talianskej daňovej legislatívy často a všeobecne stanovovať ochranné opatrenia v prospech menej svedomitých daňovníkov, pod rôznymi označeniami,“ pričom tieto pravidlá predstavujú „opatrenia podporujúce podvody daňovníkov a vytvárajúce v ich predstavách nenáležité očakávanie, ktoré systému odníma jeho odstrašujúci účinok“( 33 ).
65. Toto konštatovanie predkladajúceho vnútroštátneho súdu podľa môjho názoru posilňuje myšlienku, že porušenie povinnosti výberu DPH presahuje mieru voľnej úvahy, ktorá je v tomto smere členským štátom ponechaná.
66. Po štvrté , ako uviedol predkladajúci vnútroštátny súd vo svojej druhej prejudiciálnej otázke, skutočnosť, že DPH vyberaná pri dovoze je z mechanizmu zjednodušeného ukončenia vylúčená, tiež predstavuje porušenie zásady „vonkajšej“ daňovej neutrality.
67. Zásada neutrality DPH totiž bráni tomu, aby sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré dodávajú podobný či dokonca rovnaký tovar alebo poskytujú podobné či dokonca rovnaké služby, zaobchádzalo viac alebo menej priaznivo v závislosti od toho, či sa tovar dodáva alebo služby poskytujú v krajine spotreby alebo sa dovážajú z tretích krajín.( 34 )
68. Pravidlá týkajúce sa predmetného zjednodušeného ukončovania však umožňujú využívať za určitých podmienok percentuálne zníženie sumy splatnej dane, ako aj oslobodenie od platenia sankcií a úrokov, len zdaniteľným osobám v prípade DPH uplatniteľnej pri tuzemských dodaniach a nadobudnutiach tovaru v rámci Spoločenstva, a nie zdaniteľným osobám v prípade DPH vyberanej pri dovoze, ktoré sú z tejto výhody vylúčené.
69. Tvrdenie predložené talianskou vládou na pojednávaní, že DPH vyberaná pri dovoze, a to po colnom odbavení pri fyzickom vstupe tovaru na územie príslušného členského štátu, nie je porovnateľná s DPH vyberanou po daňovom priznaní pri plnení v rámci Spoločenstva,( 35 ) podľa môjho názoru tento záver, pokiaľ ide o ich porovnateľnosť z hľadiska zásady daňovej neutrality, nemení.
70. Preto sa rovnako ako Komisia domnievam, že táto právna úprava narúša aj zásadu „vonkajšej“ daňovej neutrality, keďže podľa tejto právnej úpravy sa hospodárskym subjektom dodávajúcim podobný alebo dokonca rovnaký tovar alebo poskytujúcim podobné alebo dokonca rovnaké služby priznáva priaznivejšie zaobchádzanie, ak ich dodávajú v rámci krajiny spotreby, než keď ich dovážajú z tretích krajín.
K uvádzanému odôvodneniu zníženia počtu nevyriešených vecí a dodržiavania primeranej dĺžky konania
71. Po tretie sa talianska vláda na účely odôvodnenia predmetnej právnej úpravy odvoláva na cieľ „znížiť obrovské množstvo nevyriešených vecí na daňových súdoch a zabezpečiť dodržiavanie zásady primeranej dĺžky konania stanovenej v článku 47 druhom odseku [Charty základných práv Európskej únie]“, ako aj „umožniť účinné vykonávanie reformy daňového konania, ktorú zaviedol zákon č. 130/2022[( 36 )] a zásady proporcionality“.
72. Povinnosť zabezpečiť účinný výber zdrojov Únie však nemôže brániť dodržiavaniu zásady primeranej lehoty na prejednanie veci, ktorá podľa článku 47 druhého odseku Charty základných práv( 37 ) členské štáty pri vykonávaní práva Únie zaväzuje.( 38 ) V rozsudku Belvedere Costruzioni tak Súdny dvor v nadväznosti na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston, uznal, že mimoriadne ustanovenie, ktorého cieľom je zaistiť dodržanie zásady primeranej lehoty ukončením najstarších konaní prebiehajúcich pred daňovým súdom tretieho stupňa, v dôsledku čoho rozhodnutie súdu druhého stupňa nadobudne právoplatnosť, neporušuje zásadu daňovej neutrality.( 39 )
73. Argumentácia talianskej vlády založená na tomto odôvodnení ma však za okolností sporu vo veci samej rozhodne nepresvedčila.
