C-116/25

Ts. E. S.

proti

Direktor na Teritorialno podelenie na Nacionalnija osiguritelen institut – Blagoevgrad,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predsedníčka šiestej komory I. Ziemele, predseda prvej komory F. Biltgen (spravodajca), vykonávajúci funkciu sudcu šiestej komory, a sudca A. Kumin,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

bulharská vláda, v zastúpení: T. Mitova a T. Cingileva, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a G. Koleva, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Odôvodnenia 1, 4 a 45 nariadenia č. 883/2004 znejú:

„(1)

Pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania;

…

(4)

„…

j)

‚bydlisko‘ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;

…“

5

Článok 62 uvedeného nariadenia, nazvaný „Výpočet dávok“ stanovuje:

2. Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osob[a] mala bydlisk[o] v členskom štáte inom, ako je príslušný štát[,] a ktorá má naďalej bydlisk[o] v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali.

3. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 sa zaeviduje ako osoba hľadajúca prácu u príslušných služieb zamestnanosti členského štátu jej bydliska, podlieha systémovému kontrolnému postupu a dodržiava podmienky ustanovené právnymi predpismi tohto štátu. Ak sa rozhodne, že sa zaeviduje ako osoba hľadajúca prácu tiež v členskom štáte, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec osoba alebo samostatne zárobkovo činná osoba, musí spĺňať povinnosti uplatniteľné v tomto štáte.

4. Vykonávanie druhej vety odseku 2 a druhej vety odseku 3[,] ako aj dojednaní o výmene informácií, o spolupráci a vzájomnej pomoci medzi inštitúciami a službami členského štátu bydliska a členského štátu, v ktorom daná osoba vykonávala svoje posledné povolanie, sa ustanovia vo vykonávacom nariadení.

Článok 54a Kodeks za socialno osigurjavane (Zákonník sociálneho zabezpečenia) (DV č. 110 zo 17. decembra 1999), v znení neskorších predpisov (DV č. 67 z 9. augusta 2024), účinný od 13. augusta 2024 (ďalej len „KSO“), s názvom „Nárok na dávky v nezamestnanosti“, stanovuje:

„Nárok na dávky v nezamestnanosti majú osoby, za ktoré boli odvedené, alebo mali byť odvedené príspevky na sociálne zabezpečenie na základe poistenia vo Fonde nezamestnanosti po dobu najmenej 12 mesiacov počas 18 mesiacov pred ukončením účasti na poistení a ktoré

1.

boli evidované ako nezamestnané na úrade práce,

2.

nezískali nárok na starobný dôchodok v Bulharsku alebo na starobný dôchodok v inom štáte, alebo nepoberajú znížený starobný dôchodok podľa článku 68a alebo výsluhový dôchodok podľa článku 168,

5. Mesačná výška dávky v nezamestnanosti sa určí vynásobením sumy získanej podľa odseku 1, pričom táto sa vynásobí počtom pracovných dní v mesiaci, na ktorý sa vzťahuje.

…

8. Ak obdobie uvedené v odseku 1, na základe ktorého sa určí priemerná denná mzda alebo priemerný denný príjem podliehajúce povinnosti platiť príspevky – alebo mesiac, v ktorom sa poistenie skončilo –, zahŕňa doby poistenia získané podľa právnych predpisov štátu, ktorý uplatňuje európske nariadenia o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, na účely určenia výšky dávok v nezamestnanosti sa zohľadnia:

(1)

príjmy, ktoré osoba dosiahla počas svojho posledného zamestnania,

(2)

11

Od 14. júla 2024 bola žalobkyňa vo veci samej úplne nezamestnaná a vrátila sa do Bulharska, kde 2. augusta 2024 podala na príslušné bulharské orgány žiadosť o priznanie dávky v nezamestnanosti.

12

Rozhodnutím z 13. septembra 2024 Teritorialno podelenie na Nacionalnija osiguritelen institut – Blagoevgrad (regionálne oddelenie Národného inštitútu sociálneho zabezpečenia Blagoevgrad, Bulharsko) tejto žiadosti vyhovelo a priznalo žalobkyni vo veci samej nárok na dávku v nezamestnanosti v dennej výške 29,71 bulharských leva (BGN) (približne 15 eur) na obdobie od 25. júla 2024 do 22. júla 2025.

