C-550/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 18. júna 2026( 1 )

Vec C ‑ 550/25 P

ABLV Bank AS, v likvidácii,

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

4. Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 2 až 15 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto:

– ABLV bola úverová inštitúcia so sídlom v Lotyšsku;

– dňa 13. februára 2018 United States Department of the Treasury (ministerstvo financií Spojených štátov amerických) prostredníctvom Financial Crimes Enforcement Network (sieť na boj proti finančným trestným činom, Spojené štáty; ďalej len „FinCEN“) oznámilo, že má v úmysle prijať opatrenie, ktorého cieľom je označiť spoločnosť ABLV za subjekt, v prípade ktorého existuje vysoké riziko prania špinavých peňazí. Na základe tohto oznámenia ABLV zaznamenala rozsiahly výber vkladov;

– dňa 23. februára 2018 ECB konštatovala, že ABLV zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 806/2014( 5 ). V ten istý deň Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) rozhodla, že neprijme program riešenia krízových situácií vo vzťahu k spoločnosti ABLV;

– dňa 11. júla 2018 ECB odňala spoločnosti ABLV licenciu;

– všetkým dokumentom, ktoré sa priamo alebo nepriamo týkajú spoločnosti Euroclear, pokiaľ ide o jej úlohu vo vzťahu k spoločnosti ABLV a/alebo jej luxemburskej dcérskej spoločnosti, vrátane, a to bez obmedzenia, akejkoľvek komunikácie medzi ECB a/alebo SRB a spoločnosťou Euroclear, ktorá sa priamo alebo nepriamo týka spoločnosti ABLV a/alebo jej luxemburskej dcérskej spoločnosti,

– akýmkoľvek iným dokumentom, ktoré sa priamo alebo nepriamo týkajú spoločnosti ABLV a/alebo jej luxemburskej dcérskej spoločnosti.

5. Dňa 8. augusta 2022 ECB informovala spoločnosť ABLV, že žiadosť o prístup bude spracovaná v dvoch častiach. Pokiaľ ide o druhú časť (ktorá zahŕňa dokumenty spomenuté v troch posledných zarážkach uvedených v predchádzajúcom bode), uviedla, že žiadosť o prístup nie je dostatočne presná v zmysle článku 6 ods. 1 rozhodnutia 2004/258. Z tohto dôvodu ECB v súlade s článkom 6 ods. 2 rozhodnutia 2004/258 vyzvala spoločnosť ABLV, aby uviedla konkrétne okruhy alebo témy, ktoré sú pre ňu relevantné, ako aj presné časové obdobie. ECB informovala spoločnosť ABLV, že vybavovanie druhej časti bolo pozastavené až do spresnenia rozsahu žiadosti o prístup.

6. Dňa 13. septembra 2022 ECB oznámila spoločnosti ABLV svoje pôvodné rozhodnutie( 6 ), pričom uviedla, že posledné tri zarážky žiadosti o prístup nie sú dostatočne presné, a vyzvala spoločnosť ABLV, aby uviedla konkrétne okruhy alebo témy, ktoré sú pre ňu relevantné, ako aj presné časové obdobie. V tom istom oznámení ECB najmä uviedla, že po preskúmaní prvých troch zarážok žiadosti o prístup identifikovala deväť relevantných dokumentov, ktoré sa týkajú prvých dvoch zarážok . Naproti tomu nebolo možné identifikovať nijaký dokument ECB, ktorý by zodpovedal tretej zarážke. Podľa ECB boli dva z relevantných dokumentov prístupné verejnosti a úplný alebo čiastočný prístup k ďalším siedmim dokumentom musel byť zamietnutý.( 7 )

– nesprávny odkaz na internetovú stránku FinCEN, pokiaľ ide o dokumenty č. 1 a 2,

– protiprávnosť zamietnutia prístupu k dokumentom č. 3 až 9,

– protiprávnosť zamietnutia prístupu k spisu,

– neoprávnené prerušenie konania o prístupe k dokumentom, pokiaľ ide o druhú časť.

