C-10/25

62025CJ0010

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 5. marca 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikačné siete a služby – Smernica 2002/20/ES – Článok 13 – Poplatky za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania – Smernica 2002/21/ES – Článok 8 – Všeobecné ciele – Primeranosť – Kritérium na posudzovanie poplatkov viazané na výber vopred stanovenej sumy ročných príjmov, ktoré sleduje cieľ finančnej povahy“

Vo veci C‑10/25,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) z 23. decembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 9. januára 2025, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predsedníčka ôsmej komory O. Spineanu‑Matei, predseda tretej komory C. Lycourgos (spravodajca), vykonávajúci funkciu sudcu ôsmej komory, a sudca S. Rodin,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21 ; Mim. vyd. 13/029, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „smernica o povolení“), článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33 ; Mim. vyd. 13/029, s. 349), zmenenej smernicou 2009/140 (ďalej len „rámcová smernica“), ako aj zásady primeranosti.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Elettronica Industriale SpA a Ministero delle Imprese e del Made in Italy (Ministerstvo obchodu a pre značku „Made in Italy“, Taliansko) vo veci platnosti dvoch vyhlášok tohto ministerstva, ktorými sa stanovujú poplatky za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania, pričom prvá z týchto vyhlášok ich stanovuje pre roky 2014, 2015 a 2016 a druhá pre rok 2017.

4

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovoval:

„Cieľom tejto smernice je podporiť vnútorný trh s elektronickými komunikačnými sieťovými systémami a službami prostredníctvom harmonizácie a zjednodušenia pravidiel týkajúcich sa povolenia a podmienok s cieľom uľahčiť ich poskytnutie v rámci spoločenstva.“

5

Článok 2 ods. 2 uvedenej smernice vymedzil pojem „všeobecné povolenie“ ako „právny rámec ustanovený členským štátom, zaručujúci práva na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a ukladajúci osobitné odvetvové povinnosti, ktoré sa môžu vzťahovať na všetky alebo na osobitné druhy elektronických komunikačných sietí a služieb, v súlade s touto smernicou“.

6

…

2. Národné regulačné orgány podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených zariadení a služieb okrem iného tým, že:

a)

zabezpečia, aby užívatelia vrátane užívateľov so zdravotným postihnutím, starších užívateľov a užívateľov s osobitnými sociálnymi potrebami mali maximálne výhody z hľadiska výberu, ceny a kvality;

b)

zabezpečia, aby nedošlo k narušeniu alebo obmedzeniu hospodárskej súťaže v odvetví elektronických komunikácií, ako aj pri prenose obsahu;

b)

podporia budovanie a rozvoj transeurópskych sietí a súčinnosť (interoperabilitu) celoeurópskych služieb a prepojenie koniec – koniec;

…“

Talianske právo

8

Článok 35 decreto legislativo n. 259 Codice delle comunicazioni elettroniche (legislatívny dekrét č. 259 o kódexe elektronických komunikácií) z 1. augusta 2003 (GURI č. 214 z 15. septembra 2003, riadna príloha č. 150), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, týkajúci sa poplatkov za udelenie práv na používanie a inštalovanie infraštruktúry, v podstate stanovoval, že poplatky za udelenie práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel stanovuje Ministero dello Sviluppo Economico (Ministerstvo hospodárskeho rozvoja, Taliansko), teraz Ministerstvo pre podnikanie a značku „Made in Italy“, na základe kritérií stanovených Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (Úrad pre reguláciu komunikácií, Taliansko) a že poplatky sú transparentné, objektívne odôvodnené, primerané sledovanému cieľu, nediskriminačné a zohľadňujú ciele stanovené v článku 13 smernice o povolení.

10

Elettronica Industriale, taliansky prevádzkovateľ telekomunikačnej siete, podala žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, s cieľom dosiahnuť zrušenie vyhlášok Ministerstva pre podnikanie a značku „Made in Italy“ zo 4. augusta 2016 a z 13. apríla 2017, ktorými sa stanovujú poplatky za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania, pričom prvá z týchto vyhlášok ich stanovuje pre roky 2014, 2015 a 2016 a druhá na rok 2017. Uvedené vyhlášky boli prijaté na základe ustanovení zákona č. 208/2015. Podľa tohto prevádzkovateľa sú uvedené vyhlášky nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi najmä zo smernice o povolení.

11

Predkladajúci vnútroštátny súd na úvod konštatuje, že vyhláškami, o ktoré ide vo veci samej, sa vykonáva cieľ uvedený v článku 1 ods. 172 zákona č. 208/2015, ktorý spočíva v uľahčení vstupu nových prevádzkovateľov na trh a podpore hospodárskej súťaže tým, že sa poplatky za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania vypočítavajú s ohľadom na zemepisné pokrytie povolenia a trhovú hodnotu frekvencií, zohľadňujúc mechanizmy na podporu zamerané na prevod prenosovej kapacity na súťažné účely, vrátane využívania inovatívnych technológií. Uvedené vyhlášky v tejto súvislosti stanovujú pohyblivú percentuálnu zľavu z poplatku v prospech prevádzkovateľov sietí, ktorí nie sú vertikálne integrovaní alebo ktorí v roku predchádzajúcom roku, na ktorý sa poplatok vzťahuje, previedli svoju prenosovú kapacitu na tretie osoby, ktoré nepatria do tej istej skupiny podnikov.

15

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že vyhlášky, o ktoré ide vo veci samej, stanovujú svojvoľne a bez odôvodnenia poplatok, ktorého výška má umožniť výber rozpočtových príjmov, pričom výška týchto príjmov bola vopred stanovená zákonom. Taliansky zákonodarca tak stanovil ex ante určitý hospodársky výsledok, ktorý sa má dosiahnuť prostredníctvom poplatkov uložených prevádzkovateľom digitálneho televízneho vysielania, bez ohľadu na zavedenie mechanizmu umožňujúceho ex post overiť, či boli dosiahnuté ciele sledované smernicou o povolení a rámcovou smernicou.

16

Okrem toho má tento súd pochybnosti o tom, či možno vykonať kontrolu dodržiavania zásady primeranosti, ako to vyžaduje článok 13 smernice o povolení, ak referenčný parameter nie je tvorený výškou poplatkov uložených každému prevádzkovateľovi, ale celkovou ročnou sumou vopred stanovenou vnútroštátnou právnou úpravou, ktorú majú všetky tieto poplatky vytvoriť.

17

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Podľa ustanovení článku 1 smernice o povolení sa táto smernica usiluje o podporenie vnútorného trhu s elektronickými komunikačnými sieťami a službami prostredníctvom harmonizácie a zjednodušenia pravidiel týkajúcich sa povolenia a podmienok s cieľom uľahčiť ich poskytovanie v rámci Európskej únie.

21

Na tento účel uvedená smernica stanovuje nielen pravidlá týkajúce sa postupov udeľovania všeobecných povolení alebo práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísel a obsahu uvedených povolení, ale aj pravidlá týkajúce sa povahy, ako aj rozsahu peňažných povinností súvisiacich s uvedenými postupmi, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom v oblasti elektronických komunikačných služieb (rozsudky zo 4. septembra 2014, Belgacom a Mobistar, C‑256/13 a C‑264/13 , EU:C:2014:2149 , bod 29 , ako aj zo 6. októbra 2020, Vodafone España, C‑443/19 , EU:C:2020:798 , bod 29 ).

22

V súlade s článkom 13 tejto smernice s názvom „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“ môžu členské štáty povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Z tohto článku 13 vyplýva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele stanovené v článku 8 rámcovej smernice, ktorými sú najmä podpora hospodárskej súťaže a efektívne využívanie rádiových frekvencií (rozsudky z 21. marca 2013, Belgacom a i., C‑375/11 , EU:C:2013:185 , bod 46 , ako aj zo 6. októbra 2020, Vodafone España, C‑443/19 , EU:C:2020:798 , bod 50 ).

26

Okrem toho táto smernica, ako potvrdzuje jej odôvodnenie 32, neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by určovalo, ako sa má použiť výnos z poplatkov vyberaných za práva na používanie rádiových frekvencií.

27

V prejednávanej veci článok 1 ods. 172 zákona č. 208/2015, ktorý sa podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu vykonáva vyhláškami, o ktoré ide vo veci samej, stanovuje, že výška poplatkov za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania sa stanoví „transparentne, primerane vo vzťahu k sledovanému cieľu, nediskriminačne a objektívne s ohľadom na zemepisné pokrytie povolenia, trhovú hodnotu frekvencií, zohľadňujúc mechanizmy na podporu zamerané na prevod prenosovej kapacity na súťažné účely, vrátane využívania inovatívnych technológií“.

28

Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia sa zdá, že toto ustanovenie preberá do talianskeho práva článok 13 smernice o povolení, ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora.

32

Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že na to, aby ustanovenia smernice o povolení boli uplatniteľné na vnútroštátny poplatok, skutočnosť, z ktorej vyplýva vznik povinnosti zaplatiť tento poplatok, musí byť spojená s postupom vydávania všeobecného povolenia, ktoré zaručuje podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice o povolení právo na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑454/13 , EU:C:2015:819 , bod 21 ).

33

Z toho vyplýva, že poplatky, ktoré sú ukladané prevádzkovateľom poskytujúcim elektronické komunikačné služby ako protihodnota za právo na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania, o aké ide vo veci samej, patria do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení.

34

Zo skutočnosti, že pri stanovení týchto poplatkov vnútroštátny zákonodarca sleduje okrem cieľov podpory hospodárskej súťaže a účinného používania frekvencií digitálneho televízneho vysielania aj cieľ finančnej povahy, teda nemožno vyvodiť, že tento zákonodarca požadoval zaplatenie iných poplatkov, než sú poplatky uvedené v tomto článku 13 v zmysle judikatúry citovanej v bode 30 tohto rozsudku.

38

Po druhé, je však nutné, ako bolo pripomenuté aj v bode 23 tohto rozsudku, aby výška poplatkov bola stanovená na zodpovedajúcej úrovni, ktorá odráža najmä hodnotu práv na používanie obmedzených zdrojov, ku ktorým má prevádzkovateľ podliehajúci poplatku prístup, teda v prejednávanej veci frekvencií digitálneho televízneho vysielania.

39

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že stanovenie poplatku za práva na používanie rádiových frekvencií odkazom buď na výšku bývalého jednorazového koncesného poplatku vypočítaného na základe počtu frekvencií a mesiacov, ktorých sa práva na používanie frekvencií týkajú, alebo na sumy vyplývajúce z dražieb, môže predstavovať primeranú metódu na určenie hodnoty rádiových frekvencií, pretože obe tieto metódy umožňujú získať sumy, ktoré súvisia s predpokladanou výnosnosťou dotknutých rádiových frekvencií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2013, Belgacom a i., C‑375/11 , EU:C:2013:185 , body 52 a 53 ).

40

Z toho vyplýva, že článok 13 smernice o povolení nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje minimálnu ročnú sumu príjmov, ktorá musí byť vytvorená z poplatkov stanovených na základe tohto článku 13, pokiaľ sa táto suma vypočíta tak, aby nepresiahla hodnotu práv na používanie rádiových frekvencií, a bola teda stanovená s prihliadnutím na predpokladanú výnosnosť týchto rádiových frekvencií.

44

Podľa tohto súdu tieto vyhlášky stanovujú najmä percentuálnu zľavu z poplatku v prospech prevádzkovateľov sietí, ktorí nie sú vertikálne integrovaní alebo ktorí v roku predchádzajúcom roku, na ktorý sa poplatok vzťahuje, previedli svoju prenosovú kapacitu na tretie osoby, ktoré nepatria do tej istej skupiny podnikov. S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, tieto skutočnosti, zdá sa, nasvedčujú tomu, že talianska právna úprava je v súlade s článkom 13 smernice o povolení, a to aj pokiaľ ide o požiadavku primeranosti, ktorú stanovuje.

45

Ak by však predkladajúci vnútroštátny súd po overení, ktoré je povinný vykonať, dospel k záveru, že minimálna ročná suma celkových príjmov z poplatkov za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania presahuje hodnotu týchto práv na používanie, a že v dôsledku toho talianska právna úprava nie je v súlade s článkom 13 smernice o povolení, treba pripomenúť, že na zabezpečenie účinnosti všetkých ustanovení práva Únie zásada prednosti ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť vykladať svoje vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere v súlade s právom Únie. Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia a najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem . V prípade, ak by vnútroštátny súd mal konštatovať, že vnútroštátnu právnu úpravu nemožno vykladať v súlade s právom Únie, treba uviesť, že vzhľadom na priamy účinok tohto článku 13 (rozsudok z 12. júla 2012, Vodafone España a France Telecom España, C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11 , EU:C:2012:446 , body 38 a 39 ) dotknuté hospodárske subjekty majú právo sa naň odvolávať pred príslušnými vnútroštátnymi súdmi s cieľom spochybniť tieto poplatky, pričom tieto súdy musia vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych pravidiel nezlučiteľných s uvedeným článkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2025, Framholm, C‑195/25 , EU:C:2025:904 , body 67 , 68 a 70 , ako aj citovanú judikatúru).

47

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 13 smernice o povolení v spojení s článkom 8 rámcovej smernice, ako aj zásada primeranosti sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje kritérium na výpočet poplatkov za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania, určené v závislosti od vopred stanovenej sumy ročných príjmov, ktoré majú pochádzať z týchto poplatkov, a teda s ohľadom na všeobecné ciele finančnej povahy, pokiaľ táto suma nepresiahla hodnotu práv na používanie týchto frekvencií.

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje kritérium na výpočet poplatkov za práva na používanie frekvencií digitálneho televízneho vysielania, určené v závislosti od vopred stanovenej sumy ročných príjmov, ktoré majú pochádzať z týchto poplatkov, a teda s ohľadom na všeobecné ciele finančnej povahy, pokiaľ táto suma nepresiahla hodnotu práv na používanie týchto frekvencií.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.