C-819/25

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 5. marca 2026( 1 )

Vec C ‑ 819/25 (PPU) [Gonrieh] ( i )

Pani X a pán Y, konajúci vo vlastnom mene a v postavení zákonných zástupcov A, B, C a D

2. Pozadím sporu vo veci samej je katastrofická humanitárna situácia v pásme Gazy v nadväznosti na vojenskú operáciu vedenú Izraelom a na blokádu tohto územia po teroristických útokoch Hamasu zo 7. októbra 2023. V tomto kontexte État belge (Belgické kráľovstvo) uzavrelo s Izraelom a Jordánskom dohodu o zavedení evakuačného postupu pre tri kategórie osôb z pásma Gazy, a to belgických občanov, osoby, ktorým bolo uznané postavenie utečenca v Belgicku a členov ich užšej rodiny. V apríli 2025 bolo na základe tejto dohody zapísaných na evakuačný zoznam približne 500 osôb. Dňa 3. decembra 2025 bolo na zozname už len 62 osôb, predovšetkým osoby, ktorým bolo uznané postavenie utečenca v Belgicku a/alebo členovia ich užšej rodiny. Belgické kráľovstvo uviedlo, že nemá v úmysle zahrnúť do tohto zoznamu ďalšie kategórie osôb, kým nebudú evakuované všetky osoby uvedené na evakuačnom zozname.

3. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi dvoma palestínskymi štátnymi príslušníkmi, pani X a pánom Y, ako aj ich štyrmi maloletými deťmi( 3 ) (ďalej len spoločne „žalobcovia vo veci samej“) na jednej strane a Belgickým kráľovstvom na strane druhej. Pán Y má oprávnený pobyt v Belgicku a má pracovné povolenie, zatiaľ čo pani X a dotknuté deti sa zdržiavajú v pásme Gazy. Dňa 6. októbra 2025 Belgické kráľovstvo povolilo pani X a deťom vstup a pobyt v Belgicku z titulu zlúčenia rodiny. Pani X a deti sa však nachádzajú skutočne zablokované v pásme Gazy.

4. Žalobcovia vo veci samej navrhli na vnútroštátnom súde predkladajúcom návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby bola Belgickému kráľovstvu v prvom rade uložená povinnosť zapísať pani X a jej štyri deti do evakuačného zoznamu z pásma Gazy a prijať všetky opatrenia potrebné na zlúčenie rodiny s pánom Y. Subsidiárne navrhli, aby bola Belgickému kráľovstvu uložená povinnosť informovať orgány všetkých tretích krajín, ktoré bránia pani X a jej štyrom deťom vycestovať do Únie, že sa uvedené osoby chcú zdržiavať v Únii a majú na tento účel požadované víza.

„Na účely tejto smernice:

…

c) ‚garant‘ je štátny príslušník tretej krajiny oprávnene sa zdržiavajúci v členskom štáte, ktorý žiada alebo rodinní príslušníci ktorého žiadajú o zlúčenie rodiny, aby s ním boli spojení;

d) ‚zlúčenie rodiny‘ je vstup a pobyt rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava v danom členskom štáte, s cieľom zachovania rodinnej jednotky v členskom štáte bez ohľadu na to, či rodinný vzťah vznikol pred alebo po jeho vstupe;

…“

8. Článok 4 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice stanovuje:

Ak je to potrebné s cieľom získania dôkazu o existencii rodinného vzťahu, môžu členské štáty uskutočniť pohovory s garantom a jeho/jej rodinnými príslušníkmi a viesť ďalšie vyšetrovania, ktoré sa ukážu byť nevyhnutné.

Pri posudzovaní žiadosti, ktorá sa týka nezosobášeného partnera garanta, členské štáty považujú za dôkaz rodinného vzťahu také faktory ako spoločné dieťa, predchádzajúce spolužitie, registrácia partnerstva a iné spoľahlivé dôkazné prostriedky.

…“

10. Článok 13 smernice 2003/86 stanovuje:

„Akonáhle je žiadosť o zlúčenie rodiny prijatá, príslušný členský štát povolí vstup rodinného príslušníka alebo rodinných príslušníkov. V tomto ohľade poskytne príslušný členský štát takýmto osobám všetky prostriedky potrebné na získanie požadovaných víz.“

11. Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o usmernení k uplatňovaniu smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny [COM(2014) 210 final] (ďalej len „usmernenie“) stanovuje v bode 5.1:

13. Článok 5 tejto smernice stanovuje, že „rodinným príslušníkom, ktorí nie sú občanmi Únie a sprevádzajú nezastúpených občanov v tretej krajine, sa poskytne konzulárna ochrana v rozsahu a za rovnakých podmienok, ako by sa v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou členského štátu, ktorý poskytuje pomoc, poskytla rodinným príslušníkom občanov členského štátu, ktorý poskytuje pomoc, ktorí nie sú občanmi Únie“.

