C-712/25

proti

XM

za účasti:

Sofijska apelativna prokuratura

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Apelativen săd – Sofija (Odvolací súd Sofia, Bulharsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Dôvody na nepovinné nevykonanie odovzdania osoby – Trestné činy spáchané úplne alebo sčasti na území vykonávajúceho členského štátu“

Právo Únie. Rámcové rozhodnutie 2002/584

3.

Podľa článku 1, nazvaného „Definícia [EZ] a povinnosť vykonať ho“:

„1. [EZ] je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ].

2. Členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

…“

sa považujú právnym predpisom vykonávajúceho členského štátu za činy, ktoré boli spáchané úplne alebo sčasti na území vykonávajúceho členského štátu alebo na mieste, ktoré je zaň považované;

…“

B.

Bulharské právo. Zákon o vydávaní osôb a európskom zatykači ( 3 )

5.

Podľa § 40 ods. 1:

Chronologický opis skutkového stavu uvedený v rozhodnutí vnútroštátneho súdu je veľmi stručný a zahŕňa nižšie uvedený skutkový stav:

–

francúzske orgány žiadajú o odovzdanie XM, bulharského štátneho príslušníka s bydliskom v Bulharsku, ako údajného páchateľa šiestich trestných činov ( 4 ) súvisiacich s manipuláciou športových súťaží v rámci organizovanej skupiny na účely trestného stíhania;

–

príkaz na zatknutie vydal 18. septembra 2025 Tribunal judiciaire de Marseille (súd v Marseille, Francúzsko). V ten istý deň prokurátor pri uvedenom súde vydal EZ na účely trestného stíhania.

7.

konanie vedené vo Francúzku, v ktorom bol vydaný EZ, viedlo vzhľadom na povahu vyšetrovaných činov k „rozsiahlej medzinárodnej justičnej spolupráci“, ktorá vyústila do vydania niekoľkých európskych vyšetrovacích príkazov adresovaných Belgicku, Španielsku, Ukrajine, Rumunsku a Bulharsku v marci 2025,

–

zároveň bol na podnet francúzskych orgánov založený spis v Agentúre Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (ďalej len „Eurojust“),

–

pod záštitou Eurojustu sa uskutočnili dve zasadnutia, na ktorých sa zúčastnili francúzske orgány a orgány ostatných krajín, ktorým boli adresované európske vyšetrovacie príkazy, vrátane Bulharska,

–

Dňa 15. októbra 2025 podala Sofijska gradska prokuratura (Prokuratúra mesta Sofia, Bulharsko) na Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) žiadosť o vykonanie EZ na XM.

9.

Dňa 20. októbra 2025 Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) ako „vykonávajúci súdny orgán“ konštatoval, že neexistujú dôvody na odmietnutie odovzdania osoby ( 7 ), a nariadil vykonanie EZ. Zároveň nariadil vzatie vyžiadanej osoby do väzby ako zabezpečovacie opatrenie.

10.

XM napadol uvedené rozhodnutie odvolaním na Apelativen săd – Sofija (Odvolací súd Sofia, Bulharsko) ( 8 ), pričom uviedol, že existujú dôvody na odmietnutie odovzdania osoby. Konkrétne tvrdí, že skutky boli spáchané na území Bulharskej republiky a že podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 bulharského Trestného zákona sa tento zákon uplatňuje na všetky trestné činy spáchané na území Bulharska, ako aj na skutky spáchané v zahraničí bulharskými štátnymi príslušníkmi.

11.

Písomné pripomienky predložili XM a Európska komisia. Súdny dvor vyzval francúzsku vládu, aby písomne poskytla potrebné vysvetlenia, čo táto vláda urobila 11. decembra 2025.

14.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 13. januára 2026, sa zúčastnili XM, francúzska vláda a Komisia.

IV. Analýza

A.

Úvodné poznámky

–

„podľa iných rozhodnutí odvolacích súdov, z ktorých niektoré sú spomenuté v bode 14.2[ ( 12 )], skutočnosť, že trestná činnosť bola spáchaná na území Bulharskej republiky, je dostatočným dôvodom na odmietnutie vykonať EZ, keďže predmetná trestná činnosť patrí do právomoci bulharských orgánov činných v trestnom konaní“.

17.

