C-313/25

proti

Minister van Asiel en Migratie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Prisťahovalecká politika – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v členskom štáte – Smernica 2008/115/ES – Výkon rozhodnutia o návrate – Článok 5 – Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia – Najlepšie záujmy dieťaťa a rodinný život – Článok 15 – Zaistenie na účely odsunu – Preskúmanie dodržiavania podmienok zákonnosti zaistenia“

Úvod

1.

Právo EÚ

4.

Článok 5 smernice 2008/115, nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia, najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav“, stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a)

najlepšie záujmy dieťaťa,

Článok 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice s názvom „Odklad odsunu“ stanovuje:

„1. Členské štáty odložia odsun:

a)

ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia…“

6.

Článok 13 tejto smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

existuje riziko úteku, alebo

b)

dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

2. Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.

Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.

3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo . V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.

4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.“

Holandské právo

8.

Ustanovenie § 59 ods. 1 písm. a) Vreemdelingenwet 2000 (Zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

11.

Francúzske orgány 26. marca 2025 odovzdali GB do Holandska v súlade s nariadením (EÚ) č. 604/2013, nazývaným „nariadenie Dublin III“ ( 3 ). GB bol následne zaistený na základe článku 8 smernice 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. ( 4 )

12.

V ten istý deň GB podal v Holandsku následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mala za následok pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate. Vyjadril tiež obavy, že ak by sa vrátil do Alžírska, bol by vystavený vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Dňa 7. apríla 2025 bol GB vypočutý v súvislosti s dôvodmi tejto žiadosti a bol informovaný o úmysle zamietnuť ju ako zjavne neopodstatnenú. Dňa 9. apríla 2025 vzal GB svoju žiadosť späť, skôr než o nej bolo prijaté rozhodnutie. Pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate bolo preto zo zákona ukončené.

13.

Dňa 10. apríla 2025 bolo zrušené zaisťovacie opatrenie, ktoré bolo uložené 26. marca 2025 na základe článku 8 smernice 2013/33. Proti GB však bolo nariadené ďalšie zaisťovacie opatrenie s cieľom odsunúť ho do Alžírska na základe rozhodnutia o návrate podľa článku 15 smernice 2008/115. Na vypočutí pred zaistením, ktoré sa konalo v ten istý deň, GB uviedol, že sa obáva, že v prípade návratu do Alžírska bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, a že je otcom dieťaťa narodeného vo Francúzsku 18. septembra 2024, o ktoré sa chce starať.

17.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že je jediným súdnym orgánom, ktorý môže posúdiť, či je odsun GB do Alžírska zlučiteľný so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia a so záujmami uvedenými v článku 5 smernice 2008/115.

18.

V nijakom štádiu konania totiž nebolo posúdené, či táto zásada a tieto záujmy bránia odsunu GB. K takémuto posúdeniu najmä nedošlo v čase prijatia rozhodnutia o návrate, keďže GB sa nedostavil na pojednávanie o svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Okrem toho vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu o návrate nebolo podané odvolanie, zákonnosť tohto rozhodnutia nebola následne preskúmaná súdnym orgánom.

19.

Posúdenie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115 nebolo vykonané ani v čase, keď bol GB zaistený na účely odsunu, hoci GB na vypočutí pred svojím zaistením 10. apríla 2025 v podstate namietal významnú zmenu okolností, keď sa odvolával na svoju obavu z neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania či trestu v prípade návratu do Alžírska a tvrdil, že sa chce postarať o svoje dieťa.

Holandská právna úprava nestanovuje samostatný opravný prostriedok proti výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže podať len sťažnosť proti zamýšľanému a plánovanému „skutočnému odsunu“ po oznámení jeho dátumu a času. Takáto sťažnosť však nebráni zaisteniu, ktoré by sa ukázalo ako neodôvodnené. Okrem toho v súlade s judikatúrou Afdeling Bestuursrechtspraak van de Raad van State (Sekcia správnych vecí Štátnej rady) je podanie sťažnosti možné len vtedy, „ak sa situácia v čase skutočného odsunu v takej miere líši od situácie existujúcej v čase rozhodnutia, z ktorého vyplýva právomoc odsunu, že zákonnosť úmyslu skutočne vyhostiť už nemožno bez výhrad považovať za samozrejmú“. Táto sťažnosť sa navyše týka len podmienok výkonu rozhodnutia o návrate a neumožňuje posúdiť zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia ani záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115. ( 6 )

22.

