C-132/25

M.M. Ristorazione Srl

proti

Villa Ramazzini Srl,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: predsedníčka ôsmej komory O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), sudcovia S. Rodin a N Piçarra,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

Villa Ramazzini Srl, v zastúpení: M. Machetta, avvocato,

–

talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci F. Montanaro, avvocato dello Stato, a I. Fresu, procuratore dello Stato,

–

holandská vláda, v zastúpení: A. Hanje a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou M.M. Ristorazione Srl a spoločnosťou Villa Ramazzini Srl, vlastníkom obrazovej ochrannej známky Mò Mò, vo veci návrhu spoločnosti M.M. Ristorazione na určenie neúčinnosti príkazu na vykonanie predbežného opatrenia, ktorý jej zakazuje používať rozlišujúci znak „Mò Mò Pizza, Sapori e Salute“, ako aj akýkoľvek iný rozlišujúci znak obsahujúci ochrannú známku Mò Mò.

Právny rámec

Medzinárodné právo

3

Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva predstavuje prílohu 1 C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá bola podpísaná v Marrákeši 15. apríla 1994 a schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994, týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 11/021, s. 80, ďalej len „dohoda TRIPS“). Zmluvnými stranami dohody TRIPS sú členovia WTO, medzi nimi všetky členské štáty Európskej únie, ako aj samotná Únia.

zabezpečiť príslušné dôkazné prostriedky týkajúce sa údajného porušenia.

2. Súdne orgány budú mať právomoc prijať predbežné opatrenia bez vypočutia druhej strany v prípadoch, keď je to vhodné, najmä ak by akékoľvek omeškanie mohlo spôsobiť nenapraviteľnú ujmi držiteľovi práva alebo ak existuje preukázateľné riziko zničenia dôkazných prostriedkov.

…

6. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 4, predbežné opatrenia prijaté na základe odsekov 1 a 2 na návrh odporcu alebo iným spôsobom prestanú pôsobiť, ak sa konanie vedúce k rozhodnutiu vo veci samej nezačne v primeranej lehote, ktorú určí súdny orgán nariaďujúci opatrenia, ak to právne predpisy člena umožňujú, alebo ak takáto lehota nie je stanovená, v lehote, ktorá nesmie presiahnuť 20 pracovných dní alebo 31 kalendárnych dní, podľa toho, ktorá je dlhšia.

…“

Právo Únie

…

(22)

Je tiež nevyhnuté stanoviť predbežné opatrenia na okamžité ukončenie porušovania práv [duševného vlastníctva] bez čakania na rozhodnutie vo veci samej, a pritom dodržať práva na obhajobu, zabezpečiť primeranosť predbežných opatrení zodpovedajúcich povahe príslušného prípadu a stanoviť potrebné záruky na pokrytie nákladov a ujmy spôsobených odporcovi neoprávneným návrhom. Také opatrenia sú obzvlášť odôvodnené, ak by akékoľvek omeškanie spôsobilo nenapraviteľnú ujmu vlastníkovi práva duševného vlastníctva.“

6

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch Spoločenstva alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené touto smernicou sa uplatňujú v súlade s článkom 3 na každé porušenie práv duševného vlastníctva stanovených právom Spoločenstva a/alebo vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.“

„1. Členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa mohli:

a)

vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv; príkaz na vykonanie predbežného opatrenia tiež môže byť za tých istých podmienok vydan[ý] proti sprostredkovateľovi, ktorého služby využíva tretia osoba na porušovanie práv duševného vlastníctva; opatrenia vydané proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia osoba na porušovanie autorského práva alebo jemu príbuzných práv upravuje smernica 2001/29/ES [Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10 ; Mim. vyd. 17/001, s. 230];

b)

nariadiť zaistenie alebo vydanie tovaru podozrivého z porušovania práva duševného vlastníctva, aby sa zabránilo jeho vstupu do obchodných kanálov alebo pohybu v obchodných kanáloch.