Domnievam sa teda, že vnútroštátny súd chce vedieť, či samotné zistenie, že sú splnené obe kumulatívne podmienky uvedené v jeho otázke, teda a) že trestný čin bol spáchaný úplne alebo sčasti na území Bulharska a b) že bulharské súdne orgány majú právomoc začať trestné stíhanie v súvislosti s týmto trestným činom, predstavuje „dostatočný a samostatný“ dôvod na odmietnutie vykonať EZ.

18.

Znenie prejudiciálnej otázky zrejme nezohľadňuje iné úvahy týkajúce sa účinnosti trestného vyšetrovania v konkrétnom prípade na účely článku 4 bodu 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 13 )

–

v prvom rade pripomeniem judikatúru Súdneho dvora, v ktorej sa vykladá článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584. Aj keď bola vydaná v súvislosti s inými dôvodmi na nepovinné nevykonanie, než je dôvod uvedený v článku 4 bode 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584, táto judikatúra obsahuje vhodné usmernenia na výklad posledného uvedeného ustanovenia;

–

v druhom rade vysvetlím, prečo základná myšlienka, na ktorej spočíva článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, bráni výkladu článku 4 bodu 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý by viedol k záveru, že spáchanie trestného činu na území štátu, ktorý vykonáva EZ, je „dostatočným a samostatným dôvodom“ na odmietnutie odovzdania vyžiadanej osoby;

–

napokon bez toho, aby bolo dotknuté overovanie, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, navrhnem niektoré kritériá, ktorými by sa mohol riadiť vykonávajúci súdny orgán, a vylúčim iné, ktoré by podľa môjho názoru nemali byť súčasťou jeho posúdenia.

24.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 vo všeobecnosti „smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie trestnoprávnych predpisov alebo podozrivých z ich porušenia k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa, ktorý si Únia vytýčila, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi“. ( 15 )

25.

V súlade s uvedeným prednostným cieľom Súdny dvor konštatoval, že dôvody na nevykonanie EZ sa majú vykladať z hľadiska favor executionis . Podľa tohto pravidla „zatiaľ čo výkon [EZ] predstavuje zásadu, odmietnutie vykonať je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne…“ ( 16 ).

26.

Ak chce vykonávajúci súdny orgán využiť jeden z dôvodov stanovených v článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, tento orgán musí „mať určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon [EZ]“ ( 17 ), pričom musí vychádzať z individualizovaného preskúmania žiadosti o vykonanie vzhľadom na „okolnosti každého… prípadu“ ( 18 ).

28.

Pri konštatovaní „legitímneho záujmu“ na odmietnutí odovzdania osoby musí vykonávajúci súdny orgán zohľadniť:

–

jednak „cieľ, ktorý sleduje [predmetný] dôvod pre nepovinné nevykonanie“ ( 21 ) a

–

jednak samotné ciele rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré podľa jeho článku 1 ods. 1 majú „umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby… spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a táto osoba bola stíhaná…“. ( 22 )

31.

Splnenie tejto prvej podmienky je teda nevyhnutné na využitie dôvodu na nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 7 písm. a).

32.

Vnútroštátny súd sa pýta, či je uvedená podmienka dostatočná . Ak by to tak bolo a vzhľadom na to, že je nesporné, že bulharské súdne orgány môžu začať trestné stíhanie (v súlade s ustanoveniami Trestného zákona, ktoré vymedzujú jeho územnú pôsobnosť) pre skutky, ku ktorým došlo na území Bulharska, na odmietnutie odovzdania osoby by stačilo, aby bol trestný čin spáchaný úplne alebo sčasti v Bulharsku.

33.

Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že za daných podmienok tento názor nie je správny, a preto treba na prejudiciálnu otázku odpovedať záporne.

Uvedený odkaz podľa môjho názoru nepodporuje výklad, ktorý by bulharskému súdnemu orgánu umožňoval odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby len na základe toho, že trestný čin (spáchaný na území Bulharska) podľa vnútroštátneho práva patrí do právomoci Bulharska. Na účely prejednávanej veci je irelevantné, že od tohto pravidla sa podľa toho istého vnútroštátneho práva nemožno odchýliť.

37.

Keď článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 pri vymedzení podmienok uplatnenia dôvodov na nevykonanie EZ odkazuje na pravidlá právomoci členského štátu, robí to jednoznačne. Tak je to napríklad v bode 4 tohto článku. ( 23 )

38.

