C-69/25

Predbežné znenie

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 11. júna 2026( * )

„ Odvolanie – Žaloba na nečinnosť – Článok 265 ZFEÚ – Spoločná rybárska politika – Financovanie v prospech majiteľov plavidiel vykonávajúcich rybolov pomocou elektrických impulzových vlečných sietí s rozperným rahnom – Sťažnosť – Pojem ‚stanovisko‘ Európskej komisie – Jasné a konečné vyjadrenie stanoviska “

Vo veci C‑69/25 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 31. januára 2025,

Jérémy Lhomel, bydliskom v Marquise (Francúzsko),

Stéphane Fournier, bydliskom v Étaples (Francúzsko),

Alexandre Fournier, bydliskom v Étaples‑sur‑ Mer (Francúzsko),

Christian Dubois, bydliskom v Calais (Francúzsko),

Franck Nowe, bydliskom v Crochte (Francúzsko),

Jean ‑ Pierre Deparis, bydliskom v Saint‑Martin‑Boulogne (Francúzsko),

Josse Martin, bydliskom v Coquelles (Francúzsko),

Lionel Descharles, bydliskom v Saint‑Josse (Francúzsko),

Loïc Merlin, bydliskom v Le Portel,

Philippe Calone, bydliskom v Basly (Francúzsko),

Sébastien Leprêtre, bydliskom v Étaples,

Philippe Mahieu, bydliskom vo Fécamp (Francúzsko),

ďalšia účastníčka konania:

Európska komisia, v zastúpení: M. Abenhaïm, C. Perrin a B. Stromsky, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: predsedníčka ôsmej komory O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), sudcovia S. Rodin a N. Piçarra,

generálny advokát: A. Biondi,

Právny rámec

Nariadenie (ES) č. 1198/2006

2 Nariadenie Rady (ES) č. 1198/2006 z 27. júla 2006 o Európskom fonde pre rybné hospodárstvo (Ú. v. EÚ L 223, 2006, s. 1, ďalej len „nariadenie o EFF“), ktoré sa uplatňovalo na programové obdobie 2007 až 2013, bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 508/2014 z 15. mája 2014 o Európskom námornom a rybárskom fonde, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 2328/2003, (ES) č. 861/2006, (ES) č. 1198/2006 a (ES) č. 791/2007 a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1255/2011 (Ú. v. EÚ L 149, 2014, s. 1, ďalej len „nariadenie o ENRF“).

3 Článok 7 nariadenia o EFF stanovoval:

„1. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2 tohto článku, na pomoc poskytovanú členskými štátmi v prospech podnikov v odvetví rybného hospodárstva sa vzťahujú články 87, 88 a 89 [ES] [(teraz články 107, 108 a 109 ZFEÚ)].

2. Články 87, 88 a 89 [ES] sa nevzťahujú na finančné príspevky členských štátov na operácie spolufinancované EFRH a ustanovené ako súčasť operačného programu.

…“

Nariadenie 2015/1589

5 Nariadenie 2015/1589 v článku 4 stanovuje:

„1. Komisia preskúma notifikáciu akonáhle jej bude doručená. Bez toho, aby bol dotknutý článok 10, Komisia prijme rozhodnutie podľa odsekov 2, 3 alebo 4 tohto článku.

2. Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že notifikované opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia.

3. Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že nevznikli žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti notifikovaného opatrenia s vnútorným trhom, pokým spadá do rámca článku 107 ods. 1 ZFEÚ, rozhodne, že opatrenie je zlučiteľné s vnútorným trhom… Rozhodnutie určí, ktorá výnimka zo [Zmluvy o FEÚ] sa použila.

9 V sťažnostiach odvolatelia predovšetkým tvrdili, že holandské orgány udelili oprávnenia na rybolov v rozpore s pravidlom, podľa ktorého je rybolov elektrickým prúdom povolený maximálne do výšky 5 % flotily plavidiel s vlečnými sieťami s rozperným rahnom každého členského štátu stanovenej právnou úpravou Únie (ďalej len „pravidlo 5 %“).

