C-435/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 9. júla 2026( 1 )

Vec C ‑ 435/25

Verband Sozialer Wettbewerb eV

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Nariadenie (ES) č. 1223/2009 – Kozmetické výrobky – Povinnosti distribútorov – Rozsah – Zákaz klamlivých tvrdení – Nekalé obchodné praktiky – Smernica 2005/29/ES – Pôsobnosť – Distribútor kozmetického výrobku, ktorý používa klamlivé reklamné tvrdenie výrobcu “

I. Úvod

1. Môže byť distribútor kozmetického výrobku, ktorý preberá a šíri reklamné tvrdenia poskytnuté výrobcom tohto výrobku bez toho, aby ich zmenil, zodpovedný za ich nesúlad s ustanoveniami nariadenia (ES) č. 1223/2009 o kozmetických výrobkoch( 2 )?

2. Toto je otázka, na ktorú bude musieť Súdny dvor odpovedať v prejednávanej veci a ktorá ho povedie k výkladu ustanovení tohto nariadenia, ako aj vzťahu medzi nimi a ustanoveniami smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu( 3 ).

II. Právny rámec

A. Právo Únie

(13) Je potrebné určiť, za akých podmienok možno považovať distribútora za zodpovednú osobu.

…

(51) Spotrebiteľ by mal byť chránený pred zavádzajúcimi tvrdeniami, ktoré sa týkajú účinnosti a iných charakteristických vlastností kozmetických výrobkov. Uplatňuje sa najmä [smernica 2005/29]…“

4. Podľa článku 2 tohto nariadenia s názvom „Vymedzenie pojmov“:

„1. Na účely tohto nariadenia sa používajú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

6. Distribútor je zodpovednou osobou vtedy, ak kozmetický výrobok uvedie na trh pod svojím menom alebo ochrannou známkou alebo výrobok, ktorý už je uvedený na trh, zmení spôsobom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho súlad s platnými požiadavkami.

…“

6. Článok 5 toho istého nariadenia, nazvaný „Povinnosti zodpovedných osôb“, stanovuje:

„1. Zodpovedná osoba zabezpečí dodržiavanie článkov… článkov 20…

…“

3. Ak sa distribútori domnievajú, alebo ak majú dôvod domnievať sa, že:

– kozmetický výrobok nespĺňa požiadavky ustanovené v tomto nariadení, nesprístupnia tento výrobok na trh až dovtedy, kým nebude vyhovovať príslušným požiadavkám;

…

4. Distribútori zabezpečia, aby v čase, keď nesú za výrobok zodpovednosť, podmienky jeho uskladnenia alebo prepravy neohrozovali zhodu výrobku s požiadavkami ustanovenými v tomto nariadení.

…“

8. Podľa článku 20 tohto nariadenia s názvom „Tvrdenia o výrobku“:

(10) Je nevyhnutné zabezpečiť vnútorný súlad medzi touto smernicou a existujúcim právom [Únie], najmä v špecifických odvetviach, kde sa uplatňujú podrobné ustanovenia o nekalých obchodných praktikách. … Táto smernica sa teda primerane uplatní iba vtedy, ak neexistujú iné osobitné predpisy práva [Únie] upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, akými sú napríklad požiadavky na informácie a pravidlá o spôsobe poskytovania informácií spotrebiteľovi. Poskytuje ochranu spotrebiteľom tam, kde neexistujú osobitné predpisy pre určité odvetvie na úrovni [Únie], a zakazuje obchodníkom vytvárať klamlivú predstavu o povahe produktov. … V dôsledku toho táto smernica dopĺňa acquis Spoločenstva, ktoré sa vzťahuje na obchodné praktiky poškodzujúce ekonomické záujmy spotrebiteľov.