Naopak, článok 4 bod 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 pripisuje odkazu na vnútroštátne právo obmedzenejší dosah. Konkrétne necháva na vnútroštátne právo iba úpravu dvoch konkrétnych otázok:

–

Z dôvodovej správy k tomuto dohovoru ( 27 ) vyplýva, že odkaz na vnútroštátne právo v jeho článku 7 ods. 1 je obmedzený na identifikáciu locus commissi delicti . ( 28 ) Tento odkaz sa nemá vzťahovať na iný druh vnútroštátnych predpisov ani na vylúčenie okolností inej povahy, ktoré musí orgán vykonávajúceho štátu zvážiť. ( 29 )

41.

Z odkazu na vnútroštátne právo sú vylúčené najmä vnútroštátne predpisy, podľa ktorých by sa po konštatovaní, že trestný čin bol spáchaný na vnútroštátnom území, automaticky uplatnil Trestný zákon príslušného štátu a jeho súdne orgány by boli povinné odmietnuť vykonať EZ v dôsledku toho, že vnútroštátne predpisy týkajúce sa právomoci trestných súdov majú povahu imperatívnych noriem a nemožno sa od nich odchýliť. ( 30 )

42.

Článok 4 bod 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 ani odkaz na vnútroštátne právo, ktorý je v ňom uvedený, podľa môjho názoru neodôvodňujú toto stanovisko, na podporu ktorého nemôžu slúžiť ani argumenty založené na suverenite štátu v trestných veciach, ktoré spomeniem nižšie.

2. Suverenita štátu a právomoc v trestných veciach

46.

Pokiaľ ide o bulharskú judikatúru, v niektorých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov sa – ako som už vysvetlil – zo suverenity Bulharskej republiky vyvodzuje dôsledok, že jej právomoc stíhať trestné činy spáchané na jej území „nepripúšťa nijakú výnimku“. Táto „územná právomoc“ je teda podľa nich „dostatočným a samostatným“ dôvodom na nevykonanie EZ. ( 31 )

47.

Naopak, Komisia vychádza z predpokladu, že „článok 4 bod 7 písm. a) vyjadruje zvrchované právo členských štátov rozhodovať o trestnoprávnych následkoch skutkov spáchaných na ich území“, a vyvodzuje z neho veľmi širokú výnimku zo všeobecnej zásady favor executionis .

48.

Podľa Komisie v súlade s touto argumentáciou „vykonávajúci členský štát sa môže rozhodnúť odmietnuť vykonať [EZ] a prevziať trestné stíhanie sám, aj keď objektívne nemá najlepšie predpoklady na to, aby to urobil “, pokiaľ sa prijmú potrebné opatrenia na vylúčenie rizika beztrestnosti. ( 32 )

52.

Ak sa však má zachovať určitá koherentnosť pri výkone spravodlivosti v trestných veciach v rámci Únie, je potrebné nastoliť rovnováhu medzi rešpektovaním štátnej suverenity a potrebou koordinovať postup jednotlivých členských štátov. ( 36 )

53.

Vnútroštátny súdny orgán, ktorý uvádza zvrchované výsadné právomoci štátu v tejto oblasti, sa preto nemôže len odvolať na „absolútnu výhradu suverenity“, keď čelí súbežným a rovnako legitímnym nárokom iných členských štátov, ktoré sú uplatnené prostredníctvom EZ.

54.

V súvislosti s rámcovým rozhodnutím 2002/584 Súdny dvor pripomenul, že „… povinnosť lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ [musí] viesť k dialógu medzi vykonávajúcimi a vydávajúcimi súdnymi orgánmi. Z tejto zásady najmä vyplýva, že členské štáty sa rešpektujú a navzájom si pomáhajú pri plnení úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv…“ ( 37 ).

58.

Vyššie uvedené úvahy by stačili na to, aby sa na otázku vnútroštátneho súdu, ako bola položená, odpovedalo záporne: spáchanie trestného činu (úplne alebo sčasti) na území vykonávajúceho štátu spolu so samotnou existenciou právomoci tohto štátu začať trestné stíhanie v abstraktnom zmysle nie je – zdôrazňujem – dostatočným dôvodom na odmietnutie vykonať EZ.

59.

Opačný výklad by spôsobil, že z dôvodu uvedeného v článku 4 bode 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584 by sa stala systematická a automatická výnimka z pravidla favor executionis deklarovaného v článku 1 ods. 2 toho istého predpisu.

60.