11. Všeobecný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

III. Odvolanie a konanie na Súdnom dvore

14. ECB navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť spoločnosti ABLV povinnosť nahradiť trovy konania.

15. Na základe pokynu Súdneho dvora sa budem v týchto návrhoch zaoberať len tretím, siedmym, ôsmym a deviatym odvolacím dôvodom.

IV. Posúdenie

16. ECB tvrdí, že odvolanie je v celom rozsahu neprípustné, pričom túto námietku opakuje aj pri konkrétnom skúmaní každého z odvolacích dôvodov. Podľa jej názoru ABLV iba kritizuje posúdenie skutkového stavu, ktoré vykonal Všeobecný súd.

17. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody analyzované v týchto návrhoch, zastávam názor, že odvolateľka v podstate spochybňuje výklad práva, ktorý podal Všeobecný súd jednak pri identifikácii právnych predpisov uplatniteľných na daný prípad a jednak pri vymedzení rozsahu vlastnej právomoci.

18. V rozsahu, v akom ABLV napáda výklad alebo uplatnenie práva Únie, ktoré vykonal Všeobecný súd, právne otázky skúmané na prvom stupni sa môžu nanovo prejednať v rámci odvolania.

22. Článok 6 rozhodnutia 2004/258 stanovuje, že žiadosti o prístup k dokumentom ECB sa musia podať „spôsobom dostatočne presným na to, aby [ich] ECB mohla… identifikovať“ (odsek 1). V opačnom prípade „ECB požiada žiadateľa, aby žiadosť spresnil[,] a žiadateľovi pri tom pomôže“ (odsek 2).

23. V týchto oboch odsekoch článku 6 rozhodnutia 2004/258 je v podstate doslovne prebratý článok 6 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) č. 1049/2001( 8 ). Na rozdiel od toho, čo platí pre výnimky z práva na prístup k dokumentom, požiadavka „dostatočnej presnosti“ žiadostí o prístup sa rovnako uplatňuje v prípade nariadenia č. 1049/2001 a rozhodnutia 2004/258.

24. Súdny dvor v súvislosti s prístupom k dokumentom ECB konštatoval nižšie uvedené:

– „… ECB sa rozhodnutím 2004/258 rozhodla priznať právo na prístup k týmto dokumentom za podmienok a obmedzení stanovených týmto rozhodnutím. Samotné rozhodnutie má teda za cieľ zachovať toto právo na prístup s prihliadnutím na osobitnú povahu tejto inštitúcie, ktorá v súlade s článkom 130 ZFEÚ musí mať možnosť účinne sledovať ciele svojho poslania prostredníctvom nezávislého výkonu osobitných právomocí, ktorými na tieto účely disponuje na základe Zmluvy a štatútu ESCB“;( 9 )

– „okrem toho treba pripomenúť, že právny rámec týkajúci sa prístupu k dokumentom ECB stanovený Zmluvami sa podľa článku 15 ods. 3 štvrtého pododseku ZFEÚ líši podľa toho, či ECB vykonáva, alebo nevykonáva administratívne úlohy. Aj keby sa pravidlá týkajúce sa prístupu k dokumentom inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje tento pododsek, mali prijať v súlade s nariadením č. 1049/2001, dokument, akým je sporný dokument…, nemožno považovať za dokument, ktorý sa týka výkonu administratívnych úloh ECB“;( 10 )

29. Spôsob, akým ABLV kritizuje Všeobecný súd, je najmä dôrazný. AVBL konkrétne uvádza, že „Všeobecný súd neuviedol nijaký dôvod ani právny argument týkajúci sa toho, ako údajná všeobecná formulácia spôsobila, že žiadosť bola nepresná“.( 19 ) Navyše tvrdí, že „Všeobecný súd sa neopiera o nijaký právny dôvod ani sa nepokúša uplatniť nijaké právne kritérium… [v súvislosti so záverom], že rozsah žiadosti bráni inštitúcii v identifikácii vyžiadaných dokumentov“.( 20 )