2. V prípade porušenia uskutočneného v komerčnom rozsahu členské štáty zabezpečia, aby v prípade, ak poškodená strana preukáže okolnosti, ktoré môžu ohroziť vymáhanie škôd, súdne orgány mohli nariadiť preventívne zaistenie hnuteľného a nehnuteľného majetku údajného porušovateľa, vrátane zaistenia jeho bankových účtov a iných aktív. Na tento účel môžu príslušné orgány nariadiť odovzdanie bankových, finančných alebo obchodných dokladov alebo náležitý prístup k príslušným informáciám.

ZPV

9

Článok 131 decreto legislativo n. 30 – Codice della proprietà industriale, a norma dell’articolo 15 della legge 12 dicembre 2002, n. 273 (legislatívny dekrét č. 30, ktorým sa schvaľuje Zákonník priemyselného vlastníctva, v súlade s článkom 15 zákona č. 273 z 12. decembra 2002) z 10. februára 2005 (GURI č. 52 zo 4. marca 2005, riadny dodatok č. 28), v znení uplatniteľnom na skutkový stav sporu vo veci samej (ďalej len „ZPV“), s názvom „Súdny príkaz“ stanovuje:

„1. Vlastník práva priemyselného vlastníctva môže navrhnúť vydanie súdneho príkazu proti akémukoľvek bezprostrednému porušeniu svojho práva a proti pokračovaniu alebo opakovaniu porušovaní. Môže najmä požiadať o vydanie súdneho príkazu proti výrobe, uvedeniu na trh a používaniu výrobkov porušujúcich práva, ako aj o vydanie príkazu na stiahnutie týchto výrobkov z trhu proti akejkoľvek osobe, ktorá ich vlastní alebo má k nim inak prístup, v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len ‚OSP‘] týkajúcimi sa preventívnych konaní.

Z rovnakých dôvodov možno podať návrh na vydanie súdneho príkazu a príkazu na stiahnutie týchto výrobkov proti akejkoľvek osobe, ktorej služby sa využívajú na porušovanie práva priemyselného vlastníctva.

2. Vydaním súdneho príkazu môže súd stanoviť dlžnú sumu za každé porušenie alebo nedodržanie zistené neskôr a za každé omeškanie s vykonaním opatrenia.“

…“

OSP

11

Článok 700 OSP uvádza:

„Okrem prípadov upravených v predchádzajúcich oddieloch tejto kapitoly sa môže každá osoba, ktorá má odôvodnené obavy, že počas obdobia potrebného na uplatnenie svojho práva bežným spôsobom hrozí tomuto právu bezprostredná a nenapraviteľná ujma, obrátiť na súd, aby nariadil neodkladné opatrenia, ktoré vzhľadom na okolnosti považuje za najvhodnejšie na dočasné zabezpečenie účinkov rozhodnutia vo veci samej.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

15

M.M. Ristorazione podala na Tribunale di Roma (súd v Ríme) návrh na vyhlásenie neúčinnosti príkazu na vykonanie predbežného opatrenia z 22. marca 2018. Táto spoločnosť tvrdila, že uvedený príkaz stratil účinnosť podľa článku 132 ods. 3 ZPV a článku 9 ods. 5 smernice 2004/48, pretože Villa Ramazzini nezačala konanie vo veci samej na účely určenia jej práva.

16

Rozsudkom z 8. júla 2020 Tribunale di Roma (súd v Ríme) zamietol tento návrh na vyhlásenie neúčinnosti na základe článku 132 ods. 4 ZPV, podľa ktorého sankcia zrušenia predbežného opatrenia z dôvodu nepodania žaloby vo veci samej v stanovenej lehote sa nevzťahuje na plánované opatrenia, akými je podľa tohto súdu príkaz na zdržanie sa konania vydaný voči spoločnosti M.M. Ristorazione. Podľa uvedeného súdu sa článok 9 smernice 2004/48 týka výlučne predbežných opatrení, a nie takých, ktoré by mohli predvídať účinky rozhodnutia vo veci samej.