…

(14) Je žiaduce, aby klamlivé obchodné praktiky zahŕňali tieto praktiky vrátane klamlivej reklamy, ktorá tým, že spotrebiteľa uvádza do omylu, bráni mu urobiť kvalifikovanú, a tým aj efektívnu voľbu. … Táto smernica by sa nemala dotýkať existujúceho práva [Únie], ktoré výslovne dáva členským štátom možnosť voľby medzi viacerými úpravami zameranými na ochranu spotrebiteľov v oblasti obchodných praktík…“

10. V článku 2 tejto smernice, nazvanom „Vymedzenie pojmov“, sa uvádza:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

12. Článok 5 tej istej smernice, nazvaný „Zákaz nekalých obchodných praktík“, stanovuje:

„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

…

4. Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

a) sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,

B. Nemecká právna úprava

14. Podľa § 3 ods. 1 Gesetz gegen den unlauteren Wettbewerb (zákon proti nekalej súťaži) z 3. júla 2004, v znení uverejnenom 3. marca 2010 (BGBl. 2010 I, s. 254), naposledy zmeneného a doplneného zákonom zo 6. mája 2024 (BGBl. 2024 I, č. 149) (ďalej len „UWG“), ktorý stanovuje „zákaz nekalých obchodných praktík“, sú nekalé obchodné praktiky nezákonné.

15. Podľa § 3a UWG s názvom „Porušenie práva“ sa nekalej súťaže dopustí ten, kto poruší zákonné ustanovenie, ktorého cieľom je okrem iného upraviť správanie na trhu v záujme hospodárskych subjektov, pokiaľ porušenie môže citeľne poškodiť záujmy spotrebiteľov, iných subjektov na trhu alebo konkurentov.

16. Podľa § 3 ods. 1 a § 5 ods. 1 a 2 bodu 1 UWG, ktorými sa preberá článok 5 ods. 1, článok 5 ods. 4 písm. a) a článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/29, je reklama distribútora, ktorá obsahuje klamlivé označenie výhod výrobku, nekalou obchodnou praktikou distribútora, ako taká zakázaná, aj keď prevzal reklamu výrobcu.

17. Podľa § 8 ods. 1 prvej vety druhej alternatívy UWG možno voči každému, kto sa dopustí nezákonnej obchodnej praktiky v zmysle § 3 tohto zákona, podať žalobu na zdržanie sa konania v prípade rizika recidívy.

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

24. VSW sa svojím opravným prostriedkom „Revision“ podaným na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom, domáha potvrdenia rozsudku vydaného v prvostupňovom konaní.

25. Tento súd vychádza z predpokladu, že propagácia predmetného výrobku s napadnutým tvrdením porušuje článok 20 ods. 1 nariadenia č. 1223/2009.

26. V prvom rade sa pýta, či GUT GEKAUFT musí podľa článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1223/2009 zodpovedať ako distribútor predmetných výrobkov za takéto porušenie článku 20 ods. 1 tohto nariadenia, keďže táto spoločnosť bez overenia použila vo svojom reklamnom letáku určenom na predaj pleťového krému klamlivú reklamnú správu, ktorú jej poskytol výrobca.

27. V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či povinnosti distribútora vyplývajúce z článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 prvého pododseku uvedeného nariadenia zahŕňajú aj povinnosti týkajúce sa propagácie výrobkov vyplývajúce z článku 20 ods. 1 toho istého nariadenia a či takýto distribútor musí zodpovedať za reklamnú správu, ktorá nie je v súlade s týmto druhým ustanovením, čo znamená, že je povinný kontrolovať reklamnú správu prevzatú bez zmien od výrobcu a overiť, či výrobok uvádzaný na trh skutočne plní propagované funkcie.

28. V druhom rade sa tento súd pýta, či v prípade, že by distribútor nemal podľa článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1223/2009 zodpovedať za reklamu na kozmetický výrobok, ktorá porušuje článok 20 ods. 1 tohto nariadenia, mal by tento distribútor byť napriek tomu zodpovedný za takúto klamlivú reklamu na základe pravidiel uplatniteľných v oblasti nekalých obchodných praktík vyplývajúcich zo smernice 2005/29.