10 Ďalej v časti sťažností nazvanej „Protiprávne európske dotácie nezlučiteľné s vnútorným trhom“ odvolatelia napadli poskytovanie finančných prostriedkov Holandským kráľovstvom od roku 2007 holandským plavidlám s vlečnými sieťami s rozperným rahnom vykonávajúcim rybolov elektrickým prúdom, čím porušilo pravidlo 5 % a pravidlá EFF a ENRF. Podľa odvolateľov preto tieto plavidlá nemohli využívať toto financovanie z týchto dvoch fondov, v dôsledku čoho sa uvedené financovanie malo kvalifikovať ako neoprávnená štátna pomoc nezlučiteľná s vnútorným trhom.

11 Napokon v časti sťažností nazvanej „Štátna pomoc nezlučiteľná s vnútorným trhom“ odvolatelia napadli existenciu rôznych opatrení pomoci, ktoré Holandské kráľovstvo poskytlo holandským plavidlám s vlečnými sieťami s rozperným rahnom vykonávajúcim rybolov elektrickým prúdom, ktoré výrazne prekračovali platné prahové hodnoty de minimis , a preto by mali byť kvalifikované ako štátna pomoc nezlučiteľná s vnútorným trhom.

12 Generálne riaditeľstvo (GR) Komisie pre hospodársku súťaž oznámilo odvolateľom listom zo 16. apríla 2021, že zo sťažností vyplýva, že napadnuté financovanie spadá buď do rámca EFF, alebo ENRF, a že v každom z týchto prípadov majú prednosť pravidlá upravujúce jeden z týchto dvoch fondov pred pravidlami štátnej pomoci. Keďže tieto sťažnosti nastoľovali otázky týkajúce sa pravidiel upravujúcich spoločnú rybársku politiku (SRP), ich preskúmanie podľa tohto GR malo pokračovať podľa osobitných postupov SRP. Na tento účel uvedené GR navrhlo odvolateľom, aby uvedené sťažnosti postúpili GR Komisie pre námorné záležitosti a rybárstvo.

16 V liste z 9. septembra 2022 GR pre hospodársku súťaž uviedlo, že na základe týchto dodatočných informácií opätovne podrobne preskúmalo financovanie poskytnuté holandským plavidlám s vlečnými sieťami s rozperným rahnom vykonávajúcim rybolov elektrickým prúdom, že nedošlo k žiadnemu porušeniu pravidiel týkajúcich sa EFF a ENRF, a že na základe toho nezistilo žiaden prvok potenciálne neoprávnenej štátnej pomoci, ktorý by si vyžadoval ďalšie preskúmanie.

17 V liste z 8. novembra 2022 odvolatelia v súlade s článkom 265 druhým odsekom ZFEÚ, ako aj s nariadením 2015/1589, a najmä s jeho článkami 4, 12 a 15, vyzvali Komisiu, aby v reakcii na sťažnosti prijala rozhodnutie podľa článku 4 tohto nariadenia (ďalej len „výzva konať“).

21 Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd v podstate v prvom rade preskúmal námietku neprípustnosti žaloby na nečinnosť, ktorú vzniesla Komisia v súlade s článkom 265 druhým odsekom ZFEÚ. Uviedol, že odvolatelia v samostatných častiach sťažností napadli na jednej strane existenciu „protiprávnych európskych dotácií nezlučiteľných s vnútorným trhom“, ktoré boli poskytnuté holandským plavidlám s vlečnými sieťami s rozperným rahnom vykonávajúcim rybolov elektrickým prúdom v rámci EFF a ENRF, čo bolo v rozpore najmä s pravidlom 5 % (ďalej len „financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF“), a na druhej strane „vnútroštátne dotácie“ v prospech týchto plavidiel, ktoré poskytlo Holandské kráľovstvo a ktoré by sa mali kvalifikovať ako štátna pomoc (ďalej len „napadnutá vnútroštátna pomoc“).