74. Predovšetkým, neexistuje úplná zhoda v tom, či bol v roku 2022 celkový počet vedených súdnych konaní príliš vysoký alebo či dĺžka týchto konaní bola príliš dlhá. Predkladajúci vnútroštátny súd totiž odkazuje na výročnú správu o stave daňových súdnych sporov za rok 2023, ktorú vypracovalo Ministero dell’Economia e delle Finanze (Ministerstvo hospodárstva a financií, Taliansko), a uvádza, že ciele zníženia počtu súdnych sporov vyjadrené v zákone č. 197/2022, o ktorý ide v prejednávanej veci, patria do kontextu, ktorý nepredstavuje žiadne osobitné problémy, pokiaľ ide o čas potrebný na vyriešenie daňových súdnych konaní.( 40 ) Talianska vláda zasa odkazuje na záverečnú správu Medzirezortnej komisie pre reformu daňového súdnictva z 30. júna 2021 a zdôrazňuje nevyriešené veci a dĺžku konaní. Poznamenávam však, že z uvedenej správy vyplýva, že problémy s nevyriešenými vecami a dĺžkou konania vznikajú najmä pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd).( 41 ) Práve to Komisia zdôraznila na pojednávaní.( 42 )
75. Po druhé, s cieľom zabezpečiť dodržiavanie zásady primeranej dĺžky konania a znížiť pracovné zaťaženie daňových súdov bola zákonom č. 130/2022 zavedená reforma daňových sporov, prezentovaná ako dôležitá etapa národného plánu oživenia a odolnosti.( 43 ) Týmto zákonom sa teda zaviedli štrukturálne opatrenia, akými sú napríklad, ako uviedla talianska vláda, pridelenie právomoci v daňových veciach novým sudcom prijatým na tento účel, ako aj vytvorenie občianskoprávnej komory v rámci Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), ktorá bude zodpovedná výlučne za daňové súdne konania, pričom prvý predseda získal právomoc prijať príslušné organizačné opatrenia. Tento zákon tiež stanovil zjednodušené, rámcovo vymedzené a obmedzené ukončovanie konaní prebiehajúcich pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd),( 44 ) na ktoré sa Komisia odvolávala na pojednávaní, pričom uviedla, že na rozdiel od zákona č. 197/2022 ho možno považovať za uspokojivý.
76. Napokon je potrebné uviesť, že okolnosti sporu vo veci samej sú veľmi odlišné od okolností, o ktoré išlo v rozsudku Belvedere Costruzioni. V uvedenom rozsudku sa predmetná právna úprava vzťahovala na konania prebiehajúce najmenej desať rokov a ktoré boli ukončené až na treťom stupni po dvoch súdnych rozhodnutiach v neprospech daňových úradov. Ako zdôraznila generálna advokátka Sharpston, ak konanie trvá veľmi dlho, nevyhnutne nastane okamih, keď určité úvahy „musia prevážiť nad povinnosťou vymáhať všetky pohľadávky DPH“ a keď „kritériá stanovené [v danej veci] v spornom ustanovení sa v tejto súvislosti nezdajú byť neprimerané“( 45 ). Podobne v rozsudku Degano Trasporti osobitné okolnosti, ktoré súviseli najmä so situáciou zdaňovanej osoby a jej platobnou neschopnosťou, odôvodňovali vyrovnanie za veľmi špecifických podmienok.
77. Inak je to v prípade zjednodušeného ukončovania podľa zákona č. 197/2022, ktoré sa uplatňuje aj na súdne konania prebiehajúce krátky čas, akým je spor v prejednávanej veci, z dôvodu čoho je tvrdenie talianskej vlády do určitej miery nepoužiteľné , aspoň v rámci sporu vo veci samej.