2. Bránia ustanovenia článku 4 ods. 6 a článku 6 ods. 1, ako aj článku 6 ods. 3 prvého pododseku [nariadenia č. 1223/2009] podľa článku 3 ods. 4 [smernice 2005/29] tomu, aby sa reklama distribútora, ktorá obsahuje klamlivé tvrdenie o funkciách kozmetického výrobku prevzaté od výrobcu, považovala za nekalú obchodnú praktiku v zmysle článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 4 písm. a), ako aj článku 6 ods. 1 písm. b) [smernice 2005/29]?“

33. Pripomienky predložili GUT GEKAUFT, grécka vláda a Európska komisia.

34. Títo účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. apríla 2026.

IV. Analýza

A. O prvej prejudiciálnej otázke

35. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 6 ods. 3 prvý pododsek a článok 20 ods. 1 nariadenia č. 1223/2009 majú vykladať v tom zmysle, že distribútor, ktorý sprístupňuje kozmetický výrobok na trh pod menom alebo ochrannou známkou výrobcu bez toho, aby ho zmenil, je povinný overiť, či tento výrobok má funkcie, ktoré mu pripisujú reklamné tvrdenia uvedené na reklamných letákoch tohto distribútora, hoci tieto tvrdenia boli uvedenému distribútorovi sprístupnené výrobcom výrobku, sú uvedené aj na obale výrobku a ten istý distribútor ich ako také preberá.

41. V situácii, o akú ide vo veci samej, keď distribútor preberá od výrobcu reklamné tvrdenia týkajúce sa výrobku sprístupneného na trh bez toho, aby ich zmenil, sa za zodpovednú osobu, ktorej sa ukladá zákaz pripisovať v reklame na kozmetické výrobky vlastnosti, ktoré tieto výrobky nemajú, musí považovať výrobca, a nie distribútor.

2. Rozsah povinností distribútora

42. Vzniká však otázka, či je vylúčené, že zákaz pripisovať v reklame vlastnosti kozmetických výrobkov, ktoré nemajú, sa vzťahuje aj na distribútora. Hoci tento výrobca nie je zodpovednou osobou, sprístupňuje kozmetický výrobok na trh pod názvom alebo značkou výrobcu a bez toho, aby ho zmenil, a preberá reklamné tvrdenia výrobcu, a teda je povinný overiť ich pravdivosť.

43. Ako totiž uvádzajú účastníci konania vo svojich písomných pripomienkach, článok 6 nariadenia č. 1223/2009 stanovuje distribútorom povinnosti, a preto je potrebné určiť, či k nim patrí aj povinnosť dohliadať na dodržiavanie článku 20 ods. 1 tohto nariadenia.

44. S cieľom odpovedať na túto otázku v súlade s ustálenou judikatúrou pri výklade týchto ustanovení zohľadním tak ich znenie, ako aj kontext, do ktorého patria, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou.( 6 )

a) O doslovnom výklade

49. Rovnako článok 6 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009 stanovuje povinnosť distribútorov vykonať určité overenia pred sprístupnením kozmetického výrobku na trh. Tieto overenia sú pritom taxatívne vymenované a týkajú sa presných vlastností výrobku (označenie, jazykové požiadavky a dátum trvanlivosti výrobku). Ide teda o technické údaje, ktoré sa dajú ľahko overiť. Vôbec sa netýkajú presnosti reklamných tvrdení výrobcu, ktorých overenie zo strany distribútora predpokladá určitú úroveň výskumu a odbornosti, ktorými nemusí nevyhnutne disponovať.( 11 )

50. Distribútor by teda mal byť povinný overiť tieto údaje len vtedy, ak existujú konkrétne okolnosti, ktoré by mohli viesť distribútora k tomu, aby sa domnieval, alebo mal dôvod domnievať sa, že reklamné tvrdenie je nepresné, a to s cieľom zabezpečiť súlad výrobku sprístupňovaného na trh s požiadavkami článku 20 ods. 1 nariadenia č. 1223/2009.

51. Takýto výklad je podľa môjho názoru podporený kontextuálnym a teleologickým výkladom týchto ustanovení.

b) Kontextuálny výklad

52. Ako uviedol generálny advokát Spielmann vo svojich návrhoch vo veci Dürr Dental (C‑10/24, EU:C:2025:697), na účely spresnenia rozsahu povinností distribútorov môže byť relevantné odkázať na „Modrú príručku“ na vykonávanie právnych predpisov EÚ týkajúcich sa výrobkov 2022( 12 ). Hoci totiž tento nástroj nie je právne záväzný, poskytuje informácie užitočné pre výklad relevantných ustanovení práva Únie( 13 ) a predstavuje tak usmerňujúci dokument.