17

M.M. Ristorazione podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. Po tom, čo tento súd označil súdne príkazy na zdržanie sa konania uvedené v článku 131 ZPV za plánované opatrenia, dospel k záveru, že keďže tieto opatrenia nadobudli konečný charakter, môžu samy osebe trvalo chrániť právo navrhovateľa. V tejto súvislosti treba uvedené opatrenia odlíšiť od opatrení uvedených v článku 9 smernice 2004/48, ktoré vymedzujú zámer zachovať existujúci stav, aby hlavné rozhodnutie mohlo nadobudnúť účinky v budúcnosti. Podľa uvedeného súdu má právna úprava plánovaných opatrení za cieľ dodržiavať zásadu hospodárnosti konania, ktorú upravuje článok 3 tejto smernice.

21

Uvedený súd spresňuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora patria opatrenia uvedené v článku 9 ods. 5 smernice 2004/48 medzi právne nástroje, ktoré stanovil normotvorca Únie, ktoré umožňujú celkovo zmierniť riziko, že navrhovateľovi vznikne škoda v dôsledku predbežných opatrení, a tým ho chrániť.

22

Ten istý súd konštatuje, že medzi opatreniami uvedenými v článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2004/48 sa nachádza predbežný súdny príkaz, ktorý sa zhoduje so súdnym príkazom na zdržanie sa konania stanoveným v článku 131 ods. 1 ZPV, a úhrada pokuty, ktorá zodpovedá stanoveniu „dlžnej sumy za každé porušenie alebo nedodržanie zistené neskôr a za každé omeškanie s vykonaním opatrenia“, stanovenej v článku 131 ods. 2 ZPV.

23

Po druhé predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že na vnútroštátnej úrovni ani judikatúra, ani právna náuka neposkytujú jednoznačnú odpoveď na otázku, či článok 132 ods. 4 ZPV porušuje ustanovenia smernice 2004/48.

26

Na úvod treba pripomenúť, že dohoda TRIPS, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie, je pre Úniu záväzná, a preto má prednosť pred aktmi sekundárneho práva Únie, ktoré sa musia vykladať v čo najväčšej miere v súlade s ustanoveniami uvedenej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2024, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann, C‑382/21 P , EU:C:2024:172 , bod 70 , ako aj citovanú judikatúru).

27

V tejto súvislosti sa v odôvodneniach 4 a 5 smernice 2004/48 uvádza, že táto smernica by nemala ovplyvniť povinnosti členských štátov vyplývajúce z dohody TRIPS, ktorou sú viazané všetky členské štáty, ako aj samotná Únia. Okrem toho článok 9 uvedenej smernice odráža znenie článku 50 tejto dohody. Z toho vyplýva, že táto smernica sa má v čo najväčšej miere vykladať v súlade s medzinárodnými záväzkami Únie vyplývajúcimi z uvedenej dohody.

28

Okrem toho v súlade s ustálenou judikatúrou výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 19. júna 2025, CeramTec, C‑17/24 , EU:C:2025:455 , bod 33 , ako aj citovanú judikatúru).

32

Nakoniec sa to týka aj predbežných opatrení podľa článku 9 ods. 2 tejto smernice, ktorých cieľom je nariadiť preventívne zaistenie hnuteľného a nehnuteľného majetku údajného porušovateľa, vrátane zaistenia jeho bankových účtov a iných aktív.

33

Znenie článku 9 ods. 5 smernice 2004/48 v spojení s odsekmi 1 a 2 tohto článku teda zahŕňa široké spektrum predbežných opatrení a nevylučuje predbežné opatrenia, ktoré môžu predvídať účinky rozhodnutia vo veci samej.

34

Po druhé z kontextu, v ktorom sa nachádza článok 9 ods. 5 smernice 2004/48 vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je priznať odporcovi, voči ktorému bolo vydané predbežné opatrenie, právo toto opatrenie zrušiť, ak sa ukáže, že navrhovateľ nepokračuje v spore podaním návrhu na začatie konania vedúceho k rozhodnutiu vo veci samej v stanovenej lehote (pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2001, Schieving‑Nijstad a i., C‑89/99 , EU:C:2001:438 , bod 42 ).