78. Samozrejme, ako Komisia vo svojich pripomienkach pripúšťa, súdne konania, na ktoré sa môže vzťahovať zjednodušené ukončenie, by mohli siahať aj ďalej do minulosti.
79. Ako však Komisia zdôrazňuje, ešte pred zavedením zjednodušeného ukončovania v roku 2023 už talianske právne predpisy stanovovali opatrenie v podstate totožné s opatrením z roku 2023, ktoré sa malo vzťahovať na daňové súdne konania prebiehajúce v roku 2018.( 46 ) V dôsledku toho by zjednodušené ukončovanie z roku 2023 mohlo byť v skutočnosti zamerané predovšetkým na súdne konania trvajúce menej než päť rokov, čo je navyše prípad sporu vo veci samej.
80. Okrem toho a v každom prípade sa mi zdá, že toto odôvodnenie týkajúce sa neprimeranosti procesnej lehoty, ktorú prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu, nemôže odôvodniť všeobecné opatrenie, ktorým sa upúšťa od výberu DPH a ktoré je v rozpore s povinnosťou daňovej neutrality, o aké ide vo veci samej.
81. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na položené otázky treba odpovedať tak, že článok 4 ods. 3 ZEÚ, články 2 a 273 smernice 2006/112, ako aj zásada daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa spory v oblasti DPH, s výnimkou sporov týkajúcich sa DPH vyberanej pri dovoze, môžu ukončiť na žiadosť zdaniteľnej osoby po tom, ako zaplatí určité percento splatnej dane, ktoré sa líši podľa stupňa konania a výsledku predchádzajúcich fáz konania, bez toho, aby zdaniteľná osoba bola povinná zaplatiť sankcie alebo úroky z omeškania, a bez toho, aby daňové úrady mohli proti tejto žiadosti namietať z iných než formálnych dôvodov.
O žiadosti o časové obmedzenie účinkov rozsudku Súdneho dvora
82. Na pojednávaní talianska vláda Súdny dvor požiadala, aby v prípade, že rozhodne, ako mu navrhujem, teda že právo Únie takému zákonu, akým je zákon dotknutý vo veci samej, bráni, obmedzil časové účinky rozsudku, ktorý sa má vyhlásiť.
83. Na podporu svojej žiadosti uvedená vláda v podstate poukázala na to, že nutnosť obnoviť konania v 40 000 dotknutých sporoch( 47 ) by si vyžadovala obrovské úsilie daňových úradov, najmä pokiaľ ide o ľudské zdroje, mala by vplyv na daňové súdnictvo ako celok v zmysle predĺženia trvania konaní a zlikvidovala by národný plán oživenia a odolnosti. Dodáva, že by to prinieslo praktické problémy pre zdaniteľné podniky, ktoré by si v presvedčení o definitívnom uzavretí svojich spisov neuchovali dokumenty potrebné na uplatnenie svojich práv v prípade obnovenia konania.
84. Predovšetkým pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry výklad pravidla práva Únie, ktorý uskutoční Súdny dvor pri výkone svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa musí alebo by sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vyložený predpis môže a má byť uplatnený aj na právne vzťahy vzniknuté a vytvorené pred vydaním rozsudku vo veci žiadosti o výklad, ak sú inak splnené podmienky umožňujúce predložiť príslušným súdom spor týkajúci sa uplatnenia uvedeného predpisu.( 48 )
85. Súdny dvor môže len výnimočne prostredníctvom uplatnenia všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie, pristúpiť k obmedzeniu možnosti akejkoľvek dotknutej osoby dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, s cieľom spochybniť právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, a to dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí.( 49 )
86. Konkrétnejšie povedané, Súdny dvor pristupoval k takémuto riešeniu len za presne stanovených okolností, a to najmä vtedy, keď existovalo riziko vážnych ekonomických dôsledkov, predovšetkým vzhľadom na veľký počet právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere na základe právnej úpravy, ktorá sa oprávnene považovala za platnú, a keď sa zdalo, že jednotlivci a vnútroštátne orgány boli nabádaní k správaniu, ktoré nie je v súlade s právom Únie z dôvodu vážnej a objektívnej neistoty týkajúcej sa dosahu ustanovení práva Únie, ku ktorej prípadne prispelo i správanie iných členských štátov alebo Komisie.( 50 )
87. V prejednávanej veci pritom talianska vláda nepredložila dôkazy, ktoré by mohli splniť kritérium týkajúce sa dobrej viery dotknutých kruhov. Z tvrdení uvedenej vlády najmä nevyplýva, že by predmetná vnútroštátna právna úprava bola s Komisiou konzultovaná. Okrem toho, vzhľadom na judikatúru v tejto oblasti,( 51 ) aj keď predmetná právna úprava nie je rovnaká ako tá, ktorú už Súdny dvor preskúmal, zastávam názor, že neexistuje „objektívna a významná neistota“, pokiaľ ide o pôsobnosť ustanovení práva Únie uplatniteľných v oblasti povinnosti výberu DPH v plnej výške a dodržiavania zásady daňovej neutrality.