53. Modrá príručka uvádza, že výraz náležitá starostlivosť odkazuje na „úroveň úsudku, starostlivosti, obozretnosti, odhodlania a činnosti, ktoré by sa od osoby odôvodnene očakávali za konkrétnych okolností“( 14 ). Rozsah povinnosti distribútora konať s náležitou starostlivosťou, ako je stanovené v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1223/2009, sa teda, ako tvrdí Komisia, posudzuje na základe toho, čo sa od distribútora môže za daných okolností odôvodnene očakávať.

57. Ciele sledované nariadením č. 1223/2009 podľa môjho názoru potvrdzujú výklad článku 6 ods. 1 a 3 tohto nariadenia, podľa ktorého by distribútor by mal byť povinný overiť tieto údaje len vtedy, ak existujú konkrétne okolnosti, ktoré môžu viesť distribútora k tomu, aby sa domnieval, alebo mal dôvod domnievať sa, že reklamné tvrdenia sú nepresné, s cieľom zabezpečiť súlad výrobku sprístupneného na trh s požiadavkami článku 20 ods. 1 tohto nariadenia.

58. V článku 1 nariadenia č. 1223/2009 sú uvedené dva ciele tohto nariadenia: ide jednak o zaistenie fungovania vnútorného trhu a jednak o zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia ľudí.

59. Jasné rozdelenie zodpovedností medzi rôznymi subjektmi, a teda medzi výrobcami a distribútormi, sa mi zdá byť spôsobilé splniť nielen cieľ ochrany zdravia ľudí, ale aj cieľ riadneho fungovania vnútorného trhu. Ako totiž tvrdia GUT GEKAUFT a Komisia, bolo by nelogické systematicky uplatňovať zodpovednosť distribútorov za súlad reklamných tvrdení s požiadavkami nariadenia č. 1223/2009 súbežne so zodpovednosťou výrobcov.

60. Na jednej strane majú výrobcovia najlepšie predpoklady na zabezpečenie súladu kozmetických výrobkov vzhľadom na ich znalosť týchto výrobkov, a teda na zabezpečenie toho, aby reklamné tvrdenia, ktoré poskytujú distribútorom, zodpovedali vlastnostiam výrobku, aby informovali spotrebiteľov práve o ich účinkoch.

61. Na druhej strane by úsilie, ktoré by si vyžadovala systematická povinnosť overovať súlad reklamných tvrdení prevzatých od výrobcov, bolo neprimerané tak pre malých distribútorov, ktorí nemajú potrebné prostriedky, ako aj pre veľkých distribútorov, ktorí uvádzajú na trh veľké množstvo výrobkov. Okrem toho by to viedlo k tomu, že by sa to isté overenie vykonávalo paralelne nespočetnekrát, hoci ho výrobca už vykonal.

3. Vznik overovacej povinnosti distribútora

65. Podľa článku 6 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1223/2009 je distribútor povinný overiť pravdivosť reklamných tvrdení len vtedy, ak sa domnieva, alebo má dôvod domnievať sa, že nie sú v súlade s ustanoveniami článku 20 ods. 1 tohto nariadenia. Ako som zdôraznil v bode 49 vyššie v nadväznosti na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Spielmann, predpokladá to, že distribútor si je vedomý problému, pokiaľ ide o súlad predmetnej reklamy s ustanoveniami článku 20 ods. 1 tohto nariadenia.

66. Ani znenie, ani kontext článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1223/2009 nespresňuje, aká je úroveň informovanosti očakávaná od distribútora, ktorá môže viesť ku vzniku jeho povinnosti overiť súlad reklamných tvrdení, ktoré preberá od výrobcu. Zo znenia totiž vyplýva len to, že na to, aby bol povinný vykonať toto overenie, musí „sa domnievať, alebo mať dôvod domnievať sa“, že nie sú v súlade.