14. Článok 9 tejto smernice stanovuje:

„Konzulárna ochrana uvedená v článku 2 môže okrem iného zahŕňať pomoc v týchto situáciách:

…

e) podpora a repatriácia v prípade núdze;

…“

17. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hneď, ako bude Belgické kráľovstvo materiálne schopné vykonať evakuáciu, požiada príslušné izraelské a jordánske orgány, aby mu oznámili počet osôb, ktorý je konkrétne oprávnené evakuovať. Izraelské a jordánske orgány však odpovedali na túto žiadosť iba náhodne. Podľa tohto evakuačného postupu je Belgické kráľovstvo povinné zabezpečiť prepravu osôb, ktoré môžu byť evakuované z pásma Gazy, s prechodom cez Izrael a Jordánsko až do Belgicka. Tento postup spôsobuje veľké logistické a organizačné problémy, keďže belgická administratíva musí mať k dispozícii kvalifikovaný personál (ktorý je aspoň čiastočne arabsky hovoriaci) a v dostatočnom počte, ako aj autobusy, hotelové izby v Jordánsku, jedno alebo viacero lietadiel, zdravotnícke vybavenie, bezpečnostné opatrenia atď. Tieto ťažkosti sú ešte znásobené najmä nedostatkom kvalifikovaného personálu na mieste alebo jeho vyčerpanosťou, zlými stravovacími a hygienickými podmienkami v pásme Gazy,( 6 ) ako aj napätím na územiach prechádzaných počas evakuácie.( 7 )

18. Pani X a päť detí manželského páru podali na belgický Office des étrangers belge (Cudzinecký úrad, Belgicko, ďalej len „úrad“) žiadosť o zlúčenie rodiny s pánom Y. Táto žiadosť bola podaná na diaľku. Dňa 6. októbra 2025 úrad udelil víza pani X a jej piatim deťom. Tieto víza( 8 ) boli udelené pod odkladacou podmienkou kontroly totožnosti dotknutých osôb ako aj pravosti dokladov priložených k ich žiadosti o víza podanej na diaľku pri následnom dostavení sa na belgické veľvyslanectvo alebo konzulát.

22. Advokát žalobcov vo veci samej na tomto pojednávaní uviedol, že pán Y tiež podal žiadosť o priznanie postavenia utečenca. Posúdenie tejto žiadosti príslušným belgickým orgánom stále prebieha.

23. Žalobcovia vo veci samej navrhli, aby predkladajúci vnútroštátny súd nariadil Belgickému kráľovstvu v prvom rade zapísať pani X a jej štyri deti na evakuačný zoznam vypracovaný týmto štátom a konkrétne zorganizovať ich evakuáciu hneď, ako budú doplnené potrebné formality a subsidiárne informovať izraelské a jordánske orgány o ich želaní opustiť pásmo Gazy, aby mohli odísť do Belgicka. Belgické kráľovstvo navrhuje, aby predkladajúci vnútroštátny súd v prvom rade vyhlásil návrhy žalobcov vo veci samej za neprípustné a prinajmenšom za nedôvodné.

26. Za týchto okolností Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Ak členský štát na základe smernice 2003/86/ES a v súlade s [rozsudkom Afrin]( 10 ) udelí víza v rámci zlúčenia rodiny a vyžaduje, aby bol príjemca víz osobne prítomný pri vydaní týchto víz (odovzdanie do vlastných rúk) na účely overenia jeho totožnosti, ide o vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 [Charty] nad rámec udelenia víz – vzťahuje sa napríklad na ich vydanie (odovzdanie do vlastných rúk)?

2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 13 ods. 1 smernice 2003/86/ES, či už samostatne alebo v spojení s článkami 2, 4, 7 a 24 [Charty], vykladať v tom zmysle, že členskému štátu, ktorý udelil víza tak, ako je uvedené v prvej otázke, ukladá povinnosť, aby v prípade, že príjemca víz (štátny príslušník tretej krajiny) nemôže sám opustiť tretiu krajinu, v ktorej má bydlisko a jeho život je v nej zjavne ohrozený, poskytol tomuto príjemcovi pomoc, ktorá mu umožní opustiť túto krajinu a zabezpečí mu vydanie týchto víz (odovzdanie do vlastných rúk)?