Pokiaľ ide o systematickú povahu uvedenej výnimky, trestnoprávne predpisy vyhradzujú každému štátu – ako vyjadrenie jeho suverenity – právomoc predchádzať trestným činom spáchaným na jeho území, vyšetrovať ich a stíhať ich pred vlastnými súdmi a pri uplatňovaní vlastného práva. Ak by sa z tohto predpokladu vyvodilo, že v každom prípade má nevyhnutne prednosť územná právomoc (jurisdikcia) vykonávajúceho štátu, znamenalo by to zavedenie veľmi širokej výnimky v jeho prospech, ktorej jediným cieľom by bolo zachovať jeho územný monopol týkajúci sa ius puniendi .

64.

Vnútroštátny súd tvrdí, že jeden zo smerov judikatúry, ktoré cituje, by mohol viesť k tomuto výsledku, keďže nemá vedomosť o „trestných konaniach vedených v Bulharskej republike po vydaní zamietavého rozhodnutia [založeného na uvedenom dôvode], ktoré by vyústili do podania obžaloby na súde proti osobám, na ktoré bol vydaný EZ“. ( 40 ) Za týchto okolností by sa malo odpovedať na prejudiciálnu otázku záporne, ak by nevykonanie EZ vyústilo do beztrestnosti skutkov, pre ktoré sa žiada odovzdanie osoby.

65.

Už som však spomenul, že judikatúra bulharských súdov vykazuje značné rozdiely. Zdá sa, že problém spočíva skôr v miere podrobnosti rozboru konkrétneho prípadu alebo posúdenia rizika beztrestnosti.

66.

Znenie rozhodnutia vnútroštátneho súdu svedčí o tom, že neexistuje jednotnosť, pokiaľ ide o výber kritérií , ktoré by mal vykonávajúci súdny orgán použiť pri rozhodovaní o využití alebo nevyužití tohto dôvodu na nepovinné odmietnutie vykonať EZ. Tieto kritériá spomeniem nižšie.

69.

Domnievam sa, že uvedený prístup je správny. Je totiž možné, že vykonávajúci súdny orgán bude musieť zvážiť uplatnenie uvedeného ustanovenia v situáciách, v ktorých:

–

vo vykonávajúcom členskom štáte ešte nebolo začaté trestné konanie v súvislosti s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje EZ, ( 42 ) a

–

súdny orgán vykonávajúceho štátu zvažuje odmietnutie odovzdania osoby, aby tento orgán alebo iný súdny orgán tohto členského štátu mohol vykonať svoju právomoc v trestných veciach v súvislosti s trestným činom spáchaným na jeho území.

73.

V súvislosti s uvedenými „inými spôsobmi“ dosiahnutia konsenzu o sústredení trestných konaní sa v odôvodnení 28 nariadenia 2024/3011 konštatuje, že „takéto dohody by sa mohli dosiahnuť v rámci koordinačných zasadnutí [Eurojustu]“. ( 49 )

74.

Ako ukazuje priebeh konania vo veci samej, nič nebráni tomu, aby sa koordinačné zasadnutia Eurojustu uskutočnili vo veľmi skorej fáze vyšetrovania, keď sa ešte nevedú súbežné konania v rôznych členských štátoch. Takéto zasadnutia môžu viesť k neformálnemu (implicitnému) konsenzu o sústredení trestných konaní, čím sa od začiatku zabráni situácii litispendencie, a tak sa kolízia zachová na čisto „abstraktnej“ úrovni.

75.

V uvedenom zmysle by predbežné uplatnenie kritérií použitých v rámcovom rozhodnutí 2009/948 alebo nariadení 2024/3011 na dôvod na nepovinné nevykonanie EZ:

77.

Pri stanovení „hlavných faktorov“, ktoré sa uplatnia v týchto prípadoch, sa v usmerneniach Eurojustu zdôrazňuje, že „by sa [mala] urobiť predbežná domnienka, že, ak je to možné, trestné stíhanie by sa malo uskutočniť v jurisdikcii, v ktorej sa udiala väčšina alebo najdôležitejšia časť trestnej činnosti, alebo v ktorej bola spôsobená väčšina alebo najdôležitejšia časť škôd…“.

78.

Základom tejto „predbežnej domnienky“ pritom nie je (alebo nie je len) „zvrchované právo členských štátov rozhodovať o trestnoprávnych následkoch skutkov spáchaných na ich území“, ale skôr zámer podporiť riadny výkon spravodlivosti.

79.