88. Keďže toto kritérium nebolo splnené, nie je potrebné skúmať, či bolo splnené kritérium týkajúce sa závažnosti ekonomických alebo organizačných dôsledkov. V každom prípade sa domnievam, že tvrdenia talianskej vlády na pojednávaní týkajúce sa počtu 40 000 sporov ukončených zjednodušeným ukončením, ktoré by daňové úrady museli obnoviť, a praktických ťažkostí, ktoré by z toho vyplývali pre súdy aj podniky, sú v tomto ohľade nedostatočné.
89. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že podľa mňa nie je opodstatnené obmedziť časové účinky tohto rozsudku.
Návrh
90. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Corte di Giustizia Tributaria di secondo grado della Lombardia – Milano (Daňový súd druhého stupňa pre Lombardsko – Miláno, Taliansko), odpovedal takto:
Článok 4 ods. 3 ZEÚ, články 2 a 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a zásada daňovej neutrality
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa spory v oblasti dane z pridanej hodnoty, s výnimkou sporov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty vyberanej pri dovoze, môžu ukončiť na žiadosť zdaniteľnej osoby po tom, ako zaplatí určité percento splatnej dane, ktoré sa líši podľa stupňa konania a výsledku predchádzajúcich fáz konania, bez toho, aby zdaniteľná osoba bola povinná zaplatiť sankcie alebo úroky z omeškania, a bez toho, aby daňové úrady mohli proti tejto žiadosti namietať z iných než formálnych dôvodov.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1.
3 GURI č. 303 z 29. decembra 2022, riadny dodatok č. 43 (ďalej len „zákon č. 197/2022“).
4 Pozri analogicky rozsudky zo 17. júla 2008, Komisia/Taliansko (C‑132/06, ďalej len „rozsudok Komisia/Taliansko“, EU:C:2008:412, bod 37), a z 29. marca 2012, Belvedere Costruzioni (C‑500/10, ďalej len „rozsudok Belvedere Costruzioni“, EU:C:2012:186, bod 20). Pozri tiež rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, ďalej len „rozsudok Åkerberg Fransson“, EU:C:2013:105, bod 25), a zo 7. apríla 2016, Degano Trasporti (C‑546/14, ďalej len „rozsudok Degano Trasporti“, EU:C:2016:206, bod 19).
5 Pozri rozsudok Degano Trasporti (bod 20 a citovaná judikatúra).
6 Ú. v. EÚ L 163, 2007, s. 17.
7 Pozri rozsudok Åkerberg Fransson (bod 26), a rozsudok Degano Trasporti (bod 22). Podľa rozhodnutia Rady 2014/335/EÚ, Euratom z 26. mája 2014 o systéme vlastných zdrojov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 168, 2014, s. 105), vlastné zdroje Únie zahŕňajú najmä príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH určený podľa pravidiel Únie. Medzi výberom príjmov z DPH v súlade s uplatniteľným právom Únie a sprístupňovaním zodpovedajúcich zdrojov v oblasti DPH do rozpočtu Únie teda existuje priama súvislosť, pričom akýkoľvek výpadok vo výbere týchto príjmov spôsobuje potenciálne zníženie tohto zdroja finančných prostriedkov.