30. Zo znenia bodov 170 až 182 napadnutého rozsudku však vyplýva, že také závažné výhrady sú nepodložené.

31. Všeobecný súd konštatoval, že „vzhľadom na to, že ECB sa domnievala, že posledné tri zarážky žiadosti o prístup nespĺňajú podmienky stanovené v článku 6 ods. 1 rozhodnutia 2004/258, treba v prvom kroku preskúmať, či táto časť žiadosti o prístup bola dostatočne presná v zmysle článku 6 ods. 1 uvedeného rozhodnutia, a v druhom kroku, či si ECB splnila svoju povinnosť poskytnúť pomoc uvedenú v článku 6 ods. 2 toho istého rozhodnutia“.( 21 )

32. Všeobecný súd následne citoval obsah posledných troch zarážok tejto žiadosti( 22 ) a dospel k záveru, že „vzhľadom na všeobecnú formuláciu posledných troch zarážok žiadosti o prístup mohla ECB legitímne žiadať objasnenie týkajúce sa týchto kategórií dokumentov… [a] vzhľadom na [ich] znenie… a najmä vzhľadom na neexistenciu presne vymedzeného časového obdobia nebolo možné zistiť, či sa táto časť žiadosti týkala dokumentov súvisiacich s oznámením FinCEN alebo s inými otázkami dohľadu“.( 23 )

33. Prináleží Všeobecnému súdu rozhodnúť, či bola formulácia žiadosti skutočne taká široká, že nespĺňala požiadavku presnosti stanovenú v článku 6 ods. 1 rozhodnutia 2004/258. Zistenie a posúdenie skutočností, ktoré sú predmetom sporu, ako aj hodnotenie dôkazov je vo výlučnej právomoci Všeobecného súdu. S výnimkou prípadu skreslenia,( 24 ) ktoré existuje len „najmä vtedy, keď Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia dôkazných prostriedkov“,( 25 ) musí Súdny dvor v odvolacom konaní rešpektovať uvedené posúdenia.

– vo všetkých troch prípadoch sa žiadosť týka „všetkých dokumentov“, ktoré sa „priamo alebo nepriamo“ týkajú buď „úkonov alebo opomenutí“ rôznych inštitúcií, „alebo akéhokoľvek iného orgánu“, alebo „žalobkyne a/alebo jej luxemburskej dcérskej spoločnosti“,

– žiadosť je sformulovaná tak, že zahŕňa „bez obmedzenia… ak[ú]koľvek komunikáci[u]“ medzi ECB a/alebo dvoma subjektmi, ktorá sa priamo alebo nepriamo týka spoločnosti ABLV a/alebo jej luxemburskej dcérskej spoločnosti,

– vyžiadaná dokumentácia je identifikovaná ako dokumentácia, ktorá bola predložená (alebo v prípade opomenutí nebola predložená) „v nadväznosti na oznámenie FinCEN alebo pred oznámením FinCEN“.

37. Opakujem, že posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa nepresnosti tak široko sformulovanej žiadosti nemožno považovať za neprimerané. Samozrejme, možno ho spochybniť, ako to robí ABLV, ale len tak, že sa navrhne nové posúdenie skutkového stavu, ktoré v odvolacom konaní nemožno vykonať.

38. Okrem toho posúdenie, ktoré ABLV teraz (neoprávnene) napáda v odvolacom konaní, by mohlo byť iné, ak by ABLV vyhovela žiadosti o objasnenie, ktorú jej zaslala ECB na základe svojej povinnosti poskytnúť pomoc.

39. ECB v súlade s článkom 6 ods. 2 rozhodnutia 2004/258 dvakrát vyzvala spoločnosť ABLV, aby uviedla konkrétne témy, ktoré sú pre ňu relevantné, a tiež obmedzila svoju žiadosť na presné časové obdobie. ( 27 )

45. V rámci siedmeho odvolacieho dôvodu ABLV vytýka Všeobecnému súdu dve nesprávne právne posúdenia:

– po prvé z dôvodu, že konštatoval, že povinnosti ECB zachovávať dôvernosť môžu byť založené na článku 27 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 1024/2013( 30 ) a na článku 53 ods. 1 smernice 2013/36/EÚ( 31 ),

– po druhé z dôvodu, že priznal ECB „širokú mieru voľnej úvahy“, pokiaľ ide o kritériá stanovené v rozsudku z 19. júna 2018, Baumeister( 32 ).