Zaistenie na účely odsunu by však nebolo odôvodnené a už by neplnilo svoj účel, ak by sa odsun nemohol uskutočniť z dôvodu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia alebo záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115. V takom prípade by mala byť dotknutá osoba v súlade s článkom 15 tejto smernice bezodkladne prepustená na slobodu. Pred zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu je preto potrebné overiť, či je odsun prípustný.

23.

Vnútroštátny súd preto žiada Súdny dvor, aby objasnil, či mu právo Únie ukladá povinnosť vykonať posúdenie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115.

27.

Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 5, článok 13 ods. 1 a 2 a článok 15 smernice 2008/115 v spojení s článkom 6, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že súdny orgán je pri skúmaní splnenia podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vyplývajúcich z práva Únie povinný sa v prípade potreby ex offo ubezpečiť, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebráni výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré bolo vydané skôr a pre výkon ktorého bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený?

2.

Majú sa článok 5, článok 13 ods. 1 a 2 a článok 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 7, článkom 24 ods. 2 a článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že súdny orgán je pri skúmaní splnenia podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vyplývajúcich z práva Únie povinný sa v prípade potreby ex offo ubezpečiť, či záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115 nebránia výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré bolo vydané skôr a pre výkon ktorého bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený?“

Analýza

Úvodné pripomienky

31.

Cieľom smernice 2008/115, ako sa uvádza v jej odôvodneniach 2 a 11, je zavedenie účinnej politiky vyhostenia a repatriácie na základe spoločných právnych noriem a záruk, aby mohli byť dotknuté osoby repatriované humánnym spôsobom a pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti. ( 9 )

32.

Pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny podobne ako vo veci samej patrí do pôsobnosti tejto smernice, tento štátny príslušník v zásade musí podliehať spoločným normám a postupom stanoveným touto smernicou na účely jeho návratu, a to až do okamihu prípadnej legalizácie jeho pobytu. ( 10 ) V tejto súvislosti pripomínam, že ak je zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny nariadené na účely odsunu, má za cieľ len zabezpečiť účinnosť konania o návrate. ( 11 )

V súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2008/115 tak pozbavenie osobnej slobody, ktorým je zaistenie osoby na účely odsunu, môže byť uložené len vtedy, ak sú splnené určité hmotnoprávne podmienky, ktoré sa týkajú neexistencie iných menej reštriktívnych opatrení, než je zaistenie, a predpokladu, že odsun by mohol byť ohrozený správaním dotknutej osoby. Zaistenie musí byť navyše čo najkratšie, musí byť zachované len dovtedy, kým prebieha mechanizmus odsunu, a musí sa vykonávať so všetkou náležitou starostlivosťou. Podľa odsekov 3 a 4 tohto ustanovenia sa takéto pozbavenie osobnej slobody preskúmava v primeraných intervaloch a ukončí sa, ak sa ukáže, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun, čo treba chápať tak, že je potrebná existencia reálnej vyhliadky, že odsun sa môže uskutočniť vzhľadom na maximálne dĺžky pozbavenia osobnej slobody, stanovené v článku 15 ods. 5 a 6 tejto smernice, ktoré sú záväzné pre všetky členské štáty. ( 13 )

35.

Ak sa ukáže, že hmotnoprávne podmienky, ktoré boli základom pôvodného rozhodnutia o zaistení dotknutého štátneho príslušníka, neboli alebo už nie sú splnené, alebo sa dosiahne maximálna doba zaistenia, dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená na slobodu, ako navyše výslovne uvádza normotvorca Únie v článku 15 ods. 2 štvrtom pododseku a článku 15 ods. 4 tejto smernice. ( 14 )

36.