Keď sa locus commissi delicti používa ako kritérium na určenie právomoci, je vhodné na dosiahnutie cieľov blízkosti a dostupnosti dôkazov tak v občianskych aj obchodných veciach ( 52 ), ako aj v trestných veciach.

83.

V prípade trestných činov so zložitým cezhraničným rozmerom:

–

kritérium locus commissi delicti má inherentné obmedzenia. Aby sa predišlo nekoordinovanému šíreniu súbežných konaní, pri urovnávaní „kolízie právomocí“ je nevyhnutná lojálna spolupráca medzi príslušnými orgánmi zúčastnených členských štátov a toto urovnanie tiež nemôže byť založené výlučne na uvedenom kritériu, ktoré je spoločné pre niekoľko štátov,

–

súdny orgán, ktorý zvažuje využitie článku 4 bodu 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584, môže posúdiť, či má vykonávajúci štát predpoklady, ktoré síce nie sú nevyhnutne najlepšie , ale sú aspoň dostatočne vhodné na stíhanie trestného činu, na ktorý sa vzťahuje EZ. ( 53 )

–

štátnu príslušnosť alebo miesto bydliska vyžiadanej osoby, ako aj jej osobné väzby s inými členskými štátmi, najmä s členským štátom vydávajúcim zatykač, ( 55 )

–

dostupnosť a prípustnosť dôkazov vrátane získavania výpovedí svedkov, znalcov a poškodených,

–

záujmy a miesto pobytu poškodených,

–

jazykové ťažkosti, ktoré by vyžiadaná osoba mohla mať pri výkone svojho práva na obhajobu, ( 58 ) ktoré predpisy Únie v každom prípade chránia, ( 59 ) nie sú významné na účely rozhodnutia o odovzdaní osoby,

–

pokiaľ neexistujú systémové alebo všeobecné nedostatky v ochrane poskytovanej členským štátom vydávajúcim zatykač, tomuto štátu prináleží ochrániť právo podozrivých alebo obvinených osôb na účinnú účasť na trestnom konaní. ( 60 )

E.

Beztrestnosť

90.

Zdá sa však, že tento výklad, ktorý vyvoláva určité napätie s judikatúrou Súdneho dvora ( 63 ), podporujú prípravné dokumenty týkajúce sa rámcového rozhodnutia 2002/584. Vo fáze pred jeho prijatím sa zvažovala formulácia, ktorá podmieňovala uplatnenie tohto dôvodu na nepovinné nevykonanie tým, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu sa formálne zaviaže začať v súvislosti s predmetnými skutkami trestné stíhanie. Táto požiadavka však nebola zahrnutá do konečného znenia tohto ustanovenia. ( 64 )

91.

Ak sa pripustí, že normotvorca Únie týmto spôsobom podporil zachovanie zásady účelnosti trestného stíhania (v štátoch, v ktorých je táto zásada uznaná), treba uznať, že v praxi toleroval určité riziko beztrestnosti. Toto riziko by mohlo vzniknúť, keď prokuratúra vykonávajúceho štátu, ktorá má monopol na trestné stíhanie, uplatní zásadu účelnosti a neobviní osobu, ktorej odovzdanie do štátu vydávajúceho zatykač sa odmietne.

92.

S cieľom minimalizovať uvedené riziko rámcové rozhodnutie 2002/584 poskytuje súdnemu orgánu vykonávajúcemu EZ mechanizmy, ktoré mu umožňujú nadviazať dialóg s príslušnými orgánmi jeho vlastného štátu a štátu vydávajúceho zatykač.

94.

Pokiaľ ide o orgány štátu vydávajúceho EZ, vykonávajúci orgán si pred prijatím rozhodnutia o odovzdaní vyžiadanej osoby môže od nich vyžiadať ďalšie informácie, ktoré potrebuje (článok 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584).

95.

Súd, ktorý má rozhodnúť o odovzdaní vyžiadanej osoby, musí po tom, čo bude mať k dispozícii informácie, ktoré som uviedol, zvážiť, či

–

v abstraktnom zmysle nie je nevyhnutné, aby v prípade, že vo vykonávajúcom štáte neprebieha trestné konanie, „[bolo potrebné] uprednostniť potrebu viesť trestné konanie v štáte vydávajúcom zatykač“, ( 65 )

98.