22 V tejto súvislosti dospel k záveru, že táto žaloba musí byť vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje k určeniu nečinnosti Komisie, pokiaľ ide o neprijatie rozhodnutia podľa nariadenia 2015/1589 v súvislosti s financovaním napadnutým v rámci EFF a ENRF.

23 Naopak zastával názor, že uvedená žaloba musí byť vyhlásená za prípustnú v rozsahu, v akom smeruje ku konštatovaniu nečinnosti Komisie v súvislosti s jej nečinnosťou podľa nariadenia 2015/1589, pokiaľ ide o napadnutú vnútroštátnu pomoc, keďže táto inštitúcia nezaujala jasné a konečné stanovisko v zmysle článku 265 ZFEÚ k výzve konať.

24 V druhom rade, pokiaľ ide o napadnutú vnútroštátnu pomoc, Všeobecný súd dospel k záveru, že keďže Komisii boli riadne predložené sťažnosti, ktoré ju informovali o existencii údajnej neoprávnenej pomoci alebo o údajnom zneužití takejto pomoci, bola povinná konať v súlade s článkom 12 ods. 1 druhým pododsekom, článkom 15 ods. 1 a článkom 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589. Všeobecný súd konštatoval, že keďže Komisia nepodnikla jeden z krokov stanovených v týchto ustanoveniach, ani neprijala rozhodnutie na ich základe, táto inštitúcia sa po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od výzvy konať ocitla v situácii nečinnosti.

27 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie a

– uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

28 Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú tri odvolacie dôvody.

29 Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení a skreslení skutkových okolností v rozsahu, v akom Všeobecný súd konštatoval, že Komisia zaujala jasné a konečné stanovisko k výzve konať na základe nesprávneho kritéria spočívajúceho v posúdení existencie stanoviska len vzhľadom na komunikáciu, ktorá predchádzala listu s výzvou konať.

34 V prvom rade samotná existencia komunikácie, ku ktorej došlo pred výzvou konať medzi žalobcom a dotknutou inštitúciou, nemôže spĺňať požiadavku jasnosti a jednoznačnosti zakotvenú v judikatúre Súdneho dvora, pokiaľ ide o výsledok, ktorý je táto inštitúcia povinná dať takejto výzve. Navyše zohľadnenie predchádzajúcej komunikácie je o to menej relevantné, ak tak ako v prejednávanej veci dotknutá inštitúcia na ňu ani výslovne neodkazuje s cieľom ilustrovať, objasniť alebo aspoň vyjadriť svoje stanovisko v odpovedi na výzvu konať. Okrem toho potreba prijať rozhodnutie v zmysle článku 4 nariadenia 2015/1589 vyplýva nielen z práva odvolateľov na jeho získanie podľa tohto nariadenia, ale aj z požiadavky riadnej správy vecí verejných.

35 V druhom rade k zaujatiu stanoviska by malo dôjsť až po výzve konať. Všeobecný súd tým, že konštatoval, že inštitúcia mohla zaujať stanovisko pred takouto výzvou a že znenie komunikácie, ktorá predchádzala tejto výzve, postačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že táto inštitúcia zaujala stanovisko k žiadosti formulovanej v uvedenej výzve, hoci tak neurobila vo svojej odpovedi na výzvu konať, skreslil samotnú podstatu ustanovení článku 265 ZFEÚ. Takýto prístup by zbavil zmyslu samotný účel výzvy konať, ktorá predchádza prípadnej žalobe na nečinnosť, a to konkretizovať žiadosť voči inštitúcii a skutočnosti, na ktoré je táto inštitúcia povinná odpovedať.

36 V tejto súvislosti Všeobecný súd skreslil úvahy Súdneho dvora uvedené v uznesení zo 16. júna 2020, CJ/Súdny dvor Európskej únie (C‑634/19 P, EU:C:2020:474), keď rozhodol, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely overenia existencie jasného a konečného stanoviska v nadväznosti na výzvu konať možno zohľadniť komunikáciu, ktorá predchádzala tejto výzve.