Pokiaľ ide o právo zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín na účinnú súdnu ochranu, spoločné normy EÚ v oblasti súdnej ochrany sú stanovené v článku 15 ods. 2 treťom pododseku smernice 2008/115. Podľa tohto ustanovenia, ktoré v dotknutej oblasti zakotvuje právo na účinnú súdnu ochranu zaručené v článku 47 Charty, musí každý členský štát v prípade, že zaistenie nariadil správny orgán, stanoviť „rýchle“ súdne preskúmanie zákonnosti tohto zaistenia, a to buď ex offo , alebo na žiadosť dotknutej osoby. ( 15 )

Na úvod pripomínam, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je základnou zásadou zakotvenou v článku 19 ods. 2 Charty, podľa ktorého „nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu“. Táto zásada súvisí aj s článkom 18 Charty zakotvujúcim právo na azyl, ako aj s článkom 4 Charty o zákaze mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov a má absolútnu povahu. ( 17 )

40.

V smernici 2008/115 je zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia zakotvená najmä v článku 5 poslednej časti vety tejto smernice, ktorý stanovuje, že pri vykonávaní tejto smernice musia členské štáty dodržiavať zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia. ( 18 )

41.

Ďalej treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 5 smernice 2008/115 nemožno vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje, vykladať reštriktívne. Má tiež priamy účinok, a preto sa naň môže odvolávať jednotlivec a uplatňovať ho správne orgány a súdy členských štátov. ( 19 )

42.

45.

Na tento účel sú podľa Súdneho dvora členské štáty povinné umožniť dotknutým osobám odvolať sa na všetky zmeny okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o návrate a ktoré by mohli mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny so zreteľom najmä na článok 5 smernice 2008/115. ( 25 )

46.

Súdny dvor tak rozhodol, že ak uplynutie určitého časového obdobia viedlo k zmene okolností, vnútroštátny orgán je povinný pristúpiť pred výkonom rozhodnutia o návrate k aktualizovanému posúdeniu rizík, že štátny príslušník tretej krajiny bude vystavený zaobchádzaniu, ktoré článok 4 a článok 19 ods. 2 Charty absolútnym spôsobom zakazujú. Toto posúdenie, ktoré musí byť odlišné a nezávislé od posúdenia vykonaného v čase prijatia uvedeného rozhodnutia o návrate , musí vnútroštátnemu orgánu umožniť, aby sa s prihliadnutím na akúkoľvek zmenu okolností, ku ktorej došlo, ako aj všetky nové skutočnosti prípadne uvedené týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny ubezpečil , že neexistujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že uvedený štátny príslušník tretej krajiny by bol v prípade návratu do tretej krajiny vystavený skutočnému riziku, že v tejto tretej krajine bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Takéto aktualizované posúdenie totiž ako jediné tomuto orgánu umožňuje uistiť sa, že odsun je v súlade s požadovanými zákonnými podmienkami, najmä s požiadavkami stanovenými v článku 5 smernice 2008/115. ( 26 )

47.

49.

V prejednávanej veci je nesporné, že proti žalobcovi vo veci samej bolo vydané rozhodnutie o návrate, ktoré bolo prijaté 7. októbra 2024. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a nič v spise nenasvedčuje protiprávnosti prijatia rozhodnutia o návrate z hľadiska zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, hoci vzhľadom na to, že žalobca sa nedostavil na vypočutie, bolo toto rozhodnutie prijaté bez vecného posúdenia prípadného rozporu odsunu s touto zásadou. Spor vo veci samej sa teda týka dodržiavania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a preskúmania súdom ex offo nie v rámci prijatia rozhodnutia o návrate, ale v rámci jeho výkonu v priebehu pokračujúceho konania o návrate prostredníctvom zaistenia dotknutého štátneho príslušníka.

50.

Ako však vyplýva z bodov 45 až 47 týchto návrhov, povinnosť preskúmať ex offo zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia bola uznaná v situácii, keď vnútroštátny orgán zamýšľa prijať rozhodnutie o návrate, alebo pred výkonom rozhodnutia o návrate, najmä v prípade zmeny okolností, ktorá nastala po prijatí rozhodnutia o návrate a ktorá môže mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutého štátneho príslušníka, a keď súdny orgán preskúmava podmienky zákonnosti zaisťovacieho opatrenia nariadeného správnym orgánom počas konania o návrate.

51.

Rovnako je to teda aj v štádiu konania o návrate, ktoré sa týka preskúmania zákonnosti zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny zo strany súdneho orgánu, pričom toto zaistenie bolo nariadené na účely odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny na základe rozhodnutia o návrate.