8 Pozri rozsudky Belvedere Costruzioni (body 21 a 22), a Degano Trasporti (bod 21 a citovaná judikatúra).
9 Pozri rozsudok Komisia/Taliansko (bod 45). Pozri tiež odôvodnenia 4 a 7 smernice 2006/112.
10 Šiesta smernica Rady zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, 177, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23; ďalej len „šiesta smernica“).
11 Pozri rozsudky Komisia/Taliansko a z 11. decembra 2008, Komisia/Taliansko (C‑174/07, EU:C:2008:704). Spolu s predkladajúcim vnútroštátnym súdom treba konštatovať, že judikatúra vydaná v tejto súvislosti k šiestej smernici je relevantná [pozri v tomto zmysle rozsudok Åkerberg Fransson (bod 25)].
12 Pozri uznesenia z 15. júla 2015, Nuova Invincibile (C‑82/14, ďalej len „uznesenie Nuova Invincibile“, EU:C:2015:510), a z 18. marca 2024, Giocevi (C‑37/23, ďalej len „uznesenie Gioveci“, EU:C:2024:271).
13 Pozri uznesenia Nuova Invincibile (body 25 až 27), a Giocevi (bod 19).
14 Pozri tiež rozsudok z 29. marca 2012, 3M Italia (C‑417/10, EU:C:2012:184); v oblasti priamych daní pozri SIMON, D.: Principes généraux du droit – Portée en droit national. In: Revue Europe , LexisNexis, n o 5, máj 2012, komentár č. 177.
15 Rozsudky Degano Trasporti (bod 28) a zo 16, marca 2017, Identi (C‑493/15, EU:C:2017:219, bod 24).
16 Pozri ALLENA, M.: VAT and Tax Amnesty in Italy. In: International VAT Monitor , vol. 30, n o 5, 2019, s. 211 – 214.
17 Návrhy, ktoré predložila generálna advokátka Sharpston vo veci Belvedere Costruzioni (C‑500/10, EU:C:2011:754, bod 35 a nasl.), a vo veci Degano Trasporti (C‑546/14, EU:C:2016:13, bod 34 a nasl.).
18 Rozsudok Belvedere Costruzioni (body 24, 26 a 27).
19 Pozri rozsudok Degano Trasporti (bod 29).
20 Neberiem tu do úvahy ďalšie dve výnimky stanovené v článku 1 ods. 193 zákona č. 197/2022, a to vlastné zdroje Únie <„odvod[y], prémi[e], dodatočn[é] alebo vyrovnávac[ie] s[umy], dodatočn[é] s[umy] alebo in[é] poplatk[y], [clá] Spoločného colného sadzobníka a ďalš[ie] c[lá] stanoven[é] zo strany inštitúcií Spoločenstiev, alebo ktoré stanovia inštitúcie Spoločenstiev s ohľadom na obchodovanie s nečlenskými krajinami, [clá] na výrobky, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ktorej platnosť uplynula, ako aj... príspevk[y] a in[é] poplatk[y] stanoven[é] v rámci spoločnej organizácie trhu s cukrom“ [pozri článok 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2007/436]>, a sumy splatné ako vrátenie štátnej pomoci.
21 Pozri článok 1 ods. 194 zákona č. 197/2022.
22 To je veľmi vzdialené od prípadu, ktorý viedol k rozsudku Belvedere Costruzioni, v ktorom bolo možné využiť zjednodušené ukončenie len na súdne konania vedené viac než desať rokov.
23 Napríklad, ak existuje vážna šanca na získanie priaznivého rozhodnutia od súdu, ktorý vo veci koná, pretože odvolanie bolo podané na základe posúdenia v prvom stupni, ktoré je zjavne nesprávne, alebo založené na judikatúre, ktorá bola následne zrušená, alebo ak sa žiada o výklad zásadnej otázky, ktorú spor vyvoláva.
24 Pri absencii legislatívnych ustanovení upravujúcich právo namietať proti zjednodušenému ukončeniu by takáto námietka súdu, ktorý vo veci koná, mohla byť aj zdrojom diskriminácie.