40 Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je zjavne nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

41 V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že konštatoval, že existenciu jasného a konečného stanoviska Komisie v rámci žaloby na nečinnosť možno na jednej strane posúdiť s prihliadnutím na komunikáciu, ktorá predchádzala výzve konať, a na druhej strane ju posudzovať výlučne na základe tejto komunikácie, pričom toto stanovisko sa musí zaujať až po tejto výzve.

42 Na úvod treba konštatovať, že pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľov týkajúce sa situácie, v ktorej inštitúcia výslovne neodkazuje na predchádzajúcu komunikáciu, aby ilustrovala, objasnila alebo aspoň vyjadrila svoje stanovisko v liste, ktorým odpovedala na výzvu konať, ako je to v prejednávanej veci, tieto tvrdenia sa prekrývajú s tvrdeniami uvedenými v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, a ako navyše uvádzajú odvolatelia, v rámci druhého odvolacieho dôvodu a budú preskúmané s týmito tvrdeniami.

43 Okrem toho tvrdenia odvolateľov týkajúce sa potreby prijať rozhodnutie v zmysle článku 4 nariadenia 2015/1589 sa prekrývajú s tvrdeniami uvedenými v rámci tretieho odvolacieho dôvodu a budú preskúmané v tomto rámci.

47 Tú istú výhradu však treba zamietnuť, pretože je založená na nesprávnom predpoklade. Všeobecný súd totiž nekonštatoval, že Komisia zaujala stanovisko k výzve konať, pokiaľ ide o financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF, len vzhľadom na komunikáciu, ktorá predchádzala tejto výzve, pretože sa tiež opierala o obsah listu zo 14. februára 2023, ako to vyplýva z bodu 32 napadnutého rozsudku, a že v bode 48 tohto rozsudku konštatoval, že tento list predstavuje stanovisko Komisie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ.

48 Z toho vyplýva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

– O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

49 V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolatelia Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že konštatoval, že Komisia zaujala jasné a konečné stanovisko, hoci táto inštitúcia len vágne formálne odkázala na predchádzajúcu korešpondenciu, ktorej obsah sa nespomína, čo predstavuje porušenie článkov 41 a 47 Charty, ako aj zásady právnej istoty.

50 V prvom rade treba uviesť, že z argumentácie odvolateľov nevyplýva, v čom by odkaz na predchádzajúcu korešpondenciu, hoci aj formálny, bránil skutočnému podaniu žaloby na nečinnosť stanovenej v článku 265 ZFEÚ.

51 V druhom rade, hoci sa podmienky prípustnosti žaloby podanej na Súdny dvor majú vykladať s prihliadnutím na právo na účinný prostriedok nápravy, ako je zaručené v článku 47 Charty, tento článok však nemôže viesť k zmene podmienok prípustnosti žaloby na nečinnosť, ako sú uvedené v článku 265 ZFEÚ (uznesenie z 8. februára 2018, CBA Spielapparate‑ und Restaurantbetrieb/Komisia, C‑508/17 P, EU:C:2018:72, bod 20).

55 Ako uviedol Všeobecný súd v bode 14 napadnutého rozsudku, ktorý takisto nie je spochybnený v rámci odvolania, Komisia v liste zo 14. februára 2023 uviedla, že na základe dodatočných informácií, ktoré odvolatelia zaslali v liste zo 4. apríla 2022, opätovne podrobne preskúmala financovanie poskytnuté holandským plavidlám, a spresnila, že sa k týmto informáciám vyjadrila.

56 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 30 až 32 napadnutého rozsudku, ktoré tiež nie sú spochybnené v rámci odvolania, uviedol, ako tvrdí Komisia, v čom predchádzajúca korešpondencia medzi Komisiou a odvolateľmi odpovedala na výzvu konať a ich úvahy, pričom vychádzal najmä z totožnosti niektorých dôvodov uvedených v liste zo 14. februára 2023 s dôvodmi uvedenými v jednom z týchto listov, konkrétne v liste z 9. septembra 2022. Všeobecný súd v podstate spresnil, že Komisia počas svojej komunikácie s odvolateľmi uviedla, že sa domnieva, že financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF neporušuje pravidlá týkajúce sa EFF a ENRF, ako vyplýva z listov z 22. novembra 2021 a 9. septembra 2022, a že nemá na základe nariadenia 2015/1589 právomoc prijať rozhodnutie týkajúce sa tohto financovania.