3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku, má pomoc, ktorá sa má poskytnúť podľa vyššie uvedeného ustanovenia alebo ustanovení, spočívať v:

– zahrnutí príjemcu víz (štátneho príslušníka tretej krajiny) do evakuačného postupu zavedeného dotknutým členským štátom pre kategórie osôb, ktoré tento štát určil, za rovnakých podmienok, ktoré platia pre tieto osoby a aj v prípade, že tento príjemca nepatrí do týchto kategórií; alebo prinajmenšom

29. Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 Charty presahuje rámec udelenia víz zo strany členského štátu v súlade s článkom 13 ods. 1 smernice 2003/86 osobe, ktorá má právo na zlúčenie rodiny pod odkladacou podmienkou kontroly jej totožnosti, konkrétne až do vydania týchto víz. V prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na túto otázku sa predkladajúci vnútroštátny súd svojou druhou otázkou pýta, či je tento členský štát povinný pomôcť držiteľovi uvedených víz opustiť tretiu krajinu, v ktorej má bydlisko, aby mu mohli byť vydané víza, ak táto osoba nemôže sama opustiť túto krajinu a jej život je v nej zjavne ohrozený. V prípade kladnej odpovede na túto otázku sa predkladajúci vnútroštátny súd svojou treťou otázkou pýta, či tento členský štát musí zahrnúť držiteľa víz do evakuačného postupu z tretej krajiny alebo informovať orgány každej dotknutej tretej krajiny, že táto osoba chce odísť do Únie a zdržiavať sa v nej, a že má na tento účel potrebné víza.

30. Tieto otázky preskúmam spoločne. V rámci tejto analýzy bude potrebné najprv uviesť tvrdenia účastníkov konania a následne poskytnúť výklad ustanovení smernice 2003/86 vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora. Napokon na podporu mojej analýzy obsahu a rozsahu povinností uložených článkom 13 ods. 1 smernice 2003/86 budem analyzovať diplomatické a konzulárne funkcie členských štátov z hľadiska práva Únie.

A. Tvrdenia účastníkov konania

31. Žalobcovia vo veci samej sa domnievajú, že vykonanie článku 13 ods. 1 smernice 2003/86 členským štátom ide nad rámec udelenia víz a v každom prípade až do ich fyzického odovzdania. Domnievajú sa, že ak je nevyhnutné poskytnúť pomoc dotknutým osobám, aby mohli opustiť pásmo Gazy a zabrániť tak tomu, aby fyzické vydanie víz a v dôsledku toho výkon práva na zlúčenie rodiny boli znemožnené, alebo na zachovanie života týchto dotknutých osôb, dotknutý členský štát musí poskytnúť túto pomoc v súlade s článkom 13 ods. 1 smernice 2003/86 a článkami 2, 4, 7 a 24 Charty.

34. Poskytnúť „všetky prostriedky potrebné na získanie požadovaných víz“ v zmysle článku 13 ods. 1 smernice 2003/86 neznamená záväzok členských štátov poskytnúť pomoc umožňujúcu držiteľovi víz opustiť krajinu svojho pobytu. Okrem toho žiadna norma medzinárodného práva, práva Únie alebo vnútroštátneho práva nezakladá právo na tento druh pomoci. Belgická vláda sa domnieva, že takýto výklad by okrem toho mohol viesť k diskriminácii, pretože belgický občan alebo občan Únie by nemohol od štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, vyžadovať, aby ho zahrnul do procesu repatriácie s cieľom umožniť mu odísť z Pásma Gazy, z dôvodu neexistencie práva na konzulárnu pomoc. Domnieva sa, že zakotvenie takéhoto práva len pre držiteľov víz na účely zlúčenia rodiny, aj keď sa obmedzuje na dve opatrenia konzulárnej pomoci uvedené v tretej prejudiciálnej otázke, sa tak zdá byť diskriminačné.

36. Podľa Komisie požiadavku, aby členský štát preukázal flexibilitu( 12 ) s cieľom umožniť skutočné vydanie víz, možno ťažko vykladať tak, že zahŕňa povinnosť zapísať dotknuté osoby do evakuačného zoznamu a následne ich evakuovať do Belgicka. Išlo by o neprimeranú záťaž, ktorú smernica 2003/86 vykladaná s ohľadom na základné práva nemôže členskému štátu uložiť v situácii, o akú ide v prejednávanej veci. Komisia sa naopak domnieva, že len na poskytnutie informácie orgánom dotknutých tretích krajín, či dokonca na žiadosť adresovanú príslušným tretím krajinám, aby nechali tieto osoby opustiť pásmo Gazy, by sa mohol vzťahovať článok 13 ods. 1 tejto smernice a na prvý pohľad sa nezdá, že by znamenali nadmerné zaťaženie alebo osobitné riziko pre členský štát. Podľa Komisie je na členskom štáte, aby posúdil, či je takýto úkon možný alebo či by naopak mohol mať negatívny vplyv na vzťahy, ktoré udržiava s týmito tretími krajinami.