25 Pozri v tomto zmysle uznesenie Giocevi (bod 34).
26 Pozri rozsudok zo 16. februára 2023, DGRFP Cluj (C‑519/21, EU:C:2023:106, bod 88 a citovaná judikatúra).
27 Pozri tiež uznesenia Nuova Invincibile (body 25, 26 a 28), a Giocevi (body 32 až 35), v ktorých Súdny dvor rozhodol, že talianske ustanovenia, ktoré stanovovali zníženie sumy splatnej DPH o 90 %, resp. 60 %, boli v rozpore so zásadou neutrality DPH.
28 Pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) sa podľa článku 1 ods. 190 zákona č. 197/2022 spor ukončí, ak daňové úrady neboli úspešné na všetkých predchádzajúcich stupňoch a zdaniteľná osoba zaplatí 5 % splatnej DPH. Konštatujem však, že Commissione interministeriale per la riforma della giustizia tributaria (Medzirezortná komisia pre reformu daňového súdnictva) vo svojej záverečnej správe z 30. júna 2021, uvedenej v prílohe 2 k pripomienkam talianskej vlády, navrhuje riešenie na zníženie počtu sporov pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), ktoré nezohľadňuje skutočnosť, že daňovník mohol na predchádzajúcich stupňoch dvakrát vyhrať, pretože podľa tejto komisie „zo štatistického hľadiska nie je počet rozhodnutí, ktoré Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) zrušil, nižší podľa toho, či daňovník predtým vyhral dvakrát alebo raz“ (voľný preklad).
29 Pozri rozsudok zo 17. mája 2023, Cezam (C‑418/22, EU:C:2023:418, body 26 až 36 a citovaná judikatúra).
30 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2024, Legafact (C‑122/23, EU:C:2024:293, bod 43 a citovaná judikatúra).
31 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Rantos vo veci Nekilnojamojo turto valdymas (C‑544/24, EU:C:2025:896, bod 47 a citovaná judikatúra).
32 Pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Taliansko (body 42 až 44). Preto sa mi nezdá potrebné ani relevantné skúmať na tomto mieste zásadu proporcionality podrobnejšie.
33 Ako uviedla Komisia, predkladajúci vnútroštátny súd pritom zrejme v podstate odkazuje na článok 325 ods. 1 ZFEÚ, ktorý síce ako taký nie je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedený, avšak stanovuje, že „Únia a členské štáty zamedzia podvody a iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy Únie prostredníctvom opatrení, ktoré… [majú] pôsobiť odradzujúco a tak, aby to poskytlo, v členských štátoch, inštitúciách, orgánoch, úradoch a agentúrach Únie účinnú ochranu“.
V tomto smere, ako uvádza generálna advokátka Sharpston v bode 75 návrhov, ktoré predniesla vo veci Komisia/Taliansko (C‑132/06, EU:C:2007:632), „doktrína naznačuje, že daňové amnestie môžu byť účinné okrem iného len vtedy, ak sú jednorazové (pretože opakovanie bude motivovať zdaniteľné osoby, aby prispôsobili svoj postup očakávanej budúcej amnestii), zahŕňajú zaplatenie vo výške aspoň dlžnej sumy a spravidla nejakých úrokov (lebo inak bude vyhýbanie sa daňovým povinnostiam vnímané ako prínosné) a mali by byť spojené s dôveryhodným oznámením o zvýšenej kontrole (pretože inak sa nebude zdať priznanie výhodnejšie ako odhalenie)“. Z doktríny, na ktorú generálna advokátka Sharpston odkazuje, pozri napríklad STELLA, P.: An economic analysis of tax amnesties. In: IMF Working Paper, n o 42, 1989, a BOISE, C. M.: Breaking open Offshore Piggybanks: Deferral and the Utility of Amnesty. In: George Mason Law Review, vol. 14, n o 3, 2007, s. 667 až 724, najmä s. 693 a nasl.
34 Pozri rozsudok z 29. marca 2012, Véleclair (C‑414/10, EU:C:2012:183), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že smernicu 2006/112 nemožno vykladať v tom zmysle, že umožňuje podmieniť právo na odpočítanie DPH pri dovoze predchádzajúcim skutočným zaplatením tejto dane povinnou osobou.