55.

Zdá sa mi však dôležité zdôrazniť, že nie je nevyhnutne úlohou orgánu povereného preskúmaním zákonnosti zaistenia, aby posúdil zákonnosť predtým prijatého rozhodnutia o návrate, ktoré mohlo byť právoplatne prijaté príslušným vnútroštátnym orgánom a ktoré nadobudlo právoplatnosť, ani aby nahradil rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu svojím vlastným rozhodnutím. ( 30 ) Podmienky upravujúce rozsah preskúmania súdom zodpovedným za overenie zákonnosti zaistenia sú v zásade záležitosťou procesnej autonómie členských štátov rovnako ako určenie vnútroštátnych orgánov príslušných na posúdenie rizík v prípade odsunu. ( 31 ) V Holandsku sa však súdny orgán príslušný na prijatie alebo preskúmanie rozhodnutia o návrate líši od orgánu, ktorý skúma zákonnosť zaistenia. Ten teda nemá právomoc opätovne posúdiť alebo preskúmať zákonnosť rozhodnutia o návrate a môže len konštatovať existenciu takéhoto rozhodnutia.

56.

58.

Preto ak má súdny orgán rozhodnúť o zákonnosti zaistenia, musí mu byť v tejto súvislosti umožnené úplné preskúmanie. Hoci v tomto štádiu nejde o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o návrate, ktoré nadobudlo právoplatnosť, súd poverený preskúmaním zákonnosti zaistenia musí byť schopný vykonať úplné a aktuálne posúdenie situácie štátneho príslušníka a rizík v prípade návratu z hľadiska zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ak táto zásada predtým nebola zohľadnená. Platí to o to viac v prípade zmeny okolností, ku ktorej dôjde po prijatí rozhodnutia o návrate a ktorá môže mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutého štátneho príslušníka z hľadiska zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

59.

Ďalej chcem uviesť, že ak by súdny orgán poverený preskúmaním zákonnosti zaistenia po posúdení aktualizovanej situácie dotknutého štátneho príslušníka dospel k záveru, že odsun tohto štátneho príslušníka ho vystavuje vážnemu riziku neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, mal by tento orgán v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 odložiť odsun dovtedy, kým takéto riziko trvá, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 42 a 44 týchto návrhov.

60.

Zo smernice 2008/115 ani z judikatúry Súdneho dvora však nemožno vyvodiť, že v prípade odkladu odsunu musí byť neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny bezodkladne prepustený na slobodu a odsun možno odložiť dovtedy, kým pretrváva predmetné riziko. Okrem toho prípadný odklad odsunu by nemohol systematicky spôsobovať protiprávnosť zaistenia. V závislosti od okolností môžu príslušné orgány zvážiť odsun v neskoršej fáze, najmä ak sa dôvody, pre ktoré zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni aktuálnemu odsunu, ukážu ako dočasné. ( 33 )

O druhej otázke

64.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 5 a 15 smernice 2008/115 ( 34 ) v spojení s článkami 6 a 7, článkom 24 ods. 2 a článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu na základe rozhodnutia o návrate, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je povinný, v prípade potreby ex offo , overiť, či rodinný život a najlepšie záujmy dieťaťa v zmysle článku 5 smernice 2008/115 nebránia tomuto odsunu, ak neboli vopred zohľadnené.

65.

Pripomínam, že pri vykonávaní smernice 2008/115, a to aj vtedy, keď majú v úmysle prijať rozhodnutie o návrate alebo rozhodnutie o odsune neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, sú členské štáty povinné dodržiavať základné práva, ktoré tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny priznáva Charta.

66.