Bez toho, aby bolo dotknuté overovanie, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, by tieto okolnosti mohli mať význam pre uskutočnenie odovzdania vyžiadanej osoby, čím by sa zabránilo beztrestnosti a uľahčilo by sa jej stíhanie v členskom štáte, ktorý už proti nej začal trestné konanie.

V. Návrh

99.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem odpovedať na otázku, ktorú položil Apelativen săd – Sofija (Odvolací súd Sofia, Bulharsko), takto:

Článok 4 bod 7 písm. a) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,

( 3 ) Zakon za extradiciata i evropejskata zapoved za arest v znení uplatniteľnom na skutkový stav.

( 4 ) Ide o: 1. podvod spáchaný v organizovanej skupine; 2. aktívnu korupciu: ponúknutie výhody účastníkovi športového podujatia, na ktorom sa uzatvárajú stávky, s cieľom zmeniť riadny a spravodlivý priebeh podujatia; 3. prechovávanie veci pochádzajúcej z trestnej činnosti, spáchané v organizovanej skupine; 4. legalizáciu príjmov z trestnej činnosti s priťažujúcimi okolnosťami: napomáhanie pri klamlivom odôvodnení pôvodu majetku alebo príjmov páchateľa trestného činu, spáchané v organizovanej skupine; 5. legalizáciu príjmov z trestnej činnosti s priťažujúcimi okolnosťami: napomáhanie pri operácii investovania, zatajenia alebo prevodu príjmov z trestnej činnosti v organizovanej skupine; 6. účasť na zločineckej skupine zosnovanej na prípravu trestnej činnosti. Za každý z týchto trestných činov možno uložiť trest odňatia slobody až na 10 rokov s výnimkou aktívnej korupcie, za ktorú možno uložiť trest odňatia slobody až na päť rokov.

( 5 ) Body 16 až 25 vysvetlení, ktoré poskytla francúzska vláda na žiadosť Súdneho dvora.

( 6 ) Okrem Bulharska a Francúzska sú v EZ ako miesta, kde boli spáchané trestné činy, uvedené Rumunsko, Nemecko, Kanada, Egypt, Spojené štáty, Španielsko, Taliansko, Mexiko, Portugalsko, Srbsko a Turecko.

( 7 ) Uvedený súd konštatoval: „Neexistujú dôvody na odmietnutie vykonať [EZ], keďže podľa informácií poskytnutých jednotným informačným systémom prokuratúry Bulharskej republiky sa proti vyžiadanej osobe nevedú nijaké trestné konania, a preto je preukázané, že [táto osoba] nebola v Bulharskej republike obvinená ani obžalovaná…“

( 13 ) Uvedené úvahy sú však súčasťou prístupu použitého v prvom z dvoch uvedených smerov judikatúry, ako som už vysvetlil.

( 14 ) Nie je ľahké nájsť rozhodnutia, ktoré len výlučne potvrdzujú splnenie oboch podmienok uvedených v prejudiciálnej otázke. Vo všeobecnosti sa v nich obvykle uvádzajú ďalšie argumenty týkajúce sa buď suverenity štátu v trestných veciach, alebo iných znakov konkrétneho prípadu.

( 15 ) Rozsudok zo 4. septembra 2025, C. J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ) ( C‑305/22 , EU:C:2025:665 ; ďalej len „rozsudok C. J.“, bod 39 a citovaná judikatúra).

( 16 ) Rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 ; ďalej len „rozsudok X“, bod 39). V bode 38 sa uvádza, že „… zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje… ‚základný kameň‘ súdnej spolupráce v trestných veciach, [je] vyjadrená v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania…“.

( 17 ) „Zo znenia článku 4 rámcového rozhodnutia, a konkrétne z použitia slovesa ‚môcť‘ v spojení s infinitívom ‚odmietnuť‘, ktoré sa vzťahuje na vykonávací súdny orgán, tak vyplýva, že samotný tento orgán musí mať určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon [EZ] z dôvodov uvedených v tomto článku 4“: rozsudok X (bod 43). Pokiaľ ide o existenciu „určitej miery voľnej úvahy“, pozri tiež rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg ( C‑123/08 , EU:C:2009:616 , body 60 a 61 ).

( 18 ) Rozsudok X (bod 59).

( 25 ) Pozri dokument č. 2001/0215 (CNS) zo 4. decembra 2001, dostupný na https://data.consilium.europa.eu/doc/document/ST‑14867‑2001‑INIT/en/pdf, s. 13, poznámka pod čiarou 2.