67. Je pravda, že tieto výrazy skôr evokujú subjektívny prvok vo vzťahu k distribútorovi. Odkaz na to, že distribútor sa musí „domnievať, alebo mať dôvod domnievať sa“, že reklamné tvrdenia nie sú v súlade s požiadavkami nariadenia č. 1223/2009, ako je to v prejednávanej veci, však podľa môjho názoru predovšetkým umožňuje, že distribútor je povinný tieto tvrdenia overiť nielen vtedy, keď má skutočnú vedomosť o nesúlade (ak sa „domnieva“), ale aj vtedy, keď je zrejmé, že primerane pozorný distribútor musel o tejto skutočnosti vedieť („má dôvod sa domnievať“).

68. Zdá sa mi totiž zrejmé, že subjektívna vedomosť distribútora o nesúlade s požiadavkami nariadenia č. 1223/2009 vyplýva vždy zo spojenia objektívnych skutočností. Podľa môjho názoru je teda povinnosť distribútora overovať podmienená existenciou konkrétnych dôkazov, ktoré môžu viesť distribútora k tomu, aby sa domnieval, alebo mal dôvod domnievať sa, že reklamné tvrdenia poskytnuté výrobcom sú nepresné.

74. V každom prípade prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci určil, či mal distribútor k dispozícii skutočnosti, ktoré ho mohli viesť k tomu, aby sa domnieval, alebo mal dôvody domnievať sa, že reklamné tvrdenia, ktoré preberá od výrobcu bez toho, aby ich zmenil, nie sú v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1223/2009.

B. O druhej prejudiciálnej otázke

75. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že článok 6 ods. 1 a článok 6 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1223/2009 bráni tomu, aby sa reklama na kozmetický výrobok šírená distribútorom a prevzatá v nezmenenej podobe od výrobcu, ktorá obsahuje klamlivé tvrdenia o vlastnostiach zložky tohto výrobku, považovala za nekalú obchodnú praktiku v zmysle článku 5 ods. 1, článku 5 ods. 4 písm. a) a článku 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice.

76. Inak povedané, predkladajúci vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či článok 4 ods. 6 a článok 6 ods. 1 a článok 6 ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 1223/2009, ktoré upravujú povinnosti distribútorov kozmetických výrobkov, vylučujú ako lex specialis uplatnenie ustanovení smernice 2005/29 týkajúcich sa zákazu klamlivých obchodných praktík na distribútorov kozmetických výrobkov.

77. Cieľom smernice 2005/29 je stanoviť jednotné pravidlá týkajúce sa nekalých obchodných praktík podnikov voči spotrebiteľom s cieľom prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov.( 18 )

82. V tejto súvislosti článok 3 ods. 3 smernice 2005/29 stanovuje, že „táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia [Únie] týkajúce sa zdravotných a bezpečnostných požiadaviek na produkty“, zatiaľ čo článok 3 ods. 4 tejto smernice obsahuje „ustanovenie o vylúčení“( 21 ), podľa ktorého „v prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi [Únie] upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú [tieto] iné právne predpisy [Únie]“( 22 ). Ako konštatoval Súdny dvor v podobnom kontexte, tieto osobitné aspekty teda spadali výlučne do pôsobnosti ustanovení tohto nariadenia len v prípade splnenia dvoch podmienok, a to na jednej strane, že nariadenie č. 1223/2009 upravuje osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, a na druhej strane, že existuje rozpor medzi týmto nariadením a ustanoveniami uvedenej smernice.( 23 )

83. Podľa môjho názoru a ako tvrdí Komisia, nariadenie č. 1223/2009 sa netýka len zdravia a bezpečnosti výrobkov, ale jeho ustanovenia týkajúce sa povinností distribútorov predstavujú pravidlá upravujúce aj osobitné aspekty nekalých obchodných praktík. Konkrétne článok 6 ods. 1 a 3, ako aj článok 20 ods. 1 tohto nariadenia stanovujú rozsah povinností, ktoré majú distribútori v oblasti reklamy kozmetických výrobkov, a preto ich treba z tohto dôvodu považovať za osobitné pravidlo vo vzťahu k všeobecným pravidlám týkajúcim sa klamlivých obchodných praktík obsiahnutým v smernici 2005/29.