46. V rámci ôsmeho odvolacieho dôvodu ABLV vytýka Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie spočívajúce v nesprávnom uplatnení kritérií stanovených v rozsudku Baumeister pri posudzovaní dôvernej povahy dokumentov č. 3, 4 a 9.

1. Tvrdenia účastníkov konania

47. V prvej časti siedmeho odvolacieho dôvodu ABLV tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil zásadu, že smernice samy osebe nemôžu ukladať povinnosti jednotlivcom. ECB sa teda nemôže priamo odvolávať na povinnosti stanovené v smernici 2013/36.

a) Povinnosť ECB zachovávať dôvernosť

53. Všeobecný súd vychádza z predpokladu, že dokumenty č. 3, 4 a 9 zodpovedajú výmenám informácií medzi ECB a dohliadaným subjektom (ABLV) na jednej strane alebo európskym orgánom pre riešenie krízových situácií (SRB) na druhej strane v rámci osobitného postupu dohľadu týkajúceho sa spoločnosti ABLV po oznámení FinCEN.

54. Všeobecný súd z tohto predpokladu vyvodzuje, že na uvedené dokumenty sa uplatňuje článok 27 nariadenia č. 1024/2013 a článok 53 smernice 2013/36, ktoré sa týkajú služobného tajomstva a výmeny informácií pri výkone funkcií dohľadu.( 33 )

55. Na podporu tohto záveru sa v napadnutom rozsudku uvádza článok 4 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2004/258, podľa ktorého „ECB odmietne prístup k dokumentu v prípade, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana… dôvernosti informácií, ktorá je predmetom ochrany podľa práva Únie“. Všeobecný súd sa teda odvoláva na ustanovenia práva Únie uplatniteľné na kontext, v ktorom boli vypracované dokumenty, o sprístupnenie ktorých sa žiada.( 34 )

56. Inak povedané, podľa Všeobecného súdu článok 4 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2004/258 vytvára súvislosť medzi režimom prístupu verejnosti k dokumentom ECB a režimami služobného tajomstva, ktoré sa vzťahujú na ECB a na jej personál (a prípadne vnútroštátne orgány) podľa práva Únie, s cieľom zabezpečiť, aby ECB dodržiavala svoje povinnosti týkajúce sa služobného tajomstva.( 35 )

57. V konečnom dôsledku Všeobecný súd uplatnil článok 4 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2004/258, ktorý z dôvodu, že odkazuje na ustanovenia práva Únie, ktoré chránia dôvernosť dokumentov, priamo vedie k článku 27 nariadenia č. 1024/2013 a prípadne k článku 53 smernice 2013/36.

62. Je pravda, že táto judikatúra, ktorej zásady (ale nie jej uplatnenie na prejednávaný prípad) ABLV nespochybňuje, bola sformulovaná pri výklade článku 54 ods. 1 smernice 2004/39/ES( 38 ). Túto judikatúru však možno uplatniť aj na dôverné informácie v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2004/258.

63. Subsidiárne súhlasím s ECB v tom, že aj keby odkaz na nariadenie č. 1024/2013 a na smernicu 2013/36 bol nesprávny (čo nie je tak), Všeobecný súd vyložil článok 4 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2004/258 v súlade s judikatúrou, ktorú bola sformulovaná v súvislosti s ochranou dôvernosti v oblasti dohľadu na finančnými trhmi, a preto ju možno analogicky uplatniť na prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami.

b) Miera voľnej úvahy ECB a jej súdne preskúmanie

64. ABLV sa domnieva, že Všeobecný súd priznal ECB nadmernú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o kritériá stanovené v rozsudku Baumeister. Všeobecný súd pri posudzovaní, či zverejnenie určitých dokumentov narúša ochranu riadneho fungovania systému prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, uznal všeobecné (a podľa názoru spoločnosti ABLV nepodložené) tvrdenia ECB.