Z článku 5 písm. a) a b) smernice 2008/115 tiež vyplýva, že členské štáty musia pri vykonávaní tejto smernice náležite zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa a rodinný život. Toto ustanovenie predstavuje všeobecné pravidlo, ktoré nemožno vykladať reštriktívne, a do pôsobnosti tejto smernice preberá povinnosť stanovenú v článkoch 7 a 24 Charty. Súdny dvor tak rozhodol, že článok 5 smernice 2008/115 v spojení s článkom 24 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sú povinné náležite zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa vo všetkých štádiách konania pred prijatím rozhodnutí, akým je rozhodnutie o návrate, prípadne sprevádzané zákazom vstupu, ktoré majú závažné dôsledky pre túto maloletú osobu, a to aj v prípade, že adresátom tohto rozhodnutia nie je maloletá osoba, ale jeden z jej rodičov. ( 37 ) Súdny dvor dodal, že to isté platí pre opatrenie odsunu, ktoré nemožno prijať, ak zasahuje do rodinného života a práva na rešpektovanie súkromného života dotknutého štátneho príslušníka. ( 38 )

68.

Z tejto judikatúry na jednej strane vyplýva, že článok 5 smernice 2008/115 bráni tomu, aby bolo rozhodnutie o návrate prijaté vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bez predchádzajúceho zohľadnenia jeho rodinného života a najlepších záujmov jeho maloletého dieťaťa, a na druhej strane, že úvahy týkajúce sa najlepších záujmov dieťaťa môžu prípadne viesť k tomu, že súdny orgán upustí od odsunu.

69.

Úvahy týkajúce sa najlepších záujmov dieťaťa teda podľa môjho názoru musí byť možné zohľadniť aj v štádiu preskúmania zákonnosti zaisťovacieho opatrenia nariadeného na účely uskutočnenia odsunu, ak tieto záujmy neboli predmetom predchádzajúceho preskúmania počas konania o návrate a ak neexistuje iný účinný prostriedok nápravy.

72.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že dieťa, o ktorom štátny príslušník tretej krajiny tvrdí, že je jeho otcom, sa narodilo 18. septembra 2024, že tento štátny príslušník podal žiadosť o medzinárodnú ochranu 11. septembra 2024 a nedostavil sa na prejednanie dôvodov tejto žiadosti. Rozhodnutie o návrate bolo prijaté 7. októbra 2024 a tento štátny príslušník sa proti nemu neodvolal.

73.

To, že sa príslušný vnútroštátny orgán, ktorý prijal rozhodnutie o návrate, nemohol zaoberať otázkou najlepších záujmov dieťaťa alebo rodinného života dotknutého štátneho príslušníka, nevyplýva zo zmeny skutkových okolností, keďže dieťa sa narodilo pred prijatím rozhodnutia o návrate, ale zo skutočnosti, že tento štátny príslušník sa nedostavil na prejednanie dôvodov svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu a neodvolal sa proti rozhodnutiu o návrate. Samotný fakt, že sa v neskoršom štádiu konania odvoláva na už existujúce skutočnosti, nemôže sám osebe predstavovať zmenu okolností.

74.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že keďže nemožno vychádzať z toho, že dotknutý štátny príslušník si nesplnil svoju povinnosť lojálnej spolupráce, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci, vzhľadom na význam, ktorý právo Únie pripisuje zohľadneniu najlepších záujmov detí, sa domnievam, že pred odsunom tohto štátneho príslušníka musí byť možné preskúmať najlepšie záujmy dieťaťa a rodinný život štátneho príslušníka. Súd poverený preskúmaním zákonnosti zaistenia teda musí mať možnosť preskúmať, či tieto záujmy bránia odsunu.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko), takto:

1.

Články 5 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 6, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

súdny orgán, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu na základe rozhodnutia o návrate, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je povinný – v prípade potreby ex offo – preskúmať, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebráni odsunu, ak táto zásada nebola predtým zohľadnená, a to ešte viac v prípade, že po prijatí rozhodnutia o návrate dôjde k zmene okolností, ktorá môže mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutého štátneho príslušníka z hľadiska zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

2.

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 ).

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96 ).

( 5 ) Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania cituje rozsudky Afdeling Bestuursrechtspraak van de Raad van State (Sekcia správnych vecí Štátnej rady) č. 201904771/2/V3 z 26. júla 2023 (NL:RVS:2023:2829) a č. 202204434/1/V3 z 12. decembra 2023 (NL:RVS:2023:4578).

( 6 ) Rozsudok Afdeling Bestuursrechtspraak van de Raad van State (Sekcia správnych vecí Štátnej rady) č. 201306899/1/V2 z 12. júna 2015 (NL:RVS:2015:1995).