37. Česká, nemecká, grécka, francúzska, talianska a holandská vláda na pojednávaní jednomyseľne tvrdili, že opatrenia požadované žalobcami majú diplomatickú povahu, zatiaľ čo opatrenia stanovené v článku 13 ods. 1 smernice 2003/86 majú čisto administratívnu povahu. Okrem toho bolo zdôraznené, že hoci sa poskytnutie informácií orgánom tretej krajiny s cieľom informovať ich o vôli dotknutých osôb opustiť pásmo Gazy javia byť „menej obmedzujúcim“ opatrením, v každom prípade predstavuje diplomatický krok, ktorý nepatrí medzi administratívne povinnosti stanovené v tomto ustanovení. Zdôraznil sa aj vysoko formálny aspekt diplomatických kontaktov medzi štátmi.

41. Článok 5 smernice 2003/86 stanovuje procesné pravidlá, ktorými sa riadi podávanie a posudzovanie žiadosti o zlúčenie rodiny. Z jeho odseku 1 vyplýva, že prislúcha členským štátom určiť na jednej strane osobu, ktorá je oprávnená podať žiadosť o vstup a pobyt na účely uplatnenia práva na zlúčenie rodiny a na druhej strane orgány, ktoré sú príslušné na registráciu takejto žiadosti.( 17 ) Okrem toho podľa tohto článku 5 ods. 2 prvého pododseku je k žiadosti o zlúčenie rodiny potrebné priložiť „písomný dôkaz o rodinnom vzťahu“. Druhý pododsek tohto odseku 2 ďalej spresňuje, že „ak je to potrebné s cieľom získania dôkazu o existencii rodinného vzťahu, môžu členské štáty uskutočniť pohovory s garantom a jeho/jej rodinnými príslušníkmi a viesť ďalšie vyšetrovania, ktoré sa ukážu byť nevyhnutné“. Napokon, akonáhle je žiadosť o zlúčenie rodiny prijatá, príslušný členský štát povolí vstup rodinného príslušníka garanta a udelí mu prvé povolenie na pobyt v súlade s článkom 13 ods. 1 a 2, smernice 2003/86. Príslušné vnútroštátne orgány sú pred schválením zlúčenia rodiny podľa smernice 2003/86 povinné konštatovať existenciu relevantných rodinných vzťahov medzi garantom a štátnym príslušníkom tretej krajiny, v prospech ktorého bola podaná žiadosť o zlúčenie rodiny.( 18 )

43. Z veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Afrin však vyplýva, že predmetné vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa preberá článok 5 ods. 1 smernice 2003/86, vyžadovalo osobnú prítomnosť rodinných príslušníkov garanta v čase podania žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny a že vnútroštátne právo nestanovovalo výnimky pre situácie, keď je takáto prítomnosť nemožná alebo neprimerane sťažená. Rodina garanta žila v zóne konfliktu, a síce v meste Afrin nachádzajúcom sa na severozápade Sýrie a presunom riskovala, že sa vystaví neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo dokonca ohrozeniu života. Podľa vnútroštátneho práva teda dotknuté osoby nemohli podať žiadosť o zlúčenie rodiny v dotknutom členskom štáte. Za týchto okolností Súdny dvor rozhodol, že absencia potrebnej flexibility na to, aby bolo dotknutým osobám umožnené účinne a včas podať svoju žiadosť o zlúčenie rodiny, a to uľahčením podania tejto žiadosti a najmä umožnením využitia prostriedkov komunikácie na diaľku viedla k tomu, že prakticky znemožnila uplatnenie práva na zlúčenie rodiny a zbavila smernicu 2003/86 potrebného účinku.

2. Posúdenie v prejednávanej veci

44. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Afrin, Belgické kráľovstvo povolilo pani X a piatim deťom manželského páru podať na diaľku žiadosť o zlúčenie rodiny s pánom Y. Okrem toho tejto žiadosti bolo vyhovené 6. októbra 2025 a úrad udelil víza pani X a jej piatim deťom pod odkladacou podmienkou kontroly totožnosti dotknutých osôb a pravosti dokladov priložených k ich žiadosti o víza podanej na diaľku pri následnom dostavení sa na belgické veľvyslanectvo alebo konzulát.