84. Zostáva teda určiť, či v súlade s článkom 3 ods. 4 smernice 2005/29 existuje medzi týmito ustanoveniami rozpor, na základe ktorého by malo mať prednosť nariadenie č. 1223/2009.

88. Takéto konštatovanie sa mi však nezdá dostatočné na systematické vylúčenie existencie rozporu medzi povinnosťami uloženými distribútorovi v súvislosti s reklamnými tvrdeniami týkajúcimi sa kozmetického výrobku na jednej strane na základe smernice 2005/29 a na druhej strane na základe nariadenia č. 1223/2009.

89. Podľa môjho názoru povinnosti uložené distribútorom v oblasti reklamy na jednej strane v nariadení č. 1223/2009 a na druhej strane v smernici 2005/29 zahŕňajú práve rozpor, ktorý nie je možné prekonať kombinovaným riešením, a ich súbežné uplatňovanie by viedlo k tomu, že článok 6 ods. 1 a 3 a článok 20 ods. 1 tohto nariadenia by boli zbavené potrebného účinku, ak distribútor konal v súlade s týmito poslednými uvedenými ustanoveniami.

90. Ako totiž vyplýva z mojej analýzy prvej prejudiciálnej otázky, nariadenie č. 1223/2009 presne vymedzuje povinnosti distribútorov v oblasti reklamy a stanovuje, že distribútori sú zodpovední za šírenie reklamy, ktorá je v rozpore s článkom 20 ods. 1 tohto nariadenia, len v situácii, keď sa domnievajú, alebo majú dôvod domnievať sa, že reklamné tvrdenia prevzaté od výrobcu nie sú v súlade s týmto nariadením.( 28 ) Normotvorca sa v tomto ohľade rozhodol obmedziť rozsah povinností distribútorov v tejto oblasti tým, že ich odlíšil od povinností výrobcov, ktorí sú v prvom rade zodpovední za porušenie článku 20 ods. 1 uvedeného nariadenia.

91. Ustanovenia smernice 2005/29 zase ukladajú distribútorom neobmedzený zákaz klamlivých reklám prevzatých od výrobcov.

92. Inak povedané, vzhľadom na odlišný rozsah povinností distribútorov stanovených v nariadení č. 1223/2009 a v smernici 2005/29 by sa praktika distribútora mohla v prípade súbežného uplatňovania tohto nariadenia a tejto smernice považovať za odporujúcu ustanoveniam tejto smernice, hoci by bola v súlade s ustanoveniami uvedeného nariadenia.

97. Článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/29 totiž zakazuje klamlivé správanie hospodárskych subjektov v oblasti reklamy, čo nevyhnutne zahŕňa praktiky uvedené v článku 20 ods. 1 nariadenia č. 1223/2009, ktorých dodržiavanie môže byť distribútor povinný overiť podľa článku 6 ods. 1 a 3 tohto nariadenia. Praktika distribútora, ktorá je v rozpore s článkom 6 ods. 1 a 3 tohto nariadenia, je podľa môjho názoru tiež v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice. Inými slovami, ako uviedla Komisia na pojednávaní, prevzatie reklamných tvrdení výrobcu distribútorom bez toho, aby ich overil, môže predstavovať porušenie ustanovení uvedeného nariadenia a zároveň ustanovení uvedenej smernice.

98. V takejto situácii podmienka týkajúca sa existencie rozporu medzi ustanoveniami smernice 2005/29 a ustanoveniami nariadenia č. 1223/2009 nie je splnená, v dôsledku čoho sa podľa môjho názoru môžu uplatňovať súbežne.

99. Tak je to aj v prípade, keď sa distribútor kozmetického výrobku dopúšťa praktiky, ktorá je v rozpore s ustanoveniami smernice 2005/29, ale na ktorú sa nevzťahuje nariadenie č. 1223/2009. Hoci je totiž nesporné, že toto nariadenie komplexne harmonizuje pravidlá platné v Únii týkajúce sa kozmetických výrobkov, rozsah tejto harmonizácie sa týka len správania hospodárskych subjektov, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie. Inými slovami, ustanovenia uvedeného nariadenia nie sú vyčerpávajúce, pokiaľ ide o povinnosti distribútorov, ktoré nepatria do jeho pôsobnosti a ktoré možno uložiť na základe iných nástrojov práva Únie.