( 26 ) Európsky dohovor o vydávaní, podpísaný 13. decembra 1957 v Paríži (ETS č. 24).

( 27 ) Dostupné na https://www.coe.int/en/web/conventions/full‑list?module=treaty‑detail&treatynum=024.

( 28 ) V súvislosti s článkom 7 ods. 1 uvedeného dohovoru sa v spomenutej správe uvádza: „Under this paragraph it is for the requested Party to determine in accordance with its law whether the act was committed in whole or in part within its territory or in a place considered as its territory. Thus, for example, offences committed on a ship or aircraft of the nationality of the requested Party may be considered as offences committed on the territory of that Party.“

( 29 ) Vo vysvetlivkách k dohovoru (dostupných na https://rm.coe.int/168048bd42) sa uvádza: „[Article 7, paragraph 1] should not however be invoked in the case where proceedings and judgment in the territory of the requesting State are warranted in order to arrive at the truth, or by the possibility of applying an appropriate sanction or of effecting the social rehabilitation of the person concerned…“.

( 30 ) Tento argument sa uvádza v rozhodnutí Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) č. 88 z 29. januára 2025, ktoré je spomenuté v bode 14.3 rozhodnutia vnútroštátneho súdu: „… Podľa zásady teritoriality sa Trestný zákon Bulharskej republiky uplatňuje na všetky trestné činy spáchané na území Bulharskej republiky, pričom nejestvuje ustanovenie umožňujúce odchýliť sa od tohto pravidla ani v prípade medzinárodného právneho aktu alebo zmluvy ratifikovanej Bulharskom. Ide o kľúčovú zásadu uplatňovania trestného práva v Bulharskej republike, ktorá nepripúšťa nijakú výnimku a ktorú súd vždy preveruje ex offo v každom súdnom konaní, keďže táto zásada sa týka verejného poriadku a je neoddeliteľnou súčasťou suverenity Bulharskej republiky . …“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 34 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 30. novembra 2009 o predchádzaní kolíziám pri výkone právomoci v trestných veciach a ich urovnávaní ( Ú. v. EÚ L 328, 2009, s. 42 ). Rámcové rozhodnutie 2009/948 sa týka konkrétnych kolízií právomocí, ktoré vznikajú, „ak má príslušný orgán členského štátu opodstatnené dôvody sa domnievať, že vo veci rovnakých skutkov týkajúcich sa rovnakej osoby sa vedie súbežné trestné konanie v inom členskom štáte“ (odôvodnenie 5). Na predchádzanie týmto kolíziám alebo ich urovnanie rámcové rozhodnutie 2009/948 nestanovuje prísne kritériá určovania právomoci, ale len ukladá „povinnosť… nadviazať priame konzultácie“ medzi príslušnými orgánmi zúčastnených členských štátov (odôvodnenie 10) v „snahe o dosiahnutie konsenzu o účinnom riešení s cieľom vyhnúť sa negatívnym dôsledkom súbežných konaní prebiehajúcich v dvoch alebo viacerých členských štátoch“ (odôvodnenie 9). Na tento účel sa v ňom výslovne odkazuje na „usmerneni[a], ktoré boli uverejnené vo výročnej správe Eurojustu za rok 2003“, revidované v roku 2016, na ktoré sa odkazuje v poznámke pod čiarou 44 nižšie.

( 35 ) Ako vyjadrenie uvedenej zásady pozri napríklad odôvodnenie 11 rámcového rozhodnutia 2009/948: „Žiaden členský štát by nemal byť povinný vzdať sa právomoci alebo jej výkonu, ak si to neželá. …“

( 36 ) Podľa odôvodnení 2 a 12 rámcového rozhodnutia 2009/948 je „hlavným cieľom“ tohto rámcového rozhodnutia „predchádzať nepotrebnému súbehu trestných konaní, v ktorého dôsledku by sa mohla porušiť zásada ne bis in idem “, a pomáhať „zvýšiť účinnosť trestných stíhaní pri zaručení riadneho výkonu spravodlivosti, aby sa zavŕšil komplexný program opatrení na vykonávanie zásady vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach“.

( 43 ) Bod 9 písomných pripomienok Komisie.

( 44 ) Eurojust, Usmernenia pre rozhodovanie: „Ktorá jurisdikcia by mala začať trestné stíhanie?“, dostupné vo všetkých úradných jazykoch Únie na https://www.eurojust.europa.eu/publication/guidelines‑deciding‑which‑jurisdiction‑should‑prosecute (ďalej len „usmernenia Eurojustu“).