35 Zdá sa mi, že odkaz talianskej vlády na rozsudok z 25. februára 1988, Drexl (299/86, EU:C:1988:103, body 22 a 23), by sa nemal zohľadňovať. V uvedenom rozsudku totiž Súdny dvor v oblasti voľného pohybu tovaru rozhodol, že hoci sa delikty v oblasti DPH vyberanej pri dovoze a delikty v oblasti tej istej dane vyberanej pri premiestnení tovaru v rámci krajiny odlišujú rozdielnymi okolnosťami, v dôsledku ktorých členské štáty nie sú povinné stanoviť pre tieto dve kategórie deliktov rovnaké pravidlá, zjavne neprimeraný rozdiel v prísnosti sankcií stanovených pre tieto dve kategórie deliktov nie je odôvodnený.
36 Legge n. 130/2022 – Disposizioni in materia di giustizia e di processo tributari (zákon č. 130/2022 o ustanoveniach v oblasti daňového súdnictva a konania) z 31. augusta 2022 (GURI č. 204 z 1. septembra 2022, s. 5; ďalej len „zákon č. 130/2022“).
37 Podľa tohto ustanovenia má každý „právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.
38 Pozri rozsudok Belvedere Costruzioni (bod 23). Chcel by som zdôrazniť, že článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, sa v daňovej oblasti neuplatňuje. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „daňové záležitosti stále patria do tvrdého jadra výsadných právomocí orgánov verejnej moci, pričom verejná povaha vzťahu medzi daňovníkom a spoločenstvom stále prevažuje“ a „daňové spory nepatria do občianskych práv a záväzkov, napriek majetkovým účinkom, ktoré nevyhnutne majú na situáciu daňovníkov“ (pozri rozsudok ESĽP, 12. júla 2001, Ferrazzini v. Taliansko (EC:ECHR:2001:0712JUD004475998, bod 29), a rozsudok ESĽP, 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko (EC:ECHR:2006:1123JUD007305301, body 29 až 38). V poslednej uvedenej veci ESĽP dospel k záveru, že článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa uplatňuje z dôvodu trestnej povahy predmetného deliktu).
39 Pozri rozsudok Belvedere Costruzioni (bod 26), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Belvedere Costruzioni (C‑500/10, EU:C:2011:754, bod 48), podľa ktorých povinnosť skutočného výberu nemôže byť absolútna. Napríklad „náklady a pravdepodobnosť výberu sa musia posúdiť so zreteľom na potenciálny príjem“.
40 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu táto výročná správa za rok 2023 ukazuje, že okrem toho, že počet nových daňových vecí od roku 2011 neustále klesá, čas potrebný na vybavenie nevyriešených vecí je 415 dní na prvom stupni a 656 dní na druhom stupni, čo je v oboch prípadoch kratší čas, než je primeraný čas potrebný na ukončenie sporov, v dôsledku čoho preukazuje pozitívnu schopnosť vybaviť nevyriešené veci (ktorá sa na druhom stupni považuje za vysokú).
41 Podľa uvedenej správy sa za posledné desaťročie „počet nevyriešených vecí na súdoch prvého stupňa znížil (medzi rokmi 2011 a 2021 o 70 %), zatiaľ čo na súdoch druhého stupňa sa mierne zvýšil (o čosi viac než 2 %). Rozdiel oproti iným európskym krajinám je zrejmý najmä v počte opravných prostriedkov podaných na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd). Počet nevyriešených vecí, ktorý naďalej narastá, dosiahol a prekročil hranicu 55 300 podaní, z ktorých niektoré (5 171) boli podané na prvom stupni pred viac než desiatimi rokmi“.
42 V tejto súvislosti Komisia poukázala na bod 15 záverečnej správy Medzirezortnej komisie pre reformu daňového súdnictva z 30. júna 2021, z ktorej vyplýva, že „neexistuje súd posledného stupňa s pracovným zaťažením porovnateľným s Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd)“, ktorý by sa čo i len priblížil k viac než 55 000 prejednávaným podaniam. V tejto správe sa spomína „mimoriadny legislatívny zásah v podobe zjednodušeného ukončovania súdnych konaní, ktorý by bol odôvodnený verejným záujmom na riadnom riešení súdnych konaní, a nie záujmom na zachraňovaní štátnej pokladnice“ a ktorý „by sa týkal len sporov predložených Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd)“.