65. Všeobecný súd v súvislosti s touto otázkou konštatoval nižšie uvedené:( 39 )

– ECB má širokú mieru voľnej úvahy pri určovaní, či by verejný záujem týkajúci sa ochrany dokumentov určených na jej interné použitie alebo na výmenu názorov medzi ňou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi mohol byť dotknutý zverejnením informácií obsiahnutých v sporných dokumentoch,

c) Preskúmanie Všeobecného súdu týkajúce sa posúdenia dôvernej povahy dokumentov č. 3, 4 a 9 zo strany ECB

71. ABLV jednoznačne tvrdí, že Všeobecný súd „nesprávne uplatnil kritériá stanovené v rozsudku… Baumeister“ a že ECB „[ich] nepodporila … konkrétnymi dôkazmi, pokiaľ ide o dokumenty č. 3, 4 a 9; naopak sa opierala o všeobecné predpoklady týkajúce sa ujmy spôsobenej vzťahom týkajúcim sa dohľadu bez toho, aby ich primerane odôvodnil“.( 41 )

72. V bodoch 81 až 89 napadnutého rozsudku, ktoré ABLV označuje ako body, v ktorých došlo k údajnému nesprávnemu právnemu posúdeniu, Všeobecný súd preskúmal, či ECB správne konštatovala, že dokumenty č. 3, 4 a 9 sú dôverné.

73. Všeobecný súd konštatoval, že „je potrebné overiť po prvé, či tieto dokumenty nemajú verejnú povahu, a po druhé, či by ich sprístupnenie mohlo poškodiť záujmy fyzickej či právnickej osoby, ktorá ich poskytla, alebo tretej osoby, alebo dokonca riadne fungovanie systému prudenciálneho dohľadu“.( 42 ) Všeobecný súd týmto konštatovaním správne označil kritériá stanovené v rozsudku Baumeister.( 43 )

74. Všeobecný súd navyše pripomenul, že „podľa judikatúry inštitúcia Únie môže pri budúcich zásahoch vychádzať z hypotetického správania trhových subjektov a z účinkov takéhoto správania…, takže ECB [môže] oprávnene vychádzať z rizika, že sprístupnenie [spôsobí] stratu dôvery medzi ECB a subjektmi, ktoré si s ňou v rámci mechanizmu prudenciálneho dohľadu vymieňajú informácie a analýzy…“.( 44 ) Z vyššie uvedeného vyvodil, že tvrdenia spoločnosti ABLV uvedené v tejto súvislosti nemôžu obstáť.

– pripomenul, že „ECB v spornom rozhodnutí uviedla, že oznámenie dokumentov č. 3 a 4 externými konzultantmi žalobkyne bolo založené na predpoklade, že zostanú dôverné. Podľa ECB by sprístupnenie týchto dokumentov mohlo ovplyvniť záujmy týchto konzultantov. Dokument č. 9 tiež obsahuje prudenciálne analýzy“;( 47 )

– následne uviedol tvrdenia ECB v neprospech sprístupnenia dokumentov č. 3, 4 a 9, a to že toto sprístupnenie by „ohrozilo… záujem ECB na získaní pravdivých, objektívnych a úplných prudenciálnych posúdení. ECB sa domnieva, že sprístupnenie by jej zabránilo v získaní účinných externých posúdení, ktoré sú nezávislé od akéhokoľvek potenciálneho vonkajšieho tlaku súvisiaceho s rizikom nesprávneho výkladu alebo vyslania nesprávneho signálu. Podľa ECB by sprístupnenie preto poškodilo riadne fungovanie systému prudenciálneho dohľadu ako celku“;( 48 )

– napokon sa neobmedzil na automatické prevzatie tohto posúdenia ECB, ale po jeho porovnaní s tvrdeniami, ktoré a contrario uviedla ABLV, dospel k záveru, že „žalobkyni sa nepodarilo vyvrátiť záver ECB, že sprístupnenie dokumentov č. 3, 4 a 9 mohlo narušiť vzájomnú dôveru medzi ECB na jednej strane a subjektmi podliehajúcimi dohľadu a SRB na druhej strane, ktorá je nevyhnutná pre riadne fungovanie systému prudenciálneho dohľadu“.( 49 )