49. Treba zdôrazniť, že hoci smernica 2003/83, najmä jej článok 13 ods. 1, vyžaduje konštruktívnu, či dokonca aktívnu spoluprácu zo strany orgánov dotknutého členského štátu, táto spolupráca však zostáva spoluprácou správnej povahy. Tento výklad potvrdzuje rozsudok Afrin. V bode 59 tohto rozsudku totiž Súdny dvor konštatoval, že na to, aby „nebol ohrozený cieľ sledovaný smernicou 2003/86, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a základné práva, ktoré má táto smernica chrániť, ak členský štát vyžaduje osobnú prítomnosť rodinných príslušníkov garanta v neskoršom štádiu konania,( 26 ) tento členský štát musí uľahčiť takúto prítomnosť najmä vydávaním konzulárnych dokladov alebo preukazov“. Treba konštatovať, že „vydávan[ie] konzulárnych dokladov alebo preukazov“ predstavuje opatrenia čisto administratívnej povahy.( 27 ) Ide o opatrenia prijaté pod výlučnou zodpovednosťou dotknutého členského štátu.

50. Z toho vyplýva, že článok 13 ods. 1 smernice 2003/86 predpokladá úplnú a nepretržitú spoluprácu zo strany zodpovedných vnútroštátnych orgánov so žiadateľmi o zlúčenie rodiny až do štádia skutočného vydania víz. Táto povinnosť odráža zásadu lojálnej spolupráce uvedenú v článku 4 ods. 3 druhom pododseku ZEÚ, ako aj právo na dobrú správu vecí verejných zakotvené v článku 41 Charty.( 28 ) Nevyžaduje však, aby vnútroštátne orgány prijali mimoriadne opatrenia alebo opatrenia, ktoré nespadajú do pôsobnosti tejto smernice.

52. V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica 2003/86 bola prijatá na základe článku 63 prvého odseku bodu 3 písm. a) Zmluvy o ES, teraz článok 79 ZFEÚ. Na tento akt sa teda vzťahuje hlava V Zmluvy o FEÚ o priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, a nie napríklad hlava V Zmluvy o EÚ, ktorá uvádza všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Európskej únie a osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (SZBP).( 34 ) Napriek existencii, v určitých prípadoch, prekrývania medzi cieľmi sledovanými týmito politikami, hlavným cieľom a predmetom smernice 2003/86 je zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi občanmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov. Podporovaním rodinného života táto smernica prispieva k vytváraniu sociálno‑kultúrnej stability, ktorá uľahčuje integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členských štátoch.( 35 ) Zatiaľ čo opatrenia prijaté na základe článku 79 ZFEÚ by tak mohli mať „vonkajší“ aspekt alebo rozmer,( 36 ) smernica 2003/86 sleduje posilnenie „vnútornej“ politiky Únie v oblasti legálneho prisťahovalectva.( 37 )

53. V dôsledku toho sa domnievam, že predmetné povinnosti by nielen prekračovali znenie a cieľ smernice 2003/86, ale zasahovali by do diplomatických alebo konzulárnych činností členských štátov a zásadne by zmenili rovnováhu právomocí medzi členskými štátmi a Úniou. V smernici 2003/86 sa nenachádza nič, čo by naznačovalo, že to bol zámer normotvorcu Únie.

54. Navyše treba uviesť, že výklad Charty nemôže zmeniť takýto záver. Pokiaľ konanie členských štátov nespadá do pôsobnosti práva Únie, ustanovenia Charty sa totiž neuplatnia.( 38 ) V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 51 ods. 1 Charty stanovuje, že jej ustanovenia sa vzťahujú na členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.( 39 ) Odsek 2 tohto článku 51 spresňuje, že ustanovenia Charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Európskej únie vymedzené v Zmluvách. Tieto ustanovenia potvrdzujú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií.( 40 )

58. Povinnosť zabezpečiť konkrétne a účinné uplatňovanie práv uvedených v smernici 2003/86 a presnejšie povinnosť poskytnúť osobám, ktoré majú povolenie na zlúčenie rodiny, všetky prostriedky potrebné na získanie požadovaných víz, neukladá členskému štátu, ktorý tieto víza udelil, povinnosť zahrnúť tieto osoby do evakuačného postupu z pásma Gazy, ktorý zaviedol, alebo informovať orgány každej tretej krajiny, ktorá bráni týmto osobám odísť do Únie, že tieto osoby sa chcú zdržiavať v Únii a disponujú na tento účel požadovanými vízami. Ani znenie, ani štruktúra smernice 2003/86 alebo článku 51 Charty nepodporujú takýto výklad.