43 Pozri v tomto smere správu Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) z 26. januára 2023 o výkone spravodlivosti v roku 2022, ktorú priložila talianska vláda a ktorá sa týka zmien zavedených zákonom č. 130/2022.
44 Zo zákona č. 130/2022 vyplýva, že zavedené zjednodušené ukončenie, ktoré zahŕňalo zaplatenie 5 až 20 % hodnoty sporu v závislosti od výsledku konania vo veci samej na predchádzajúcich stupňoch, sa vzťahovalo len na daňové súdne konania prejednávané na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) a bolo obmedzené na spory, ktorých hodnota nepresahovala určitú hranicu.
45 V danej veci generálna advokátka Sharpston poukázala na rovnováhu medzi nákladmi na výber a vyhliadkami na vymáhanie na jednej strane a potenciálnymi príjmami na strane druhej, na existenciu dvoch súdnych rozhodnutí v neprospech daňovej správy, na skutočnosť, že uplynutím času sa niektoré sumy mohli stať nevymožiteľnými, a na potrebu umožniť zdaniteľnej osobe uzavrieť svoje účtovníctvo v primeranej dobe po skončení každého zdaňovacieho obdobia týkajúceho sa DPH (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Belvedere Costruzioni (C‑500/10, EU:C:2011:754, bod 48).
46 Pozri článok 6 decreto‑legge n. 119 – Disposizioni urgenti in materia fiscale e finanziaria (zákonný dekrét č. 119 o naliehavých ustanoveniach v daňových a finančných záležitostiach) z 23. októbra 2018 (GURI č. 247 z 23. októbra 2018, s. 1).
47 V prejednávanej veci, keďže žiadosti o zjednodušené ukončenia museli zdaniteľné osoby, ktoré ich chceli využiť, predložiť do 30. septembra 2023, je možné, že viaceré spory už neprebiehajú. Z toho vyvodzujem, že by bolo vecou daňových úradov, aby podľa svojho vnútroštátneho práva prijali potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s nadchádzajúcim rozsudkom a aby tieto konania obnovili.
48 Pozri najmä a analogicky rozsudky z 19. októbra 2017, Paper Consult (C‑101/16, EU:C:2017:775, bod 64), a z 28. októbra 2020, Bundesrepublik Deutschland (Stanovenie sadzieb mýta za použitie diaľnic) (C‑321/19, EU:C:2020:866, bod 54). Argumentácia uvedená v týchto rozhodnutiach vo vzťahu k súdom je uplatniteľná aj na vnútroštátne orgány, akými sú v tomto prípade daňové úrady.
49 Pozri rozsudky z 19. októbra 2017, Paper Consult (C‑101/16, EU:C:2017:775, bod 65), a z 28. októbra 2020, Bundesrepublik Deutschland (Stanovenie sadzieb mýta za použitie diaľnic) (C‑321/19, EU:C:2020:866, bod 55).
50 Pozri rozsudok z 28. februára 2018, Imofloresmira – Investimentos Imobiliários (C‑672/16, EU:C:2018:134, bod 59). Prvým príkladom časového obmedzenia účinkov rozsudku Súdneho dvora je rozsudok z 8. apríla 1976, Defrenne (43/75, EU:C:1976:56, známy ako „Defrenne II“, bod 72), v ktorom Súdny dvor rozhodol o časovom obmedzení možnosti dovolávať sa priameho účinku článku 119 Zmluvy o EHS, keďže usúdil, že vzhľadom na správanie niektorých členských štátov a postoje Komisie opakovane oznamované dotknutým kruhom treba vziať výnimočne do úvahy, že dotknuté subjekty boli po dlhé obdobie vedené k zachovávaniu praktík odporujúcich článku 119 Zmluvy o EHS, hoci ešte neboli ich vnútroštátnym právom zakázané.
51 Pozri body 23 až 36 vyššie.