79. ABLV sa pokúsila spochybniť odôvodnenie ECB, pričom tvrdila „v podstate, že riziko pre riadne fungovanie systému monitorovania [je] neopodstatnené, keďže už [bolo] predmetom negatívnych verejných vyhlásení ECB a SRB [a] ECB neposkytla žiadne konkrétne dôkazy o tom, že skutočne dôjde k uvádzanej strate dôvery“.( 50 )

85. V rámci svojho deviateho odvolacieho dôvodu ABLV namieta, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 4 ods. 4 rozhodnutia 2004/258.

86. Vytýkané nesprávne posúdenie spočíva v podstate v uznaní, že ECB nebola povinná poradiť sa so spoločnosťou ABLV alebo s SRB o možnosti sprístupniť dokumenty č. 3, 4 a 9 (body 90 až 93 napadnutého rozsudku) ani poradiť sa s dotknutými tretími osobami o tom, či je opodstatnené sprístupnenie dokumentov č. 7 a 8 (body 132 až 138 napadnutého rozsudku).

1. Tvrdenia účastníkov konania

87. ABLV sa vo svojej argumentácii týkajúcej sa deviateho odvolacieho dôvodu (bod 61 jej odvolania) odvoláva výlučne na dokumenty č. 3, 4 až 9, a nie na dokumenty č. 7 a 8.

88. Pokiaľ ide o dokumenty č. 3, 4 a 9, ABLV tvrdí, že pochádzali od iných inštitúcií a orgánov alebo boli vypracované v spolupráci s nimi, a preto podľa článku 4 ods. 4 rozhodnutia 2004/258 ich zverejnenie bolo možné odmietnuť len vtedy, ak by ECB poskytla jasné odôvodnenie, čo sa nestalo. Všeobecný súd podľa spoločnosti ABLV nepreskúmal, či boli splnené požadované podmienky na zabránenie prístupu k týmto dokumentom.

89. ECB v podstate tvrdí, že napadnutý rozsudok je v súlade s článkom 4 ods. 4 rozhodnutia 2004/258.

95. V druhom rade (hoci Všeobecný súd to nezohľadnil)( 59 ) tvrdenie, že ECB sa mala poradiť so samotnou spoločnosťou ABLV pred tým, ako vyhovela jej žiadosti o prístup, je irelevantné; jednoducho preto, lebo ABLV nebola treťou osobou v zmysle článku 4 ods. 4 rozhodnutia 2004/258.( 60 )

96. V poslednom rade SRB (pokiaľ ide o dokument č. 9) a externí konzultanti (pokiaľ ide o dokumenty č. 3 a 4) boli tretími osobami v zmysle uvedeného ustanovenia. Existovala v zásade povinnosť poradiť sa s nimi s cieľom určiť, či sa uplatní niektorá z výnimiek stanovených v článku 4 rozhodnutia 2004/258, okrem prípadu, keď sa dokumenty jednoznačne nemajú zverejniť.

97. Ako som už uviedol, Všeobecný súd konštatoval, že „vzhľadom na povahu a obsah dokumentov č. 3, 4 a 9“ sa tieto dokumenty nemajú zverejniť.( 61 ) Vyššie som konštatoval, že e‑maily medzi ECB a SRB, ktoré obsahujú informácie týkajúce sa dohľadu nad úverovými inštitúciami, nie sú verejne dostupné a že informácie obsiahnuté v správach konzultantov tiež neboli verejné.( 62 )

98. Je pravda, že Všeobecný súd mohol rozšíriť svoje odôvodnenie týkajúce sa tejto konkrétnej okolnosti a zopakovať dôvody, pre ktoré zamietol prístup k dokumentom z dôvodu, že sú chránené povinnosťou zachovávať dôvernosť a ich zverejnenie by mohlo byť škodlivé. Na tieto dôvody, ktoré súvisia s informáciami získanými v rámci dohľadu nad úverovými inštitúciami, ktorý prináleží SRB, alebo poskytnutými konzultantmi, ktorých záujmy by mohli byť dotknuté, som poukázal v rámci návrhu na zamietnutie siedmeho a ôsmeho odvolacieho dôvodu.