13

Táto suma bola určená na základe všetkých príjmov podliehajúcich povinnosti platiť príspevky, ktoré žalobkyňa vo veci samej dosiahla počas posledných 24 kalendárnych mesiacov predchádzajúcich mesiacu, v ktorom sa odvádzanie príspevkov skončilo, t. j. za obdobie od 1. júla 2022 do 13. júla 2024, a to z celkovej sumy 25154,03 BGN (približne 12860 eur), ktorá zahŕňa tak mzdy vyplatené počas obdobia zamestnania a poistenia v rámci jej posledného zamestnania v Španielsku, ako aj všetky ostatné príjmy podliehajúce povinnosti platiť príspevky, vzťahujúce sa na predchádzajúce obdobia zamestnania a poistenia dosiahnuté v Bulharsku počas tohto obdobia 24 mesiacov.

V nadväznosti na to, že rozhodnutím riaditeľa regionálneho oddelenia Národného inštitútu sociálneho zabezpečenia Blagoevgrad zo 16. októbra 2024 bol zamietnutý správny opravný prostriedok žalobkyne vo veci samej proti rozhodnutiu uvedenému v bode 12 tohto rozsudku, obrátila sa táto žalobkyňa na Administrativen săd – Blagoevgrad (Správny súd Blagoevgrad, Bulharsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom na podporu svojej žaloby tvrdí, že článok 62 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 – ktorý stanovuje „zohľadnenie“ platu, ktorý dotknutá osoba poberala v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa na ňu vzťahovali počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec –, sa na ňu nevzťahuje. Naopak tvrdí, že na jej situáciu sa vzťahuje článok 62 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že na účely výpočtu výšky dávky v nezamestnanosti treba „zohľadniť výlučne“ plat poberaný v rámci posledného zamestnania vykonávaného dotknutou osobou.

16

19

Po druhé tým, že článok 54b ods. 8 KSO stanovuje také pravidlo výpočtu dávok v nezamestnanosti, ktoré sa odchyľuje od pravidla stanoveného v článku 54b ods. 1 KSO, pokiaľ bolo celé referenčné obdobie alebo jeho časť dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu, môže byť prvý uvedený článok v rozpore s článkom 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004.

20

Za týchto okolností Administrativen săd – Blagoevgrad (Správny súd Blagoevgrad) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 62 ods. 1 a 2 [nariadenia č. 883/2004] vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa výpočet výšky dávky v nezamestnanosti nezakladal výlučne na mzde počas posledného obdobia zamestnania, pokiaľ platí, že právo členského štátu, ktoré uplatňuje príslušná inštitúcia, stanovuje referenčné obdobie vymedzené na účely určenia vymeriavacieho základu na výpočet dávok, a posledné obdobie zamestnania dotknutej osoby je kratšie ako toto referenčné obdobie, ale všetky obdobia zamestnania alebo ich časť boli dosiahnuté podľa právneho poriadku iného členského štátu?

22

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje pravidlo výpočtu dávok v nezamestnanosti uplatniteľné na situáciu osoby, ktorá vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podľa právnych predpisov príslušnej inštitúcie členského štátu.

23

Pokiaľ ide o dávky v nezamestnanosti, na ktoré má táto osoba nárok od príslušnej inštitúcie uvedeného členského štátu, článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 stanovuje, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy stanovujú, že výpočet dávok sa zakladá na výške predchádzajúceho platu alebo príjmu z vykonávania povolania, zohľadní „výlučne plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý daná osoba mala v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba“, pričom toto pravidlo výpočtu sa uplatňuje aj v prípade, že uplatňované právne predpisy stanovujú referenčné obdobie.

24

Naopak, pokiaľ ide o úplne nezamestnané osoby, ktoré počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba mali bydlisko v inom členskom štáte, než je príslušný členský štát, a naďalej majú bydlisko v tomto štáte alebo sa vrátili do tohto členského štátu – v zmysle článku 65 ods. 2 prvej a druhej vety nariadenia č. 883/2004 –, ako je uvedený v článku 65 ods. 5 písm. a) tohto nariadenia, treba uviesť, že článok 62 ods. 3 uvedeného nariadenia stanovuje výnimku z pravidiel výpočtu stanovených v odsekoch 1 a 2 tohto článku 62.

28

V zmysle ustálenej judikatúry platí, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. V rámci uvedeného môže Súdny dvor vziať do úvahy aj tie ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával [rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85 , EU:C:1986:143 , bod 9 , a z 11. decembra 2025, Staatssecretaris Jeugd, Preventie en Sport (Elektronické cigarety), C‑665/24 , EU:C:2025:960 , bod 37 ].