C. Diplomatické a konzulárne funkcie členských štátov z hľadiska práva Únie

59. Bez ohľadu na moju analýzu ustanovení smernice 2003/86 a pojmu „vykonávanie Charty“ v kontexte otázok položených predkladajúcim vnútroštátnym súdom sa domnievam, že na účely poskytnutia užitočnej odpovede predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu je potrebné preskúmať, či a prípadne v akom rozsahu právo Únie upravuje diplomatické a konzulárne funkcie členských štátov.

62. V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci článok 20 ods. 2 písm. c) ZFEÚ, článok 23 ZFEÚ, článok 46 Charty a smernica 2015/637 zavádzajú, za určitých podmienok, systém rovnosti zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu a štátnymi príslušníkmi iného členského štátu v tretej krajine, v ktorej tento posledný uvedený členský štát nie je zastúpený, tieto ustanovenia ako také neupravujú konzulárne vzťahy medzi členskými štátmi a tretími krajinami( 51 ). Podľa odôvodnenia 5 smernice 2015/637 totiž „touto smernicou nie je dotknutá právomoc členských štátov určiť rozsah ochrany poskytovanej ich vlastným štátnym príslušníkom“.( 52 ) Z tohto dôvodu predmetné ustanovenia nemôžu byť vykladané tak, že ukladajú členským štátom povinnosť repatriácie svojich vlastných štátnych príslušníkov v situácii núdze. Rovnaký záver sa a fortiori uplatní v prípade, keď ide o štátnych príslušníkov tretej krajiny.( 53 )

63. V rovnakom duchu veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva v rozsudku H. F. a i. v. Francúzsko konštatovala, že „žiadna povinnosť vyplývajúca z medzinárodného zmluvného alebo obyčajového práva nezaväzuje štáty, aby repatriovali svojich štátnych príslušníkov“. Okrem toho potvrdil, že v medzinárodnom práve neexistuje „individuálne právo na diplomatickú ochranu“ v prospech štátnych príslušníkov. Podľa tohto súdu by takéto právo „bolo v rozpore s medzinárodným právom a diskrečnou právomocou štátov“.( 54 )

64. Európsky súd pre ľudské práva mal v tomto rozsudku rozhodnúť o rozsahu článku 3 ods. 2 protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý uznáva určité práva a slobody iné ako tie, ktoré sú už uvedené v Dohovore a prvom dodatkovom protokole k Dohovoru( 55 ), podľa ktorého nikoho nemožno „pozbaviť práva vstúpiť na územie štátu, ktorého je občanom“.( 56 ) Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa týkala odmietnutia zo strany Francúzskej republiky repatriovať francúzskych štátnych príslušníkov zadržiavaných s ich deťmi v táboroch v Sýrii po páde „Islamského štátu“.

68. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že rozsudok H. F. a i. v. Francúzsko nepodporuje stanovisko žalobcov vo veci samej a nemôže rozšíriť pôsobnosť práva Únie na diplomatické a konzulárne úkony, ktoré žiadajú. Prípadné súdne preskúmanie rozhodovacieho procesu belgických orgánov patrí podľa vnútroštátneho práva do posúdenia predkladajúceho vnútroštátneho súdu.

VI. Návrh

69. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa v Bruseli, Belgicko) takto:

Články 4 a 5, ako aj článok 13 ods. 1 smernice Rady 2003/86 z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny v spojení s článkami 2, 4, 7, článkom 24 ods. 2 a 3, ako aj článkom 51 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

– ak členský štát udelí víza v rámci zlúčenia rodiny a vyžaduje, aby bol príjemca víz osobne prítomný pri vydaní týchto víz do vlastných rúk na účely overenia jeho totožnosti, vykonávanie práva Únie ide nad rámec udelenia víz, konkrétne až do ich vydania,

5 Jedno z ich detí (ďalej len „E“), narodené v roku 2014, nie je účastníkom konania vo veci samej.

6 Zdravotný stav niektorých evakuovaných osôb si totiž vyžaduje prítomnosť zdravotníckeho personálu alebo dokonca urgentný lekársky prevoz a teda využitie sanitiek. Okrem toho tieto žalostné podmienky vystavujú zdravotnému riziku aj dotknutých agentov.

7 Toto napätie totiž vystavuje tak evakuované osoby, ako aj agentov Belgického kráľovstva preukázateľnému riziku pre ich fyzickú integritu alebo ich život.

8 Z bodu 37 návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že účastníci konania vo veci samej sa zhodne domnievajú, že víza udelené Belgickým kráľovstvom pani X a jej deťom boli udelené na základe smernice 2003/86.

9 Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 14. septembra 2022, H. F. a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2022:0914JUD002438419, ďalej len „rozsudok H. F. a i. v. Francúzsko“, bod 252).

10 Rozsudok z 18. apríla 2023 (C‑1/23 PPU, ďalej len „rozsudok Afrin“, EU:C:2023:296).

17 Rozsudok Afrin (body 39 a 40).

18 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2019, X (Režim implicitného rozhodnutia o prijatí) (C‑706/18, EU:C:2019:993, body 30, 32, a 34).

19 Dotknutého členského štátu.

20 Dotknutý členský štát v danej veci tvrdil, že prítomnosť rodinných príslušníkov garanta na zastupiteľskom úrade bola nevyhnutná na overenie ich totožnosti odobratím ich biometrických identifikačných údajov.

21 Súdny dvor v bode 58 rozsudku Afrin uviedol, že „členské štáty teda môžu požadovať osobnú prítomnosť rodinných príslušníkov garanta v neskoršom štádiu tohto konania, najmä na účely overenia rodinných väzieb a totožnosti dotknutých osôb“.

22 Niektoré členské štáty na pojednávaní uviedli, že sa danými dvoma štádiami stanovenými smernicou 2003/86 zaoberajú súčasne.

29 Viacero vlád informovalo Súdny dvor na pojednávaní o tom, že oznámenie „samotnej informácie“ o garantovi a jeho rodine orgánom tretích krajín, a to aj s ich súhlasom, by v určitých prípadoch mohlo predstavovať porušenie článku 30 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60). Toto ustanovenie stanovuje, že členské štáty nesmú „sprístupniť údajnému(-ným) pôvodcovi(-om) prenasledovania alebo vážneho bezprávia informácie týkajúce sa jednotlivých žiadostí o medzinárodnú ochranu ani informácie o skutočnosti, že bola žiadosť podaná“.

30 Komisia použitím výrazu „samotná informácia“ prezentovala druhé opatrenie navrhované žalobcami vo veci samej ako postup, ktorý je (oveľa) menej obmedzujúci ako prvé navrhované opatrenie. Domnievam sa však, že následky povinnosti informovať orgány určitých tretích krajín o situácii pani X a jej detí nesmú byť zmierňované alebo podceňované. Okrem toho sa zdá, že Komisia uznáva, že táto povinnosť by mohla mať negatívny účinok a ohroziť postup evakuácie zavedený Belgickým kráľovstvom. Pozri bod 36 vyššie.

31 Treba pripomenúť, že na pojednávaní bol „menej obmedzujúci“ charakter tohto postupu výrazne spochybňovaný. Pozri bod 37 vyššie.

32 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Belgické kráľovstvo pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom uviedlo, že toto opatrenie by bolo neprimeranou záťažou alebo by neodôvodnene zasiahlo do jeho voľnej úvahy. Podľa Belgického kráľovstva by „viedlo k tomu, aby robilo nepriamy nátlak na Izrael a Jordánsko – a mohlo by tak ohroziť diplomatické vzťahy, ktoré Belgické kráľovstvo udržuje s týmito dvoma štátmi. [Belgické kráľovstvo] sa domnieva, že diplomatický incident by bol v prejednávanej veci o to pravdepodobnejší, že evakuačný postup bol dohodnutý s týmito dvoma štátmi a že požadované oznámenie informácií nepatrí do tohto rámca“.

39 Rozsudok z 20. marca 2025, Arce (C‑365/23, EU:C:2025:192, bod 98).

40 Rozsudok z 28. novembra 2024, PT (Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a páchateľom) (C‑432/22, EU:C:2024:987, body 33 a 34).

41 Zo znenia článkov 14 a 15 smernice 2003/86 totiž vyplýva, že pôsobnosť tejto smernice ide nad rámec povolenia vstupu rodinného príslušníka alebo rodinných príslušníkov garanta. Treba uviesť, že rodinní príslušníci garanta majú podľa článku 14 ods. 1 smernice 2003/86 po povolení vstupu a pobytu určité práva, a to právo na prístup k vzdelaniu, k zamestnaniu a samostatnej zárobkovej činnosti, ako aj na prístup k poradni pre voľbu povolania, počiatočnej a ďalšej odbornej príprave na povolanie a rekvalifikáciu. Okrem toho článok 15 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že najneskôr po piatich rokoch pobytu a za predpokladu, že rodinným príslušníkom ešte nebolo udelené povolenie na pobyt z iných dôvodov ako zlúčenie rodiny, manželský partner alebo nezosobášený partner a dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť, majú na základe žiadosti, ak sa vyžaduje, nárok na samostatné povolenie na pobyt, nezávisle od povolenia na pobyt garanta.

42 Pozri článok 51 ods. 2 Charty. Podľa môjho názoru tieto postupy predstavujú „nové úlohy“ v zmysle tohto ustanovenia.

43 Neexistuje totiž žiadna väzba medzi administratívnymi opatreniami stanovenými článkom 13 ods. 1 smernice 2003/86 a diplomatickými a konzulárnymi úkonmi požadovanými žalobcami vo veci samej.

44 Pozri v tomto zmysle článok 4 ods. 1 a článok 5 ods. 1 a 2 ZEÚ o zásade prenesenia právomocí, ktorou sa riadia právomoci Únie.

48 Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 4 smernice 2015/637. Pozri tiež článok 8 Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch prijatý 24. apríla 1963 a ktorý nadobudol účinnosť 19. marca 1967, Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 596, s. 261, s názvom „Výkon konzulárnych funkcií za tretí štát“, ktorý stanovuje, že „konzulárny úrad vysielajúceho štátu môže po príslušnom upovedomení prijímajúceho štátu vykonávať, pokiaľ prijímajúci štát nepodá námietky, konzulárne funkcie v prijímajúcom štáte za tretí štát“. Pozri tiež článok 46 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch prijatý vo Viedni 18. apríla 1961 a ktorý nadobudol účinnosť 24. apríla 1964, Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 500, s. 95, ktorý stanovuje, že „vysielajúci štát môže s predchádzajúcim súhlasom prijímajúceho štátu a na žiadosť tretieho štátu, ktorý nemá zastúpenie v prijímajúcom štáte, prevziať dočasnú ochranu záujmov tretieho štátu a jeho príslušníkov“.

49 Pozri článok 5 smernice 2015/637.

50 Rovnaká analýza platí pre článok 21 Charty.

51 Pozri v tomto zmysle článok 1 ods. 2 smernice 2015/637.

52 Pozri tiež odôvodnenie 6 smernice 2015/637, ktoré stanovuje, že „touto smernicou nie sú dotknuté konzulárne vzťahy medzi členskými štátmi a tretími krajinami, najmä ich práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodnej obyčaje a medzinárodných dohôd“.

53 Vzhľadom na to, že opatrenia navrhované žalobcami vo veci samej nepredstavujú činnosti alebo „úlohy“ upravené právom Únie, nie je treba preskúmať, či prestavujú „neprimeranú záťaž“. Táto analýza by znamenala určiť, či zásada proporcionality, ktorá upravuje výkon právomocí Únie, bola dodržaná a teda či „neprekračuje obsah a formu činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov Zmlúv“. Pozri článok 5 ods. 1 a 4 ZEÚ.

59 Pozri v tomto zmysle rozsudok H. F. a i. v. Francúzsko (bod 276). Po tom, čo Európsky súd pre ľudské práva konštatoval existenciu týchto výnimočných okolností, domnieval sa, že došlo k porušeniu článku 3 ods. 2 protokolu č. 4, keďže žalobcovia nezískali žiadne vysvetlenie voľby, ktorá zakladala rozhodnutie prijaté výkonnou mocou vo vzťahu k nim, okrem implicitného, ktoré vyplývalo z výkonu politiky sledovanej Francúzskom, ktorá pritom zabezpečila návrat viacerých maloletých detí na vnútroštátne územie. Nezískali ani informáciu od francúzskych orgánov, ktorá by mohla prispieť k transparentnosti rozhodovacieho procesu. Okrem toho táto situácia nemohla byť napravená konaniami začatými na vnútroštátnych súdoch, keďže tieto súdy odmietli svoju právomoc z dôvodu, že im boli predložené žiadosti týkajúce sa úkonov, ktoré sú neoddeliteľné od vedenia medzinárodných vzťahov Francúzska (body 277, 280 a 281 tohto rozsudku).

60 Cour constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko), rozsudok č. 117/2020 z 24. septembra 2020 (bod B.8.3, posledný odsek).