( 45 ) Pozri poznámku pod čiarou 34 vyššie.

( 46 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 27. novembra 2024 (Ú. v. EÚ L, 2024/3011). Toto nariadenie sa bude uplatňovať od 1. februára 2027. V článku 5 ods. 2 tohto nariadenia, v ktorom sa stanovujú „kritériá žiadosti o odovzdanie trestného konania“, sa odkazuje na faktory, ktoré sú prevažne v podstate rovnocenné faktorom uvedeným v usmerneniach Eurojustu.

( 47 ) Podľa návrhu Komisie z 5. apríla 2023, COM(2023) 185 final, nové nariadenie doplní rámcové rozhodnutie 2009/948 a iné podobné nástroje, ktoré len uľahčujú dohodu o sústredení trestných konaní v jednom členskom štáte, pričom neupravujú „postup odovzdania trestného konania, ktorý môže byť v takýchto prípadoch nevyhnutným riešením“. Vzťah komplementárnosti v súčasnosti vyplýva z odôvodnenia 8 nariadenia 2024/3011.

( 48 ) Pozri článok 5 ods. 2 písm. k) tohto nariadenia.

( 54 ) Podľa XM (bod 5 jeho písomných pripomienok) trestné činy, ktoré sa mu kladú za vinu, spočívajú v piatich peňažných prevodoch v prospech rôznych osôb vo Francúzskej republike. Ako však francúzska vláda spresnila na pojednávaní, trestné činy, ktoré sa kladú za vinu XM, sú súčasťou širšej siete organizovanej trestnej činnosti a nie sú obmedzené na päť prevodov, ktoré uvádza jeho obhajoba.

( 55 ) Podľa XM (bod 15 jeho písomných pripomienok) „francúzske súdne orgány poskytli záruky, že po skončení konania bude XM vrátený do Bulharskej republiky“. Francúzska vláda však na pojednávaní uviedla, že nevie o tom, že jej orgány by poskytli záruku uvedenú v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Ak by sa poskytla taká záruka, spôsobila by zníženie váhy , ktorú treba priradiť faktoru „štátnej príslušnosti“ pri posudzovaní, ktoré sa má vykonať podľa článku 4 bodu 7 písm. a) rámcového rozhodnutia 2002/584.

( 56 ) Ako zdôraznila francúzska vláda (pozri bod 7 vyššie), konanie prebiehajúce vo Francúzsku, o ktorom vedia aj bulharské orgány, ktoré sa zúčastnili na koordinačných zasadnutiach Eurojustu, sa nachádza v pokročilom štádiu. Preto nie je prekvapujúce, že bulharská prokuratúra podala žiadosť o vykonanie EZ na Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto).

( 57 ) Podľa XM (body 12 a 14 jeho písomných pripomienok) sa v Bulharsku začalo konanie, ktorého účelom je overiť, kto zadal príkazy na vykonanie piatich prevodov uvedených v poznámke pod čiarou 54, a overiť pravosť podpisu disponenta. Dodáva, že zatiaľ sa preukázalo, že iba jeden z týchto prevodov možno pripísať vyžiadanej osobe.

( 63 ) Rozsudok zo 6. decembra 2018, IK (Výkon doplňujúceho trestu) ( C‑551/18 PPU , EU:C:2018:991 , bod 39 ): „V súlade s článkom 1 ods. 1 [rámcového rozhodnutia 2002/584] je… účelom mechanizmu [EZ] umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a táto osoba bola stíhaná …“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 64 ) Pozri dokument citovaný v poznámke pod čiarou 25.

( 65 ) Touto formuláciou vnútroštátny súd opisuje prvý smer judikatúry spomenutý v bode 17 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( ) Body 22 až 25 písomných pripomienok francúzskej vlády. XM tvrdí, že v Bulharsku sa vedie konanie. Na pojednávaní však bolo objasnené, že predmet tohto konania sa líši od predmetu konania vedeného vo Francúzsku, keďže sa týka trestného činu falšovania listín, ktorý možno prípadne klásť za vinu tretím osobám a v prípade ktorého by bol XM poškodeným, a nie páchateľom. V trestnom konaní začatom vo Francúzsku sa rozhoduje o prípadnej trestnej zodpovednosti XM za všetky trestné činy uvedené v EZ, pre ktoré sa žiada o jeho odovzdanie.