29

Treba preto konštatovať, že predkladajúci vnútroštátny súd svojimi dvomi otázkami žiada Súdny dvor o výklad článku 62 ods. 3 nariadenia č. 883/2004.

O prvej otázke

30

33

V druhom rade sa v z článku 62 ods. 1 a 2 tohto nariadenia – ako bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku – uvádza, že na účely tohto výpočtu príslušná inštitúcia členského štátu posledného zamestnania zohľadní „výlučne plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý daná osoba mala v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba“, pričom toto pravidlo výpočtu sa uplatňuje aj v prípade, že právne predpisy uplatňované príslušnou inštitúciou stanovujú referenčné obdobie.

34

V dôsledku uvedeného, zatiaľ čo článok 62 ods. 1 uvedeného nariadenia ukladá príslušnej inštitúcii členského štátu posledného zamestnania povinnosť zohľadniť výlučne plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý dotknutá osoba mala v rámci poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, zo skutočnosti, že odsek 3 tohto článku 62 takéto spresnenie neobsahuje, vyplýva, že inštitúcia miesta bydliska má povinnosť zohľadniť – pričom nie je povinná zohľadniť „výlučne“ – plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktoré mala nezamestnaná osoba uvedená v článku 65 ods. 5 písm. a) tohto nariadenia v rámci jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

35

V treťom rade, ako vyplýva z odôvodnenia 4 nariadenia č. 883/2004, toto nariadenie rešpektuje osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jeho cieľom je vypracovať iba systém koordinácie. Tento cieľ nevyžaduje to, že sa článok 62 ods. 3 tohto nariadenia musí vykladať v tom zmysle, že by ukladal povinnosť zohľadniť výlučne plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý dotknutá osoba mala v rámci poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na účely výpočtu dávok zo strany členského štátu pobytu, a to napriek zneniu tohto ustanovenia a kontextu, do ktorého patrí, ako sú uvedené v bodoch 32 až 34 tohto rozsudku.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 62 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 65 ods. 2 prvou a druhou vetou a článkom 65 ods. 5 písm. a) tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu ako členského štátu bydliska, podľa ktorej sa výška dávok v nezamestnanosti – na ktoré má nárok osoba, ktorá dosiahla časť referenčnej doby alebo celú referenčnú dobu stanovenú právnymi predpismi tohto členského štátu na účely výpočtu dávok v nezamestnanosti, na ktoré vznikol nárok podľa právnych predpisov iného členského štátu, t. j. členského štátu posledného zamestnania – nestanovuje tak, že sa zohľadní „výlučne“ plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý táto osoba mala v rámci svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, vykonávanej podľa právnych predpisov tohto iného členského štátu.

O druhej otázke

38

Svojou druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 62 nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu dávok v nezamestnanosti stanovuje odlišné pravidlá v závislosti od toho, či nezamestnané osoby dosiahli celé referenčné obdobie podľa vnútroštátnych právnych predpisov alebo či dosiahli časť tohto referenčného obdobia alebo celé toto obdobie podľa právnych predpisov iného členského štátu.

39

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že článok 54b ods. 8 KSO po prvé stanovuje, že referenčné obdobie zahŕňa tak doby zamestnania a poistenia dosiahnuté podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ako aj doby zamestnania a poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu, a po druhé, že ak toto referenčné obdobie zahŕňa doby zamestnania a poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu, na účely určenia výšky dávok v nezamestnanosti sa zohľadnia príjmy dosiahnuté v rámci posledného zamestnania a príjmy dosiahnuté podľa bulharských právnych predpisov a právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu za posledných 24 kalendárnych mesiacov predchádzajúcich mesiacu, v ktorom bolo poistenie ukončené.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

1.

Článok 62 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009, v spojení s článkom 65 ods. 2 prvou a druhou vetou a článkom 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004, v znení zmien,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni právnej úprave členského štátu ako členského štátu bydliska, podľa ktorej sa výška dávok v nezamestnanosti – na ktoré má nárok osoba, ktorá dosiahla časť referenčnej doby alebo celú referenčnú dobu stanovenú právnymi predpismi tohto členského štátu na účely výpočtu dávok v nezamestnanosti, na ktoré vznikol nárok podľa právnych predpisov iného členského štátu, t. j. členského štátu posledného zamestnania – nestanovuje tak, že sa zohľadní „výlučne“ plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý táto osoba mala v rámci svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, vykonávanej podľa právnych predpisov tohto iného členského štátu.