57 Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 33 až 35 napadnutého rozsudku uviedol, že hoci Komisia v liste zo 14. februára 2023 výslovne neodmietla prijať rozhodnutie podľa nariadenia 2015/1589 a ani neuviedla, že nemá právomoc prijať také rozhodnutie, pokiaľ ide o financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF, v tomto liste odkázala na svoje predchádzajúce listy z 22. novembra 2021 a 9. septembra 2022 a v podstate potvrdila svoje stanovisko uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, ktoré bolo predtým jasne vyjadrené.

62 Odvolatelia vo svojej replike zdôrazňujú, že Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, keď kvalifikoval list zo 14. februára 2023 ako stanovisko v zmysle článku 265 ZFEÚ. Podľa nich je toto nesprávne posúdenie založené na nesprávnom výklade relevantných skutočností v spise. Odvolatelia uvádzajú, že Všeobecný súd zjavne skreslil skutkové okolnosti v bode 35 napadnutého rozsudku, pretože Komisia v tomto liste nikdy neprevzala obsah korešpondencie, ktorá mu predchádzala, ani nenaznačila, že potvrdzuje jej obsah.

63 Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod je sčasti neprípustný a sčasti zjavne nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

64 Treba konštatovať, že odvolatelia nespochybňujú skutočnosť, že Komisia v liste zo 14. februára 2023 zmienila svoje listy z 22. novembra 2021 a 9. septembra 2022, ale spochybňujú, že tento odkaz je dostatočný, pričom tvrdia, že Komisia mala prevziať závery uvedené v týchto listoch.

65 Ich argumentácia sa pritom zakladá na nesprávnom predpoklade. Ako totiž vyplýva z analýzy druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, najmä z bodu 53 tohto rozsudku, takýto odkaz na predchádzajúcu komunikáciu medzi dotknutou inštitúciou a žiadateľom môže v závislosti od okolností prejednávanej veci stačiť na vymedzenie jasného a konečného stanoviska dotknutej inštitúcie Únie v zmysle článku 265 ZFEÚ bez toho, aby sa vyžadovalo, aby obsah predchádzajúcich analýz a záverov tejto inštitúcie bol systematicky prevzatý do jej odpovede na výzvu konať.

66 V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že odvolatelia netvrdia, že Všeobecný súd v bode 35 napadnutého rozsudku nesprávne zhrnul stanovisko Komisie vyjadrené v korešpondencii, ktorá predchádzala listu zo 14. februára 2023 (pozri body 56 a 57 tohto rozsudku).

71 Tretí odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

72 V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a v každom prípade obsahuje nesprávne právne posúdenie prípustnosti žaloby na nečinnosť, keďže Všeobecný súd sa nevyjadril k dodržaniu nariadenia 2015/1589.

73 V rámci prvej výhrady odvolatelia tvrdia, že Komisia bola povinná prijať rozhodnutie podľa nariadenia 2015/1589 a že prístup Všeobecného súdu má za následok, že sťažovatelia sú zbavení procesných práv stanovených týmto nariadením, a najmä práva získať takéto rozhodnutie. Zdôrazňujú, že hoci sú platby uskutočnené členskými štátmi v rámci EFF a ENRF v zásade vylúčené z pôsobnosti článkov 107 až 109 ZFEÚ, toto vylúčenie platí len vtedy, ak sa dotknutá pomoc vypláca v súlade s nariadením o EFF alebo nariadením o ENRF. V tejto súvislosti odkazujú na článok 7 ods. 2 a 3 nariadenia o EFF, ako aj na článok 8 ods. 2 a 3 nariadenia o ENRF. Z toho podľa odvolateľov vyplýva, že akonáhle existujú pochybnosti, Komisia musí vykonať preskúmanie stanovené v nariadení 2015/1589 a prijať rozhodnutie v zmysle článku 4 tohto posledného uvedeného nariadenia.