38

Okrem toho sa v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice zdôrazňuje, že tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a aby sa stanovili záruky proti ich zneužívaniu. Toto ustanovenie tak ukladá členským štátom a v konečnom dôsledku vnútroštátnym súdom povinnosť poskytnúť záruky smerujúce najmä k tomu, aby sa opatrenia a postupy uvedené v článku 9 smernice 2004/48 nezneužívali (rozsudok z 28. apríla 2022, Phoenix Contact, C‑44/21 , EU:C:2022:309 , bod 43 a citovaná judikatúra).

39

Okrem toho je cieľom článku 9 ods. 5 smernice 2004/48, ako vyplýva aj z odôvodnenia 22 tejto smernice, zabezpečiť, aby príslušné predbežné opatrenia nezostali v platnosti na neurčito bez toho, aby sa rozhodlo vo veci samej. Cieľom tohto článku 9 ods. 5 v spojení s článkom 3 uvedenej smernice je teda zabrániť neprimeranému alebo zneužívajúcemu uplatňovaniu predbežných opatrení a predísť vytváraniu prekážok zákonného obchodu tým, že sa odporcovi zaručuje možnosť požiadať o ich zrušenie, ak navrhovateľ nezačne konanie vo veci samej.

40

Článok 9 odsek 5 smernice 2004/48, ktorý nestanovuje žiadnu výnimku z pravidla, na ktoré sa odvoláva, tak predstavuje jednu zo záruk v prospech odporcu, ktoré normotvorca Únie považoval za potrebné stanoviť ako protiváhu k rýchlym a účinným predbežným opatreniam, ktorých existenciu stanovil a ktoré poškodzujú záujmy odporcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2022, Phoenix Contact, C‑44/21 , EU:C:2022:309 , body 43 až 48 ).

Napokon článok 2 ods. 1 smernice 2004/48, z ktorého vyplýva, že táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú upravené najmä vo vnútroštátnych právnych predpisoch, pokiaľ sú tieto prostriedky pre vlastníkov práv priaznivejšie (rozsudok z 28. apríla 2022, Phoenix Contact, C‑44/21 , EU:C:2022:309 , bod 37 a citovaná judikatúra), nemožno vykladať v tom zmysle, že umožňuje zachovať v platnosti určité predbežné opatrenia bez toho, aby bol navrhovateľ, ktorý sa dovoláva práva duševného vlastníctva, povinný začať konanie vo veci samej. Hoci by vnútroštátne ustanovenie, ktoré takéto zachovanie umožňuje, mohlo byť priaznivejšie pre vlastníkov práv duševného vlastníctva, normotvorca Únie stanovil podmienky uplatňovania predbežných opatrení v článkoch 3 a 9 uvedenej smernice, a to spôsobom, ktorý je v súlade s článkom 50 dohody TRIPS, pričom dbal na zabezpečenie rovnováhy medzi právami vlastníka práv duševného vlastníctva a právami na obhajobu podľa článkov 47 a 48 Charty základných práv. Takéto podmienky uplatnenia preto nepatria do procesnej autonómie členských štátov.

44

Po štvrté predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa časti právnej náuky plánované opatrenia stanovené v článku 132 ods. 4 ZPV nepatria medzi predbežné opatrenia uvedené v článku 9 ods. 5 smernice 2004/48. Tieto opatrenia by sa na rozdiel od predbežných opatrení v užšom zmysle slova považovali za opatrenia zamerané na ochranu práv duševného vlastníctva rovnako ako konečné rozhodnutie. Vzhľadom na to, že anticipujú rozhodnutie vo veci samej, predstavujú atypické predbežné opatrenia.

48

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 5 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu vnútroštátneho ustanovenia, ktoré umožňuje zachovanie určitých predbežných opatrení, akými sú predbežné opatrenia, ktoré môžu predvídať účinky rozhodnutia vo veci samej, hoci navrhovateľ nepodal návrh na začatie konania vedúceho k takémuto rozhodnutiu v lehote stanovenej v tomto článku 9 ods. 5 a odporca sa domáha zrušenia týchto predbežných opatrení alebo ukončenia ich účinkov iným spôsobom.

O trovách

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: