C-706/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 11. júna 2026( 1 )

Spojené veci C ‑ 706/25 a C ‑ 707/25 [Comeri a Sidilli] ( i )

Questura di Roma

I. Úvod

1. Prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania( 2 ) boli podané v kontexte dvojstrannej medzinárodnej dohody uzavretej Talianskou republikou, konkrétne Protokolu uzavretého medzi vládou Talianskej republiky a Radou ministrov Albánskej republiky o posilnení spolupráce v oblasti migrácie, podpísaného v Ríme 6. novembra 2023 (ďalej len „protokol medzi Talianskom a Albánskom“), ratifikovaného zákonom č. 14/2024( 3 ). Týmto protokolom sa Albánska republika zaviazala povoliť Talianskej republike využívať určité oblasti nachádzajúce sa na albánskom území( 4 ) (ďalej len „dotknuté oblasti“) na vybudovanie zariadení určených na riadenie migračných tokov smerom dovnútra a von z krajiny tým, že sa tam prevážajú najmä štátni príslušníci tretích krajín, ktorí boli zaistení.

2. Prejednávané veci sa týkajú dvoch marockých štátnych príslušníkov, SG a JA (ďalej len „dotknuté osoby“), voči ktorým bolo pôvodne prijaté rozhodnutie o odsune z talianskeho územia podľa smernice 2008/115/ES( 5 ). Tieto osoby, ktoré zostali zaistené na tomto základe, boli talianskymi orgánmi presunuté do dotknutých oblastí, kde podali žiadosti o medzinárodnú ochranu. Questore di Roma (policajný riaditeľ v Ríme, Taliansko) nariadil ich zaistenie v dotknutých oblastiach. Na Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, bol podaný návrh na potvrdenie týchto príkazov na zaistenie.

3. Protokol medzi Talianskom a Albánskom môže mať vplyv na spoločné pravidlá v oblasti azylu, najmä vzhľadom na predpokladaný vývoj týchto pravidiel, ktorý predstavuje v blízkej budúcnosti očakávané nadobudnutie účinnosti nového paktu( 6 ) o migrácii a azyle( 7 ), ktorý sa však neuplatňuje ratione temporis v konaniach vo veci samej.

6. Článok 3 ods. 1 a 2 smernice 2013/32, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, je formulovaný takto:

„1. Táto smernica sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členských štátov vrátane hraníc, teritoriálnych vôd a tranzitných priestorov, a na odňatie medzinárodnej ochrany.

2. Táto smernica sa neuplatňuje na žiadosti o diplomatický alebo územný azyl predložené zastupiteľstvám členských štátov.“

7. Článok 12 tejto smernice, nazvaný „Záruky pre žiadateľov“, v odseku 1 písm. b) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby všetci žiadatelia mali vždy, keď je to potrebné, služby tlmočníka, aby mohli predložiť svoje tvrdenia príslušným orgánom.

8. Článok 22 ods. 1 smernice 2013/32 s názvom „Právo na právnu pomoc a zastúpenie vo všetkých fázach konania“ stanovuje:

„Žiadateľom sa poskytne možnosť poradiť sa na ich vlastné náklady vo všetkých fázach konania, a to aj po vydaní zamietavého rozhodnutia, účinným spôsobom o veciach súvisiacich s ich žiadosťou o medzinárodnú ochranu s právnym zástupcom alebo iným poradcom, ktorého ako takého pripúšťa alebo povoľuje vnútroštátne právo.“

„1. Táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré podali žiadosť o medzinárodnú ochranu na územní členského štátu vrátane hraníc, teritoriálnych vôd alebo tranzitného priestoru, pokiaľ sú oprávnení zdržiavať sa na tomto území ako žiadatelia, ako aj na rodinných príslušníkov, ak sa na nich vzťahuje takáto žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa vnútroštátneho práva.

2. Táto smernica sa nevzťahuje na prípady žiadostí o diplomatický alebo územný azyl, ktoré sú podané na zastupiteľstvách členských štátov.“

12. Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Zaistenie“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so [smernicou 2013/32].

2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.

3. Žiadateľa možno zaistiť iba:

2. Zaistenie žiadateľov nariaďujú písomne súdne alebo správne orgány. V príkaze na zaistenie sa uvedú dôvody týkajúce sa skutkového, ako aj právneho stavu, na ktorých je zaistenie založené.

3. Ak je zaistenie nariadené správnymi orgánmi, členské štáty zabezpečia urýchlené súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré sa vykoná z úradnej moci a/alebo na žiadosť žiadateľa. Ak sa preskúmanie vykonáva z úradnej moci, rozhodne sa o ňom čo najskôr po zaistení. V prípade preskúmania na žiadosť žiadateľa sa o ňom rozhodne čo najskôr po začatí príslušného konania. Na tento účel členské štáty určia vo vnútroštátnom práve lehotu, v akej sa súdne preskúmanie z úradnej moci a/alebo súdne preskúmanie na žiadosť žiadateľa majú vykonať.

Dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné.

4. Zaisteným žiadateľom sa bezodkladne písomne, v jazyku, ktorému žiadatelia rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú, oznámia dôvody zaistenia a postupy stanovené vo vnútroštátnom práve pre podanie opravného prostriedku proti príkazu na zaistenie, ako aj možnosť žiadať o bezplatnú právnu pomoc a zastupovanie.

…

6. V prípade súdneho preskúmania príkazu na zaistenie, ktoré sa stanovuje v odseku 3, členské štáty žiadateľom zabezpečia prístup k bezplatnej právnej pomoci a zastupovaniu. To zahŕňa prinajmenšom prípravu požadovaných procesných dokumentov a účasť na pojednávaní pred súdnymi orgánmi v mene žiadateľa

17. Článok 3 ods. 1 tohto protokolu uvádza, že „albánska strana priznáva talianskej strane právo na využívanie oblastí podľa kritérií stanovených v tomto protokole“.

18. Podľa článku 4 ods. 1 až 4 a článku 4 ods. 8 uvedeného protokolu:

„1. Talianska strana môže v oblastiach vybudovať zariadenia uvedené v Prílohe 1. Zmluvné strany sa dohodli, že celkový počet migrantov nachádzajúcich sa súčasne na albánskom území podľa tohto protokolu nesmie presiahnuť 3 000 (tritisíc).

2. Zariadenia uvedené v odseku 1 spravujú príslušné orgány talianskej strany v súlade s príslušnými talianskymi a európskymi právnymi predpismi. Spory, ktoré môžu vzniknúť medzi uvedenými orgánmi a migrantmi prijatými do uvedených zariadení, patria výlučne do talianskej jurisdikcie.

3. Príslušné albánske orgány povolia vstup a pobyt migrantov prijatých do zariadení uvedených v odseku 1 na albánskom území len na účely výkonu konaní na hraniciach alebo konaní o návrate podľa talianskych a európskych právnych predpisov a na čas nevyhnutne potrebný na tieto konania. V prípade, ak zanikne dôvod pobytu v zariadeniach z akéhokoľvek dôvodu, talianska strana okamžite premiestni migrantov mimo albánskeho územia. Presuny do a z predmetných zariadení zabezpečujú príslušné talianske orgány.

4. Vstup migrantov do albánskych teritoriálnych vôd a na územie Albánskej republiky sa uskutočňuje výlučne prostriedkami príslušných talianskych orgánov. Po príchode na albánske územie príslušné orgány každej strany postupujú samostatne pri plní povinností stanovených príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a v súlade s týmto protokolom.

5. Príslušné talianske orgány prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby migranti zostali vo vnútri oblastí, a zabezpečia, aby sa bez povolenia nemohli dostať na územie Albánskej republiky, ani počas správnych konaní, ani po ich ukončení, a to bez ohľadu na výsledok.

6. Ak migranti opustia oblasti bez povolenia, albánske orgány ich tam vrátia. Náklady spojené s vykonávaním tohto odseku znáša talianska strana v súlade s článkom 10 ods. 1 tohto protokolu.“

20. Článok 9 ods. 1 a 2 tohto protokolu stanovuje:

„1. Doba pobytu migrantov na území Albánskej republiky pri vykonávaní tohto protokolu nesmie presiahnuť maximálnu dobu zaistenia povolenú platnými talianskymi právnymi predpismi. Po ukončení konaní vykonaných v súlade s talianskymi právnymi predpismi zabezpečia talianske orgány odsun migrantov z albánskeho územia. Náklady súvisiace s týmito konaniami znáša v plnom rozsahu talianska strana v súlade s ustanoveniami tohto protokolu.

2. Na zaručenie práva na obhajobu zmluvné strany povoľujú vstup do zariadení uvedených v tomto protokole advokátom, ich asistentom, ako aj medzinárodným organizáciám a agentúram… Únie, ktoré poskytujú žiadateľom o medzinárodnú ochranu poradenstvo alebo pomoc, a to v medziach stanovených príslušnými talianskymi, európskymi a albánskymi právnymi predpismi.“

21. Článok 13 ods. 2 protokolu medzi Talianskom a Albánskom stanovuje:

4. Cudzí štátny príslušník, ktorý bol premiestnený do zariadenia uvedeného v bode B prílohy 1 protokolu, tam podľa článku 6 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 142 z 18. augusta 2015 zostane, ak existuje odôvodnené podozrenie, že žiadosť o medzinárodnú ochranu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o vrátení, vyhostení alebo odsune.“

23. Podľa článku 4 ods. 1, 3 a 5 tohto zákona:

„1. Na migrantov uvedených v článku 1 ods. 1 písm. d) protokolu sa vzťahujú v rozsahu, v akom sú tieto ustanovenia zlučiteľné, legislatívny dekrét č. 286 z 25. júla 1998, legislatívny dekrét č. 251 z 19. novembra 2007, legislatívny dekrét č. 25 z 28. januára 2008, legislatívny dekrét č. 142 z 18. augusta 2015 a talianske a európske právne predpisy upravujúce podmienky a konania týkajúce sa prijímania a pobytu cudzincov na vnútroštátnom území. Konania upravené v ustanoveniach uvedených v prvej vete zostávajú v talianskej jurisdikcii a výlučnú miestnu príslušnosť má Corte d’appello [odvolací súd]…

…

3. Taliansky zodpovedný pracovník uvedený v článku 5 ods. 1 prijíma opatrenia potrebné na zabezpečenie včasného a úplného výkonu práva na obhajobu cudzinca, na ktorého sa vzťahujú konania uvedené v odseku 1 tohto článku. Na účely odosielania a prijímania dokumentov potrebných na výkon práva na obhajobu sa používa certifikovaná emailová adresa alebo akákoľvek iná kvalifikovaná elektronická doporučená doručovacia služba, poskytnutá k dispozícii uvedeným pracovníkom. Právo na konzultáciu s advokátom sa uplatňuje pomocou audiovizuálnych prostriedkov komunikácie, ktoré zabezpečujú jej dôvernosť, a to prostredníctvom diaľkového spojenia medzi miestom, kde sa nachádza cudzinec, a miestom, kde sa nachádza jeho advokát.

3. Okrem prípadov uvedených v odseku 2 žiadateľ, ktorý sa nachádza v zariadení uvedenom v článku 14 legislatívneho dekrétu č. 286 z 25. júla 1998, kde čaká na vykonanie rozhodnutia o vrátení, vyhostení alebo odsune v zmysle článkov 10, 13 a 14 uvedeného legislatívneho dekrétu, zostáva v zariadení, ak existuje dôvodné podozrenie, že žiadosť bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie vrátenia, vyhostenia alebo odsunu. Ustanovenie prvej vety sa uplatňuje aj v prípade, keď sa zariadenie nachádza v hraničnom alebo tranzitnom priestore v zmysle článku 28a ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 25 z 28. januára 2008.

…

5. Príkaz, ktorým policajný riaditeľ nariadi zaistenie alebo predĺženie zaistenia, sa prijíma písomne, obsahuje odôvodnenie, a uvádza sa v ňom, že žiadateľ má právo podať vyjadrenie alebo pripomienky osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Príkaz sa bezodkladne, a v každom prípade do 48 hodín od jeho prijatia, odovzdá odvolaciemu súdu…“

III. Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky

25. Dotknuté osoby vstúpili na talianske územie 22. novembra 2024 (SG) a 1. januára 2008 (JA).

26. Dňa 28. augusta 2025 vydal Prefetto di Biella (prefekt – vedúci úradu štátnej správy v provincii Biella, Taliansko) príkaz na vyhostenie proti JA, zatiaľ čo Prefetto di Imperia (prefekt – vedúci úradu štátnej správy v provincii Imperia, Taliansko) vydal 20. septembra 2025 príkaz na vyhostenie proti SG.

30. V ten istý deň policajný riaditeľ v Ríme zaslal predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu žiadosť o potvrdenie príkazov na zaistenie. Podľa vnútroštátneho súdu odvolací súd musí rozhodnúť do 48 hodín, inak opatrenie, ktorým sa obmedzuje osobná sloboda, stratí účinnosť.( 12 )

31. Predkladajúci vnútroštátny súd má v prvom rade pochybnosti o právomoci Talianskej republiky na uzavretie protokolu medzi Talianskom a Albánskom, vzhľadom na ustanovenia článku 4 ods. 3 ZEÚ, článku 3 ods. 2 ZFEÚ a článku 216 ods. 1 ZFEÚ. Tento vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta na možnosť zaistiť žiadateľov o medzinárodnú ochranu v zariadeniach zriadených na albánskom území v prípade, ak Talianska republika nemá právomoc na uzavretie protokolu medzi Talianskom a Albánskom.

32. V druhom rade a subsidiárne predkladajúci vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti režimu presunu štátnych príslušníkov tretej krajiny, vrátane žiadateľov o medzinárodnú ochranu, do oblastí nachádzajúcich sa mimo územia Únie, s právnym režimom zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu stanoveným právom Únie, ako aj s výkonom práva zaistenej osoby na obhajobu a na návštevu, ako aj práva na zdravie.

33. Za týchto okolností Corte di Appello di Roma (Odvolací súd Rím) rozhodol prerušiť konania a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktorých znenie je v oboch veciach rovnaké:

„1. Bránia článok 4 ods. 3 ZEÚ, článok 3 ods. 2 ZFEÚ a článok 216 ods. 1 ZFEÚ – podľa ktorých má Únia výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie alebo ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti, v dôsledku čoho sa v súlade so zásadou lojálnej spolupráce právomoc uzatvárať dohody s tretími štátmi, ktoré majú vplyv na spoločné pravidlá alebo menia ich rozsah, alebo ktoré majú vplyv na oblasť, ktorá sa v plnom rozsahu riadi právnymi predpismi Únie a patrí do výlučnej právomoci Únie, sústreďuje v samotnej Únii – uzavretiu takej medzinárodnej dohody medzi členským štátom a krajinou mimo EÚ o riadení migračných tokov, ako je [protokol medzi Talianskom a Albánskom]?

35. Uznesením predsedu z 15. januára 2026 bolo rozhodnuté o prejednaní vecí v skrátenom konaní v súlade s článkom 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

36. JA, talianska, česká a holandská vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Všetci menovaní okrem českej vlády sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 23. marca 2026.

IV. Analýza

A. O prípustnosti

37. Talianska vláda spochybňuje prípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Domnieva sa, že rozhodnutie o potvrdení zaistenia, o ktoré bol predkladajúci vnútroštátny súd požiadaný, nebude môcť tento súd v žiadnom prípade prijať, a že odpoveď Súdneho dvora nie je nevyhnutná na to, aby mohol tento vnútroštátny súd rozhodnúť v sporoch, ktoré sú mu predložené. Rozsudok Súdneho dvora by tak namiesto odpovede na konkrétnu a aktuálnu otázku bol iba poradným stanoviskom k hypotetickým a budúcim otázkam. Táto vláda dodáva, že hypotetická povaha návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva zo samotných uznesení o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v ktorých sa zdôrazňuje, že odpoveď Súdneho dvora na položené otázky je nevyhnutná vo všeobecnej rovine pre budúce a hypotetické veci.

38. V tejto súvislosti, ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, musí byť požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu „vydanie jeho rozhodnutia“ vo veci, ktorá mu bola predložená. Prejudiciálne konanie predpokladá najmä to, že na vnútroštátnom súde skutočne prebieha spor, v ktorom má tento súd vydať rozhodnutie, v ktorom bude môcť zohľadniť rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní. V takomto konaní musí teda medzi uvedeným sporom a ustanoveniami práva Únie, ktorých výklad sa požaduje, existovať taká spojitosť, aby bol tento výklad objektívne nevyhnutný pre rozhodnutie, ktoré musí predkladajúci vnútroštátny súd prijať.( 13 ) Navyše odôvodnením podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba spojená s efektívnym riešením sporu.( 14 )

43. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor zamietol oba vyššie uvedené dôvody a vyhlásil návrhy na začatie prejudiciálneho konania za prípustné výlučne z dôvodu, že preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré vykonáva tento súd, si vo veciach, ktoré na ňom prebiehajú, vyžaduje odpoveď Súdneho dvora.

B. O prvých prejudiciálnych otázkach

1. O predmete sporov vo veci samej

44. Na úvod treba špecifikovať presnú povahu opatrenia, o ktoré ide v prejednávaných veciach. Článok 3 ods. 4 in fine zákona č. 14/2024 stanovuje, že cudzinec presunutý do zariadenia určeného na návrat, uvedeného v bode B prílohy I protokolu medzi Talianskom a Albánskom, zostáva v zariadení v súlade s článkom 6 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 142/2015, ak existuje dôvodné podozrenie, že žiadosť o medzinárodnú ochranu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie vrátenia, vyhostenia alebo odsunu. Formulácia tohto ustanovenia („zostáva v zariadení“) môže naznačovať, že ide iba o ponechanie v zaistení v nadväznosti na prvé príkazy na zaistenie.

45. To však nie je prípad v prejednávaných veciach. Proti dotknutým osobám boli pôvodne prijaté rozhodnutia o návrate podľa smernice 2008/115 a na tomto základe boli ponechané v zaistení na talianskom území pred ich presunom do dotknutých oblastí.( 16 ) Podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu v týchto oblastiach viedlo talianske orgány k prijatiu nových príkazov na zaistenie na základe článku 6 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 142/2015, ktorým sa vykonávajú smernice 2013/32 a 2013/33. Predkladajúci vnútroštátny súd je požiadaný o potvrdenie práve týchto príkazov na zaistenie.( 17 )

47. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keď osoba, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie o návrate prijaté podľa smernice 2008/115, podá žiadosť o medzinárodnú ochranu, konanie o návrate sa prerušuje počas celej doby posudzovania tejto žiadosti. Podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu má totiž za následok, že dotknutej osobe je priznané postavenie žiadateľa v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2013/32, ktoré je nezlučiteľné so zachovaním postavenia štátneho príslušníka s nelegálnym pobytom, voči ktorému prebieha konanie o návrate v zmysle smernice 2008/115, keďže oba právne režimy sa počas doby posudzovania žiadosti vzájomne vylučujú. Počas tohto obdobia upravuje situáciu žiadateľa právny rámec vyplývajúci z nariadenia č. 604/2013 a smerníc 2013/32 a 2013/33, a táto osoba si zachováva postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu až do právoplatného rozhodnutia o jej žiadosti a na tomto základe má všetky práva zaručené smernicou 2013/33.( 18 )

48. Navrhujem preto, aby Súdny dvor pri preskúmaní existencie prípadnej výlučnej právomoci v oblasti, na ktorú sa vzťahuje režim zaistenia stanovený protokolom medzi Talianskom a Albánskom a dotknutými vnútroštátnymi opatreniami, rozhodol vo svojej odpovedi iba o konkrétnych ustanoveniach upravujúcich zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, na ktoré predkladajúci vnútroštátny súd odkázal vo svojich uzneseniach o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to o článku 28 nariadenia č. 604/2013, článkoch 8 až 10 smernice 2013/33 a článku 26 smernice 2013/32, ktoré sú jedinými ustanoveniami relevantnými na určenie platnosti zaistenia.( 19 )

53. Na základe zásady prenesenia právomoci uvedenej v článku 5 ods. 2 ZEÚ je však spoločná politika v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany súčasťou priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a predstavuje spoločnú právomoc Únie a členských štátov podľa článku 4 ods. 2 písm. j) ZFEÚ.( 24 ) V tejto súvislosti sa všetky oblasti, ktoré patria do spoločnej právomoci, s výnimkou prípadov paralelnej právomoci uvedených v článku 4 ods. 3 a 4 ZFEÚ, môžu stať na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ výlučnými.( 25 )

54. Nariadenie č. 604/2013, ako aj smernice 2013/32 a 2013/33 boli prijaté pri výkone tejto spoločnej právomoci.( 26 ) V rozsahu, v akom tieto akty upravujú vnútri Únie oblasť zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu, majú teda členské štáty právomoc iba v otázkach, ktoré tieto nástroje neupravili, pričom ich voľná úvaha sa obmedzuje na vykonávanie uvedených nástrojov v otázkach, ktoré upravujú.

55. Z toho vyplýva, že otázku rozdelenia vonkajších a vnútorných právomocí v prejednávaných veciach treba posúdiť na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ, aby bolo možné určiť, či výkon spoločnej právomoci v oblasti zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu viedol k vzniku výlučnej vonkajšej právomoci Únie, ktorá sa vzťahuje na otázky osobitne upravené príslušnými nástrojmi sekundárneho práva, takže uzavretie protokolu medzi Talianskom a Albánskom a prijatie dotknutých vnútroštátnych opatrení prekračuje zostatkovú právomoc Talianskej republiky.

58. Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby konštatoval, že predkladajúci vnútroštátny súd sa vo svojich prvých prejudiciálnych otázkach v podstate pýta, či sa článok 28 nariadenia č. 604/2013, článok 26 smernice 2013/32 ako aj články 8 a 9 smernice 2013/33, v spojení s článkom 3 ods. 2 ZFEÚ, majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát uzavrel, ratifikoval a vykonával medzinárodnú dohodu s treťou krajinou, podľa ktorej sa táto krajina zaväzuje poskytnúť na svojom území oblasti, ktoré sú podriadené zvrchovaným právomociam členského štátu, a prijal vnútroštátnu právnu úpravu zabezpečujúcu jej ratifikáciu a vnútroštátne vykonávanie, v tomto prípade zákon č. 14/2024 a legislatívny dekrét č. 142/2015, podľa ktorých členský štát upravuje zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu v týchto oblastiach až do posúdenia ich žiadosti.

59. Pred preskúmaním toho, či Talianska republika zasiahla do výlučnej právomoci Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ tým, že uzavrela protokol medzi Talianskom a Albánskom a prijala dotknuté vnútroštátne opatrenia, treba overiť, či sa právo Únie uplatňuje na takú situáciu, ako je tá, o ktorú ide v prejednávaných veciach, a to zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu v oblastiach nachádzajúcich sa mimo územia členských štátov, ale podriadených zvrchovaným právomociam členského štátu.

3. O uplatniteľnosti práva Únie v dotknutých oblastiach vo veciach samých

60. Na úvod treba preskúmať, či zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu v dotknutých oblastiach patrí do územnej, vecnej, osobnej a časovej pôsobnosti práva Únie.

65. V nadväznosti na to, pokiaľ ide ďalej o súdnu moc, na základe článku 4 ods. 1 tohto zákona je výlučná súdna právomoc zverená talianskym súdom pre všetky konania týkajúce sa migrantov nachádzajúcich sa v dotknutých oblastiach, zatiaľ čo článok 4 ods. 2 protokolu medzi Talianskom a Albánskom stanovuje, že spory medzi talianskymi orgánmi a migrantmi prijatými do týchto oblastí patria výlučne do talianskej jurisdikcie.

66. Napokon, pokiaľ ide o výkonnú moc, podľa článku 6 ods. 3 tohto protokolu zabezpečujú udržiavanie poriadku a bezpečnosti v týchto oblastiach výlučne talianske orgány a albánske orgány do nich môžu vstupovať len s výslovným súhlasom talianskeho zodpovedného pracovníka. Toto ustanovenie tak suverénnemu štátu odníma jeho voľný prístup do časti jeho vlastného územia. Podľa článku 6 ods. 5 protokolu medzi Talianskom a Albánskom prijímajú talianske orgány opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo akémukoľvek neoprávnenému odchodu migrantov, zatiaľ čo článok 6 ods. 6 tohto protokolu stanovuje, že v prípade neoprávneného odchodu sú albánske orgány povinné migrantov vrátiť do dotknutých oblastí. Podľa článku 4 ods. 3 uvedeného protokolu všetky presuny z týchto oblastí a do nich vykonávajú výlučne talianske orgány.

67. Zo všetkých týchto skutočností teda vyplýva, že dotknuté oblasti sa v danom prípade nachádzajú pod výlučnou územnou kontrolou talianskych orgánov, ktoré v nich vykonávajú všetky zákonodarné, výkonné a súdne právomoci na základe protokolu medzi Talianskom a Albánskom a dotknutých vnútroštátnych opatrení.

69. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 63 týchto návrhov si myslím, že protokol medzi Talianskom a Albánskom možno kvalifikovať ako prenájom územia („territorial lease“) v zmysle medzinárodného práva verejného( 31 ), čo je pojem, ktorý sa vyznačuje tromi znakmi,( 32 ) ktorých existenciu možno konštatovať v tomto prípade. Predovšetkým je tento protokol uzatvorený na dobu určitú v trvaní piatich rokov s možnosťou obnovenia, čo zodpovedá požiadavke dočasnosti, ktorá je vlastná prenájmu územia. Ďalej, Talianska republika na seba preberá financovanie výstavby a prevádzky zariadení, čo predstavuje typickú protihodnotu pri prenájme územia, ktorá v medzinárodnom práve nemusí byť peňažná. Napokon, a to je to hlavné, Talianska republika výlučným spôsobom vykonáva svoje zvrchované právomoci v dotknutých oblastiach, zatiaľ čo Albánska republika si nad nimi ponecháva formálnu zvrchovanosť, čo presne zodpovedá právnej štruktúre prenájmu územia, pri ktorom nájomca vykonáva moc bez toho, aby bol nositeľom zvrchovanosti. Z toho vyplýva, že dotknuté oblasti možno považovať za územia, ktoré Albánska republika prenajala Talianskej republike v zmysle medzinárodného práva.

70. Táto kvalifikácia protokolu medzi Talianskom a Albánskom ako prenájmu územia v medzinárodnom práve verejnom je rozhodujúca na účely uplatňovania práva Únie.( 33 ) V tomto prípade sa prostredníctvom prenájmu územia na Taliansku republiku prenáša faktický a výlučný výkon jej zvrchovaných právomocí nad dotknutými oblasťami, a to najmä pokiaľ ide o jej súdnu právomoc, uplatniteľné právo a príslušné orgány bez toho, aby sa na ňu prenášala zvrchovanosť nad týmito oblasťami.

74. Navyše zákon č. 14/2024 považuje dotknuté oblasti za talianske hraničné a tranzitné priestory, čo potvrdzuje, že Talianska republika mala v úmysle vykonávať v nich svoju vlastnú jurisdikciu. Je však potrebné zdôrazniť, že táto vnútroštátna legislatívna kvalifikácia nemôže určovať status dotknutých oblastí z hľadiska práva Únie, keďže vnútroštátny zákon nemôže určovať územnú pôsobnosť tohto práva. Kvalifikácia dotknutých oblastí ako súčasti „územia“ Talianskej republiky v zmysle smerníc 2013/32 a 2013/33 vyplýva z protokolu medzi Talianskom a Albánskom ako titulu medzinárodného práva verejného, ktorý Talianskej republike zveruje faktický a výlučný výkon jej zvrchovaných právomocí v týchto oblastiach. Zákon č. 14/2024 z toho iba vyvodzuje dôsledky vo vnútroštátnom práve, bez toho, aby mohol tvoriť ich základ. Preto kvalifikácia, ktorú uvádza zákon č. 14/2024, sama osebe nemôže odôvodňovať uplatniteľnosť uvedených smerníc.

75. Okrem toho si myslím, že dotknuté oblasti nemožno kvalifikovať ako „hraničné“ alebo „tranzitné“ priestory v zmysle smerníc 2013/32 a 2013/33, keďže tieto pojmy odkazujú na geografický priestor vymedzený vnútroštátnym územím členského štátu, a nie na oblasti nachádzajúce sa na území tretieho štátu.( 37 ) Tento záver platí za okolností prejednávaných vecí o to viac, že dotknuté osoby boli prevezené do dotknutých oblastí z talianskeho územia, a nie zadržané na mori a prevezené priamo do Albánska.

77. V druhom rade sa talianska vláda opiera o rozsudok z 9. novembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Zachovanie celistvosti rodiny)( 39 ), aby tvrdila, že keď členský štát dobrovoľne uplatňuje ciele smernice nad rámec jej územnej pôsobnosti, nesmie ohroziť dosiahnutie týchto cieľov, ani potrebný účinok spoločných pravidiel. Domnievam sa však, že toto tvrdenie vychádza z nepochopenia uvedeného rozsudku. Vec, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, sa týkala otázky, do akej miery sa mohol členský štát pri preberaní smernice zavádzajúcej minimálnu harmonizáciu rozhodnúť pre legislatívu, ktorá je priaznivejšia než vyžaduje smernica. Uvedená vec sa nijako netýkala vymedzenia územnej pôsobnosti smernice, ani možnosti členského štátu vyňať sa z tejto pôsobnosti s poukazom na dobrovoľné uplatňovanie jej cieľov. Smernice 2013/32 a 2013/33 sa uplatňujú na tieto oblasti z dôvodu, že tieto oblasti podliehajú talianskej jurisdikcii, ako to bolo preukázané. Podľa potrebného účinku týchto smerníc a zásady prednosti práva Únie( 40 )sa členský štát nemôže zmluvnou cestou vyhnúť povinnostiam, ktoré mu vznikajú podľa uvedených smerníc v oblastiach, ktoré patria do jeho jurisdikcie, hoci tieto oblasti sa nachádzajú mimo územia Únie.( 41 )

78. V treťom rade nemôže uspieť tvrdenie, že potrebný účinok smerníc 2013/32 a 2013/33 je zachovaný iba preto, že žiadatelia môžu podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá je preskúmaná podľa talianskeho práva. Nespĺňa konkrétne záruky, o ktoré ide v týchto konaniach, ktorými sú najmä taxatívna povaha dôvodov zaistenia vypočítaných v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33, procesné záruky upravené v článku 9 tejto smernice, ako aj právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 26 smernice 2013/32. Potrebný účinok týchto ustanovení sa neobmedzuje na existenciu formálneho azylového konania. Vyžaduje, aby boli plne rešpektované materiálne a procesné podmienky, ktoré tieto smernice zavádzajú.

81. Pokiaľ ide o osobnú pôsobnosť, článok 3 ods. 4 in fine zákona č. 14/2024 medzi kategóriami štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí môžu byť zadržiavaní v zariadení B( 44 ), výslovne označuje tých, ktorí podali účelovú žiadosť o medzinárodnú ochranu, s cieľom oddialiť alebo zmariť ich odsun. Táto kategória však presne zodpovedá kategórii uvedenej jednak v článku 8 ods. 3 písm. d) smernice 2013/33, teda osoby zaistené členským štátom v rámci konania o návrate z dôvodu, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadatelia podali žiadosť o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate, a, jednak kategórii uvedenej v článku 31 ods. 8 písm. g) smernice 2013/32, ktorý umožňuje zrýchlené vybavenie žiadostí podaných výlučne s cieľom oddialiť alebo mariť výkon rozhodnutia o odsune. Dotknuté osoby teda patria do osobnej pôsobnosti smerníc 2013/32 a 2013/33, čo nie je sporné.

82. V súvislosti s časovou pôsobnosťou treba zdôrazniť, že v rozhodnom čase je uplatniteľným právnym rámcom rámec, ktorý tvorí nariadenie č. 604/2013 a smernice 2013/32 a 2013/33. Hoci nový pakt o migrácii a azyle, a najmä nariadenie č. 2024/1351 a nariadenie (EÚ) č. 2024/1348( 45 ), ako aj smernica (EÚ) 2024/1346( 46 ), nadobudli účinnosť 11. júna 2024, budú sa uplatňovať až od 12. júna 2026 v prípade nariadení a od 1. júla 2026 v prípade smernice, po uplynutí stanoveného prechodného obdobia, resp. obdobia na prebratie smernice. Tieto nástroje sa teda neuplatňujú ratione temporis na prejednávané veci.

83. Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že veci samé sa vo všetkých ohľadoch riadia právom Únie a to bez ohľadu na skutočnosť, že žiadatelia boli zaistení v dotknutých oblastiach v Albánsku. Hlavnou otázkou sa teda stáva otázka, či má Talianska republika právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu upravujúcu zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu.

87. Ďalej treba uviesť, že výraz „môžu byť dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“, uvedený v článku 3 ods. 2 ZFEÚ, zodpovedá povahe medzinárodných záväzkov, ktoré členské štáty nesmú prijímať mimo rámca inštitúcií Únie, keď boli na dosiahnutie cieľov Zmluvy prijaté spoločné pravidlá Únie.( 50 ) Podľa judikatúry sa má tento výraz vykladať s prihliadnutím na spresnenia, ktoré poskytol Súdny dvor v rozsudku AETR, a v judikatúre vypracovanej na základe tohto rozsudku.( 51 )

89. Okrem toho, keďže Únia má iba prenesené právomoci, existencia právomoci, navyše výlučnej, musí byť predmetom komplexnej a konkrétnej analýzy vzťahu medzi zvažovanou medzinárodnou dohodou a účinným právom Únie.( 57 ) Pred vykonaním tohto preskúmania však treba uviesť, že pokiaľ ide o zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, oblasť, na ktorú sa vzťahuje protokol medzi Talianskom a Albánskom a dotknuté vnútroštátne opatrenia, nebola predmetom úplnej harmonizácie v práve Únie. Z toho vyplýva, že uplatňovanie článku 3 ods. 2 ZFEÚ treba posúdiť diferencovane v závislosti od dotknutej oblasti, ako aj od stupňa a rozsahu harmonizácie vykonanej normotvorcom Únie v tejto oblasti. V tejto súvislosti treba rozlišovať tri aspekty, a to po prvé geografické miesta zaistenia, po druhé jeho dôvody a po tretie materiálne a procesné podmienky jeho vykonania. S prihliadnutím na toto rozlišovanie treba ďalej preskúmať, či protokol medzi Talianskom a Albánskom a dotknuté vnútroštátne opatrenia môžu porušiť spoločné pravidlá Únie alebo pozmeniť rozsah ich pôsobnosti v zmysle uvedeného ustanovenia.

92. Pri výkone tejto voľnej úvahy počas uzatvárania a ratifikácie protokolu medzi Talianskom a Albánskom bola však Talianska republika naďalej povinná zabezpečiť úplné dodržiavanie podmienok a záruk stanovených smernicami 2013/32 a 2013/33 v dotknutých oblastiach. Okolnosť, že dotknuté oblasti sa nachádzajú mimo územia Únie, totiž ako taká nemôže mať za následok, že by sa Talianska republika vyhla povinnostiam, ktoré jej vyplývajú z práva Únie, keďže tieto oblasti patria do jej jurisdikcie, ako bolo uvedené vyššie.( 61 ) Z toho vyplýva, že rozhodnutie umiestniť zariadenia na území Albánskej republiky nemôže porušovať alebo meniť pôsobnosť spoločných pravidiel Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ, ale môže ich porušovať alebo meniť kombinácia tohto rozhodnutia s konkrétnym spôsobom organizácie zaistenia stanoveným protokolom medzi Talianskom a Albánskom a dotknutými vnútroštátnymi opatreniami v rozsahu, v akom sa dotýkajú oblastí harmonizovaných právom Únie, a to dôvodov zaistenia, ako aj jeho materiálnych a procesných podmienok, ktoré budú preskúmané nižšie.

c) O harmonizácii dôvodov zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu

93. Najprv treba pripomenúť, že článok 28 nariadenia č. 604/2013, článok 26 ods. 1 smernice 2013/32 a článok 8 ods. 1 smernice 2013/33 stanovujú, že členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom o medzinárodnú ochranu. Okrem toho zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2013/33 je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý sa vzťahuje na každé donucovacie opatrenie, ktoré tohto žiadateľa zbavuje slobody pohybu a oddeľuje ho od zvyšku obyvateľstva tým, že mu nariaďuje natrvalo sa zdržiavať v ohraničenom a uzavretom obvode.( 62 )

97. V tomto prípade treba konštatovať, že dôvody zaistenia uvádzané v prejednávaných veciach doslovne zodpovedajú dôvodom upraveným v článku 8 ods. 3 písm. d) a e) smernice 2013/33, ktoré boli prevzaté do článku 6 ods. 3 a článku 6 ods. 2 písm. c) legislatívneho dekrétu č. 142/2015.( 65 ) Vykonanie smerníc 2013/32 a 2013/33 dotknutými vnútroštátnymi opatreniami sa v tomto ohľade neodchyľuje od dôvodov zaistenia taxatívne povolených právom Únie. Okrem toho, protokol medzi Talianskom a Albánskom definuje iba geografický a organizačný rámec, v ktorom sa toto zaistenie vykonáva. Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o dôvody zaistenia, protokolom medzi Talianskom a Albánskom a dotknutými vnútroštátnymi opatreniami nemôžu byť dotknuté spoločné pravidlá Únie, ani pozmenený rozsah ich pôsobnosti v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ. V každom prípade, ak by normotvorca Únie zmenil regulačný rámec, ktorý sa uplatňuje v tejto oblasti, protokol medzi Talianskom a Albánskom, uzavretý na pôvodnú dobu piatich rokov, obsahuje doložku o konkludentnom predĺžení na po sebe nasledujúce päťročné obdobia s možnosťou vypovedania prostredníctvom oznámenia v šesťmesačnej lehote pred uplynutím platnosti( 66 ), ktorá by v prípade potreby umožnila prispôsobiť medzinárodné záväzky prevzaté Talianskou republikou takémuto vývoju.

d) O harmonizácii záruk ponúkaných zaisteným žiadateľom o medzinárodnú ochranu

1) O práve na slobodu a bezpečnosť

98. Pokiaľ ide o zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, článok 9 ods. 1 smernice 2013/33 stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu je zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody jeho zaistenia uvedené v článku 8 ods. 3 tejto smernice, a že správne konania súvisiace s týmito dôvodmi zaistenia sa musia vykonať s náležitou starostlivosťou. Oneskorenia v týchto konaniach, ktoré nie sú zavinené žiadateľom, nie sú dôvodom na to, aby bol žiadateľ naďalej zaistený.( 67 )

102. Na zabezpečenie takej úrovne právnej istoty zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v súlade s článkom 9 ods. 2 smernice 2013/33 nariaďuje písomne súdny alebo správny orgán, pričom v príkaze na zaistenie sa uvedú dôvody týkajúce sa skutkového, ako aj právneho stavu, na ktorých je zaistenie založené.( 74 )

103. Z toho vyplýva, že smernice 2013/32 a 2013/33, vykladané s prihliadnutím na článok 6 Charty, úplne harmonizujú minimálne procesné záruky, ktoré vymedzujú zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, a pod úroveň ktorých členské štáty nemôžu ísť.

104. V tomto prípade sa na prvý pohľad nezdá, že právny rámec tvorený protokolom medzi Talianskom a Albánskom a dotknutými vnútroštátnymi opatreniami sa formálne odchyľuje od stanovených požiadaviek, ktoré sú uvedené vyššie. Dôvody zaistenia( 75 ), požiadavka čo najkratšieho trvania a starostlivosti pri vedení správnych konaní spojených so zaistením podľa článku 9 ods. 1 smernice 2013/33, forma rozhodnutia a opravné prostriedky sú upravené v súlade s minimálnymi procesnými zárukami harmonizovanými týmito nástrojmi.

2) O práve na účinnú súdnu ochranu

107. V druhom rade podľa článku 9 ods. 6 smernice 2013/33, bezplatná právna pomoc a zastupovanie, ku ktorému členské štáty zaručujú prístup, zahŕňajú prinajmenšom prípravu požadovaných procesných dokumentov a účasť na pojednávaní pred súdnymi orgánmi v mene žiadateľa. Pomoc advokáta sa tak ukazuje nevyhnutná na zaručenie účinnosti tohto opravného prostriedku.( 81 ) Navyše podľa článku 9 ods. 2 a 4 tejto smernice sa v rozhodnutí o zaistení, vydanom v jazyku, ktorému zaistení žiadatelia rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú, uvádzajú aj postupy pre podanie opravného prostriedku, ako aj možnosť žiadať o bezplatnú právnu pomoc a zastupovanie v zmysle vnútroštátneho práva.( 82 )

110. Premiestnenie zariadení určených na zaistenie mimo vnútroštátneho územia však môže vyvolať riziko neúplného alebo narušeného uplatňovania záruk harmonizovaných smernicami 2013/32 a 2013/33. Na účinnosť týchto záruk totiž nepostačuje len formálna existencia právneho základu, ale táto účinnosť predpokladá, že konkrétne spôsoby ich uplatňovania sú výslovne upravené príslušnou právnou úpravou. To platí o to viac, ak sa podmienky ich uplatňovania systémovo líšia od podmienok existujúcich na vnútroštátnom území.

112. V druhom rade uvádzam, že článok 4 ods. 5 zákona č. 14/2024 upravuje účasť advokáta na pojednávaní prostredníctvom audiovizuálneho spojenia ako pravidlo, zatiaľ čo fyzické vycestovanie advokáta do dotknutých oblastí je upravené iba výnimočne, a to iba v prípadoch, keď spojenie nie je možné a keď je odročenie pojednávania nezlučiteľné s dodržaním procesných lehôt. Takáto úprava, v dôsledku ktorej je fyzická prítomnosť advokáta u klienta skôr výnimkou ako pravidlom, môže nezaručovať požiadavky vyplývajúce z článku 9 ods. 3, 4 a 6 smernice 2013/33, v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice 2013/32, ktoré garantujú žiadateľom právo na poradu s právnym zástupcom vo všetkých štádiách konania, vykladané s prihliadnutím na článok 47 Charty, keďže nezaručuje žiadateľovi skutočný a dôverný prístup k jeho právnemu zástupcovi.

114. V treťom rade si zaslúži pozornosť horná hranica náhrady vo výške 500 eur upravená článkom 4 ods. 5 zákona č. 14/2024 pre prípady výnimočného vycestovania advokáta do dotknutých oblastí. Ak sa táto suma ukáže nedostatočná na to, aby nahradila skutočné cestovné výdavky, čo musí overiť predkladajúci vnútroštátny súd, mohla by predstavovať svojvoľné obmedzenie prístupu k právnej pomoci v zmysle článku 9 ods. 6 smernice 2013/33. Ak je to tak, potom toto opatrenie neobmedzuje právnu pomoc abstraktným spôsobom, ale robí tak vzhľadom na premiestnenie zariadení upravené protokolom medzi Talianskom a Albánskom. Práve preto, že fyzický vstup do dotknutých oblastí nevyhnutne znamená cestu na albánske územie, s obmedzeniami a nákladmi, ktoré sú spojené s každou medzinárodnou cestou do tretieho štátu, sa táto horná hranica, ktorá by mohla byť prijateľná pre cesty na území členského štátu, stáva potenciálne svojvoľnou, keďže môže zbavovať dotknutú osobu účinnej súdnej ochrany v zmysle článku 47 Charty.

118. V tejto súvislosti článok 10 ods. 4 smernice 2013/33 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby rodinní príslušníci, právni zástupcovia alebo poradcovia a osoby zastupujúce príslušné mimovládne organizácie uznané dotknutým členským štátom mali možnosť komunikovať so žiadateľmi a navštevovať ich v podmienkach, ktoré zabezpečujú súkromie. Obmedzenie takéhoto prístupu možno uložiť len vtedy, ak je to na základe vnútroštátneho práva objektívne nevyhnutné na zaručenie bezpečnosti, verejného poriadku alebo administratívneho riadenia zariadenia určeného na zaistenie a za predpokladu, že tým prístup nie je výrazne obmedzený alebo znemožnený.( 87 )

119. Predovšetkým v prípade, keď ide o prístup k rodinným príslušníkom, sa má toto ustanovenie vykladať tak, aby boli dodržané základné práva, medzi ktorými figuruje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života tak, ako je formulované v článku 7 Charty.( 88 ) Toto ustanovenie Charty zaručuje každému právo na rešpektovanie okrem iného rodinného života, pričom treba spresniť, že existencia rodinného života je skutkovou otázkou závislou od praktickej existencie úzkych osobných väzieb.( 89 )

e) O požiadavke bezodkladného prepustenia zaistenej osoby v nadväznosti na súdne preskúmanie, vrátane prípadu uplynutia lehoty na potvrdenie zaistenia

122. V prvom rade, pokiaľ ide o požiadavku prepustenia osoby zaistenej v dotknutých oblastiach, ak súdne preskúmanie privedie k záveru o nezákonnosti zaistenia, vrátane prípadu ak rozhodnutie o potvrdení zaistenia nebolo vydané v stanovenej lehote (ďalej len „uplynutie lehoty na potvrdenie“), z rozhodnutí o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania okrem iného vyplýva, že žiadatelia o medzinárodnú ochranu nemôžu byť prepustení okamžite, ale musia čakať na to, aby talianske orgány zabezpečili ich odchod zo zariadenia a presunuli ich na štátne územie.

123. Na pojednávaní talianska vláda vysvetlila, že obdobie medzi uplynutím lehoty na potvrdenie a príchodom do Bari (Taliansko) nepredstavuje zaistenie, a to z troch dôvodov. Po prvé doba medzi uplynutím lehoty na potvrdenie (a teda prepustením) a príchodom na talianske územie je krátka.( 90 ) Po druhé nie je použitý žiadny donucovaní prostriedok, keďže dotknutá osoba cestuje trajektom slobodne a je iba „sprevádzaná“ políciou na uľahčenie formalít na hranici. Po tretie konania sa začínajú bez prerušenia ihneď po uplynutí lehoty na potvrdenie, pretože ide o čisto technické lehoty.

124. V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci doba nie je rozhodujúcim kritériom na kvalifikáciu situácie ako zaistenia, takýmto kritériom je faktické obmedzenie slobody pohybu. Z tohto hľadiska sa má pojem zaistenia uvedený v článku 2 písm. h) smernice 2013/33 vykladať s prihliadnutím na článok 6 Charty, ktorý zodpovedá článku 5 EDĽP. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že rozdiel medzi pozbavením slobody v zmysle článku 5 EDĽP a obyčajným obmedzením slobody pohybu je iba v miere alebo intenzite, a nie v povahe alebo podstate. Posudzuje sa s prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti, v ktorých sa nachádza dotknutá osoba, najmä typ opatrenia, jeho účinky a spôsob výkonu, bez ohľadu na neexistenciu formálneho fyzického donútenia.( 91 )

127. Z toho vyplýva, že medzera v právnej úprave týkajúca sa spôsobov návratu na vnútroštátne územie, v spojení s nemožnosťou dotknutej osoby vlastnými prostriedkami opustiť dotknuté oblasti po uplynutí lehoty na potvrdenie zaistenia, môže brániť dosiahnutiu cieľov sledovaných vyššie uvedeným spoločným pravidlom („obstacle preemption“). Takáto medzera v spojení so systémovými podmienkami v dotknutých oblastiach môže totiž pozmeniť rozsah pôsobnosti tohto pravidla tým, že ho zbaví jeho potrebného účinku, keďže požiadavka bezodkladného prepustenia, ktorú toto pravidlo zakotvuje, je v praxi neúčinná.

128. Z protokolu medzi Talianskom a Albánskom a dotknutých vnútroštátnych opatrení teda môže vyplývať nezlučiteľnosť s pravidlami rozdelenia právomocami stanovenými článkom 3 ods. 2 ZFEÚ.

5. Záver týkajúci sa prvý ch prejudiciálny ch otáz o k

129. V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvé prejudiciálne otázky odpovedal takto:

1. Článok 8 ods. 3 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že výpočet dôvodov zaistenia, ktorý stanovuje, je taxatívny, čo zakazuje členským štátom zaviesť dodatočné dôvody, či už prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov alebo medzinárodnej dohody.

2. Smernica 2013/32 a smernica 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že ich ustanovenia neurčujú geografické umiestnenie zariadení na zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, takže rozhodnutie umiestniť takéto zariadenia mimo územia Únie, na územie tretieho štátu podliehajúce jurisdikcii dotknutého členského štátu, nepatrí ako také do výlučnej právomoci Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ, ale vzťahuje sa na neho voľná úvaha, ktorou disponujú členské štáty. Pri výkone tejto voľnej úvahy je členský štát naďalej povinný zabezpečiť plné dodržiavanie podmienok a záruk stanovených týmito smernicami v oblastiach, kde sa takéto zariadenia nachádzajú. Okolnosť, že tieto oblasti sa nachádzajú mimo územia Únie nemôže mať za následok, že tento členský štát sa vyhne povinnostiam, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, keďže tieto oblasti patria do jeho jurisdikcie.

4. Článok 3 ods. 2 ZFEÚ bráni tomu, aby členský štát uzavrel medzinárodnú dohodu a prijal vnútroštátne opatrenia na jej ratifikáciu a vykonanie, ktoré sa spoločne jednak tým, že zaisteným osobám zakazujú opustiť vlastnými prostriedkami tieto oblasti, a jednak tým, že neupravujú spôsob návratu na vnútroštátne územie, dotýkajú spoločných pravidiel stanovených článkom 9 smernice 2013/33, vykladaným s prihliadnutím na článok 6 Charty, keď požiadavku bezodkladného prepustenia po uplynutí zákonnej lehoty, v ktorej musí byť prijaté rozhodnutie o potvrdení zaistenia, zbavujú účinnosti.

130. Ako vyplýva z ich znenia, druhé prejudiciálne otázky sú položené pre prípad, ak by z odpovede na prvé otázky vyplynulo, že Talianska republika nezasiahla do výlučnej právomoci Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem dať na prvé otázky, v zásade netreba odpovedať na druhé otázky. Ak by Súdny dvor nesúhlasil s týmto záverom, a pre úplnosť, však nižšie preskúmam tieto otázky.

C. O druhých prejudiciálnych otázkach

131. Svojimi druhými otázkami, na ktoré treba odpovedať subsidiárne pre prípad, ak by Súdny dvor dospel k záveru, že Talianska republika nezasiahla do výlučnej právomoci Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ tým, že uzavrela protokol medzi Talianskom a Albánskom a prijala dotknuté vnútroštátne opatrenia, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa vyššie uvedené ustanovenia smerníc 2013/32 a 2013/33 týkajúce sa zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ich práva na obhajobu, práva na komunikáciu a na návštevu, ako aj práva na zdravotnú starostlivosť( 93 ) majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby štátni príslušníci tretej krajiny, presunutí do zariadení v talianskej jurisdikcii nachádzajúcich sa mimo územia Únie, kde podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, boli v týchto zariadeniach dočasne zaistení v súlade s týmto protokolom a predmetnými vnútroštátnymi opatreniami.

134. V druhom rade, pokiaľ ide o podmienky zaistenia, podľa článku 10 ods. 1 smernice 2013/33 členské štáty spravidla zaisťujú žiadateľov o medzinárodnú ochranu v špecializovaných zariadeniach a musia ich oddeliť od iných štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí nepodali žiadosť o medzinárodnú ochranu. Toto ustanovenie v spojení s článkom 18 ods. 9 tejto smernice však umožňuje čiastočne sa odchýliť od týchto ustanovení, keď sú ubytovacie kapacity v zariadeniach určených na zaistenie naplnené. V takomto prípade je zaistený žiadateľ umiestnený oddelene od bežných väzňov. Podľa článku 10 ods. 2 tej istej smernice majú zaistení žiadatelia okrem toho prístup na čerstvý vzduch.

135. Článok 10 ods. 5 smernice 2013/33 navyše stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby boli zaistení žiadatelia pravidelne informovaní o vnútornom poriadku zariadenia určeného na zaistenie, ako aj o ich právach a povinnostiach, a to v jazyku, ktorému žiadatelia rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu žiadatelia rozumejú. Členské štáty sa môžu odchýliť od tejto povinnosti v riadne odôvodnených prípadoch a na primeraný čas, a to čo možno najkratší, ak je žiadateľ zaistený na hraničnom priechode alebo v tranzitnom priestore.( 97 ) Takéto odchýlky však musia byť vylúčené v osobitných konaniach uvedených v článku 43 smernice 2013/32.( 98 )

136. Z toho vyplýva, že článok 10 smernice 2013/33 harmonizuje materiálne podmienky zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu stanovením minimálnych úrovní, pod ktoré členské štáty nemôžu ísť pri výkone svojej voľnej úvahy.

141. Navyše, ako vyplýva z rozhodnutí o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania, praktické spôsoby, ktoré upravuje zákon č. 14/2024, nemusia za konkrétnych okolností prejednávaných vecí zabezpečiť prístup k právnej pomoci rovnocenný s tým, ktorý by mali žiadatelia na vnútroštátnom území. Ako už totiž bolo uvedené,( 101 ) článok 4 ods. 5 tohto zákona upravuje pojednávanie prostredníctvom audiovizuálneho spojenia ako obvyklý spôsob,( 102 ) zatiaľ čo fyzické vycestovanie advokáta je upravené len v zostávajúcich prípadoch, a to výlučne vtedy, keď spojenie nie je možné a odročenie pojednávania je nezlučiteľné s dodržaním procesných lehôt.( 103 ) Okrem toho horná hranica náhrady upravená v tomto ustanovení sa môže ukázať ako nedostatočná na to, aby nahradila skutočné výdavky na cestu, ktorá si vyžaduje prechod cez albánske územie.

142. Prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby overil, či so zreteľom na tieto skutočnosti mali žiadatelia skutočný a nielen teoretický prístup k advokátovi v súlade s požiadavkami článku 9 ods. 3, 4 a 6 smernice 2013/33, vykladanými s prihliadnutím na článok 47 Charty.

143. Napokon predkladajúci vnútroštátny súd musí overiť aj otázku rizika, že albánske právo obmedzuje prístup advokátov do zariadení, už čiastočne preskúmanú v časti venovanej prvým prejudiciálnym otázkam.( 104 )

3. O práve na komunikáciu a na návštevu , týkajúcom sa rodinných príslušníkov

144. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa zaistenie v dotknutých oblastiach dotýka aj práva na návštevu rodinných príslušníkov a komunikáciu s nimi tak, ako je zakotvené v článku 10 ods. 4 smernice 2013/33.

148. V prejednávaných veciach má však táto otázka hypotetickú povahu, keďže spisy predložené Súdnemu dvoru neobsahujú žiadny odkaz na žiadosť, ktorú by v tomto zmysle formulovali dotknuté osoby. Prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby overil, či v prípade, ak by takáto žiadosť bola formulovaná, umožňujú konkrétne spôsoby prístupu k zdravotnej starostlivosti v dotknutých oblastiach zabezpečiť účinnosť práva zaručeného článkom 19 smernice 2013/33.

5. Záver týkajúci sa druhý ch prejudiciálny ch otáz o k

149. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na druhé prejudiciálne otázky odpovedal takto:

1. Článok 26 smernice 2013/32 a článok 8 ods. 1, 2 a 3 smernice 2013/33, s prihliadnutím na článok 6 Charty, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu ponechaný v zaistení v zariadeniach nachádzajúcich sa mimo územia Únie patriacich do jurisdikcie členského štátu, pokiaľ sa toto ponechanie zakladá na dôvode upravenom v článku 8 ods. 3 písm. d) smernice 2013/33. Naproti tomu tieto ustanovenia bránia tomu, aby sa toto ponechanie v zaistení nezakladalo na individuálnom a odôvodnenom posúdení situácie každého žiadateľa, alebo predstavovalo de facto zaistenie iba z dôvodu postavenia žiadateľa. Prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby overil, či zaistenie dotknutých osôb spĺňa tieto požiadavky a či podmienky vyžadované príslušným dôvodom zaistenia zostávajú skutočne splnené počas celého zaistenia.

2. Článok 10 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že harmonizuje materiálne podmienky zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu tým, že stanovuje minimálne úrovne, pod ktoré členské štáty nesmú ísť, a to aj v prípade, keď k zaisteniu dochádza v zariadeniach nachádzajúcich sa mimo územia Únie patriacich do jurisdikcie členského štátu. Prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby overil, či tieto podmienky boli dodržané počas zaistenia dotknutých osôb.

2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany a smernica 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že ich ustanovenia neurčujú geografické umiestnenie zariadení na zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, takže rozhodnutie umiestniť takéto zariadenia mimo územia Únie, na územie tretieho štátu podliehajúce jurisdikcii dotknutého členského štátu, nepatrí ako také do výlučnej právomoci Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ, ale vzťahuje sa na neho voľná úvaha, ktorou disponujú členské štáty. Pri výkone tejto voľnej úvahy je členský štát naďalej povinný zabezpečiť plné dodržiavanie podmienok a záruk stanovených týmito smernicami v oblastiach, kde sa nachádzajú takéto zariadenia. Okolnosť, že tieto oblasti sa nachádzajú mimo územia Únie nemôže mať za následok, že sa tento členský štát vyhne povinnostiam, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, keďže tieto oblasti patria do jeho jurisdikcie.

3. Článok 3 ods. 2 ZFEÚ bráni tomu, aby členský štát uzavrel medzinárodnú dohodu a prijal vnútroštátne opatrenia na jej ratifikáciu a vykonanie, ktoré spoločne menia konkrétny rozsah pôsobnosti minimálnych procesných záruk harmonizovaných článkom 9 ods. 3, 4 a 6 smernice 2013/33, v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice 2013/32, vykladaným s prihliadnutím na článok 47 Charty základných práv Európskej únie, z dôvodu:

– že také geografické oddelenie medzi advokátom, nachádzajúcim sa v pojednávacej miestnosti v tomto členskom štáte, a žiadateľom zaisteným v oblastiach nachádzajúcich sa mimo vnútroštátneho územia, ale patriacich do jurisdikcie tohto členského štátu, kde sa nachádzajú zariadenia určené na zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, aké upravuje vnútroštátna právna úprava, môže ohroziť dôvernosť komunikácie medzi žiadateľom a jeho právnym zástupcom predstavujúcu záruku, ktorá je súčasťou práva na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty základných práv, čo prináleží overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu,

2 Uvádzam, že Súdnemu dvoru boli takto vo veciach C‑736/25 Peordi I, C‑737/25 Peordi II, C‑11/26 Peordi III, C‑178/26 Peordi IV, C‑226/26 Peordi V, C‑377/26 Peordi VI predložené dve rovnaké prejudiciálne otázky položené tým istým predkladajúcim vnútroštátnym súdom.

3 Legge n. 14 – Ratifica ed esecuzione del Protocollo tra il Governo della Repubblica italiana e il Consiglio dei ministri della Repubblica di Albania per il rafforzamento della collaborazione in materia migratoria, nonché norme di coordinamento con l’ordinamento interno, interno (zákon o ratifikácii protokolu medzi vládou Talianskej republiky a Radou ministrov Albánskej republiky o posilnení spolupráce v oblasti migrácie a o pravidlách koordinácie s vnútroštátnym právom (GURI č. 44 z 22. februára 2024, ďalej len „zákon č. 14/2024“).

4 Ide o oblasti, na ktoré sa vzťahuje príloha 1 protokolu medzi Talianskom a Albánskom.

5 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

6 Hoci niektoré ustanovenia uvedeného paktu sú už čiastočne účinné, dátum nadobudnutia účinnosti uvedených nariadení je stanovený buď na 12. júna alebo na 1. júla 2026.

7 Pozri najmä nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1351 zo 14. mája 2024 o riadení azylu a migrácie, o zmene nariadení (EÚ) 2021/1147 a (EÚ) 2021/1060 a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (Ú. v. EÚ L 2024/1351), a ostatné nástroje paktu.

13 Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny (C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, body 45 až 48, ako aj citovaná judikatúra).

14 Rozsudky z 15. júna 1995, Zabala Erasun a i. (C‑422/93 až C‑424/93, EU:C:1995:183, bod 29), a z 10. decembra 2018, Wightman a i. (C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 28, ako aj citovaná judikatúra).

15 Pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i. (C‑62/14, EU:C:2015:400, body 24 až 26).

16 Vo svojich návrhoch prednesených vo veci Sedrata (C‑414/25, EU:C:2026:334) generálny advokát Emiliou skúmal, či je so smernicou 2008/115 zlučiteľný presun štátnych príslušníkov tretej krajiny, voči ktorým prebieha konanie o návrate, do dotknutých oblastí.

17 Podľa údajov predkladajúceho vnútroštátneho súdu je predmetom konaní vo veci samej žiadosť o ponechanie SG a JA v zaistení. Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že musí „potvrdiť príkaz, ktorým sa nariaďuje [ponechanie týchto osôb v zaistení] ako zaistených osôb žiadajúcich o azyl“.

18 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. júna 2018, Gnandi (C‑181/16, EU:C:2018:465, body 61 až 63), a z 15. februára 2016, J.N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 75).

23 Pozri rozsudok zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada (C‑114/12, EU:C:2014:2151, bod 66).

24 V súlade s článkom 2 ods. 2 ZFEÚ v oblastiach spoločnej právomoci Únia a členské štáty môžu vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty však vykonávajú svoju právomoc iba v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala, pričom sa spresňuje, že ju vykonávajú opäť v rozsahu, v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc. V súlade s Protokolom (č. 25) o vykonávaní spoločných právomocí, ak Únia vykonáva činnosť v určitej oblasti, rozsah takéhoto výkonu právomoci zahŕňa len tie prvky, ktoré sú upravené dotknutým aktom Únie, a teda sa nevzťahuje na celú oblasť.

25 Pozri ROSAS, A.: c. d., s. 22.

26 Treba uviesť, že nariadenie č. 604/2013 bolo prijaté na základe článku 78 ods. 2 písm. e) ZFEÚ. Smernica 2013/32 bola prijatá na základe článku 78 ods. 2 písm. d) ZFEÚ, zatiaľ čo právnym základom smernice 2013/33 je článok 78 ods. 2 písm. f) ZFEÚ. Tieto právne základy patria do spoločného európskeho azylového systému (CEAS), ktorý je súčasťou spoločnej politiky v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany, ktorú je Únia povinná rozvíjať podľa článku 78 ods. 1 ZFEÚ.

27 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2017 (C‑600/14, EU:C:2017:935, body 45 až 49 a citovaná judikatúra).

28 (Dohoda o voľnom obchode so Singapurom) zo 16. mája 2017 (EU:C:2017:376, body 239 a 242).

32 Pozri RONEN, Y.: Territory, Lease. In: Max Planck Encyclopedia of Public International Law , Oxford: Oxford University Press, 2019, ktorá definuje prenájom územia ako dojednanie, ktorým štát získava právo vykonávať územnú právomoc iného štátu na danom území, pričom plná zvrchovanosť zostáva v zostatkovom rozsahu postupujúcemu štátu, https://opil.ouplaw.com/display/10.1093/law:epil/9780199231690/law‑9780199231690‑e1120 (adresa overená 27. mája 2026). Prenájom územia („territorial lease“) je špecifickou podkategóriou územnej koncesie, ktorá sa vyznačuje tromi znakmi, ktorými sú určená alebo určiteľná doba, protihodnota (ktorá nemusí byť peňažná), a právo na výlučný výkon zvrchovaných právomocí na dotknutom území počas trvania nájmu. Prax štátov a terminológia prenájmov územia naznačujú, že konečná zvrchovanosť zostáva postupujúcemu štátu, pričom rozdiel medzi prevodom a prenájmom sa v praxi môže zmenšiť, najmä počas trvania prenájmu (pozri časť „Prevod“ tohto hesla v encyklopédii).

33 V tejto súvislosti treba uviesť, že vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973), a z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK (C‑266/16, EU:C:2018:118), Súdny dvor rozhodol, že medzinárodná kvalifikácia územia je relevantná pre vymedzenie územnej pôsobnosti práva Únie a najmä, že územia, nad ktorými si tretí štát uplatňuje zvrchovanosť, ktorá nie je medzinárodne uznaná, automaticky nepatria do pôsobnosti dohôd uzavretých Úniou s týmto štátom.

34 V tejto súvislosti už Súdny dvor konštatoval, že i keď skutkový stav v konaní vo veci samej nespadá priamo do pôsobnosti práva Únie, môžu byť ustanovenia uvedeného práva na základe vnútroštátneho práva uplatniteľné z dôvodu odkazu stanoveného týmto právom na ich obsah [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2018, C a A (C‑257/17, EU:C:2018:876, bod 31)].

41 Uzavretie dvojstrannej dohody s tretím štátom nemôže členský štát zbavovať jeho povinnosti zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 23. februára 2012, Hirsi Jamaa a i. v Taliansko (CE:ECHR:2012:0223JUD0027765509, bod 129).

42 V prejednávaných veciach sa dotknuté príkazy na zaistenie zakladajú v prípade oboch žalobcov na dôvode upravenom v článku 8 ods. 3 písm. d) smernice 2013/33, prebratom do článku 6 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 142/2015, a to existencii odôvodneného podozrenia, že žiadosť o medzinárodnú ochranu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate prijatého podľa smernice 2008/115. Vo veci SG je rozhodnutie o zaistení založené navyše na dôvode upravenom v článku 8 ods. 3 písm. e) smernice 2013/33, prebratom do článku 6 ods. 2 písm. c) legislatívneho dekrétu č. 142/2015, a to nebezpečnosti dotknutej osoby pre verejný poriadok a bezpečnosť vzhľadom na jej odsúdenia v trestnom konaní.

43 Pozri rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu) (C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 159).

44 Podľa prílohy 1 Protokolu medzi Talianskom a Albánskom, zariadenie B zodpovedá oblasti určenej na overenie podmienok požadovaných pre priznanie medzinárodnej ochrany a návrat migrantov, ktorí nemajú právo na vstup a pobyt na talianskom území.

45 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 14. mája 2024, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ (Ú. v. EÚ L, 2024/1348).

52 Pozri v tomto zmysle rozsudky AETR, bod 30) a zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada (C‑114/12, EU:C:2014:2151, bod 68).

53 Stanovisko 1/03 (Nový Lugánsky dohovor) zo 7. februára 2006 (EU:C:2006:81, bod 126).

54 Rozsudok z 20. novembra 2018, Komisia/Rada (Antarktická CHMO) (C‑626/15 a C‑659/16, EU:C:2018:925, bod 113, ako aj citovaná judikatúra).

55 Rozsudok zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada (C‑114/12, EU:C:2014:2151, body 70 a 71).

56 Rozsudok z 20. novembra 2018, Komisia/Rada (Antarktická CHMO) (C‑626/15 a C‑659/16, EU:C:2018:925, bod 114 a citovaná judikatúra).

57 Pozri v tomto zmysle stanovisko 1/13 (Pristúpenie tretej krajiny k Haagskemu dohovoru) zo 14. októbra 2014 (EU:C:2014:2303, bod 74); rozsudok z 26. novembra 2014, Green Network (C‑66/13, EU:C:2014:2399, bod 33), a stanovisko 3/15 (Marrákešská zmluva o prístupe k uverejneným dielam) zo 14. februára 2017 (EU:C:2017:114, bod 108).

64 Rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság (C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 250 a citovaná judikatúra).

65 Pozri poznámku pod čiarou 42 vyššie

66 Pozri článok 13 ods. 2 protokolu medzi Talianskom a Albánskom.

67 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Ministerio Fiscal (Orgán, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu) (C‑36/20 PPU, EU:C:2020:495, bod 112).

68 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 19), a z 1. augusta 2025, BAJI Trans (C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 49).

69 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 56).

76 Pozri rovnako odôvodnenie 15 smernice 2013/33.

77 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo ) (C‑704/20 a C‑39/21, EU:C:2022:858, bod 94).

78 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság (C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 261).

79 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli (C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 77).

80 Pozri tiež článok 4 ods. 3 a 5 zákona č. 14/2024, ktorý spresňuje praktické detaily tohto spojenia na diaľku medzi miestom, kde sa nachádza dotknutá osoba a miestom, kde sa nachádza jej advokát alebo sudca.

81 Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 9. októbra 1979, Airey v. Írsko (žaloba č. 6287/73, ECLI:CE:ECHR:1979:1009JUD000628973, bod 26) týkajúci sa právnej pomoci v iných než trestných konaniach, ako aj rozsudok ESĽP, 9. apríla 1984, Goddi v. Taliansko (žaloba č. 8966/80, ECLI:CE:ECHR:1984:0409JUD000896680, bod 31) týkajúci sa právnej pomoci v trestných konaniach.

88 Pozri analogicky rozsudok z 15. septembra 2011, Gueye a Salmerón Sánchez (C‑483/09 a C‑1/10, EU:C:2011:583, bod 55 a citovaná judikatúra).

89 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2025, Kinsa (C‑460/23, EU:C:2025:392, bod 47).

90 Talianska vláda na pojednávaní vysvetlila, že formality trvali približne 30 minút, s odchodom z Albánska o 22:00 a príchodom do Bari o 8:00.

91 Rozsudok ESĽP, 6. novembra 1980, Guzzardi v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:1980:1106JUD000736776, body 92 až 95).

92 Pokiaľ ide o článok 5 EDĽP, podľa judikatúry ESĽP administratívne formality spojené s prepustením na slobodu nemôžu odôvodniť omeškanie viac ako niekoľko hodín [pozri ESĽP, 4. júna 2015, Ruslan Yakovenko v Ukrajina (CE:ECHR:2015:0604JUD000542511, body 68 a 69), (omeškanie 2 dni), a 22. marca 1995, Quinn v France (CE:ECHR:1995:0322JUD001858091, body 39 až 43) (omeškanie 11 hodín)]. Pozri tiež rozsudok 21. septembra 2021, Kerem Çiftçi v Turecko (CE:ECHR:2021:0921JUD003520509, body 32 až 34), v súvislosti so zbavením slobody na hodinu a pol, hoci zatknutie osoby nemalo právny základ.

93 Znenie otázky odkazuje najmä na články 8 až 10, 17, 19 a 26 smernice 2013/33, ako aj články 26 a 46 smernice 2013/32

100 Pozri body 125 a 126 vyššie.

101 Pozri body 109 a 112 vyššie.

102 Geografická vzdialenosť medzi advokátom a jeho klientom počas pojednávania, ako je upravené článkom 4 ods. 5 zákona č. 14/2024, môže ohroziť dôvernosť ich komunikácie počas neho.

103 Na pojednávaní advokát JA uviedol, že mobilný telefón jeho klienta mu bol skonfiškovaný a že klient mal len pätnásť minút denne na poradu so svojím právnym zástupcom, zatiaľ čo osoby umiestnené v iných centrách Talianskej republiky majú širší prístup k svojmu advokátovi.

104 Pozri bod 115 vyššie.

105 Článok 9 ods. 2 protokolu medzi Talianskom a Albánskom upravuje prístup iba v súvislosti zo zaručením práva na obhajobu.