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

distribútor, ktorý sprístupňuje kozmetický výrobok na trh pod názvom alebo ochrannou známkou výrobcu a bez toho, aby ho zmenil, je povinný overiť, či tento výrobok má funkcie, ktoré sú mu pripisované v reklamných tvrdeniach uvedených na reklamných letákoch tohto distribútora, hoci tieto tvrdenia boli uvedenému distribútorovi sprístupnené výrobcom výrobku, sú uvedené aj na obale výrobku a ako také ich ten istý distribútor preberá, ak sa z dôvodu konkrétnych okolností domnieva, alebo má dôvod domnievať sa, že nie sú v súlade s požiadavkami nariadenia č. 1223/2009, čo prináleží overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.

2. Článok 3 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“),

sa má vykladať v tom zmysle, že:

– bráni tomu, aby praktika distribútora, ktorý šíri reklamu na kozmetický výrobok prevzatú v nezmenenej podobe od výrobcu a ktorá je v súlade s článkom 6 ods. 1 a 3 a článkom 20 ods. 1 nariadenia č. 1223/2009, mohla byť kvalifikovaná ako „nekalá obchodná praktika“ v zmysle článku 5 ods. 1 a 4 písm. a), ako aj článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/29, a

– nebráni tomu, aby praktika distribútora, ktorý šíri reklamu na kozmetický výrobok prevzatú v nezmenenej podobe od výrobcu v rozpore s jeho povinnosťami vyplývajúcimi z článku 6 ods. 1 a 3 a článku 20 ods. 1 tohto nariadenia, mohla byť kvalifikovaná ako „nekalá obchodná praktika“ v zmysle článku 5 ods. 1 a 4 písm. a), ako aj článku 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice.

7 (C‑10/24, EU:C:2025:697).

8 V tejto veci išlo o určenie rozsahu povinností distribútora podľa článku 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/745 z 5. apríla 2017 o zdravotníckych pomôckach, zmene smernice 2001/83/ES, nariadenia (ES) č. 178/2002 a nariadenia (ES) č. 1223/2009 a o zrušení smerníc Rady 90/385/EHS a 93/42/EHS (Ú. v. EÚ L 117, 2017, s. 1), ktorý stanovuje, že „ak sa distribútor domnieva alebo má dôvod domnievať sa, že pomôcka nie je v zhode s požiadavkami tohto nariadenia, nesprístupní pomôcku na trhu“. Konkrétne išlo o to, či je distribútor povinný overiť, či sa má pomôcka, ktorú sprístupňuje na trh, považovať za zdravotnícku pomôcku, ak výrobca zaradil túto pomôcku do pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/42/ES zo 17. mája 2006 o strojových zariadeniach a o zmene a doplnení smernice 95/16/ES (Ú. v. EÚ L 157, 2006, s. 24), a nie do pôsobnosti nariadenia 2017/745.

9 Rozsudok zo 4. júna 2026, Dürr Dental (C‑10/24, EU:C:2026:443, bod 34).

10 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Spielmann vo veci Dürr Dental (C‑10/24, EU:C:2025:697, bod 53).

11 Pozri v tejto súvislosti body 61 a 62 nižšie.

12 Oznámenie Komisie (Ú. v. EÚ C 247, 2022, s. 1, ďalej len „Modrá príručka“).

19 Odôvodnenie 11 smernice 2005/29.

20 Rozsudok z 25. júla 2018, Dyson (C‑632/16, EU:C:2018:599, bod 30).

21 Rozsudok z 24. februára 2022, A a i. (Poistné zmluvy „unit‑linked“) (C‑143/20 a C‑213/20, EU:C:2022:118, bod 136).

22 Článok 3 ods. 4 smernice 2005/29.

23 Pozri analogicky rozsudok z 30. apríla 2026, Lidl Italia (Nekalé obchodné praktiky týkajúce sa potravín) (C‑301/25, ďalej len „rozsudok Lidl Italia“, EU:C:2026:357, bod 28).

24 Rozsudky Lidl Italia (bod 33) a z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia (C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, bod 60).