2 Rozhodnutie Európskej centrálnej banky zo 4. marca 2004 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskej centrálnej banky (Ú. v. EÚ L 80, 2004, s. 42; Mim. vyd. 01/005, s. 51), zmenené rozhodnutím Európskej centrálnej banky (EÚ) 2015/529 z 21. januára 2015 (Ú. v. EÚ L 84, 2015, s. 64) (ďalej len „rozhodnutie 2004/258“).

3 Rozhodnutie LS/CL/2022/261 (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

4 Vec T‑100/23 (EU:T:2025:564, ďalej len „napadnutý rozsudok“).

5 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1).

6 Rozhodnutie prijaté s označením LS/PS/2022/48.

7 Deviatimi dokumentmi, ktoré identifikovala ECB, sú:

– e‑mailová komunikácia medzi KFKT a ECB týkajúca sa opatrenia, ktoré prijala FinCEN v súvislosti so spoločnosťou ABLV, z 13. februára 2018 (dokument č. 7);

– e‑mailová komunikácia medzi ECB a KFKT týkajúca sa opatrenia, ktoré prijala FinCEN v súvislosti so spoločnosťou ABLV, z 13. februára 2018 (dokument č. 8);

– e‑mailová komunikácia medzi ECB a SRB po oznámení FinCEN z 15. februára 2018 (dokument č. 9).

8 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

9 Rozsudok zo 17. decembra 2020, De Masi a Varoufakis/ECB (C‑342/19 P, EU:C:2020:1035; ďalej len „rozsudok De Masi a Varoufakis/ECB“, bod 76).

10 Rozsudok De Masi a Varoufakis/ECB, bod 77.

17 Body 2 a 3 odvolania.

18 Bod 33 odvolania.

19 Bod 34 odvolania.

20 Bod 36 odvolania.

21 Bod 170 napadnutého rozsudku.

22 Bod 173 napadnutého rozsudku.

29 Bod 181 napadnutého rozsudku.

30 Nariadenie Rady z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63).

31 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338).

32 Vec C‑15/16 (EU:C:2018:464, ďalej len „rozsudok Baumeister“).

33 Bod 80 napadnutého rozsudku.

34 Bod 80 napadnutého rozsudku.

40 Tento záver potvrdzuje samotné znenie bodov 107 až 131 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú preskúmania sprístupnenia dokumentov č. 5 až 8.

41 Bod 58 odvolania, v ktorom sa ďalej uvádza, že Všeobecný súd „sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uznal tieto nepodložené tvrdenia bez toho, aby preskúmal, či predmetné dokumenty skutočne obsahujú informácie, ktoré spĺňajú každé z kritérií stanovených v rozsudku Baumeister“.

42 Bod 81 napadnutého rozsudku.

43 Rozsudok Baumeister, bod 46: kvalifikácia „dôverný[ch] informác[ií], na ktoré sa teda vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo…, sa vzťahuje na informácie, ktoré majú k dispozícii príslušné orgány a ktoré jednak nemajú verejnú povahu a jednak ich sprístupnenie by mohlo poškodiť záujmy fyzickej či právnickej osoby, ktorá ich poskytla, alebo tretej osoby, alebo aj riadne fungovanie systému monitorovania“.

44 Bod 86 napadnutého rozsudku.

45 Bod 82 napadnutého rozsudku.

52 Bod 86 napadnutého rozsudku.

53 Bod 58 odvolania.

54 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Vo väčšine jazykových verzií, ktoré som preštudoval, sa používa rovnaké prídavné meno: „clair“ vo francúzštine, „clear“ v angličtine, „chiaro“ v taliančine, „klar“ v nemčine a „claro“ v portugalčine. V španielskej verzii bol použitý výraz „notorio“, ktorý pridáva ďalší stupeň istoty.

55 Bod 92 napadnutého rozsudku.

56 Bod 134 napadnutého rozsudku.

57 Táto výhrada je obsiahnutá v bode 61 odvolania.