74 V rámci druhej výhrady odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože ani list o predbežnom uzavretí veci, ani nijaký iný list Komisie nemožno považovať za formálne rozhodnutie v zmysle nariadenia 2015/1589. Podľa odvolateľov sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nerozhodol o uplatniteľnosti tohto nariadenia na financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF z dôvodu, že takúto otázku možno preskúmať až po určení prípustnosti žaloby na nečinnosť, pričom kvalifikácia ich sťažnosti podľa článku 24 uvedeného nariadenia predstavuje predbežnú otázku, ktorá je zásadná pre posúdenie tejto prípustnosti. Podľa nich je žaloba smerujúca k určeniu nečinnosti Komisie v súvislosti s opatrením pomoci prípustná, pokiaľ žalobca preukáže, že je priamo a osobne dotknutý opatrením, ktoré táto inštitúcia neprijala.

79 Na druhej strane tvrdia, že tento prístup Všeobecného súdu ich zbavil možnosti podať žalobu pre nečinnosť Komisie. List zo 14. februára 2023 totiž možno považovať len za prípravný a nie konečný akt a ako taký nie je napadnuteľným aktom v zmysle článku 263 ZFEÚ. Takýto záver nemôže byť spochybnený judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej zamietnutie sťažnosti v zmysle článku 24 ods. 2 nariadenia 2015/1589 môže v určitých prípadoch predstavovať napadnuteľný akt, pretože táto judikatúra sa uplatňuje len na akty, ktorými Komisia prijíma konečné stanovisko k podanej sťažnosti, čo nie je prípad prejednávanej veci.

80 Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je sčasti neúčinný a sčasti nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu

81 V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolatelia v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku a v každom prípade nesprávne právne posúdenie prípustnosti žaloby na nečinnosť, pokiaľ ide o financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF, keďže sa v tejto súvislosti nevyjadril k dodržaniu nariadenia 2015/1589.

82 Prvou a druhou výhradou, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolatelia v podstate tvrdia, že nečinnosť nebola ukončená, pretože Komisia bola povinná prijať rozhodnutie na základe článku 4 nariadenia 2015/1589, a v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa nevyjadril k uplatniteľnosti nariadenia 2015/1589 na financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF z dôvodu, že takúto otázku bolo možné preskúmať až po určení prípustnosti žaloby na nečinnosť.

87 V tomto kontexte je tiež irelevantná otázka týkajúca sa zákonnosti zaujatia stanoviska Komisie, či sa Komisia nesprávne alebo správne domnievala, že na základe nariadenia 2015/1589 nemá právomoc prijať rozhodnutie týkajúce sa financovania napadnutého v rámci EFF a ENRF. Všeobecný súd sa preto nedopustil pochybenia, keď sa nevyjadril k uplatniteľnosti nariadenia 2015/1589 na financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF.

88 Okrem toho v rozsahu, v akom sa odvolatelia domnievajú, že žaloba smerujúca k určeniu nečinnosti Komisie v súvislosti s opatrením pomoci je prípustná, pokiaľ žalobca preukáže, že je priamo a osobne dotknutý opatrením, ktoré táto inštitúcia neprijala, stačí konštatovať, že takýto výklad je v rozpore s jasným znením článku 265 ZFEÚ, z ktorého nijako nevyplýva, že by táto okolnosť znamenala prípustnosť žaloby na nečinnosť.

89 Prvá a druhá výhrada sa preto musia zamietnuť.

90 Treťou výhradou odvolatelia s odkazom na bod 63 napadnutého rozsudku vytýkajú Všeobecnému súdu nekoherentnosť v analýze ich žaloby, pokiaľ ide jednak o financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF a jednak o napadnutú vnútroštátnu pomoc.

91 Túto výhradu treba zamietnuť, pretože je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.

92 Všeobecný súd totiž dospel k záveru, že Komisia nezaujala stanovisko k napadnutej vnútroštátnej pomoci, a to ani v liste zo 14. februára 2023, ani vo svojej predchádzajúcej komunikácii s odvolateľmi. Keďže Komisia tvrdila, že tento list treba považovať za list prijatý na základe článku 24 ods. 2 druhého pododseku nariadenia 2015/1589, Všeobecný súd odpovedal na toto tvrdenie tak, že zdôraznil, že považuje argumentáciu Komisie v tomto ohľade za nekoherentnú. V tejto súvislosti v bode 63 napadnutého rozsudku spresnil, že Komisia v uvedenom liste nevychádzala z tohto článku, a v bode 64 uvedeného rozsudku uviedol, že táto inštitúcia nemôže zároveň tvrdiť, že nemá právomoc prijať rozhodnutie na základe tohto nariadenia v odpovedi na sťažnosti, ktoré jej boli predložené, ale že subsidiárne list zo 14. februára 2023 treba napriek tomu považovať za list založený na uvedenom článku 24 ods. 2 druhom pododseku.

98 V tejto súvislosti v prvom rade z bodu 87 tohto rozsudku vyplýva, že výhradu odvolateľov založenú na tom, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď sa nevyjadril k uplatniteľnosti nariadenia 2015/1589 na financovanie napadnuté v rámci EFF a ENRF, treba zamietnuť.

99 V druhom rade treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 23 napadnutého rozsudku pripomenul, že podmienky prípustnosti žaloby na nečinnosť stanovené v článku 265 ZFEÚ nie sú splnené, ak inštitúcia vyzvaná konať zaujala stanovisko k tejto výzve pred podaním žaloby.

100 V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodu 68 tohto rozsudku, sa Všeobecný súd nedopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, keď v podstate konštatoval, že list zo 14. februára 2023 predstavuje stanovisko Komisie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ.

101 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tým, že zamietol žalobu na nečinnosť ako neprípustnú, len uplatnil na prejednávanú vec podmienky prípustnosti žaloby na nečinnosť, ako sú uvedené v judikatúre pripomenutej Všeobecným súdom v bode 23 napadnutého rozsudku, ako aj v bode 83 tohto rozsudku.

102 Ako je pritom uvedené v bode 51 tohto rozsudku, hoci sa podmienky prípustnosti žaloby podanej na Súdny dvor majú vykladať s prihliadnutím na právo na účinný prostriedok nápravy, ako je zaručené v článku 47 Charty, tento článok nemôže viesť k zmene podmienok prípustnosti žaloby na nečinnosť, ako sú uvedené v článku 265 ZFEÚ.

103 Okrem toho záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd v súvislosti s podmienkami prípustnosti žaloby na nečinnosť, nemá vplyv na inú otázku, či odmietnutie Komisie vyhovieť sťažnostiam mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že otázka podmienok prípustnosti žaloby na nečinnosť sa líši od otázky, či akt prijatý dožiadanou inštitúciou Únie, ktorá ním ukončí svoju nečinnosť, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť (rozsudok z 24. marca 2022, Wagenknecht/Komisia, C‑130/21 P, EU:C:2022:226, bod 37 a citovaná judikatúra).

109 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

110 Keďže v prejednávanej veci odvolatelia nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch a Komisia navrhla uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

1. Odvolanie sa zamieta.

2. Páni Laurent Merlin, Stéphane Pinto, Gaëtan Delsart, Gaëtan Baillet, Jean ‑ Yves Noël, Christophe Lhomel, Jérémy Lhomel, Stéphane Fournier, Alexandre Fournier, Christian Dubois, Franck Nowe, Jean ‑ Pierre Deparis, Frédéric Drogerys, Jean ‑ Marie Baheu, Jonathan Delsart, José Pinto, Mathieu Pinto, Olivier Leprêtre, Josse Martin, Lionel Descharles, Loïc Merlin, Philippe Calone, Sébastien Leprêtre, Philippe Mahieu, Andries Visser, Charles Lines, Paul Lines a Low Impact Fishers of Europe (LIFE) znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Podpisy