( 7 ) Vnútroštátny súd odkazuje najmä na rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat ( C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 35 ) (ďalej len „rozsudok Ararat“).

( 8 ) Vnútroštátny súd odkazuje na rozsudky z 3. júna 2021, Westerwaldkreis ( C‑546/19 , EU:C:2021:432 ) (ďalej len „rozsudok Westerwaldkreis“); z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa) ( C‑69/21 , EU:C:2022:913 ) (ďalej len „rozsudok Vyhostenie – Liečebná konopa“), a Ararat.

( 15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 289 ) (ďalej len „rozsudok Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság“), a Preskúmanie zaistenia ex offo (body 81 až 83 a citovaná judikatúra).

( 16 ) Článok 13 smernice 2008/115, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje osobitné právo na súdne preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa návratu uvedených v článku 12 ods. 1 tejto smernice. Posledné uvedené ustanovenie sa však vzťahuje len na rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu a rozhodnutia o odsune. Rozhodnutie o zaistení teda nepatrí do pôsobnosti článku 13 tejto smernice.

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Vyhostenie – Liečebná konopa (bod 57); zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) ( C‑663/21 , EU:C:2023:540 , bod 36 ), a Ararat (body 35, 36, 49 a 50).

( 18 ) Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je zakotvená aj v článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115, podľa ktorého musia členské štáty odložiť odsun, ak by sa vykonal v rozpore s touto zásadou.

( 19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Vyhostenie – Liečebná konopa (bod 55) a Ararat (bod 35 a citovaná judikatúra).

( 20 ) Pozri rozsudok Gnandi (body 59 až 67).

( 27 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Preskúmanie zaistenia ex offo (body 87 a 88). Chcem poukázať na to, že v uvedenej veci Súdny dvor tiež pripomenul, že prísne vymedzenie zaistenia a zachovania opatrenia spočívajúceho v zaistení zavedené normotvorcom Únie vedie k situácii, ktorá nie je vo všetkých ohľadoch podobná správnemu sporu, v ktorom podnet na začatie konania a vymedzenie sporu prináleží účastníkom konania (bod 92 tohto rozsudku). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci Ararat ( C‑156/23 , EU:C:2024:413 , bod 45 ).

( 28 ) Pozri článok 3 bod 5 smernice 2008/115; pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci Ararat ( C‑156/23 , EU:C:2024:413 , bod 36 ).

( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Preskúmanie zaistenia ex offo (bod 88) a Ararat (bod 50 a citovaná judikatúra).

( 30 ) Inak by to bolo v prípade, že by súdny orgán musel nahradiť vlastným rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu, ktorý nariadil zaistenie, alebo v prípade predĺženia zaistenia rozhodnutím orgánu, ktorý nariadil pôvodné zaistenie [pozri rozsudky Mahdi (bod 62) a Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság (bod 293)].

( 31 ) Pozri analogicky rozsudok Mahdi (bod 50); pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour v spojených veciach Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo) ( C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:489 , body 73 až 76 ), ako aj vo veci Ararat ( C‑156/23 , EU:C:2024:413 , bod 52 ).

( 32 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Ararat (body 40 a 41).

( 39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Zlúčenie rodiny v Belgicku (body 70 až 75 a citovaná judikatúra) a Návrat rodiča maloletej osoby (body 26 a 27 a citovaná judikatúra).

( 40 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Zlúčenie rodiny v Belgicku (body 103 a 105). Vzhľadom na osobitné okolnosti tejto veci Súdny dvor rozhodol, že keď už bolo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny prijaté rozhodnutie o návrate a pokiaľ v priebehu tohto prvého konania mohol uviesť okolnosti svojho rodinného života, ktoré už existovali v danom čase a na ktorých je založená jeho žiadosť o pobyt na účely zlúčenia rodiny, príslušnému vnútroštátnemu orgánu nemožno vytýkať, že počas konania o návrate, ktoré sa začalo neskôr, nezohľadnil uvedené okolnosti, ktoré mala dotknutá osoba uviesť v skoršom štádiu konania (body 106 a 107 tohto rozsudku).

( ) Vnútroštátny súd uvádza, že žalobca vyhlásil, že jeho bývalá partnerka a jeho dieťa majú povolenie na pobyt vo Francúzsku.